Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. „Vnímanie kultúry sa prejavuje aj dôrazom na kultúrne hodnoty, ktoré sú špecifické a jedinečné pre miestne a regionálne spoločenstvá, ako je kultúrne dedičstvo a kultúrna tradícia.“ (Slušná, 2015) Z tohto pohľadu je významný tiež výskum etnických minoritných spoločenstiev Slovákov, ktoré existujú vo forme enkláv a diaspór v zahraničí. Predmetom predkladanej štúdie je opis a analýza vybraných prvkov tradičnej kultúry Slovákov v maďarskom meste Sarvaš. Sústredíme sa najmä na zložky, ktoré determinujú identitu sarvašských Slovákov, ich výročné a rodinné obyčajové tradície a tradičnú gastronómiu. Naše zistenia, ktoré sa týkajú pôvodných foriem, ale i súčasnej podoby týchto zložiek kultúry, opierame o terénny výskum uskutočnený v lete v roku 2019. Hlavnou výskumnou technikou bolo pozorovanie a rozhovory so staršími obyvateľmi mesta, riaditeľkou miestnej základnej školy, členmi Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov – Vernosť, evanjelickou farárkou a deťmi v základnej škole. Priame výpovede respondentov uvádzame v texte kurzívou a prepisujeme v jednoduchej fonetickej transkripcii.
Výskumná lokalita. Mesto Sarvaš (maď. Szarvas) sa rozprestiera v juhovýchodnej časti Maďarska. Leží vo Veľkej dunajskej kotline na ľavom brehu mŕtveho ramena Trojitého Kereša. Administratívne patrí do župy Békés a Szarvaského okresu. Podľa posledného sčítania obyvateľov v roku 2011 mal Sarvaš 17 117 obyvateľov. K slovenskej národnosti sa oficiálne hlásilo 10,7 % obyvateľva. Z hľadiska religiozity patrilo 26,7 % obyvateľstva k luteránskej viere, 15,3 % k rímskokatolíkom a 4,2 % ku kalvínom. (Szarvas, 2020) V roku 2018 tu žilo 15 565 obyvateľov, z nich asi 89 % Maďarov, 8 % Slovákov, 2 % Rómov a 1 % iných národností (Nemcov, Rumunov a Slovincov). Podľa miestnych organizácií je počet Slovákov približne 7 000. Slovenské obyvateľstvo je evanjelického vierovyznania.
Prvé zmienky o Slovákoch v tejto oblasti pochádzajú z roku 1722, kedy sem na pozvanie baróna Jána Harruckerna prichádza asi 34 rodín slovenských osídlencov. Slováci prišli z viacerých oblastí severného Uhorska, najmä zo Zvolenskej, Novohradskej, Hontianskej a Peštianskej stolice. (Franková, 2016)
S mestom sa spája viacero významných osobností. Jednou z nich je evanjelicky kňaz Samuel Tešedík, ktorý tu v roku 1780 založil prvú poľnohospodársku školu v Európe a praktický hospodársky inštitút. V starej budove školy sa dodnes nachádza Tešedíkovo múzeum. Tešedík zveľadil mesto, do poľnohospodárstva zaviedol viacero nových technologických postupov, napríklad spôsob úpravy alkalickej pôdy, dal vybudovať školskú budovu (stojí doteraz) a starý evanjelický kostol. Nahradením pôvodných nepravidelných ulíc priemyselnou pravidelnou sieťou ulíc v tvare šachovnice výrazne zmenil obraz vtedajšieho mesta. Ďalšou osobnosťou je Milan Rastislav Štefánik, ktorý v Sarvaši v roku 1898 maturoval. (História mesta Sarvaš, 2019)
V roku 1834 bolo do Sarvaša presťahované gymnázium, v ktorom pôsobilo viacero významných pedagógov. O rozvoj mesta sa zaslúžila aj rodina grófa Bolzu, ktorá tu nechala vybudovať suchý mlyn, Ananajský háj a záhradu Pepi, dnes známu ako arborétum v Sarvaši. Mesto je považované za intelektuálne centrum Békésskej župy, pretože sa v ňom nachádza viacero významných vzdelávacích a vedeckých inštitúcií, napríklad Vysoká škola Samuela Tešedíka, Výskumný ústav zavlažovania a Výskumný ústav šľachtenia rýb. (História mesta Sarvaš, 2019) V roku 1949 vznikla v Sarvaši Slovenská základná škola a žiacky domov. Zo začiatku fungovala ako štvortriedna, neskôr ako osemtriedna. Dnes pôsobí v rámci tejto inštitúcie aj trojtriedna materská škola. (Ozveny času, 2010) V meste sa nachádza katolícky kostol postavený v roku 1802, starý evanjelický kostol z roku 1786 – 88 a nový evanjelický kostol z roku 1897.
Povedomie pôvodu a identita obyvateľstva. Etnickú identitu Slovákov v Sarvaši spoluvytvára povedomie o pôvode, skupinová spolupatričnosť, etnické pomenovanie, religiozita a jazyk.
Časť obyvateľstva sa identifikuje so slovenskou národnosťou a označuje sa za Slovákov. Na druhej strane, viacerí sa považujú za Maďarov so slovenským pôvodom. Túto tendenciu dávajú do súvisu so silnými a dlhodobými tlakmi a zaznávaním Slovákov maďarským majoritným obyvateľstvom. Sa cíťim biť Maďarom, nám je to za zlé, že naši rodičia boľi Slováci. Sa báľi, kebi povedaľi, že sú Slováci.; Ja mam v úradnich lisťinách napisano, že som Maďar. Teras tu tak vravia, že Maďar som, aľe roďičia boľi Slováci, za to sa ňehambím, že od Slovákov sa odvodzujem.; Keť sme sa slovenski zhováraľi, tak sa nám vismievaľi.
K najstarším slovenským rodinám a zároveň najčastejším priezviskám v Sarvaši patria: Zima, Kohút, Líška, Uhliar, Bakuja, Hrnčiar, Číčej, Kondáč, Litavský, Medveď, Nemčok, Havran, Mesiarik, Srnka, Múťan, Mravík, Bohák alebo Polievka. Tieto mená objavujeme aj na náhrobných kameňoch, viaceré z nich sú však pomaďarčené.
Ďalším významným prvkom, prostredníctvom ktorého sa Slováci v Sarvaši vymedzujú voči ostatným obyvateľom, je religiozita. Slovenské obyvateľstvo je prevažne evanjelického vierovyznania. Maďari sú najmä katolíckeho náboženstva. Rozdiel medzi evanjelickou a katolíckou religiozitou registrujú Slováci prostredníctvom odlišnej liturgie. Zatiaľ, čo katolíci na nej spievajú, evanjelici nespievajú. Ďalším odlišovacím znakom sú náhrobné kamene a pálenie sviec. Katolíci majú náhrobné kríže, evanjelici nie, katolíci zapaľujú sviece, evanjelici nie. Dnes sa však tento rozdiel stiera a kríže si buduje aj evanjelické obyvateľstvo, slovenskí evanjelici navštevujú aj katolícke omše. Na Dušičky alebo Všetkých svätých zapaľujú sviečky na hroboch aj sarvašskí evanjelici. To sa prevzalo ot katoľíkou.; Mi, čo sme evangelikuš, iďeme sa pomodľiť aj do katoľikušu, aj do reformatikuš.
Miera používania slovenského jazyka v Sarvaši je v súčasnosti veľmi nízka. Slovenský jazyk ovláda najmä najstaršia generácia, stredná v menšej miere a najmladšia generácia len čiastočne. Používanie slovenčiny je však limitované. V domácom prostredí sa po slovensky a rovnako tak aj po maďarsky rozprávajú najmä v rodinách, kde sú obaja partneri Slováci. Po slovensky sa s deťmi zhovárajú najmä starí rodičia. V zmiešaných slovensko-maďarských rodinách sa používa predovšetkým maďarský jazyk. Maďarčinu používajú tunajší Slováci aj na verejnosti, a to aj na stretnutiach s ostatnými Slovákmi – v kostole, obchode, rodinnej návšteve.
Deti, ktoré prichádzajú do slovenskej materskej školy, poznajú zo svojho rodinného prostredia najmä maďarčinu, menej slovenský jazyk. Učiteľky sa s nimi zhovárajú po maďarsky, neskôr slovensky. Deti na základnej škole sa medzi sebou rozprávajú po maďarsky. Pri komunikácii s nimi používajú učiteľky maďarčinu aj slovenčinu. V rámci týždňa deti absolvujú 6 vyučovacích hodín v slovenskom a čiastočnej aj maďarskom jazyku. Ide o predmety ako napríklad slovenský jazyk, literatúra, rozhovor alebo slovenská vzdelanosť. Škola vedie žiakov k slovenskému jazyku, tradíciám a povedomiu aj v rámci mimoškolských aktivít. Usporadúva slovenské letné tábory, zapája sa do celoštátnych súťaží o kultúrach národnostných menšín v Maďarsku a ďalších.
Podľa slov riaditeľky školy je z hľadiska počtov žiakov zapísaných do prvého ročníka škola druhou najpočetnejšou v Sarvaši. Pedagogický zbor sa snaží, aby aspoň 20 % končiacich žiakov pokračovalo na slovenskej strednej škole a slovenčinu si tak prehĺbilo. Tento stav sa však nenapĺňa. Rodičia sa pre vzdialenosť boja zapísať svoje deti na slovenské gymnázium v Békésskej Csabe. Časť ôsmakov (v roku 2019 to bola jedna tretina) sa však zapisuje do škôl v Sarvaši, kde si slovenčinu volia aspoň ako druhý jazyk, z ktorého následne aj maturujú.
Slovenská etnicita sa upevňuje aj prostredníctvom kultúrnych aktivít, ktoré sa viažu so slovenskou kultúrou. V meste pôsobí viacero záujmových združení a organizácií založených na slovenskom etnickom princípe. Patrí medzi ne Kultúrny spolok sarvašských Slovákov – Vernosť, ktorý vznikol z bývalého slovenského klubu v roku 1990. Ďalšou organizáciou je Slovenská národnostná samospráva mesta Sarvaš, založená v roku 1995 ako jedna z prvých v Maďarsku. Samospráva vydáva každý mesiac slovenskú prílohu mestského týždenníka pod názvom Novinkár pod Kerešom. (Franková, 216)
Príbuzenská terminológia. V nasledovnom texte sa budeme venovať vybraným prvkom tradičnej kultúry Slovákov v Sarvaši. V jej úvode opíšeme príbuzenskú terminológiu a ďalšie jazykové prejavy.
Rodiny Slovákov v Sarvaši boli tradične rozšírené a viacdetné. Pod jednou strechou žilo spolu viacero generácií a členov rodiny. Na ich označovanie používali Sarvašania nasledovné pomenovania:

Rodina – roďina, čeľaď, bľížna, bľíža roďina – blízka rodina
Matka – mama, mamička, mila, aňuka, idešaná, mamuška
Otec – apa, apu, apuška, ocko, oťecko
Manžel – menom, muš, muoj muš, apa, manžel, apa
Manželka – mama, aňa, žena, moja, aňouci
Stará matka – naď mama, mama, stará mama
Starý otec – naď papa, taťi, apuka, starí oťec
Brat, bratia – brat, bratňík, teštvír, menom, bratovci
Sestra – sestra, teštvírem, menom
Syn – sin, sinčok, chlapec, chlapčok
Dcéra – céra, ďiouka, ďiouča
Deti – čeľaď, ďeťuške
Vnuk, vnučka, vnúčatá, vnuci – vnuk, vnučka, náčence, núčence, vnuke
Otcov brat – naď báči, ujo, jeho žena – anďika
Otcova sestra – ňaňa, naď néni, néni, nénika, jej muž – šógor, švagor, báči, šógor báči
Matkin brat – báči, naď báči, jeho žena – anďika
Matkina sestra – naň néni, anďika, jej muž – sógor, šógor báči, švagor
Brat muža – menom, šógor, švagor
Sestra muža – menom, anďika, šogorné, švagriná
Matka muža – mama, svokra, aňuka, aňouša
Otec muža – apa, apouš, apuka, aňouš, oťec, oťecko
Svat, svatka, svatovci – svat, svatka, svatofci
Zať – menom, zať, zaťko, sin moj, kišfiom
Nevesta – ňevesta, ďiouka, menom
Bratov, sestrin syn – menom, bratňik, ot sestri sin
Bratova, sestrina dcéra – menom, onuka hugom
Sesternica, bratranec – menom, bratraňec, bratňik, sesterňica, onuka teštvie
Vdova, vdovec – dova, dovica, dovec
Krstná mama – krsná mama, krsná mať, krasna mama, keres mama
Krstný otec – krsní oťec, keres papa
Krstné dieťa – krsnô dieťa, krsné ďeťi, krsnie ďeťi, krsné ďeťi ot sestri
Kmotor, kmotra, kmotrovci – kmotor, kmotra, kmotrofci
Nevlastná matka – mama, momáčka, macocha, ňevlasná, moštoha, moštoha aňa
Nevlastný otec – ňevlasní oťec, apa, naď apa, moštoha apa
Predkovia – prepretkovia
Mená pre zvieratá: kravy – Cifra, Roza, Ruža, Riška, Mariška, Segfi; psy – Bodri, Bendi, Čuľi, Bogár, Filer, Dejzi, Žebi; kone – Maxi, Dereš

Nárečové prejavy. Domáci život a bývanie: chiža – dom, izba, zadná izba, čistá izba – predná izba, pitvor – pitvor, gang – vonkajšia chodba, špajz, komora – špajza, strova – jedlo, rásoške na kisnuté cesto – rásoška, šochtár – nádoba na dojenie, šporhelt – sporák, črepňa – nádoba na lekvár alebo na varenie, vareca – varecha, brau, birke – ošípaná, sľiuke – slivky, hruške – hrušky, cícor – cícer, boršo – hrach, lanča – šošovica, krumpľe – zemiaky, hábi – oblečenie, šata, húňe, góňe – šaty, bakanče, cipeľe – topánky, čižmy, geceľa – blúza.
Iné: taktouka – takto, načim – treba, driou – skôr, skeďe – odkiaľ, kerie – ktoré, jesdo – je, todi – vtedy, von, vom – on, enom – len, ništ – nič, ňi – nie, ňi ľen – nie len, friško – rýchlo, táľkoto – toľko, všakovak – všeliako, nak – nech, tem – ten, veľme, veľmej – veľmi, edon – jeden, ena – jedna, mau – mal, paňe – padne, slovenskie – slovenské, boľasť – bolesť, ňenačim – netreba, poviedať – povedať, chojťe – choďte, skončiu – skončil, ňeposlúchou – neposlúchol, drahie – drahé, strašnô – strašné, poviedať, povídať – povedať, spituvať sa – pýtať sa, tískaľi nútili, unúvať – obťažovať, ukiadzau – ukázal, ťaškou – ťažké, ňi slobodno – nemožno, móž – môže, merkuvať – dávať pozor, položeňia – možnosť, probléma – problém, miseľi – museli, vipoviedať – potvrdiť, morduvau – trápil, ukiaže – ukáže, véďeu – vedel, klas – trieda, árendáši – nájomníci.
Výročné obyčajové tradície. K chodu prírody a k jednotlivým ročným obdobiam sa viažu kalendárne alebo výročné obyčajové tradície.
Na Mikuláša chodil v Sarvaši po domoch muž v maske Mikuláša. Deti od neho dostali sladkosti do vyčistených cipeľí – čižiem. Mikuláš sa presúval na voze a ak bolo dostatok snehu, na saniach. Dnes sa tento sviatok stal inštitucionálnou záležitosťou a jeho realizáciu zabezpečuje miestna základná škola a škôlka.
K najvýznamnejším výročným sviatkom patria Vianoce. Štedrý večer nazývajú sarvašskí Slováci Kračún. V tento deň chodili Sarvašania do kostola a po príchode z kostola zasadli k slávnostnej večeri. Ak bývali na vzdialených sálašoch, do kostola išli až na druhý deň. Dnes chodia do kostola pri tejto príležitosti hlavne starší obyvatelia a nábožensky viac cítiace rodiny.
Na Vianoce pripravujú viaceré slávnostné jedlá, najmä mäsovú polievku so zavarenými brdovcami – cestovinou, šonku, sármu, stuďeňia – huspeninu, paprikáš z morky, krumpľové – zemiakové pyré, zabíjačkové špeciality, napríklad klbási a jaťerňice, tiež pečenú kačicu. Kačice sa prikrmovali kukuričnými šúlkami, ktoré im vkladali do krku. K tradičným jedlám, ktoré sa v niektorých rodinách pripravujú dodnes, patrí ľanča – šošovica s klobásou, plžike (cesto makovuo) – makové šúľance, kyslá kapusta zo suda, sarma a makové halušky s medom. Z kysnutých koláčov pripravujú najmä orechovníky a makovníky. V rodinách mladších obyvateľov si koláče kupujú už v obchode. Na vianočnom stole sa objavujú aj jablká, banány, orechy, mandarini – mandarínky a naranče – pomaranče. Všetky jedlá sa položia na stôl na znak prosperity, abi hojnosť prekvitala. Rozkrajovanie jabĺk medzi všetkých členov rodiny, alebo rozlusknutie orecha, ktoré predznamenávalo zdravie a malo zabezpečiť súdržnosť, si respondenti pamätajú zo svojho detstva, dnes sa v rodinách vykonáva len sporadicky. Omrvinky z jedla sa odložili pod stôl a neskôr zaniesli statku. Aj teraz zvikňem dať pot stuol. Obyčajovou tradíciou, ktorá sa do tohto prostredia preniesla zo Slovenska, je pečenie vianočných oblátok. Do Sarvaša ju priniesli lektorky slovenského jazyka.
Na stole horí počas celých Vianoc svieca. Príbytok sa zdobí halúzkami, na stole alebo na zemi je umiestnený vianočný stromček – karačonfa. Pôvodne sa ozdoboval veľmi jednoducho – orechami, jabĺčkami, salón cukre – salónkami, dnes už kupovanými ozdobami.
V Sarvaši nebolo na Vianoce zvykom koledovať, len vinšovať. Približne pred 50. rokmi ritmovaľi – deti pri vstupe do domov príbuzných nasledovné verše:

Ja som mala veverička,
pítam si ja do košíčka.
Kus koláča, kus mrváňa,
vipustím vám z chiži vtáča.
Pambodaj dobrí deň.
Deti boli za verše odmenené peniazmi, čokoládou, jablkami a orechmi. Druhý deň vianočný je vyhradený rodinným návštevám.
Na Silvestra sa ťahalo réšete – pripravovala štrúdľa, maková, lekvárová, tvarohová alebo kapustová. V Sarvaši je dodnes živá tradícia, podľa ktorej na sa Nový rok nemôže pripravovať jedlo zo sliepky alebo inej hydiny, pretože sľiepka hrabaním odňesie šťasťia. Naopak, odporúčané bolo jedlo zo svinského mäsa alebo baranina, čo obyvatelia vysvetľovali tak, že sviňa donesie šťastie, pretože ryje nosom. Ženy nemali v tento deň vychádzať z domu, aby neroznosili šťastie.
Trojkráľové a fašiangové obecné obchôdzky sa už v Sarvaši nekonajú. Rovnako zaniklo aj slávenie posviacky kostola. Konalo sa v druhú adventnú nedeľu a pôvodne bola spojená s konaním hodov. Tradícia pretrvala už len ako spomienka a chvála Hospodina počas liturgie v kostole. Fašiangové karnevaly sa presunuli do školského prostredia. Deti aj učitelia si pre túto príležitosť zhotovujú masky, ktoré predstavujú počas sprievodu mestom. Každý rok si jedna z tried nacvičí tanec alebo vystúpenie, ktoré predstavia v športovej hale. Podujatia sa obyčajne zúčastňuje 800 až 1 000 divákov.
Veľkonočnému obdobiu predchádzalo vynášanie Moreny, ktoré sa konalo na Kvetnú nedeľu. Morena sa tu nazývala tiež Kisehoj alebo Kisebáb a ničila sa pálením a vhodením do rieky. O obnovenie tejto obyčaje sa v posledných dvoch desaťročiach pokúsili v školskom prostredí. Dialo sa tak v rámci predmetu slovenská vzdelanosť, na ktorom sa deti učia o slovenských tradíciách. Kvetná nedeľa bola tiež významným agrotechnickým dňom, kedy sa odporúčalo siatie maku.
Druhá nedeľa pred Veľkou nocou sa v Sarvaši nazývala čierna ňeďeľa. Pred 60. rokmi chodili v tento deň po dedine cigánske dievčatá. Ozdobené stužkami vo vlasoch tancovali a spievali:

Navaríme, navaríme čierneho piva,
opojíme, opojíme richtárovho sina.
Kujom, kujom káľi, za vlasi mikáťi.
Ak ňebuďe píťi, buďeme ho bíťi.
Na zelený štvrtok jedli sarvašskí Slováci zelené jedlá, najčastejšie šalátovú polievku. Veľký piatok bol takisto dňom pôstu. Pôst dnes dodržuje len najstaršia generácia.

K Veľkej noci pripravujú Sarvašania klbásu – klobásu, šonku – šunku, vajíčka na tvrdo (uvarené vo vode, v ktorej sa varila šunka), mäsovú polievku, baraní perkelt, stuďeňia – huspeninu, tiež orechovníky, makovníky a pagáče.
Na veľkonočný pondelok chodia k príbuzným obľievari – chlapci aj dospelí muži. Keť som bola malá (pred 60 rokmi), mala som 45 obľievarov, teras som mala 15. Za oblievačku a verše, ktoré ritmujú po maďarsky, sú odmenení peniazmi, vajíčkami alebo medovníkmi. Šibanie korbáčmi Sarvašania nepoznajú. Veľkonočné vajíčka sa tu zdobia viacerými technikami. Pôvodné varenie v cibuľových šupkách dnes nahradilo zdobenie kúpenými farbami, obháčkovanie alebo oblepovanie.
Pred 50. – 60. rokmi, sporadicky aj neskôr stavali v domoch dievok mládenci máje. Nie však v každom dvore, len v tom, kde boli dievky vzácne, ktoré mali svojich mládencov a plánovali spolu sobáš. Máje sa stavali v noci. Postupne tradícia zanikla, jedným z dôvodom bolo aj nešťastné úmrtie muža pri stavaní mája.
20. augusta sa v kostole žehná nový chlieb. Ďakovanie za úrodu a svätenie chleba sa pôvodne vykonávalo 15. nedeľu, hneď po Svätej trojici.
Jesenné obdobie je zasvätené žatve. Dnes na slávnostnú žatvu, ktorá sa koná v blízkej obci Strieborné vinice, prichádzajú na recipročnú návštevu hostia zo Slovenska, Ukrajiny, Rumunska a ďalších krajín. Slávnosti začal pred 24 rokmi organizovať Slovenský spolok, neskôr sa zmenili na stretnutie národností karpatskej kotliny.
Rodinné obyčajové tradície. Tehotnú ženu v Sarvaši nazvali hrubou, ťaškou alebo ťehreš. Ženy v druhom stave sa nevyhýbali práci, viaceré z nich pracovali až do pôrodu. To vždi vraveľi, že to ňie je choroba. Ja som na bicikľi choďila, zavárala, kopala, všetko robila. Ešťe aj ostatní deň som robila. Niektoré z nich porodili priamo pri práci na poli. Pohlavie dieťaťa vedeli ženy predpovedať podľa viacerých znakov. Pekná tvár a pribratie do bokov, alebo konkrétne pribratie do pravého boku veštilo narodenie dievčaťa, nepekná tvár, končituo – špicaté brucho alebo pribratie na ľavý bok, naopak, chlapca. Tehotnej žene sa nemalo nič odoprieť. Ak mala na nejaké jedlo chuť, museli jej ho dopriať, abi jej ňeodišlo. Nesmela sa pozerať na nepekné veci, pretože tvar alebo znak danej veci sa mohol prejaviť na tele novonarodeného dieťaťa. Že bi sa nepozerala na voľačo, čo je hnusnuo, ľebo aj dieťa buďe hnusnuo. Vraveľi, edna žena mala fľak, že bola u ňich zabíjačka a že jej pečienku hoďiľi do tváre.
Približne do 50. rokov 20. storočia prichádzali deti na svet v domácom prostredí. Pôrod obriadili skúsené ženy – pôrodné babice – babi. Sarvašské ženy si pamätajú na pôsobenie slovenskej babice Srnkovej, Kohútovej alebo Brhlíkovej. Babica dozerala na ženu aj počas tehotenstva a postarala sa o ňu aj v období po pôrode – pomáhala s kúpaním dieťaťa, čistotou ženy či pri kojení. V Sarvaši fungovala niekoľko rokov pôrodnica. Dnes chodia ženy rodiť do Békešskej Čaby, Orošházy, Szentesa a Mezötúru.
Po pôrode chodili matku a dieťa navštevovať – opáčiť najbližší príbuzní, blízka rodina skôr, vzdialenejšia po 6 týždňoch. Matke prinášali jedlá, ktoré jej mali dopomôcť k rýchlemu zotaveniu, najčastejšie mäsový vývar, holubaciu polievku. Krstná matka priniesla v košíku herouke, koláče, ovocie, zeleninu, kedysi aj pivo, ktoré jej malo privodiť mlieko. Ak žena mlieko stratila, dieťa pridájali prevareným kravským mliekom. Návštevy matky a dieťaťa sú živé aj dnes. Neprinášajú sa jej však potravinové dary, len vecné dary pre dieťa a financie.
Niekoľko dní po narodení dieťaťa, najneskôr do dvoch týždňov sa konal krst. Krstu mohlo predchádzať aj jednoduché prežehnanie. Keť išla moja mama so mnou z ňemocňice, pri kostole ma pokrsťila. Prekrížila. A dohodla sa s farárom, kedi buďe krst. Na krst odnášali dieťa s nasledovnými slovami v maďarčine: Uš aj ti si bohu ďieťatko maš. Banboch aj ťebe naďeľil. Dnes krstia deti aj niekoľko mesiacov, rok alebo viacero rokov po narodení. Teras krsti jesto aj čo uťeká, čo vie behať. Za krstných rodičov si Sarvašania vyberajú najmä súrodencov a kamarátov. Po krste nasledovali krstiny, ktoré sa dodnes konajú najmä v domácom prostredí. Prítomní sú najčastejšie pohostení mäsovou polievkou, paprikášom alebo vyprážaným mäsom z polievky. Hlavný dar dostalo dieťa práve od krstnej matky. Najčastejšie ním bola torta, zlatô – zlato, záušňice – náušnice, čepček, hábi, rúcho, ruhád – oblečenie. Krstná matka zhotovila aj vyšívaný povojňík, ktorým sa zväzovala perinka. Ostatní prinášali vecné alebo finančné dary. Peniaze kládli do taniera, pripraveného krstnou matkou. Deťom sa vyberali tradičné slovenské mená, napríklad Paľko, Ďurko, Janko, Miško, Matúš, Betka, Marka, Anka, Ľudka, Erža, Juca, Katka, Ilona alebo Zuzka, neskôr už maďarské.
Po pôrode sa mala matka s dieťaťom zdržiavať doma. Zvyk vychádzal z predstavy, že dieťa aj matku môžu v tieto dni ohroziť negatívne sily. Ženy, nazývané v tomto období posťeľkiňe, nevychádzali z domu aspoň dva týždne. Dnes vychádzajú na verejnosť už niekoľko dní po pôrode. Ako ochranu pred nepriaznivými silami pripevňujú Sarvašania dodnes na kočík alebo na zápästie dieťaťa červenú mašličku. Červená stužka ho má chrániť pred zočinou – zočma. To ďievča zomrelo, z očma ho pobiľi. Terasu uš ňeveria na to moc.
V 12 rokoch sa deti zúčastňujú konfirmácie. Kofirmačná slávnosť – artikule sa koná na Turíce. Pred niekoľkými desaťročiami sa konfirmácií každoročne zúčastňovalo aj viac ako 130 detí, dnes približne 40 – 50. Po tomto obrade sú deti považované za právoplatných cirkevníkov a môžu byť vybraté za krstných rodičov.
Sarvašskí Slováci uprednostňovali spočiatku pri výbere partnera sociálnu, etnickú aj konfesionálnu endogamiu. Bolo, že bráňiľi, račej evangeľika si zobrať. Tento model však veľmi rýchlo zanikol a dnes žijú Slováci rovnako aj v zmiešaných manželstvách. V prípade odlišnej konfesionality páru sa častejšie sobášili v kostole partnerky, v katolíckom kostole, prípadne podľa dohody. Rovnako to bolo aj v súvislosti s výchovou a krstom detí, kde sa uplatňuje viacero individuálnych stratégií, najčastejšie však ďieuki podľa maťeri a chlapci podľa oca.
Ak sa mladí dohodli na svadbe, mládenec spolu s otcom prišli dievčinu popýtať o ruku. Na pytačkách sa rodiny dohodli na priebehu svadby. Ako pohostenie sa tu podávalo pražeňie kurence a cesto – koláče. Svadby sa odohrávali predovšetkým v jesennom období, keť statke dorásľí alebo počas fašiangov, ňedržaľi sa v pôsťe a advenťe. Dnes sa konajú počas celého roka.
Na svadbu pozývali svadobčanov zváči – družba a družica z oboch strán mladého páru. Na vzdialenejšie sálaše chodili pozývať na koňoch. Tento spôsob v súčasnosti nahradilo osobné pozývanie mladými alebo posielanie listových pozvánok – biľetov, kariet.
Súčasťou predsvadobného obdobia sú ohlášky. Tri nedele pred sobášom chodili mladí k farárovi na ponaučenie. Na omši farár pred všetkými oznámil nadchádzajúci sobáš. Cieľom ohlášok bolo zistiť prípadné prekážky vstupu do manželstva, ktorými mohlo byť napríklad príbuzenstvo. Mladí sa samotných ohlášok v kostole mohli aj nemuseli zúčastniť. Ohlášky sa v Sarvaši konajú dnes len výnimočne.
Výrazom lokálnej a príbuzenskej spolupatričnosti a reciprocity bolo prinášanie jedál a surovín do svadobného domu. Rodiny prinášali najmä sliepky, ktoré sa piatok pred svadbou hromadne čistili. Každá rodina priniesla tiež tortu. Tieto potraviny sa odovzdávajú dodnes, svadobná rodina však dopredu každému povie, čo majú priniesť, pripraviť alebo či preferujú financie. Gazdiné si o daroch robia zápisy a snažia sa pomoc pri najbližšej príležitosti oplatiť.
Tradičným svadobným jedlom bola hustá mäsová polievka, ktorá sa k večeri podávala s brdovcami, kuracia polievka so smotanou, baraní alebo morčací perkelt a paprikáš, pečené kuracie mäso s paradajkovou omáčkou, fašírky, zabíjačkové špeciality – klobásy a hurky, šuteméňa – koláče (makovňíka – makovník, jablkovňíka – jablkovník) a sladkáňe – drobné sladké pečivo. Sladkáňe sa svadobčanom prinášali na tanieri so slovami: Mama držaľi, opa vŕtaľi, tieto kúski fŕkaľi. Neskôr pribudli torty a zákusky. Obyvatelia si spomínajú na viaceré kuchárky, ktoré v rodinách svadobné jedlá pripravovali. Jednou z nich bola Slovenka Judith Kováč.
Svadobný odev bol jednoduchý. Nevesty sa sobášili v čiernych brokátových šatách a venci. Neskôr sa na veniec pripevňoval krátky biely šlajer – závoj. Veniec si po svadbe zarámovali a zavesili na stenu. Po druhej svetovej vojne sa objavujú biele svadobné šaty, ku ktorým sa v bohatších rodinách nosili čierne bakanče – čižmy.
Svadby sa konali doma, v interiéroch alebo na záhrade, kde sa pre túto príležitosť postavili šiatre. Posledná svadba v šiatri sa konala asi pred 20 rokmi. V súčasnosti sa organizujú v jedálni slovenskej školy, v kulturhazi – kultúrnom dome, tiež v miestnych hostincoch, ale i v domácnostiach.
Významným svadobným funkcionárom, ktorý sa staral o priebeh celej svadby, bol starejší, nazývaný aj véfiň. Obyvatelia mesta si spomínajú na viaceré mená starejších, napríklad učiteľa Ceriaka a Jánoša Litavského. V súkromných archívoch respondentov sa zachovali aj texty svadobných vinšov od starejšieho György Rákša, narodeného pravdepodobne v roku 1870. (Svadobné verše) On sám rozprával tieto verše na slovenských svadbách približne do začiatku 20. storočia. Po ňom ich používali ďalší starejší ešte asi 50 rokov. Druhý zachovaný súbor svadobných veršov pochádza od učiteľa Danka Jánoša z rokov 1893-1969. (Svadobné príhovory, 1893-1969)
Sobášny deň začal príchodom ženícha a jeho sprievodu do domu nevesty. Na tomto mieste sa konali odobierky, ktoré vykonáva starejší. Pôvodne sa odobierky robili zvlášť v dome ženícha aj nevesty, neskôr už boli dovenna – spolu v dome nevesty. Nevesta sa od rodičov odpytovala nasledovnými slovami:
„Milí moji roďičové,
Proslišťže na kráce mojé slová vinši, kdiž si muj paneskí stav mám proměňiťi, a do manželskího svatého vstúpiťí.

Ak veliká láska ročičovská prokázaná
Od maličkosťi mojej zďe sem vichovaná,
A niňi odjíťi mám, a lúčiťi se svámi
Roďičové milí, roďičové drahí.
Hospoďin doplať vám šecko ustáváňi.
Pán Búh vám požehnej
Šecko, všeho dobrého dej.
Zdraví, pokoj, radosť,
A šťestí vám prospej.
Růce vám boskávám, tak lásku ďekujem.
Tak se smutním srdcem svámi rozlučujem. Amen.

Apóka moj mili, aj mamička sladká!
Ak veliká bila ke mňe vaša láska
Jak vás mám osloviťi, jako ďekovaťi
Za tú velkú lásku, ah co mám dáťi.“ (Svadobné príhovory, 1893-1969)

K oltáru privádzal nevestu jej otec alebo matka. Po sobáši sa konalo svadobné pohostenie. Jedlá uvádzali vinše starejšieho. Šikovnejší starejší mal pripravený vinš ku každému jedlu, napríklad:

„Vinš skapustov
Toto je jedlo kapusta zapražena dobre zhustla jecťe tedi paňi hastja naksavám nehnusí vedsom ja chlap pekni mam bjele bojási volakto nepopalťe usta račej zvínom zajlevajte zhusta.“

„Vinš s celím mesom
Vsiekní zhromaždenyí hostyí donjesov som vam s krave co najhrupje kostyí kerí mrcha zuby matye len si pana starejsimu pozuvať dajte.“ (Svadobné verše)

Pred polnocou nevestu zaviľi – sňali jej veniec, na hlavu sa jej uviazala šatka a obliekla zástera. Tento úkon vykonávala spočiatku krstná matka, neskôr starejší. Mladý pár si potom pripil a nevesta pohostila všetkých svadobčanov koláčmi, zákuskami a tortou. Dnes sa nevesta chodí o polnoci prezliecť do druhých šiat. Ženích sa neprezlieka.
Peniaze od svadobčanov sa na sarvašských svadbách vyberajú len ojedinele. Deje sa tak okolo polnoci pri tanci s nevestou. Krstná matka pri tejto príležitosti drží v rukách sito a kričí: Na predaj je ňevesta, na pedaj! Kto chcel s nevestou tancovať, musel do sita vložiť peniaze.
Na svadbách sa objavovali aj viaceré dramatické výstupy. Ich motívom bolo napríklad vyberanie peňazí pre kuchárku alebo výstup s Cigánkou, od ktorej sa musel ženích vykúpiť, či privezenie falošnej nevesty na tragáči. Dnes ich nahrádzajú nové prvky, prebraté z mestského prostredia a západnej kultúry, akým je napríklad rozbíjanie tanierov a prenášanie nevesty cez prah. Slovenské piesne už nie sú súčasťou svadobnej zábavy, len maďarské. Hudci boľi, jedna banda bola, ihraľi ľen maďarski, ňi slovenské nóti.
Nevesta odchádzala po svadbe bývať do domu ženícha. Prenášanie výbavy sa konalo týždeň pred svadbou. Výbavu tvoril nábytok, pierove duchni – páperové periny, domáci riad a iné potreby do domácnosti. Súčasťou výbavy mohol byť aj dobytok alebo pôda. Výbavu prenášali mládenci a dievky za sprievodu piesní, hudby a zábavy. V dome ženícha pripravili postele a výbavu poukladali do šifónov – skríň. Nevesta sa tejto aktivity nezúčastňovala. Tradícia bola živá približne do 70. rokov 20. storočia, dnes sa už nerealizuje, pretože mladí žijú v samostatných, od rodičov nezávislých domácnostiach.
K obyčajam životného cyklu zaraďujeme aj tradície spojené s úmrtím. Na blížiace sa nešťastie prípadne smrť mohli upozorniť viaceré predzvesti. Starší ľudia verili, že ju predpovedá zavýjanie psa, alebo prítomnosť či kuvikanie kuvika. Ďalšou predzvesťou boli sny. Ak vipadol zup a bolelo, tak že volakto zomrie.
Bezprostredne po úmrtí obriadili nebožtíka príbuzní alebo osoby, ktoré tieto úkony vykonávali v rámci celej obce. Dnes tieto úkony vykonáva jedna z dvoch pohrebných služieb v Sarvaši. Znakom smútku bolo aj prekrytie zrkadiel čiernou hodvábnou šatkou. Pôvodnou predstavou, ktorá vysvetľuje túto tradíciu, je strach z toho, že v zrkadle by sa mohla zhliadnuť duša mŕtveho. Pás čiernej látky alebo tkaniny s čiernou výšivkou sa preložil aj cez obrus na stole, tiež cez lavór s vodou, v ktorom si pred vstupom do miestnosti oplachovali ruky smútiaci.
Starí ľudia sa na smrť pripravovali. Ešte za života si odložili šatstvo, v ktorom chceli byť pochovaní, kúpili si truhlu. Do truhly sa nebožtík ukladal spolu so spevníkom. V prípade ženy sa do truhly vložil aj sobášny veniec, ktorý bol počas života zavesený na stene v ráme. To mi stará mama vraveľi, že maľi v truhle veňiec, čo sa sobášiľ, aj to s rámom položiľi do truhle, to bolo v skle. To nám naveki vraveľi, abi sa na to nezabudlo. Mužom sa zvyklo vložiť tiež náčinie na holenie a pípa – fajka. V cigánskych sarvašských rodinách aj peniaz. Katolíci vkladajú do truhly aj pátričky. Truhly pôvodne zhotovovali samotní hrobári – fírašo, dnes si ich Sarvašania môžu kúpiť priamo v meste. Pre mladých obyčajne vyberajú truhly bledých farieb, pre starých tmavé alebo čierne.
S nebožtíkom sa do domu prišli rozlúčiť aj ostatní. Dva večery pred pohrebom pri ňom spievali. Na spievanie sa chodilo približne do polovice 70. rokov, a to aj v prípade, že nebožtík bol už vystretý v dome smútku. Dnes sa už nechodí.
V Sarvaši sa nachádzajú dva temetovi – cintoríny. Starší bol vybudovaný v roku 1750. Na jeho jednej strane sú pochovaní evanjelici, ktorých hroby sú najpočetnejšie, druhú časť tvorí priestor pre katolícke hroby a napokon tretia, najmenšia časť, bola vyhradená Židom. Nový cintorín je o sto rokov mladší. Cintorín je takisto rozdelený na katolícku, evanjelickú a židovskú časť, ktorá počíta s približne 215 hrobmi. Pôvodne bolo v jednom cintoríne pochovávané obyvateľstvo z jedného boka veľkej uľice, na druhom osoby z druhej strany ulice. Sarvašania dnes uprednostňujú pri pochovávaní cintorín, ktorý je im bližší. Obyvatelia zo sálašov sú pochovávaní najmä na starom cintoríne. Nápisy na náhrobných kameňoch sú prevažne v maďarskom jazyku, staršie náhrobníky na starom cintoríne v slovenskom jazyku. Na cintorínoch sa nenachádza osobitné miesto vyhradené pre hroby detí. Tie sa pochovávali na cintoríne po poradí ako dospelí, niekedy aj do hrobu starých rodičov alebo mimo cintorína. Voľakudi, som mala prvú sestru, čo mi zomrela, len dva mesiace, čo bola ťašká. Tak jej odišlo. Pochovaľi to do láďički. Ta ňiesľi tomu, čo ftedi pochovávali, on to ňiekďe pochoval.
Hroby kopali pôvodne príbuzní mŕtveho, neskôr hrobári. Obyvatelia si spomínajú napríklad na hrobára báťa Hudáka, ktorý pochovával na novom cintoríne a báťa Kašubu na starom cintoríne. Dnes zaobstaráva výkop jamy aj ostatné činnosti ohľadne úmrtia pohrebná služba.
Domy smútku na oboch cintorínoch boli postavené v 60. rokoch 20. storočia. Obyvatelia ich nazývajú chižka alebo holotašmaz – čo v maďarčine znamená dom mŕtvych. Do domu smútku, ktorý disponuje chladiacim zariadením, je nebožtík prepravený hneď po úmrtí. Aj keť ňiekto zomrel v korhaze (nemocnici), tak ho tatam ňiesli. Tu sa koná aj odobierka a rozlúčka s mŕtvym. Mŕtveho odoberá miestna evanjelická farárka od každého člena rodiny menovite.
O tom, či umrela žena alebo muž, sa Sarvašania dozvedali prostredníctvom zvonenia. Ak bol nebožtíkom muž, na kostolných zvonoch sa zvonilo s jedným prerušením, ak žena, s dvoma prerušeniami. Bol zvon, kerí dal chírom, že volakto zomrel. Ak na tri verše zvoňil a potom šetki verše zvoňil, to zomrel chlap. Ak na dva verše a potom šetkima, tak to žena. Ak ďieťa, tak to len najmenším duchovnim zvonom zvoňil stáľe. Dnes je cirkevných pohrebov málo, zvonenie je elektronické a rozlišovanie medzi zvonením pre mužov a ženy postupne zaniklo.
Kary sa konajú len sporadicky, a to v domácnostiach zosnulého alebo v miestnych reštauráciách. Smútiacim sa pri tejto príležitosti varí najčastejšie baraní guláš. Smútok za najbližšiu rodinu dodržiavali Sarvašania rok, za vzdialenejších pol roka alebo 2 – 3 mesiace. V súčasnosti ho dodržiavajú najmä starší obyvatelia. Mladí ňi veľmi. Uš aj v bielom sú na uľici. Človek ňi ruchom aľe srcom ukazuje smútok.
Pohrab (pohreb) mladých ľudí sa líšil od pohrebu dospelých. Ak umrelo mladé slobodné dievča, do hrobu ju obliekli v svadobných šatách. Na hlavu jej nasadili šlajer – závoj matky alebo starej matky, prípadne vložili do truhly svadobný veniec matky v ráme. Jej sprievod tvorili mladí oblečení za družbov a družice. Aj v prípade slobodného mládenca niesol pohreb znaky sobášneho sprievodu.
Tradičná gastronómia. Ďalšou z oblastí tradičnej kultúry je gastronómia. Jedlá v Sarvaši sa pôvodne pripravovali z plodín, ktoré si obyvatelia dopestovali sami. U nás takí zvik bol, s čím robiľi, to si jedľi. Podľa výpovedí tvoril jedálniček Sarvašanov počas bežných dní nasledovné jedlá: Pondelok konzumovali zvyšky z nedele. Utorok sa uvarila strukovina, napríklad cícer, lanča – šošovca, buob – fazuľa alebo boršo – hrach, ktoré sa podávali s udeným svinskím mäsom alebo klobásou. Stredu sa pripravovali napríklad opekance makovie – ňe také dlhuo, ľen krátkuo, halušky alebo tvarohové či brindzové glgance. Štvrtok zeleninová polievka z kalerábu, kapusty, zemiakov alebo hustá polievka kisľovka, rasťuka so zatrepaným vajcom. Na raňajky sa podával chlieb alebo v peci pečené krumpľe. Strovu na piatok tvorili jedlá z cícoru, bôbu alebo iných strukovín. Na sobotu sa pripravili koláče, pirohe, haluške. Obľúbenou zeleninou bola aj tekvica, z ktorej sa varila polievka. V zime sa tekvica s tvrdou kôrou – črepovka piekla. Ďalším jedlom mohla byť polievka, najčastejšie krumpľová – zemiaková. Sobotu sa naveki voľáke cesto varilo. K nedeľnému obedu sa zarezal kohút alebo sliepka, ktoré sa podávali s krumpľami v koškach – zemiakmi v šupkách. Základnou potravinou bol chlieb. V rodine sa pieklo vždy viacero chlebov, ktoré vydržali na 2 – 3 týždne. Chlieb sa v peciach piekol do 50. rokov 20. storočia. Potom uš ňiveľmi, im zaľi a ňebola múka, choďiľi čarovať muku do mlina. Z chlebového cesta sa robili aj ľepňíke, ľepňíka – na tenko vyvaľkané cesto, ktoré sa pieklo na kraji pece. Konzumovali sa natreté masťou a smotanou.
Chov hovädzieho dobytka umožňoval prípravu mliečnych produktov. Z mlieka sa zhotovovalo maslo, tvaroha – tvaroh, bryndza, kislo – kyslé mlieko. Do založenia družstva chodili ženy mliečne produkty predávať na trhy – pľace. Trhy sa konali utorok, piatok a nedeľu. Okrem nich sa v meste konali 3 – 4 jarmoky v roku, napríklad na Jána a Michala.
Jednou zo sarvašských gastronomických špecialít sú tvarohové halušky, makovie pirohi alebo kislá poľievka, ktorá sa pripravuje nasledovne: Položíme masť. Záprašku urobíme, papriku položíme, rozne zeleňini – mrkva, petržlen, zemľiaki, čibuľa, cesnak a klobása. Vodu naliať, bobkoví ľist, soľ. Varí sa to. Potom papriku položíme, kaľeráb. Sa to uvarilo. Do poľievki smotanu, dve ližice octu. Na Máriu sa v Sarvaši piekli herouke alebo pampúške – na oleji vyprážané koláčové cesto, posypané cukrom alebo poliate čokoládou.
Z ovocia sa v Sarvaši darilo najmä jablkám a slivkám. Tomuto ovociu je zasvätený slivkový deň, ktorý sa v Sarvaši koná prvý septembrový týždeň. V obľube je najmä príprava slivkového lekváru. Niektorí z obyvateľov dnes pripravujú slivkový bio lekvár a predávajú ho na jarmokoch v Budapešti.
Ďalšou z gastronomických udalostí je zabíjačka. K najvýznamnejším zabíjačkovým špecialitám patri klbasi, šunka, jaťerňica, krvavka, biela slaňina bez mäsa a mäsová slanina, škvarki, masť, plnená kapusta, krv vyprážaná na masti s cibuľou. Zvyšky zo zabíjačiek chodili do rodín pýtať Cigáni.
K poznaniu slovenských tradícií a v rámci toho aj miestnych kulinárskych špecialít sú vedené aj deti na základnej škole. Na jej dvore je vybudovaná pec, v ktorej sa príležitostne pečie chlieb, tvarožníka, kapusňíka – tvarohový a kapustový koláč alebo langoše. Počas slivkového dňa lúpu deti v škole slivky a spoločne varia lekvár. Lekvárom plnia kifľíke – kysnuté rožky. Do školy sú často prizývané aj staršie ženy, ktoré deťom rozprávajú o tradíciách slovenských predkov, ukazujú im, ako sa pečie chlieb alebo varia brdovce.
Záver. Problematike identity dolnozemských Slovákov sa venujú viaceré práce. Za všetkých spomeniem napríklad B. Michalíka a J. Čukana (2015, 2019). Pri posudzovaní etnickej identity Slovákov v Maďarsku sa v odbornej spisbe často hovorí o bipolárnej, zmiešanej alebo dvojitej slovensko-maďarskej identite. (Homišinová, 2009) Rovnaký stav potvrdil aj náš výskum. Respondenti vo svojich výpovediach deklarovali rovnako slovenskú, ako aj maďarskú alebo slovensko-maďarskú etnickú príslušnosť. Najčastejšie sa vnímali ako Slováci, maďarskí Slováci alebo ako Maďari so slovenským pôvodom.
Miera religiozity slovenského obyvateľstva v Sarvaši sa znižuje. Prejavuje sa to najmä zníženou návštevnosťou slovenských evanjelických bohoslužieb, na ktorých sa zúčastňujú najmä starší občania. Dochádza tiež k stieraniu a preberaniu niektorých prvkov katolíckej viery slovenskými evanjelikmi.
Rovnakú situáciu zaznamenávame aj pri používaní jazyka. Väčšina respondentov používa maďarský jazyk v domácom, ako aj verejnom živote, a to aj tí, ktorí slovenčinu ovládajú na pomerne dobrej alebo strednej úrovni. Maďarský jazyk používajú aj v komunikácii s ostatnými Slovákmi. Ich jazykové kompetencie je možné označiť ako sporadický alebo situačný bilingvizmus. Slovenčinu v domácom prostredí ako výlučný jazyk dnes používajú len najstarší občania alebo čisto slovenské rodiny. Staršia a stredná generácia sa slovenskému jazyku naučila od svojich rodičov a najmä starých rodičov, najmladší sú v tomto ohľade odkázaní na edukáciu v slovenskom jazyku v škole. V jazyku Slovákov nachádzame množstvo archaizmov a maďarizmov. Sú viditeľné v bežnej reči, ale i pojmoch spojených s príbuzenskou terminológiou, výročnými a rodinnými obyčajovými tradíciami alebo gastronómiou.
Ďalším z prvkov, ktoré formujú identitu miestneho obyvateľstva, je pozitívny vzťah k lokalite, kde obyvatelia žijú (lokálna identita) – k mestu a regiónu, deklarovaný skrz pomenovanie Sarvašan.
Viaceré tradície Slovákov sú živé dodnes, nepochybne k nim patria Vianoce, ale i Veľkonočné obyčaje. U mnohých výročných aj rodinných obyčajových tradícií zaznamenávame zmeny po formálnej, ale i obsahovej stránke. K ich redukcii, zjednodušovaniu alebo zániku dochádza vplyvom viacerých faktorov – vybudovaním inštitúcií ako je dom smútku, kultúrny dom, pôrodnice, ale i v dôsledku nižšieho náboženského cítenia, nižšieho demografického prírastku, individualizácie rodín či vplyvom médií a západnej kultúry. Podstatným je tiež preberanie kultúrnych prvkov a prispôsobovanie sa majoritnej maďarskej kultúre. Viaceré výročné obyčajové tradície (napríklad fašiangy, vynášanie Moreny, Mikuláš) i niektoré kulinárske kultúrne prvky postupne vymizli z prirodzeného rodinného a spoločenského prostredia a prežili vďaka ich inštitucionalizácii – stali sa súčasťou školských aktivít a činnosti miestnych spolkov a organizácií.

Zánik tradičného života pripisujú obyvatelia tiež evanjelickému farároviSamuelovi Tešedíkovi. U nas je jednoduchi kroj, ľebo prišiel na Sarvaš Samuel Tešedík. Hlásil puritánske názori. Ňemal rád kroj.; Núťil národ zaháňať (upustiť od zbierania) kroje a zviki, že to je chír, že to sa ľen ukazuje, kto čo má a akí je bohatí. Zviki sú len poveri, že to ňenačim kresťanom robiť. Veľa vitrhau z duše.
Identita postavená na deklarácii slovenskej etnickej príslušnosti a používaní slovenského jazyka sa tu uchováva, reprodukuje a revitalizuje najmä vďaka najstaršej generácii, inteligencii a členom miestnych organizácií založených na slovenskom etnickom princípe a ich aktivitách. K najvýznamnejším patrí miestna základná škola, evanjelickí farári a farárky, ktorí vedú bohoslužby okrem maďarského aj v slovenskom jazyku, spolok Vernosť a Slovenská samospráva mesta Sarvaš.

Literatúra:
ČUKAN, J. – MICHALÍK, B.: Contexts of Chalenges in Culture and Identity of Lower Land Slovaks. In: Central European Connections in National Minorities. Development at the Begining of 21. Century : The procedings of the International Scientific Conference of the scientific project APVV-15-0745 Trends in the Development of Ethnic Relations in Slovakia (Comparative Research of Ethnic Issue betveen 2004 and 2020), Prešov 14.-15. november 2018. Barbora Káčerová – Šutaj, Štefan (eds.), Prešov : Universum, 2019, s. 165-175.
FRANKOVÁ, A.: Klenoty sarvašských Slovákov. Sarvaš: Slovenská národnostná samospráva mesta Sarvaš, 2016.
HISTÓRIA MESTA SARVAŠ. Sarvas. Západná brána okresu Bekes. 2019. [online] (cit. 13-10-2020) Dostupné na: http://www.szarvas.hu/historiamesta?l=sk
HOMIŠINOVÁ, M.: Slováci v Maďarsku a Maďari na Slovensku (empirická analýzakonštrukcie etnickej identity). Človek a spoločnosť, roč. 12, č. 1, 2009, s. 14.-158.
MICHALÍK, B.: Akulturačné procesy v prostredí dolnozemských Slovákov. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2015.
OZVENY ČASU II. Slovenská základná škola, materská škola a žiacky domov v Sarvaši. 2000-2010. Békéscaba: Sirályka Nyomda, 2010.
SLUŠNÁ, Z. Súčasná kultúrna situácia z pohľadu teórie a praxe. Bratislava: Univerzita Komenského, 2015.  
SVADOBNÉ VERŠE. Zbierka textov svadobných veršov.
SVADOBNÉ PRÍHOVORY. Násznagyi Beszédek. Danko Jánoš. 1893-1969.
SZARVAS. 2020. Szarvas. Basic data. Hungarian Central Statistical office, 1873 – 2020. [online] (cit. 13-10-2020) Dostupné na: http://www.ksh.hu/apps/hntr.telepules?p_lang=EN&p_id=23870.