Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Prítomný príspevok sa zaoberá vybranými aspektami slovenskej minoritnej kultúry v Medžurići. Je výsledkom krátkodobého terénneho výskumu, ktorý sme realizovali v Medžurići v novembri 2016, ako súčasť riešenia rozsiahleho projektu Agentúry na podporu výskumu a vývoja Kultúrny potenciál dolnozemských Slovákov.

Međurić (Medžurić) sa nachádza v západnej Slavónii, je súčasťou Sisac-ko-moslavinskej župy a administratívne patrí k mestu Kutina. Dedina leží neďaleko diaľnice, ktorá spája Belehrad a Záhreb. Žije tu približne 550 členné multikultúrne spoločenstvo Čechov, Slovákov, Chorvátov a Srbov. Slovákov je asi 20% z celkového počtu obyvateľov, česká menšina je približne dvojnásobne početnejšia. Odhadnúť počet Slovákov či Čechov je mimoriadne náročné, pretože ani slovenské či české priezvisko nezaručuje rovnakú etnickú identifikáciu.

Česká a slovenská minorita kooperujú na inštitucionálnej aj neformálnej úrovni, utvárajú etnicky zmiešané (slovensko-české), no zároveň aj etnicky homogénne (československé) manželstvá. Československé manželstvá považujeme za homogénne preto, lebo pravdepodobne neexistuje príbuzenská skupina, kde by jej členovia nemali vedomie českého alebo slovenského etnického pôvodu svojich predkov a nerozprávali by medžuričskou chorvátskou českoslovenčinou s nárečovými prvkami slovenčiny, češtiny a chorvátčiny. Ich miera je odlišná medzi afinitnými príbuznými, rodičmi a deťmi, ale dokonca aj medzi súrodencami. Je otázne, či je ešte materinským jazykom medžuričská chorvátska slovenčina, medžuričská chorvátska čeština, medžuričská chorvátska českoslovenčina, alebo už len chorvátčina. Isté je, že rodičia s deťmi aj s vnúčatami, a rovnako aj manželskí partneri a súrodenci vo všetkých generáciách, komunikujú len chorvátsky, členovia Matice slovenskej/Českej besedy aj spolkov existujúcich na etnickom princípe používajú na schôdzach aj v neformálnej interpersonálnej komunikácii chorvátčinu. Za etnodiferenciačný znak možno považovať pestovanie zemiakov – Slováci ich pestujú najviac, Česi menej a Chorváti najmenej.

Osobitne cenné sú družobné kontakty nielen slovenských Medžuričanov s viacerými dedinami a mestami na Orave. Predstavujú dôležitý stimulátor udržania slovenského etnického povedomia Medžuričanov.

Kultúrna krajina. Obec sa rozkladá v dĺžke 3 kilometrov pozdĺž asfaltovej cesty v juhovýchodnej časti okresu Kutina. Nachádza sa na zvlnenej pahorkatine Pakransko brdo. Najvyššia kóta má 148 m. n. m., najnižšie miesto je pri želežničnej stanici na rázcestí ku Garešnici – 110 m. n. m.. Sídelné štruktúry sa rozprestierajú pozdĺž hlavnej ulice (Slavónska ulica). Centrálnu časť obce tvorí kostol a Národný dom. Nájdeme tu aj železničnú trať so stanicou, ktorá sa v súčasnosti nevyužíva. Súčasťou intravilánu sú záhrady. Pestuje sa ovocie a zelenina pre vlastnú spotrebu (zemiaky, cibuľa, mrkva, petržlen, paradajky, kapusta, šalát a iné). Domy spolu so záhradami, poľami, lúkami a krovinami vytvárajú pestrú krajinnú mozaiku. Slováci sa v niektorých prípadoch zaoberajú poľnohospodárstvom. V obci sa nenachádza významnejší podnik. Z trvalých kultúr majú menšie zastúpenie vinohrady (hlavne v smere na Gojlo). V malých sadoch sú slivky, hrušky, jablone, duly, orechy, višne, čerešne, moruše, figy, ojedinele aj marhule a broskyne. V súčasnosti sa rozmáha pestovanie orechov, ktoré dotuje štát.

Lesy sa rozprestierajú v severnej a južnej časti chotára prevažne na hranici katastra. Hraničnou je aj rieka Ilova na severe. Na severe (Žirovňak) rastie prevažne dub, jaseň a buk. V južnej časti (Ribnjački lug) je hranica mäkkého a tvrdého luhu so zastúpením vŕb, jelší, hrabov, jaseňov a dubov. Severne od dediny sú lúky. Chovajú sa ovce, kozy, ošípané, morky, husi a sliepky.

Oráčiny majú dominantné zastúpenie v južnej časti. Pestuje sa hlavne kukurica, pšenica, ovos, jačmeň, sója, zemiaky a repka olejná. V posledných rokoch sa obnovilo pestovanie konopí kvôli lisovaniu oleja. Severovýchodne od centra kopali hlinu na výrobu tehly. V súčasnosti je už zasypaná. Na severe územia preteká rieka Ilova, na juhu potok Bijela, ktorý sa vlieva do Pakry. Významné sú dva staré duby, ktoré sú chránené ako kartografický bod. Pred školou je stará lipa. Hodnotný je aj starý dub pri Ševcovom mlyne na potoku Bijela. Z mlyna ostala už len obytná budova, technická stavba je zničená. Zachovala sa aj pôvodná vodná nádrž.

V kolektívnej pamäti sa zachovala etnická diferenciácia na základe pestovaných plodín, respektíve stravy: Slováci sú kapustári, Česi sú knedlikári.

Jazykové prejavy. Miestne nárečie obsahuje prvky hornooravského nárečia, čechizmy, kroatizmy a skomolené výrazy. Manželstvá sú premiešané vo viacerých generáciách, rodiny a príbuzenstvo tvoria príslušníci slovenského, českého aj chorvátskeho pôvodu. Jazyk jednotlivca závisí od socializácie v rodinnom prostredí a od jazykovej výbavy manželského partnera. Nie je zvláštnosťou, že súrodenci nerozprávajú rovnakým jazykom a nemajú rovnakú etnickú identitu. Rodičia, no aj súrodenci používajú nárečie s rôznym stupňom slovenských, českých a chorvátskych jazykových výrazov: buk aj bukva, jabká, zemiaky aj repa, vela roku, ve škole, jenom;; peníze; obdeláva,

pjestuje, hraje; do palet; co; byla; tady, společný, sú – sou; jen; jezero; devadesát pjet rokú; sedum; první; u kostola; tri reky; polesniaky sú bramboráky;

Výslovnosť je tvrdá: nemá, né, neví; pre seba – za sebe, každa kuča mala kravy; po tých lúkach – po ťema lukami; pekli ciglu; starí nepovedali zemiaky, len repa. Každá kuča ináč povedala. Polesniaky sa volajú bramborák. Kŕmna repa červená alebo bílá je kravská řepa.

Pálenka sa pálila zo sladkých zemiakov – čičovka, (možno topinambury). Pálenku pálili aj z cukrovej repy a kukurice. Peče sa slivovica aj komovica.

Príbuzenská terminológia odráža spolužitie s českou menšinou. Vyskytuje sa viacero českých výrazov, respektíve sa paralelne používajú české aj slovenské. Podobná terminológia nie je ani v jednom spoločenstve s obyvateľstvom s vedomím slovenskej etnickej príslušnosti:

otec –  otec, tato, tata; otcov otec – dedo; otcova mama – babka; mama – mamka, mama; syn – syn; dcéra – dcéra; sesternica – sestrenica; bratranec –  bratranec; otcov brat, jeho manželka – strýko, strynka; otcova sestra – strýna, strynka; mamin brat, jeho manželka – ujko, ujo, ujna; mamina sestra – tetka, teta; tetkin muž – tetak; svokor (moji rodičia pre moju manželku) – svokor veľmi zriedka, pan táta, pani mama; svokor (manželkin otec pre mňa) – pan táta; nevesta –  nevesta, snaja; vnuk, vnučka – vnuk, vnučka; manžel – muž, manžel; manželka – žena; svatovia, rodičia mladomanželov – svat povedali starí, my už nie; kmotor, kmotra  – kmotr, kmotra; krstný otec, krstná mama – krstný otec, krstný kmotr, kmotra; sestrin manžel – švogr, švagr; bratova manželka – švagrová.

Mená kráv nie sú slovenskej proveniencie: Biserka, Malena, Pisava, Šarava, Bjelava, Jagoda, Cifra. Mená koní: Zorka, Beba, Mica, Sokol, Miško, Lustik. Mená psov: Šarko, Gavro, Bobi.

Prejavy dramatického, hudobného a tanečného umenia. Objavujú sa výrazné prvky českých obyčajových tradícií. Inštitucionálne organizovaný fašiangový sprievod má dramaturgiu svadby – pred dychovkou idú lauferi, plieskajú bičom. Mlady i mlada – ženích s nevestou nesú kasu, vyberajú peniaze, vojáci strážia kasu. Súčasťou maskovaného sprievodu je smrť s kosou, kominíci mazali okolostojacich, deti vyberali do košíčkov slaninu, vajcia, v sprievode sú masky – kokošari aj kominíci. Majú právo vyzvať dievčatá tancovať sólo na večernej zábave. Ich matky pripravujú večeru, dievky ju roznášajú po sále. Tradícia zanikla v poslednej štvrtine 20. storočia.

Kultúrne tradície. Z rodinných obyčají sa zachovali len niektoré tradície súvisiace so svadbou a úmrtím. Nie sú však už etnodiferenciačným prvkom: Pri pýtaní nevesty je dodnes zachovana tradície lažnej mládej – falošnej nevesty u Čechov, Slovákov aj Chorvátov. Ak je maskovanou postavou muž, ponúkajú ho kmotre, aby si ho vzala sama. Takáto situácia v slovenskej svadbe nie je známa. Ak sa nevesta vydávala na druhú dedinu, chlapci dali na cestu reťázku a mladý musel za nevestu zaplatiť. Pri príležitosti prevážania výbavy robili mládenci neporiadok – napríklad vyorali pluhom dve brázdy, alebo odniesli od niekoho starú posteľ, staré stoličky a rozložili ich niekde na dedinskom priestranstve. Alebo rozložili vúz a zložili ho niekde na streche – na stodole, na chlieve. Aj tieto obyčaje zanikli v polovici 60. rokov minulého storočia.

K svadobným obyčajam patrí prinášanie veľkého svadobného koláča kuglov, po česky vjenec. Kuglov je sladké pletené pečivo s hrozienkami, podobné bábovke. Priemer má 50 – 60 cm. V svadobnom dome ho pečú vo forme s dierou. Vyzdobený je vtáčikmi, ružička, z toho istého cesta. Posypaný je práškovým cukrom. Kuglov mal viacero funkcií. Mladí sa snažili ukradnúť ho z chlebovej pece. Slobodní mládenci s vjencami na hlave odtancovali jedno kolo. Delili ho tým, ktorí prišli na svadbu ako nepovolaní – čumáci. Bol aj súčasťou výslužky. Piekol sa len k svadbe, k žiadnej inej príležitosti. Je to doteraz živá tradícia u Čechov a Slovákov, nie u Chorvátov. Fotografická dokumentácia kultúrneho javu je v súkromnom archíve Vasika Ivana (1950).

Keď sa narodí dieťa, v tom dome porozsýpajú po dvore perie, plevy, handry, slamu naťahajú, papieriky, papierové krabice. Domáci ich pozvú na pohostenie. Píše sa na stodolu, na cestu, že sa v tomto dome narodil syn alebo dcéra. Tradícia je stále živá, obyčaje praktizujú všetci bez rozdielu.

Príznakom smrti je hlas kuvika (čuvika) na streche a zavýjanie psa. Kým bol postavený dom smútku, na kar sa varilo spravidla u susedov. Pri príchode z cintora na kar si všetci umyli ruky v lavore pred vchodom do domu, vo vode bolo drevené uhlie.

Kalendárne obyčaje. Tradičné fašiangové obyčaje so sprievodom zanikli v 90. rokoch minulého storočia.

Veľkonočné   obyčaje majú zaujímavý, viacdňový a  niekoľkostupňový priebeh. Vo štvrtok sa zaväzujú zvony. Chlapci vo všednom odeve    (žiadne masky, diferenciácia na  základe odevu) tlačia po dedine škrebetačka – rapkáč na vozíku. Dedinu obchádzajú až vo večerných hodinách. Idú do všetkých domov – od kuče do kuče. Všade dostávajú vajíčka. V piatok už ráno o šiestej chodia so zvukom rapkáča ráno, na poludnie aj večer od kraja dediny do kraja, v sobotu ráno a na obed posledný raz a vyberajú naturálie. 20 – 30 chlapcov udržiava tradíciu dodnes. Pôvodne obchádzalo dedinu viac skupín, dedinu mali podelenú a vytláčali sa, aby viac zarobili. Za nimi idú niektorí rodičia autom a odvážajú im vyzbierané vajcia, peniaze. Idú do každej kuče bez rozdielu, všade spievajú po česky. Chorváti žiadnu podobnú tradíciu nemajú. Veľkonočná oblievačka nie je známa.

K dielam insitnej – domáckej, remeselnej výroby možno zaradiť škrebetačku – vozík s rapkáčom k veľkonočným pochôdzkam. Vozík s rapkáčom vyrábal stolár a kolár Karlík Baksa (zomrel v roku 2000). Poslednú škrebetačku vyrobil Stipič Ivan (asi 60 rokov).

V dedine bola rozšírená výroba drobného hospodárskeho náradia – vyrábali košíky, metly, hrable.

Na zabíjačku neprichádzali do domu cigánky, nie je známa tradícia prinášať ražeň; Deti odnášali susedom zabíjačku – prdelkovú poliefku aj jiternice, dostali peňáze.

Oberačka – obiračka je príležitosť k stretnutiu širšieho príbuzenstva, schádza sa 15 – 20 ľudí. Peče se sviňa nebo beran, husa.

Po páraní – drápaní peria dali kostrnky niekomu pred dvere, aby mal neporiadok. Pri tejto príležitosti robila mládež aj iné žarty – napríklad zvesili niekomu bránu – vráta a odniesli ju k piatemu susedovi.

Tradičná gastronómia. Medzi najdôležitejšie zložky stravy medžurićských Slovákov, no aj Čechov, patrí bravčové a kuracie mäso, kapusta, zemiaky. V gastronomických prejavoch je badať vplyv väčšinovej chorvátskej gastronómie, často sa varí sárma, paradajková omáčka, guláš, pečie sa prasiatko, na zabíjačke je tradičným produktom kulen. Za „československé“ jedlá možno považovať rôzne pokrmy z kapusty – fliačky alebo knedlíky s kapustou, pečené bravčové mäso s dusenou kapustou a knedľou, varenú sliepku s kyslou kapustou, kapustovú polievku. Obľúbená je aj huspenina – zmrzlák.

Zemepisné, katastrálne a miestne názvy. Slovenské miestne názvy sú výrazne ovplyvnené chorvátskym a českým jazykom. Pomenovanie Medžurić je odvodené od priestoru medzi vodnými tokmi Bijela, Pakra a Ilova. Územie na severe, kde sa nachádza lesný porast, má pomenovanie Žirovňak; severovýchodne je Černi lug, pred ktorým je Gradina. Názov je odvodený od slova hrad – turski hrad (Medžurič) bol opustený počas tureckej expanzie, neskôr bol v bojoch zničený. Drevený hrad bol postavený na meandri rieky Ilova, chránila ho vodná priekopa. Dodnes nebol archeologicky preskúmaný.

Priestor medzi lesným porastom na severe a obcou má pomenovanie Skresluky. Pravdepodobne znamená cez lúky, za lúkami. V chotári nájdeme česko – slovenské miestne názvy Zadní lúka, Hornie lúky a Dolnie lúky. Na severozápade sa nachádza pole nazvané Kupine (černica). Časť intravilánu má názov Laxenburg. Pôvod nie je známy. Okolie kostola sa nazýva Cintor, Do cintora podľa pôvodného, zaniknutého cintorína. V súčasnosti je cintorín na západnej hranici extravilánu a intravilánu. Vyššie položená časť obce sa nazýva Piglač. Pomenovanie je odvodené od pôvodného majiteľa pozemkov – Pigla. Na juhu je Ribňačke pole a lug (les), lokality Brezine a Podbrdalj (polia).

Kultúrne organizácie a inštitúcie. Spolková činnosť v Medžurići podstatne súvisí s etnickou štruktúrou obyvateľstva. Viaceré spolkové organizácie fungujú na etnickom princípe, no ich členovia spravidla patria k všetkým národnostným menšinám, ktoré v dedine žijú.

Matica slovenská Medžurić. Matica slovenská bola založená v roku 1996. Nadviazala na činnosť Československej besedy, ktorá v Medžurići pôsobila od roku 1920 až do rozdelenia Československa.

Medžuričská matica mala v roku 2016 166 členov, ktorých tvoria Slováci, Česi aj Chorváti. V dedine sa už takmer nevyskytujú homogénne slovenské manželstvá, členmi sú často rodinní príslušníci zo zmiešaných manželstiev.

V rámci Matice slovenskej fungujú len folklórne telesá. Ide o tanečnú skupinu mladších detí (od 4 do 13 rokov), ktorú tvorí približne 20 členov. Tanečná skupina starších detí a dospelých má približne 12 členov. Mladšiu skupinu vedie Željka Birová, staršiu Elena Vasiková. Repertoár tvorí spolu 12 choreografií, inšpiráciu hľadajú na internete, významne však v tomto smere pomohol Gustáv Socháň, vedúci FS Oravan z Nižnej. Mužská spevácka skupina má aktuálne 7 členov, vedúcim je Ivan Vasik, dirigentom učiteľ Josip Ferenčaković z Banovej Jarugi. Hudobná sekcia Matice má 4 členov (dve harmoniky, basa a bugarija). Výhodou je, že všetci hudobníci sú z Medžurića. Divadelné ochotníctvo nemá v Medžurići tradíciu, obyvatelia sa zmieňujú o tejto aktivite len v krátkom období v 60. a 70. rokoch, v rámci činnosti Československej besedy, inak s divadelnými predstaveniami vystupovali len hosťujúce súbory.

Slováci pre svoje potreby využívajú Národný dom, ktorý patrí Matici slovenskej a Českej besede. Poskytuje priestory na stretávanie sa, tanečné skúšky a organizáciu podujatí. Skúšky jednotlivých skupín sa konajú v týždňových intervaloch, pred vystúpeniami aj častejšie. Členovia sa v priestoroch Matice oficiálne stretávajú raz mesačne, no neoficiálne takmer každý deň.

Z materiálneho vybavenia majú matičiari k dispozícii tri druhy oravských krojov pre dospelých (po 11 kusov), ktoré sú štylizované v závislosti od choreografie. Okrem toho majú 20 univerzálnych pre mladšie deti.

Medzi dôležité aktivity Matice patria družobné kontakty so Slovenskom. Vzhľadom na oravský pôvod slovenských obyvateľov dediny, nadviazali kontakty s Trstenou, Lokcou, Suchou Horou (partnerská obec Kutiny, kutinských aj medžurićských hasičov), Mútnym, Podbieľom. Najdlhšie trvá družba s Trstenou – približne 15 rokov. Družobné kontakty vyústili napríklad v sponzorskú pomoc – obec Lokca darovala matičiarom drevo pri výstavbe strechy Národného domu.

Kolektívne cesty na Slovensko trvajú od stredy do pondelka. Počas jednej cesty spravidla navštívia viac partnerských obcí. Dodávame, že súčasťou ciest na Slovensko je aj folklórne vystúpenie (napr. Mútne) a futbalové zápasy medžurićského klubu Metalac (Trstená, Podbieľ). Okrem toho mnohí obyvatelia Medžurića cestujú na Oravu individuálne navštíviť rodinu, o existencii ktorej panuje všeobecne dobrá vedomosť. Každý druhý rok prijímajú Medžurićania hostí z partnerskej Trstenej vo svojej dedine.

Na Slovensko cestujú aj mladšie deti, ktoré sa nepravidelne zúčastňujú škôl v prírode.

Organizované podujatia. Autochtónnym podujatím medžurićskej Matice je Deň slovenskej kultúry. Koná sa v prvú sobotu po Veľkej noci. Vystupujú tu domáce tanečné skupiny, hostia z iných slovenských dedín, no aj české a chorvátske folklórne súbory. V roku 2016 sa uskutočnil 4. ročník podujatia.

V spolupráci s Českou besedou organizujú Slováci fašiangové slávnosti – sprievod dedinou a maškarný ples (počas ktorého sa pre všetkých účastníkov tradične pečú vajíčka so slaninou). Tradičným podujatím je aj Stavanie májového dreva (Majpan). Kedysi sa máj staval pred miestnym obchodom s potravinami, v súčasnosti sa tak deje pred Národným domom.

S Národným domom súvisí aj oslava sviatku medžurićskej farnosti Mala Gospa, ktorá sa koná 8. septembra. Dopoludnia sa koná Svätá omša, po ktorej nasleduje slávnostný obed v rodinách (najčastejšie sa pečie prasa alebo jahňa). Vo večerných hodinách zvyknú oslavy pokračovať v Národnom dome za účasti živej hudby.

Záver. V rámci krátkodobého terénneho výskumu sa nám podarilo identifikovať najdôležitejšie prvky kultúrneho potenciálu Slovákov v Medžurići. Z pozitívnych stránok možno vyzdvihnúť fungujúci Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý inštitucionálne zabezpečuje kultúrne aktivity Slovákov v dedine. Na túto činnosť im slúži Národný dom, ktorý je v spoločnom vlastníctve Matice slovenskej a Českej besedy. Disponuje kvalitnými rozsiahlymi priestormi s možnosťou širokého využitia. V Medžurići sú prítomné výrazné individuality, ktoré sú schopné reprezentovať minoritné spoločenstvo, no aj revitalizovať určité prvky menšinových tradícií. Dobré medziľudské aj rodinné vzťahy s príslušníkmi českej minority dávajú predpoklady spoločného postupu pri napĺňaní menšinových práv. Z faktorov spomaľujúcich asimilačné procesy možno spomenúť bohaté družobné kontakty medžurićských matičiarov s viacerými oravskými dedinami.

Na druhej strane, slovenské spoločenstvo v Medžurići je, s výnimkou susednej dediny Lipovľany, pomerne vzdialené od iných slovenských minoritných komunít. Istou nevýhodou z hľadiska prežitia je aj výrazne početnejšia česká menšina a široké príbuzenské kontakty s ňou (veľké množstvo etnicky zmiešaných manželstiev). To sa u mladších generácií prejavuje slabou znalosťou slovenského jazyka.