Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Kultúra je širokospektrálny pojem. V latinčine predstavuje tvorivú činnosť, ktorá zušľachťuje a zdokonaľuje človeka a jeho prostredie. Človek je tvorcom kultúry, vytvára hodnoty, mení svoje prirodzené prostredie, zanecháva v ňom svoje stopy. Sám rozhoduje, akým smerom sa vyberie, čo zmení alebo vylepší. Na vytvorených hodnotách potom stavajú nasledujúce generácie. Tieto hodnoty sa nazývajú kultúrne dedičstvo. Ak život človeka možno považovať za proces kultúrny, potom krajinu, vytvorenú týmto procesom, možno nazvať krajinou kultúrnou.[1]

Kultúra vidieka a prirodzeného dedinského prostredia naberá nové rozmery. Stráca sa kontinuita a spolužitie ľudí s prostredím. Aktivity a hodnoty obyvateľov sa výrazne menia. Vytráca sa tradícia a do popredia sa dostáva aktívny a dynamický životný štýl. Ten narúša, či dokonca likviduje množstvo tradičných hodnôt. Možno konštatovať, že vznikli i nové hodnoty, ktoré potláčajú tie predošlé. Tradičná architektúra sa pomaly, ale isto vytráca tiež a s ňou aj charakteristická tvár miest a vidieka. Ľudia akoby niekedy nechceli zachovať tradíciu, jednoduchosť a krásu. Zabúda sa, že každé regionálne či lokálne špecifikum (i v prípade architektúry), predstavuje hodnotu a je súčasťou kultúrneho dedičstva.[2]

K riešeniu danej problematiky ma motivovala publikácia Igora Krpelána Pokračovanie rodu. Autor sa v nej zaoberá využívaním ľudového staviteľstva v súčasnosti. Zameral sa na využívanie pozostatkov zrubovej architektúry na Orave a predstavil niekoľko možností zachovávania tohto typu stavieb s využitím pôvodných stavebných techník a materiálov. Krpelán všeobecnejšie pojednal o možnostiach budovania a rekonštrukcie tradičných sídel v oblastiach pôvodného výskytu, no funkčnú využiteľnosť v cestovnom ruchu (ďalej CR) naznačil len okrajovo. Doplnenie tohto aspektu bolo výzvou detailnejšie sa zamyslieť nad danou problematikou vo viacerých rovinách.

Metodika výskumu je spracovávaná v kooperácii s odborníkmi zo Slovenskej technickej univerzity, ktorí v rámci svojich kompetencií zabezpečujú technické záležitosti. Za modelové územie bol zvolený mikroregión Svorad. Do jeho spádovej oblasti patria obce Huty, Veľké a Malé Borové v Liptove. Toto územie disponuje kvalitnými podmienkami pre rozvoj CR, rozmanitou primárnou ponukou a ochotou potenciálnych poskytovateľov služieb CR k spolupráci pri aplikácii metodiky. Príspevok pojednáva o vzťahoch človeka, kultúry a krajiny, o kvalite týchto vzťahov odzrkadľujúcich sa v tradičnej architektúre ako súčasti kultúrneho dedičstva a o jeho využití v CR dnes. Základným metodologickým východiskom skúmania je analýza Liptova ako regiónu CR disponujúceho bohatým kultúrnym dedičstvom.[3] Analýza je súčasťou viacerých častí pripravovanej komplexnejšej metodiky zameranej na zachovávanie kultúrneho dedičstva (vo forme tradičnej architektúry) práve prostredníctvom jeho využívania v CR. 

Vplyv kultúry liptovského regiónu na tradičnú architektúru. Ľudová architektúra je výsledkom činnosti človeka v konkrétnych lokálnych, geografických, sociálnych a kultúrnych podmienkach. Jej charakter vznikal historickým navŕšením a dodržiavaním stavebných a technologických postupov a skúseností s cieľom zabezpečiť základné životné potreby človeka. Na vývoj týchto postupov mali vplyv okrem kultúrnych a historických procesov aj sociálne a etnické pomery. Sú ukryté v použitých materiáloch, stavebných technikách a pod. Kovačevičová zdôrazňuje, že vývin architektúry na Slovensku, najmä ľudovej, je ukážkou koexistencie stavebných tradícií rozmanitej historickej a priestorovej proveniencie i funkcií.[4] Práve na funkčné využitie tradičnej architektúry je potrebné sa zameriavať, pretože môže byť predpokladom jej ďalšieho prežitia. Rozvoj CR na vidieku s bohatou primárnou ponukou musí byť v súlade s charakterom vidieckeho prostredia. Výstavba zariadení by mala vychádzať z tradície malokapacitných zariadení, zachovávať otvorené priestranstvá, bezprostredný kontakt s prírodou a kultúrnym dedičstvom.

Liptov ako historicko-kultúrny celok je vymedzený územím bývalej Liptovskej župy, dnes okresmi Ružomberok a Liptovský Mikuláš. Jeho prírodná uzavretosť prispela k uchovaniu niektorých tradičných prvkov kultúry až do súčasnosti.[5] Tradičná kultúra Liptova pozostáva z troch subregiónov: horného a dolného Liptova, ktoré majú horský charakter a stredného Liptova, ktorý je skôr nížinný.[6] Prvé osady na Liptove vznikli v súvislosti s obchodnou cestou, ktorá prechádzala Liptovom do Poľska. Na nej vznikli tri hrady: Liptov (Starý hrad), Likavka a Liptovský Hrádok. Osady zakladali prví osadníci – slobodní strážcovia hraničného územia Uhorska. Usadlosti, neskôr známe ako zemianske, boli charakteristické rodovými názvami (napr. Andice, Čemice či Parížovce). Vznik ďalších osád podmienila šoltýska kolonizácia. Skončila v 18. storočí založením posledných sídiel na šoltýskom práve, ktoré osídlili Gorali z poľskoslovenského pomedzia. Sú to obce Liptovská Lúžna, Liptovská Teplička, Liptovské Matiašovce, Veľké Borové, Malé Borové a Huty. V tejto práci predstavujú vybrané územie výskumu. V súvislosti s banským podnikaním hospodársky život horného Liptova najviac ovplyvnila nemecká kolonizácia. Kolonizácia na valaskom práve na Liptove začala už v 13. storočí príchodom prvých valachov, svoj vrchol dosiahla v 16. a 17. storočí. Bola prínosom v hospodárskej oblasti, no výrazné stopy zanechala i v ľudovej kultúre.[7]

Okrem kolonizácií ovplyvnilo ľudové staviteľstvo aj zamestnanie obyvateľstva. Hlavnými zdrojmi obživy boli roľníctvo, pastierstvo a chov dobytka. Až do konca 19. storočia prevažná časť obyvateľstva pracovala v poľnohospodárstve.[8] Popri tradičných spôsoboch chovu dobytka sa v obciach Vyšná a Nižná Boca vyskytla forma lúčneho hospodárenia. Súvisia s ňou špecifické stavebné objekty – „staje“. Nachádzajú sa tu i pamiatkovo chránené senníky a maštale, ktoré dávajú okoliu osobitý charakter. Inou formou, napríklad v Liptovskej Lúžnej, boli „kraviarky“ – prístrešky na prenocovanie dobytka a dojičiek, stojace na pasienkoch v extraviláne obce.[9]

Baníctvo, ktoré sa formovalo od 13. storočia, sa rozvíjalo najmä v obciach Hybe a baníckych osadáchv údolí potoka Boca – Vyšná Boca, Nižná Boca a Malužiná. Na dolnom Liptove mali významnejšie postavenie bane v chotári (dnes Partizánskej, do roku 1946 Nemeckej) Ľupče. Baníctvo zanechalo stopy v podobe technických stavieb. V súvislosti s banským podnikaním vznikla v 2. polovici 18. storočia v Malužinej, medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou, huta a hámor.

Architektúra Liptova bola ovplyvnená aj strediskami remeselnej výroby. Boli nimi mestá Ružomberok, Liptovský Mikuláš, obce Bobrovec, Hybe, Vyšná a Nižná Boca, Liptovská Sielnica, Liptovský Trnovec, Liptovský Peter a Vrbica.[10]

Dôležitým faktorom ovplyvňujúcim ľudové staviteľstvo na Liptove bola migrácia murárov z hornoliptovských obcí. Významne sa zaslúžili o výstavbu mnohých vzácnych objektov v Budapešti, či vo Viedni. Liptovskí murári sa vyformovali ako špecifická profesijná skupina už koncom 18. storočia. Z doplnkového zamestnania v letných mesiacoch sa postupne stalo hlavné takmer v 20 obciach stredného a horného Liptova.[11] Liptovskí murári [12] boli považovaní za vynikajúcich odborníkov. Práca „vo svete“, získané skúsenosti a poznatky sa prejavili v rôznych oblastiach života. Ako prví modernizovali svoje obydlia, ktoré sa odlišovali stavebným materiálom. Získané technologické skúsenosti a predstavy o stavebnej kultúre v mestskom prostredí sa usilovali realizovať v domácom prostredí.

Stavebný materiál a techniky. V posledných dvoch storočiach sa na Slovensku na stavbu domov i hospodárskych budov používali, v závislosti od výskytu miestnych surovín, tri hlavné materiály: drevo, hlina a kameň. V súvislosti s prítomnosťou lesov bolo najrozšírenejšie drevo, ktoré v nížinných oblastiach juhovýchodného a juhozápadného Slovenska ustúpilo hline. Na juhu stredného Slovenska a v okolí miest sa stavalo z kameňa.[13] Najrozšírenejším stavebným materiálom v Liptove do polovice 19. storočia bolo mäkké smrekové drevo. Ako stavebný materiál si udržalo prevahu až do začiatku 20. storočia, v okrajových horských oblastiach až do obdobia 2. svetovej vojny. Stavali z neho obytné a hospodárske stavby, aj časť zemianskych kúrií.[14]

Pre Liptov bol v období 18. a 19. storočia charakteristický zrubový dom.[15] Steny zrubu boli kresané z troch alebo štyroch strán. Nekresané brvná sa používali len vo výnimočných prípadoch, predovšetkým na hospodárskych stavbách.[16] Súbory zachovanej drevenej architektúry z 19. storočia sú v Stankovanoch – Podšípe, Komjatnej, Liptovskej Lúžnej, Sliačoch, Východnej, Malom a Veľkom Borovom, na Hutách a ďalších. S výnimkou Lúžnianskej a Revúckej doliny, Nižnej a Vyšnej Boce, Veľkého a Malého Borového a Hút boli zruby omazané hlinou a obielené vápnom.[17] Rozšírenie domov z tvrdého nehorľavého materiálu súviselo s viacerými príčinami. V prvom rade to bol vznik a rozšírenie murárstva.[18] Podobne aj stavba a údržba stredovekých i protitureckých fortifikácií nebola len záležitosťou zemepánov a staviteľov, ale najmä miestneho obyvateľstva, ktoré pracovalo na opevneniach, hradoch a sakrálnych objektoch. V dôsledku týchto skutočností možno predpokladať, že miestne obyvateľstvo pomerne skoro spoznalo prácu s tvrdými stavebninami. Postupne, na základe možností a potrieb, materiály a technológie zavádzalo i doma.[19]

Od konca 19. storočia sa v hornoliptovských obciach Liptovský Peter, Vavrišovo, Pribylina, Jamník a Hybe stavali murované dvoj – trojpriestorové domy radené za sebou v dlhých dvoroch.[20] Tieto sa nazývali aj murárske. Murári zvládli všetky vtedajšie základné stavebné konštrukcie a techniky, vrátane klenieb, ktoré našli uplatnenie napríklad pri výstavbe podkrovných komôr. Vplyvy mestského staviteľstva sa najvýraznejšie prejavili pri úprave fasád domov, na ktorých je možné nájsť všetky dobové architektonicko-výtvarné prvky od historizujúceho eklektizmu po secesiu.[21]

V nížinnej časti stredného Liptova prevažovala pôvodne slamená krytina, v priebehu 19. storočia ustúpila šindľovej. Slamená krytina sa najdlhšie udržala na hospodárskych stavbách. V horských oblastiach až do polovice 20. storočia prevládala šindľová krytina. Na murovaných domoch sa používala tvrdá krytina – pálená škridla alebo plech, zriedkavejšie eternit.[22]

Štatistika zo sčítania ľudu z roku 1910 si všímala aj stavebný materiál a krytinu obytných domov a v celom Liptove uvádza 14 847 obytných domov, z toho 9225 drevených (63 %,) murovaných z kameňa alebo tehál 5 248. Z nepálenej tehly bolo iba 424 domov. Najmenší rozdiel medzi počtom murovaných a zrubových domov bol v okrese Liptovský Mikuláš (1 330 murovaných a 1 908 zrubových domov). Nasledoval bývalý okres Liptovský Hrádok (1 528 murovaných a 2 438 zrubových domov). V okrese Ružomberok bolo len 561 murovaných a až 2 281 zrubových domov.[23]

Tvrdý stavebný materiál sa uplatňoval najmä na obytných domoch, maštaliach a sýpkach. Využíval sa vápenec alebo vápencový tuf, ktorý sa lámal v malých lokálnych kameňolomoch. Na hornom Liptove sa okrem lomového kameňa využíval aj riečny kameň – okruhliaky. Pálenú tehlu vyrábali tehelne v Ružomberku, Ľupči, Palúdzke a v Liptovskom Trnovci.[24] Na iných hospodárskych objektoch sa používali menej, väčšinou v kombinácii s drevom. Z murovanej architektúry si zasluhujú pozornosť zemianske kúrie a kaštiele nachádzajúce sa najmä v strednej časti Liptova. Len v Liptovskom Jáne bolo kúrií 24, viaceré sú zrekonštruované a slúžia na rekreačné účely.[25]

Prechod k používaniu tvrdého materiálu začal v období 1. ČSR a skončil po 2. svetovej vojne.[26] Stav v 1. polovici 20. storočia je výsledkom vývinu, ktorý v stavebníctve na našom území prebiehal od poslednej tretiny 18. storočia. Súvisí s osvietenským, racionálnym hospodárením s drevom i s protipožiarnou ochranou, ktorá na stavby odporúčala najmä nepálenú tehlu a kameň. Na Liptove s tým súvisia začiatky výstavby murovanej architektúry z kameňa.[27] Všeobecné rozšírenie tvrdých stavebnín sa začína koncom 19. storočia, keď postupuje prestavba vidieka motivovaná rastom populácie, kúpnou silou obyvateľstva i názorom na výhody tvrdých stavebnín. Prestavba vidieka vrcholí v 2. polovici 20. storočia, v súvislosti s hospodárskymi a sociálnymi zmenami. Pred týmito radikálnymi zásahmi Slovensko patrilo do troch európskych zón. Drevenými stavbami do karpatskej, severoalpskej a severoeurópskej, hlinenými do európskej a euroázijskej nížinnej zóny a kamennými medzi ostrovy stredomorskej zóny modifikovanej výstavbou miest.[28]

Obytný dom. Detailnejší rozbor obytného domu je potrebný preto, lebo práve tieto typy budov sú potenciálne využiteľné (aj využívané) pre revitalizáciu a funkčné využitie v CR. Tradičné ľudové obydlia a tradičná ľudová architektúra okrem toho, že sú súčasťou kultúrneho dedičstva, pozitívne pôsobia na atraktivitu lokality alebo strediska CR. Sú dôležitými východiskami pre ich súčasný stav, možnosti smerovania novej výstavby aj recipročného využitia tradičnej ľudovej architektúry v strediskách CR.

Pôdorysné členenie väčšiny tradičných obytných stavieb v Liptove vychádza z trojdielneho domu komorového typu s radením priestorov za sebou: izba, pitvor, komora. Izba bola biela, bezdymná. Pitvor bol vo väčšine obcí nížinnej oblasti Liptova nepredelený. Vybudovaním sporáka sa však zmenil na „teplú kuchyňu“. Predelenie pitvora na vstupnú časť a čiernu kuchyňu sa zjavuje na prelome 19. a 20. storočia len v okrajových horských obciach dolného Liptova. Komora bola prístupná z pitvora a slúžila ako skladovací priestor. Koncom 19. storočia sa komora začína meniť na obytný priestor, kde spávali slobodní členovia rodiny alebo mladomanželia. Vybudovaním vykurovacieho zariadenia sa komora mení na trvalo obývaný priestor – zadnú izbu. Tento proces nastáva najmä po 1. svetovej vojne. V obciach Liptovská Anna, Liptovské Matiašovce, Liptovská Sielnica, Liptovský Trnovec, Liptovská Lúžna a Malatíny bol problém kultivovania komory riešený jej pozdĺžnym predelením na dva malé priestory – komoru a zadnú izbičku s oblokom do dvora.[29]

Osobitné pôdorysné riešenie majú domy vo Vyšnej a Nižnej Boci, postavené v 18. a prvej polovici 19. storočia. Pôdorys vychádza z trojdielneho princípu rozvinutého o ďalšie priestory. Vedľa izby sa nachádza menšia izbička – „izbenná“ komora, vedľa pitvora pitvorná komora. Tretí priestor domu netvorila komora, ale maštaľ prístupná len z pitvora. Dom predstavuje jeden z variantov komorovo-maštaľového (nemeckého) typu domu ostrovčekovito sa vyskytujúceho na strednom a severnom Slovensku, prevažne v banských oblastiach. Toto členenie sa ojedinele zachovalo až do 2. polovice 19. storočia. Domy stavané v druhej polovici 19. storočia majú namiesto maštale, ktorá sa vyčlenila ako samostatný objekt, druhú zadnú izbu.[30]

Popri trojdielnych domoch sa v Liptove v značnom počte vyskytovali aj dvojdielne dispozície obytného domu s izbou a pitvorom, prípadne s kuchyňou. Dvojdielna dispozícia však na prelome 19. a 20. storočia nepredstavuje staršiu fázu vývinu domu. Vlastný vývin dispozície dvojdielnych domov smeroval k vydeleniu teplej kuchyne z pitvora. Zriedkavejším riešením bolo vytvorenie komory z priestoru izby. Zvláštnosťou riešenia murovaných domov s dvojdielnou dispozíciou v hornom Liptove bolo, že komora sa premiestnila do podstrešného priestoru v podobe klenutej nadstavby nad izbou.[31]

Drevené dvojdielne domy sú príbytkami sociálne najslabších vrstiev obyvateľstva, bývalých komorníkov, želiarov, lesných robotníkov a pltníkov. Dedinská chudoba obývala i trojdielne domy. Murované dvojdielne domy obývali všetky vrstvy obyvateľstva, lebo v hornom Liptove predstavujú najrozšírenejšiu formu obytného domu. Dvojdielne domy sa len zriedkavo stavali samostatne. Spravidla boli kumulované za sebou, vytvárajúc dlhé dvory.

Takmer pre celý Liptov je charakteristické pravidelné usporiadanie usadlostí. V hornom i dolnom Liptove obytná časť stojí vždy oddelene od hospodárskej. V ostatných okrajových horských obciach Liptova prevládalo nepravidelné usporiadanie usadlosti, podmienené členitosťou a tvarom terénu.[32]

Ľudová architektúra v strediskách CR – súčasný stav a smerovanie. Dramatické 20. storočie zanechalo v zástavbe stredísk CR na vidieku alebo v prímestských častiach mozaiku architektonických foriem, ktoré z formálnej i obsahovej stránky niekde nemajú historickú nadväznosť. Kľúčovú úlohu vo vývoji architektonickej i urbanistickej tváre slovenského vidieka zohrala modernizácia, ktorá sa odohrávala v špecifických kontextoch. Pre Slovensko je charakteristická rýchla, nedôsledná a nerovnomerná modernizácia, spojená so socialistickou industrializáciou a kolektivizáciou poľnohospodárstva. Realizovala sa extenzívnym spôsobom z centier lokalizovaných mimo územia krajiny. Prvé desaťročia minulého storočia sú obdobím kontinuálnej transformácie tradičnej architektúry. Charakter modernizačných procesov 30. a 40. rokov sa už odráža v zásadnejších premenách vidieckej architektúry, ktorá však stále nadväzuje na mnohé znaky tradičnej stavebnej kultúry. Druhá polovica 20. storočia znamená zásadné prerušenie vývojovej kontinuity. Architektúra z tohto obdobia reflektuje zásadný rozpor medzi technickou a kultúrnou stránkou rýchlej a nezavŕšenej modernizácie. Zmenou hodnotového systému s cieľom zbližovať mesto s dedinou a vyvlastnením ekonomického základu dedinského človeka si kultúrne dezorientovaný vidiek začal vytvárať novú symboliku sociálneho statusu. Charakteristickým znakom je podstatný vzrast reprezentatívnej funkcie obydlia. V tomto období sa jednoznačne presadila kvantita na úkor kvality, necitlivosť a megalománia namiesto funkčnej a esteticky vyhovujúcej architektúre. Tieto prvky sa masívne objavujú v strediskách CR, ktoré sú výrazne poznačené funkcionalistickou architektúrou. Od polovice 80. rokov 20. storočia sa pri výbere projektov čoraz väčšmi presadzujú aj individuálne názory. Výstavba v rámci stredísk CR je v rovnakom časovom úseku diferencovanejšia. Tým sa ešte viac prehlbuje chaotický, neharmonický a často až protirečivý ráz zástavby.

Slovenský vidiek, ktorý v tomto prípade predstavuje turisticky atraktívny priestor, prešiel za uplynulé storočie, rovnako ako aj v ostatných krajinách, výraznými zmenami. V porovnaní so stáročiami relatívne plynulého vývoja jeho kultúry sa toto obdobie javí ako krátke a zmeny, ktoré nastali, ako radikálne. Socialistické pokusy o spriemyselňovanie vidieka spôsobili, že dedina nedostala možnosť prirodzene sa vyrovnať s novými pomermi, ktoré nastolila vedecko-technická revolúcia. Smer, ktorým sa uberal vývoj spoločnosti na Slovensku často diktovala ideológia. V záujme budovania moderného socialistického štátu a zabezpečenia práce pre ľudí sa budovali fabriky na takých miestach, ktoré sa po zmene režimu koncom 20. storočia ukázali ako neopodstatnené a nevhodné. Až vývoj na prelome milénií načrtol nové tendencie, ktorými by sa mohla uberať spoločnosť (aj výstavba a architektúra). Odkryli sa rozdiely medzi podobou rurálneho prostredia stredísk CR na Slovensku a turisticky aj kultúrne vyspelejšími krajinami (napr. Rakúsko a Švajčiarsko).

V súčasnosti sa práve sektor služieb CR dostáva do popredia. Priemysel sa z vidieka presúva na okraj miest do priemyselných parkov. V rámci rozvoja CR na vidieku je súčasťou primárnej ponuky aj kultúrne dedičstvo, ktoré zvyšuje atraktivitu miesta. Fenoménom súčasnosti sa stali veľké projekty developerov, ktoré svojím rozsahom majú často výrazný vplyv na formovanie charakteru oblasti. Novovybudované ubytovacie kapacity väčšinou majú tendenciu rešpektovať prírodné prostredie lokality, no vo väčšine prípadov sú tieto aktivity povrchné, riešenia lacné a preberajú sa cudzie architektonické vzory. Tak i naďalej dochádza k miešaniu kultúr a strate vlastnej kultúrnej identity regiónov. Návod, ako pristupovať k tejto problematike, je možné hľadať v zahraničí. Rozvoj CR na vidieku s bohatou primárnou ponukou musí byť v súlade s charakterom vidieckeho prostredia. Politika CR má rešpektovať, chrániť a odovzdávať kultúrne dedičstvo budúcim generáciám. Aby sa zabezpečilo prežitie a rozvoj tradičných kultúrnych prvkov, táto činnosť by mala byť plánovitá. Výstavba zariadení má vychádzať z tradície malokapacitných zariadení, zachovávať typickú zástavbu, charakteristické prvky, otvorené priestranstvá, bezprostredný kontakt s prírodou, kultúrnym dedičstvom a tradíciami.[33]

Záver. Analýza tradičnej ľudovej architektúry Liptova a súčasného stavu jej využitia bola vypracovaná ako materiál potrebný k riešeniu metodiky vhodného využitia kultúrneho dedičstva v CR. V tomto regióne je možná aplikácia teórie o možnosti zachovávania, revitalizácie a využívania kultúrneho dedičstva vo forme tradičnej architektúry prostredníctvom využitia v CR. Recipročne má pôsobiť i na efektívny rozvoj stredísk CR v rurálnom prostredí.

Poznámky:

1 LIPTAY 2005.

2 K problematike kultúrneho dedičstva v súčasnom multikultúrnom svete bližšie LENOVSKÝ 2008:98-115.

3 ČUKAN – LENOVSKÝ 2008:141-147.

4 KOVAČEVIČOVÁ 1981: 61.

5 BEŇUŠKOVÁ 1998: 125.

6 KOLEKTÍV 1998: 275.

7 BEŇUŠKOVÁ 1998: 127.

8 Tamže, s. 127.

9 Tamže, s. 127.

10 Tamže, s.129.

11 KOLEKTÍV 1998: 275.

12 V rámci murárskej komunity boli diferencovaní na staviteľov, organizátorov prác, majstrov, ktorí viedli komplexné murárske družstvá, murári a pomocní robotníci.

13 KOLEKTÍV 1990: 53.

14 KOLEKTÍV 1998: 275.

15 BEŇUŠKOVÁ 1998: 131.

16 KOLEKTÍV 1998: 275.

17 BEŇUŠKOVÁ 1998 : 131.

18 HÚSKA 1968.

19 KOVAČEVIČOVÁ 1981: 62.

20 Tamže, s.131.

21KOLEKTÍV 1998: 275.

22 Tamže, s. 276.

23 Magyar statisztikay kőzlemények, Uj sorozat, 42 kőtet. (Budapešť 1912: 121)

24 BOKES 1941: 86.

25 BEŇUŠKOVÁ 1998: 131-132.

26 KOLEKTÍV 1998: 275.

27 SEDLÁK 1960: 159.

28 KOLEKTÍV 1990: 53.

29LANGER 1972: 590.

30 BENŽA 1979: 40.

31 Tamže, s. 41.

32 BENŽA 1979: 42.

33 GÚČIK 2006: 12.

Literatúra a pramene:

BENŽA, M.: Lokálne dobové formy Ľudového staviteľstva a výber objektov pre región Liptov v Múzeu slovenskej dediny. In : Zborník SNM LXXIII, Etnografia 20. Martin 1979.

BEŇUŠKOVÁ, Z.: Tradičná kultúra regiónov Slovenska. Prehľad charakteristických znakov. Bratislava 1998.

BOKES, F.: Rozšírenie murovaných a drevených stavieb v Liptovskej kotline. In: Zborník MSS, r. 34-35. Martin 1941.

BOTÍK, J.: Turizmus, kultúrne dedičstvo a transformácia spôsobu života v rekreačných lokalitách Vyšná a Nižná Boca. In: Tradičná kultúra, turizmus a rozvoj regiónov. Nitra 2006.

ČUKAN, J.: Pramene k štúdiu a techniky výskumu v etnológii. Nitra 1997.

ČUKAN, J.: Cestovný ruch, kultúra, ekonomika. In: Cestovný ruch a kultúrne dedičstvo. Nitra 2008.

ČUKAN, J. – LENOVSKÝ, L.: Etnomuzeológia – kultúrne dedičstvo – edukačný proces. In: ZUSKINOVÁ, I. (ed.): Pastierska kultúra, jej dokumentácia a prezentácia. Ružomberok: Liptovské múzeum v Ružomberku 2008, s. 141-147.

GÚČIK, M.: Tradičná kultúra ako faktor regionálneho rozvoja. In: Tradičná kultúra, turizmus a rozvoj regiónov. Nitra 2006, s. 12.

HÚSKA,M . A.: Liptovskí murári. Liptovský Mikuláš 1968. HYČKO, J.: Hospodárske stavby v Liptove. In: Zborník SNM 65, Etnografia 12. Martin 1971.

HYČKO, J.: Hospodárske stavby v Liptove. In: Zborník SNM 65, Etnografia 12. Martin 1971.

KOLEKTÍV: Etnografický atlas Slovenska. Bratislava 1990.

KOLEKTÍV: Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku z pohľadu najnovších poznatkov archeológie a etnografie. Bratislava 1998.

KOVAČEVIČOVÁ, S.: Stavební materiál,technika, konštrukcia stien a krovu obydlia na Slovensku. In: Lidová stavební kultura, č. 7., Brno 1981.

LANGER, J.: Zvláštnosti tradičného vývoja ľudového domu v Liptove. In: Slovenský národopis, XX, 1972, č. 4, s. 590.

LENOVSKÝ, L. : Kultúrne dedičstvo v multikultúrnom svete. In: LENOVSKÝ, L. (ed.): Cestovný ruch a kultúrne dedičstvo. Nitra: UKF v Nitre, 2008, s. 98-115.

LIPTAY, J. 2005. Krajina ako kultúrne dedičstvo. Uverejnené na internete: https://www.obnova.sk/clanok1728.html&mode=thread&order=0&thold=0(2009-02-10) Magyar statisztikay kőzlemények, Uj sorozat, 42 kőtet. Budapešť 1912.

SEDLÁK, F.: Z histórie Liptova. In Pamiatky a múzeá, .č. 9 Bratislava 1960.