Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Kultúra je komplexnou a mnohodimenzionálnou oblasťou aktivít, činností a prejavov spojených so spoločenstvami, skupinami aj jednotlivcami. Bohaté a rozmanité možnosti na rozvíjanie potenciálu jednotlivca či už v rámci aktivít voľnočasových, kreatívnych alebo prostredníctvom špecifických zážitkov, patria v liberálnych občianskych demokraciách medzi parametre kvality života. V  posledných desaťročiach sa v rámci širšej iniciatívy demokratizácie kultúry a umenia intenzívnejšie uvažuje o nových modeloch fungovania kultúry a umenia v spoločnosti. Okrem viditeľnejšej prítomnosti umenia v každodennom živote dochádza k zmenám v poslaní kultúrnych a umeleckých inštitúcií prostredníctvom vzájomne previazaných aktivít, zacielených na sprístupňovanie, sprostredkovanie, zdostupňovanie umenia a kultúry.

Nové formy a spôsoby jednotlivých inštitúcií a aktérov sa od druhej polovice 20. storočia začali spájať do tendencie, pre ktorú sa etablovalo pomenovanie demokratizácia umenia. Zastrešuje snahy predstaviteľov umeleckých inštitúcií ako aj sociálno-politických aktérov zmierniť symbolické hranice medzi „svetom umenia“ (A. Danto) a občianskou spoločnosťou, pričom môže zahŕňať aj aktivity zamerané na sprístupňovanie a sprostredkovanie umenia diverzifikovanejšiemu okruhu prijímateľov: okrem generačne podmienených skupín (seniori, mládež, študenti, deti) mnohí aktéri pracujú so sociálne vylúčenými skupinami, dlhodobo nezamestnanými a podobne. Naše vnímanie umenie sa často konštituuje v určitej referenčnej situácii. Aktuálne sú ňou parametre liberálnej západnej demokracie, ktorá akcentuje širšie koncipovanú množinu ľudských práv, doplnenú o sociálne a kultúrne práva. Táto kultúrno-politická situácia, ktorú P.-L. Sacco nazval kultúra 3.0, výrazne korešponduje so skúsenostným svetom Mileniálov a princípmi tolerancie, inklúzie a rovnostárstva (vrátane rodovej rovnosti). Zohľadňuje výraznejšiu participáciu lokálnych aktérov a subjektov na živej kultúre a umení ako aj zmenu vzťahov medzi tvorcami a publikom, kedy symbolickú bariéru „sveta umenia“ nahrádza koncept živej kultúry a živého umenia. Namiesto súperenia o diváka aktuálne metodiky odporúčajú kultúrnym a umeleckým subjektom aplikovať stratégie a postupy rozvíjania návštevnosti, pričom mnohé z nich sa odvíjajú od nových teoretických koncepcií umenia. Uvedené princípy boli implementované aj do aktuálnej Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky 2030.

Sociálne ukotvená participácia a „obrat k divákovi“. V druhej polovici 20. storočia sa pri definovaní umenia začínajú ako identifikačné parametre zdôrazňovať nielen esenciálne vlastnosti umeleckých objektov (umelecká hodnota), ale aj oblasť ľudských činností a aktivít. V rámci tzv. inštitucionálnej definície (G. Dickie a A. Danto) je umenie nielen systémom artefaktov (umeleckých diel), ale obsahuje v sebe aj konvenčne ustálené tradície a praktiky, vrátane mocenských autorít, ktoré legitimizujú začlenenie objektov do „sveta umenia“. V najširšom sociologickom význame zodpovedá pojem „inštitúcia“ konvencionalizovaným, spoločenskou praxou ustáleným pravidlám, ktoré sú štandardizované ako „pravidlá hry“. Tie v praxi realizujú konkrétni hráči, napríklad organizácie a v občianskej spoločnosti aj rôzne typy ďalších aktérov. Aj preto sa v súčasnej praxi môžeme stretnúť s variabilitou praktík, stratégií a postupov, ktoré sa môžu od konvenčných metodík líšiť. Objektom pozornosti kriticky ukotvených teoretikov sa následne stali praktiky a stratégie moci a jeho aparátu (vrátane ideológie, ekonómie a neskôr aj médií),p rostredníctvom ktorých boli distribuované a udržiavané mechanizmy udeľovania statusu a prestíže vo svete umenia.

Tzv. inštitucionálna kritika včlenila procesy vystavovania a zbierania artefaktov a exponátov do širšieho sociokultúrneho kontextu a upozornila na ideologické, ekonomické a sociálne väzby trhu s umením. Kultúrne a umelecké inštitúcie prestali fungovať ako priestory reprezentácie (T. Bennett), ale svoje funkcie prepojili s potrebami občianskej spoločnosti. Okrem estetického pôžitku, kultivácie vkusu či prezentovania „toho najlepšieho“ dochádza k zmene nazerania na celý komunikačný proces v kultúrnych a umeleckých inštitúciách. Aktivity v umeleckých organizáciách zastrešené edukačným obratom vychádzajú zo zmeny nazerania na samotný proces umeleckej tvorby, v ktorom sa generuje tvorivá energia ako aj nové formy skúsenosti. Návštevník sa mení z pasívneho pozorovateľa na aktívne participujúceho účastníka. Mnohí autori svoju tvorbu vnímajú ako médium, umožňujúce okamžitú reakciu na aktuálne spoločenské ale aj politické dianie. Umenie sa výraznejšie presunulo do sféry dostupnej každodennosti, organicky sa včleňuje do verejného priestoru a živo komunikuje so svojimi vnímateľmi. Záujem tvorcov sa sústreďuje nielen na akt tvorby, ale aj na procesy recepcie diela a najmä na potrebu kontinuálnej cieľavedomej práce s publikom a recipientami. Jednou z dôležitých tendencií v súčasnom umení je „obrat k divákovi“, ktorého súčasťou je aj zvýšený záujem umelcov a kultúrnych aktérov o reflexiu vzťahov medzi umením, osvetou a vzdelávaním. „Obrat k divákovi“ možno vnímať ako reakciu tzv. inštitucionálnu kritiku umenia, ktorá priniesla nové postupy a metódy umeleckej tvorby. Estetický zážitok a estetická skúsenosť predstavujú východisko aj pre uplatňované aktivity a stratégie „práce s publikom“, ktoré sú súčasťou širších paradigmatických zmien (sociálny obrat, edukačný obrat). Na pomenovanie nových foriem umeleckej praxe sa používa viacero analogických pojmov (participatívne umenie, kolaboratívne umenie, kontextové umenie).

Definičné vymedzenie sociálne ukotvených (angažovaných) umeleckých praktík priniesli teoretické výstupy autorov ako Claire Bishop, Marie Lind a Christiano Kravagna. Kriticky reagovali na nastolený stav, kedy individualizácia a konzumné praktiky narušili aj kontext umeleckej tvory. Východisko videli na zmene praktík v samotnom svete umenia a to na strane inštitúcií ako aj tvorcov umenia. Novým obratom mala byť participácia a spolupráca, citlivé vnímanie potrieb spoločnosti a programové rešpektovanie etických a morálnych kritérií všetkými aktérmi. Za parametre sociálne angažovaného umenia môžeme považovať „sociálnosť“ v téme (spoločenský problém) aj forme práce s témou; dialogickosť vo forme umeleckej výpovede, v ktorej je možné identifikovať výzvu na porozumenie (apelatívnosť); porozumenie ako súčasť priamej skúsenosti s umení, pričom cez empatiu a citlivosť počas aktívnej participácie na estetickom zážitku a otvorenosť, ktorá zahŕňa aj politicky horúce témy.

Sociálne ukotvené (angažované) umenie zdôrazňuje participatívnosť. Zahŕňa nielen interakciu medzi ľuďmi, vo svete umenia má aj svoj inštitucionálny rámec: rôzne formy a praktiky umeleckej spolupráce. V posledných desaťročiach sa do centra pozornosti dostávajú také formy spolupráce a participácie, ktoré prekračujú konvenčné vnímanie estetického zážitku. Aktivity uvedených umelcov boli zacielené tak, aby „svety umenia“ spojili so svetmi „skutočných ľudí“, teda s ľuďmi, ktorí sa bežne v umeleckých prevádzkach nepohybujú.  Ich východiskom sú procedurálne umelecké praktiky dialogickej podstaty; najmä eventy, publikácie, workshopy, performancie, pričom neustále dochádza k rozširovaniu ich možností. K dôležitým princípom sociálne ukotveného umenia ďalej patria: zdôrazňovanie otvorenosti a procesuality umeleckého výstupu a najmä participácia a spolupráca deklarované v poslaní organizácií. Podstatou umeleckej praktiky nie je vyprodukovanie hmotného objektu („dielo“ ako artefakt), ale vzťah, proces, dialóg, ktoré daná umelecká a estetická iniciatíva vníma ako špecifický nehmotný produkt. Dielo nevzniká v uzatvorenom priestore umeleckého ateliéru, samotný proces tvorby je verejne zdieľaný, dostupný a prístupný recepcii; pričom význam diela sa generuje za priamej spoluúčasti publika. Návštevníci a diváci sa v praxi kultúrnych a umeleckých organizácií transformovali z pasívnych pozorovateľov na aktérov, s ktorými je svet umenia v kontinuálnej interakcii, vrátane prepájaniu až zmeny rolí a funkcií. Prostredníctvom uvedených motívov je možné sledovať angažovanie publika, inováciu foriem práce s divákmi a publikom.  Mení sa štruktúra estetických a expresívnych kvalít („hodnôt“) samotného diela: etické je nadradené umeleckému a estetickému.

Vnímanie pojmu participácia sa od prelomu Milénií menilo, dnes jeho význam odkazuje najmä na aktívne podieľanie sa na aktivitách a prejavoch občianskej spoločnosti na všetkých stupňoch správy, pričom vzájomná komunikácia a hľadanie konsenzu a spoločnej akceptovateľných riešení je spojovacím motívom uvedených foriem. V diskurze tzv. post-socialistických krajín sa (vzhľadom na politickú minulosť) na pomenovanie nových umeleckých iniciatív zriedkavejšie používal pojem kolaboratívne umenie: kolaborácia sa významovo vzťahovala na pomenovanie vedomej spolupráce občanov s tajnou službou v období socializmu. Umelci a aktéri, inšpirovaní paradigmou demokratizácie kultúry, umenie vnímajú v širšom sociálnom kontexte: nielen ako výraz autorského gesta, ale zohľadňujú aj etický a sociálny kontext vzniku, produkcie a distribúcie diela. Iniciatívy a umelecké hnutia sa od štandardizovanej umeleckej praxe odlišujú na koncepčnej, praktickej, ako aj etickej rovine, pričom mnohé z cieľov, o ktoré sa usilovali, sa dnes stali princípmi kultúrnej politiky. Ich spoločným východiskom je zviditeľňovanie novej inštitucionálnej praxe (tzv. nový inštitucionalizmus): kultúrne a umelecké inštitúcie sa od každodenného sveta nevydeľujú ani nevyčleňujú, snažia sa vzájomný dialóg s návštevníkom, vyzývajú ho k aktívnej spoluúčasti na okolitom dianí, upevňujú kritické myslenie a často využívajú aj postupy kreatívneho vzdelávania. Súčasťou nových modelov je inovácia inštitucionálnej praxe, ktorá zahŕňa vypracovanie komplexných metodík evalvácie poslania a následne aj ponúkaných služieb a aktivít konkrétnych kultúrnych a umeleckých organizácií.

Stratégie sprostredkovania/sprístupňovania umenia. Sprostredkovávanie umenia je špecifickou službou, ktorá má pomerne dlhú tradíciu podloženú vzdelávacou funkciou umenia, ale adaptovanú pre potreby súčasnej spoločnosti. Jej praktiky a stratégie sa odvíjajú od nových paradigiem nazerania na umenie a edukáciu. V mnohých inštitúciách a organizáciách sa požiadavka napĺňala primárne formálnymi metódami a postupmi. V povedomí mnohých návštevníkov sa kultúra a umenie transformovali na artefakty, ktoré sú uložené v špecifických priestoroch a priamy kontakt s vystavovanými objektami je zakázaný. Tento postoj k umeniu je ale v súčasnej kultúrnej a umeleckej praxi už dávno prekonaný: umenie prekračuje hranice medzi svojím špecifickým priestorom (múzeá, galérie a výstavné siene), verejným priestorom, ale aj každodenným žitým svetom. Sprostredkovávanie umenia teda už nezahŕňa len vystavovanie umenia pre návštevníkov, ale aj široké spektrum aktivít (vrátane postupov a metodík) zameraných na kultiváciu osobnej skúsenosti s umením.

Skúsenosť s umením je dnes vnímaná ako osvojiteľná (naučiteľná) kompetencia, ale súčasné metodiky práce s návštevníkom dôsledne prekonali prístup, v rámci ktorého bola vzdelávacia funkcia zavŕšená samotnou inštaláciou objektov. Sprostredkovávanie umenia sa realizuje cielene koncipovanými vzdelávacími aktivitami, ale zároveň vyžadujú zmenu inštitucionálnej praxe, nakoľko mnohé organizácie neboli zriadené za účelom fungovať ako centrá vzdelávania a ich infraštruktúra nezodpovedá novým podmienkam. Napriek tomu sa na príprave a realizácie aktivít podieľajú kvalifikovaní odborníci, ktorí edukačné aktivity koncipujú s dôrazom na ich cieľ, organizačné formy a cieľové skupiny. Ako upozorňujú odborníci, ktorí sa edukácii v kultúrnych a umeleckých inštitúciách a organizáciách prakticky venujú, v súčasnosti je umenie bohatým a veľmi zložito konštruovaným javom (napriek pomenovaniu javov podstatným menom v jednotnom čísle, ktoré naznačuje vnútornú homogenitu obsahu). Podobne ako iné oblasti vedy má za sebou polarizáciu a partikularizáciu na základe špecializácie s tým, že samotné umenie, ako aj jeho jednotlivé oblasti, možno optikou sociálnej teórie vnímať ako inštitúcie. Svet kultúry a umenia je dnes natoľko dynamický, že v podstate každá realizovaná aktivita by mala byť adaptovaná na novú situáciu. Edukačná prax jednotlivých inštitúcií sa preto líši, jej obsah je podmienený vystavovanými artefaktami, ktoré nie sú len zdrojom informácií, ale odkazujú na zložitý významový svet hodnôt, ideí a tradícií. Z metodických odporúčaní a usmernení Európskej komisie vyplýva, že dôležitou súčasťou kreatívneho priemyslu sú rôzne formy kultúrno-vzdelávacích aktivít a tréningy, samotné aktivity a činnosti v rámci umení vrátane tzv. umeleckých remesiel ako aj široké spektrum aktivít a služieb spojených s prevádzkovaním galérií, múzeí, knižníc a organizovaním výstav. Mnohé aktivity a činnosti fungujú na nekomerčnej báze a preto sú vo vyššej miere závislé na dotáciách, sponzorstve a daroch. Kreatívna energia sa negeneruje len prostredníctvom formálnych aktivít organizácií a inštitúcií. Najmä v podmienkach menších miest a obcí predstavuje dôležitý katalyzátor kreativity aktivity rôznych neprofesionálnych združení, spolkov a krúžkov, pričom mnohé fungujú ako súčasť kultúry občianskeho sektora.

Kultúra a umenie sa adaptujú na nové podmienky, pričom sa formujú nové skupiny kultúrnych aktérov, ktorí umeleckú alebo expresívnu hodnotu nevnímajú ako cieľ o sebe. Svet umenia približujú vnímateľom, ich každodennosti a s ňou súvisiacim potrebám, kam spadajú aj problémy ekonomické (nezamestnanosť, prejavy sociálnej nerovnosti), sociálne (rozdielnosť spôsobov života, prejavy netolerancie, strata súdržnosti) ale aj politické. V teoretickej reflexii už kultúru a umenie nazeráme aj prostredníctvom dynamickejších modelov, ako je hierarchické členenie na tzv. vysoké a populárne formy, práve naopak, model vzájomne súvisiacich okruhov, ktoré sa od tzv. jadra odvíjajú, rešpektuje kreatívny dialóg aj medzi oblasťami, ktoré na prvý pohľad nemajú vzájomnú súvislosť. Umenie a kultúra nás pripravujú a učia vidieť a pracovať mimo zabehaných vzorcov a hraníc, možno aj preto je príklon ku kreatívnym aktivitám pre súčasníkov dôležitý. Pojem umenie zahŕňa široké spektrum tvorivých činností človeka, ktoré komunikujú kultúrny obsah. Význam pojmu je otvorený a premenlivý: jeho podstatou je vzpieranie sa ohraničeniu tvorivosťou a invenčnosťou umelcov. Ak v prípade kultúry ako exkluzivity môžeme hovoriť o dominancii špecifickej hodnoty (umeleckej, estetickej, historickej), v prípade začlenenia kultúry do systému ekonomických odvetví sa hodnotou „ospravedlňujúcou“ výdavky na kultúru (bez širšej verejnej diskusie) stáva primárne preukázateľný zisk. Objektom kritiky je následná politizácia kultúry a prehlbovanie väzieb medzi kultúrou a trhovými hráčmi (politikmi, investičnými skupinami, developermi, korporáciami a podobne).

Edukačné aktivity ako súčasť živej kultúry. Živú kultúru vnímame ako multidimenzionálne sociálne a kultúrne milieu, ktoré sa odvíja od autentických aktivít, prejavov aj praktík aktérov kultúrneho života, v menšej miere sa spája s organizovanými formami produkovanými profesionálmi. Živá kultúra nie je situovateľná hierarchicky: nenahrádza iné kultúry rozkladá sa po horizontálach aj vertikálach, pretína životy jednotlivcov, sociálnych skupín, spoločenstiev aj spoločenských inštitúcií. Vyznačuje sa dynamikou, premenlivosťou, ktorá sa generuje prostredníctvom aktivít a kreatívnej energie spoločenstva. Kumuluje sa prostredníctvom aktívnej spoluúčasti na kultúrnom živote. Živá kultúra je neoddeliteľnou súčasťou nášho skúsenostného sveta, s jeho ukotvením v mieste (teritóriu ktoré je symbolickými konektívnymi praktikami prepojené s naším ľudským bytím) a cez pôsobenie človeka je hodnotovo ukotvená v étose spoločenstva. Ustanovuje sa v praktikách a aktivitách človeka a spoločenských skupín, ako sú odozvy (reakcie), osvojenie si, odmietnutie, zapojenie sa. V súlade s požiadavkami na rozvojové stratégie má byť živá kultúra a umenie majú byť prepojené s potrebami okolitého sociálneho prostredia, zdôrazňujú Ch. Landry a F. Mattaraso (2015:57). Aktívna participácia na všetkých formách života občianskej spoločnosti predpokladá porozumenie situácii spoločenstva, vnímanie udalostí aj potrieb okolitých aktérov. Medzi prejavy funkčného spoločenstva patrí odovzdávanie si skúseností so svetom, vzájomná spolupráca v rámci skupiny a funkčné sociálne väzby. Spoločným menovateľom uvedených prejavov a aktivít je existencia „prežitého a skúseného“ ako sumy špecifických informácií, ktoré umožňujú vytvoriť pozitívny obraz spoločenstva ako mentálnej reprezentácie vo vedomí jeho aktérov. Jednou z určujúcich charakteristík kultúry je participatívnosť a vedomé vnímanie vzájomných väzieb vo vnútri spoločenstva: pocity súdržnosti ustanovené prostredníctvom skúsenosti s kultúrou nie je možné nanútiť zhora, ich základom je spoločné prežívanie každodennosti.

Živá kultúra sa rozprestiera aj za hranicami klasickej koncepcie umenia, čoraz širšie sa na nej podieľajú aktivity občianskej spoločnosti (nezriaďovaná kultúra), ale spadajú do nej aj voľnočasové aktivity spojené s  umeleckými aj kreatívnymi záujmami. Rozširovanie definičného rámca kultúry a presúvanie ťažiska záujmu na nové skupiny kultúrnych aktérov a nové odvetvia kultúry v sebe nesie riziko nadradenia ekonomickej hodnoty nad prejavy spojené s umeleckou hodnotou, expresívnou hodnotou  a princípom tvorivosti. Nové prístupy rešpektujú inkluzívnosť a aj vo verejných diskusiách sa deklaruje potreba pri referovaní o javoch, zahrnutých „do kultúry“, rešpektovať a neznevažovať dištinktívne prejavy odlišností. Uvedený princíp sa vzťahuje jednak na rozšírenie diskusie o „fungovaní kultúry“ medzi zainteresovaných aktérov občianskej spoločnosti a okrem profesionálov z oblasti kultúry a umení sa na kreovaní strategických a koncepčných dokumentov čoraz intenzívnejšie podieľajú aj predstavitelia odvetví kreatívneho priemyslu, aktéri verejného života, implementujúci rozvojové plány a najmä aktívne participujúca časť občianskej spoločnosti (princíp otvoreného vládnutia). V užšom význame sa participatívnosť vzťahuje na merateľný ukazovať „účasti“ (aktívnej, pasívnej) na kultúrnych službách.

Medzi najčastejšie využívané edukačné aktivity patria v posledných rokoch školské vzdelávacie programy, komentované prehliadky, prednášky a diskusie, rozhovory s tvorcami alebo špecifickými profesiami a v poslednom období najmä diskurzívne koncipované aktivity. Ich špecifikom je otvorená súvislosť s okolitým dianím alebo celospoločensky horúcimi témami, pričom ich rôzne významové vrstvy alebo názorové pozície ponúkané aktivity odhaľujú a demaskujú. Samotné edukačné aktivity rešpektujú odporučené metodiky, ale často vznikajú na základe výskumov potrieb a požiadaviek samotných aktérov procesov (školy). Aktéri edukačných aktivít majú možnosť prezentovať vlastné názory a stanoviská a získavajú ukotvené poznatky o sociálnych, politických ale aj historických súvislostiach umenia, s ktorým sú v bezprostrednej interakcii. Edukačné aktivity preto nie je vhodné vnímať ako sprievodný alebo „dodatkový“ program, nakoľko musia byť funkčne a cielene prepojené s komplexnou aktivitou. Edukačné aktivity v kultúrnych a umeleckých organizáciách nadväzujú na inovatívne pedagogické metódy a prístupy. Využívajú živé dialogické interakcie medzi človekom a jeho okolím, od ktorých sa následne odvíjajú poznávanie ako aj aktualizovanie získaných informácií. Častým východiskom je rešpektovanie diskurzivity kultúrneho a sociálneho sveta, jeho plurality a odlišnosti, ktorá nemá nastoliť strach a obavy. Východiskom je rovnocenné prezentovanie pozícií, pohľadov a interpretačných rámcov, ktoré sú otvorené interpretácii na strane aktívne participujúceho návštevníka. Kreatívne vzdelávanie je spojené s otvorenosťou a ochotou skúsiť niečo neznáme, testovať nekonvenčné formáty na rozvíjanie kognitívnych, sociálnych a emocionálnych schopností. Umožňuje upevniť pociťovanie vzájomnej spolupatričnosti, rozvíja kritické myslenie a empatiu.

Záver. Súčasné živé umenie prináša nielen estetickú skúsenosť, ale rozvíja kognitívne procesy, zdieľanie a odovzdávanie názorov, vedomostí, myšlienok a pocitov, čím skvalitňujú ľudský kapitál. Živé umenie sa často rozvíja a funguje mimo etablovaných konvenčných inštitúcií a mnohí aktéri vznikajú a pôsobia v sfére tzv. nezriaďovanej kultúry. Do živej kultúry a umenia preto zahŕňame aj neprofesionálne umenie (aktivity amatérov, záujmovú umeleckú činnosť), nakoľko okrem kognitívnych a kreatívnych zručností pôsobia aj inšpiratívne a zlepšujú interakcie človeka s okolitým prostredím. Príprava edukačných aktivít by mala byť realizovaná profesionálmi rešpektujúcimi slobodu, tvorivosť a poslanie inštitúcie, hoci v praxi dochádza často k opačnému procesu. V snahe vykazovať a kvantifikovať vlastné aktivity a úspechy mnohé organizácie rezignovali na prípravu komplexných projektov, ktoré sú okrem finančných prostriedkov náročné aj na ľudské zdroje.

Literatúra a pramene:
BENNETT, T.: Súbor výstavných praktík. IN ORIŠKOVÁ, Mária (ed.): Efekt múzea: predmety, praktiky, publikum. Antológia textov anglo-americkej kritickej teórie múzea. Bratislava: Vysoká škola výtvarných umení, 2006. s. 127-151.
LANDRY, Charles – MATARASSO, F.: Hledání rovnováhy. 21 strategických dilemat v kulturní politice. Praha: Barrister a Principal, 2015.
SACCO, Pier-Luigi. Culture 3.0: A new perspective for the EU active citizenship and social and economic cohesion policy. Brusel: Access to the Culture Platform, 2001.
SACCO, Pier-Luigi , Guido FERILLI a TAVANO-Blessi, Giorgio. From Culture 1.0 to Culture 3.0: Three Socio-Technical Regimes of Social and Economic Value Creation through Culture, and Their Impact on European Cohesion Policies. Sustainability 2018, 10 (11).Stratégia kultúry a kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky 2030, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, 2022 [online] Dostupné z: www.strategiakultury.sk