Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. V každom regióne Slovenska sa nachádzali odvetvia výroby, ktoré boli pre dané územie charakteristické kvôli svojej polohe, prírodnému prostrediu, klíme a tak registrujeme množstvo technických pamiatok. Sú cenným svedectvom a dokladom industriálnej histórie Slovenska a vyžadujú si adekvátnu pozornosť a najmä ochranu. V súčasnosti spravidla nie sú veľkým lákadlom pre účastníkov cestovného ruchu, lebo mnohé chátrajú, alebo sú dokonca verejnosti neprístupné. Viaceré už prehrali svoj boj s časom, bezohľadnosťou alebo ľudským nezáujmom. Kategórie pamiatok majú široký rozsah, no jedno majú spoločné: dokazujú zručnosť a pracovitosť našich predkov. Chodíme často okolo nich a väčšinou si ich ani nevšimneme alebo na ne hodíme iba letmý pohľad. Dlho boli mimo záujmu spoločnosti a obdiv si získavali iba od znalcov alebo historikov napriek tomu, že sú dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva. Ochrana industriálneho dedičstva, jeho zachovanie a sprístupnenie širokej verejnosti by mala byť prioritná v rámci rozširovania ponuky cestovného ruchu. Je rovnako výnimočné a zaujímavé ako ostatné kultúrno-historické pamiatky. Mnohé technické pamiatky sú svetovým unikátom a súčasťou Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
 

Ciele. Hlavným cieľom príspevku je predstaviť vznik a vývoj technických stavieb na Slovensku s akcentom na územie okresu Komárno, ich význam a možnosti rozvoja v kontexte s cestovným ruchom po kompletnej revitalizácii a sprístupnení širokej verejnosti. Prírodné podmienky na Podunajskej nížine predurčili toto územie k vzniku tradičných poľnohospodárskych remesiel, v súvislosti s ktorými vznikli technické pamiatky. Ďalším parciálnym cieľom článku je podrobná charakteristika a história jednotlivých technických stavieb a pamiatok v komárňanskom okrese. Poznatky o ich histórii, súčasnom stave a využívaní sú dôležité k príprave návrhu vyhliadky na cimburí vodojemu v centre mesta, ktorý je najcharakteristickejšou technickou pamiatkou v komárňanskom okrese.
 

Technické pamiatky na Slovensku. Technické pamiatky sú súčasťou kultúrnych pamiatok, tvoriacich náš pamiatkový fond. Pod týmto pojmom rozumieme nehmotné i hmotné dôkazy o vývoji spoločnosti, umení, vede, technike a iných odvetviach ľudskej činnosti. Medzi technické pamiatky v rámci ich ochrany zaraďujeme aj súbor vecí, ktoré sú ich nevyhnutnou súčasťou. Z pohľadu štátnej pamiatkovej ochrany a starostlivosti zaraďujeme medzi kultúrne pamiatky také historické technické objekty, ktoré v rámci základného delenia spĺňajú kritérium pamiatky. Technické pamiatky sú charakterizované ako úžitkové diela, ktorých technická hodnota a účelová funkcia je dominantná a rozhodujúca pre ich vznik a existenciu. Popri technických parametroch je dôležitá aj ich hodnota historicko-dokumentárna a urbanistická. Označujú sa tiež ako pamiatky výroby, techniky a vedy. Územie Slovenska sa nachádza na križovatke starých európskych ciest, na ktorých sa stretávalo množstvo kultúrnych vzorov najrôznejšieho pôvodu. Aj vďaka tomu sa rýchlo rozvíjala kultúra, veda a technika. Patria ku kultúrnemu dedičstvu Európy a v niektorých oblastiach predstavujú vrchol vtedajšieho technického progresu vo svete. Príkladom na Slovensku je rozkvet a produkcia stredovekého a novovekého baníctva, hutníctva a iných s nimi súvisiacich odvetví jedinečnej techniky a výroby. Patrí k nim napríklad kremnická mincovňa z roku 1328, Thurzovsko-fuggerovský banskobystrický mediarsky koncern, použitie strelného prachu v baníctve v roku 1627 v Banskej Štiavnici, založenie prvej baníckej vysokej školy, Baníckej akadémie v roku 1735. Hlavným zamestnaním obyvateľstva na Slovensku bolo až do polovice 20. storočia poľnohospodárstvo. S ním sa bezprostredne spájajú remeselnícke dielne a rozličné zariadenia výroby, ktoré pomenúvame ako ľudové technické pamiatky. Najviac sa z nich na Slovensku vyskytujú kováčske vyhne a vodné mlyny. Z manufaktúrneho obdobia výroby 18. storočia sa na Slovensku zachovalo málo pôvodných objektov. S nástupom priemyselnej revolúcie v druhej polovici 19. storočia zanikajú staré technické diela a tradičné výrobné metódy. MLYNKA (2007 : 4-7) Za najvýraznejší technický znak priemyselnej revolúcie sa považuje parný stroj a celé 19. storočie sa poeticky nazýva aj „storočím pary“. Nastáva rozvoj železníc s parnou trakciou, textilnej výroby, mlynárskeho priemyslu, cukrovarníctva, papiernictva, drevárstva, sklárstva, liehovarníctva i garbiarstva. Predstavujú tzv. klasický typ priemyselného kapitalizmu, rozvíjali sa na báze domácej surovinovej základne. Od 90. rokov 19. storočia nastupuje druhá priemyselná revolúcia, spojená so zavedením elektrickej energie, rozvíja sa elektrotechnický a chemický priemysel, čoho príkladom je najmä Bratislava. Nastala jednoznačná prevaha priemyselnej výroby nad manufaktúrnou a remeselnou a tieto spôsoby výroby zanikajú. Záchrane a ochrane starých technických diel a výrobných zariadení sa začala venovať pozornosť až v medzivojnovom období. Do centra pozornosti sa dostali najmä veľkolepé slohové pamiatky profánnej a sakrálnej architektúry. Na ich záchranu a ochranu vznikol v roku 1951 Slovenský pamiatkový úrad. K ochrane technických pamiatok na Slovensku prispievajú aj technické múzeá. Súpis zachovaných technických pamiatok v teréne sa uskutočnil v 70. rokoch 20. storočia a vytvorili sa tiež programy na ich záchranu. V ústrednom zozname pamiatkového fondu je v súčasnosti evidovaných 379 technických pamiatok najmä z oblasti baníctva a hutníctva. Väčšinou sú to ústia a portály štôlní, dedičných štôlní, šachty, ťažné veže, ale aj pamiatky rôznych druhov dopravy a ľudovej techniky, najmä vodné mlyny, ktoré predstavovali najrozšírenejšie a teda najpočetnejšie tradičné výrobné zariadenia na slovenskom vidieku. Niektoré technické pamiatky zahrňujú viaceré pamiatkové objekty, ktorých je spolu 561. Myšlienka ich ochrany a súpisu sa uplatňovala už v medzivojnovom období, ale zlyhala na nedostatku finančných prostriedkov a odborníkov. Ako prvé začalo so súpisom technických diel v konkrétnych regiónoch Technické múzeum v Košiciach s pomocou odborných pamiatkových úradov. Do skupiny týchto pamiatok zahrnuli výrobné objekty v dedinskom prostredí (mlyny, stupy, valchy, píly), objekty manufaktúr a starších tovární, banské diela (štôlne, šachty, ťažné zariadenia, vodné nádrže, banské mlyny, huty, úpravne a hámre na spracovanie kovov) a dopravné stavby (vozovne, železničné budovy, kamenné, železné i drevené mosty a horské úzko koľajové železnice). Väčšinu následne zapísali do štátneho zoznamu nehnuteľných pamiatok a v súčasnosti sa pri stavebných prácach v blízkosti dodržiava ich ochrana. Mnohé technické stavby sú v zlom alebo kritickom stave, pretože prestali byť udržiavané pri strate ich pôvodnej funkcie. Jedinou motiváciou je kultúrny záujem o zachovanie dokladov o rozvoji techniky. Tak boli zrekonštruované opálové bane v Dubníku, zachránená bola chátrajúca vysoká pec v Červeňanoch a na múzejné účely bol upravený hámor v Nižnom Medzeve. Zvláštna pozornosť sa venuje Solivaru v Prešove, ktorý bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. S cieľom zachrániť niektoré banské štôlne a strojovú banskú techniku bolo zriadené Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici, ktoré zhromažďuje opustenú banskú techniku. (ROSENBAUM a kol. 1980 : 411)
 

Technické múzeum v Košiciach. Postavenie tohto múzea je na Slovensku špecifické. Zamerané je na ochranu a záchranu historických technických pamiatok. Je jediné svojho druhu na Slovensku. Do jeho pôsobnosti patrí aj zhromažďovanie, dokumentovanie a výskum v oblasti histórie pamiatok vedy, výroby a techniky na území Slovenska. Súpis nehnuteľných technických pamiatok bol ukončený v roku 1972. Evidovaných bolo 394 z rôznych odvetví, v súčasnosti ich počet presahuje 500. K spresneniu počtu technických pamiatok na Slovensku je potrebné zosúladiť zoznamy Technického múzea v Košiciach a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Múzeum je jedným z garantov revitalizácie priemyselného dedičstva na Slovensku. Vykonáva projekty zamerané na rekonštrukciu a sprístupnenie významných objektov, ako napríklad Hámor Medzev, Solivar pri Prešove Karlova huta v obci Vlachovo v rožňavskom okrese a mnohé ďalšie.
 

Hámor Medzev. K prioritným projektom technického múzea v Košiciach, ktoré sú zamerané na rekonštrukciu pamiatok, patrí Hámor Medzev. Tento hámor sa začal rekonštruovať v roku 2008 s cieľom zachovať unikátne tradície v regióne. Výroba v medzevskom hámre mala v minulosti veľký význam nielen na území Slovenska, ale aj v celej Európe a trvala viac ako šesť storočí. V roku 1933 bolo v tejto oblasti v prevádzke 95 hámrov, v roku 1955 už iba 35 hámrov a v roku 1960 prebiehali už len príležitostné práce v štyroch až piatich hámroch. V 60. rokoch 20. storočia bola táto špeciálna maloželeziarska výroba nahradená priemyselnou. Medzevský hámor slúžil spočiatku ako školský hámor pre miestnych kováčov, neskôr ho od posledného majiteľa Jozefa Tischlera odkúpilo Slovenské technické múzeum v Košiciach. V súčasnosti je evidovaný ako chránená technická pamiatka a na jeho rekonštrukciu boli vyčlenené obmedzené finančné prostriedky z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Po dokončení rekonštrukcie je v pláne technickú pamiatku sprístupniť a vytvoriť v nej optimálne podmienky pre kultúrno-vzdelávacie využitie.
 

Solivar pri Prešove. Ďalším významným projektom Slovenského technického múzea v Košiciach je rekonštrukcia Solivaru pri Prešove, ktorá prebehla v rokoch 2009 – 2011. Objekt je vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku. Sklad soli v máji 1986 vyhorel. Bol najvýznamnejšou súčasťou unikátneho komplexu technických objektov tejto Národnej kultúrnej pamiatky. Nachádza sa tu aj huta, varňa, šachta Leopold, klopačka a kováčske dielne. Požiar zničil najdôležitejšie súčasti interiéru, najmä nenapodobiteľnú svorníkovú drevenú konštrukciu krovu – zachovali sa len zvislé konštrukcie bez výplne. Od vzniku požiaru objekt chátra, je v havarijnom stave a nenachádza sa tu žiadne technické vybavenie. Po rekonštrukcii tu má vzniknúť viacúčelový objekt s dvoma podlažiami a vysokou strechou. Obe úrovne prvého podlažia budú slúžiť pre expozície, v ktorých sa budú prezentovať najmä dobové postupy pri ťažbe a skladovaní soli, dubnický opál a solivarská paličková čipka, ale aj významné osobnosti, ktoré pôsobili v tomto regióne.
 

Karlova huta – Vlachovo. Táto vysokopecná huta sa nachádza pri sútoku rieky Slaná a potoka Dobšiná v rožňavskom okrese. V roku 1843 ju postavil gróf Karol Andrássy, vďaka ktorému nesie v súčasnosti meno „Karlova huta“. V blízkosti je zlievareň na výrobu zariadení pre liehovarnícky priemysel. Surové železo sa spracovávalo v miestnych hámroch, prípadne sa na trhu ponúkalo nespracované. Zo spomínanej vysokopecnej huty sa zachovala vysoká pec vrátane prevádzkovej budovy. Rekonštrukcia vysokej pece bola zabezpečená Slovenským technickým múzeom v Košiciach v roku 1992. V rokoch 2009 až 2011 bola zaradená v rámci projektov múzea aj rekonštrukcia tejto jedinečnej pamiatky Gemera. Hlavným cieľom rekonštrukcie je začleniť Hutu Karol medzi kultúrno-priemyselné pamiatky rámci projektu Stredoeurópskej železnej cesty. Po rekonštrukcii má objekt disponovať priestormi pre muzeálne, dokumentačné a výstavné účely. (LOBODOVÁ 2010 : 69-73)

Technické pamiatky v okrese Komárno. Prírodné podmienky, poľnohospodárstvo a vodné toky ako typické znaky komárňanského okresu sú hlavnými indikátormi vzniku množstva technických pamiatok. Podunajská nížina, známa ako obilnica Slovenska, je charakteristická mierne zvlnenými pahorkatinami a úrodnými rovinami. Prevláda maďarsky hovoriace obyvateľstvo. Pocit exotickosti posilňuje existencia množstva pamiatok z obdobia Rímskej ríše a tureckej expanzie zo 16. a 17. storočia. Kvalita a služby cestovného ruchu napredujú najmä vďaka termálnym prameňom a kúpaliskám, ktoré sú pre tento región charakteristické. Zaujímavými sa stávajú aj architektonické, kultúrno-historické a technické pamiatky, predovšetkým vodné mlyny, vidiecke panské sídla, pevnosti a románske kostolíky. Nepredstaviteľné čaro ponúkajú lužné lesy a nížinná krajina s množstvom riečnych korýt a ramien, kaštieľskymi parkmi a agátovými hájikmi. Podunajskú pahorkatinu a Podunajskú nížinu môžeme považovať aj za kráľovstvo šiestich riek: Váhu, Dunaja, Nitry, Hrona, Ipľa a Žitavy. Dunajské ramená a tok Malého Dunaja sa nachádzajú v lužných lesoch a poskytujú jedinečnú scenériu s vodnými mlynmi. Dlhým ramenom rieky Dunaj sa vyčlenil najväčší vnútrokontinentálny európsky ostrov – Žitný ostrov. (LUDVÍK 2012 : 98)
 

Parná prečerpávacia stanica medzi obcami Patince a Virt. Pri prehradenom ústí starej Žitavy do Dunaja pri obci Virt sa zachovala zaujímavá technická pamiatka – parná prečerpávacia stanica z roku 1897. Je súčasťou sústavy prečerpávacích staníc, ktorých účelom bolo prečerpávanie vnútorných a priesakových vôd za hrádzu. Neskôr sa dobudovala v rokoch 1884 – 1896 protipovodňová hrádza Dunaja, ktorej celková dĺžka dosahovala takmer 250 kilometrov. Napriek tomu v rokoch 1897 a 1899 pretrhli hrádze „storočné“ povodne. Pri obci Číčov bola v roku 1896 postavená prvá prečerpávacia stanica. O rok vznikli ďalšie tri parné prečerpávacie stanice v obciach Martovce, Patince a Lándor. Spĺňali svoj účel až do povodne v roku 1965 a niektoré zariadenia slúžili po technickej modernizácii až do polovice 70. rokov 20. storočia. Objekt parnej prečerpávacej stanice v Patinciach tvorí budova strojovne s tehlovým komínom. Strojovňa je prízemný objekt s nízkou sedlovou strechou. Bočné krídlo tvorí kotolňa, resp. skladovací priestor. Strojovňa má pôvodné technologické zariadenie. Čerpacia stanica pozostáva z dvoch čerpacích strojov, ktoré dodala anglická firma Nicholson. Vo veľmi dobrom stave je udržiavaná ako kultúrna pamiatka. Tehlový komín siaha až výšky 38 metrov. Technické vybavenie objektu – parné stroje a čerpadlá, boli prísne strážené a udržiavané do takej miery, že by boli aj dnes schopné prevádzky. V súčasnosti už hladinu rieky Dunaj udržuje neďaleká elektrická prečerpávacia stanica. Parná prečerpávacia stanica ukončila svoju činnosť v roku 1976 a nahradila ju stanica s dieselovými motormi. Prečerpávacia stanica s elektrickým pohonom je v prevádzke od roku 1986. V súčasnosti patrí Povodiu Dunaja a vstup je umožnený len osobám so špeciálnym povolením od vedenia firmy.  (NÉMETH 2016 : 31, 32 vlastný preklad)
 

Mosty komárňanského okresu. Poloha mesta Komárno a jeho okresu, ohraničená veľkými vodnými tokmi Dunaja, Nitry a Váhu, predurčila toto územie na vznik množstva mostov. V minulosti tu boli len provizórne mosty, ktoré slúžili predovšetkým na vojenské účely. Boli to spočiatku drevené loďové – plávajúce mosty. Most, ktorý spájal brehy Dunaja na území súčasného Maďarska a Slovenska plával na 79 člnoch. Na tomto moste bola jednoduchá, šesť metrov široká vozovka a dvojmetrový chodník pre peších. (PAULÍK 2012 : 126)
 

Alžbetin most. Tento most z rokov 1891 až 1892 sa nachádza na slovensko-maďarských hraniciach. Je to prvý oceľový most cez Dunaj v tejto oblasti. Nesie názov po manželke Františka Jozefa – rakúskeho cisára a uhorského kráľa. Približne v strede mosta prechádza hranica medzi Slovenskom a Maďarskom. V súčasnosti jeho kapacita nevyhovuje rastúcemu počtu vozidiel a preto sa realizuje projekt nového cestného premostenia v blízkosti železničného mosta cez Dunaj. Mal by výrazne odľahčiť dopravu na historickom Alžbetinom moste, pretože bude situovaný na okraji mesta. Z viacerých alternatív bol vybraný variant zaveseného mosta s atypickým pylónom. (SZÁMADÓ 2002 : 15-19 vlastný preklad)
 

Železničný most cez Dunaj. Tento most slúži prioritne pre železničnú dopravu. Postavený bol v roku 1910. Počas druhej svetovej vojny bol zničený a jeho konštrukcia ostala visieť na pilieroch. Po vojne bol kompletne zrekonštruovaný a v roku 1954 ním prešiel prvý nákladný vlak cez Dunaj. Slávnostné otvorenie železničného mosta („Mosta priateľstva“) sa uskutočnilo 1. januára 1955. Odvtedy bol viackrát rekonštruovaný, naposledy v roku 2012. S dĺžkou 510 metrov je najdlhším cezhraničným železničným mostom na území Slovenska.
 

Drevený most v Kolárove. Mestečko Kolárovo kedysi ležalo na dôležitej obchodnej ceste v blízkosti brodov cez Váh a Malý Dunaj. Brod chránil takzvaný Hrad mieru, ktorý dala postaviť kráľovná Mária z Anjou v obave pred tureckými nájazdmi v roku 1349. Dnes slúži drevený most, ktorého dĺžka dosahuje 86 m, výlučne pre chodcov cez Malý Dunaj. Miestni ochranári ho postavili v roku 1992 za rekordných deväť dní ako kópiu dnes už neexistujúceho mosta z 50. rokov minulého storočia na základe opisov ľudí, ktorí si ho ešte pamätali. Dĺžka zrekonštruovaného mosta dosahovala rozmery pôvodného mosta – necelých 62 m. V roku 1997 ho predĺžili o 24 metrov a tak sa stal najdlhším dreveným krytým mostom v Európe. Väčšia časť je z agátového dreva s predpokladanou životnosťou 150 rokov. Jednoduchá trámová konštrukcia leží na drevených stĺpoch na brehoch rieky i vo vode. Šírka mosta je 2,25 metra, po oboch stranách je drevené mrežové zábradlie. Most má sedlovú šindľovú striešku. (PAULÍK 2012 : 121, 128)
 

Lodný mlyn v Kolárove. Mesto Kolárovo je významné svojou polohou na sútoku Váhu a Malého Dunaja v južnej časti Podunajskej nížiny. Od stredoveku bola na Malom Dunaji rušná lodná doprava. Najväčším lákadlom pre turistov je model plávajúceho dunajského mlyna. (Pôvodný mlyn je od roku 1965 v depozite Múzea slovenskej dediny v Martine). V súčasnosti nie je funkčný a v jeho interiéri je zriadené Múzeum vodného mlynárstva s autentickou expozíciou. Postavený bol v roku 1978 v komárňanských lodeniciach podľa návrhu architektky Jany Krivošovej. Na základe súčasných noriem je trup z ocele obložený drevom. Interiér a jeho vybavenie je autentické. Kotví v peknom prírodnom prostredí na stojatej vode v Mŕtvom ramene Malého Dunaja. V areáli vodného mlyna sa nachádza múzeum pod holým nebom, ktorého súčasťou sú okrem iného aj pec na pečenie chleba, staré poľnohospodárske stroje, vozy a rybárske náčinie. Súčasťou areálu je aj pohostinské zariadenie a výbehy s úžitkovými zvieratami. V blízkosti mlyna sa rozprestiera aj významná archeologická lokalita. Nachádza sa tu prenesený vidiecky dom z polovice 19. storočia s pôvodným vybavením a niekoľko technických exponátov. (MLYNKA 2007 : 18, 20)
 

Hvezdáreň v Hurbanove. Korene Astronomického, Geofyzikálneho a Meteorologického ústavu SAV siahajú do druhej polovice 19. storočia, do astronomického, meteorologického a neskôr aj geofyzikálneho observatória, ktoré v Hurbanove – Starej Ďale založil Mikuláš Konkoly – Thege koncom šesťdesiatych rokov. Thege vybudoval observatórium v rokoch 1867 – 1871 ako jedno z najmodernejších európskych súkromných observatórií. V roku 1899 ho Thege daroval štátu a bol jeho doživotným riaditeľom. Po výstavbe budova disponovala deviatimi kopulami s prístrojmi a ďalekohľadmi. Okrem astronomických pozorovaní sa tu od roku 1872 uskutočňovali aj geofyzikálne a meteorologické pozorovania. Dôležitou činnosťou observatória od roku 1890 bolo aj pozorovanie zemského magnetizmu. Od roku 1962 nesie pomenovanie Slovenská ústredná hvezdáreň. Vďaka hurbanovskej hvezdárni sa otvorilo v roku 1969 „Pomaturitné štúdium astronómie“. V roku 1972 bola hvezdáreň premenovaná na Slovenské ústredie amatérskej astronómie. O rok neskôr sa do tlače dostal prvý slovenský astronomický časopis Kozmos a v tom istom roku vznikol aj Slovenský zväz amatérskych astronómov. Práce v observatóriu prebiehajú nepretržite.. Hlavná budova je dvojpodlažná a pozostáva z veľkej a malej sklenej kupoly. (DRUGA 1998 : 27-42)

Medzi technické pamiatky v komárňanskom okrese zaraďujeme napríklad aj Komárňanské lodenice, Parnú prečerpávaciu stanicu v obci Kameničná, Ľanárske závody, Mlyn a Tehelňu v obci Tôň.
 

Vodojem v Komárne. Prevažná časť komárňanského obyvateľstva bola v 80. rokoch 19. storočia zásobovaná vodou priamo z Váhu a Dunaja a v rodinách bola filtrovaná pomocou riečneho piesku. Počiatky príprav celomestského vodovodu sa datujú do tohto obdobia. Až do konca storočia trval výber najvhodnejšej lokality pre studne. Systém vodojemu a rozvodných sietí bol uvedený do prevádzky v roku 1902. Šestnásťročné úsilie o výstavbu mestského vodovodu bolo zavŕšené. Studne boli zapustené do nepriepustného ílového podlažia. Prvá bola vyhĺbená do hĺbky 16,5 metra a jej priemer bol takmer štyri metre. Pri objeme týchto studní a vtedajšieho počtu obyvateľov postačovala voda až pre tridsať tisíc obyvateľov. Okolie studní bolo z bezpečnostných dôvodov vyvýšené o dva metre nad povodňovú úroveň hladiny Dunaja. Čerpacia stanica bola vybudovaná v roku 1902 a po viacnásobných rekonštrukciách a úpravách je stále prevádzkyschopná. Nachádzali sa v nej výkonné čerpadlá, ktoré odvádzali vodu cez výtlačné potrubia, ktoré prechádzali celým Alžbetiným ostrovom a viedli až do vodojemu. V meste bolo vybudovaných množstvo rozvodov a prípojok, ktoré umožňovali obyvateľom mesta prístup k pitnej vode. Výška nádrže vo vodojeme predstavuje 7,3 metra a jej priemer desať metrov. Nádrž disponuje vodou o objeme 500 metrov kubických. Vodojem je i v súčasnosti vo veľmi dobrom stave a je prevádzkyschopný, ale je odstavený kvôli zvýšeným tlakovým pomerom. Následne v roku 1915 boli pôvodné plynové motory nahradené výkonnejšími dieselovými. Na území mesta pokračovala výstavba kanalizačných sietí a prípojok pre obyvateľov. Inžinieri sa snažili objaviť vhodný a kvalitný zdroj pitnej vody aj na južnej strane Dunaja, lebo mesto Komárom na maďarskej strane bolo v týchto časoch tiež zásobované pitnou vodou priamo zo slovenského Komárna. Ako dôsledok rastúceho počtu obyvateľstva a zvýšenej spotrebe pitnej vody sa v roku 1921 objavil nedostatok tejto vzácnej tekutiny. Návrh na dlhodobé riešenie nedostatku vody prišiel v roku 1942 z kancelárie inžinierskeho úradu vybudovaním desiatich studní na Alžbetinom ostrove, ktoré mali zabezpečiť dostatok vody pre všetkých obyvateľov mesta. Tento systém fungoval bez problémov až do polovice 70. rokov. Po konečnom odstránení vojnových škôd sa mesto začalo rozrastať a vybudovali sa nové sídliská, čo si vyžadovalo rozšíriť vodovodnú sieť a vystavať nové zberače vody. Dieselové motory nahradili elektrickými a vodné zdroje sa rozšírili o ďalších šesť studní. Tento vežový vodojem je postavený v romantistickom slohu a jeho vzhľad pripomína históriu mesta a jeho niekdajší význam mesta a to protitureckú pevnosť. Jeho výška dosahuje výšku 36,5 metra a kruhový pôdorys má priemer 11 metrov. Prístup do nádrže je zabezpečený vretenovým schodiskom, ktoré je osvetľované štrbinovými lomenými oknami a končí na streche vodojemu. Nad vstupnou bránou do objektu sa zachovala mreža s geometrickým dekórom. Komárňanský vodojem bol v minulosti oddelený plotom, no v súčasnosti za zachoval len múrik bez kovania. (KOMVAK 2002 : 61-65)

Hodnotenie vybranej technickej pamiatky – Vodojem v Komárne.

Uvedená technická pamiatka bola vybraná na rekonštrukciu z dôvodu jej najväčšieho potenciálu pre regionálny rozvoj kultúry a turizmu. Pri rekonštrukcii a sprístupnení technickej pamiatky je potrebné zistiť všetky jej silné a slabé stránky, príležitosti, ktoré nám revitalizácia poskytne a ohrozenia, ktoré môžu vzniknúť pri realizácii projektu i po jej ukončení.

Medzi silné stránky daného objektu jednoznačne patrí jedinečnosť v komárňanskom okrese a na celom Slovensku. Na našom území existuje veľké množstvo vodojemov, no mnohé nie sú v zachovalom stave a sú výzorom jednoduché. Vodojem v Komárne je unikátnou stavbou, postavenou v romantistickom štýle. Mesto má výhodnú geografickú polohu na hraniciach s Maďarskou republikou a vzniká tu predpoklad k zvýšeniu atraktivity tejto pohraničnej oblasti. Objekt sa nachádza v bezprostrednej blízkosti centra mesta, preto návštevu tejto súčasti industriálneho dedičstva zvládne každý účastník cestovného ruchu počas prehliadky okolitých kultúrno-historických pamiatok. V meste je vybudovaná dostatočná infraštruktúra, ktorá záujemcom umožňuje pamiatku navštíviť pomocou motorizovaného dopravného prostriedku. Okolím komárňanského okresu vedie množstvo cyklotrás, ktoré môžu dopomôcť k zvýšeniu návštevnosti. Na Slovensku evidujeme rastúci záujem o kultúrno – historické pamiatky a o industriálne dedičstvo aktívnym obyvateľstvom našej krajiny.

K slabým stránkam Vodojemu v Komárne môžeme zaradiť nedostatočnú starostlivosť o kultúrne dedičstvo Slovenska. Tento objekt nie je vôbec propagovaný na miestnej ani regionálnej úrovni a množstvo obyvateľov nemá informácie o histórii stavby, jej fungovaní a jedinečnosti. Záujem o industriálne dedičstvo na Slovensku narastá, ale tieto pamiatky stále patria k nedoceneným. V blízkosti vodojemu je len jedno parkovisko s kapacitou päť parkovacích miest a preto je návšteva pre motoristov komplikovaná. Záujem zo strany bývalého i terajšieho majiteľa tejto pamiatky je malý. Rekonštrukcia prebehla len v exteriéri vodojemu a jeho blízkom okolí, ale vyžaduje si ju aj interiér na zvýšenie bezpečnosti návštevníkov a aj kvôli dlhodobej ochrane.

Medzi príležitosti po realizácii projektu patrí jednoznačne spolupráca s ostatnými miestnymi kultúrnymi inštitúciami a vzájomná propagácia. Spolupráca bude prebiehať aj na medzinárodnej úrovni s partnerským maďarským mestom Komárom. Prevádzka takejto pamiatky si vyžaduje zodpovedných zamestnancov. Vzniknú nové pracovné príležitosti pre sprievodcov cestovného ruchu, správcu pamiatky a ďalších pracovníkov, ktorí sa budú priamo podieľať na jej fungovaní, čím sa zmenší nezamestnanosť. Mesto Komárno bude vďaka tejto rekonštrukcii zviditeľnené na regionálnej, národnej aj medzinárodnej úrovni, čo napomôže k rozvoju cestovného ruchu. Keďže vodojem v Komárne je prvá technická pamiatka, ktorá bude v meste sprístupnená, stúpne atraktivita mesta. Zvýši sa návštevnosť ostatných kultúrnych inštitúcií, kultúrnohistorických pamiatok a zaujímavostí v Komárne a v okolí. Vzrastie návštevnosť ubytovacích a stravovacích zariadení. Sprístupnenie technickej pamiatky prispeje k zvýšeniu motivácie domáceho obyvateľstva k účasti na domácom cestovnom ruchu.

K ohrozeniam, ktoré sa môžu pri danom projekte vyskytnúť, zaraďujeme vplyv klimatických podmienok na stav technickej pamiatky, čo sa môže odzrkadliť v návštevnosti. Môže dôjsť aj k nedoceneniu rekonštrukcie takéhoto typu kultúrneho dedičstva a k nízkej návštevnosti.

Vytvorenie vyhliadky na cimburí Vodojemu. Strategickým cieľom rekonštrukcie je zvýšenie atraktivity pohraničnej oblasti pre domácich a zahraničných účastníkov cestovného ruchu obnovením a sprístupnením technickej pamiatky Vodojem v Komárne. Medzi špecifické ciele projektu patrí kompletná rekonštrukcia interiéru vrátane spevnenia zábradlia, opravy schodiska a vnútorných omietok. K špecifickým cieľom zaraďujeme vytvorenie vyhliadky na najvyššom bode vodojemu (cimburie) a následné nainštalovanie veľkoplošných historických fotografií umiestnených na maliarskych stojanoch a ich rozmiestnenie na špirálovitom schodisku vodojemu. Rekonštrukcia umožní zvýšenie atraktivity regiónu, prehĺbi historické vedomie o meste a fungovaní pamiatky a tým zlepší kvalitu vzdelávania.

Cieľové skupiny. Medzi hlavné cieľové skupiny zaraďujeme účastníkov domáceho cestovného ruchu. Keďže pamiatka sa nachádza v pohraničnej oblasti Slovenska s Maďarskou republikou, možno počítať aj s rozvojom zahraničného cestovného ruchu. V neposlednom rade radíme k cieľovým skupinám aj odbornú verejnosť, učiteľov a žiakov základných, stredných ale aj vysokých škôl či univerzít. Domáci cestovný ruch predstavuje cestovanie a pobyt domáceho obyvateľstva vo vlastnej krajine. Cieľovou skupinou sú všetci obyvatelia územia Slovenskej republiky, ktorí sa aktívne zapájajú do domáceho cestovného ruchu, chápu význam udržiavania a ochrany kultúrnych pamiatok a chcú sa svojou aktívnou účasťou podieľať na zvyšovaní záujmu o technické pamiatky. Cieľovou skupinou sú aj obyvatelia iných štátov cestujúcich na územie Slovenska. Medzi najväčší predpoklad návštevnosti patria účastníci cestovného ruchu z Maďarska, ktorí majú záujem o spoznávanie cezhraničného regiónu. K cieľovej skupine zaraďujeme aj odborníkov z oblasti histórie, architektúry a vodohospodárstva, ktorí chápu zmysel obnovy takýchto kultúrnych pamiatok, význam ich zachovania pre budúce generácie a svojou návštevou chcú zvýšiť svoje vedomosti v danej oblasti, alebo získať inšpiráciu na prácu v odbore. Cieľovou skupinou sú aj všetci učitelia základných, stredných a vysokých škôl, ktorí majú záujem o organizovanie exkurzií do Vodojemu v Komárne a chcú tak prispieť k vzdelanosti a informovanosti svojich žiakov.

Význam projektu a jeho nadväznosť. Aktivity sa zameriavajú na revitalizovanie technickej pamiatky Vodojem v Komárne a ich účelom je jej sprístupnenie pre uvedené cieľové skupiny tak, aby bola dostupná pre každého a aby spĺňala najvyššie bezpečnostné štandardy. Cieľom aktivít je tiež zatraktívnenie Komárna pre návštevníkov a ich zotrvanie v meste čo najdlhšie. Súčasný stav technickej pamiatky nezodpovedá prístupovým štandardom, zamedzuje účastníkom cestovného ruchu jej navštívenie kvôli zlému stavu technickej pamiatky – predovšetkým interiéru (nestabilné schodisko a zábradlie, zanedbaná fasáda). Ak sa pre revitalizáciu technickej pamiatky v Komárne neuskutočnia žiadne kroky, môže dôjsť k jej celkovej devastácii a znehodnoteniu, hoci predstavuje významný doklad industriálnej histórie na našom území. Výsledky rekonštrukcie prispejú k zatraktívneniu mesta pre účastníkov cestovného ruchu a budú nadväzovať na iné atraktivity v meste Komárno.

Aktivity projektu. Projekt sa prioritne zameriava na tri hlavné aktivity, ktoré sú súčasťami jeho cieľa. V rámci kompletnej rekonštrukcie interiéru sa projekt zaoberá spevnením zábradlia, opravou schodiska a vnútorným omietnutím technickej pamiatky. Zabezpečené bude celkové spevnenie konštrukcie zábradlia, jeho opracovanie, zbavenie nečistôt a natretie konzervačným prostriedkom odolným voči hrdzi. Na povrchu schodiska budú odborne opravené vzniknuté praskliny a škáry a následne uhladený povrch pomocou nivelizačnej látky. Na stenách interiéru bude vykonané hĺbkové čistenie, následne sa steny natrú penetračným náterom, ktorý odstráni prebytočné prašné usadeniny a na záver sa steny interiéru natrú špeciálnym silikátovým konzervačným náterom, určeným pre obnovu muriva kultúrno-historických pamiatok. Následne sa na najvyššom bode vodojemu zrealizuje celoplošná rekonštrukcia podlahových krytín vrátane ich vyrovnania pomocou nivelizačnej látky a aplikovaním podlahovej krytiny, odolnej voči poveternostným podmienkam. Tieto kroky budú slúžiť na dlhodobú ochranu technickej pamiatky a jej estetický vzhľad. Záverečnou fázou projektu je inštalácia zarámovaných fotografií na drevených maliarskych stojanoch v interiéri vodojemu, ktoré budú nadobudnuté darom od Podunajského múzea v Komárne. Účelom tejto aktivity je informovať účastníkov cestovného ruchu o histórii vodojemu, jeho využití a fungovaní.

Nadväzujúce aktivity po ukončení projektu. Predpokladom je, že realizovaný projekt vytvorí zaujímavú ponuku ako objekt cestovného ruchu v pohraničnej oblasti Slovenskej republiky. Cieľom projektu je podať záujemcom nové informácie o fungovaní kultúrnej pamiatky a poskytnúť ojedinelý výhľad na mesto Komárno a jeho okolie. Po úspešnej realizácii projektu bude nasledovať slávnostné otvorenie a oficiálne sprístupnenie pamiatky. Nastávajúcim projektom môže byť revitalizácia oddychovej zóny v exteriéri vodojemu, prípadne na vytvorenie malého pohostinského zariadenia, či obchodu so suvenírmi priamo v zbernej nádrži. Počíta sa so vzájomnou spoluprácou s ďalšími kultúrnymi inštitúciami (napríklad na propagácii).

Záver. Stanovenými strategickými aj parciálnymi cieľmi príspevku boli technické pamiatky na Slovensku. Po ich definovaní som sa zameral na technické stavby v komárňanskom okrese. Ich analýza bola vykonaná na základe terénneho výskumu. Záverom si dovolím dodať, že pri definovaní technickej pamiatky sa prikláňam k L. Mlynkovi, ktorý výstižne zachytil podstatu technických pamiatok tvrdením: „sú to nehmotné i hmotné dôkazy spoločnosti a jej historického vývoja, umenia, vedy, techniky a iných odvetví ľudskej práce a života“.

Komárňanský okres a jeho centrum som si vybral kvôli špecifickým geografickým podmienkam, histórii a celkového významu pre Slovenskú republiku. Prínosné je začlenenie technických pamiatok do konceptu kultúrneho dedičstva, čo napomohlo k ucelenému obrazu o industriálnom dedičstve na Slovensku. Tejto problematike sa venovalo viac autorov a zákonov, ktoré chránia kultúrne dedičstvo pamiatok výroby, vedy a techniky. Kladom môže byť aj využitie technických pamiatok ako produktu cestovného ruchu. Snahou bolo zviditeľniť technické pamiatky na Slovensku a prispieť k ich zachovaniu pre budúce generácie.

Literatúra a pramene:

DRUGA, L. Hvezdáreň Hurbanovo. Nitra : Nitrianske tlačiarne, 1998. 64 s. ISBN 85-85221- 08-X

KOMVAK, Rt. Komárom város – Vízműve és csatornázásának első 100 éve. Komárno : KOMVaK, 2002. 120 s. ISBN 963-204-161-5

LOBODOVÁ, D. Revitalizácia technických pamiatok. In: DESIGNUM² 2010. ISSN 1335- 034x, 3. 5. 2010, č. 2, roč. 16, s. 69

LUDVÍK, P. – DAVID, P. ml. Slovensko krížom-krážom – Západné Slovensko. Bratislava : IKAR, 2012. 264 s. ISBN 978-80-551-3067-5

MLYNKA, L. – HABERLANDOVÁ, K. Kultúrne krásy Slovenska – Technické pamiatky. Bratislava : DAJAMA, 2007, 112 s. ISBN 978-80-89226-43-6

NÉMETH, I. A csallóköz árvízvédelméröl. In: Szabad Újság. ISSN 1335-66312016, 10. 8. 2016,
č. 32, s. 31, 32

PAULÍK, P. Mosty na území Slovenska – História a súčasnosť viac ako 250 najkrajších a najzaujímavejších mostov. Bratislava : ProPonti, 2012. 270 s. ISBN 978-80-8076-103-5

ROSENBAUM, K. a kol. Slovensko – Kultúra 2. časť. Bratislava : Obzor, 1980. 912 s.

SZÁMADÓ, E. 110 éves a komáromi Erzsébet híd. Komárom : Komáromi Nyomda, 2002. 32 s. ISBN 1588-9467