Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Na úvod. Dolnozemskí Slováci sú neoddeliteľnou súčasťou etnického spoločenstva Slovákov. Aj napriek izolovanosti od materského etnika si zachovali svoje etnokultúrne identifikačné znaky, ktorými sa diferencujú od obklopujúcej majority. V inoetnickom prostredí si na kultúrnej báze vytvorili taký model, ktorý im umožňoval prežiť v nových podmienkach a tak v rôznej miere odolávať asimilačným tendenciám. Aj z tohto dôvodu tu má medzigeneračný prenos kultúrnych prvkov nielen kumulatívny, ale aj selektívny charakter.

Príspevok je zameraný na vybrané rodinné obyčajové tradície slovenských vysťahovalcov v obci Bodonoš v severozápadnej časti Sedmohradského Rudohoria v bihorsko-salajskej oblasti. Slovenská enkláva v Rumunsku vznikla z rôznych ekonomických, sociálnych a historických príčin v rámci procesu osídľovania Dolnej zeme. Obec vznikla primárnou kolonizáciou prevažne Slovákov z Kysúc, z okolia Detvy a Gemerskej stolice. Obyvatelia sú väčšinou rímskokatolíci. Proces kolonizácie sa uskutočnil v rámci Uhorska, no po jeho rozpade sa migranti ocitli odlúčení od svojho materského etnika a na území novovzniknutých štátov. Striktné rešpektovanie rodinných a kalendárnych obyčají bol jeden z významných faktorov, ktorý prispel ku kultúrnej identifikácii slovenského spoločenstva v Rumunsku i dnes.

Veľká časť prítomného materiálu bola získaná terénnym výskumom sústredeným na bihorskú oblasť. Cieľom príspevku je poukázať na slovenskú minoritnú komunitu v Bodonoši prostredníctvom prezentovania pôvodných a súčasných vybraných rodinných obyčají.

Rodina je základnou bunkou spoločnosti. Tvoria ju jednotlivci, ktorí sú recipročne poprepájaní manželskými alebo príbuzenskými zväzkami. Rodina plní tri bazálne funkcie – reprodukčnú, prostredníctvom ktorej je zabezpečená biologická kontinuita; hospodársku, ktorá zabezpečuje uspokojenie materiálnych potrieb rodiny; a spoločenskú, ktorá zabezpečuje proces socializácie členov rodiny s prihliadnutím na jeho genderové a vekové vlastnosti.

Veštby a povery spájané s tehotenstvom sú v skúmanej lokalite prítomné dodnes. Náznakmi, podľa ktorých vedeli Bodonošania usúdiť, že do domu pribudne nový člen rodiny boli, keď si na dome postavil bocian hniezdo, alebo ak na hostine preliali pohár s vínom. (Podľa toho, ktorým smerom víno tieklo, odhadovali kde budú najskôr krstiny.) Pri očakávaní prvého dieťaťa v rodine preferovali syna. Bolo to nielen z dôvodu prenosu priezviska, ale aj dedenia a zveľaďovania majetku. Ak sa syn oženil, priviedol do domu nielen novú pracovnú silu, ale aj získaný majetok – veno. Na život dieťaťa mal vplyv deň počatia, aj narodenia: „Ňebolo slobodno abi si chlap ze ženu ľehaľi spolu ve sredu a f pjatek preto bo to boľi križove dňi. A ňebolo dobre aňi to abi sa ve pjatek dahdo naroďil. Moj tatka sa tak ve pjatek naroďiľi a ňebolo to dobre, ňemaľi šťasťa celi život.“ (žena, 1968)

Tehotná žena bola označovaná ako „hruba žena“, resp. „ťažka žena“. Slobodnú gravidnú ženu nazývali prespanka. Počas tehotenstva nastali aj zmeny v odievaní. Samodruhé ženy nosili širší odev a niektoré sa „zašívali“ do plátna. Každá žena sa vyhýbala zverejneniu svojho stavu až kým nebol jednoznačne viditeľný. Predčasné priznanie, dokonca aj v rodine, bolo považované za neslušné. Ďalším dôvodom bola hanba, najmä ak v rodine už mali niekoľko detí. Jakubíková (1997:163) sa domnieva, že takéto správanie môže mať korene už v dobách, kedy utajovanie tehotenstva bolo pre ženu spôsobom ochrany pred vplyvom zlých síl. Gravidné ženy v Bodonoši, ktoré zvolili variant utajenia tehotenstva „sťahovaním brucha“ a zašívaním sa do plátna, boli väčšinou prespanky. Takéto počínanie mohlo mať vážny dopad nielen na zdravotný stav dieťaťa, ale aj na jeho fyzický vzhľad. V záujme priaznivého vývoja plodu musela tehotná žena jesť viac ako obyčajne, „jedla aj za seba aj za to ďecko čo nosila“. Ak takáto žena prišla do domu, kde práve pripravovali jedlo, museli jej z neho ponúknuť. Dokonca si ho mohla aj sama vypýtať, v rámci viery, že ak sa jej zažiadaného jedla nedostane, môže dôjsť k spontánnemu potratu. V prípade, ak na tehotnú ženu niečo spadlo, niekto po nej niečo hodil alebo ju uštipol, mala sa chytiť za pätu alebo za bok, aby sa dotyčná vec nepreniesla na dieťa, respektíve neostala ako znak na menej viditeľnom mieste. „Moja mamka keď boľi ťažka ze semňu tak im spadla na čelo sľifka. Chitro sa chiťiľi za bok. To tak treba keď je žena ťažka a dahdo do ňej dačo hoďi, tak musi sa chiťiť takeho mesto ďe ňevidno abi ďecku čo nosi ňeostal na ťeľe znak. Mamka sa chiťiľi za bok aľe mňe slifka ostala na ruki, tento kavovi znak to je sľifka… A aj striko Morci tak svokru ušťipľi za locheť aľe oňi sa nechiťiľi ňikďe tak chlapovi ostala taka pľacava ruka a pram na tim istim mesťe ďe mamku-svokru ftedi ušťipľi. To potem ešťe aj ďeťi ďeďja daľej. Dakedi to bola pravda aľe teraz to už vimodľiľi ženi ve kostoľe z ružencami.“ (žena, 1968). Dodnes sa zachovala len jedna z týchto obyčají, ktorá spočíva v ponúkaní tehotnej ženy pripravovanými jedlami.

Verilo sa tiež, že veľký vplyv na samodruhú ženu malo aj zľaknutie. V takomto prípade mohlo dôjsť až k potratu, „ľebo f tim momenťe keď sa zľakňe sa to ďecko od ňej odľepi“ (žena, 1940). Ako liek sa používal „vredof koreň, čim si bolo treba ponaťerať okolo sľepich očoch a popod nos“. Na dieťa mal veľký vplyv aj matkin psychický stav. Ak gravidná žena bola počas svojho tehotenstva veselá, pokojná a spievala si, predpovedalo sa, že aj dieťa bude usmievavé, pekné a spokojné. Aj negatívne nálady sa prenášajú na dieťa, ktoré bude utiahnuté, smutné, nespokojné, mrzuté atď. Úmrtia gravidných žien súviseli najčastejšie s interrupciou, alebo predpôrodnými komplikáciami, zvyčajne kvôli absencii odbornej pomoci. Pre dosiahnutie abortu sa spoliehali na kúpele v horúcej vode, respektíve rôzne odvary. V skúmanej lokalite boli od roku 1970 do 2000 neoficiálne zaznamenané tri takéto úmrtia. Ďalšiu kategóriu tvorili ženy, ktorým komplikácie vzniknuté tesne pred pôrodom spôsobili smrť. V takomto prípade neboli v skúmanej lokalite zaznamenané žiadne snahy o záchranu dieťaťa. Týmto ženám dávali do truhly aj rozličné predmety určené pre dieťa (plienky a odev), „abi mala do čeho ďeťatko obľesť“. Ojedinelé neboli ani úmrtia rodičky po pôrode, čo sa odzrkadlilo aj v existencii predstáv o posmrtnom živote: „Ja som poznala taku roďinu ďe žena zemrela hňeď po poroďe. Potem jak ju pochovaľi choďila si každu noc krmiť ďecko. Po polnoci to male ždi bolo čuť že až hika čo tak ju cicalo. Oťec ňeveďel chudak čo ma robiť, tak ju jednu noc vimerkoval. Keď čul že ďecko cica, zapaľil silečku a ta jeho žena že mu povedala: ba si mi teraz narobil. Za tri roki sem ňebuďem mosť prijisť a duša mi buďe bluďiť po sveťe.“ (žena, 1928).

Aktuálna analýza stavu týchto obyčají dnes vykazuje len nízke percento ich dodržiavania. Tento fakt pripisujeme zmene statusu ženy v spoločnosti. Už nie je len manželkou a matkou, ale aj zárobkovo činnou osobou. Zmenilo sa i pracovné prostredie viacerých žien, ktoré sa presunulo z domácnosti do fabrík a firiem. Takisto sú v súčasnosti tehotné ženy odbremeňované od ťažkých domácich prác. Výskum nezaznamenal rešpektovanie miestnych zákazov a príkazov spojených so psychohygienou v období tehotenstva, stále sú však platné pravidlá pochovávania gravidnej ženy spojené s výbavičkou, prípadne hračkou pre dieťa. Predstavy o jej posmrtnom živote vystupujú vo vedomí mladých ako nepravdepodobné, no veľakrát sú predmetom rodinných debát i dnes.

Aj napriek tomu, že skúmaná lokalita je silne konfesionálne založená, zaznamenali sme zaužívané a i dnes praktizované pohanské praktiky spojené s urieknutím. Ako prostriedok proti urieknutiu bolo najviac rozšírené uviazanie červenej nitky na ľavú ruku a popľuvanie. Takisto bolo povinnosťou kmotry dotknúť sa po krste oltárnou plachtou čela dieťaťa, „abi sa mu ftedi stalo zoči keď aj tej plachťe na oltare.“ Najúčinnejšou metódou však bola pomočená plienka, ktorou potreli čelo dieťaťa. Postupne sa začali pripínať na čiapočku drobné, presne nestanovené ozdobné predmety, väčšinou výraznej farby. Metóda hádzania uhlíkov je využívaná až do súčasnosti: „F meňe oca i sina i ducha svateho amen. Očenaš keri si na ňebesach posvjať se meno tvoje, priď kraľofstvo tvoje, buď voľa tvoja jako v ňebi tak na zemi, chľeb naš každoďeni daj nam dňes a odpusť nam naše vini jako aj mi odpušťame svojim viňikom a ňeuveď nas do pokušeňa aľe zbaf nas zleho amen. A teraz sa začaľi hadzať uhľički ze špora. Otvoriľi špor, vibraľi tri uhlički a vraveľi toto: [Uročisko od chlapiska nak iďe pod klobučiska, ďe pes ňebreše mačka ňemňafči, kohut ňekikirika a našmu (meno dieťaťa) pokoj da] 3X. [Uročisko od žeňiska nak iďe pod čepčisko ďe pes ňebreše mačka ňemňafči, kohut ňekikirika a našmu (meno dieťaťa) pokoj da] 3X. [Uročisko zapadňi sa pod moľisko, ďefčisku pod vrkočisko ďe pes ňebreše mačka ňemňafči, kohut ňekikirika a našmu (meno dieťaťa) pokoj da ] 3X. Slava ocu i sinu i duchu svatemu jako bolo na počatku tak ňech je i teraz i ždicki i na veki vekof amen. Potem chitiľi tu vodu z nožikem s kerim hadzala te uhľički a tri razi tu vodu f pohare prerezala a potem oduchala, napľula tri razi na zem pokrižikovala ze nožikem a temu ďecku pusťila ze srednim paľcem tri kapki do ustečkoch. Potem trebalo ďecko umiť kušťik po tvari ztu vodu a pouťerať ze zoponku zopaku a potem vyhoďiť tu vodu ponad strechu, aľebo na psa ze slovami uročisko zapadňi sa na strešisko aľebo na psisko. Toto boľi dochtori dakedi.“ (žena, 1940)

V prípade mŕtveho, alebo veľmi chorého novorodenca, ktorý nebol pokrstený, je povinnosťou hociktorého prítomného pokrstiť ho. Pri tomto úkone sa urobil krížik na čelo novorodenca so slovami „(meno dieťaťa) ja ťa krsťim ve meňe oca i sina i ducha svateho amen.“ V Bodonoši je známa predstava, podľa ktorej duše zosnulých nepokrstených novorodencov po nociach plačú. „Aj tu ve ďeďiňe pod brehem plakavaľi ďeťi, aľe to boľi take kere ženi naschvaľ potraťiľi a potem ich zakopaľi tam. Žila tu ve ďeďiňe aj taka žena, ba veru ešte aj žije čo poroďila žive ďeťi – dvojčata. Boli to nazberane ďeťi a ona sa zašivala abi sa o tim ve ďediňe ňeveďelo. Aľe po ďevjaťich mesacoch poroďila. Žaden ňeve či už mrtve aľebo žive, aľe iste je že ich zakopala do Sihli abi ľuďa ňepovedaľi že je prespanka. Teto ďeťi tu potem osem rokoch plakavaľi.“ (žena, 1943) Človek, ktorý počul takýto plač, musel to nahlásiť farárovi, ktorý tam následne odbavil omšu. Takéto deti údajne prestanú plakať až vtedy, keď im matka doplní na mieste pochovania ich tela výbavičku a hračky.

Ďalšou oblasťou sú obyčaje spojené so smrťou. Pohrebné obyčaje sa v odbornej literatúre rozdeľujú na niekoľko častí. (Bližšie Feglová – Jakubíková 2000:231-235.) Do obdobia pred úmrtím sú zaradené obyčaje spojené s úsilím o zabránenie smrti, veštby a znamenia predpovedajúce blížiacu smrť. K najčastejším patrili predpovede smrti podľa snov, zvierat a vtákov. Smrť symbolizovali sny s mútnou vodou, bielením stien domu, s nevestou, alebo vypadnutím zuba. (Ak vypadol predný zub, verilo sa, že zomrie niekto z bližšej rodiny, ak zadný, zo vzdialenejšej.) Malé kuriatka sa spájali so sirotami. Príchod smrti údajne vycítili aj zvieratá. Pes bol prvý, ktorý vedel zachytiť jej stopu, čo následne ohlasoval zavýjaním. Dokonca mohol zabrániť jej vstupu do domu tým, že si ľahol k vstupným dverám. Predzvesťou smrti bol aj kuvik a krkavec, ktorí ohlasovali smrť tomu, ponad ktorého domom leteli. Podobná funkcia sa pripisovala aj zvláštnostiam v správaní hydiny na dvore, napríklad kikiríkanie kohúta v neobvyklom čase (v noci, na obed). Zlým znamením bolo aj zakikiríkanie sliepky, ktorú bolo preto treba okamžite odstrániť. (Takejto sliepke sa odťala hlava a následne bola zakopaná.) Tento akt však nemusel byť vždy len predzvesťou smrti, ale mohol oznamovať aj blížiace sa nešťastie. V tomto prípade sa sliepke len odťala hlava a nechali ju nech „uťeka a iba tak odňese to ňešťasťe“. V skúmanej lokalite boli zachytené aj rôzne zákazy, porušenie ktorých privolávalo smrť. Jedným z nich bol zákaz šitia alebo vyšívania na Hromnice. Jeho porušenie mohlo tomu, čo výrobok nosil, privodiť smrť v dôsledku zásahu bleskom. Sú tu prítomné aj príbehy o samotnej Smrti, ktorá sa ukazovala rôznymľ uďom v rôznych podobách. Podľa výpovedí informátorov sa najčastejšie ukazovala zomierajúcim ľuďom a najmä tým, ktorí zomierajú nevyspovedaní, bez sviatosti posledného pomazania, čiže v hriechu. V takýchto prípadoch sa Smrť  ukazovala ako chudá žena odetá v bielom plášti s kosou v ruke. „Človek keri iďe zemreť viďi smrť a ešťe ťi aj pove že či ju ňeviďiš? Aj ťetka Ilona keď išľi zemreť vraveľi že: Juľa pre Boha ňedajťe ma, veď už je tu pre mňa to britke žeňisko ve obloku. Vezňiťe mu tu kosu. Ja som veru ňikeho ňeviďela aľe za pol hoďinu bolo po ňich. Ja ťi povem taku vec čo je, bola aj buďe prafda po večite veky, že ten človek, čo iďe zemreť tak to ciťi a veľmo sa boji. Veď to aj f kňižki piše, že keď ťa buďe smrť nafšťevovať buďeš mať strach.“ (žena, 1939) Ďalším príkladom sú zjavenia Smrti náhodným, nezainteresovaným osobám. Ide o jednotlivcov, ktorí Smrť videli, ale nezomreli, ani nikto z ich príbuzenstva, ale cudzia osoba. „Bačik Franci tak išľi raz nad ranem na Bistru predať paľenki. Zaprahľi voli a pošľi aj ze psem. Jak išľi hore duľovem tak daďe ve sretku im zrazu voli zastaľi a pes sa vepchal až pod voz. Bačik ich biľi aľe voli sa ňechceľi aňi za pana Jana pohnuť. Iba kedi ňe ftedi viďa jako po tej prašnej cesťe prefrčela taka bela žena že až sveťila. Bačik vraveľi že to šuchorilo jako keď paperi skrčkaš. Keď to prešlo duchnul taki zimni vetrik a voli sa pohľi a aj pes uťekal popredku. Keď prišľi popoledňu domo tak čuľi že jednim susedom rano zemrelo mlade ďefča. Potem už veďeľi že čo stretľi. “ (muž, 1939)

Miestnej mládeži mnohé z týchto veštieb pripadajú absurdné a nepripisuje im žiadnu dôležitosť. Podobne aj zjavovanie Smrti je už dnes považované za nedôveryhodný fakt. Aj napriek tomu je ešte stále aktuálne veštenie smrti zo snov.

V rámci pohrebných obyčají sme sa zaoberali aj úkonmi po skone. Prvým z nich je zatlačenie očí mŕtvemu. „Oči mu ňemohľi ostať otvorene preto ľebože ftedi zemreti hľaďi ešťe dakeho ze sebu pojať.“ V skúmanej lokalite sa po zatlačení dávali na oči aj mince. Následne bolo potrebné otvoriť okná a zakryť v dome všetky zrkadlá, pretože ak by sa v nich Smrť videla, prišla by znovu. Známa bola aj predstava, že keby sa tam uvidel zosnulý, stále by sa vracal. Ďalšie úkony sa viazali na obriadenie mŕtveho. Vo väčšine prípadov ich vykonávali domáci, susedia, respektíve pozvali niekoho cudzieho. (V Bodonoši žila žena, ktorá sa v prípade strachu domácich z mŕtveho ujala jeho obriadenia.) Mŕtvemu podviazali šatkou bradu a šnúrkami sa zviazali končatiny do želanej polohy. Nasledovalo umývanie nebohého, s ktorým sa bolo treba ponáhľať, aby mŕtvy „nestuhol“, čo mohlo spôsobiť komplikácie pri obliekaní. (Zaznamenaný bol prípad, kedy našli mŕtvu ženu až po týždni. Telo mala také stuhnuté, že jej museli polámať kosti, aby ju mohli uložiť do truhly.) Všetky použité predmety boli chápané ako zhubné a preto spálené. Voda sa vyliala na odľahlé miesto. Kým bola prinesená rakva, nebožtíka vystreli na dosky a zapálili pri ňom sviece. Truhlu zhotovil miestny stolár z jedľového dreva. Jej farba bola diferencovaná podľa veku. Mladí mali biele truhly, starší tmavé. Zvyšné stružliny z truhly sa dávali mŕtvemu do vankúšika pod hlavu. Po prinesení truhly nasledoval proces ukladania nebohého. Truhla bola vystlaná stružlinami, na ktoré položili polovicu plachty. (Druhá polovica ostala pozostalému partnerovi/partnerke.) Na ňu vystreli bielu plachtu lemovanú čipkou – „semfedel“, s prestrihnutým otvorom na tvár, a pod hlavu dali spomínaný vankúšik. Takto pripravenú truhlu vyzdobili kvetmi alebo čečinou a uložili mŕtveho. Ak zosnulou bola žena, ktorá v priebehu života krstila, na pravú ruku jej položili poskladanú šatku. Truhla mala byť vystrojená tak, aby odrážala predstavy o posmrtnom živote ako kontinuu pozemského života. Z tohto dôvodu sa do nej vkladali nielen potrebné (okuliare, palica) a obľúbené predmety (pálenka, fajka), ale aj náboženské predmety (modlitebná knižka, ruženec). Mŕtveho museli obliecť do nového odevu, ktorý si v mnohých prípadoch nachystal vopred počas života. Do vrecka sa dávala bankovka roztrhnutá na polovicu, ktorá mala slúžiť na prevoz na druhý svet. Druha polovica bankovky ostávala pozostalému partnerovi.

Mnohé tieto obyčaje sa zachovali dodnes. Došlo však aj k zmenám, ktoré považujeme za prirodzený dôsledok spoločenských zmien. Viacerí umierajú mimo domova, v nemocniciach alebo v zahraničí. Aj napriek tomu sa verí, že duša mŕtveho sa príde domov rozlúčiť s rodinou a blízkymi. „Keď zemreľi staramamka tak zme ich poumivaľi, pobľekaľi a taťika medzitim doňesľi truhlu. Potem sa daľi do truhli a odvezľi na cinter. To mohlo busť dajakich pjať hoďin rano a mi zme si išľi z mojim ešťe do rana ľehnuť. Ňemohľi sme ňijako zaspať a potem sa nam zdalo aľe obidvom, ľebo sa ma ešťe pital či dobre viďi že staramamka seďa na stolku pri laptope a pozeraju na nas. Misľeľi zme si že to sa nam zda aľe rano potem zme viďeľi že stolek bol obraťeni do izbi a ňe tak jako ždi biva že ku laptope. Veďeľi že to čo zme viďeľi ňeboľi halučinacie. (žena, 1992). Je zakázané pri umierajúcom nahlas plakať. Zachovala sa aj obyčaj volania kňaza aj žien, ktoré sa chodia večer do domu zosnulého modliť. Ani v súčasnosti sa neapeluje na pohrebnú službu, nebožtíka obriaďujú domáci za pomoci susedov. Truhla sa už nedáva vyrobiť, ale kupuje sa v miestnom obchode spolu s dreveným krížikom, pričom už neobsahuje stružliny. Presunulo sa aj miesto „vystavovania“ mŕtveho – z domáceho prostredia do Domu smútku, čo je však záležitosťou poslednej dekády. Stále praktizované je aj vkladanie predmetov do truhly. Menší dôraz sa kladie na plachtu a vankúšik, pretože sú už súčasťou truhly.

Od momentu úmrtia až do pohrebu nastal v dome smútočný režim. Obliekal sa len čierny odev, nevykonávali sa žiadne poľné práce. Zákaz sa vzťahoval na domácich aj na celé príbuzenstvo. Dôležitým oznamovacím prostriedkom úmrtia je dodnes zvonenie. Ak zvonia dieťaťu, tak sa: „…odbilo raz a po druhe už zvoňiľi obidva zvony. Keď zemrela žena tak tej dva razi odbiľi a po treťe zvoňiľi na obidvoch zvonoch. Aľe jak už bol zemreti chlap tak temu tri razi odbijaľi a po štvrte zvoňiľi obidva zvoni.“ (žena, 1971) Mŕtvym sa zvoní mimo bežného zvonenia (ráno, na obed, večer). Po každodennej večernej bohoslužbe chodili ženy strednej a staršej generácie „pozreť a poseďeť ku zemretemu.“ Okrem nich prichádzali aj príbuzní, susedia a kamaráti, pričom sa spolu modlili „boľesni ružeňec a ľitaňije.“ Mŕtve telo sa nemalo nechávať osamote a potme. Nezriedka sa stávalo, že pri nebožtíkovi sedeli celú noc. Okrem modlenia a spievania sa aj spomínalo na mŕtveho. V Bodonoši sme nezaznamenali najímanie plačky na vykladanie, lebo „… to robiľi iba Rumuňi“. Vyžadovalo/očakávalo sa to len od manželky, matky, alebo dcéry zosnulého.

Postavenie Domu smútku a následné presunutie mŕtveho doň spôsobilo zánik niektorých obyčajových úkonov, ktoré stratili opodstatnenie. K ich transmisii dochádza len čiastočne. Pri mŕtvom sa už nebdie celú noc a aj počet tých, čo prídu večer „poseďeť“, sa výrazne zredukoval. Okrem obliekania čierneho odevu je prejavom smútku aj zákaz počúvania hudby. Stále pretrvávajúce je oznamovanie smrti zvonením, vrátane rodovej diferenciácie. Od druhej polovice 20. storočia sa zvoní zomrelým rodákom, aj keď mali iné miesto pobytu.

Neprirodzené úmrtia predstavujú najmä samovrahovia, ktorých nepochovávali do radu, „…aľe nabok od ostatnich“, čiže pri okrajoch cintorína, kde nebola posvätená zem. V takýchto prípadoch neprebiehal ani zaužívaný pohrebný obrad. Nezúčastňoval sa ho farár a pochovávala len rodina a kantor. Samovrahom nezvonili, lebo zvony, ktoré by zvonili obesencom „…už ňemaju silu proťi burki a aňi ňeroztrhnú mračna.“ V Bodonoši existuje predstava, že duša samovraha musí blúdiť taký čas, aký mu bol vymeraný pre pozemský život, podobne aj ďalšia, podľa ktorej, ak v dedine fúka silný vietor, niekto sa obesí. Výskum zaznamenal aj prípady pochovávania mŕtvych mimo cintorína. Jedná sa o 4 hroby v blízkosti cintorína, na vlastnom pozemku. Ide o osoby, ktoré zomreli prirodzenou smrťou, ale želali si byť pochované na „vlasnej zemi.“

V súčasnosti sa už upúšťa od sankcií adresovaných duši nebohého. Stále však platí, že samovrahovi zvonia len pri ukladaní truhly do jamy. K zmene došlo aj v prípade účasti farára na pohrebe. Kňaz sa síce pohrebu zúčastňuje, ale obrad nie je vykonávaný podľa liturgických predpisov. Farár udeľuje iba požehnanie a kropí truhlu.

Záver. Medzi najdôležitejšie aspekty vplývajúce na zachovanie etnickej identity dolnozemských Slovákov s určitosťou patria rodinné obyčaje. Aj napriek tomu, že v súčasnej globalizovanej spoločnosti prenikajú do rodinnej sféry rôzne inovácie, výskum v Bodonoši potvrdzuje aj prítomnosť rôznych archaických prvkov. V skúmanej lokalite sú považované za hlavnú etnoidentifikačnú zložku.

Literatúra a pramene:

BENŽA, M. – SLAVKOVSKÝ, P. – STOLIČNÁ,R.: Atlas tradičnej kultúry slovenských menšín v strednej a južnej Európe. Nadlak 2006.

JAKUBÍKOVÁ, K.: Rodinné zvyky. In: Tradície slovenskej rodiny. Bratislava 1997, s. 161 – 188.

KAPUSNIAK, J.: Bodonoš po stopách svojich predkov. Nadlak 1997.

Informátori:

Calamar, Maria, Bodonoš 1968

Iurista, Maria, Bodonoš 1939

Kalamar, Etela, Bodonoš 1943

Mlinarčik, Maria, Bodonoš 1939

Mlinarčik, Juliana, Bodonoš 1928

Slovak, Iuliana, Bodonoš 1940

Slovak, Elisabeta, Bodonoš 1971

Tisoni, Štefánia, Bodonoš 1992