Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Nasledujúce riadky patria vplyvnému fenoménu, pôsobiacemu v určitom  čase  a priestore  –  propagande. Z definícií výkladových slovníkov vieme, že pod propagandou rozumieme jeden z druhov sociálneho ovplyvňovania. Jeho podstatou je zámerná snaha určitej autority ovplyvňovať verejnú mienku v súlade s cieľmi autority.[2]

O sile tohto fenoménu v spoločnosti svedčí fakt, že s propagandou sa dnes stretávame na každom kroku. Dôležitú rolu zohrala aj v minulosti (výborným príkladom je éra studenej vojny). Snáď najvýraznejším exponentom, ktorého propaganda preslávila, bol nemecký minister propagandy Joseph Goebbels. Jeho výrok je jasný a výstižný: Nezáleží na tom, aby propaganda mala úroveň, ale na tom, aby viedla k cieľu…[3]

Prítomný príspevok je zameraný na propagandu v slovensko-maďarskej relácii po prvej Viedenskej arbitráži z roku 1938. Jej hlavným cieľom bolo pripraviť sa na územné zisky (vytvoriť vhodnú atmosféru pre územnú revíziu) a upevniť legitimitu štátneho režimu prostredníctvom obrany pred národným nepriateľom. Je teda zrejmé, že ide najmä o propagandu očierňujúcu, ktorá pracuje s konštruktom nepriateľa vonkajšieho alebo vnútorného. Východiskom a hlavným faktorom formovania tejto propagandy boli medzištátne vzťahy. Tie ovplyvňovali dianie na vnútropolitickej scéne aj správanie sa obyvateľstva. A naopak – jednoducho možno hovoriť o prepojení týchto činiteľov.

Pristavme  sa  krátko  pri  charakteristike  medzinárodnej   i vnútropolitickej   scény   danej   doby.[4]

Dominantnú úlohu v medzinárodných vzťahoch začal už skôr hrať Hitler. Dôsledkom jeho ambícií bola aj Mníchovská konferencia  a Viedenská  arbitráž.  Rozhodnutie  z Viedne z 2. novembra 1938 a následné udalosti označované ako Malá vojna oklieštili Slovensko o časť územia a obyvateľstva  v prospech  Maďarska,  ktoré  sa  podieľalo  na rozbití ČSR.[5] S týmto stavom však nebola ani jedna strana spokojná. Vzťahy medzi oboma štátmi, na ktoré dozeral Berlín, boli stále napäté aj napriek tomu, že od jesene 1940 boli oficiálnymi spojencami Nemecka v Trojpakte.[6] Vzájomný  pomer  ostro  poznamenal  aj  princíp  reciprocity  – spočiatku odvetných akcií slovenskej vlády za perzekúcie Slovákov v Maďarsku.[7]

Druhým významným momentom, ktorý poznamenal tvár propagandy, bola vnútorná politika v Maďarsku a na   Slovensku.   Na oboch   stranách   možno   hovoriť o vyformovaní politických systémov s totalitnými prvkami, o  absencii  pluralitnej  demokracie  a korektného  vzťahu k menšinám.[8] Je očividné, že propaganda pochádzala práve z rozvetveného štátneho a straníckeho aparátu (ľudáckeho i horthyovského). Treba však povedať, že identifikovať zdroj sa dá v mnohých prípadoch len ťažko, prípadne nepriamo.

Jedným z pilierov propagandy sú emócie, ktoré sa zvlášť    dotýkajú    obyvateľstva    etnicky    minoritného i majoritného. Terčom propagandy bolo ťažko skúšané obyvateľstvo predovšetkým v novoutvorenom pohraničí – svoje tu zohrávala i skutočnosť, že propagandisti susedili bezprostredne vedľa seba,[9] čo zľahčovalo propagandistické  kanály  smerujúce  najmä  k  svojim  minoritám v druhom štáte.

Demonštrujme si teraz propagandu konkrétnejšie, na vybraných formách, respektíve spôsoboch propagandistických kampaní. Jednotlivé skupiny tvoria predo- všetkým písomné, verbálne, obrazové a hmotné formy.

Letáky. Jedným z najvýraznejších spôsobov propagandy, čo zaiste potvrdia bádatelia z archívov, boli letáky. Na území Slovenska sa vo väčšom množstve objavili   letáky   maďarského   pôvodu   v čase   Mníchova i Viedenskej konferencie. Ich autori vyzývali k odtrhnutiu sa od Čechov, ľudovému hlasovaniu, neplateniu daní či rôznym protištátnym činom.[10] Rozširovanie letákov bolo intenzívne aj neskôr. Promaďarské letáky, napísané často v slovenčine, boli zväčša anonymné. Vidno však, že  za nimi stoja skupiny podporované Budapešťou. Ich cieľom bolo obyvateľstvo na Slovensku a mali jednoznačný obsah: myšlienku     priateľstva     a spolupatričnosti     Slovákov a Maďarov, teda predpoklad k pripojeniu širšieho územia po prípadnom plebiscite.[11] Pri ich analýze vidíme viaceré stereotypy vnímania Slovákov, Čechov, ČSR. Argumentuje   sa   tým,   že slovenská minulosť nie je cyrilo- metodská ani svätováclavská, ale svätoštefanská a mariánska.

Časť maďarského propagačného materiálu sa na Slovensko dostávala cez diplomatické  kanály a ďalej sa rozširovala v sieti Zjednotenej maďarskej strany (politickej strany maďarskej menšiny na Slovensku).[12] Dobové pramene dokazujú, že ďalšiu časť letákov sem nedobrovoľne prinášali osoby, ktoré chceli prekročiť hranice a boli vydierané maďarskými orgánmi (strach spôsobil i to, že niektoré z nich odovzdali letáky slovenským inštitúciám).[13]

Ďalšiu skupinu tvoria letáky maďarskej proveniencie, ktoré boli určené predovšetkým slovenskej menšine v Maďarsku. Ich obsah akceleroval typické nástroje propagandy, a to pojem „jedna rodina“ (napr. láskou pritískame k srdcu synov všetkých národov…), ďalej emócie či vystupovanie autority, ktoré zbavuje ľudí kritického premýšľania (napríklad Horthy), objavujú sa tu aj   stereotypy   vnímania   ČSR   ako   obdobia   rabstva a utrpenia.

Slovenské orgány zachytili aj letáky, ktoré súviseli s radikálnou Szálasiho Stranou šípových krížov.[14]

Slovenská strana reagovala a zároveň svojou propagandou sledovala svoje ciele. Aj letáky zo slovenských zdrojov prúdili dvoma smermi – do vnútra svojho štátu a za hranice. V rámci Slovenska vhodne poslúžila prítomnosť maďarskej menšiny ako vnútorného nepriateľa, zároveň sa v majorite vytvárala predstava o kolabujúcom maďarskom štáte.[15] Znovu sa pri ich zostavovaní uplatnili bežné nástroje propagandy, napríklad nástroj označený pojmom „jedna rodina“ so spoločným menovateľom cítiť a uvažovať ako celý kolektív (napr. Si syn slovenskej matky! Nezabúdaj posielať deti do slovenskej školy! Naši bratia, naše sestry hynú tam a čakajú záchranu“ A nech neuplynie deň, že by sme aspoň jedného brata Slováka nepresvedčili, nepovzbudili…). Medzi klasické pravidlá propagandistickej práce patria  ovplyvňovanie  strachom  (napr.  Budapešť a Maďarsko prepadlo pekelnému strachu… žaláre sú preplnené.  Ba  ešte  i Boží  trest  prišiel…),  ako  i  slogany s burcujúcim rázom (napr. Chceme všetko, čo nám patrí, všetci do pochodu!); maďarskí politici sú stereotypne vnímaní   ako   grófi,   ktorým   odbila   dvanásta   hodina; maďarská menšinová politika sa metaforicky označovala ako päsť a čižma maďarského žandára.[16] Na protimaďarské letáky, ktoré boli rozširované po Bratislave v roku 1940, reagovala maďarská diplomacia protestom u slovenského premiéra (akoby sa to robilo s oficiálnym  vedomím ministra vnútra). Alexander Mach samozrejme rozhorčene obvinenia poprel, jeho podriadení dokonca zistili rozširovateľov,  no  jediná  zmienka,  ktorú  minister  o nich v dlhom liste Tukovi urobil, bola taká, že ide o osoby naivné a oveľa podrobnejšie sa venoval obhajobe gardistov.[17]

V slovenskej produkcii vznikli aj propagandistické letáky, určené slovenskej  minorite  v Maďarsku. Na rozdiel od maďarských letákov, ktoré sa snažili osloviť aj majoritu na Slovensku, tie slovenské nemali čo väčšine v Maďarsku ponúknuť (okrem účinku znepokojenia). Rôzne organizácie sa takýmto spôsobom snažili povzbudiť maďarských Slovákov v pronárodných aktivitách. Typickým nielen pre letáky, je porovnávanie životnej úrovne. O ľudáckych, poprípade gardistických zdrojoch svedčia aj zmienky o viere, že budúcnosť Slovákov v Maďarsku môže zaistiť len samostatný slovenský štát. Postavenie slovenskej menšiny je chápané ako zajatie. Pochopiteľne, bokom nezostávajú ani hrozby: Boh je s nami, kto proti nám, toho Parom zmetie!, a podobne.[18]

Tlač, pohľadnice, listy. Veľmi silným propagandistickým účinkom disponovala dobová tlač. Jej prieskum hovorí, že nacionalistické články so skresľujúcimi informáciami sa objavovali vtedy, keď štát disponoval zvýšenou sebadôverou po nejakom posilnení prestíže (diplomatickom úspechu). V prípade Slovenska to bolo napríklad v októbri 1939, po ukončení bojových operácií v Poľsku, do ktorých sa neslávne zapísala aj slovenská armáda.[19] Objavovali sa aj ako recipročné reakcie na udalosti za hranicami. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že intenzita protimaďarských a protislovenských článkov sa viazala na vývoj bilaterálnych vzťahov. Striedali sa krátke obdobia, kedy sa v mediálnych prestrelkách „zakopala vojnová sekera“, s vyostrenou kampaňou.

S letákmi a tlačou súvisí karikatúra. Na rozdiel od minulosti zrejme prišlo na tomto poli k útlmu, domnievam sa, že to bolo zapríčinené slabou objednávkou zo strany štátov (vzhľadom k formálnemu spojenectvu a kontrole Berlína), aj chýbajúcou anonymitou autorov karikatúr.

Svoju úlohu pri šírení propagandy zohrávali pohľadnice so zobrazením maďarských vodcov preberajúcich pričlenené mestá. Na Slovensku sa na jeseň 1938 napríklad zjavili poštové listy, adresované niektorým starostom prihraničných obcí – budapeštianske firmy im napríklad ponúkali za výhodných podmienok slávnostnú výzdobu obcí, keďže istotne podľa nich pripadnú Maďarsku.[20] Zistenia v tomto smere sú však skôr náhodné, málokedy sa podarilo propagačný materiál zaistiť (napríklad pri domových prehliadkach či výnimočným priznaním osoby, ktorá takúto korešpondenciu dostala).

Verbálna propaganda. Burcujúcou formou propagandy boli aj texty básní či piesní, ktoré si zvykli spievať gardisti, alebo naopak, príslušníci Maďarskej strany.

Okrem periodickej tlače dokázal osloviť širšie masy čoraz obľúbenejší rozhlas. Vysielanie maďarského rozhlasu a jeho kampaň vo všeobecnosti presviedčala verejnosť v Maďarsku, že na Slovensku je zle, a verejnosť na Slovensku o tom, že v Maďarsku je lepšie. Opäť je tu prítomný fenomén porovnávania životnej, sociálnej a hospodárskej úrovne. Rozhlas informoval aj o perzekúciách svojich menšín na druhej strane. Zachovala sa pozoruhodná reakcia, či skôr konšpiračná dedukcia slovenskej diplomacie, na obvinenie maďarského rozhlasu z decembra 1939, v ktorom sa hovorilo, že sú v Ilave zavretí slovenskí Maďari. Podľa slovenského ministerstva zahraničných vecí išlo  o  úmyselné  brzdenie  rozvoja  cestovného  ruchu  na Slovensku vo vianočnom období.

Slovenské spravodajstvo tiež využívalo porovnávanie života v oboch krajinách, prirodzene vo svoj prospech.[21]

Propagandu zneužívali aj najvyšší politickí reprezentanti oboch štátov, napríklad Miklós Horthy vo svojich prejavoch k vojakom na jeseň 1938. Analyzované boli aj verejné vystúpenia Jánosa Esterházyho, predstaviteľa maďarskej politickej strany na Slovensku (tie mali pochopiteľne iný charakter).[22] Z dostupných prameňov vieme aj o návštevách a prejavoch ľudáckych činiteľov, účinných najmä v pohraničí, kde sa snažili  navodiť  atmosféru strachu pred útokom Maďarov. Pod vedením ľudákov sa tým burcoval ľud k jednote.[23] Aktívny bol Šaňo Mach, na ktorého sa často sťažovala maďarská diplomacia. Obhajoval sa, že sa všemožne snaží o zlepšenie slovensko- maďarského vzťahu v záujme pokoja.

Nemôžeme podceniť ani význam „šuškanej propagandy“, ktorú možno označiť aj za dôsledok iných foriem propagandy. Aj keď rôzne poplašné správy sa šírili spontánne, cítiť  zámerné  pozadie.[24]   Čo  bolo  najčastejšie  ich obsahom, sa môžeme dozvedieť z množstva hlásení bezpečnostných a spravodajských orgánov, samozrejme pri zachovaní   kritického   nadhľadu.   Často   išlo   o   zvesti o obsadení krajov na úkor svojho suseda [25], alebo komentovanie vnútropolitických problémov susedného štátu.[26] Pokiaľ do roku 1944 mala táto propaganda aspoň čiastočne reálny podklad, od začiatku tohto roku nezmyselné chýry narastali. Paradoxné bolo, že v Maďarsku sa v prvých mesiacoch roku 1944 šírili správy o skorom obsadení Slovenska Wehrmachtom [27], ktorý napokon v marci obsadil práve Maďarsko. Vyľakať (či potešiť) mohli napríklad aj stopercentne zaručené správy o zastrelení Tisa [28], alebo maďarského premiéra po nemeckom obsadení Maďarska.[29] Na slovenskej strane sa stále hovorilo o horlivej činnosti maďarskej menšiny, čím sa zastierali skutočné problémy štátu. Obeťou slovensko- maďarskej propagandy bolo veľmi často aj židovské obyvateľstvo, obviňované z pomoci maďarskej iredente.[30]

Spôsoby obrazového a hmotného rázu. Z týchto propagandistických spôsobov možno vyzdvihnúť publikovanie tendenčných máp,[31] zbieranie fotografií rôznych stavieb,[32] ostentatívnu výzdobu objektov – napríklad peážnych vlakov,[33] nelegálne nosenie národných symbolov, označovanie spotrebného tovaru v národných farbách. Slovenské hraničné orgány napríklad zachytili cigarety s označením  Felvidék,[34] provokujúca bola aj výroba cukroviniek v Trnave v červeno-bielo-zelenej farebnej kombinácii.

Záver. V rámci sumarizácie problematiky možno potvrdiť, že v propagandistickej hre mali hlavnú rolu štátne a stranícke orgány, obyvateľstvo tvorilo obecenstvo, neraz značne zaangažované do tejto hry. Určiť celkový rozsah propagandy, manipulácie s verejnou mienkou, pochopiteľne nie je možné. Dôsledky propagandy však boli enormné  –  v nálade  medzi  obyvateľstvom  aj  ďalších reakciách štátnej moci. [35] Propaganda tých čias významne prispela k antidemokratickému ovzdušiu skúmanej oblasti. Mnohí občania hlásiaci sa k minoritnej národnosti – na Slovensku najmä maďarskej a v Maďarsku slovenskej – boli v súvislosti so šírením takejto propagandy uväznení alebo vyhostení, iní pozorne sledovaní bezpečnostnými zložkami,  znemožňoval  sa  im  legálny  prechod  hraníc a pod. [36] Pri propagandistických kampaniach boli použité klasické nástroje, ktoré zosilňovali ich efekt.

Na problematiku slovensko-maďarskej propagandy je možné nazerať i z ďalších rovín. Prítomný exkurz, ktorý odhaľuje pomery danej doby, ponúka nové výzvy do hlbšieho štúdia, precíznejšieho bádania. Následne vznikajú ďalšie horizonty jej interpretácie:

• úloha orgánov propagandy,

• ďalšie spôsoby a mechanizmy propagandy,

• vzťah slovenskej propagandy a kontrapropagandy,

• porovnanie s inými (dôležitejšími) témami propagandy,

• interdisciplinárny prístup k štúdiu a interpretácii propagandy (napr. žurnalistika, politológia, jazykoveda),

• iné.

Poznámky:

[1] Odznelo ako habilitačná prednáška z odboru 2.1.7. história na FF UKF v Nitre dňa 6. 9. 2011. Príspevok je súčasťou riešenia projektu VEGA č. 1/0118/11.

[2] K rôznym metodologickým i praktickým otázkam propagandy pozri napríklad COLE 1996, COLE (ed.) 1998, COMBS – NIMMO 1993, ELLUL 1973, FIDELIUS 1998, CHOMSKY – HERMAN  1988, JOWETT – O' DONNELL 1992, KLEMPERER 2003, KOUKOLÍK – DRTILOVÁ 2008, PRATKANIS – ARONSON 1991.

[3] Úryvok z prejavu Josepha Goebbelsa z 9. januára 1928.

[4] K vývoju medzinárodnej situácie v medzivojnovej Európe pozri napríklad FERIANCOVÁ 2010.

[5]    Bližšie  pozri  napríklad  DEÁK  1986:19,  44–71,  189–197,  DEÁK 1998:16–17, KIČKOVÁ 2009:129–139.

[6] Bližšie pozri LACKO 2009:198–212.

[7] Bližšie pozri napríklad ČIERNA-LANTAYOVÁ 1992:12, JANEK 2005:74–89, TILKOVSZKY 1972:36–40, VIETOR 1968:42.

[8] Bližšie pozri napríklad ARPÁŠ 2001.

[9] VIETOR 1968: 15

[10] Štátny archív (ďalej ŠA) Nitra, f. Okresné četnícke veliteľstvo (ďalej OČV) Nitra, šk. 8, č. 759 a 969/1938 dôv. Štátny archív, pobočka (ďalej ŠAP) Nitra, f. Okresný úrad (ďalej OÚ) Nitra, šk. 37, bez č./1938 prez.

[11] PEKÁR 2004:89. Častý výskyt letákov a pamfletov zaznamenávali pracovníci   železníc.   81   kusov   protištátnych   letákov   s nadpisom „Celistvosť Slovenska len pod ochranou sv. Štefana! Nešťastné Slovensko, čo ťa ešte čaká?“ sa našlo 25. a 26. 4. 1939 na železničnej stanici v Čadci v nákladnom vlaku, ktorý prišiel z Bohumína (Poľsko). Žandári predpokladali, že ich rozširovateľmi mohli byť poľskí železničiari, že boli tlačené v Maďarsku a prevezené tranzitom do Poľska. To isté sa zopakovalo s 12 kusmi letákov 11. 5. 1939. Slovenský národný archív (ďalej SNA), f. Ministerstvo vnútra (ďalej MV), šk. 15, č. 156 a 5954/1939 prez.).

[12 ] Z odpovede Ústredne štátnej bezpečnosti na upozornenie obranného oddelenia ministerstva národnej obrany z 15. 2. 1944. SNA, f. Ústredňa štátnej bezpečnosti (ďalej ÚŠB), šk. 844, č. 4924/1944. Bližšie pozri HETÉNYI 2011.

[13] Dňa 31. 12. 1938 odovzdala jedna osoba z odstúpeného územia slovenskej finančnej stráži dva balíky štvavých letákov v celkovom počte 600 ks s nadpismi „Ešte aj teraz ďalej luhajú Česi“. Meno osoby bolo treba na príkaz Krajinského úradu zatajiť. Podľa tvrdení tohto človeka, maďarskí žandári mu prikázali, aby balíky preniesol na územie Slovenskej krajiny a rozširoval letáky v určitých obciach (ŠAP Nitra, f. OÚ Zlaté Moravce, šk. 28, č. 42/1939 prez.).

[14] ŠAP Nitra, f. OÚ Nitra, šk. 59, č. D1-52/1945 prez.

[15]   Magyar  országos  levéltár  (Maďarský  krajinský  archív  v Budapešti, ďalej MOL, f. Külügyminisztérium (ďalej KüM, K-63, fasc. 459, č. 4010/1940. SNA, f. ÚŠB, šk. 518, č. 33741/1943.

[16] V niektorých mestách, napríklad v Topoľčanoch a Kokave nad Rimavicou   boli   v septembri   1943   rozširované   letáky   a na   domy nalepované nálepky. Obsah letákov z Kokavy nad Rimavicou: „1. Slovenská zem a Slovenská krv v Maďarsku patrí k nášmu Slovensku, 2. Žiadame späť všetkých bratov a všetku zem, čo nám podle odtrhli Maďari, 3. Nikdy neschválime odtrhnutie našej krvi Maďarmi…4. Žiadame reciprocitu…5. Maďar – Žid na Slovensku nesmú žiť.“ (SNA, f. Ministerstvo zahraničných vecí [ďalej MZV], šk. 128, č. 3416/1943.). Kokavská žandárska stanica poznamenala, že „každý Slovák, ktorý si leták prečítal, odchádzal na tvári s úsmevom. Osoby maďarskej národnosti prejavili smutnú náladu – neistotu“. Keďže k porušeniu poriadku   napokon   neprišlo   a obsah   letákov   sa   čiastočne   zhodoval s obsahom článku  ľudáckeho  poslanca  Konštantína  Čulena  v časopise „Slovenská pravda“, prípad nebol súdu oznámený (ŠA Banská Bystrica, f. Pohronská župa II., šk. 34, č. 3619/1943 prez.).

[17] SNA, f. MZV, šk. 128, č. 50972/1940.

[18]    Letáky  s nadpismi:  „Nezabúdaj“,  „Odkaz  košických  gardistov“, „Slováci – Vojaci – Gardisti!“ a „Slováci a Slovenky!“. SNA, f. MZV, šk. 128, č. 51165/1940.

[19] Eseje v Slováku, gardistických novinách, podporovali po salzburských rokovaniach  napríklad  „šuškanú  propagandu“,   že  Slovákom  Hitler prisľúbil späť Žitný ostrov, Levice, Nové Zámky a Košice. Alexander Mach tieto dezinformácie musel oficiálne vyvracať (MOL, f. KüM, K-63, šk. 458, č. 2434/1940.). Na druhej strane promaďarské časopisy vydávané v Maďarsku vôbec nezaostávali v ostrom tóne. Obyvatelia Slovenska si však radikálnu politickú tlač z Maďarska nemohli bežne kúpiť, keďže bol jej dovoz zakázaný. Okrem toho maďarské tlačové orgány na Slovensku podliehali bezpečnostnej cenzúre (SNA, f. MZV, šk. 128, č. 50972/1940.).

[20] S písomnou agitáciou vo forme poštových zásielok z Maďarska sa slovenské bezpečnostné orgány stretli 24. 11. 1938, keď starosta Malého Cetína (okres Nitra), člen Zjednotenej maďarskej strany, prijal poštou z Budapešti list, v ktorom sa obecnému predstavenstvu ponúkali rôzne služby, napríklad skrášľujúce práce v obci pri slávnostiach v rámci prípadného obsadenia obce maďarskou správou. Je možné, že podobné zásielky dostali funkcionári Zjednotenej strany i v iných obciach. Maďarská firma sa pravdepodobne snažila rozšíriť svoje obchodné aktivity aj za hranice, pričom ešte predpokladala posun česko-slovensko– maďarských hraníc viac na sever. ŠA Nitra, f. OČV Nitra, šk. 8, č. 826/1938 dôv.

[21] O prekvapení maďarských vojakov z priaznivej situácie na Slovensku informoval vo februári 1939 dôverník žandárskej stanice Ivánka pri Nitre: „Maďarskí vojaci sú vraj veľmi nespokojní, lebo im vraj bolo vždy hovorené, že u nás v ČSR je veľký hlad, ľudia chodia veľmi otrhaní…a teraz sa sami presvedčili, že je to práve naopak. A preto, keby vraj k niečomu došlo, nie žeby išli proti nám, ale proti svojim magnátom a barónom.“ Vyjadril sa aj k nepovoleniu kongresu maďarských Slovákov v Nových Zámkoch, ktorý sa mal konať vo februári – kongres bol vraj odložený, lebo vojaci, ktorí sa vrátili z maďarsko-slovenských hraníc, sa vzbúrili, pretože boli oklamaní o pomeroch na Slovensku (ŠA Nitra, f. OČV Nitra, šk. 10, č. 117/1939 dôv.). Bližšie pozri ÁDÁM 1970:220 – 416.

[22] Bližšie pozri PODOLEC 2003:182–193.

[23]   Prejav  ministra  Ferdinanda  Ďurčanského  z 20.  12.  1938  ohodnotil maďarský vyslanec ako výpad proti Maďarsku. Vyslanec, ktorý interpeloval pražského ministra zahraničných vecí Františka Chvalkovského, upozornil aj talianske vyslanectvo, že podobné prejavy môžu mať negatívny vplyv aj na talianske záujmy (MOL, f. KüM, K-63, fasc. 71, zv. 7/7-XVIII, č. 29/1939.).

[24] MOL, f. KüM, K-63, fasc. 64, zv. 7/7-I, č. 127/1938. ŠA Nitra, f. OČV Nitra, šk. 10, č. 8/1939 dôv. ŠAP Modra, f. OÚ Bratislava – vidiek, šk. 24, č. 424/1939 prez. ŠA Prešov, f. Šarišsko-zemplínska župa (ďalej ŠZŽ), šk. 108, č. 230/1940 ŠB prez.).

[25]   SNA,  f.  ÚŠB,  šk.  487,  č.  22271/1943.  SNA,  f.  ÚŠB,  šk.  600,  č. 10331/1944. ŠAP Nitra, f. OÚ Nitra, šk. 40, bez č./1939 prez., ŠAP Nitra, f. OÚ Nitra, šk. 49, č. 1393/1941 prez. ŠA Nitra, f. OČV Nitra, šk. 10, č. 8/1939 dôv. ŠA Prešov, f. ŠZŽ, šk. 108, č. 85/1940 ŠB prez.

[26] Žandárska stanica Vajnory 27. 10. 1939 podala správu o obchodníkovi Joachimovi Benčičovi z Vajnor, ktorý rozprával, že obchodné rokovanie s Maďarskom bolo prerušené, nakoľko si Maďari kládli požiadavku, aby slovenská strana platila za odobratý tovar americkými dolármi (ŠAP Modra, f. OÚ BL, šk. 27, č. 2714/1939 prez.). Slovenské vyslanectvo v Budapešti 15. 12. 1939 informovalo ministerstvo zahraničných vecí, že 13. decembra maďarské noviny i rozhlas priniesli správu o zatváraní Maďarov na Slovensku a o ich odvlečení do Ilavy. Tieto správy sa objavili hneď po príchode Jánosa Esterházyho do Budapešti. Chargé d´Affaires Záhorák vyslovil dedukciu, že za týmto počínaním väzí tendencia brzdiť cestovný ruch na Slovensko, ktorý „z príležitosti vianočných sviatkov sa veľmi sľubne vyvíjal,  ale po  uvedenom slabo ochabnul“ (SNA, f. MZV, šk. 128, č. 21304/1939). Propaganda sa zneužívala i v čase, keď Alexander Mach odstúpil z pozície šéfa Hlinkovej gardy – napríklad že Hitler prijal požiadavku Maďarov, ktorí sa sťažovali na činnosť Macha, alebo protirečivé tvrdenie, že Mach sa chcel zúčastniť na puči a pripojiť Slovensko k Nemecku (situačná správa policajného riaditeľstva v Prešove za máj 1940, ŠA Prešov, f. ŠZŽ, šk. 108, č. 586/1940 ŠB prez.). Trebišovský okresný úrad v máji 1940 hlásil šírenie    propagandy    (pravdepodobne    od    ľudí,    ktorí    prichádzali z Maďarska), že medzi členmi slovenskej vlády panuje názorová nezhoda a nejednotnosť o postavení Slovenska. Za stúpencov nemeckého protektorátu mali byť označení Mach a jeho ľudia, za stúpencov ruskej orientácie sa udával Sivák a medzi stúpencov maďarského smeru patrili ostatní členovia vlády (situačná správa okresného úradu v Trebišove za máj 1940, ŠA Prešov, f. ŠZŽ, šk. 108, č. 586/1940 ŠB prez.). Začiatkom roku 1942 sa na Slovensku rozširovali chýry v súvislosti s návštevou nemeckých štátnikov v januári 1942 v Maďarsku, že Maďari odopierajú vyslať svoje vojská na východný front a svoje zbory pošlú len vtedy, keď im bude vrátené celé Slovensko. Rozširovateľov sa nepodarilo chytiť, o čom Štátny policajný úrad v Nitre informoval Ústredňu štátnej bezpečnosti 30. 4. 1942 (ŠA Nitra, f. Župný úrad Nitra III., šk. 59, č. 406/I-5/ŠB/1942 prez.).

[27] ŠA Nitra, f. Oblastné žandárske veliteľstvo (ďalej ObŽV) Nitra, šk. 7, č. 4/1944 dôv., ŠAP Nitra, f. OÚ Nitra, šk. 56, č. D1-158/1944 prez.

[28] ŠA Nitra, f. ObŽV Nitra, šk. 7, č. 4/1944 dôv.

[29] ŠA Nitra, f. ObŽV Nitra, šk. 7, č. 58/1944 dôv.

[30]  Nasvedčuje tomu i situačná správa nitrianskeho okresného náčelníka z októbra    1941:    „Potrebné    je    vystupňovať    národnú    hrdosť…k imunizovaniu duší voči propagande z druhej strany, ktorá využíva protižidovské opatrenia u nás. Rozširujú sa správy, že preto sú židia sústreďovaní  do  Nitry  a Seredi,  lebo  tieto  kraje  budú  pripojené k Maďarsku a Slovensko bude odškodnené čiastkou z Moravy. Tejto propagande napomáhajú židia, lebo v Maďarsku sa im žije lepšie. Zisťujú židov, ktorí majú príbuzných v Amerike a v Anglicku – ich cestou chcú ovplyvňovať  verejnú  mienku  v Amerike…v  prospech  Maďarska. Židia v Nitre sú zmaďarizovaní. Nitru treba na 100 % poslovenčiť…“ ŠAP Nitra, f. OÚ Nitra, šk. 48, Mesačné situačné správy/1941 prez.

[31] Pražská ministerská rada sa 12. 11. 1938 uzniesla na pokyne podriadeným úradom vykonávajúcim tlačovú cenzúru,  aby  v tlači potlačili akékoľvek mapy so zakreslenou demarkačnou čiarou. O to bolo požiadané aj slovenské ministerstvo vnútra (SNA, f. MV, šk. 3, č. 828/1938 prez.). Na druhej strane maďarské úrady svoj územný zisk netajili, ba ho propagandisticky a nepravdivo fabulovali. V januári 1939 Krajinský úrad získal informácie, že sa v maďarskom pomedzí rozširovali mapy Maďarska so zakreslenou demarkačnou čiarou, ktorá však nebola zhodná s úradnou demarkačnou čiarou. Na maďarskom území boli zakreslené obce ležiace na území Česko-Slovenska. Podľa Krajinského úradu účelom tejto propagandy bolo znepokojovať obyvateľstvo pohraničných obcí (ŠA Nitra, f. OČV Nitra, šk. 10, č. 45/1939 dôv.). V lete 1940 sa naopak šírili slovenské mapy, ktoré maďarské vyslanectvo považovalo za tendenčné a vydané na podporu slovenských územných požiadaviek. Šlo o publikáciu historika Branislava Varsika „Národnostná hranica slovensko-maďarská v ostatných dvoch storočiach“ z roku 1940 (MOL, f. KüM, K-63, fasc. 459, č. 4334/1940). Prezídium rezortu vnútra považovalo za nevyhnutné, aby bola vo všetkých verejných knižniciach, pretože    mala    podľa    neho    ďalekosiahly    význam    z politického i národnostného ohľadu (ŠAP Modra, f. OÚ Bratislava – vidiek, šk. 44, č. 113/1943 prez.).

[32]   Pražské  ministerstvo  zahraničných  vecí  a následne  i  predsedníctvo slovenskej vlády požiadali 28. 12. 1938 rôzne štátne inštitúcie a úrady o zaslanie fotografického materiálu z odstúpeného územia. Tento materiál mal byť pripravený k obranným účelom proti prípadnej maďarskej propagande, ktorá – ako slovenskí i českí činitelia predpokladali – mala výsledky 20-ročnej práce a výstavby na tomto území ukazovať svetu ako vlastnú prácu. Prezídiu rezortu vnútra sa takýto materiál podarilo zabezpečiť a 20. 2. 1939 predložilo album fotografií predsedníctvu vlády. ŠAP Nitra, f. OÚ Zlaté Moravce, šk. 28, č. 62/1939 prez. SNA, f. MV, šk. 14, č. 1780/1939 prez. ŠAP Modra, f. OÚ Bratislava – vidiek, šk. 23, č. 91/1939 prez.

[33] Železničné vlaky, ktorými sa po vypuknutí vojny so Sovietskym zväzom prevážali cez územie Slovenska maďarské vojenské transporty, boli neraz pomaľované protislovenskými nápismi, heslami a mapami. Miestne úrady dostali nariadením prezídia ministerstva vnútra, resp. Ústredne štátnej bezpečnosti z 2. decembra 1941 úlohu odfotografovať ich a presne zistiť okolnosti vzniku malieb. Taktiež mali sústrediť pozornosť na provokatívne správanie sa maďarských vojakov voči slovenským občanom. Ostentatívne sa nejedenkrát správali i maďarskí robotníci, ktorí cez slovenské územie cestovali v železničných transportoch do Nemecka i z neho. O problémoch s maďarskými vlakovými vozňami poznačenými propagandistickými symbolmi hovorí množstvo archívnych dokumentov (ŠA Bratislava, f. Župný  úrad Bratislava III., šk. 21, č. 66/1942 prez.). Provokácie vychádzali i zo slovenskej strany. 19. 7. 1939 na stanici v Ruskove zrejme niekto zo slovenského   peážneho   vlaku   vykrikoval   na   maďarských   žandárov „kikirikí“. Tento prípad maďarské žandárstvo hlásilo na vyššie orgány (usvedčiť konkrétneho páchateľa nebolo však možné). SNA, f. MV, šk. 20, č. 9642/1939 prez.

[34] ŠAP Modra, f. OÚ Bratislava – vidiek, šk. 24, č. 462/1939 prez.

[35] Intenzitu propagandy odzrkadľovali aj rôzne udalosti, pri ktorých slúžila ako sprievodný jav, resp. ako nástroj k dosiahnutiu konkrétnych cieľov. Takouto udalosťou bolo predovšetkým vyhlásenie Viedenskej arbitráže, ktoré vyvolalo podpisové akcie z rokov 1938 a 1939, sledujúce pripojenie ďalších obcí k Maďarsku, ale aj sčítania ľudu.  V riadnom cenze roku 1940 sa v niekoľkých dokumentoch objavujú zmienky, že viacerými  spôsobmi  sa  propagandisticky agitovalo  za  prihlásenie  sa k určitej národnosti. Bližšie pozri TIŠLIAR 2010:25–35.

[36] Bližšie pozri KOVÁCS 1993:127–155.

Literatúra a pramene:

ÁDÁM, M. (ed.): Diplomáciai iratok Magyarország külpolitikájához    1936    –    1945    III.    Magyarország külpolitikája 1938 – 1939. Budapešť 1970.

ARPÁŠ, R.: Autonómia: víťazstvo alebo prehra? Vyvrcholenie politického zápasu HSĽS o autonómiu Slovenska. Bratislava 2011 (rukopis).

COLE, R.: Propaganda in Twentieth Century War and Politics. Lanham 1996.

COLE, R. (ed.): The Encyclopedia of Propaganda. New York 1998.

COMBS, J. – NIMMO, D.: The New Propaganda : The Dictatorship of Palavar in Contemporary Politics. New York 1993.

ČIERNA-LANTAYOVÁ, D.: Podoby česko-slovensko – maďarského vzťahu 1938 – 1949. Bratislava 1992.

DEÁK, L.: Viedenská arbitráž 2. novembra 1938. Bratislava 1998.

DEÁK, L.: Zápas o strednú Európu 1933 –  1938. Bratislava 1986.

ELLUL, J.: Propaganda : The Formation of Men's Attitudes. Random House1973.

FERIANCOVÁ, A.: (Ne)nájdená bezpečnosť : Československo, Nemecko a úpravy medzinárodného systému v Európe 1922 – 1926. Nitra 2010.

FIDELIUS, P.: Řeč komunistické moci. Praha 1998. HETÉNYI,          M.:          (Zjednotená)        Maďarská             strana    na Slovensku 1939 – 1945. Nitra 2011.

CHOMSKY, N. – HERMAN, E.: Manufacturing Consent : The Political Economy of the Mass Media. New York 1988.

KIČKOVÁ, A.: Runcimanova misia a Československo v roku 1938. In: České, slovenské a československé dějiny 20.  století IV. Hradec Králové 2009, s. 129–139.

KOVÁCS, L. G.: A szlovákiai magyarság a második világháború   éveiben    1939    –    1945.    In:    Fejezetek a csehszlovákiai magyarság történetéböl. Bratislava 1993, s. 127–155.

JANEK, I.: Cseh-szlovák – magyar diplomáciai kapcsolatok és tárgyalások 1938-1939-ben. In: Irodalmi Szemle, č. 9, 2005, s. 74–89.

JOWETT, G. – O' DONNELL, V.: Propaganda and Persuasion. 2. vyd. Newbury Park 1992.

KLEMPERER, V.: Jazyk Třetí říše: poznámky filologovy. Jinočany 2003.

KOUKOLÍK, F. – DRTILOVÁ, J.: Základy stupidologie : Propaganda a logické klamy. In: Britské listy, 19. 2. 2008, https://blisty.cz/art/39049.html.

LACKO, M.: Podivní spojenci: slovensko-maďarské konflikty v dokumentoch slovenskej armády. In: Od Salzburgu do vypuknutia Povstania. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VIII. Bratislava 2009, s. 198–212.

MAGYAR országos levéltár, fond Külügyminisztérium. PEKÁR, M.: Východné Slovensko v druhej republike 1938– 1939. In: Acta historica neosoliensia 7. Banská Bystrica 2004, s. 87–97.

PODOLEC, O: Slovensko-maďarské konflikty a ich odraz na pôde slovenského snemu. In: Slovensko vo vojnách a v konfliktoch v 20. storočí. Bratislava 2003, s. 182–193.

PRATKANIS, A. – ARONSON, E.: Age of Propaganda : The Everyday Use and Abuse of Persuasion. New York 1991.

SNA, fondy MV, MZV a ÚŠB.

ŠA v Banskej Bystrici, fond Pohronská župa II. ŠA v Bratislave, fond Župný úrad III.

ŠA v Bratislave, pobočka v Modre, fond OÚ Bratislava – vidiek.

ŠA v Nitre, fondy Župný úrad III., Okresné četnícke veliteľstvo a Oblastné žandárske veliteľstvo Nitra.

ŠA v Nitre, pobočka v Nitre, fondy OÚ Nitra a Zlaté Moravce.

ŠA v Prešove, fond Šarišsko-zemplínska župa. TILKOVSZKY, L.: Južné Slovensko v rokoch 1938 – 1945. Bratislava 1972.

TIŠLIAR, P: Sčítanie ľudu z roku 1940: k niektorým aspektom   organizovania   a priebehu   cenzu.   In:   Život v Slovenskej republike. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov IX. Bratislava 2010, s. 25–35.

VIETOR, M.: Dejiny okupácie južného Slovenska. Bratislava 1968.