Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku jubiluje

Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku jubiluje

Slovensko je multikultúrnou krajinou. Okrem hlavného štátotvorného národa žijú tu aj početné etnické, respektíve národnostné skupiny. Úlohou slovenského múzejníctva je podávať ucelený obraz kultúry tejto stredoeurópskej krajiny s jej pestrou a bohatou mozaikou etnických, konfesionálnych a iných zvláštnosti, významných súvislostí, príbuzných  a spoločných znakov.  Práve o to sa usiluje Slovenské národné múzeum ako vrcholná celoštátna zbierkotvorná, dokumentačná, vedecko-výskumná, odborno-metodická a prezentačná inštitúcia. V posledných dvoch desaťročiach došlo  k výraznej transformácii tejto inštitúcie v tom zmysle, že popri klasických kmeňových muzeologických pracoviskách sa sformovala sieť špecializovaných múzeí kultúr národnostných menšín žijúcich na území Slovenska. V súčasnosti v štruktúre Slovenského národného múzea pôsobí osem takýchto múzeí, čo predstavuje ojedinelý systém, štátom podporova- ného národnostného (menšinového)  múzejníctva v Európe.[1]

Najstaršie   a jedno   z najvýznamnejších   etnicky profilovaných múzeí na Slovensku sídli vo Svidníku. Vzniklo v roku 1956 a od roku 2002 je organizačnou zložkou Slovenského národného múzea. História tejto národnostnej inštitúcie je veľmi zložitá  a dramatická. Viedla pomedzi mnohé nástrahy a čelila zradným prúdom, ktoré  ju  ohrozujú  dodnes.  Toto  múzeum  v porovnaní s inými podobnými zariadeniami malo veľkú nevýhodu. Až do roku 1989 bolo jediné na Slovensku, ktoré sa špecializovalo ako národnostné. Vo svojich snaženiach bolo   osamotené   a už   v začiatkoch   vyvolávalo   nevôľu rôznych protiukrajinsky naladených štruktúr. Žiaľ, ani tzv. nežná revolúcia vo vzťahu k tomuto múzeu nebola nežnou. Počiatočné demokratizačné procesy v našej spoločnosti boli zneužité na presadzovanie programu deukrajinizácie, teda aj múzeum sa stalo jednou z hlavných obetí tohto divokého a absurdného diania. Jeho jediným a najväčším previnením malo byť to, že nieslo vo svojom názve prívlastok „ukrajinský“. Napriek neustálym komplikáciám a peripetiám toto zariadenie zanechalo výraznú stopu na poli múzejníctva, vedy a kultúry. Vo svojej všestrannej činnosti zaznamenalo výsledky, ktoré ho zaradili medzi pevné články v sústave slovenských múzeí. V odborných kruhoch je považované za „výrazné kultúrne centrum, ktoré je prínosom nielen pre miestnu kultúru, ale aj pre celkový profil múzejníctva v SR a znesie i náročné porovnania s obdobnými zariadeniami v zahraničí“.[2]

Poslaním Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry je cieľavedomé získavanie, ochraňovanie, vedecké a odborné spracovanie a sprístupňovanie múzejných zbierok, dokladujúcich vývin materiálnej a duchovnej kultúry Ukrajincov v Slovenskej republike.[3] Takéto dokladovanie je základným a nevyhnutným predpokladom vedeckého zdôvodnenia historického vývoja a národnej identifikácie predmetného etnika, správnej interpretácie jeho formovania sa v dialektickej jednote s kultúrou materského národa a tesnej vzájomnosti s kultúrou Slovákov, s ktorou ho spájajú záujmy občanov spoločnej vlasti – Slovenskej republiky. Východoslovenskí Ukrajinci (Rusnáci, Rusíni, Rutheni, Podkarpatskí Rusíni, Karpatorusi, Uhrorusi, Malorusi, Lemkovia) spolu so Slovákmi už po mnohé stáročia žijú a tvoria v rovnakom geografickom prostredí a v tých istých štátnych útvaroch. Neexistuje medzi nimi takmer žiadna jazyková bariéra a história ich sprevádza spoločnými osudmi v zápase za zachovanie národnej svojbytnosti a sociálnej rovnosti. Kultúrne pamiatky tejto etnickej skupiny sú dnes neodmysliteľnou a významnou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky.
Objektom záujmu múzea  vo  Svidníku  je  jedna z autochtónnych zložiek obyvateľstva dnešnej Slovenskej republiky, ktorá minimálne už pred tisíc rokmi začala systematicky osídľovať najmä severovýchodnú časť tejto krajiny. Táto minorita napriek dlhodobému politickému odlúčeniu od svojho materského národa si dodnes zachovala svojský spôsob života a vychodoslovanský, respektíve ukrajinský charakter kultúry. Medzi jej základné etnoidentifikačné   znaky   patria   jazyk,   vierovyznanie a veľké množstvo prejavov ľudových kultúrnych tradícií.
Z mnohých dôvodov sa tejto etnickej skupine nepodarilo skonštituovať na pevné, jednotné spoločenstvo s vyhranenou národnou, respektíve národnostnou orientáciou. S tak  heterogénnym  pomenovaním  jedného  etnika v pomerne krátkom období sa nestretneme asi nikde inde vo  svete.  Podobne  aj  na  oblasť  obývanú  týmto  obyvateľstvom sa vzťahovali rozmanité názvy: Karpatská Rus, Podkarpatská Rus, Uhorská Rus, Ruská Krajňa a pod. Pre niektorých to bolo jednoducho Zakarpatsko, Podkarpatsko, ba dokonca krajina bez mena. V období Uhorského štátu aj v tomto regióne dominoval všeobecný oficiálny názov – „Felvidék“. Predstavitelia vlád- nucich národov nemali záujem na podporovaní národnouvedomovacieho procesu západoukrajinského obyvateľstva a preto aj takýmto spôsobom živili separatistické tendencie     v rámci predmetného etnika. Myšlienka zjednotenia Rusínov-Ukrajincov  vyvolávala  u nich  nevôľu.  Etnonym  „Ukrajinec“ a vôbec ukrajinská idea v tomto stredoeurópskom priestore bola z hľadiska mocenských, teritoriálnych a iných záujmov neprijateľná.[4] Je len prirodzené, že takáto nepriaznivá situácia sa adekvátne odrazila aj na kultúrnych snaženiach tunajšieho obyvateľstva,  určitým svedectvom čoho je aj história jubilujúceho múzea.

Prvé pokusy o vznik takéhoto múzea sa spájajú s menom slávneho osvietenca a národného buditeľa zakarpatských Ukrajincov Alexandra Duchnoviča, ktorý už v roku  1850  založil  v Prešove  kultúrno-osvetový  spolok „Literaturnoje zavedenije“. V programe spolku bolo aj zaznamenávanie folklórnych prejavov a zhromažďovanie pamiatok pre vlastivedné múzeum.[5] Žiaľ, uhorské mocenské štruktúry hneď v začiatkoch sparalizovali túto činnosť.
Otázka  založenia  múzea  sa  neraz  nastoľovala i v neskorších  obdobiach.  Dozvedáme  sa  o  tom  najmä z miestnej tlače druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia.[6] Avšak všetky pokusy boli bezúspešné.
Priaznivá konštelácia hviezd pre túto myšlienku sa naskytla  až  tesne  po  druhej  svetovej  vojne,  v období formovania sa ľudovo-demokratickej Československej republiky.

Národno-uvedomovací proces východoslovenských Ukrajincov v prvých povojnových rokoch veľkoryso podporila aj Slovenská národná rada, ktorá v mene slovenského národa prehlásila, „že mu bude vždy záležať na tom, aby jeho pomer k Ukrajincom bol čo najsrdečnejší. Aby  ani   v jednom  ukrajinskom  srdci  nemala   miesta horkosť  z krívd  spáchaných  na  Ukrajincoch“  a  žiadala „odstrániť akékoľvek šovinistické, fašistické a také vzťahy, ktoré by vyvolávali odnárodňovanie Ukrajincov a boli prekážkou pre rozvoj ich národného vedomia.“[7]
V Prešove preto vtedy vznikla Ukrajinská národná rada.[8] Jej organizačnou zložkou bola i Muzeálna spoločnosť, ktorá už v roku 1948 uskutočnila prvú rozsiahlu národopisnú expedíciu v oblasti rusínsko- ukrajinského etnika s cieľom zhromaždiť materiál pre pripravované múzeum.[9]
Samozrejme, že sa našli aj neprajníci, ktorí všemožne bránili vzniku tak dôležitej inštitúcie ako je múzeum.   Preto    v roku    1950    sa    už    hovorilo    iba o ukrajinskom oddelení Krajského múzea v Prešove.[10] Bolo potrebné vynaložiť ešte mnoho úsilia a čakať niekoľko rokov, kým Rada Krajského národného výboru v Prešove svojím uznesením č. 47 zo dňa 22. februára 1956 prijala rozhodnutie, ktorým zriadila Ukrajinské národo- pisné múzeum v Medzilaborciach.[11] Avšak zostalo to len na papieri.  Presnejšie,  jeho  dvaja  pracovníci  sa  tiesnili v pivničnom priestore múzea v Prešove za jedným stolom a svoje zbierky vláčili po rôznych priestoroch v Prešove, Medzilaborciach, Krásnom Brode, Humennom a Svidníku.
1. apríla 1957 bolo prijaté rozhodnutie o delimitácii múzea pod správu Okresného národného výboru v Medzilaborciach. Aj v tomto prípade  zrejme  išlo o zlý žart, pretože delimitovať nebolo kam. A tak od roku 1958 múzeum sa stalo súčasťou Krajského múzea v Prešove ako jeho ukrajinské oddelenie.[12]
Až  o dva  roky,  po  teritoriálno-administratívnej reforme a v súvislosti so zmenou charakteru Krajského múzea v Prešove, bolo rozhodnuté zriadiť Východoslovenské ukrajinské múzeum v Krásnom Brode.
Nevyhovujúce priestory vo vlhkom schátralom kaštieli a excentrická poloha obce Krásny Brod dali podnet na hľadanie  inej,  vhodnejšej  lokality  pre  sídlo  múzea. V hre boli Humenné a Svidník. Ústretovejší boli Svid- níčania, ktorí vyvinuli v tomto smere mimoriadnu iniciatívu. Ich snahou bolo podporiť začínajúci sa cestovný ruch v tomto regióne v nadväznosti na množstvo pamiatok Karpatsko-Duklianskej vojenskej operácie. Okrem toho sa tu udomácnil aj ukrajinský festival – terajšie Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov v SR. Mestské zastupiteľstvo – Rada mestského národného výboru vo Svidníku svojím uznesením č. 53/1963 podporila návrh na umiestnenie múzea vo Svidníku a vyčlenila pre tieto účely priestory bývalej Poľnohospodárskej školy. Tento návrh bol odsúhlasený aj Radou Východoslovenského krajského národného výboru v Košiciach uznesením č. 129/1964, ktorým bol pozmenený aj názov tohto zariadenia na Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku (MUK), a to vzhľadom na jeho celoštátnu pôsobnosť v oblasti výskumu, dokumentácie a kultúrno-výchovného využitia pamiatok materiálnej a duchovnej kultúry ukrajinskej minority.[13]
Práve tu vo Svidníku sa vytvorili a neustále zdokonaľujú podmienky pre cieľavedomú a systematickú zbierkotvornú,    vedeckovýskumnú,    kultúrno-výchovnú a inú činnosť múzea. Mesto Svidník všestranne podporovalo a dodnes podporuje rozvoj tejto národnostnej ustanovizne a aj v tých najkritickejších situáciách bolo mu vždy nápomocné. V tomto meste sa postupne sformoval kolektív zanietených múzejníkov, schopných vybudovať reprezentatívne národnostné vedeckovýskumné a kultúrno- výchovné zariadenie, ktoré sa stalo inšpiráciou aj pre iné etnické minority na Slovensku.
Špecifikum pôsobnosti a poslania tohto národnostného múzea spočíva v tesnom prepojení dvoch základných funkcií: vedeckovýskumnej a kultúrnovýchovnej.  Takéto   prepojenie   bolo   nevyhnutné   najmä v začiatkoch jeho pôsobenia, pretože na rozdiel od iných múzeí, toto zariadenie nemalo k dispozícii dostatočné množstvo objektívnych poznatkov a dokladov o kultúrno-historickom vývoji príslušného etnického spoločenstva.

Počiatočné výskumy múzea mali viac-menej informatívny  charakter  a boli  realizované  predovšetkým s cieľom získať najnutnejšie exponáty pre zriadenie prvých skromných expozícií, respektíve výstav. V súčasnosti múzeum opatruje zbierky v rozsahu takmer 70 tisíc evidenčných položiek. Mnoho cenných pamiatok a doku- mentov sa nachádza v knižnici múzea, ktorá eviduje takmer 50 tisíc bibliografických jednotiek. Rozsiahly je fotoarchív a tiež osobitný archív písomností múzea. Tieto fondy umožňujú vykonávať komplexnú prezentáciu kultúrno-historického vývoja príslušného etnika. Akvizičná činnosť,   ochrana   zbierok,   ich   odborné   spracovanie a následné využitie v rámci rôznych foriem edukačných aktivít patria medzi prioritné úlohy múzea. Tieto špecificky múzejné práce si veľmi intenzívne osvojuje najmä profesijne nová generácia, ktorá nastúpila do múzea v 60. rokoch po absolvovaní slovenských vysokých škôl – Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, Filozofickej fakulty Univerzity J. A. Komenského v Bratislave a pod. Odborní pracovníci zaviedli detailný systém klasifikácie zbierok, ktorý sa stal základom aj pre systematickú a programovú vedecko-výskumnú činnosť.
Odborní pracovníci múzea sa snažili formulovať a realizovať úlohy, ktoré vyplývali z podstaty jeho existencie, teda ďalšej akvizičnej, expozičnej a kultúrno- výchovnej činnosti  múzea.  Už  na  začiatku  70.  rokov v realizovaní výskumných úloh badať snahu o komplexnosť.  Svedčí  o tom  výskum  ľudového  staviteľstva a bývania, ktorý sa realizoval v 226 obciach s cieľom výstavby národopisnej expozície v prírode (skanzenu).[14] Súčasne   prebiehal   aj   výskum   tradičných   zamestnaní obyvateľstva a iných zložiek materiálnej kultúry. Úspešne sa rozvíja výskum ľudového a profesionálneho výtvarného umenia, ktorý neskôr vyústil v zriadení umelecko- historickej expozície – Galérie D. Millyho Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku.[15] Výskum literárnej histórie bol  zameraný na  reinštaláciu Pamätnej izby A. Duchnoviča v Topoli a rozšírenie literárnej časti stálej expozície múzea. Komplexný záchranný národopisný výskum v zátopovej oblasti Starina trval takmer desať rokov. Jeho výsledkom je kolektívna monografia „Horná Cirocha“ (1985) a iné publikácie. V rokoch 1985 – 1991 jednou z najhlavnejších ústavných úloh kolektívu odborných pracovníkov múzea bol komplexný výskum pod názvom Kultúrno-historický vývoj ukrajinského obyvateľstva v ČSSR od najstarších čias po súčasnosť. Táto úloha bola zavŕšená sprístupnením modernej stálej expozície múzea v rozsahu 1 700 m2.[16] Expozícia sa stretla s veľkým záujmom verejnosti, veľmi pozitívne ju hodnotili v odborných kruhoch a okrem iného bola poctená I. cenou Slovenskej národopisnej spoločnosti pri SAV.
Odborní pracovníci múzea riešili a riešia mnoho ďalších čiastkových vedecko-výskumných ústavných úloh v oblasti všeobecnej histórie, etnografie, literárnej histórie, umeleckej histórie a pod.

Múzeum sa aktívne zapojilo do plnenia úloh Štátneho plánu základného výskumu, z ktorých treba vyzdvihnúť najmä úlohu č. VIII-3-9/1 – Etnografický atlas Slovenska, na príprave ktorého sa pod vedením Národopisného ústavu SAV zúčastnilo viacero pracovníkov múzea.[17]
Veľmi   úspešne   sa   rozvíja   spolupráca   múzea s inými   slovenskými   inštitúciami   (Slovenské   národné múzeum, Slovenská národná galéria, Filozofická fakulta UK v Bratislave, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Slovenská národopisná spoločnosť, Zväz múzeí na Slovenku, Únia múzeí na Slovensku a pod.).
Múzeum vo Svidníku sa systematicky podieľa na organizácii  rôznych  vedeckých  konferencií,  seminárov a iných podujatí v spolupráci s Radou Zväzu Rusínov- Ukrajincov SR a ďalšími ukrajinskými inštitúciami.
Výsledky svojej vedecko-výskumnej práce odborní    pracovníci    múzea    postupne    spracovávajú a publikujú v spoločenskovedných zborníkoch, odborných a iných časopisoch. Z pera pracovníkov MUK vyšli hodnotné štúdie a samostatné knižné publikácie. Od roku 1965 začal vychádzať Vedecký zborník Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Doposiaľ bolo vydaných 25 ročníkov v 29 zväzkoch. Dielo je vysoko hodnotené vo vedeckých a kultúrnych  kruhoch   nielen   na   Slovensku,   ale   aj v zahraničí. V zborníku bolo uverejnených vyše 500 vedeckých štúdií a iných príspevkov z oblasti histórie, kultúrnych dejín, národopisu, dejín umenia, literárnej vedy, jazykovedy a podobne. Mnohé príspevky majú monografický charakter. Z pera pracovníkov múzea vyšli aj mnohé samostatné monografie.
V 90. rokoch v súvislosti s demokratizačnými procesmi v krajinách východnej a strednej Európy otvárajú sa  nové  možnosti  spolupráce  v oblasti  vedy  a kultúry.
Príkladom toho sú spoločné expedície pracovníkov múzea a Národopisného ústavu Národnej akadémie vied Ukrajiny a niektorých ďalších inštitúcií v Poľsku, Rumunsku, USA,  Kanade a pod.[18]
Základnou formou múzejnej prezentácie a komunikácie s verejnosťou sú stále expozície. Ich rozsah a kvalita sú determinované úrovňou vedecko-výskum- nej, akvizičnej a inej odborno-muzeálnej práce.
Hlavná kultúrno- historická expozícia SNM – Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku sa nachádza  v rekonštruovanej  pamiatkovo  chránenej  budove a jej účelovej prístavbe v centre mesta na pešej zóne. Trojpodlažná výstavná plocha v rozsahu 1700 m2 prostredníctvom moderne inštalovaných zbierkových predmetov a výstižných sprievodných textov poskytuje návštevníkom stručnú charakteristiku o geografických pomeroch    regiónu    a prehľad    o dejinách    osídlenia, hospodárstva,  štátnej  správy,  sociálneho,  národnostného a kultúrneho vývoja príslušného etnika od najstarších čias po súčasnosť. V časovom horizonte predstavuje obdobie od neolitu po 80. roky 20. storočia.

Múzeum vlastní cenný súbor výtvarných diel viažucich sa k predmetnému etniku. Mimoriadny záujem verejnosti o toto bohatstvo inšpiroval pracovníkov múzea vo Svidníku k zriadeniu samostatnej umelecko-historickej expozície. Táto úloha sa stala aktuálnou najmä po smrti významného predstaviteľa výtvarného umenia na Slovensku – národného umelca Dezidera Millyho. Silné patriotické putá k svojmu rodnému ukrajinskému ľudu ho viedli k tomu, že ešte počas svojho života odkázal svoju pozostalosť Múzeu ukrajinskej kultúry. Želanie umelca splnila jeho manželka podpísaním zmluvy v roku 1975. Práve tento veľkorysý dar bol podmienený zriadením špecializovanej expozície – Galérie D. Millyho. Múzeu sa podarilo vyvlastniť pre tieto účely barokový   kaštieľ   z konca 18. storočia. Expozícia, ktorá pozostáva z desiatich miestností, zoznamuje verejnosť s vývojom ľudového a profesionálneho výtvarného umenia Ukrajincov na Slovensku. Okrem diela D. Millyho návštevníkov lákajú najmä  ikony,  ktoré  múzeum  získalo  z okolitých  cerkví východného obradu a po náročnom reštaurovaní sprístupnilo v tejto expozícií. V súčasnosti  múzeum pripravuje  projekt  na  rozšírenie  expozície  sakrálneho umenia.
V snahe o zriadenie komplexnej národopisnej expozície, ktorá by na základe výrazného hmotného dokladového   materiálu    podávala    ucelenú    predstavu o základných životných podmienkach Rusínov-Ukrajincov v minulých historických obdobiach, už v roku 1974 bol vypracovaný projekt Národopisnej expozície v prírode (skanzenu) pri  Múzeu  ukrajinskej  kultúry  vo  Svidníku. V súčasnosti v múzeu v prírode vo Svidníku na ploche cca 11 ha sa nachádza vyše 50 originálnych pamiatok ľudovej architektúry a bývania.[19] V prenesených zrekonštruovaných objektoch – tradičných roľníckych obytných, hospodárskych,      technicko-priemyselných,  kultových a iných stavbách sú vyinštalované typické druhy ľudového nábytku, pracovného náradia a iné aspekty ľudovej kultúry. Našou snahou je v maximálne možnej miere priblížiť návštevníkom  atmosféru   autentického   spôsobu   života v konkrétnom historickom prostredí. A práve rôzne oživovacie aktivity v tejto expozícii majú výrazný podiel na zvyšovaní záujmu verejnosti o celkové dianie v múzeu.
Areál expozície nadväzuje na moderný amfiteáter, kde sa každoročne zhromažďujú tisíce účastníkov tradičných     Slávností      kultúry      Rusínov-Ukrajincov v Slovenskej republike. Múzeum v prírode sa stalo neodmysliteľnou súčasťou tohto festivalu. Vytvára však vynikajúce podmienky aj na iné programy počas celého roka.   Mimoriadne   populárnym   sa   stal   Deň   remesiel a ľudových  tradícií, spojený  s medzinárodnou súťažou vo varení pirohov. Do povedomia širokej verejnosti sa dostávajú aj Novoročné vinšovanie… (podľa juliánskeho kalendára), Veľká noc v skanzene (Velykdeň), Poklady ľudu a pod.

Múzeum každoročne organizuje 8-10 krátkodobých tematických výstav a mnoho iných výchovno- vzdelávacích podujatí – konferencií, seminárov, prednášok, besied, koncertov atď. V rámci projektu Škola a múzeum sa konajú rôzne interaktívne programy. Mnoho významných aktivít sa uskutočnilo v rámci Klubu priateľov múzea, Klubu priateľov výtvarného umenia, Klubu mladých historikov, Klubu slovensko- ukrajinskej vzájomnosti a pod. Zamestnanci múzea pravidelne poskytujú metodickú a odbornú pomoc vedeckým a pedagogickým pracovníkom, študentom, súborom ZUČ, začínajúcim literátom, recitátorom. Angažujú sa taktiež v rôznych odborných komisiách, špecializovaných vedeckých radách, redakčných a iných poradných orgánoch. Sú členmi mnohých medzinárodných asociácií.
Slovenské národné múzeum – Múzeum ukrajinskej kultúry sa už niekoľko rokov aktívne zúčastňuje aj na príprave a realizácii rôznych projektov s cieľom zatraktívnenia cestovného ruchu v príslušnom regióne. V tomto smere úzko spolupracuje s mnohými kultúrnymi a turistickými organizáciami doma i v zahraničí, a vysokými školami s týmto zameraním, najmä s Katedrou manažmentu kultúry a turizmu Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.[20] SNM – Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR úspešne   pripravilo   mimoriadne   významný   projekt v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Poľská republika – Slovenská republika 2007 – 2013 pod názvom Kultúra bez hraníc – využitie múzejného potenciálu pre rozvoj cestovného ruchu. Pridruženými zahraničnými partnermi v tomto projekte sú Muzeum Budownictwa Ludowego w Sanoku a Muzeum rzemiosła w Krośnie. Projekt okrem iného predpokladá dostavbu vstupného objektu do skanzenu, ktorý je už dlhé roky absentujúcim prvkom na zabezpečenie základných podmienok celoročnej prevádzky múzea a vytvorenie štandardných služieb bežných v štátoch Európy. V objekte okrem pokladne, predajne suvenírov a primeraných sociálnych služieb pre návštevníkov bude zriadené turistické informačné centrum s komplexnou prezentáciou kultúrneho dedičstva v prihraničnom regióne formou stálej expozície, audiovizuálnych programov, propagač- ných a iných materiálov zameraných na turistické zaujímavosti v slovensko-poľskom prihraničnom regió- ne. Plánované je aj vytvorenie priestorov na rôzne vzdelávacie a prezentačné aktivity. V rámci projektu bude usporiadaných množstvo podujatí na slovenskej a poľskej strane: workshopy, kurzy, súťaže, semináre, exkurzie a iné programy zamerané najmä na sakrálne pamiatky, tradičné remeslá a ľudovú gastronómiu. Projekt sa nesie v znamení kultúrnej spolupráce v oblasti cestovného ruchu na báze spoznávania spoločných kultúrno-historických tradícií a ich prezentácie. Jeho realizácia rozhodne prispeje k zintenzívneniu a skvalitneniu spolupráce medzi múzeami a subjektmi cestovného ruchu na miestnej, regionálnej a medzinárodnej úrovni. Tento projekt bol v súlade s rozhodnutím č. 5 zo dňa 15. decembra 2010 Monitorovacieho výboru Programu cezhraničnej spolupráce Poľsko – Slovenská republika 2007 – 2013 vpísaný na zoznam rezervných projektov schválených na finančný príspevok z prostriedkov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.

Dnešná podoba SNM – Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku je výsledkom 55-ročnej mravčej práce entuziastov a ich mimoriadneho  úsilia  o ďalšie napredovanie. Svidnícke múzeum spolu s inými múzeami etnických minorít vykonáva činnosť, ktorá dôstojne reprezentuje národnostnú kultúrnu politiku Slovenskej republiky. Táto činnosť významne napĺňa príslušné ustanovenia Ústavy SR, aj medzinárodných konvencií a záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zabezpečovania práv národnostných menšín na rozvoj vlastnej kultúry.

 

Poznámky:
[1] Slovenské národné múzeum. Organizačný poriadok.
[2] SOPOLIGA 2006:9.
[3] Rozhodnutie Ministerstva kultúry 2002.
[4] SOPOLIGA 2002:15.
[5] SOPOLIGA – HOSTIŇÁK 2005.
[6] SOPOLIGA 1990:13.
[7] GAJDOŠ – KONEČNÝ 1991:24.
[8] VANAT 2003.
[9] SOPOLIGA 1990:13.
[10] Noviny… 1950.
[11] Uznesenie… 1956.
[12] Správa… 1959; HRYCAK 1990
[13] Zdôvodnenie…
[14]SOPOLIGA 1974.
[15] GREŠLÍK 1983.
[16] Kolektív autorov 1990.
[17] SOPOLIGA 2006.
[18] SOPOLIGA 2006.
[19] SOPOLIGA 2006.
[20] KURPAŠ 2009.

Literatúra a pramene:
ČABIŇÁK, J.: Muzej ukrajins´koji kuľtury ta joho zavdanňa. – In: Vedecký zborník Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, č. 1, 1965, s. 25 – 30.
GAJDOŠ,    M.    –    KONEČNÝ,    S.:    K politickému a sociálno-ekonomickému    postaveniu        Rusínov- Ukrajincov na Slovensku v povojnových rokoch. Vydal Spoločenskovedný ústav SAV. Košice 1991, s. 24. GREŠLÍK,   V.:   Scenár   stálej   expozície   Galérie   D. Millyho. Svidník 1983. Archív SNM – MUK.
HRYCAK, O.: Spohady peršoho dyrektora pro počatky muzeju (1990). Archív SNM – MUK.
KOLEKTÍV   autorov:   Etnografický   atlas   Slovenska. Bratislava 1990, str. 124, počet máp 535.
KURPAŠ,  M.:  Cezhraničná  spolupráca  v cestovnom ruchu v Šariši. In: Kontexty kultúry a turizmu, 1/2009. Katedra manažmentu a turizmu FF UKF v Nitre, s. 14- 19.
NOVINY „Prjaševščina“, 1950, č. 24.
ROZHODNUTIE Ministerstva kultúry o zriadení Slovenského národného múzea. Bratislava 2002; Slovenské národné múzeum – organizačný poriadok
SOPOLIGA,    M.:    Encyklopédia    ľudovej    kultúry z hľadiska prezentácie Rusínov-Ukrajincov. – Slovenský národopis. Roč. 43, 4/1995, s. 503 – 506.
SOPOLIGA,  M.  –  HOSTIŇÁK,  Š.:  Prezentácia  O. Duchnoviča   v SNM   –   Muzeji   ukrajins´koji   kuľtury v Svydnyku. – In: Vedecký zborník Múzea ukrajinsko- rusínskej kultúry vo Svidníku, č. 23. Bratislava 2005. SOPOLIGA,   M. – RUSINKO, M. – HOSTIŇÁK, Š. –
HVIZD, M.: Scenár stálej expozície Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Svidník 1989, str. 235
SOPOLIGA,   M.:   Najstaršie   národnostné   múzeum jubiluje. In: Múzeum, 3/2006, s. 9-14
SOPOLIGA, M.: Návrh na vybudovanie komplexnej národopisnej expozície v prírode pri Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku (ideový projekt). Svidník 1974. Archív SNM – MUK.
SOPOLIGA, M.: 35 rokiv Muzeju ukrajins´koji kuľtury u Svydnyku. Prešov 1990, s. 13.
SOPOLIGA, M.: Ukrajinci na Slovensku. Etnokultúrne tradície    z aspektu    osídlenia    ľudovej    architektúry a bývania. Komárno – Dunajská Streda 2002, s. 15. SPRAVA  o činnosti  oddelenia  ukrajinskej  kultúry  pri Krajskom   múzeu   v Prešove,   1959,   spracovaná   N. Zozuľakom. – ŠOBA, Prešov, fond KNV.
UZNESENIE Rady KNV v Prešove č. 47/1956, ŠOBA. Prešov – protokoly (originál a kópia); archív SNM – MUK (kópia).
VANAT, I.: Narysy novitňoji istoriji ukrajinciv Schidnoji Slovaččyny, II (1938-1948). Prešov 1985, s. 287-288. VANAT, I.: Materialy do istoriji Ukrajins´koji narodnoji rady (1945 – 1952). Prešov 2003.
ZDÔVODNENIE návrhu o premiestnení Východosloven-ského ukrajinského múzea z Krásneho Brodu do Svidníka (1963) – ŠOBA, Košice, fond KNV.

 

Kontakt:

PhDr. Miroslav Sopoliga, DrSc.
Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku
Centrálna 258
089 01 Svidník
E-mail: sekretariat-muk@snm.sk

Súbory na stiahnutie