Svadobné obyčajové tradície na Blízkom východe

Svadobné obyčajové tradície na Blízkom východe

Úvod. Obyčajové tradície sú súčasťou kultúrneho dedičstva a predstavujú bohatstvo, ktoré si obyvatelia každej krajiny zachovávajú a tvorivo rozvíjajú. Viaceré kultúry však podliehajú súčasnému trendu globalizácie a ich jedinečnosť sa stráca. Aj v tradičných spoločenstvách Blízkeho východu sa začínajú objavovať cudzie prvky, aké tam pôvodne nepatrili (napríklad pokľaknutie pri žiadaní o ruku s islamským náboženstvom vôbec nesúvisí, ale vplyvom kultúry Západu sa v islamskom svete postupne udomácňuje). Globalizácia preniká aj do náboženskej sféry. Je nevyhnutné spomenúť, že niektoré obyčajové tradície sú mylne spájané s náboženstvom. Rozdiel v ich dodržiavaní závisí aj od toho, či konkrétna rodina žije liberálnym alebo tradičným spôsobom života.

V príspevku riešime problematiku obyčají životného cyklu na Blízkom východe, pričom hlbšiu pozornosť venujeme svadobným obyčajam v Sýrii, Libanone a Jordánsku. Použili sme skromné pramene v slovenskom jazyku, aj zahraničnú literatúru. Informácie boli verifikované a doplnené neštandardizovaným rozhovorom s respondentmi z Blízkeho východu (Abbas Sadek, 1959, pôvodom z Libanonu, žijúci na Slovensku; Caroline Izmirian, 1990, Arménka žijúca v Jordánsku). Využili sme tiež interview s Abdulláhom Alawadom (1982), politickým utečencom žijúcim na Slovensku. Jeho otec žil kočovným spôsobom života a matka je beduínka, ktorá vyrastala na vidieku. Alawad sa identifikuje ako beduín, ktorý žil usadlým spôsobom života v meste Al-Raqqa v Sýrii. S prekladom niektorých arabských termínov nám pomohol Iránec Farajpour Mehran (1973), ktorý strávil časť života v Spojených Arabských Emirátoch a teraz je na Slovensku. Poslúžili nám aj materiály J. Čukana z terénnych výskumov beduínov v Sýrskej púšti.

Na vybrané krajiny sme sa zamerali preto, lebo ich obyčajové tradície sa v našej odbornej literatúre vyskytujú len ojedinele. Snažíme sa zachytiť náležitosti, ktoré súvisia s uzavretím manželstva a vytvoriť prierez jednotlivých svadobných obyčají. Nezameriavame sa na celý priebeh svadby. Vyberáme také tradície, ktoré sú odlišné od európskeho/kresťanského prostredia. Miera dodržiavania obyčajových tradícií sa líši v každej kultúre, kmeni, rodine. Závisí od stupňa liberálnosti a pokrokovosti jednotlivcov. Príspevok sa zameriava na prvky, ktoré sú spoločné pre prevažnú väčšinu obyvateľov spomínaných krajín. Viaceré identické črty tam registrujeme preto, lebo ešte v druhej polovici minulého storočia boli súčasťou jednej kultúrnej oblasti – Levanty. Mnohé z tradícií sú spoločné pre levantskú kultúrnu oblasť aj pre všetky krajiny Blízkeho východu z dôvodu dominancie islamského náboženstva, ktoré sa na tomto území začalo šíriť od 7. storočia a ovplyvnilo všetky oblasti života.

V štátoch, v ktorých dominuje islamské náboženstvo, sa svadby spájajú s oslavami trvajúcimi niekoľko dní, so streľbou do vzduchu, kolektívnym odprevádzaním mladomanžela do nevestinej spálne, či s vyvesením posteľnej bielizne ráno po svadobnej noci. Svadobné obyčaje sa najmä v posledných desaťročiach podstatne zmenili a pôvodný charakter si zachovali len beduínske a vidiecke svadby.

 

Príprava na sobáš. Svadobné obyčaje na Blízkom východe sa začínajú prípravou na sobáš. Rodina a priatelia snúbencov pomáhajú chystať hostinu. Prípravy prebiehajú u ženícha a nevesty oddelene a ani hostiny sa nezúčastňujú budúci manželia spoločne.

Ženích sa pripravuje na svoj veľký deň u najlepšieho priateľa, ale príprava môže prebiehať aj v jeho rodine. Pozvaní sú viacerí kamaráti. Priateľ si budúceho ženícha uctí svadobnými raňajkami a malým darom. Po raňajkách sa v dome priateľa osprchuje, vykoná si manikúru a prizvaný holič ženícha a jeho priateľov ostrihá, oholí a upraví im fúzy. Priatelia pomáhajú ženíchovi do svadobného obleku. Všetci sa zabávajú, hrá hudba, spieva sa a tancuje. U beduínov v púšti je proces prípravy takmer rovnaký. Ženích sa umýva a absolvuje kozmetické úpravy v stane otca a až potom odchádza k priateľovi. Ak beduíni kočujú v blízkosti mesta alebo dediny, ženích sa môže umyť v dome svojich príbuzných alebo priateľov a dá sa tam aj ostrihať a oholiť. V mestách aj u beduínov daruje ženích po dokončení príprav najlepšiemu priateľovi svoj starý parfum, lebo v manželstve by mu priniesol nešťastie.

V rámci predsvadobnej prípravy usporiada otec ženícha slávnostný obed pre celú rodinu a priateľov. Dáva postaviť stan, v ktorom podáva baranov pre stovky členov kmeňa. Prichádzajú aj hostia z dedín a miest, ktorí už nekočujú. Na predsvadobný obed musí otec obetovať 20 až 50 baranov. Ak nemá dostatočne početné stádo, je povinný kúpiť ich, aby sa nezahanbil a nezosmiešnil pred účastníkmi obeda. Beduíni v meste pripravujú menšiu hostinu, s menším počtom baranov. Namiesto baraniny pripravujú jedlo zvané sfíha (arabský druh pizze).

Tradičná príprava nevesty trvá tri dni, niekedy aj dlhšie. Závisí to od toho, kedy sa koná jej rozlúčka so slobodou, noc henny (arabsky laylat al-henna). Príprava spočíva v rôznych kozmetických procedúrach, v rámci ktorých žena absolvuje depiláciu, kozmetiku, úpravu obočia a iné kúry. V svadobný deň podstúpi úpravu vlasov a vizáže doma alebo v salóne. Príprava sa končí oblečením svadobných šiat.
Aj u nevesty sa koná slávnostný obed za prítomnosti jej rodiny a priateliek. Rozlúčka so slobodou, počas ktorej sa nevesta skrášľuje hennou[1], sa môže konať aj dva až tri týždne pred svadbou.

V minulosti bola noc henny využívaná k prípravám všetkých nevyhnutných svadobných dekorácií. Bola zároveň príležitosťou na oslavu, aby sa rodiny zabavili ešte pred sobášom. Ženíchova rodina sa pretancovala až do príbytku nevesty, kde rodiny spoločne pripravovali hennu, nevestine a ženíchove dlane ozdobili tmavými ornamentmi (ženíchovi sa napísali iba iniciály jeho mena a mena snúbenice symbolizujúce silné spojenie páru). Jednou z obyčají súvisiacou s maľovaním ornamentov bolo drvenie[2], muž hľadal svoje meno medzi ornamentmi na nevestinej ruke. Ak ho nenašiel, znamenalo to, že žena bude vo vzťahu dominantnejšia. Po vyzdobení hennou a vykonaní obyčají s ňou súvisiacich, bolo neveste darované veno. Väčšinou zlato, lebo na rozdiel od iných darov nestráca na hodnote. Následne na to rodiny spievali tradičné piesne a tancovali dabke (tradičný arabský tanec). Dôležitým prvkom henna noci bol tradičný ručne vyšívaný odev nevesty a ženícha.

V súčasnosti sa od zdobenia dlaní hennou v mestách viac menej upustilo a táto tradícia sa dodržiava hlavne u beduínov v púšti. Namiesto henna noci sa koná oslava, na ktorú si nevesta pozýva svoje kamarátky a príbuzné. Na rozlúčke so slobodou nechýba množstvo jedál a nápojov, arabská (v prípade ortodoxných rodín islamská) hudba, na ktorú sa tancuje. Ak nevesta chce dodržať obyčaj spojenú s maľovaním hennou, objedná si profesionálnu umelkyňu, ktorá nevestu aj jej priateľky ozdobí. Ak snúbenec chce, môže sa zúčastniť, no okrem neho žiaden iný muž. Ak by sa snúbenec rozhodol tejto obyčaje zúčastniť, hennou mu vyzdobia jednu dlaň, alebo malíček. Tradícia odovzdávania vena sa koná v predsvadobnú noc, ak sa tak nestalo skôr. Ženy si obliekajú moderné šaty a muži oblek, od tradičných odevov sa upúšťa.

Pred svadobným dňom mali obaja snúbenci nosiť obnosené tmavý odev ako symbol pochmúrneho života a na svadobný deň odev bielej farby, ktorá symbolizuje optimizmus, šťastie a spokojnosť. V chudobnejších rodinách bolo tradíciou obliecť si na svadobný deň najlepší odev, aký snúbenci mali a nezáležalo na tom, akej bol farby. Mohol to byť aj odev, ktorý za iných okolností nosili na bohoslužby či na oslavy. Majetní vystriedali na svadbe niekoľko variácií odevu, ktorý neskôr nosili na výročie svadby. Dnes si ženy obliekajú na svadby moderné šaty, ktoré sú inšpirované módou Západu. Vplyv islamu na strihy a štýl nie je v Sýrii, Libanone a Jordánsku taký výrazný ako v iných krajinách Blízkeho východu. Nie je ničím výnimočným, ak majú ženy oblečené šaty odhaľujúce ramená. Striktné moslimské nevesty však dodržiavajú tradície a morálku islamu a obliekajú si šaty s dlhým rukávom. Šaty odhaľujúce nohy sa vyskytujú na svadbách ojedinele, pretože nevesty uprednostňujú aj napriek modernosti dlhé šaty. Nevesty z prísne ortodoxných rodín si dodnes dávajú šatku – hidžáb. Populárnym svadobným doplnkom sa stal závoj, ktorý vystriedal hidžáb. Svadobné odevy bývajú bielej, svetloružovej, bledomodrej aj čiernej farby. Obleky mužov môžu byť ľubovoľnej farby. Beduínske svadobné odevy pozostávajú z tradičnej čiernej abáje (dlhý plášť, ktorý zahaľuje celé telo okrem hlavy), ktorú ženy zvyknú mať na túto príležitosť zdobenú zlatými výšivkami. Moderní beduíni si svadobné šaty kupujú v meste. Každá rodina a kmeň môžu mať iné zvyky, princípy, stupeň liberálnosti a pokrokovosti, čo sa odráža v miere dodržiavania svadobných obyčají, ale aj v odeve. Vo väčšine kmeňov platí, že tradičný beduínsky odev na svadbách nosia už len starší a mladí sa obliekajú do konfekčného odevu. Buď si kúpia konfekciu, alebo látky a ženy odev ušijú. Všetci musia mať na každú svadbu nové šaty a topánky. Platí to pre ženy aj mužov, pričom na jednu osobu zvyknú minúť približne 25 eur. Na svadbe je vždy očividné, kto patrí do rodiny, keďže odev kupuje zvyčajne jeden človek. Ak ženy vedľa seba tancujú a majú rovnaký odev, spravidla ide o sestry. To ale neznamená, že všetci členovia jednej rodiny sú oblečení totožne. Nevesty sa od slobodných dcér líšia, lebo odev si kupujú samy. Po svadbe beduíni tento odev bežne používajú, až kým ho nezničia.

 

Svadobný sprievod zaffeh (alebo zaffa, zeffet – sprievod). V arabských krajinách je tradíciou usporiadať svadbu, ktorá trvá tri dni. Takú ešte usporadúvajú beduíni, prípadne obyvatelia dedín. V mestách trvá zväčša jeden deň. V prípade beduínov rozhoduje kmeňová tradícia. Najimpozantnejší je prvý deň, kedy sa koná svadobný sprievod. Zaffeh je spoločným prvkom pre všetky kultúry, náboženstvá a sociálne vrstvy v Sýrii, Libanone a Jordánsku. Oslavy sú považované za prejav šťastia a radosti z nastávajúceho zväzku. Hlasná hudba zároveň upozorňuje široké okolie, že čoskoro sa začne svadba. Súčasťou zaffeh bývajú bubeníci a speváci, niekedy aj kapely, ktorých muzikanti hrajú na tamburínu, gajdy a lesné rohy, ďalej tanečníci a brušné tanečnice, muži nesúci žeravé meče, gratulanti a ohňostroje (v minulosti ohňostroje nahrádzala streľba). V súčasnosti sa výraz používa na označenie svadby vo všeobecnosti. Z tradičného zaffeh sa stala veľkolepá oslava, ktorá sa uskutočňuje v dome nevesty. Podáva sa množstvo jedál a tancuje sa dabke.

História zaffeh siaha do predislamských čias. Pochádza z vidieckeho prostredia, kde bol každý člen lokálneho spoločenstva súčasťou ženíchovho sprievodu cestou pre nevestou. Putoval často dlhé hodiny, niekedy aj dni, počas ktorých členovia ženíchovej družiny oslavovali nastávajúcu radostnú udalosť. Keď ženích prišiel k príbytku nevesty, mohol si ju odviesť na obrad. Beduínsky svadobný sprievod v púšti sa presúval na ťavách, prípadne na koňoch. Zvieratá boli vyzdobené. Nevesta sedela na krytom sedadle, aby ju budúci ženích neuvidel. V súčasnosti chodí sprievod po nevestu na ťave už len zriedka. Zaffeh v púšti prebieha tak, že sprievod pricestuje autami, na rozdiel od mestského a vidieckeho obyvateľstva nepoužívajú ohňostroje, ale trúbia a strieľajú do vzduchu so samopalmi.

So zaffeh sa spájajú aj ďalšie dve svadobné obyčaje – zalghoutazaghareet. Po ukončení zaffeh v dome nevesty nasledovalo vyprevádzanie nevesty a ženícha. Všetky ženy dávajú dvojici požehnania a odovzdávajú jej rady a skúsenosti, ktoré by mohli pomôcť v manželstve. Táto obyčaj sa volá zalghouta. Po jej skončení ženy vydávajú typické trilkujúce zvuky na znak radosti, nazývané zaghareet. Ten je možné počuť dodnes na každej svadbe na Blízkom východe. Keď dvojica vychádza z domu, mládež obhadzuje svadobný pár ryžou a lupeňmi kvetov.[3]

 

Svadobný obrad – nikah. Hlavným rozdielom medzi kresťanským a moslimským sobášom je miesto obradu a osoba, ktorá je náboženskou autoritou a obrad vykonáva. Kresťanský obrad vykonáva kňaz v kostole, islamský sobáš má rodinný charakter a uskutočňuje sa zväčša v dome, u beduínov v stane jednej z rodín. Katb al-kitáb je považovaný za svadobnú zmluvu a začína krátkym príhovorom imáma alebo šejka o tom, ako si Prorok vážil jeho manželky, ako sa majú muži a ženy v manželstve správať a navzájom sa ctiť. Následne imám upozorní ženícha, aby dbal na to, čo mu bolo práve povedané. Potom žena, jej otec, alebo iný zástupca, odsúhlasí návrh na sobáš. Aby bol islamský sobáš platný a manželia nadobudli manželské práva a povinnosti, je potrebné splniť osem podmienok:

1. Dodržanie danej formy a sobášneho aktu; 2. Muž musí byť moslim a žena musí vyznávať jedno z troch monoteistických náboženstiev (islam, kresťanstvo, judaizmus); 3. Pred uzavretím sobáša je potrebné dohodnúť hodnotu a dobu splatnosti vena; 4. Snúbenci musia mať dosiahnutý vek na vstup do manželského stavu; 5. Svedectvo spôsobilých svedkov; 6. Právna spôsobilosť na uzavretie manželstva;
7. Existencia waliho[4]; 8. Súhlas nevesty.

V tradičných beduínskych rodinách v púšti sa svadobný obrad uskutočňuje často už pár dní po zásnubách, lebo nevidia dôvod, prečo by mali so svadbou čakať. V liberálnejších kmeňoch sa svadba koná zvyčajne dva mesiace po zásnubách, ale málokedy je toto obdobie dlhšie než štyri mesiace. Obrad sa koná v stane. Miestnosť je predelená, lebo nevesta sa so ženíchom môže prvý raz vidieť až po obrade. Pri takomto tradičnom svadobnom rituáli sa šejk, ktorý obrad vedie, opýta muža a ženy či so sobášom súhlasia. Ak muž vysloví súhlas, žena neodpovedá. Za súhlas je považované jej mlčanie, prípadne odpovie: „ako môj otec povedal“. Tým sa pokladá obrad za ukončený a zo snúbencov sú manželia. V stane sa žiadna zmluva o manželstve nespisuje, to sa vykonáva na úrade v mestách, kde beduínski manželia idú svoj zväzok legalizovať. Často tak robia až po niekoľkých rokoch, keď majú ich deti nastúpiť do školy. Ak je obrad v blízkosti mesta, túto príležitosť zvyknú využiť a manželstvo na úrade potvrdia na druhý alebo tretí deň. Na úrad ide len manželský pár, alebo ich sprevádza otec manžela. Sudca sa opýta najprv nevesty, potom ženícha, či so zväzkom súhlasí a nakoniec podpíšu zmluvu o manželstve. Na úrade nie je tradíciou obliekať sa do slávnostných odevov. V minulosti bolo úlohou šejka spisovať manželskú zmluvu, od roku 1960 sa manželstvá legalizujú na súde.

 

Svadobná oslava – walima (svadobná hostina), je druhou časťou islamskej svadby. Nasleduje po svadobnom obrade. Slovo walima je odvodené od slova awlam, čo znamená zbierať alebo zhromažďovať. V arabskom jazyku walima označuje hostinu ako symbol prejavu šťastia rodiny. Tento pojem obsahujú aj oslavy spojené s narodením dieťaťa a kúpou domu. Majetnejší konajú v súčasnosti svadobnú oslavu väčšinou v luxusnom hoteli alebo v reštaurácii. Nesmie na nej chýbať profesionálny plánovač svadieb, kvety, balóny, osvetlenie, hudba, zabávači, profesionálna zaffeh skupina či ohňostroje. Chudobnejšie rodiny sa zabávajú na ulici, alebo na blízkom otvorenom priestranstve. Na žiadnej z osláv nesmie chýbať brušná tanečnica, pretože symbolizuje transformáciu nevesty na ženu. Podávajú sa koláče ghoirabi (biele maslové pečivo), ktoré symbolizujú nevestinu nepoškvrnenosť. Nasleduje rozdávanie mandlí. Podstatou je, že každý hosť musí dostať päť mandlí, pričom každá predstavuje jedno z piatich posvätných prianí do manželstva (zdravie, šťastie, bohatstvo, plodnosť a dlhovekosť). Mandle majú sladký cukrový obal, pričom vnútro symbolizuje ťažké časy, ktorým bude dvojica čeliť počas manželstva. Sladký vonkajšok reprezentuje láskyplné časti manželstva. Päť je nepárne číslo ktoré nemôže byť rozdelené, čo symbolizuje nedeliteľnosť manželstva. Profesionálna svadobná skupina zaffeh, ktorú si mladomanželia objednávajú, ich uvádza do svadobnej sály.

 

Svadobná hostina z islamského pohľadu. Svadobné hodovanie je zaužívanou tradíciou, nie povinnosťou. Prorok Mohamed odporučil majetným hostinu usporiadať. Pri organizovaní svadobnej recepcie by nemali byť ľudia rozhadzovační a ak celú hostinu financuje ženích, mal by sa zohľadniť jeho majetkový status. Na hostine sa môžu podávať akékoľvek jedlá. Ak má organizátor dostatok peňazí, jej súčasťou by mala byť, v súlade s vyjadreniami Proroka Mohameda, aj jahňacina. Na svadbách ortodoxných moslimov hrá iba klasická hudba, nevesta netancuje, povolený má jeden tanec s manželom. Na svadbe liberálnych moslimov hrá tradičná hudba a nevesta môže tancovať s manželom aj hosťami. Pozvanie na svadobnú hostinu je nezdvorilé odmietnuť. Hostia by sa nemali príliš zdržať, v duchu princípov etiky islamu. Pri odchode z hostiny hostia manželom blahoželajú.

 

Mestské svadby. V mestách sa hostina zvyčajne koná v ten istý deň. Na začiatku sedia mladomanželia na dvoch kreslách alebo spoločne na pohovke – kosha pred hosťami. Symbolizujú kráľa a kráľovnú večera. Po ich usadení je podávaný nápoj sharbat, ktorým si hostia pripíjajú na zdravie páru. Mladomanželia si vymenia prstene z pravej ruky na ľavú.[5] Nasleduje slávnostný program, ktorý začína tancom mladomanželov, ku ktorému sa pridajú ostatní. Mladomanželia sa usadia späť a do oslavy sa zapájajú až po gratuláciách a odovzdávaní darov svadobčanov.[6] Dary sú zväčša finančné. K tradičnému zábavnému programu patria brušné tanečnice a spevák. Na prepychovejšie svadby sú pozývaní viacerí zabávači a speváci. Priatelia ženícha ho počas zábavy vyhadzujú do vzduchu. Na moderných svadbách sa hrá aj reprodukovaná moderná arabská hudba. Nasleduje krájanie svadobnej torty mečom oboma manželmi. Zo Západnej kultúry je prebraté hádzanie svadobnej kytice nevestou za chrbát. Slobodné ženy sa snažia kyticu chytiť. Veria, že ktorá ju chytí, čoskoro sa vydá. Mladomanželia potom slávnostne pozvú svadobčanov na občerstvenie – zvyčajne v podobe švédskych stolov. Obyčajne pozostávajú zo ponuky šalátov, mäsa, sladkostí, ovocia. Jedlo na hostine odráža bohatstvo svadobných rodín. Svadobná hostina končí. Zábava pokračuje len výnimočne. Hotel, v ktorom sa svadobná oslava konala, obyčajne ponúkne ženíchovi a neveste jedno – dvojdenný pobyt.

V prípade konzervatívnych rodín muži nemajú povolené tancovať so ženami ani ich pri tanci sledovať. Preto je povolené byť v sále s mladomanželmi iba ženám a deťom. V prípade takýchto svadieb sa dbá, aby fotografom bola žena a aj obslužný personál musí byť ženského pohlavia. Pokiaľ si rodina objednala DJ-a muža, nesmie byť prítomný v sále a musí hrať za dverami. Pre hostí mužského pohlavia je pripravená iná miestnosť, prípadne záhrada. Po skončení zábavy si ženy zahalia ramená a mužským členom rodiny je vtedy povolené vstúpiť do sály. Nasledujú gratulácie a odovzdávanie svadobných darov, kedy k mladomanželom postupne prichádzajú všetci. Na konci oslavy je povolený spoločný tanec pre všetkých.

 

Vidiecke svadby. Na tradičnej vidieckej svadbe sa zúčastňujú všetci obyvatelia obce a svadba zvykne trvať tri dni. Po svadobnom sprievode všetci prichádzajú do veľkého stanu – sewan. Súčasťou nasledujúcej zábavy je spevák alebo brušná tanečnica, niekedy obaja. Tradičným jedlom je fattah – kusy jahňacieho mäsa s ryžou a kusmi arabského chleba, namočené v šťave. Jedlo sa na dedinských svadbách servíruje na veľkých tanieroch konzumuje spoločne. Nevesta so ženíchom zo svadobnej zábavy odchádzajú skôr, hostia pokračujú.

 

Beduínske svadby. Beduínske svadobné oslavy sa nazývajú taalíla a trvajú zvyčajne tri až sedem dní. Každý deň sa ich zúčastňuje množstvo hostí bez rozdielu veku a pohlavia. Hosťami sú postupne všetci členovia kmeňa, príbuzní z mesta aj z iných kmeňov. V arabskej kultúre nie je tradícia, ktorá prikazuje konanie svadobnej zábavy v deň sobáša. Nemala by sa však konať neskôr ako do štyroch mesiacov. Platí to pre usadlých beduínov aj nomádov. Keďže manželský pár môže spolu začať žiť až po oslave, nezvykne sa príliš odkladať. Do skončenia svadobných osláv je odložená aj svadobná noc. V tomto období sa však smú stretávať a tráviť spoločný čas napríklad posedením v kaviarňach alebo nakupovaním zariadenia do spoločného obydlia. Keď sa chce nevesta pripraviť na spoločné bývanie, kúpiť si nový odev a bytové doplnky, je nevyhnutné, aby ju na nákupoch sprevádzal manžel. On nákupy neplatí, nevesta si ich hradí z vena. Dom si kupujú manželia samostatne, alebo bývajú s manželovou rodinou. V súčasnosti mladomanželia radi investujú do vlastného bývania, čo však závisí od ich finančnej situácie. Beduíni v púšti majú riešenie jednoduchšie. Mladomanželia si kupujú iba stan a ihneď po svadbe začnú spolu bývať ako súčasť manželovho kmeňa.

Beduínska trojdňová oslava svadby (bez ohľadu na to, či sa koná v meste alebo v púšti) má nasledovnú štruktúru. V prvý deň sa oslavuje s rodinou a priateľmi, v druhý deň iba s rodinou a na tretí deň sa koná veľká oslava, ktorej sa zúčastní aj nevesta a množstvo hostí z rôznych kmeňov. Slávnosť vystrojí ženíchova rodina. V prípade ortodoxnej rodiny v púšti prebieha oslava počas všetkých troch dní pre ženícha aj nevestu oddelene. Svadby sa konajú doma.

Najviac beduínskych svadieb sa koná v jarných a letných mesiacoch, kedy je v púšti príjemné počasie. V zime sa oslavy usporadúvajú ojedinele kvôli nižším teplotám, vetru a dažďu. V mestskom a dedinskom prostredí sa svadby konajú až po skončení poľnohospodárskych prác, v jesenných a zimných mesiacoch.

Počet svadobných hostí závisí od majetnosti rodiny, ktorá svadbu organizuje. Môže ísť o tristo (v prípade chladného počasia), päťsto, ale aj o tisíc ľudí. Všetko závisí od toho, koľko ľudí otec ženícha pozná, lebo on rozhoduje o tom, kto sa na svadbu pozve. Dôležité slovo má aj otec nevesty, ktorý pozýva hostí zo svojej strany. Hosťami bývajú aj rodiny obchodníkov, s ktorými sú beduíni v dlhodobých ekonomických vzťahoch a nebeduínski priatelia detí zo školy. Ak je rodina slabšie ekonomicky situovaná, pozýva sa menej ľudí. Pre bohatšiu rodinu nie je problém zarezať dostatočné množstvo baranov a pozvať kuchára aj mäsiarov. (Skúsený mäsiar zareže v priebehu 4 hodín 15 baranov.) Ak nie je kuchár, svadobnú hostinu pripravujú ženy – príbuzné a susedy. Ak si hostiteľ nezavolá mäsiara, baranov zabíja sám s dvomi – tromi pomocníkmi. Mäso sa varí.

Hlavným chodom je baranina. Kým sa mäso pripraví, hostia sa ponúkajú kúskami mäsa usmaženými na loji. Okrem baraniny a zákuskov je tradičným jedlom aj polievka z labanu –druhu syra, resp. hustého jogurtu. V prípade potreby sa suroviny požičiavajú od príbuzných a susedov. Takúto hostinu chystajú beduíni iba na tretí deň, čiže na najväčšiu oslavu. Prvé dva dni prebieha oslava iba večer po západe slnka, popíja sa káva a čaj. Na druhý deň ženy začnú pripravovať jedlá a na tretí deň sa koná slávnostný obed.

Ak by rodina nebola schopná pohostiť všetkých pozvaných hostí, veľkú hanbu by utrpel celý kmeň. Majetkové rozdiely beduínov sa na svadbe odrážajú nielen v počte pozvaných hostí, ale aj v odeve, zariadení stanu a druhoch jedál. V minulosti sa svadby konali vo veľkých stanoch určených špeciálne na túto príležitosť, v ktorých sa počas oslavy sedelo na zemi na kobercoch. V súčasnosti sa stany požičiavajú medzi príbuznými. Ak to nie je možné, postavia viac menších stanov. Ak je svadba v blízkosti mesta, beduíni si objednávajú stoličky z požičovne. V posledných rokoch sa od tradičnej svadby „na zemi“ upustilo – jedlo sa totiž podávalo vo veľkých misách, minulo sa ho viac a svadba bola nákladnejšia. Z ekonomických dôvodov začali beduíni uprednostňovať jedenie na stoličkách (ale nie za stolmi), pričom každý hosť dostáva svoju porciu na tanieri.

Ak sú beduíni hlboko v púšti, jedinými hudobnými nástrojmi sú bubny, rabába (druh sláčikového nástroja), mizmar (druh dychového nástroja) a džerba (druh gájd), ktoré dopĺňajú spevom. V blízkosti obce je zvykom pozvať si na oslavu hudobnú skupinu, ktorá ovláda beduínske piesne. Na svadbách beduíni neustále tancujú dabke. Počas tohto tanca sa muži aj ženy držia za ruky v polkruhu a tanečník na konci drží v ruke kľúče, alebo vetvičku. Počas prestávok sú ponúkaní kávou. V súčasnosti je populárne pozývať na svadbu kameramana.

Na veľkej svadobnej hostine v posledný deň osláv sa neveste odovzdávajú svadobné dary (zlaté šperky a peniaze). Ženích nedostáva nič, alebo peniaze. Svadobnú oslavu považujú Arabi za deň nevesty. Muž je obdarovávaný na druhý deň alebo v rámci neskorších posvadobných osláv.

 

Záver. Islam je v súčasnosti druhým najrozšírenejším svetovým náboženstvom, no v prípade záujmu o islamské obyčajové tradície je problémom získať odbornú literatúru a študijný materiál. Prítomná štúdia rozširuje arabskú terminológiu a reálie. Môže byť prínosom pre študentov etnológie, kulturológie a blízkovýchodných štúdií, ale aj pre ďalších záujemcov o iné kultúry. Príčinou vzrastajúcej kritiky islamu a islamofóbie v súčasnosti nie je len strach z terorizmu, ktorý je často pripisovaný tomuto náboženstvu vo všeobecnosti, ale hlavne miera zvýšenej migrácie do Európy, ktorú spôsobila nestabilná situácia v niektorých krajinách Blízkeho východu. Preto je nevyhnutné oboznamovať sa so životom a obyčajovými tradíciami moslimov.

 

Literatúra a pramene:

AL-ABSI, M.: Arabská káva v kultúre beduínov. Nitra 2007.

AL-BAÍNÍ, H.: Al-ádát wa at-takálíd fí lubnán (Sviatočné a smútočné zvyky a tradície v Libanone). Bajrút 2001.

AL-SBENATY, A.: Manželstvo v islame. Bratislava 1998.

KORÁN. Academia, Praha 2000.

Čukan, J.: Cultural and Methodological Contexts of the Bedouin Fieldworks. Acta Nitriensiae 10, Reprezentačný zborník Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Nitra 2008, s. 19 – 31.

Čukan, J.: K identite beduínov. In: Kontexty kultúry a turizmu 1/2008, s. 10 – 13.

KŘIKAVKOVÁ, A. – MENDEL, M. – MÜLLER, Z.: Islám: ideál a skutečnost. Praha 1990.

MAQSOOD, R.: Teach yourself – Islam. Hodder And Stoughtom: London 1994.

MONGLER, P.: Marriage Customs of the World: From Henna to Honeymoons. Santa Barbara 2004.

 

Poznámky

[1] Henna sa získava z tropických rastlín Lawsonia inermis alebo Lawsonia alba, ktoré sa vyskytujú v oblastiach s horúcou a suchou klímou, najmä na Blízkom východe a v Indii. Lístky z rastliny sa sušia a drvia na prášok.

[2] Drvenie prebiehalo nasledovne: nevesta so ženíchom boli usadení na stoličky, zatiaľ čo niekoľko slobodných dievčat nad hlavami snúbencov držalo bielu látku a „drviace dievča“ rozdrvilo dve kocky cukru nad ich hlavami a popri tom prosilo Boha, aby vyhnal všetkých zlých duchov zo života páru.

[3] V minulosti verili, že šťastie novomanželom prinesú svadobní hostia tak, že ich budú obhadzovať orechmi a obilím na zabezpečenie bohatej úrody a množstvu potomkov, ktorí budú obrábať ich zem. V rokoch nedostatku ľudia nahradili obilie a orechy ryžou a táto obyčaj sa zachovala dodnes.

[4] Wali je právny zástupca nevesty pri vstupe do manželstva. Je nápomocný pri zostavovaní sobášnej zmluvy a pri ďalších úkonoch. Musí to byť dospelý muž pochádzajúci zo strany otca, ktorého charakteristickou črtou je spravodlivosť a (ak je nevesta moslimka) zachovávanie princípov islamu.

[5] Nosenie obrúčok na pravej ruke je pravdepodobne tradíciou pochádzajúcou z Egypta. Kruh symbolizuje večnú a nesmrteľnú lásku. Používali sa aj provizórne prstene z časti rastlín. Verili, že práve cez štvrtý prst (prstenník) prechádza žila, ktorá je spojená priamo so srdcom. Preto sa tento prst stal oficiálnym prstom na nosenie obrúčky.

[6] Hostia vyjadrujú požehnanie a gratuláciu vetou: „Bárakalláhu lakumá wa báraka alejkumá wa žamaa bejnakumá fí chajr.“ („Nech vám Boh požehná, nech svoje požehnanie zošle na vás a nech vás spojí v dobrom.“)

 

Kontakt:

PhDr. Roman Zima, PhD.
KMKaT FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: rzima@ukf.sk

Mgr. Linda Pospíšilová
KMKaT FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: linda.pospisilova@ukf.sk

Súbory na stiahnutie