Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Cieľom prítomného príspevku je analyzovať akulturačné faktory, ktoré pôsobili a pôsobia na slovenské minoritné spoločenstvo vo Veňarci. Akulturácia, ako proces stierania etnických rozdielov, je nezvratným procesom. Krátkodobý, niekoľkodňový terénny výskum vo Veňarci (organizovaný Výskumným ústavom Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku v júni 2013) toto tvrdenie preukázal. Príspevok metodicky vychádza z predchádzajúcich diel autora, v ktorých sa venoval akulturačným/asimilačným faktorom, ich klasifikácii a analýze (napr. MICHALÍK 2008, 2010, 2011, 2012).

Obec Veňarec (maď. Vanyarc) sa nachádza na juhu Novohradskej župy (Nógrád megye). Administratívne patrí k okresnému mestu Pastuchov (Pásztó), ktoré je vzdialené 33 km. Hraničné mesto Balážske Ďarmoty leží 35 km od Veňarca a hlavné mesto Budapešť 68 km od obce. Žije tu 1320 obyvateľov, z ktorých je 189 Slovákov (údaj z roku 2011). Môžeme sa však domnievať, že tento oficiálny počet nehovorí verne o počte osôb slovenského pôvodu v dedine. Veňarec je strediskovou obcou, čiže má spoločný obecný úrad s okolitými menšími administratívnymi jednotkami (Szirák a Bér).

Problematika akulturačných faktorov nebola v minulosti predmetom záujmu domácich bádateľov, relevantné zdroje sa hľadajú ťažko aj v širšom zahraničnom kontexte. Isté čiastkové informácie nachádzame v dobovej archívnej spisbe, ktorej sa venuje časť predstaviteľov súčasnej slovenskej historiografie (bližšie pozri KMEŤ 2010 a 2013). Akulturačné faktory rozdeľujeme do viacerých väčších skupín. Vo Veňarci sa ako signifikantné javia niektoré z nich. Ide o historické udalosti (všeobecný historický vývoj a jeho vplyv na minoritné prostredie), prírodné pomery, konfesionálnu štruktúru, profesijnú štruktúru, tradičnú kultúru (zaujímavá je najmä jej inštitucionálna rovina), vzdelávanie, médiá, sféru medzilokálnych kontaktov a kontaktov so Slovenskom.

Analýza akulturačných faktorov. Obec bola osídlená slovenskými migrantmi v 1. polovici 18. storočia v rámci vnútornej kolonizácie, ktorej potreba prišla po odchode tureckých okupantov. Slováci prichádzali najmä z Novohradu a okolia Zvolena. Miestnu slovenskú komunitu výrazne zasiahol odchod obyvateľov v 70. rokoch 18. storočia do Báčky (najmä z dôvodu nedostatku ornej pôdy). Veňarčania sa, ako všetci obyvatelia vtedajšieho Rakúsko-Uhorka, resp. Maďarska, podieľali svojou účasťou v I. a II. svetovej vojne. Významný vplyv mala aj reemigrácia po II. svetovej vojne, kedy sa do dvadsať rodín presťahovalo na Slovensko. Informátori spomínajú najmä Jánošovcov, Šajbenovcov, Chrťanovcov, Apkovcov, Hodbabných. Presídlili sa najmä do okolia Banskej Bystrice (Sásová), no aj do Nesvadov pri Nových Zámkoch či Nového Sveta pri Senci. Svoju úlohu zohral aj nástup komunistov k moci v 50. rokoch 20. storočia, ktorí začali výraznejšie budovať priemyselné centrá v mestách a znárodňovať poľnohospodárstvo. Tento povojnový rozvoj spôsobil aj čiastočnú zmenu profesijnej orientácie Veňarčanov z agrárnej na priemyselnú vo fabrikách v okolitých mestách, najmä však v Budapešti. Spoločenské zmeny na konci 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia a nástup demokracie spôsobili istú destabilizáciu miestnej, nielen slovenskej, komunity. Zánik družstiev, privatizácia a následný krach bývalých štátnych podnikov znamenali pre domácich stratu ekonomickej pohody a neistotu v sociálnom postavení.

Prírodné pomery determinujú celý rad lokálnych špecifík nielen v bežnom živote, ale aj v kultúre. Veňarec leží na úpätí pohoria Čerhát, krajina má pahorkatinný ráz. Poľnohospodárska pôda je tu relatívne úrodná a veľkú časť tvorí aj zalesnené územie. Reliéf je teda pomerne členitý, čo znamená dva možné pohľady na akulturačné tendencie. Geomorfologická skladba spôsobuje istú izoláciu dediny voči okoliu, ktorá má protiasimilačný efekt, na druhej strane, nie ideálne podmienky pre poľnohospodárstvo (najmä malá rozloha obrábanej pôdy) spôsobili v historickom priereze viacnásobný odliv domáceho obyvateľstva (Báčka, mestské prostredie – Pastuchov, Balážske Ďarmoty, Budapešť, Vác).

Z konfesionálneho hľadiska sú Slováci vo Veňarci evanjelici a. v. Maďari žijúci v obci sú rímsko-katolíckeho alebo evanjelického vierovyznania. Určitú silu mala aj komunita baptistov, medzi ktorých patrili aj niektorí slovenskí reemigranti. V súčasnosti predstavuje zanedbateľnú časť obyvateľov obce. Konfesionalita tu predstavuje istý etnoidentifikačný znak, čo najmä v minulosti (do II. svetovej vojny) znamenalo často neprekonateľný vzájomný predsudok. Služby Božie sa konajú v maďarskom jazyku, jedenkrát mesačne popoludní aj v slovenčine. Posledný farár, ktorý ešte kázal v slovenskom jazyku bol Jenő Šulc. Znakom prítomnosti slovenskej identity sú aj sobáše v materinčine, ktoré svedčia o potenciálnom prenose etnických znakov na ďalšie generácie. Vo Veňarci si také nepamätajú ani najstarší obyvatelia. Tu sa žiada poznamenať, že po II. svetovej vojne prestáva byť výber partnera etnicky limitovaný. Najdôležitejší bol parameter lokálneho pôvodu – aby boli obaja partneri z Veňarca. Príchody a odchody partnerov z/do iných obcí boli menej časté. Individuálne vyznávanie viery sa deje takmer výlučne v maďarčine, informátori už nevlastnia ani slovenské spevníky či Tranoscius. Slovenský jazyk v kostole počuť vo vianočnom období, kedy do Veňarca prichádzajú hostia z Veľkého Krtíša a v kostole sa prezentujú kultúrnym programom.

Ďalšiu veľkú skupinu akulturačných faktorov tvoria kontexty zamestnania. Ak je kultúra dolnozemských Slovákov prevažne agrárna, platí to aj pre obyvateľov Veňarca. Gazdovanie tvorilo hlavný zdroj obživy až do II. svetovej vojny. Kolektivizácia prebiehala aj vo Veňarci, najskôr prostredníctvom gazdovských združení, neskôr založením poľnohospodárskeho družstva. V rámci činnosti družstva sme sa stretli so zaujímavou informáciou, že viacerí Veňarčania boli viackrát pracovať v období žatvy na Slovensku (v okolí Veľkého Krtíša). Prítomnosť zalesneného územia dáva predpoklad zamestnania v rámci lesných profesií. S obdobím po II. svetovej vojne, ale najmä od 60. – 70. rokov 20. storočia, súvisí industrializácia. Výstavba a činnosť veľkých fabrík v Budapešti a okolí ponúkala mnoho pracovných príležitostí aj pre obyvateľov Veňarca. Denne za prácou dochádzali najmä muži, cestovanie často zabralo aj niekoľko hodín. Do vzdialenejších lokalít chodili na celý týždeň, počas ktorého prechodne bývali v robotníckych ubytovniach. Komunikačným jazykom v novom prostredí bola výlučne maďarčina, zriedkakedy sa na jednom pracovisku stretli viacerí Slováci. Obdobie budovania demokracie bolo poznačené zánikom viacerých družstiev aj mestských fabrík. Mnohí Veňarčania prišli o prácu vo veku po päťdesiatke, čo pre nich znamenalo obrovský problém opätovne sa zamestnať. Nezamestnanosť v dedine je veľká a z tohto pohľadu badať na domácich značnú apatiu. Pracovné príležitosti chýbajú a nenahradili ich ani obecné sociálne projekty zamerané na rozvoj poľnohospodárstva a domáceho hospodárenia. Istý čas bolo obľúbeným pestovanie malín či ríbezlí. Ich produkcia bola vítaným navýšením rodinných rozpočtov. Nepriaznivé výkupné ceny ovocia však tieto aktivity zastavili. Určitú nádej na zamestnanie dávajú Veňarčanom podnikatelia v okolitých obciach, kde zakladajú rôzne zamerané malé výrobné podniky, často aj so zahraničnou účasťou.

Osobitnou skupinou asimilačných faktorov je vzdelávanie. Slovenčina sa do II. svetovej vojny používala najmä v rodinnom prostredí a v bežnej komunikácii medzi obyvateľmi. Výučba slovenského jazyka v školskom prostredí chýbala. Po vojne sa začala pozvoľna vytrácať aj z rodinného života. Materinský jazyk používala/používa aktívne len staršia generácia Veňarčanov. Spôsobil to veľký počet zmiešaných manželstiev, práca v meste a absencia výučby jazyka v škole. Situácia sa zmenila až v posledných desaťročiach, kedy sa do obce vydala učiteľka Ruženka Komjáthyová (v roku 1983), aktívna podporovateľka výučby slovenčiny a kontaktov so Slovenskom. To, že sa materinský jazyk v dedine do tohto obdobia nevyučoval, bolo spôsobené nielen asimilačnou politikou štátnych orgánov, ale aj nedostatkom kvalifikovaných kádrov. Miestnu základnú školu v súčasnosti navštevuje viac ako 130 detí, ktoré majú možnosť fakultatívne navštevovať hodiny slovenského jazyka (výučby sa zúčastňuje približne 17-20 žiakov). Učia sa ho ako cudzí jazyk, čo je pre dnešnú jazykovú situáciu v Maďarsku pochopiteľné. Praktickému využitiu jazyka pomáhajú aj družobné kontakty Veňarčanov s Veľkokrtíšanmi či obyvateľmi Dolnej Strehovej, do ktorých sa zapájajú aj deti. Národnostná štruktúra a portfólio stredných škôl v okolitých mestách nepredstavuje dobré predpoklady pre potenciálnych záujemcov o štúdium v slovenskom jazyku. Hlavné mesto ponúka mnoho možností stredoškolského a najmä vysokoškolského štúdia, vo Veňarci sme sa nestretli so žiadnym absolventom či študentom, ktorý by svoje vzdelanie dosiahol na Slovensku. Domnievame sa, že práve blízkosť hlavného mesta stojí za nezáujmom mládeže o štúdium v Slovenskej republike.

Tradičná minoritná kultúra, jej využitie v súčasnosti a manifestácia na kultúrnych podujatiach patria medzi dôležité atribúty pôsobiace protiakulturačne. Z hľadiska špecifík v tradičnej kultúre môžeme zdôrazniť unikátne štíty domov (ČUKAN – KURPAŠ 2014:12-16), v ktorých však nevidíme spojitosť s etnicitou. Zaujímavosťou je aj spoločné bývanie v jednom dvore, ku ktorému obyvatelia pristupovali z dôvodu nedostatku stavebných parciel v obci. V jednom dvore bývalo často aj päť rodín, ktoré zväčša ani neboli v príbuzenskom vzťahu. Vo Veňarci do 70. rokov 20. storočia prakticky neexistovala ochotnícka a spolková činnosť. Do tohto obdobia kultúrne aktivity (tance, divadlá) zabezpečovali krčmy a školské prostredie (takmer výlučne v maďarčine). Až v roku 1973 bol založený Folklórny súbor Rozmarín (spočiatku ako Páví krúžok), ktorý sa venuje prezentácii domácich tradícií a folklóru Slovákov v Maďarsku. Členovia používajú originálne veňarské kroje. Folkloristom umožňuje sebarealizáciu, cestovanie, nadväzovanie priateľských kontaktov. Práci v súbore sa venuje najmä staršia generácia. Domáci menujú aj problémy s dorastom, ktorý sa kultúrnych aktivít zúčastňuje sporadicky (z dôvodu nezáujmu aj dochádzania do stredných škôl). Členom folklórneho súboru dlhoročne pomáha choreograf Juraj Matyáš zo slovenských Príbeliec (nacvičil viacero programov, napríklad Priadky, Vynášanie kyselice, Fašiangy, Regrútska rozlúčka, Vianoce, Nedeľa v dedine). Od roku 1993 aktívne pracujú aj školské deti v rámci folklórneho súboru Guzsalyas (LENOVSKÝ 2014:10). Vo Veňarci funguje slovenská samospráva, ktorá sa zameriava na otázky používania slovenského jazyka v základnej škole a škôlke, právne postavenie slovenskej minority v dedine a organizáciu kultúrnych podujatí. Významne aktivizuje obyvateľstvo slovenského pôvodu. Samospráva spoluorganizuje Festival halušiek, ktorý je už 12 rokov autochtónnym veňarským kultúrnym podujatím. Každoročne sa koná v druhú septembrovú sobotu. Okrem toho sa v obci nachádza Oblastný dom (prezentuje materiálnu kultúru dediny) a Múzeum bábik.

Do akulturačných faktorov zaraďujeme aj mediálnu sféru. Vo Veňarci nie je takmer žiadna informovanosť o situácii na Slovensku. V súčasných slovenských dolnozemských komunitách (najmä v Srbsku a Rumunsku) je bežné, že káblová televízia ponúka aj slovenské televízne stanice. Slovenské rozhlasové vysielanie nie je možné vo Veňarci zachytiť, jediný kontakt so slovenským vysielaním Veňarčanom sprostredkúva relácia maďarskej televízie Domovina. K miestnym obyvateľom sa dokonca nedostanú ani Ľudové noviny, ktoré vydáva Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku a sú distribuované zdarma. Niektoré domácnosti odoberajú Evanjelický hlas. Vzhľadom na vzdialenosť Veňarca od slovenskej hranice sú mediálne kontakty miestnej slovenskej komunity so Slovenskom či médiami v slovenčine mimoriadne chudobné.

Dôležitou súčasťou života minority je aj široká škála najrôznejších medzilokálnych aj vzdialenejších kontaktov. Vo Veňarci sa stretávame s rodinnými kontaktmi v rámci regiónu, zriedkavo aj cezhranične s rodinami reemigrantov. Domáci sa sťahovali a sťahujú za prácou do miest, čím dávajú predpoklad vzniku nových druhov kontaktov. Okolité dediny, niektoré aj so slovenským obyvateľstvom, boli najčastejšie cieľom obchodných aktivít (jarmoky, trhy). Ide najmä o Nižu, Gutu, Peťany, Sirák a Jaču. Kultúrne kontakty sú paradoxne živšie s dolnozemskými lokalitami (ako Slovenský Komlóš či Békešská Čaba), než s okolitými obcami (často však išlo o jednosmerné kontakty smerom do Veňarca). V rámci kontaktov so Slovenskom môžeme vyzdvihnúť družbu s Hrušovom, Veľkým Krtíšom, Dolnou Strehovou a Dobrou Nivou. Širokú škálu miest navštívili členovia FS Rozmarín (Humenné, Zvolen, Detva, Veľký Krtíš, Martin, Lučenec či Krupina). Spomenieme aj športové kontakty – Veňarčania na rôznych vekových úrovniach hrávali futbal s Veľkou nad Ipľom a stále hrávajú s Dolnou Strehovou.

Záver. Prítomná analýza akulturačných faktorov dokazuje, že proces akulturácie/asimilácie vo Veňarci je nezvratným procesom. Zjavná je postupná strata osobných aj kolektívnych identít viazaných na slovenskosť, najmä smerom k mladším generáciám. Na druhej strane, stimulujúcim faktorom je činnosť politických a kultúrnych inštitúcií. Organizované podujatia sa javia ako vhodné manifestačné fórum pre slovenskú minoritnú kultúru aj pre sebarealizáciu domáceho obyvateľstva. Družobné kontakty, do ktorých sa zapája aj mládež, a výučba slovenčiny na základnej škole, dávajú predpoklad dlhšieho prežitia Slovákov vo Veňarci. V jeho neprospech hovorí zlá ekonomická situácia, vysoká nezamestnanosť a celkovo nie veľmi pozitívna sociálno-ekonomická prognóza vývoja v bližšej aj vzdialenejšej budúcnosti.

Literatúra a pramene:

ČUKAN, J. – KURPAŠ, M.: Veňarec – kontexty tradičnej kultúry s akcentom na staviteľstvo. In: Kontexty kultúry a turizmu, 2014, roč. 7, č. 2, s. 12 – 16.

KMEŤ, M.: Historiografia dolnozemských Slovákov v 19. storočí. Nadlak 2010.

KMEŤ, M.: Historiografia dolnozemských Slovákov v prvej polovici 20. storočia. Nadlak 2013.

LENOVSKÝ, L.: K transformácii identity v minoritnom prostredí (na príklade jednej novohradskej dediny so slovenským osídlením). In: Kontexty kultúry a turizmu, 2014, roč. 7, č. 2, s. 6 – 12.

MICHALÍK, B.: Interkultúrna variabilita v procese etnickej asimilácie. In: Acta Culturologica 18 : Európa – interkultúrny priestor. Bratislava 2010, s. 176-186.

MICHALÍK, B.: K teórii a metodológii etnicity, akulturácie a asimilačných procesov. In: Acta Nitriensiae 13 : zborník Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Nitra 2012, s. 127-138.

MICHALÍK, B.: About the theory of assimilation processes : Construction of Slovak minority communities. In: Sprawy narodowościowe, 2011, no. 38, p. 7-21.

MICHALÍK, B.: Kontexty faktorov etnickej asimilácie. In: Kontexty kultúry a turizmu, 2008, roč. 1, č. 1, s. 22-24.

MICHALÍK, B.: Etnická asimilácia a etnokultúrne procesy. In: Kontexty kultúry a turizmu, 2008, roč. 1, č. 2, s. 26-30.

Zoznam informátorov:

Bugyiová Terézia, rod. Táborská (1933)

Csonková Terézia, rod. Pavkóová (1946)

Hajdúová Anna, rod. Šinková (1935)

Komjáthyová Ruženka (1957)

Lászka Pál (1950)

Meliš Jánoš (1948)

Nedeliczká Mária, rod. Šinková (1932)

Szebenszki Jánoš (1939)

Sziráczka Zsuzsanna, rod. Brhlíková (1940)

Sziráczki Mihály (1936)