Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Opakovaný Jedným z dôvodov odchodu mnohých Slovákov zo starej vlasti na Dolnú zem, pod ktorou rozumieme rozľahlé územia situované južne od hraníc Slovenskej republiky v dnešnom Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, Srbsku, Čiernej Hore a Chorvátsku, bola v období rekatolizácie od konca 17. storočia snaha po slobode vierovyznania. Za lepším životom putovali evanjelici z Gemera, Novohradu, Hontu, Myjavy, od Nitry alebo Bánoviec nad Bebravou vo viacerých kolonizačných vlnách až do Vojvodiny na srbskom etnickom území. Najskôr sa usadili v novohradskej Banke čiv Čemeri pri Budapešti, postupne aj v Sarvaši, Slovenskom Komlóši, Békéšskej Čabe, rumunskom Nadlaku a desiatkach iných známych aj celkom neznámych dedín a miest, kde si stavali kvôli uspokojeniu vlastnej prirodzenosti nové chrámy a v cirkvi, školách, na uliciach aj na trhoch šírili slovenčinu [1]. Tak sa dostali až do známej Kovačice, Starej Pazovy, Báčskeho Petrovca a odtiaľ ešte južnejšie.

V polovici 19. storočia došlo aj k slovenskému dosídleniu Erdevíka, situovaného juhozápadne od Nového Sadu poniže Dunaja pod Fruškou horou. Vtedy už zaručoval náboženskú slobodu takmer sto rokov platný tolerančný patent. Bez ohľadu na túto skutočnosť je v tejto obci náboženstvo dodnes významným etnokultúrnym faktorom. V Erdevíku znamená pravoslávny chrám to isté čo srbský, katolícky je vo všeobecnosti známy ako maďarský a evanjelický je slovenský ako v prevažnej väčšine dolnozemských dedín so slovenskou minoritou. Na rozdiel od susednej rímsko-katolíckej chorvátskej Slavónie, kde Slováci, pôvodom z Kysúc, majú svoje rímsko­katolícke bohoslužby spoločne s domácimi Chorvátmi v chorvátskom jazyku, je evanjelické kresťanské vierovyznanie jedným z najpodstatnejších etnodiferenciačných príznakov Slovákov a významnou bariérou etnickej asimilácie. Prisťahovali sa k pravoslávnym Srbom, maďarským a nemeckým katolíkom a prakticky ihneď po príchode mali svoje bohoslužby v materinskom jazyku. Najskôr niekoľko rokov spoločne so Slovákmi zo susednej Bingule, neskôr si postavili vlastný Boží chrám. Svojim evanjelickým duchovným životom erdevícki Slováci vždy verejne manifestovali náboženskú, ale zároveň aj etnickú príslušnosť. Od svojho príchodu vždy upozorňovali seba aj svojich srbských, maďarských a nemeckých, to znamená pravoslávnych aj rímskokatolíckych spoluobčanov na svoju inakosť. Etnická a konfesionálna bariéra vzájomne znásobovali odolnosť voči vonkajším vplyvom, odnárodňovaniu a výrazne oddeľovali nás od nich. Náboženstvo znamenalo pre Erdevíčanov rozvíjanie a posilňovanie evanjelickej a slovenskej identity, zvyšovanie kultúrnej, jazykovej a vzdelanostnej úrovne, ale aj bohaté systematické kontakty so Slovenskom a mnohými slovenskými dedinami na Dolnej zemi prostredníctvom cirkulujúcich kňazov, výmenných návštev cirkevných zborov a vystúpení cirkevných spevokolov. Spoločné etnické, jazykové, náboženské a kultúrne parametre, no aj hospodárske aktivity výrazne stimulovali výber manželských partnerov z príbuzného slovenského prostredia v Srieme, Báčke aj Banáte (tri historické územia Vojvodiny). Výraznou mierou prispeli k medzilokálnym kontaktom a opätovnému posilňovaniu všetkých vyššie uvedených faktorov.

V druhej polovici 20. storočia nastali zmeny v konfesionálnej štruktúre Erdevíka aj erdevíckych Slovákov, čo sa okamžite premieta i do etnických, kultúrnych, sociálnych a viacerých iných charakteristík. Na konci prvej dekády nového tisícročia žije v obci s prevahou srbského obyvateľstva 800 Slovákov. Približne 130 -150 je baptistov, 30 -40 nazarénov a približne toľko subotárov. Okrem nich niekoľkí modrokrížci a slobodní bratia. Väčšinou majú slovenský evanjelický pôvod. Len niekoľkí sú Srbi, a v ich prítomnosti Slováci prechádzajú na komunikáciu v srbskom jazyku. V destabilizovanej politickej a ekonomickej situácii, ktorú sa Belehradu nedarí konsolidovať už dve desaťročia, sa mnohí jednotlivci i celé rodiny ocitajú v materiálnej núdzi. Vyššie uvedené náboženské komunity akoby nezištne pomáhajú prekonávať materiálny nedostatok a takýmto spôsobom získavajú nových stúpencov svojho učenia najmä z radov sociálne slabšie situovaných vrstiev obyvateľstva. Viacero poznatkov z rôznych oblastí Dolnej zeme dokazuje, že takáto situácia nie je len špecifikom Sriemu. Napríklad v Butíne v rumunskom Banáte je z 301 obyvateľov 47 príslušníkov Apoštolskej cirkvi, prevažne Slovákov – evanjelikov. Podobne ako malé náboženské spoločenstvá v Erdevíku majú tendenciu podceňovať iné vierovyznania. Konfesionálne a spoločensky sa izolujú, uzatvárajú komunitné endogamné manželstvá a na úkor konfesionálnej a etnickej kompaktnosti slovenských enkláv získavajú nových členov. Nepodieľajú sa na zachovávaní a rozvíjaní slovenského národnostného života a jednoznačne tak oslabujú slovenské minoritné spoločenstvo.[2]

Najmä erdevícki nazaréni sa pridržiavajú prísnych regul. Po sobášoch nenasledujú žiadne svadobné zábavy a tance, po pohreboch nekonajú kary, nepoužívajú rozhlas ani televíziu. Striedajú sa pri kázaní Písma svätého, za účelom pobožností sa vzájomne navštevujú -(iďeme na spievaňia pánu bohu na slávu), vyznačujú sa kultivovaným spevom (na všetki štiri hlasi). Vzájomne si pomáhajú pri práci aj materiálne. Vyznačujú sa vyššou natalitou a do náboženského spoločenstva berú aj svoje mladšie deti. Staršej mládeži nechávajú slobodnú vôľu rozhodnutia. Aktívne ani pasívne sa nezúčastňujú národného spolkového života -výstav, recitovania, nezapájajú sa do scénického folklóru ani ochotníckeho divadla. Často sa kontaktujú so spoluveriacimi z Lugu a Šidu, kde sa chodia aj krstiť. Baptisti, zvlášť mladší, sú prístupnejší kompromisom, ale ich deti, respektíve mládež z baptistických rodín je pre národný život stratená. Niektoré rodiny dokonca platia členský príspevok v Miestnom odbore Matice slovenskej, no nezúčastňujú sa žiadnych aktivít. Nepijú, nefajčia. Na svadbách im hrá vlastná hudba, ale nechcú využívať priestory Spolku ako ostatní Slováci. Na Štedrý večer zachovávajú tradíciu obchôdzok so spievaním nábožných piesní.

Naznačené konfesionálne posuny znamenajú oslabenie slovenskej komunity ani nie tak z hľadiska reálnej početnosti, ale kvôli dištancovaniu sa príslušníkov spomenutých siekt a náboženských spoločností od všeobecne akceptovaných a vyžadovaných skupinových noriem. Ide o typickú subkultúru s jasne odlišnými hodnotami, normami, vzormi chovania a špecifickým životným štýlom spôsobeným diferentnou náboženskou orientáciou. U evanjelického a rímskokatolíckeho obyvateľstva v inoetnickom a cudzom náboženskom prostredí je viera a náboženská príslušnosť významnou súčasťou spôsobu života a tradície, zatiaľčo v spomenutých náboženských spoločenstvách ovplyvňuje/formuje spôsob života a jednoznačne pôsobí proti tradíčným postupom a hodnotám. V konečnom dôsledku znamenajú takéto konfesionálne modifikácie aj okamžité nepriaznivé národnostné a kultúrne zmeny.

V súvislosti s mimoriadnym významom a nezastupiteľnou rolou evanjelickej cirkvi pri zachovávaní národného povedomia v podmienkach inoetnického obkľúčenia si dovoľujem vysloviť poznatok, že výchova evanjelických duchovných je orientovaná nábožensky, chýba však hlbšie rozvíjanie národného komponentu, absentuje tradičný slovenský národný rozmer. A práve v tomto zmysle pociťujú mnohé dolnozemské evanjelické cirkevné zbory rezervy. V prípade zachovávania etnickej identity Slovákov -katolíkov v Chorvátsku je situácia špecifická v tom, že v inoetnickom obkľúčení má slovenská minorita príbuzný jazyk s majoritným národom, slovenské enklávy majú len zriedka slovenských kňazov a bohoslužby sú preto len sporadicky v slovenskom jazyku. V naznačených súvislostiach možno pripomenúť výnimočnú aktivitu Víta Ušaka, ktorý ako slovenský rímskokatolícky kňaz pripravil historický náčrt Slováci v Chorvátsku a svojou publikáciou zaktivizoval kultúrny život a etnickú identitu Slovákov hlavne v Slavónii. V rímskokatolíckych farnostiach v rumunskom Bihore je vysoká úroveň etnicity dôsledkom súčasných aktivít slovenských kňazov.

K uchovaniu slovenčiny, slovenskej kultúry a vedomia slovenskej príslušnosti Slovákov na Dolnej zemi v minulosti výrazne prispela práve cirkev [3] a národnobuditeľská orientácia slovenských kňazov. Dôverne poznám situáciu v Erdevíku aj desiatkach iných obcí so slovenským obyvateľstvom na Dolnej zemi a viem, čo pre nich znamená národne orientovaná inteligencia v prítomnosti aj pre budúcnosť. Alebo opačne -ak prídeme do slovenskej enklávy v cudzine, na základe etnických a kultúrnych parametrov dokážeme posúdiť, akí tu pôsobili kňazi.

Poznámky:
[1] Význam cirkvi a bohoslužobného jazyka si aj uvedomovali a dokázali si ich brániť. Bližšie pozri napríklad reedíciu publikácie Kovačický proces (2002).
[2] Bližšie pozri MICHALÍK 2008 : 109 a n. alebo LENOVSKÝ 2008: 29 a n. O situácii v baníckej dedine Lucina v maďarskom Novohrade pozri tiež ŠUSTEKOVÁ 2008 : 61.
[3] V bihorskej rímskokatolíckej slovenskej farnosti Borumlak – Varzaľ si v roku 1972 postavili nový kostol. V prostredí, kde menšinu diferencuje od obklopujúceho majoritného obyvateľstva nie len etnicita a jazyk, ale aj nábožestvo, je to mimoriadne významný počin. „Nový, veľký a dôstojný chrám dával ľuďom pocit hrdosti na svoju farnosť a na seba.“ (MICHALÍK 2006: 53)

Literatúra a pramene:
MICHALÍK, B.: Kultúrnotvorné inštitúty a inštitúcie. In: Butín. Kultúrne tradície Slovákov v Rumunskom Banáte. Nitra 2008, s. 103-118.
MICHALÍK, B.: O inštitúte farára, učiteľa a starostu. In: Borumlak-Varzaľ. Spôsob života a kultúra Slovákov v Bihore. Nadlak – Nitra 2006, s. 52-62.
LENOVSKÝ, L.: O identite. In: Butín. Kultúrne tradície Slovákov v Rumunskom Banáte. Nitra 2008, s. 29-58. Kovačický proces proti 97 údom evanj.cirkve kovačickej pcto. prekazenia maďarskej bohoslužby. Turčiansky sv. Martin 1908, reedícia Kovačica – Pančevo 2002.
ŠUSTEKOVÁ, I.: Tradičné zamestnania Slovákov na Dolnej zemi. Békéscsaba 2008.
UŠAK, V.: Slováci v Chorvátsku. Historický náčrt. Cleveland-Rím 1978.