Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Súčasné slovenské osídlenie v Maďarsku je špecifickým v rámci dolnozemského socio-kultúrneho priestoru, aj Slovákov, žijúcich inde za hranicami Slovenska. Aktuálnosť otázky: Nakoľko jednotná je slovenská kultúra v Maďarsku? potvrdzuje aj výskum identity a jej kontextov v jednotlivých lokalitách so slovenským obyvateľstvom. Existujúca kultúrna rozmanitosť je spôsobená rozdielnymi geografickými, historickými a hospodárskymi podmienkami, alebo ich rozdielnym odzrkadlením sa v živote jednotlivých minoritných spoločenstiev. I napriek tomu, že (geografická, hospodárska, komunikačná) izolácia minority je vo všeobecnosti stabilizačným faktorom jej zachovania a spomaľuje asimiláciu, v reálnom svete je jej miera relatívna. Jednotlivé minority asimilujú, alebo prežívajú bez ohľadu na ňu. V izolovaných, ale chudobných dedinách niekedy dochádza k migráciám za prácou a deštrukcii minority ako kompaktného systému už v priebehu dvoch až troch generácií. Inde naopak, možno sledovať pomerne fungujúce komunity dlhodobo existujúce v tesnej blízkosti majoritného veľkomesta, s každodennými kontaktmi, kde by nikto neočakával znalosť a používanie minoritného jazyka, činnosť minoritnej inštitúcie, alebo dokonca zachovanie a realizáciu etnokultúrnych tradícií. Kľúčom prežitia minority je jej sebestačnosť v uspokojovaní všetkých potrieb – ekonomických, kultúrnych, sociálnych a emocionálnych. Tam, kde na základe historických poznatkov očakávame životaschopnú minoritu, niekedy nachádzame už len jednotlivcov, prežitky a nostalgiu. V iných lokalitách, na prvý pohľad prekvapujúco, je zase možné nájsť mobilizujúcu sa komunitu so snahou udržať to, čo sa zachovalo a revitalizovať to, čo bolo a už nie je.

 

Veňarec je jednou z novohradských, pôvodne slovenských osád, kde prítomnosť slovenskej minority ešte pred niekoľkými desaťročiami bola považovaná za samozrejmosť. To „slovenské“ bolo často neuvedomované, inštinktívne, historicky zotrvačné, pudové. Veňarčania sa neidentifikovali primárne ako Slováci. Tým, že mali pomerne intenzívne kontakty s obyvateľmi okolitých dedín, z nich viacerými so slovenským osídlením, nepovažovali sa za jedinečných, alebo iných ako ostatní. Ich identita sa formovala vo viacerých aspektoch, jej etnická časť bola zväčša latentná a zakódovaná v iných identitách. Badať to i v súčasnosti pri sledovaní komplexnej identity Veňarčanov.

 

Ciele a metodika príspevku. Cieľom príspevku je objasniť identitu a faktory jej formovania u Slovákov a obyvateľov slovenského pôvodu žijúcich v obci Veňarec v súčasnosti. Štruktúra príspevku je daná dekonštrukciou komplexnej identity na jej zložky – lokálnu, etnickú, konfesionálnu, socio-profesijnú a kultúrnu (identitu). Metódami získavania poznatkov bola heuristika a terénny výskum. Heuristika pozostávala zo štúdia dostupných prameňov o obci (najmä Manga 1978) a z úvodných prednášok k problematike (prof. Divičanovej a Dr. Krupu), ktoré odzneli v rámci 33. interdisciplinárneho výskumného tábora vo Veňarci organizovaného Výskumným ústavom celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (23. – 29. 6. 2013). Terénny výskum bol realizovaný počas výskumného tábora. Pozostával z rozhovorov s miestnymi obyvateľmi a nezúčastneného pozorovania (život v obci, infraštruktúra, geografické podmienky a kultúrna krajina, architektúra a bývanie, kultúrne podujatia a inštitúcie).

 

Veňarec leží v južnej časti Novohradskej župy, na južnom okraji pohoria Čerhát, pri hranici s Peštianskou župou. Žije v ňom približne 1300 obyvateľov. Názov dediny je odvodený od slova vinarec, vinar – pestovateľ vína. Začiatkom 18. storočia, po ukončení osmanskej okupácie, obec znovu založili slovenskí kolonisti, prichádzajúci zo severných častí Novohradskej stolice a zo Zvolenskej stolice. (www.oslovma.hu/nhrad.hu/venarec) Niektorí ich potomkovia si dodnes udržali slovenskú identitu alebo vedomie slovenského pôvodu, v rôznej miere slovenský jazyk a etnokultúru. V počiatočných fázach osídľovania k tomu prispelo aj ich evanjelické vierovyznanie, ktorým sa odlišovali od miestneho rímsko-katolíckeho maďarského obyvateľstva prítomného prevažne v niektorých okolitých dedinách. V obci je obecný úrad, materská a základná škola, tri obchody s potravinami, dve krčmy, lekáreň, lekár, novo-zrekonštruovaný kultúrny dom, pošta a bankomat. Výsledkom projektovej aktivity samosprávy sú dve nové detské ihriská v centre obce a pri futbalovom ihrisku.

 

Lokálna identita vyjadruje príslušnosť k lokalite – obci, mestu, resp. ich časti. Tu sa prejavuje v identifikácii – pomenovaní Veňarčan/Veňarčanka. Na základe historickej prítomnosti evanjelických Slovákov, dnes evanjelických obyvateľov slovenského pôvodu, má toto pomenovanie aj etno-konfesionálny podtext, známy najmä v rámci okolitých obcí a regiónu. Neviaže sa len na obklopujúcu majoritu, ale aj blízke dediny so slovenským osídlením (Agárd, Peťany, Sudice, Patvarec, Šamšon, Banka a i.). Kontakty s okolím boli aj sú dôležitým faktorom lokálnej identifikácie.[1] Vzťahujú sa prevažne na ekonomické kontakty (pracovné a obchodné aktivity), lebo lokálna endogamia v dedine existovala ešte v povojnovom období.

 

Lokálna identita sa formuje aj zvnútra, v prostredí dediny a komunity. Jej výsledkom je aj diferenciácia lokality na menšie časti, ktoré nesú rozmanité historické, etnické, náboženské alebo sociálne charakteristiky. Podľa Mangu, v roku 1978 si najstarší obyvatelia ešte pamätali, že na ceste do Sirágu a Hlavnej ceste bývali len poddaní, časť Tabáň bola sociálne zmiešaná, na Dolnom konci (pozdĺž Kálovskej cesty) a na Vŕšku (pri kostole) bývali len želiari. (1978:10) Súčasní najstarší Veňarčania i dnes presne rozlišujú časti intravilánu a extravilánu, používajú pôvodné názvy slovenskej proveniencie a rôzne ich charakterizujú.[2]

 

Vo vývoji lokálnej komunity bola dôležitým momentom repatriácia (1947-1948), kedy niekoľko veňarských slovenských rodín odišlo do Československa.[3] Komunita sa repatriáciou čiastočne oslabila, iné väčšie migračné procesy sa už neudiali.

 

Nevyskytuje sa, ani sa nikdy nevyskytovalo delenie obce na slovenskú a maďarskú časť, ako v niektorých iných lokalitách so slovenským osídlením južne od hraníc Slovenska. Dôvodom je fakt, že v priebehu 20. storočia pôvodne slovenská dedina asimilovala ako celok. Dôkazom je napríklad i absencia rozdeľovania krčiem alebo tanečných zábav v nich, na etnickom princípe, prítomnom v niektorých iných etnicky zmiešaných dedinách. Najstarší obyvatelia si pamätajú krčmy len ako veňarské alebo židovské.[4] Vzťah lokálnej a sociálnej identity sa neprejavuje tak manifestne ako v iných minoritných lokalitách. V každej ulici bývali aj bohatší aj chudobnejší, delením veľkorodín a majetku sa ekonomická sila rodín menila, navyše, majetkové rozdiely tu nikdy neboli veľké. V priebehu 2. polovice 20. storočia sa sociálna stratifikácia pod vplyvom kolektivizácie a socialistického zriadenia ešte viac nivelizuje. V Maďarsku narastá od 90. rokov, v súvislosti s demokratizáciou, reštitúciami a liberalizáciou trhu, no vo Veňarci sa výraznejšie neprejavuje.

 

Etnická identita vo Veňarci je zaujímavým nástrojom na štúdium prítomnej minority. Etnická štruktúra a diferenciácia tu poskytujú len čiastočný pohľad. To etnické je totiž „roztrúsené“ aj v iných identitách, navyše, nielen manifestne, ale aj latentne. Zaujímavejším faktorom ako etnická identifikácia je etnicita – súbor etnických znakov a miera ich prežívania. V roku 1540 bol Veňarec pod vplyvom okupácie Osmanskou ríšou celkom vyplienený a približne jeden a pol storočia neobývaný. Miesto sa uvádza ako pustatina. V roku 1705, po morovej epidémii, kedy tu stálo len niekoľko pastierskych obydlí, sa sem prisťahovali kolonisti z Badína, Ordáša, Brusna, Nedelišťa, Tisovca, Lehoty, Cerova a Poník a pomerne rýchlo ho zaľudnili na poddanskú dedinu. (MANGA 1978:7-8) V roku 1782 mala 909 obyvateľov, podľa urbára z roku 1771 v nej žili poddaní so slovenskými priezviskami.[5] Pravdepodobne už v druhej polovici 18. storočia mal Veňarec početné obyvateľstvo maďarskej národnosti, o čom svedčia v urbári zapísané mená Balázs, Béres, Bagos, Boros, Veres, Varga a i. V roku 1902 už bolo v dedine 30-40% obyvateľstva maďarského. (Manga 1978:6) V súčasnosti je Veňarec prezentovaný ako obec slovenskej národnosti. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 2011 sa za Slovákov hlásilo 189 Veňarčanov. Okrem Cigáňov, za ktorých sa prihlásilo približne 30 miestnych obyvateľov, sa všetci ostatní Veňarčania identifikovali ako Maďari.

 

Tak, ako odlišné je skutočné zastúpenie Rómov (asi 20 – 30% z obyvateľov dediny) oproti oficiálnemu, odlišné je i zastúpenie Slovákov. Veňarčanov, ktorí sa pri sčítaní obyvateľstva identifikovali ako Maďari, ale ich materinským jazykom je slovenský, alebo deklarujú, že sú slovenského pôvodu, je dnes tiež približne 20 – 30% z celkového počtu obyvateľov. Mnohí z nich už slovenčinu nepoužívajú a neučia ju ani svojich potomkov, ale realizujú aktivity z lokálnej etnokultúry, ktorá je slovenskej proveniencie.

 

Jazyk, ako primárny etnoidentifikačný faktor, má i vo Veňarci dôležité postavenie. Slovenčinu ovládajú príslušníci lokálnej elity[6], aj niektorí mladí Veňarčania, ktorí ju od štúdia na strednej škole mimo svojho bydliska, v majoritnom prostredí, už nepoužívajú. Medzi sebou v dedine slovensky komunikujú len najstarší Veňarčania.[7]

 

O to väčšiu úlohu a význam tu má inštitucionálne zabezpečenie výučby a používania slovenského jazyka. V miestnej základnej škole prebieha výučba slovenského jazyka od roku 1954. V škôlke a na základnej škole ju dnes podporuje Celoštátna slovenská samospráva, ktorá inštitúcie aj spravuje. Materská škola je v kategórii dvojjazyčných škôlok, navštevuje ju 30 – 40 detí.[8] Ich počet sa znižuje vplyvom všeobecne klesajúcej pôrodnosti. Slovensky sa učia všetky deti v škôlke. Miestnu základnú školu navštevuje približne 140 detí (vrátane detí na detašovanom pracovisku Bír). Patrí do kategórie škôl vyučujúcich slovenčinu ako predmet v 4 hodinách týždenne. (https://www.slovaci.hu/sk/vseob-skoly.html) Učia sa ju všetci žiaci v každom ročníku. Niektorí z nich absolvujú aj skúšky na získanie jazykového certifikátu úrovne A1. Slovenčina figuruje ako cudzí jazyk, podobne ako anglický alebo nemecký. Najstarší obyvatelia sami poukazujú na výmenu komunikačných jazykov v dedine.[9]

 

U mladých sa starší snažia budovať vzťah k jazyku a kultúre predkov hlavne prostredníctvom členstva vo folklórnom súbore, návštevou organizovaných podujatí a cezhraničnými aktivitami.

 

Lokálna endogamia, existujúca ešte začiatkom druhej polovice 20. storočia, vzhľadom na etnické súvislosti vo Veňarci, latentne pôsobila aj ako etnická.[10] Etnické spolužitie sa tu ako zmiešané nevyskytuje/nechápe, lebo komunita takmer kompaktne asimiluje ako celok.

 

Konfesionálna identita Veňarčanov sa viaže na evanjelické vierovyznanie. V roku 1711, len niekoľko rokov po znovu založení obce, bol miestny cirkevný evanjelický a. v. zbor pričlenený k evanjelickému a. v. farskému úrad v Galgagute. V roku 1760 žilo v obci 600 evanjelikov a 62 katolíkov. Hovorili slovensky a maďarsky. I keď počet v roku 1798 bol už 909, evanjelikov pribudlo len 56 (656), počet ostatných stúpol na 253. (Manga 1978:7-10) V roku 1840 žilo v dedine 80 katolíkov (pravdepodobne Maďarov a Cigánov) a 1098 evanjelikov (pravdepodobne Slovákov). Keďže o 60 rokov neskôr (v roku 1902) sa už za Maďarov hlásilo 360 – 480 miestnych obyvateľov, možno predpokladať, že približne 300 – 400 z nich boli pôvodní slovenskí Veňarčania, resp. ich potomkovia.

 

V súčasnosti je väčšina obyvateľov dediny evanjelického a. v. vierovyznania, prítomní sú i rímsko-katolíci, v približne rovnakom zastúpení ako počas celého historického vývoja. „Slovensky čo vedia, najviac evanjelici. A katolíci, to boli tí chudobnejší. Seliaci ňi sa veľa katolíci. A ktorí sú, tí prišli.“ (žena, 1930) V priebehu prvej polovice 20. storočia sa v obci vyformovala aj baptistická cirkev, vplyvom repatriácie sa však oslabila a približne v polovici 90. rokov ako aktívne cirkevné spoločenstvo zanikla. Oslabil sa tak i potenciál miestnych Slovákov ako minority.[11] V dedine majú všetky tri cirkvi samostatný kostol, kaplnku, respektíve modlitebňu. I keď náboženská štruktúra v dedine je podobná, etnická identita evanjelických Veňarčanov sa zmenila i napriek tomu, že v obci nebadať žiadne masívne migračné ani imigračné pohyby, ani významnú zmenu v počte obyvateľov. Stav je výsledkom procesu etnickej asimilácie.[12]

 

V priebehu prvej polovice 20. storočia sa už evanjelické bohoslužby striedavo konali v maďarskom a v slovenskom jazyku.[13] Súčasný ev. farár pochádza z blízkeho Agárdu, ovláda a občas používa i slovenský jazyk, ale len mimo kostola. Okrem toho mesačne odbavuje Služby Božie v slovenčine dochádzajúca ev. farárka. No navštevujú ich len 3 – 4 ženy z najstaršej generácie. V evanjelickom kostole sa dodnes na Vianoce celý program odohráva dvojjazyčne. Po službách vystupuje detský súbor s koledami. Odhaľuje sa ďalšia súvislosť konfesionálnej identity Veňarčanov – konfesionalita – súbor náboženských znakov a miera ich prežívania. Najsignifikantnejšia je v kontexte realizácie náboženských rituálov a návštevnosti bohoslužieb. Veňarčania poukazujú na všeobecný pokles návštevnosti bohoslužieb.[14] Konfesionálna identita dnes už nemá také vzťahy s lokálnou a etnickou identitou, ani význam v živote Veňarčanov, ako pred dvoma a viacerými generáciami.

 

Kultúrna identita vyjadruje príslušnosť ku kultúre, čo sa vo Veňarci prejavuje najmä príslušnosťou k lokálnej kultúre. Byť Veňarčanom je vyjadrením aj kultúrnej identity. Významnou zložkou sú miestne kultúrne tradície, z veľkej miery prameniace zo slovenskej etnokultúry. V dedine existujú v dvoch sférach – inštitucionalizovanej a verejnej.[15]

 

Vo verejnej sfére sa dnes realizujú len v maďarskom jazyku (koledy, vinše, piesne). V relatívne autentickej podobe ich zaznamenal a v roku 1978 publikoval Manga. Uvádza, že všetky zvyky sa už v tom čase udržiavali dvojjazyčne („ktorý ako vedel, tak vinšoval“). Neskôr sa im venoval aj Krupa (1996-1998), ktorý slovenské vinše a iné jazykové prejavy zozbieral z kolektívnej pamäte najstaršej generácie slovenského pôvodu.[16] V prostredí najstaršej, ale niekedy i strednej generácie vo Veňarci, je dodnes možné skúmať viaceré javy zvykoslovia (napríklad veľkonočné, vianočné obdobie, máje, priadky). Podrobnejší výskum by vytvoril ich súčasný obraz a umožnil sledovať proces transformácie v priebehu medzigeneračného prenosu v druhej polovici 20. storočia a na prelome tisícročí.[17]

 

Inštitucionálnu sféru vo Veňarci predstavujú folklórny súbor Rozmarín, detská folklórna skupina Guzsalyas, Slovenská menšinová samospráva a Oblastný dom. V slovenskom jazyku sa kultúrne tradície zachovali len ako scénicky spracované, prostredníctvom miestneho folklórneho hnutia. Folklórny súbor Rozmarín bol založený v novembri roku 1973 niekoľkými nadšencami, najprv ako spevácka skupina v rámci celoštátneho trendu zakladania tzv. pávích krúžkov. Na 20. výročie založenia dostal názov Rozmarín. Repertoár súboru je výsledkom zberu piesní a zvykoslovia, najmä vďaka vtedajšej starostke Anne Hudecovej, rod. Siráckej (do roku 1997) a Juraja Matyáša, riaditeľa osvetového centra vo Veľkom Krtíši a vedúceho folklórneho súboru Bažalička v Dolných Plachtinciach a Príbelciach.[18] Tanečná časť Rozmarína, pozostávajúca z mládeže, sa začiatkom 90. rokov rozpadla, resp. vystupovala len príležitostne. Medzitým sa začalo pracovať v škole s deťmi, vznikla detská folklórna skupina Guzsalyas. „V škole kolegyňa založila detskú folklórnu skupinu, okolo 1993. Boli aj na školení s deťmi v Hronci.“ (žena, 1957) Prvé pásmo boli Vianoce, kde vystupovalo viac ako 20 detí z 5. – 8. ročníka. Postupne pribudli aj mladší členovia. V roku 1996 svoj repertoár rozšírili o pásmo Detská svadba, lebo v neďalekej Banke na folklórnom festivale bola zadaná téma svadby. Okrem mimoškolskej činnosti bola cieľom vzniku súboru v škole aj snaha postupne si vychovať členov do Rozmarínu. V súčasnosti je v detskom súbore 22 – 24 detí vo veku do 14 rokov. Repertoár je väčšinou slovenský, zameraný na hry a pásma – novohradské tance, detské hry zo stredného Slovenska, východoslovenská trci polka, pásmo z Dolnej zeme. Rozmarín dnes pozostáva z 2 – 4 mužov a 8 – 12 žien. Repertoár tvoria najmä 30 – 40 minútové pásma v slovenskom jazyku – Vianoce/Kračún, Od Lucie do Kračúna, Svadba, Zábava na Štefana, Chodenie s kyseľom, Dožinky, Priadky, Regrútska rozlúčka, Nedeľné popoludnie, Jarmok.

 

Rozmarín na národnostných a folklórnych festivaloch v Maďarsku alebo v iných slovenských dedinách v Maďarsku, reprezentuje nielen dedinu, ale aj maďarských Slovákov na podujatiach v zahraničí (vo Vojvodine, Poľsku), no najmä na Slovensku (napríklad Dolná Strehová, Hrušov, Dulovce). Ročne absolvuje 20 – 25 predstavení. Často ich sprevádza aj detský súbor. Aktuálny stav, význam a perspektívy folklórneho hnutia v dedine charakterizuje vyjadrenie jednej z vedúcich osobností: „Revitalizácia slovenčiny? Veď ani v maďarčine už pomaly nemá kto robiť v súbore. Samosprávny menšinový systém je veľmi dobrý, lebo môžeme získať prostriedky na naše aktivity. Angažovať sa tak môžu šikovní ľudia, čo chcú robiť. Ale teraz je ťažká doba, aj médiá a politika.“

 

V roku 1994 vznikla vo Veňarci Slovenská menšinová samospráva, ktorá spolupracuje s obecnou samosprávou na tom, aby sa v dedine podporovala výučba slovenčiny v škôlke a škole, fungoval súbor, dedina zapojila do cestovného ruchu v rámci Novohradskej župy a organizovali kultúrne podujatia.[19] Obecná samospráva vytvorila a udržiava družbu s dedinou Hrušov na Slovensku, základná škola vytvorila spoluprácu so základnou školou v Dobrej Nive. Vo Veňarci sa organizuje Fašiangový bál, Spievanky a veršovanky detí v zrekonštruovanom kultúrnom dome. Najznámejším je Haluškový festival, ktorý dedinu významne reprezentuje. Stal sa podujatím s medzinárodnou účasťou. Vo Veňarci je Oblastný dom, kde sa nachádza múzeum krojovaných bábik (v replikách z pôvodných materiálov, približne 70 ks).

 

Socioprofesijná identita je determinovaná zamestnaním/zdrojom obživy a spoločenským statusom. Obyvateľstvo Veňarca bolo vždy prevažne roľnícke. Prácu na vlastnom zriedka dopĺňala práca u bohatších gazdov v dedine, zväčša na majeroch v chotári dediny a susedných obcí. Vzhľadom na geografické podmienky[20] bola doplnkovým zamestnaním aj práca v okolitých lesoch. Až do kolektivizácie začiatkom 50. rokov 20. storočia boli dobre situovaní strední roľníci oporou miestneho evanjelického a. v. zboru. Obrábali od 20 do 40 jutár zeme.[21] Nezanedbateľným zdrojom príjmov a jednou z možností kontaktov bol predaj nadproduktu na trhoch v okolitých dedinách a mestách.[22]

 

Pomerne stabilný počet obyvateľov obce počas celého jej historického vývoja súvisí z tradičným zdrojom obživy, ktorého realizácia vyžadovala istý počet ľudí. Nárazové práce sa riešili sezonármi. Boli to prevažne Maďari, nezriedka si tu našli manželského partnera a zostali trvalo žiť v dedine. „Manžel bol Maďar. Boli tu žať, v 1955-om, ako vojaci.“ (žena, 1935) Spoločná práca Veňarčanov a sezonárov na pustatinách – majeroch bola jednou z príležitostí interetnických kontaktov a faktorom nástupu exogamie.

 

V roku 1961 vo Veňarci vzniklo poľnohospodárske výrobné družstvo. Mechanizácia poľnohospodárskej výroby a kolektivizácia znížila počet potrebných pracovníkov. Náhradou sa stali pracovné miesta vzniknuté industrializáciou v okolí, najmä mestách. Vzhľadom na pomerne dobrú dopravnú dostupnosť sa trvalé pracovné migrácie v dedine nevyskytovali vo významnej miere. Najrozšírenejšie bolo denné dochádzanie alebo týždňovky, čo sa nezmenilo dodnes. „Do repatriácie ani jeden človek z osady nevystúpil. Potom húfy idú do Pešti, Vacova, Rétšágu robiť.“ (žena, 1932) Veňarskí muži tam pracovali ako priemyselní, remeselní a stavební robotníci. Od začiatku 70. rokov už približne 100 žien a 260 mužov pracuje mimo dediny (v Iklade, Berceli, Vacove, Kistarcsi, Budapešti). (Manga 1978:37) Prejavilo sa to aj pomerne intenzívnou výstavbou rodinných domov v obci. V súčasnosti sú tieto lokality rozšírené o Balážske Ďarmoty a Pásztó.[23]

 

Relatívne novým fenoménom vo Veňarci je nezamestnanosť. Je výsledkom socio-ekonomického vývoja od 90. rokov 20. storočia, no prejavila sa až začiatkom 21. storočia. Miestni ju považujú za najväčšie negatívum. Jednou z mála možností zamestnania je drevársky závod v Berceli, kde sú zamestnaní aj niektorí zo slovenskej strany Novohradu. Komunálna sféra zamestnáva 35 zamestnancov na verejnoprospešné práce, no mesačná mzda vo výške približne 130 Eur za 8 hodinovú prácu denne nie je adekvátna ani postačujúca. Rozvojový program Štart podporuje 11 malých poľnohospodárov v tom, aby vôbec hospodárili. Za úspešný sociálny projekt sa považuje aj podpora 80 – 90 nezamestnaných obyvateľov obce, ktorí dostávali približne 80 eur mesačne, ak obrábali záhradu alebo pole. Od obce dostali osivo a náradie.[24] Súčasná ekonomická a následne aj sociálna situácia vo Veňarci je taká, že rodina má nezriedka mesačný príjem vo výške 100 Eur. Preto Veňarčania vidia riešenie v rozvoji turizmu a revitalizácii poľnohospodárstva, čo však závisí aj na podpore „zvonka“ a dostatku pracovných príležitostí mimo dediny pre ostatných. Iným riešením je odchod do mesta alebo do zahraničia, o čo sa opierajú najmä vízie mladej generácie.

 

Záver. Urýchlenie jazykovej asimilácie slovenských minorít v Maďarsku v druhej polovici 19. a 1. polovici 20. storočia, prostredníctvom náboženstva a školstva, urýchlilo aj etnickú asimiláciu a spôsobilo zmenu ich etnickej identity, evidentnú v súčasnosti. Vzhľadom na klesajúcu konfesionalitu ako všeobecný celospoločenský trend a v priebehu 2. polovice 20. storočia etablovanú podporu minoritného školstva a kultúry, sa v súčasnosti ich asimilačný vplyv znižuje. Navyše, na kultúrnu asimiláciu to, v kontexte bilingvizmu alebo jazykovej výmeny, pri zachovaní silnej lokálnej identity a kultúry, nemusí mať rovnaký vplyv. Pre príslušníkov dolnozemských slovenských minorít sú veľmi dôležité vlastenectvo a občiansky princíp. Vzhľadom na ich chápanie majoritou a riešenie praktických otázok každodenného života sa v minoritných spoločenstvách niekedy prejavujú ako faktor etnickej asimilácie a transformácie etnickej identity. Relatívne nové trendy vo formovaní identity príslušníkov minorít sú myšlienky, vízie, aktivity a projekty revitalizácie historicky veľmi významnej regionálnej identity. V Novohrade majú naviac charakter cezhraničnej spolupráce, čo v kontexte aktuálnej kultúrnej a regionálnej politiky EÚ zvyšuje potenciál a reálne možnosti získať pre ne podporu. (Je však potrebné brať na zreteľ, že revitalizácia všetkých historických princípov bývalých žúp/kultúrnych regiónov so sebou neprináša automaticky aj podporu minoritnej kultúry ako etnickej.) Endogamiu, ako dôležitý stabilizačný nástroj prežitia minority, je potrebné diverzifikovať na náboženskú, etnickú a lokálnu, lebo v reálnom prostredí je faktorom formovania viacerých, ale nie vždy všetkých kontextov identity. Pri štúdiu komplexnej identity príslušníkov etnických minorít sa zameraním len na etnické súvislosti nevytvorí jej komplexný obraz ani genéza. Nikto z nich totiž nežije len ako Slovák alebo Maďar. K pochopeniu identity Veňarčanov je nevyhnutné vidieť ich aj ako obyvateľov dediny v maďarskej časti Novohradu, ktorá sa borí s nezamestnanosťou, má jednotlivcov, ktorí sú aktívni na kultúrnom poli, vlastnú náboženskú aj etnickú genézu a históriu, a z nich vychádzajúce plány a perspektívy.

 

Poznámky:

[1] K problematike medzilokálnych kontaktov dolnozemských Slovákov bližšie Čukan 2012.

[2] Horníčania boli gazdovia, Dolníčania husiari. Tabáň je najstaršia časť dediny, kde prišli prvé slovenské evanjelické rodiny. V roku 1705 to bolo 5 rodín, ďalšie v roku 1711. (Manga 1978) Horný koniec – Felvég (to je Petófi utca, od úradu, na Bercel) – to boli gazdovské domy, bohatší. Tam vedeli v každom dome slovensky. Pomiešané to bolo. Dolný koniec – Alvég (Košút utca, od zákruty na Sirág). Nový Veňarec – Új Vaňarc (koniec Košúth utca, na Kaló) – to bola chudoba, tam už nie veľmo vedeli slovensky, lebo veľa čeľade prišlo tam žiť. Najbohatší bývali ako je mlyn (v centre dediny). Vŕšok – Róža domb – je cigánsky vŕšok. Voľakedy v dedine cigáni nebývali tak, len po demokracii prišli. Na vŕšku sme husi pásavali. Bidoše (na siráckej ceste) – teraz už je ulica, to boli len zeme, delili funtuše.

Extravilán podľa Mangu (1978) južne od obce tvorili miesta s názvami Slovácka dolina, Cez dolina, Kapusnica, Záhumnica (Nad záhradami. Tam bola hora. Počul som od starých. Vyriadili tam zem a sejú žito.). Severne to boli – Kopanica, Kišbidoš, Hanďáš, východne – Veľká novina, Pot celinom, Zahradisko, západne – Cerina, Pocesta, Hlinka, Močilisko, Lacova dolina. I v súčasnosti ich miestni obyvatelia poznajú, okrem nich aj nasledovné: Stará vinic, Pod vinicami, Novina (ako sa ide na Sirág, jarok to delí na Krátke a Veľké), Lúčno, Podorsácko – Tálike, Nadorsácko – Cerina/Ceriny, Lazovje doliny, ďalej Hajnal, Jagreš, Tés, Mačka jarok, Pod chrasťom, Chrasťe.

Hory sú v miestach alebo majú názvy: Novina, Hruškárov vrch, Makó, Šaló (Horný, Dolný), Uža (Malá, Veľká), Bégo, Vlčia jama, Morgoš, Hajnal, Mačka jarke. Vinice boli Užanské, Starje, Novje a Koľpache. V chotári dediny aj susedných obcí sa do kolektivizácie nachádzali majere/veľkostatky (pustatiny, taňe). Takmer všetky zanikli v priebehu tretej štvrtiny 20. storočia. Pustatiny boli Na Šalovec/Šaló (Na Sirág. Kone chovajú, asi 200. Čeľaď bývala tam. To bola pánska zem, aj vinice. Teraz súkromník. Otec tam išli kúpiť svine, aby sme mohli kontingent zaplatiť.), Makó, Na lúži/Úža (Tam už nie je nič. Panstvo skapalo a čeľaď sa rozbehala. Aj na Veňarec prišli bývať.), ďalej Morgoš, Egreš, Hajnal, Hríbik a Pičút.

[3] „Domy pred odchodom predali Veňarčanom, dedina sa uvoľnila. Agitovať chodili zo Slovenska. Hovorili, že tam bude lepšie, išli najmä chudobnejší. Od desať do dvadsať rodín odišlo. Sused išiel do Sásovej, chodili sme aj ho vidieť. Ale už málo chodia opáčiť zo Slovenska.“ (žena, 1935, muž, 1948)

[4] „Grívalská krčma, tam bola aj pálenica, Šátori krčma, Tíborova krčma. Apkova krčma (pravdepodobne Slováci – pozn. aut.) – tí išli na Slovensko v 1947-48. Sklep – tam bol Ján Varga. Apovka rozprávali, že akurátsky človek to bol veľmo. Každý chodil tam, kde mal bližšie.“ (muž, 1948)

[5] Napríklad Brusnitzky, Gubon, Szlovák, Lehotzky, Abelovszki, Jantoš, Skulteti, Hrencsár, Tuskán, Szuslak, Vrbeczky, Pistyalár, Mikus, Mrkva, Valyko, Cserpak, Kováts, Badinszki, Tisovszki, Nedelitzki, Slovák, Cserveni, Polychvár, Vravuška, Skorka, Poniczki, Hodbabni, Penicska, Kotzka, Cserni, Trnyan, Szirácki, Taborski. Neskôr sa tu vyskytujú aj priezviská Matis, Brhlík, Kocsis, Guba. (Manga 1978:14-15, 24)

[6] Napríklad manžel súčasnej starostky je Veňarčan, z jednej z najstarších miestnych slovenských rodín. Slovenský jazyk ovláda dobre, je aj jeho materinským. Maďarsky sa naučil v škole.

[7] „Manžel je Maďar, nie Veňarčan. Hneval sa, keď som hovorila doma po slovensky. Tak sme doma nehovorili slovensky. Moje dve dcéry sa vydali za Veňarčanov. Vedia po slovensky. V škole sa naučili. Mám osem vnúčat, ale tie už nevedia. Ja som sa maďarsky naučila až v škole hovoriť.“ (žena, 1935)

[8] V školskom roku 2010 – 2011 v nej slovenský jazyk učila 1 učiteľka a navštevovalo ju 35 detí. (https://www.slovaci.hu/sk/tatistika-kolok.html) V roku 2013 to bolo 32 detí.

[9] „Voľakedy sme sa Veňarčania maďarsky naučili až v škole, ako teraz slovensky.“ (žena, 1935) „Doma sme sa zhovárali aj slovensky, aj uhersky, s bratom a rodičmi. So starými rodičmi len slovensky, lebo uhersky nevedeli. Keď som bol malý chlapec, celý Veňarec hovoril po slovensky, teraz asi 30 ľudí. Chodil som sa učiť do Budapešti za stolára. Býval som tam, v škole. Štyria sme boli Veňarčania, ale hovorili sme uhersky. Moje deti (36, 33 ročné) sa učili po slovensky v škole, ale už sa nepamätajú.“ (muž, 1954)

[10] „Keď som bola dievka, rodičia chceli Veňarčana. Neradovali sa, keď som si vybrala Maďara. Ale potom viac neveňarčania prišli.“ (žena, 1935)

[11] Baptistická cirkev v Novohrade plnila dôležitú úlohu v pretrvávaní Slovákov. Z dôvodu preferovanej náboženskej endogamie a zachovávania liturgie v slovenskom jazyku asimilovali v menšej miere.

[12] Slová Samuela Borovského o slovenských evanjelikoch mimo územia Slovenska začali byť aj pre Veňarčanov pravdivé v polovici 20. storočia, v súvislosti so zmenami v spôsobe ich života: „Modlili sa po slovensky, lebo bývali v jednej izbe so starou mamou.“

[13] „Vtedy vedel farár, Šulc Jenő aj maďarsky aj slovensky. Jeden týždeň tak, druhý tak. Jedna nedeľa slovenská, druhá maďarská.“ (žena, 1932) „Spoveď (konfirmácia – pozn. aut.) bola uhersky. 13 roční, 30 nás bolo, lebo v každej rodine bolo dve, päť detí. Nedeľná škola bývala, kde sme sa učili náboženstvo, dva roky. Farár nás pripravoval, po uhersky, Služby v slovenčine bývali dopoludnia, uhersky rano. Dnes sa vedia modliť v slovenčine už len staré ženy a asi dvaja chlapi. Veľa ľudí chodilo do kostola vtedy. Aj baptisti dvaja, traja sú. Ostatní pomreli, asi 20 duší ich bolo.“ (muž, 1954)

[14] „Keď som bola dievka, plný kostol býval. Dievky vpredu, mládenci na chóre. Mladí dnes už nechodia do kostola. Len starí.“ (žena, 1932)

[15] K problematike vplyvu inštitúcií a inštitútov v prostredí dolnozemských Slovákov bližšie Michalík 2013.

[16] Podľa neho význam výskumu minoritného folklóru spočíva aj v tom, že folklór majority (v tomto prípade Maďarov) sa lepšie „ukazuje“ a chápe práve v kontraste/kontexte s minoritným (slovenským). Etnicita prináša nový špecifický „nános“ do starých/všeobecných folklórnych javov a prvkov.

[17] Nasledujúce výpovede sú len orientačnou sondou k hlbšiemu štúdiu, pretože ich deskripcia si vyžaduje väčší výskumný priestor, aj iné zameranie príspevku.

Veľká noc – „Viac skupín chodili k nám polievať. Uhersky len vinšovali. Zo všetkých koncov dediny. Lepníky, koláčike, víno, pálenku dostali, deti farbené vajce a peniaze. Do kostola na Veľkonočnú nedeľu. Na Veľký piatok v čiernom len, aj od fašiangov po Veľkú noc v nedeľu do kostola len v čiernom.“ (žena, 1930) „Chodil som polievať ako chlapec. Vodou aj parfémom. Len uhersky všetci. Boli sme dvaja, štyria, išli sme kde sme chceli. Viac skupín, ale tu len Veňarčania. Aj dnes chodia. Kamarátkam, rodine. Deti peniaze, mladí vypiť, aj zajesť – klobása, vajce.“ (muž, 1954)

Máje – „Boli. Vyrúbali mládenci strom. Topoľ. Dovena všecka mládež, nedelilo sa. Uhersky sme sa zhovárali. Na 1. mája dievke na vydaj, aj kde boli dievke, všade máje stáli. V noci, aby nezbadali. Mojej dievke raz postavili (narodená v roku 1954 – pozn. aut.). 3 – 4 dni stál, potom sme rozrúbali a spálili v peci. Už to nie je. Býval ešte pred krčmou, pred domom kultúry, aj pri kostole, ale to už zakapalo.“ (žena, 1932) „Máje sa už nestavali. Ja sa nepamätám.“ (žena, 1930) „Máje boli, aj teraz sú, jeden, dva. Mládenci a dievky pri tom. Ja som išiel stavať, vtedy tri, aj päť májov. Dievkam, frajerke. Kamaráti. Ale len potichu. Aj mojim dcéram postavili. Aj tu (v novom dome – pozn. aut.), aj doma (v rodičovskom dome – pozn. aut.). Tri ráz za sebou. Dva, tri dni stál.“ (muž, 1954)

Priadky – „Prvýkrát som išla, keď som vyšla školu, 13-14 ročná. Najviac bolo 17 – 18 ročných, od 19 – 20 to bola stará dievka. Mládenci takí do 18 rokov, alebo po vojenčine. Ženy (vydaté) osobite mali priadky. Od novembra, do jari, dok boli konope. Staré ženy kde žili, tie vydali chyžu. Dievky doniesli drevo, petrolej, bôb, múku im za to. Dievok bolo aj 15 -20. Vo viac domoch bývali priadky, troch, štyroch. Do 10. hodiny, niekedy aj do polnoci. Harmonikáš prišiel. V sobotu sa nepriadlo, mládenci chodili z medveďami (obliekli sa do kožucha a na reťaz). A my so spevom na druhje priadke. Potme.“ (žena, 1935) „8 – 12 dievok nás bolo. Išli tam, na ktorom konci bývali. Dovena aj s Maďarmi, lebo uhersky sme sa rozprávali. Spievali sme aj slovenské pesničky. Mládenci chodili okolo lavíc, kde sme sedeli, brali nám vretená, niekedy aj kolovrat. Bol drahý, nemala každá svoj. Dcéra (narodená v roku 1954 – pozn. aut.), ona už nemala priadky.“ (žena, 1932) „Keď sme boli deti, chodilo sa na priadky. Ja som nechodila. Dcéra keď bola dievka (narodená v roku 1961) už sa nechodilo.“ (žena, 1930)

Kračún – „Chodili sme spievať po dedine na Kračún, aj Nový rok. O 6. – 8. hodine večer, 5 – 6 chlapcov, aj viac skupín. Z domu do domu. Dali nám 50 filérov, rodina forint. Dospelí išli spievať večer, do 10. hodiny. Potom večera. Len uhersky sme spievali. Do pitvora sme zišli, peniaze, víno nám dali. Aj deťom niekedy malý pohár vareného vína, zima bola. Aj koláče. Len chlapci, dievčatá nie. A mládež išla po domoch zbierať pre farára. To aj moje dcéry chodili.“ (muž, 1954)

[18] „Začali asi 12 žien starších, harmonikár a jeden muž. Potom prišli aj mladší a stredná generácia. Začali robiť zvyky, ale potrebovali aj tanečné čísla. Jozef Budai, ako mladý tanečník, chodil na školenia na Slovensko, v 70. – 80. rokoch. Neboli tým všetci nadšení v dedine.“ (žena, 1957)

[19] K problematike významu kultúrnych podujatí a cestovného ruchu v rozvoji kultúry a mikroregiónu bližšie Lenovský – Kurpaš 2013, Dubská – Zima 2012, Zima 2012.

[20] K problematike geografických podmienok ako faktora vývoja kultúry v prostredí lokality alebo mikroregiónu bližšie Chrastina 2011, alebo Žabenský 2012.

[21] „Rodičia, Veňarčania, zo zemou robili. Mali sme skoro v každom kúte chotára zem, ale do téjesu zobrali šecku. Bohatí tu boli Hrnčiar, Pavčóci, Tisócki. Chudobní boli viacerí. Veľa tu bývali v jednom dvore. Nielen rodina. Bývalo aj 5 rodín, hydina sa miešala, zvady boli.“ (žena, 1932) „Rodičia mali zem 2 hektáre, 2 kone a 2 kravy, to do družstva zobrali. Aj dve vinice – na Uži a Stará vinic. S bratom som chodil kopať. Aj tabak. Ten sme predali do Debrecínu, Šátoraújhely. Veľa tu mali tabak. Traja, štyria išli dovena s traktorom odviezť. Oplatilo sa to pestovať.“ (muž, 1948)

[22] „Na pľac sme niesli 20 – 30 kilové batohy. Mak, orechy, zelenina, slanina, klobásy, vajcia, tvaroh, maslo. Najbližší v Bercali, ale aj do Vacova. Tam aj tí, čo mali kone, s obilím, aj dobytkom išli. Potom autobusom, 35 km, viaceré ženy spolu. Tu nebýval pľac.“ (žena, 1935) „Z apovkou som chodil na jarmoky do Vacova. Žito, praste.“ (muž, 1948) „Mali sme aj husi. Išla som s rodičmi na jarmok do Pešti, na Garaj (dodnes existujúci trh, špecializovaný na predaj čerstvého mäsa a hydiny – pozn. aut.), keď išiel Kračún.“ (žena, okolo 1950)

[23] „Bol som stolár. Učil som sa vo Ferencvároši (časť Budapešti) v 1962 – 1965. Viacti, 10 z Veňarcu robili so mnou v Budapešti, aj inde. Opravovali sme okná, dvere. Potom sme robili cesty po krajine. Boli sme celý čapat (pracovná skupina – pozn. aut.) len Veňarčania. Starší sa aj slovensky rozprávali, mladší len uhersky. Najprv som vlakom chodil, na týždňovky. Potom autobusom do Pešti a každý deň domov.“ (muž, 1948)

[24] „Pred 5 – 6 rokmi chodili sem vykupovať jahody, maliny a ríbezle. Dnes zriedkavo, ale ešte sú čo pestujú.“ (žena, 1935) „Zbierame slivke na košt (konzumáciu) gazdovi, aj maliny. Za peniaze. Za 70 forintov kupujem slivke na páleno, za 150 na zaváranie. Na Kálove jesto pálenica, aj tu bola, v židovskej krčme, ale už zrútili.“ (muž, 1948) „Zeleninu, uhorky som predal, vykupovali. Ovocie – robíme pálenku, deťom výživu, lekvár, zavárame.“ (muž, 1954)

 

Literatúra a pramene:
Manga, J.: Z minulosti Veňarcu. Vydavateľstvo učebníc: Budapešť, 1978.
KRUPA, O.: Kalendárne obyčaje I. Jeseň, predvianočné obdobie. Békešská Čaba, 1996.
KRUPA, O.: Kalendárne obyčaje II. Vianoce – Nový rok – Tri krále. Békešská Čaba, 1997.
KRUPA, O.: Kalendárne obyčaje III. Predjarie – Jar – Leto – Dni v týždni. Békešská Čaba, 1998.
DIVIČANOVÁ, A.: Jazyk, kultúra, spoločenstvo. Etnokultúrne zmeny na slovenských jazykových ostrovoch v Maďarsku. Békéšska Čaba – Budapešť, 1999, ISBN 963 03 6913 3.
ČUKAN, J.: Dolnozemská enkláva ako špecifický kultúrny systém. In: Svedectvá slovenského dolnozemského bytia: aspekty zo slovenskej dolnozemskej kultúrnej histórie a kultúrnej antropológie. Zborník prác z rovnomenného medzinárodného seminára, ktorý sa konal v Nadlaku 16. – 17. marca 2012. Nadlak : Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2012, ISBN 978-973-107-083-4, s. 15-20.
MICHALÍK, B.: Determinujúce aspekty spolkovej činnosti dolnozemských Slovákov. In: Acta Nitriensiae 14 : reprezentačný zborník Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Nitra : UKF, 2013, ISBN 978-80-558-0250-3, s. 151-158.
LENOVSKÝ, L. – KURPAŠ, M.: Kultúrny kapitál dolnozemských Slovákov. In: Dolnozemskí Slováci. Hranice určenia : zborník prác z medzinárodnej konferencie, ktorá sa konala v dňoch 15. – 16. marca 2013 v rumunskom Nadlaku. Nadlak : Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2013, ISBN 978-973-107-087-2, s. 41-49.
DUBSKÁ, M. – ZIMA, R.: Teoretické a praktické otázky marketingu destinácie cestovného ruchu. In: Tourism-support and cooperation, 2nd part : Podpora spolupráce v oblasti cestovného ruchu, 2. časť. Nitra : Mesto Nitra, 2012, s. 31-34.
CHRASTINA, P.: Kontexty kultúrnej difúzie. In: Studia Historica Nitriensia 15. Nitra : UKF, 2011, ISBN 978-80-8094-836-8, s. 87-98.
ŽABENSKÝ, M.: Model klasifikácie historických krajinných štruktúr. In: Universitas Trenchiniensis : zborník príspevkov z 9. medzinárodnej študentskej vedeckej konferencie, konanej 14. júna 2012 v Trenčíne. Trenčín : TnUAD, 2012, ISBN 978-80-8075-540-9, s. 130-134.
ZIMA, R.: Marketingová komunikácia a kultúrne dedičstvo. In: Marketing kultúrneho dedičstva v kontexte konkurencieschopnosti v cestovnom ruchu: zborník z medzinárodnej konferencie, ktorá sa konala 28. 9. 2012 na pôde Nitrianskeho samosprávneho kraja. Nitra : UKF, 2012, ISBN 978-80-558-0167-4, s. 114-122.
 

Informátori:
Anna Šinková, nar. 1935
Ruženka Komjáthiová, nar. 1957
Mária Nedelická, nar. 1932
Jánoš Meliš, nar. 1948
Meliš Jánošné, nar. okolo 1950
Jánoš Kollár, nar. okolo 1930
Kollár Jánosné, nar. okolo 1930
Lázsló Krizsán, nar. 1954