Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Cieľom prítomného príspevku je čiastočne odpovedať na otázku: Aké zmeny v lokálnej kultúre môže vyvolať realizácia kúpeľného cestovného ruchu? Výskumnou lokalitou je obec Santovka, známa svojou minerálnou a termálnou vodou, ktoré sa využívajú prostredníctvom kúpeľov i plnením a predajom stolovej minerálnej vody. Poznatky sú získané terénnym výskumom [1] a štúdiom dostupnej literatúry a prameňov [2]. Výpovede informátorov zachytávajú najmä obdobie od 60. do 80. rokov 20. storočia.

Lokálna kultúra. V najširšom, antropologickom ponímaní, kultúra predstavuje spôsob života človeka v spoločnosti. Pri štúdiu kultúry society žijúcej v konkrétnej lokalite je primárnym predmetom záujmu lokálna kultúra. Môže sa jednať o spoločenstvo obyvateľov obce, mesta, alebo jeho časti (sídliska, štvrte), či

mikroregiónu. Kultúra vo všeobecnosti je výsledkom

najrôznejších geografických, historických, politických, ekonomických, etnických a náboženských parametrov prostredia a spoločnosti. Lokálna kultúra ich konkretizuje do originálnej vzájomnej konfigurácie, ktorá je výsledkom imanentného vývoja lokality a vonkajších vplyvov okolitých kultúr/spoločenstiev. Spôsob života obyvateľov v Santovke charakterizuje nielen pojem roľnícka kultúra (pravdivý, no len čiastočný), ktorý v tomto prípade vychádza najmä z geografických [3] a historických [4] parametrov, ale azda lepšie pojem lokálna kultúra obce, ktorý v sebe nesie roľnícky aj iné vplyvy/typy, vyplývajúce z originality vývoja lokality.

Kúpeľný cestovný ruch. Vplyvom prítomnosti a využívania minerálnych a termálnych prameňov v Santovke vznikol a rozvinul sa špecifický druh cestovného ruchu- kúpeľný [5]. Jeho realizácia si vynútila vznik špecializovaných zariadení a zamestnaní, ktoré modifikovali viaceré oblasti lokálnej kultúry. Najsignifikantnejšími sú materiálno-technologická kultúra a zdroje obživy, na ktoré sa z prevažnej miery zameriava tento príspevok.

Kúpele. V listine z 13. storočia sa spomína prameň Ched a jeho poloha (na mieste, kde sa do seba vkliňujú maďarovský [6] a santovský majetok), z čoho sa usudzuje, že sa jedná o prameň neskôr zvaný Lucia. Miestni obyvatelia miešali bahno z okolia prameňa s masťami a liečili ním zlomeniny u dobytka. Termálna voda v Santovke je známa už niekoľko storočí, no využívala sa výhradne na ľudovú liečbu.[7] V roku 1820 dala Hontianska župa postaviť pri kúpeli byt pre okresného podlekára, aby chorí, ktorí sa prišli liečiť, mali k dispozícii lekárske ošetrenie. Správa z roku 1861 hovorí, že kúpeľní hostia ešte začiatkom druhej polovice 19. storočia museli už od augusta uvoľniť

priestory pre miestnych pestovateľov konopí. (HÁLA 2000:3-4) Pre organizovanejšie zdravotné a liečebné účely sa santovské pramene začali využívať až v druhej polovici 19. storočia.

Dôležitými predpokladmi rozvoja kúpeľov boli: chemická analýza miestnych termálnych prameňov Jána Molnára v roku 1863 a viedenského chemika Kletsinského z roku 1864, kedy boli oficiálne odporučené na liečebné účely; obchod so stolovou minerálnou vodou, v tom čase už rozbehnutý v plnom prúde. Ako sa verilo v liečivé účinky stolovej vody, verilo sa i v liečivé účinky santovského kúpeľa. Po úspechu minerálnej vody nasledovalo už „len“ vybudova ť kúpele, respektíve rozvinúť ich na požadovanú spoločenskú úroveň. V roku 1863 sa preto začal prameň   upravovať. Travertínové boky boli osekané, čím vznikol obdĺžnikový bazén. V roku 1864 miestny statkár a majiteľ kúpeľov, rytier Karol Šomodi, dal postaviť   moderný kúpeľný dom švajčiarskeho štýlu s kabínami na prezliekanie. V rokoch 1866 – 1939 bol v prevádzke ubytovací dom Viktória. V súvislosti s výstavbou štrandového [8] bazéna bol v 50. rokoch zbúraný. V roku 1866 existovala, dnes sa už nevie kde, aj tanečná miestnosť pre kúpeľných hostí.

V miestnom hostinci bolo v tom čase 9 izieb pre hostí. Fungovala do roku 1939. V roku 1896 dal nájomca Daniel Kevický prebudovať zhorený mlyn na hotel pre kúpeľných hostí, zvaný Száloda (maď. = hotel). Na prízemí bola veľká sála a na poschodí 16 izieb pre hostí. Začiatkom 1. svetovej vojny bol tento objekt streľbou zničený. V roku 1928 vzal kúpele do prenájmu Gabriel Štrba z Kmeťoviec, ktorý mal už od roku 1922 v prenájme krčmu pri kúpeli. Na mieste pri kúpeli dal postaviť malý pavilón, kde bol výčap, kuchyňa a malá otvorená drevená tanečná sála. Objekt zhorel v roku 1926. O rok neskôr dal postaviť novú reštauráciu aj s tanečnou sálou. Zariadenie bolo v roku 1961 prestavané na murovanú jedáleň s kapacitou 80 miest, na nádvorí vznikla terasa s 80 stoličkami. Bolo v prevádzke do roku 2007.

Štrba dal vybudovať pri kúpeli aj tenisový kurt, ktorý fungoval do roku 1930. V rokoch 1939 – 1944 patrila obec Malinovec (pôvodne Maďarovce), kde kúpele ležia, Maďarsku. Prechodom frontu bolo zariadenie kúpeľov značne zdevastované, zachovali sa len múry a strecha. Po vojne bol postavený menší hotel s kapacitou 42 postelí. V roku 1948 kúpele znárodnili. V roku 1957 začali v reáli prieskumné vrty. Zo starších objektov zostali len krytý bazén a reštaurácia s otvorenou tanečnou sálou. V rokoch 1958 – 1962 boli vybudované: štrandový, stredný a detský bazén. Krytý bazén bol upravený, ale v podstate si zachoval svoj klasický charakter. Na budovu krytého bazéna nadväzoval objekt s 23 vaňami a kotolňou.

Od roku 1992 do roku 2001 bola správcom a majiteľom kúpeľov obec Santovka. Boli v prenájme viacerých nájomcov, žiadny však nedokázal prevádzkovať kúpalisko a kúpele tak, aby sa rozvíjali a prinášali zisk. V roku 2004 kúpila kúpele akciová spoločnosť A.N.E.S. a prevádzkuje ich pod názvom Santovka Wellness. V roku 2005 rekonštruovala reštauráciu, bazény a ich okolie, zakúpila a rozmiestnila 200 lehátok. V roku 2008 bola budova reštaurácie prestavaná na penzión so 16 podkrovnými izbami (spolu 34 lôžok a 6 prístelkov), reštauráciou s 50 stoličkami a priľahlou zimnou záhradou so 40 stoličkami. V roku 2009 je plánovaná výstavba nového hotela. Kúpalisko v súčasnosti pozostáva z troch vonkajších bazénov (6,10 x 7,10 x 0,4 m), (15 x 15 x 1,4 m), (15 x 50 x 2,5 m), jedného krytého

(6 x 8 x 1,30 m), zo 7 vaní a kotolne.

Pri kúpeli. Santovské kúpele boli ešte donedávna sezónnym zariadením, otvoreným od mája do septembra. Vo vaňových kúpeľoch a v krytom bazéne pokračovala sezóna niekedy až do novembra. Od roku 2005 fungujú celoročne. Sezóna kúpaliska v súčasnosti trvá od júna do septembra. Vybudovanie kúpeľov poskytlo pracovné príležitosti pre časť miestnych obyvateľov. V súčasnosti v sezóne zamestnáva kúpalisko približne 60, mimo nej 20 zamestnancov. Služby poskytuje reštaurácia s terasou (celoročne) a 5 bufetov (sezónne).

Kúpanie riadili a vykonávali kúpeľní lekári, chirurgovia a kúpeľníci. Do 17. storočia sa vykonávanie chirurgických zákrokov lekármi považovalo za nedôstojné ich stavu, preto naprávanie zlomenín, amputácie končatín, trhanie zubov, púšťanie krvi a prikladanie baniek bolo pracovnou náplňou chirurgov, barbierov a kúpeľníkov. V Santovke bol od roku 1820 okresným podlekárom Žigmund Toldi, chirurg a krčmár. Ako chirurg najviac banke sekal [9]. Keď niektorému pacientovi sekol žilu, kázal mu ihneď dvakrát toľko vína vypiť, koľko mu vytieklo krvi. (KRAJČÍK 1969: 54,88) Ktovie, či zarábal viac ako lekár alebo ako krčmár. Od roku 1900 pôsobil v Santovke lekár Žigmund Rózsa, ktorý ordinoval aj pri kúpeli. Po ňom ordinovali v Santovke kúpeľní, alebo zastupujúci lekári, ktorí boli kúpeľným hosťom k dispozícii nepretržite.[10] Každý nájomca mal na sezónu vždy zamestnaného kúpeľného ošetrovateľa – kúpeľníka, ktorý vykonával kúpeľné a zdravotnícke služby (ťahal zuby, strihal, holil, masíroval, banke sekal, ošetroval vyrážky, vredy, rany). Komu bolo treba banke sekať, určoval lekár.

Všetci kúpeľní hostia boli kúpeľníkmi vopred poučení o kúpaní a podmienkou vstupu bolo vyšetrenie kúpeľného lekára a predpísanie kúpeľa. Do kúpeľa nemal ísť nikto s plným žalúdkom, chudokrvní mohli byť v bazéne 7 – 12 minút, zdraví ľudia 10 – 20 minút. Hovorilo sa, že kto sa veľa kúpal, zoslabol a zle spal. Niektorí odvážlivci sa šli kúpať aj napriek varovaniu, keď bolo v bazéne alebo vo vani veľa sírovodíkových výparov. Týchto zvyčajne o niekoľko minút vynášali v bezvedomí a preberali ich podávaním citrónovej šťavy s mliekom. (KRAJČÍK 1969:58) V sledovanom období bolo v krytom bazéne zakázané fajčiť, plávať a pľuvať. Znárodnenie, rekonštrukčné, prieskumné a stavebné práce v 50. a 60. rokoch 20. storočia znamenali obdobie zmien i v prevádzke kúpeľov. Prejavili sa v modernizácii kúpeľníctva a organizácii práce v kúpeli. Staré, tradičné liečebné postupy boli v priebehu druhej polovice 20. storočia nahradené alebo rozšírené modernými terapiami, zvýšil sa počet zamestnancov. V čase sezóny už pracovalo v kúpeľoch vyše 20 zamestnancov, celoročnú prácu

ponúkali pre približne 10.[11] Modernizácia kúpeľníctva vyústila do vzniku špecializovaných zamestnaní, ako vaňiarka – kúpeľný zamestnanec vo vaňových kúpeľoch [12], v kriton – kúpeľník v krytom bazéne [13], pokladňík – pracovník v pokladni, šatňiarka – zamestnanec v šatni,

upratovačka [14], nočný strážnik, plavčík, údržbár (okrem

toho aj kurič), vedúci zamestnanec (organizácia práce, odmeňovanie, správa zariadenia). Väčšinu zamestnancov tvorili výhradne ženy. Výhradne muži pracovali len ako plavčíci, strážnik a údržbár. V súčasnosti toto nie je pravidlom, zamestnancami sú aj plavčíčky a masérka. Počas hlavnej sezóny zamestnanci, najmä kúpeľníčky, pracovali od skorého rána do večera.[15]

Obdobie zimy, mimo sezóny, bolo pre kúpeľníčky jediným obdobím, kedy mali čas na odpočinok a domáce práce (tkanie, viazanie kobercov –pokrovcov, vyšívanie, páranie peria ap.). Celoroční zamestnanci sa venovali údržbe areálu – čistenie potrubí od vápencových usadenín pomocou kyseliny a vybíjaním, oprava poškodených múrov, omietok a bazénov, kotolne aj administratívnych priestorov. I napriek fyzickej (celé hodiny na nohách, v pohybe, pri opatrovaní kúpeľných hostí a príprave kúpeľa), časovej (počas sezóny od rána do večera každý deň, okrem pondelka – sanitárny deň) i psychickej (požadované sústavné príjemné a milé vystupovanie, s cieľom vytvoriť pohodu a príjemnú atmosféru pre hostí) náročnosti si zamestnanci prácu v kúpeli chválili a boli radi, že ju majú.[16] Podľa výpovedí všetkých bývalých kúpeľníčok, s prácou pri kúpeli boli mimoriadne spokojné. V porovnaní s prácou na družstve bola menej náročná, a aj keď nemali možnosť získať naturálie, okrem mzdy významný vedľajší príjem popri mzde tvorili trigelti, prepitnuô.[17] Kúpeľníčky boli väčšinou ženy s deťmi, vydaté alebo vdovy. Pochádzali nielen zo Santova, Maďaroviec, ale aj z okolitých obcí (Kalinčiakovo, Domadice).

Obdobie od 2. svetovej vojny do roku 1989 možno z pohľadu kúpeľníctva a kúpeľného cestovného ruchu v Santovke charakterizovať ako veľmi úspešné, stabilné a rozvojové. Návštevnosť neustále stúpala, rozširovala sa ponuka služieb a sieť zariadení cestovného ruchu. Santovské kúpele boli súčasťou systému československých kúpeľov, štátom prevádzkovaných ako zdravotnícke a rekreačné zariadenia prístupné širokej verejnosti, čo im zabezpečovalo pravidelný prílev rekreantov zo Slovenska, Čiech a okolitých krajín

bývalého východného bloku. Za jeden deň sa v jednej vani okúpalo aj 20 ľudí. Spolu to bolo približne 460 – 500 klientov denne. V krytom bazéne sa v sezóne okúpalo 300 – 400 návštevníkov denne. Návštevnosť významne zvyšovalo aj kúpalisko – vonkajšie bazény. Bola premenlivá, pretože závisela od počasia. Veľký, plavecký bazén do roku 1969 mal aj skokanskú vežu. Súčasťou areálu bol most cez potok Búr, ktorý efektne spájal travertínové skaly na druhom brehu (dnes majetok žriediel) s areálom kúpaliska. Zo severnej i južnej strany kúpaliska vznikli chatové osady, pozostávajúce z chát levických ale aj celoštátnych podnikov a súkromníkov.

Ubytovanie v súkromí. V súvislosti s prítomnosťou kúpeľných hostí vznikla potreba ich ubytovania. Oficiálne ubytovacie zariadenia nie vždy kapacitne, charakterovo alebo cenovo spĺňali požiadavky návštevníkov, a tak zaujímavou možnosťou doplnkového príjmu časti miestneho obyvateľstva bolo poskytovanie ubytovania v súkromí. Jeho počiatky možno datovať do obdobia 19. storočia, kedy hostia prichádzali na viac dní a ešte absentovali ubytovacie zariadenia v lokalite. Vrchol nastal v 2. polovici 20. storočia, keď rekreačný areál v Santovke zaznamenal najväčší rozvoj a návštevnosť. Jeho význam sa rozšíril z celoštátneho na medzinárodný vďaka návštevníkom z krajín socialistického bloku. Ubytovanie v súkromí poskytovali najmä zamestnanci kúpeľov, ktorí boli s hosťami v prvom a najužšom kontakte. Stávalo sa, že ten istý klient i s rodinou, sa ubytovával u toho istého kúpeľníka aj niekoľko rokov. Ubytovávanie bolo väčšinou neoficiálne a preto sa nikto týmto spôsobom zárobku príliš nechválil. Všetci navzájom vedeli, kto ubytováva a kto nie a v prípade potreby si záujemcov aj odporučili.[18]

Spoločenský život. Kúpeľný charakter obce spôsobil, že v Santovke bol spoločenský život, v porovnaní s inými podobnými obcami v okolí, intenzívnejší. Prítomnosť kúpeľných hostí si vynútila frekventovanejšie usporadúvanie kultúrnych podujatí, ktoré vo zvýšenej miere zvykli navštevovať i miestni obyvatelia. Inak povedané, organizovalo sa, lebo bolo pre koho. Najrozšírenejšími podujatiami boli tanečné zábavy. Organizovala ich miestna mládež.[19] Tanečné zábavy sa konali najmä počas kúpeľnej sezóny, pravidelne v sobotu a v nedeľu v tanečnom pavilóne, postavenom v roku 1922, a v parku pri žriedlach, kde boli okrem tanečného parketu aj bufet s občerstvením, letná kolkáreň a drevený altán- filagória. Tam až do 70. rokov minulého storočia santovskí chlapi hrávali v nedeľu kolky. Park bol promenádnym miestom.

V súčasnosti je schátraný a neplní svoju pôvodnú funkciu. Od roku 1966 do 90. rokov 20. storočia bola centrom spoločenského života aj Koliba, najprv jednopriestorová zrubová krčma, kde sa po večeroch stretávala mládež a hrávali sa karty, potom prístavbou rozšírená na modernú reštauráciu s krytou terasou. Objekt leží v chatovej osade Santovky medzi cestou I. triedy a potokom Búr. Do prelomu 20. a 21. storočia sa v nej konali zábavy a diskotéky, v súčasnosti nie je v prevádzke a chátra. Tradičnými spoločenskými priestormi boli aj kostol a krčma. Ženy sa stretávali v kostole, resp. priestore pred kostolom, ale aj pred obchodom, alebo pri kameňi (Travertínová kopa), keď išli na kislú vodu. Muži prevažne v krčme. V kronike školy sa o santovských krčmách píše: Ľudia väčšinou hojne navštevovali krčmy a to čiastočne i ženy, čo malo ten následok, že si majetky poprepíjali, potom boli prinútení chytiť sa žobráckej palice. Istý gazda Kováč Kalo mal krásny majetok, dal sa do márnosti, všetko premrhal a na staré dni musel ísť klasy zbierať na tej roli, ktorá kedysi jeho bola.

Záver. Vplyvom prítomnosti kúpeľníctva a kúpeľného cestovného ruchu v Santovke možno od 2. polovice 20. storočia badať prítomnosť špecifických stavieb, ktoré modifikovali tradičný rurálny materiálno- technologický systém lokálnej kultúry. Výrazne sa rozšírila ponuka neroľníckych zamestnaní, čo ovplyvnilo

socioprofesijnú štruktúru lokálnej society. Aktuálnou

výzvou v kontexte plánovaných rozvojových a revitalizačných aktivít obce a podnikateľov je ubytovanie v súkromí tradičných obydlí, ktoré sa v obci dodnes zachovali.[20] Kúpeľný cestovný ruch v Santovke nepôsobil konštantne. V jeho historickom vývoji možno identifikovať obdobia, kedy vo zvýšenej miere vznikali kúpeľné zariadenia, stúpal počet návštevníkov a pracovných miest v kúpeľnom cestovnom ruchu (2. polovica 19. storočia, začiatok 20. storočia a 60.-80. roky

20. storočia), ale aj obdobia úpadku, kedy kúpeľný cestovný ruch v lokalite prakticky neexistoval alebo upadal (v priebehu prvej a druhej svetovej vojny a po spoločensko-ekonomických zmenách v 90. rokoch 20. storočia). V súčasnosti je to najmä tradícia v spojení s wellness, ktoré ovplyvňujú existenciu kúpeľov a kúpeľníctva v Santovke. Preto i dnes sú významnými modifikátormi jej lokálnej kultúry.

(štúdia je súčasťou plnenia grantových úloh VEGA 1/0618/08 a UGA I/16/200)

Poznámky:
[1] Dlhodobým (v rokoch 1991-2009), opakovaným (každý rok v letných mesiacoch, v rokoch 1992, 2008 a 2009 i mimosezónne), najmä neštandardizovaným a pološtandardizovaným rozhovorom (s informátormi- miestnymi obyvateľmi) a nezúčastneným pozorovaním (vlokalite).
[2] Od syntetických diel a monografií (napr. Etnografický atlas Slovenska 1990, Hont 1988, Hontvármegye 1906) cez lokálne alebo tematické monografie (napr. Santovka 1969, Vzácne a obdivované vody Slovenska 1996, Dejiny kúpeľov a kúpeľ níctva 1981, O podivuhodných vodách Uhorska 1974 ), po štúdie (napr. Adalékok az ipoly és a garam menti gyógyforrások és szent kutak ismeretéhez 2000).
[3] Podmieňujú aké plodiny a či vôbec sa môžu v lokalite pestovať.
[4] Počiatky poľnohospodárstva sa datujú do obdobia/vývojovej fázy, nazývanej neolit, kedy lovec-zberač sa mení na pastiera-roľníka, lebo už vie/učí sa, ako pestovať plodiny a chovať zvieratá. Ďalej sú to rôzne ďalšie etapy vývoja (dvojpoľný, trojpoľný systém obhospodarovania pôdy, zánik poddanstva, modifikácia plodín aby sa lepšie prispôsobili miestnym podmienkam, rôzne importy vplyvom obchodných ciest, sezónnych prác či vysťahovalectva).
[5] Je to súhrn javov a vzťahov vyplývajúcich z cestovania (KASPAR 1995:10), súborčinností zameraných na uspokojovanie potrieb súvisiacich s cestovaním alebo pobytom osôb mimo svojho trvalého bydliska, alebo zamestnania, ktorý sa zvyčajne realizuje vo voľnom čase, za účelom zotavenia (v tomto prípade kúpeľnej liečby- pozn. aut.) (ORIEŠKA 1998:4). V súlade s Orieškom podmieňuje jeho existenciu kúpeľná liečba a pobyt v kúpeľoch (ORIEŠKA 1998:6-9), teda predpokladá sa existencia špecializovaných zariadení a istý stupeň úrovne balneológie (kúpeľnej liečby). Môže ho podmieňovať aj prítomnosť kultúrno-historického potenciálu ako súčasti ponuky a prítomnosť služieb (GÚČIK 2001:30) Je druhom cestovného ruchu, ktorý súvisí s kúpeľnou liečbou a pobytom v kúpeľoch (ORIEŠKA 1998:6–9).
[6] Do roku 1964 samostatná susedná obec, potom zlúčená so Santovkou do jednej obce s názvom Santovka.
[7] V období 16. – 19. storočia boli miestne kúpele v skutočnosti… do kameňa nedbanlivo vytesaný kúpeľ…;… voda v kamennej priehlbine, kde sa ľudia kúpu …;sírne jazierko; neskôr… pri ceste vápencová nádrž zvaná Veľký kúpeľ. Matej Bel v roku 1742 spomína v Santovke do kameňa vytesaný kúpeľ. Podľ a úsudku ľudí uvádza, že voda je účinnejšia ako v Dudinciach. Ján B. Piker v roku 1750 píše o Santovke a obľúbenosti prameňov, kde sa ľudia kúpu. Ján von Csaplovics sa v roku 1821 zmieňuje o sírnom jazierku neďaleko chirurgovho bytu, ktorého voda je účinná proti reume a dne. Samuel Stoltz v tom istom období píše o vápencovej nádrži zvanej Veľký kúpeľ pri hradskej a o prameni, usadzujúcom bahno, ktoré obyvatelia miešajú s tukom a používajú ako hojivú masť. Adalbert Wagner v roku 1859 spomína jazierko s vlažnou nezamŕzajúcou vodou, ktorá sa vyparovala a prichádzalo sa sem kúpať veľa pospolitého ľudu. (KRAJČÍK 1969:65, REBRO 1996:55)
[8] Štrandový bazén- bazén plnený termálnou vodou priamo z prameňa. Odvodené od slova strand- prameň. Pojem sa používa i v súvislosti s kúpaliskom- štrandové kúpalisko.
[9] Bolo najpoužívanejšou technikou kúpeľného prostredia. Pozostáva z prikladania baniek a púšť ania žilou. Banky sa nahriali, priložili a ochladzovaním sa v nich vytvoril podtlak, takže držali na tele. Na koži tak vznikla podliatina. Krvavý spôsob sa pokladal za účinnejší. Účastník absolvoval vaňový kúpeľ. Najprv sa nasadil prvý spôsob, potom na sčervenanom mieste sa narezala žila lancetom (špeciálnym nožom na narezávanie žíl) a banka sa priložila znova. Sekalo sa na krku, chrbte, nad päsťou, lakťom, kolenom, pod členkom, nad prstami na nohe. Podtlakom sa banka zapĺňala krvou, takže z jednej banky sa vytiahlo 50 ml aj viac krvi. Naraz sa odobrali 3 – 4 dcl krvi. Počas jednej kúry chirurg, alebo kúpeľník nasadil viac baniek. Na Slovensku sa ešte začiatkom 20. storočia praktizovalo s veľkým úspechom a bolo jedným z dôkazov návštevy kúpeľov. Keďže v minulosti, ale i dnes, je návšteva kúpeľov znakom
istého spoločensko–ekonomického postavenia, stopy po banke sekaní neboli dehonestujúce, naopak, predmetom skrytého uznania a obdivu. Do roku 1907 chodil do Santovky na sezónu ako kúpeľník Juraj Pálinkáš z Budapešti. Po ňom až do roku 1939 Viliam Kakurda zo Štúrova. Kakurda sa vyučil holičskému remeslu v Banskej Štiavnici, kde sa ťahali zuby a banke sekali.
[10] Od roku 1938 to boli Dr. Neuman, Dr. Alexander Ács. Bol to žid a od júna 1940 mal zakázanú činnosť. V septembri 1941 odchádza do Levíc. Od 1. 5. 1942 z Bátoviec prichádza Dr. Jozef Túri, ktorý bol v priebehu vojny väznený pre svoj židovský pôvod. V roku 1958 ho nahrádza ďalší židovský lekár, väznený v koncentračnom tábore, Dr. Ladislav Kertész, ktorý ordinoval na rímskokatolíckej fare a potom v budove MNV. Dr.Ladislav Nemeš, židovského pôvodu, ordinoval od roku 1964. V rokoch 1964 – 1996 Dr. Milan Soška, pôvodom z Brna, bol prvým lekárom, ktorý ordinoval v miestnom zdravotnom stredisku . V rokoch 1997 – 1998 bol zastupujúcim lekárom Dr. Jozef Šuťák, po ňom v rokoch 1998 – 2005 Dr. Jozef Földesi, posledný stály lekár. V súčasnosti ordinuje Dr. Ladislav Bátovský, ktorý dochádza zo Žemberoviec, kde je stálym lekárom.
[11] Robilo nás tan hádan petnác, dvacať. Tri vo vaňiach, jedna f kriton bazéňe, tri pokladňíčki- od hotela, od Kopaňicov, od ďeďini, jena šatňiarka, jena vonku upratuvačka, jedon strážňik, noční, plavčíci boli asi šťiria, bov jedon údržbár, ale šetko uš takô porobiv – kúriv, vodu ohrievav, opravuvav. Vedúca bola jena a jej pomahav muš, keť bolo treba, z víplatáma.
[12] 1. Ja son ako kúpeľňíčka pri vaňiach robila. Tan sa choďili liečiť takí starší luďia na egzémi, na reumu, na visokí tlak. Tá síra veľmo dobre robí na to. Napusťila son in vodu podla lekárskiho predpisu. Dvacaťseďem – dvacať osem stupňov. Tím, čo mali visokí tlak, reumatikom tricaťpeť–tricaťseďem stupňov. Od rana do večera aj stotricať luďí bolo. Keť sa vikúpali, vaňu son videzinfikuvala a viumívala. Keť prišiev noví, kúpav sa dvacať minút, poton son ho zabalila do deky a išiel na lehátko.
2. Dvacaďosem rokov (1961 – 1989) som robila vaňiarku. Na vaňiachzme boli tri. Každá mala seďem vaňí. Napusťila son vodu podla lekárskiho predpisu. Každího son musela sleduvať, každích peť, ďesaď minút pozerať. Stalo sa, že aj zomreli. Mav visokí tlak, dostav infarkt a zomrev. Teľko ľudí choďilo tedi, že aj lístki vracali, čo sa ňestihli okúpať. Lebo pouhoďinu bov jedon a dvacatri vaňí bolo.
[13] Rano zme museli prv stať, iť tan najprv šetko vivetrať, lebo tan bolo telko plinov, a aš poton ludí pusťiť. To sa museli aj tie sťeni kiselinov čisťiť abi bolo čistvo. A do vodi chlór dávať. Keď rano prišli, museli si šatňi u mňa šati odložiť na lístok. Keď sa okúpali, mohli iť von, poton naspak. Lístog in plativ celí ďeň. Ja son zankínala dvere kriton, abi ňeišli bez líska dnu. Tan bov zvoňec, zazvoňili a ja son ich pusťila. Aj tristo – šťiristo lískov son mala za ďeň. Líski son na takí kliňiec napichuvala. Poton večer son ich musela sčítať, do kňihi napísať, kelko luďí bolo, kelko malo volní lístok a tak. Velarázi tag bolo, že son musela každí ďeň vodu stáčať (vipúšťať). Keť sa tristo – šťiristo luďí okúpali f tej voďe, tá veru pekná ňebola (vnútorný bazén mal rozmery 10 x 6 metrov a hĺbku 1,5 m). Keť son vipusťila, vistriekala bazén, pusťila son novú vodu a poton ju Marko, ten čo kúriv, lebo noční vartáš, pristavili. Kín voda viťiekla, viriaďila son záchodi, lebo každé šťiri tížňe son tan mala službu. (pracovníčka krytého bazéna v rokoch 1975 – 1981)
[14] Vonku son upratuvala, pri záchodach, v ulici, šetko vonku, smeťi son nosila. Sama son tan bola. Robotňíčka. Len sezóňe son robila. Marci son išla a poton do septembra. Keď son mala veľa roboti, aj ďjovke (spolupracovníčky s iných úsekov) mi pomahali. A poton zas ja in, kveti okopávať a čo bolo treba nuš.
[15] 1. Rano son stala o piatej, nakrmila husi, sliepke, zajace, do opchodu išla, navarila ďeťon na obet, keť prídu z školi abi mali. Ces prázňini son im napísala lístok, keť stanú, čo majú šetko porobiť, a tadole do kúpela išla. Tan zme aj obed mali. F tej reštavrácii nám varili. Kín son šetko poriaďila, aj seďen, osen hoďín večer bolo. Doma son prichistala ďeťon jeďeňia, nakŕmila statok, porobila čo bolo treba okolo domu a išla spať. A tak každí ďeň, keď bola sezóna. Veru tak.
2. Rano son o štvrtej stala, školu son musela ísť pozametať, lebo ešťe tan son školňíčku dvacadva rokov robila. Poton ďeťon jeďenia, nakŕmiť hiďinu a na ósmu do kúpela. Musela son veru na čas choďiť, keť son si ksela mesto udržať. Tan celí ďeň, a poton večer domov, ďeti nachovať, uložiť, porobiť a tajšla son aj ja (spať).
[16] Pri kúpeli sa mi to lúbilo viacej. Lepšie ako v leťe na poli sa lopoťiť, repu kopať lebo šintuvať tabačinu zime. … Každí ďeň son s pár korunáma domov prišla. Mohla son plánuvať, na zimu, keď ňebuďem pri kúpeli, son si rižu nakúpila, papriku, cukor, šetko na celje mesiace. Aj ďeti son zaobliekla.
[17] 1.Šatňi kriton boli takí, čo dali jednu, lebo dve, aj tri koruni. Ale boli aj takí, čo viadzrázi prišiev a ňedavňišt a poton naraz dav aj ďesaď, dvacať korún. Za ďeň son mala aj peďesiat korún. A boli aj takí, čo ňišt ňedáli.
2. Dávali prepitnuô, čo čiňilo druhí plat pri vaňiach. Zato sa oplaťilo tanrobiť. Šeci dávali. Aj peťkorún dali. Zo Želiezoviec, Levičaňia, z Krťíša, Moraviec. Maďari, Češi, aj z Ameriki. Tri či šťiri doláre son dostála. Češi tí málo dávali. Choďiť ľúbili, ale tí len pivo vipili, okúpali sa a ništ ňedali. Zato nám ňedali večší plat, lebo viďeli, že aj tag zarobíme. Keďzme ich pekňe vítali a dobre sa oň ich starali, odmeňili sa. A poton druhiráz vihladávali toho istího.
[18] 1. Čo zme zvikli ubituvať, len tí,čo zme mali uš voľáko volnô mesto. Večinou takje staršje ženi čo zme boli. Dohoda medzi nami bola, že za kolko. Aj sto – stopeďesiat korún za ťížďeň bolo. Keť kseli, aj frušť ik, lebo večeru son prichistala. Ja son mala takích, čo petnác rokov gu mňe choďili. Aj teraz mi píšu. Na Vianoce, lebo Velkú noc.
2. Aj u mňa bívali. Mala son hore volnú izbu aj z balkónom. A blízko to mali do kúpeľa. Dali mi veďieť, kedi prídu, abi son natedi druhíh ňezala. Len takích son zala, čo boli riaňi ľudia. Na jedon, dva ťížňe choďili. Na jenu noc, ďesať korún son pítala.
3. Ja son ňeubituvávala, hat tag riadňe. Lebo ďeťi son mala a tí ňekseli. Nuš keť son voľakoho viďela, že je núdzi, tag son ho prenocuvala. Ništ son ňepítala, ale hat ždi voľačo nahali. Čo mi dali, to bolo.
[19] 1. Bívali na Santove každú ňeďeľu, najviac v leťe. V kultúrnon dome alebo dole, pri kislej voďe. Tan pri filagórii. Choďili muzikanťi zo Šiaroviec. Choďili dvaja mláďenci viberať peňiaze po ďeďiňe od druhích chlapcov a ďjevčeňiec. Každí zaplativ hádan peť korún. Tu bívalo veľa ľuďí na zábavách. Kerje ďjovke ňemali frajerov, choďili spolu alebo z mamov. Choďili aj staršie ženi, hat pozerať sa. Boli takje lavice, tan seďeli a ďívali sa, ako mladí tancuvali. Tancuvali zme polku, valčík, vrtkú (krútivý typ tanca podobný čardášu). Aj ces prestávku sa tancuvalo. Ďjovke si spievali a pochitali sa do kruhu. Jedna bívala streďe a krútili sa. Alebo sa tancoval ručňíčkoví taňec.
2. Chlapi takje samje tance ňemali. Bívali aj regrúcke zábavy, ale to jus takje boli, ako običajnje. Keď ňebola zábava tu, choďili zme do Ďemenďíc, Domaďíc, Sazďíc.
3. Jednon čase tu bola kapela. Ďulabáči bov prímáš, sin na cimbale, druhí sin kontráš, céra bubni, asi štiriciatonšieston, po fronťe prišli. Poton, peďesiatontreťon, štvrton oďišli do Šiach.
[20] K problematike využitia regionálnych špecifík v cestovnom ruchu bližšie pozri MICHALÍK 2008.  
 

Literatúra a pramene:

Archív Obecného úradu v Santovke. Fotografická dokumentácia obce Santovka 1958 – 2006.

BOROVSZKY, S.: Hont vármegye. Budapest, 1906. BOTÍK, J. (ed.): Hont. Tradície ľudovej kultúry. Martin, 1988.

GÚČIK, M.: Cestovný ruch pre hotelové a obchodné akadémie. Bratislava, 2001.

GÚČIK, M., ŠÍPKOVÁ, I.: Globalizácia a integrácia v cestovnom ruchu. Banská Bystrica, 2004.

HÁLA, J.: Adalékok az ipoly és a garam menti gyógyforrások és szent kutak ismeretéhez. In: Néprajzi Látóhatár, roč. IX, 2000, č. 3 – 4, s. 323 – 354.

HUSOVSKÁ, Ľ., TAKÁTSOVÁ, J.: Slovensko – kúpele. Bratislava, 2001.

KASPAR, C.: Úvod do manažmentu cestovného ruchu. Banská Bystrica, 1995.

KOLEKTÍV: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. a II. Bratislava, 1995.

KOLEKTÍV: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava, 1990.

KRAJČÍK, J.: Santovka. Bratislava, 1969.

LELOVSKÁ, R., LŐRINC, Ľ. a kol.: Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce Santovka (rkp.). Santovka, 2007.

MICHALÍK, B.: O využití kultúry v cestovnom ruchu. In: LENOVSKÝ, L. a kol.: Cestovný ruch a kultúrne dedičstvo. Učebné texty k vybraným problémom. Nitra 2008, s. 124 – 129.

MORAVSKÝ, I.: Santovka (rkp.). Osobný archív a poznámky autora, nedatované.

MULÍK, J.: Dejiny kúpeľov a kúpeľníctva. Martin, 1981. ORIEŠKA, J.: Služby cestovného ruchu. Banská Bystrica, 1998.

REBRO, A.: Vzácne a obdivované vody Slovenska. Piešťany, 1996.

ŠÍPOŠ, J.: Piešťany v premenách vekov. Bratislava, 1992. Školská kronika obce Santovka 1924 – 1974.

WERNHER, J.: O podivuhodných vodách Uhorska. Martin, 1974.

Zoznam informátorov:

Mária Lenovská, rod. Hudecová, Prestavlky, okr. Žiar nad Hronom, 1927, od r. 1945 Santovka, † 2008.

Pavlína Gregušová, rod. Lenovská, Santovka 1913, † 2001.

Ilona Bérešová, rod. Turnaiová, Santovka 1928, † 2002

Jolana Turnaiová, rod. Lenovská, Santovka 1907, † 2006

Ľudmila Tóthová, rod. Barišová, Domadice 1938, od roku 1956 Santovka.

Alžbeta  Kopernická,  rod.  Kmeťková,  Santovka  1919,  † 2003.

Júlia  Kopanicová,  rod.  Šubová,  Santovka  –  Malinovec 1919, † 2008

Pavol Butkovský, Čečehov, okr. Michalovce 1940, od r. 2000 Santovka.

Jozef Lacko, Santovka 1949.