Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Krajiny východného Stredomoria už od prastarých čias patria medzi oblasti intenzívneho medzikultúrneho kontaktu. Na tomto území prebiehali čulé obchodné, kultúrne a politické styky s okolitým svetom, ktoré vzhľadom na strategickú polohu týchto krajín (z hľadiska mocenského i hospodárskeho záujmu) boli často sprevádzané ozbrojenými stretmi. Týmto spôsobom sa však udržiavali medzikultúrne vzťahy po stáročia, kedy sa spoločne existujúce kultúry navzájom ovplyvňovali a prelínali. Oblasť Blízkeho východu je miestom dotyku takých kultúrnych spoločenstiev, ktoré výrazne ovplyvnili chod svetových dejín.

Levanta ako označenie historického územia východného Stredomoria [1] vstúpila do dejín predovšetkým v čase križiackych výprav, kedy v polovici 11. storočia skončila pomerne „idylická doba vzájomného kultúrneho súžitia“ v tejto oblasti.[2] Vnútropolitická nestabilita v islamskom štáte povzbudila kresťanskú Európu, ktorá sa stále intenzívnejšie zaoberala myšlienkou získania kresťanských oblastí v Levante. Nech akokoľvek hodnotia historici toto obdobie, v jednom názore sa zhodujú. Éru križiackych výbojov nemôžeme hodnotiť len ako obdobie vojnových stretov islamského a kresťanského sveta. Stret dvoch kultúr determinovaných dvoma monoteistickými náboženskými systémami dal podnet aj k plodným ekonomickým a kultúrnym stykom, ktoré vtedajšej kresťanskej Európe, v týchto sférach života stojacej na ďaleko nižšej úrovni, priniesli mnoho nového a prospešného v materiálnej aj duchovnej oblasti.[3] Veľkú časť územia Levanty tvorí Sýria, ktorá pre svoju strategicky významnú polohu bola už v staroveku nielen križovatkou obchodných a kultúrnych ciest, ale aj dejiskom krvavých konfliktov. Historické architektonické pamiatky dokazujú, že každá z kultúr, ktoré križovali sýrske územie, zanechala v krajine svoje stopy.

Súčasťou pozoruhodného sýrskeho kultúrneho dedičstva [4] je aj početná séria v dobrom stave zachovaných stredovekých hradov a pevností.[5] Križiacke výpravy zasiahli do dvoch storočí sýrskych dejín (11. – 13. storočie), a práve vtedy bolo v pobrežných oblastiach vybudovaných množstvo križiackych hradov a opevnení, ktoré sú výsledkom obdivuhodného stredovekého vojenského staviteľstva. Medzi najznámejšie z nich patrí zachovalá zrúcanina pevnosti, v súčasnosti známa ako Saláhuddínov hrad (Kalaat Saláhuddín) [6]. Tento názov získala oficiálne dekrétom, ktorý dňa 10. marca 1957 podpísal minister vnútra Sýrskej arabskej republiky. Dovtedy sa po storočia užívalo označenie Sahyoun (čítaj sahjún) podľa susednej arabskej dedinky. Nové pomenovanie získal hrad na pamiatku moslimského vojvodcu kurdského pôvodu Saláhuddína al-Ajjúbího, ktorý dobyl križiacku pevnosť v roku 1188. Saláhuddín [7] vyhlásil v roku 1171 koniec vlády Fátimovcov [8] a založil dynastiu Ajjúbovcov, ktorá vládla v Egypte a neskôr aj v Sýrii. Ako slávny a úspešný bojovník, protivník križiakov sa stal súčasťou európskej legendy kvôli jeho rytierskemu duchu [9] a pre ľudský postoj k porazenému nepriateľovi. Kresťanskápevnosť Sahyoun bola chránená hlbokými priekopami divokého vzhľadu a rytiermi Rádu hospitalitov [10] (Johanitov). Ako div vojenského staviteľstva sa považovala za nedobytnú. Podľa arabského kronikára Baháuddína bin Šaddáda [11] samotné dobytie hradu trvalo len jednu hodinu a Saláhuddín daroval obrancom život za výkupné.[12] Nebolo zvláštnosťou, že dobytie mnohých pevností v tých časoch a v takých vyprahnutých krajoch netrvalo dlho. Hlad, ktorému bolo vystavené obliehajúce vojsko viac ako posádka a obyvatelia opevnených a dobre zásobených hradov, bol silným motívom a dostatočne povzbudzoval hladných dobyvateľov (niekedy aj naopak – kvôli nedostatku potravy bolo obliehanie zrušené) .

História hradného územia siaha do obdobia pred naším letopočtom k starovekému národu Feničanov, ktorí už v 2. tisícročí pred n. l. osídlili malý ostrov pri sýrskom pobreží a nazvali ho Arfád (neskôr Gréci mu dali názov Arados).[13] Z Arwadského kráľovstva sa stal mocný a bohatý morský štát s kolóniami na neďalekej sýrskej pevnine. Predstavoval pre Feničanov – zdatných moreplavcov a šikovných obchodníkov – vhodne položený východiskový bod pre ich obchodné aktivity smerujúce do údolia rieky Orontes [14] , Eufrat a vzdialenejšieho Egypta. Historické pramene sa zmieňujú v tejto súvislosti o mieste (niektoré hovoria dokonca o meste) na pevnine, ktoré Feničania nazývali Sífún. [15] Európske zdroje používajú označenie Sigon.[16] Vo 4. storočí pred n. l. sa do tejto oblasti dostali Gréci počas víťazného ťaženia Alexandra Veľkého, ktorý pokračoval ďalej k rieke Indus. Aj v nasledujúcich storočiach bolo sýrske územie stredom záujmu veľkých impérií a dejiskom krvavých bojov. O Sífúne/Sigone z tohto obdobia máme málo hodnoverných záznamov.

Stredoveká história tohto miesta je odrazom dejinných udalostí svetového významu. Hrad Sahyoun (v stredoveku známy pod týmto arabizovaným názvom) postavili Byzantínci v druhej polovici 1. tisícročia n. l.[17] a v dôsledku neustálych vojnových stretov medzi Byzan­tíncami a Arabmi menil často svojho držiteľa. Okolo roku 970 sa byzantský cisár Ján I. Cimiskis zmocnil severozápadnej Sýrie[18] a pôvodný hrad prevzal z rúk miestnej arabskej dynastie Hamdánovcov, ktorá po architektonickej stránke nezanechala na stavbe viditeľné stopy. Byzantskí stavitelia potom hrad dôkladne opevnili a uskutočnili ešte niekoľko ďalších stavebných úprav. V roku 1108 dobyli križiacki Frankovia[19] sýrsky prístav Latákiju a pravdepodobne následne sa zmocnili aj pevnosti Sahyoun, ktorú podstatne rozšírili, pričom prevzali a zrealizovali obrannú koncepciu svojich predchodcov. Podarilo sa im vybudovať impozantnú vojenskú pevnosť (5ha opevnenej plochy), považovanú za nedobytnú vďaka neprístupnému skalnému ostrohu, na ktorom sa hrad rozprestiera, hlbokej priekope, obranným vežiam a mohutným stenám hradného opevnenia. Križiaci zotrvali v tejto oblasti osemdesiat rokov a pevnosť si po celý čas udržala svoju „nedobytnú“ povesť.

Keď sa Saláhuddín dostal v roku 1188 do Latákije, obrátil svoje vojsko proti hradu Sahyoun. Arabskí útočníci zdolali obrannú líniu súpera ťažkou paľbou kameňov z masívnych vojenských vrhacích zariadení (mindžaník)[20] . Potom až do začiatku 16. storočia zostal hrad v rukách Arabov a naďalej plnil funkciu obranného bodu, mocnej citadely, ovládajúcej jednu z prístupových ciest od mora do úrodného údolia rieky Orontes. Po Saláhuddínovej smrti ho prevzal ako léno do vlastníctva vojenský veliteľ emír Násiruddín Mankawars, a to až do roku 1272, kedy egyptský sultán Bajbars pripojil hrad Sahyoun do svojej Mamlúckej ríše.[21] Po dobytí Sýrie Osmanmi (1516) mnoho križiackych pevností a hradov stratilo svoje významné pozície a obyvatelia ich nakoniec opustili.

Saláhuddínov hrad sa nachádza vo výške 440m nad morom (merané z najvyššieho bodu hlavnej veže), 35kmvýchodne od prístavu Latákije, na ťažko prístupnom skalnom ostrohu (dlhom 720m a širokom 50-150m), nad sútokom dvoch potokov. Areál hradu je od prírodného horského chrbta oddelený umelou priekopou (25m hlbokou, 14 až 18m širokou), ktorú dali vyhĺbiť v skale, v dĺžke 156m, vynaliezaví francúzski stavitelia, a tým urobili pevnosť takmer nedostupnou. Prístup po moste podopieral skalný pilier, vystupujúci z priekopy. Druhá, prirodzená priekopa rozdelila hradný priestor na dve časti. Východná časť bola už za byzantských čias opevnená oveľa mohutnejšie, pričom západný areál tvorili obytné priestory a v ich strede sa zachovali aj zvyšky hradnej kaplnky.

Stavebné pozostatky z islamského obdobia už nemajú obranný charakter. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia ajjúbovské kúpele z prelomu 12.-13. storočia. Ich vstupná nika je uzatvorená troma polokopulami s ozdobnou klenbou. Nad dekoratívnym rámom dverí je nádherná ornamentálna výzdoba s geometrickými motívmi. Ku kúpeľom patrí nádvorie so štyrmi íwánmi -veľkými klenutými sieňami, každá je z troch strán uzavretá a štvrtá strana sa otvára celou svojou šírkou a výškou do nádvoria. Kúpele boli vybavené dvojitými vodnými kanálmi, ktoré privádzali do miesta kúpeľa teplú a studenú vodu z dvoch nádrží, každá dosahovala dĺžku desať metrov. Doteraz sa zachovala aj miestnosť s komínom a pecou na zohrievanie vody.

Ďalšie islamské stavby v hradnom priestore -mešita a druhé kúpele -pochádzajú z obdobia mamlúckeho sultána Kalaúna (okolo roku 1280). Kalaúnovu mešitu tvorí obdĺžniková stavba (14x10m) s minaretom štvorcového pôdorysu, vysokým 17,5m. Medzi kúpeľmi a mešitou sa nachádzajú zrúcaniny veľkej stĺpovej dvorany.

Najvýznamnejšie časti hradného opevnenia a vnútorného areálu pochádzajú z byzantského, križiackeho a islamského obdobia. Salláhuddínov hrad je miestom, kde sa stretli tri rôzne kultúry, z ktorých každá „vtlačila“ do tejto monumentálnej stavby viditeľné stopy, a tým z nej vytvorili multikultúrny mikropriestor svetového významu.

Európa pozná všeobecné dejiny Blízkeho východu, je však potrebné poznať aj také miesta, ktoré sa viažu ku kultúrnym dejinám. Cieľom príspevku nie je história, ale dejiny kultúry. Tie majú na každom mieste sveta svoje neopakovateľné podoby, lebo každá kultúra je neopakovateľná.

Poznámky:
[1] Levanta – označenie pre krajiny pri východnom pobreží Stredozemného mora, toto územie zahrňuje najmä dnešnú Sýriu, Jordánsko, Libanon a bývalú Palestínu.
[2] BEČKA – MENDEL 1998 : 21.
[3] TAUER 1984 : 140.
[4] Bližšie k otázke kultúrneho dedičstva pozri: LENOVSKÝ 2008 : 98 – 115.
[5] Dostupné štatistické údaje sa pri udávaní ich počtu rôznia, najčastejší odhad sa pohybuje okolo čísla 160.
[6] Arabské slovo kalaatznamená hrad alebo pevnosť.
[7] V Európe známy pod menom Saladin.
[8] Fátimovci – egyptskí šíitskí kalifovia, vládnúci v Egypte v období medzi 969-1171, ktorých potom vystriedala dynastia Ajjúbovcov (1171-1250).
[9] TAUER 1984 : 140.
[10] Rád hospitalitov – známy aj pod názvom Rád špitálskych/nemocničných bratov.
[11] Baháuddín bin Šaddád – stredoveký arabský kronikár, životopisec Saláhuddína al-Ajjúbího, u ktorého pôsobil ako sudca.
[12] HUREAU 1977 : 175.
[13] V súčasnosti tento malý (500 x 800m) a jediný sýrsky ostrov, arabsky nazývaný Arwád, patrí administratívne k druhému najväčšiemu sýrskemu prístavu Tartús, ktorý leží 90km južne od najväčšieho prístavu Latákija (severozápadná časť Sýrie). Zrúcaniny Saláhuddínovho hradu sa náchádzajú 35km východne od Latákije.
[14] Orontes – arabsky Nahr al-Ásí– rieka pretekajúca severozápadným územím dnešnej Sýrie.
[15] Sífún je prepis do latinky arabským písmom napísaného slova, uvádzaného v rôznych arabských prameňoch)
[16] HUREAU 1977 : 176.
[17] Žiadne kroniky alebo iné pramene sa jasne nezmieňujú o tom,či predchádzajúci dobyvatelia postavili na tomto území nejaké opevnenia či stavby podobného druhu.
[18] Zvyšok Sýrie ovládli Fátimovci.
[19] Frankovia (v arabskej literatúre al-Frandž, v anglickej the Franks) jeoznačenie pre všetkých prichádzajúcich zo západnej Európy, ktoré používaliByzantínci, Arabi aj Turci až do konca 19. storočia.
[20] Mindžaník– arabské označenie pre masívne bojové zariadenie zhotovené z
dreva, ktoré sa v stredoveku používalo na vrhanie obrovských kameňov do vzdialenosti viac ako tisíc metrov.
[21] Mamlúci – dynastia egyptských sultánov, ktorá ovládala od 13. storočia aj Sýriu. V roku 1516 podľahla Osmanom.

Literatúra a pramene:
AL-ALÁF, F.: Súríja multaqá al-hadárát. Damask 1968.
AL-KAJIM, A.: Ásár wa asrár. Damask 1997.
BEČKA, J., MENDEL, M.: Islám a české země. Praha 1998.
HUREAU, J.: Syria today. Paris 1977.
LENOVSKÝ,L.: Kultúrne dedičstvo v multikultúrnom svete. In: Cestovný ruch a kultúrne dedičstvo. Nitra 2008, s. 98 ­– 115.
TAUER, F.: Svět islámu. Jeho dějiny a kultúra. Praha 1984.