Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Na Slovensku zostalo 24 dedín s väčšinou Maďarov. V ďalších 8 obciach žilo viac ako 20 % maďarských obyvateľov. Podľasčítania ľudu z roku 1938 žilo na oklieštenom území Slovenska 67 502 Maďarov (2,5 %).[8] Hlavný ostrov Maďarov sa nachádzal v okresoch Nitra a Zlaté Moravce. Ďalšia podstatná koncentrácia maďarskej menšiny sa rozprestierala v Bratislave a jej okolí. Väčšina Maďarov z východného Slovenska sa sústreďovala na Spiši a v okresoch Dobšiná, Gelnica, Michalovce a Trebišov a v meste Prešov.

Maďarská menšina sa mohla politicky a spolkovo združovať, ale na rozdiel od nemeckej komunity len v nesmierne limitujúcich hraniciach, ktoré plnohodnotnej činnosti v tejto oblasti zamedzili.[9] Politickou reprezentantkou Maďarov bola Zjednotená maďarská strana (Egyesült Magyar Párt), resp. jej následníčka Maďarská strana na Slovensku (Szlovenszkói Magyar Párt; nový názov bol prijatý v júni 1940).[10] Mocenské zložky ju síce úradne rozpustili už na jeseň 1938, zároveň však zo zištných dôvodov umožnili v jej neoficiálnej a obmedzenej činnosti pokračovať. Jednou z programových úloh napriek mocenským reštrikciám zostával rozvoj kultúrneho života a pozdvihnutie vzdelanosti maďarskej menšiny. V septembri 1940 Maďarská strana prijala nový program. Vychádzal z tradičných predmníchovských postulátov, ale väčší dôraz sa kládol na školskú problematiku, obnovu kultúrnych inštitúcií a spolkov, jazykové zrovnoprávnenie a pod. Štátny aparát pripustil zaregistrovanie Maďarskej strany i Maďarského kultúrneho spolku na Slovensku až v novembri 1941 – po povolení Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku, resp. po diplomatickom zásahu Nemecka.[11] Maďarská strana sa po registrácii snažila obnoviť svoju organizačnú sieť. V roku 1942 mala okolo 30 tisíc registrovaných členov, 12 oblastných organizácií, 104 miestnych organizácií, 28 tzv. maďarských domov. Tieto budovy sa stali kultúrnym, sociálnym a politickým strediskom miestnych Maďarov. V Maďarskej strane postupne vznikali osobitné sekcie – kultúrna, športová, sociálna, finančná, vzdelávacia, pre obchodníkov a remeselníkov, pre poľnohospodárstvo.[12] Sociálna sekcia zabezpečovala nárazové i celoročné podporné dávky pre najchudobnejších Maďarov. Pre existenciu maďarskej menšiny mala sociálna práca, ktorej výsledkom bola materiálna i duchovná podpora sociálne slabších súkmeňovcov, veľký význam (silným krédom Maďarskej strany zostávala predovšetkým primeraná starostlivosť o maďarské rodiny). Športová sekcia usporadúvala futbalovú súťaž pre kluby, kde hrali futbalisti maďarskej národnosti. V rámci Maďarskej strany od roku 1940 pôsobilo i pohrebné oddelenie, ktoré členom hradilo časť pohrebných útrat.[13] Vytvorenie sekcie pracujúcich ministerstvo vnútra zamietlo.[14] V roku 1939 existovali v straníckych kruhoch snahy o vytvorenie útvarov maďarských gardistov i mládežníckej organizácie typu Hlinkova mládež, tie však bezpečnostné orgány odhalili a rozbili.[15] V rámci spoločenského života boli obľúbenou formou na uvoľnenie sa tanečné zábavy.[16] Obyvatelia maďarskej národnosti mali možnosť navštevovať bohoslužby v maďarskom jazyku, pričom stav apočet maďarských bohoslužieb sa všeobecne udržal spred roku 1939. To isté platí i o maďarských menšinových školách. Agilnosť maďarských učiteľov akňazov vo výchovnom procese a na kultúrnom poli napriek hrozbe perzekúcií pozitívne pomáhala rozvoju spoločenského života v maďarských obciach. V kultúrnej oblasti strana ako agitačný prostriedok využívala hlavne divadelné predstavenia a k vzdelávaniu jej poslúžili literárne diela a tlač.

Maďarská strana svoju kultúrnu, športovú a sociálnu činnosť vyvíjala konaním slávností, prednášok, súťaží a poskytovaním rôznych podpôr, taktiež pomocou spolkov, ktoré boli zväčša súčasťou strany a ktoré mali vlastné spolkové miestnosti. Jednotlivé spolky, ktoré vznikli už za Československej republiky, mali charakter sociálny, zdravotnícky, kultúrny, náboženský, športový, hospodársky a záchranársky. Už od novembra 1938 lokálne úrady postupne vypracovali ich zoznamy, prostredníctvom ktorých vládne orgány kontrolovali spolkové aktivity maďarskej menšiny. V celistvom zozname z leta 1941 bolo registrovaných 79 miestnych maďarských spolkov z celého Slovenska.[17] Mnohé spolky nemali národnostné pozadie, napriek tomu ich úrady registrovali ako maďarské, pretože väčšinu členstva a funkcionárov tvorili Maďari. Môžeme to dokumentovať na príklade šestnástich dobrovoľných hasičských zborov v obciach, kde žila maďarská menšina. Pretože väčšina členov zborov mala maďarskú národnosť, veliteľské funkcie prirodzene obsadzovali Maďari.[18] Týkalo sa to aj niektorých miestnych skupín Združenia katolíckej mládeže na Slovensku, úverových a spotrebných družstiev. V septembri 1941 sa obnovila činnosť jedinej peňažnej inštitúcie na Slovensku, ktorú aspoň formálne mala v rukách maďarská inteligencia – Prvej bratislavskej sporiteľne s pobočkami v Malackách a Nitre.[19] Medzi najagilnejšie spolky v Bratislave sa začleňovali Toldy kör, Kresťanský kruh maďarských akademikov, Divadelný krúžok športového klubu VAS a Turistický spolok. Pre Maďarskú stranu v Nitre usilovne pracovali dva spolky – Jó barátok sportegylet (Športová jednota dobrých priateľov) a Ochrana detí a prázdninová spoločnosť. Maďarská menšina sa združovala i v ďalších mestách.

Kolektívny postih maďarskej menšiny v oblasti spolkov sa riešil v jednotlivých prípadoch rôznymi formami – zákazom podujatí, rozpustením niektorých spolkov, uzavretím spolkových miestností, ovládnutím vedenia spolkov Slovákmi (vplyvom voľby nových funkcionárov alebo zásahu ministerstva vnútra). Šlo najmä o recipročný postup slovenskej byrokracie. Taktikou slovenských úradov pred i po novembri 1941 bolo kladenie prekážok pri zriaďovaní tzv. maďarských domov. Budovy maďarských domov sa nevyhli vybíjaniu si protimaďarských nálad.

Jediným kultúrnym združením maďarskej menšiny s celoslovenskou pôsobnosťou bol Maďarský kultúrny spolok na Slovensku (SZMKE) [20]. Do Viedenskej arbitráže existovalo na Slovensku 188 pobočiek SZMKE, potom ich na okyptenom území zostalo už len 30.[21] Náhle rozpustenie celej zredukovanej siete SZMKE dňa 20. 4. 1939 bolo jedným z odvetných krokov slovenskej vlády. Po jej rozpustení prišlo k útlmu kultúrnej činnosti maďarskej menšiny. Keď Ústredňa štátnej bezpečnosti na jeseň 1940 zisťovala údaje o kultúrnej činnosti maďarskej menšiny na Slovensku za rok 1940, obvodní notári vo väčšine prípadov podávali negatívne hlásenia.[22] V rokoch 1939 a 1940 miesto absentujúcich divadelných podujatí aspoňčiastočne vypĺňalo premietanie maďarských filmov.[23] Ďalší rozvoj kultúry Maďarov nastal až po novembri 1941, kedy činnosť SZMKE úrady znovu povolili. Spolku sa podarilo iniciovať 32 miestnych skupín. Za časový vrchol kultúrneho rozkvetu maďarskej menšiny v skúmanom období možno označiť prvý polrok roku 1942. Od polovice roku 1942 však nastali komplikácie spôsobené princípom reciprocity, keď sa slovenské orgány rozhodli odplatne znemožniť akúkoľvek kultúrnu činnosť.[24] Situáciu ani začiatkom roku 1943 nezmenili náhodné kultúrne podujatia povolené lokálnymi úradmi, ktoré vyplývali z nekoordinovaného prístupu štátneho aparátu.[25]

Po uvoľnení vzájomného diplomatického pnutia, súvisiaceho s medzinárodnými udalosťami a relatívnou konsolidáciou slovensko-maďarských vzťahov (najmä po páde Talianska, protektora Maďarska, v júli 1943), sa miestne organizácie SZMKE a iných bratislavských spolkov snažili usporadúvať okrem divadelných predstavení a čajových večierkov prospešné vzdelávacie a ľudovýchovné kurzy o hospodárení, zdravotníctve a o poskytovaní prvej pomoci. S blížiacim sa koncom vojny však mali spoločenské aktivity maďarskej menšiny, upadajúcej do apatie, zostupný vývoj.

Na vzdelávanie obyvateľov maďarskej menšiny mali slúžiť knižnice. Maďarské obecné knižnice boli kvantitatívne vcelku slušne vybavené.[26] Bohaté knižnice, resp. čitárne zakladala Maďarská strana vo svojich spolkových domoch vo väčších mestách.

Úrady sa snažili odstrániť a dozerať na literatúru nezlučiteľnú s ľudáckym režimom, t. j. aj preklady čechoslovakistov do maďarčiny alebo promaďarské zbierky básní maďarských klasikov.[27] Prezídium ministerstva vnútra odnímalo právo dovozu a dopravy a zakázalo vydávať, vystavovať, kolportovať alebo držať na sklade desiatky diel maďarskej beletrie, ktoré zaváňali revizionistickými myšlienkami alebo svätoštefanskou reminiscenciou, a maďarské preklady komunistov.[28]

Duchovnému rozvoju maďarskej menšiny pomáhalo tiež čítanie tlačovín. Maďarskú periodickú tlač na Slovensku v rokoch 1939 – 1940 zastupovali dva denníky vydávané v Bratislave a šesť týždenníkov.[29] Denníky Esti Ujság a Uj Hírek sa stali obľúbeným tlačivom nielen Maďarov. Koncom roku 1941, počas krízy slovensko-maďarských vzťahov, ich vydávanie zakázal rezort vnútra. Ľudácka vláda po upokojení pomerov od roku 1941 povolila Maďarskej strane namiesto dvoch spomenutých denníkov vydávať celoštátny maďarský denník Magyar Hírlap a týždenník Magyar Néplap. Maďarská tlač mala nielen rozmanitú informatívnu úlohu, ale slúžila aj na obhajobu v rámci slovensko-maďarskej propagandistickej vojny. Všetky maďarské noviny čítalo veľa obyvateľov i nemaďarskej národnosti, čo svedčilo o ich príťažlivosti a kvalite. Po prevzatí moci v Budapešti nyilašiovcami v októbri 1944, ktorých radikálnosť sa prejavila aj obmedzením činnosti, resp. kontrolou vedenia maďarskej menšiny na Slovensku, prestali tieto maďarské noviny vychádzať. Vo februári 1945 sa za prispenia prítomných SS-ákov podarilo založiť fašistický denník Magyar Szó.[30]

Pretože tlač patrí k vplyvným prostriedkom na šírenie myšlienok, slovenské úrady pristupovali ku konkrétnym antidemokratickým obmedzeniam v tejto sfére veľmi často – obmedzovali rozširovanie maďarských tlačovín, zosilňovali policajnú cenzúru, zakazovali dovoz periodických časopisov vydávaných v Maďarsku, niektorým žurnalistom maďarskej národnosti zadržiavali novinárske legitimácie a robili domové prehliadky.

V rámci recipročných slovensko-maďarských dohôd, ktorých cieľom bolo pokúsiť sa zmierniť vzájomné napätie, novinové redakcie viackrát zastavili útoky proti druhému štátu. Takéto tlačové prímeria však vydržali zakaždým len niekoľko dní či týždňov. Ak sa prímeria porušili, cenzúrna komisia tolerovala i výbojné myšlienky slovenských žurnalistov. Preto neraz v tejto otázke zasahovala diplomacia.[31]

Na záver možno konštatovať, že rozvoj kultúrneho života a snaha o pozdvihnutie vzdelanosti maďarskej menšiny na Slovensku boli po Viedenskej arbitráži negatívne determinované predovšetkým kritickými slovensko-maďarskými medzištátnymi vzťahmi, ako i postupným likvidovaním pluralitnej demokracie a korektného vzťahu k menšinám. Občasné vzostupné tendencie kultúrnych aktivít teda súvisia s krátkodobým oteplením vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom. Ako vidieť z náčrtu problematiky, kultúrno-spoločenská činnosť maďarskej minority napriek rozvinutej tradícii podliehali perzekučným tlakom ľudáckeho mocensko-represívneho aparátu, ktorý im znemožňoval plnohodnotnú prácu. Išlo najmä o recipročný princíp nezdravého vyrovnávania si účtov slovenskej a maďarskej diplomacie.

Poznámky:
[1] Štúdia vznikla v rámci projektu VEGA č. 1/0596/08.
[2] DEÁK 1990: 21.
[3] Bližšie pozri napríklad DEÁK 1986: 19, 44–71, 189–197.
[4] Bližšie pozri napríklad JANAS 2004: 93–103.
[5] DEÁK 1998: 16–17. Bližšie pozri tiež DEÁK 2002 – 2005.
[6] PEKÁR 2004: 127. Bližšie pozri napríklad tiež ČIERNA–LANTAYOVÁ 1992: 12, JANEK 2005: 74– 89, TILKOVSZKY 1972: 36–40, VIETOR 1968: 42.
[7] Otázka statusu maďarského obyvateľstva na Slovensku sa na ďalej podmieňovala otázkou právneho postavenia slovenského obyvateľstva v Maďarsku. § 95 ústavy z 21. 7. 1939 stanovil, že „práva národnostných skupín uvedené v ústave platia natoľko, nakoľko také isté práva v skutočnosti používa i slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny.“
Bližšie pozri napríklad PODOLEC 2003: 185–188, SZALATNAI 1994: 163.
[8] SNA, fond MV, šk. 33, 379/39 prez.
[9] Porovnávanie podmienok spolkového organizovania s inými národnostnými menšinami je – až na tolerované aktivity rusínskej minority, ktorá sa však nemohla oprieť o „materskú vlasť“ –bezpredmetné, keďže tie sa zaoberali v prvom rade existenčnými problémami. Maďarov sa dotklo len vo výnimočných individuálnych prípadoch zlikvidovanie hospodárskych a občianskych práv celej menšiny, ktoré postihlo Židov a Cigánov, poprípade odstránenie podstatnej zložky Čechov z krajiny.
[10] Maďarská strana na Slovensku bola priamou pokračovateľkou Zjednotenej maďarskej strany. Okrem názvu prišlo k zmene formy riadenia strany – zakotvil sa autoritatívny stranícky model. FÁBRY 1994: 23. Bližšie pozri PEKÁR 2007: 74–80, 112–118, ZELENÁK 1992: 213–218.
[11] ZELENÁK 1992: 241–244.
[12] SNA, f. ÚŠB, šk. 844-7, bez č./42.
[13] ŠA v Bratislave, f. Župný úrad III., šk. 3, 338/40 prez.
[14] SNA, f. ÚŠB, k. 844, 1776/42.
[15] V júli 1939 žandárstvo odhalilo takúto organizáciu v Zlatých Moravciach, Nitre, Prievidzi i inde. SNA, f. MV, šk. 20, 9643/39 prez.
[16] Podľa doteraz známych dokumentov úrady v rokoch 1939 – 1941 celkovo na Slovensku povolili osem väčších zábav, zamietli štyri.
[17] SNA, f. MZV, šk. 128, 32822/33950/41 prez.
[18] ŠA v Bratislave, pobočka v Modre, fond OÚ Modra, šk. 53, bez č./44 prez.
[19] Jej úlohou bolo riešenie majetkových záležitostí utečencov, odškodňovanie, cirkevné majetkové záležitosti, podpora maďarskej menšiny, atď. MOLNÁR 1997: 155
[20] Szlovenszkói Magyar Kulturegyesület.
[21] Nyitramegyei Szemle, 26. 3. 1939, č. 13.
[22] K nariadeniu Ústredne štátnej bezpečnosti z 18. 10. 1940 k informáciám o maďarských spolkoch, schôdzkach, kultúrnych prednáškach, kultúrnych prejavoch a divadelných hrách, vydávaní periodických a neperiodických výtlačkov, o premietaní maďarských filmov a zbierkach. ŠA v Nitre, pobočka v Nitre, fond OÚ Nitra, šk. 398, 25144/40 adm.
[23] V tomto období ich bolo premietnutých najmenej 58-krát, čo je však v pomere s inojazyčnými premietaniami pomerne málo. ŠA v Banskej Bystrici, pobočka v Banskej Bystrici, fond OÚ Banská Bystrica, šk. 115, 54/40 prez. ŠA v Banskej Bystrici, fond Pohronská župa II., šk. 5, 1692/40 prez. ŠA v Nitre, fond Župný úrad III., šk. 51, 1/II-2/ŠB/40 prez. ŠA v Nitre, pobočka v Nitre, fond OÚ Zlaté Moravce, šk. 33, 1505/40 prez. ŠA v Prešove, fond Šarišsko-zemplínska župa, šk. 108, 1259/40 ŠB prez.
[24] Nikde nepovolili ani zimnú zbierku, v Bratislave nepripustili výstavu ručných prác a v Spišskej Novej Vsi, Poprade a Kežmarku zakázali vianočné trhy. Magyar országos levéltár, fond Miniszterelnökség kisebbségi osztály, K-28, fasc. 150, zv. 251, 30320/42.
[25] SNA, f. MZV, šk. 128, 52/43. ŠA v Nitre, pobočka v Nitre, fond OÚ Nitra, šk. 54, 109, 296, 2774 a 2871/43 prez.
[26] V Bratislave sídlilo tiež maďarské kníhkupectvo a vydavateľstvo Madách, v ktorom bol exponovaný predseda Maďarskej strany János Esterházy. Kníhkupectvo malo právo dovážať z Maďarska knihy, za čo odvádzalo časť z výnosu Maďarskej strane. ŠA v Nitre, pobočka v Nitre, fond OÚ Nitra, šk. 57, D1-438/44 prez.
[27] ŠA v Nitre, fond Oblastné žandárske veliteľstvo Nitra, šk. 3, 376/41 prez.
[28] Od 28. 5. 1943 zákaz platil na knižničné jednotky od viac ako 90 autorov. ŠA v Banskej Bystrici, fond Pohronská župa II., šk. 3, 1342/40 prez. ŠA v Bratislave, fond Župný úrad III., šk. 41, 234/43 prez.
[29] SNA, f. MV, šk.3, 407/38 prez. SNA, f. MZV, šk. 113, 50020/40.
[30] ŠA v Bratislave, fond Okresný ľudový súd v Bratislave, zv. 250/46.  
[31] SNA, f. MV, šk. 23, 20397/39 prez. SNA, f. MZV, šk. 128, 50972/40. ŠA BL, f. ŽÚ III., šk. 41, 235/43 prez.

Literatúra a pramene:
ČIERNA-LANTAYOVÁ, D.: Podoby česko-slovensko – maďarského vzťahu 1938 – 1949. Bratislava 1992.
DEÁK, L.: Slovensko v politike Maďarska v rokoch 1938 – 1939. Bratislava 1990.
DEÁK, L.: Viedenská arbitráž 2. novembra 1938. Bratislava 1998.
DEÁK, L. (ed.): Viedenská arbitráž 2. novembra 1938. Dokumenty I.-III. Martin 2002 – 2006.
DEÁK, L.: Zápas o strednú Európu 1933 – 1938. Bratislava 1986.
FÁBRY, Z.: Obžalovaný prehovorí. Bratislava 1994, s. 7– 83.
JANAS, K.: Slovensko-poľské územné spory a spôsoby a spôsoby ich riešenia na severozápadnom Slovensku v rokoch 1938 – 1939. In: Vlastivedný zborník Považia, roč. 22, 2004, s. 93–103.
JANEK, I.: Cseh-szlovák – magyar diplomáciai kapcsolatok és tárgyalások 1938-1939-ben. In: Irodalmi Szemle, č. 9, 2005, s. 74–89. MAGYAR országos levéltár, fond Miniszterelnökség kisebbségi osztály.
MOLNÁR, I.: Esterházy János. Dunaszerdahely 1997.
NYITRAMEGYEI Szemle, 1939, č. 13.
PEKÁR, M.: Postavenie maďarskej menšiny v prvej Slovenskej republike – stav výskumu a jeho perspektívy s ohľadom na konfliktné body. In: Národ a národnosti. Stav výskumu po roku 1989 a jeho perspektívy. Prešov 2004, s. 126–131.

31 SNA, f. MV, šk. 23, 20397/39 prez. SNA, f. MZV, šk. 128, 50972/40. ŠA BL, f. ŽÚ III., šk. 41, 235/43 prez.

PEKÁR, M.: Východné Slovensko 1939 – 1945.
Prešov 2007. PODOLEC, O: Slovensko-maďarské konflikty a ich odraz na pôde slovenského snemu. In: Slovensko vo vojnách a v konfliktoch v 20. storočí. Bratislava 2003, s. 182–193. SNA, fondy MV, MZV a ÚŠB.
SZALATNAI, R.: Memorandum. In: Obžalovaný prehovorí. Bratislava 1994, s. 135–191. ŠA v Banskej Bystrici, fond Pohronská župa II. ŠA v Banskej Bystrici, pobočka v Banskej Bystrici, fond OÚ Banská Bystrica. ŠA v Bratislave, fond Župný úrad III. a Okresný ľudový súd v Bratislave. ŠA v Bratislave, pobočka v Modre, fond OÚ Modra. ŠA v Nitre, fondy Župný úrad III. a Oblastné žandárske veliteľstvo Nitra. ŠA v Nitre, pobočka v Nitre, fondy OÚ Nitra a Zlaté Moravce. ŠA v Prešove, fond Šarišsko-zemplínska župa.
TILKOVSZKY, L.: Južné Slovensko v rokoch 1938 – 1945. Bratislava 1972.
VIETOR, M.: Dejiny okupácie južného Slovenska. Bratislava 1968.
ZELENÁK, P.: Maďarská strana na Slovensku. In: Politické strany na Slovensku 1860 – 1989. Bratislava 1992, s. 241–244.
ZELENÁK, P.: Zjednotená krajinská kresťansko­socialistická a maďarská národná strana. In: Politické strany na Slovensku 1860 – 1989. Bratislava 1992, s. 213– 218.