Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Slovenské minoritné spoločenstvá v dnešnom Rumunsku prerušili priamy kontakt s materským národom kolonizáciou v rámci uhorského štátu. Vymierajúce slovenské evanjelické spoločenstvá v Banáte boli od 60. rokov minulého storočia dosídlené migráciou slovenského rímskokatolíckeho obyvateľstva z Bihoru s viacerými podobnými, ale aj celkom odlišnými kultúrnymi vzormi. V súčasnosti prebieha ich vzájomné kultúrne vyrovnávanie, no zároveň aj objektívny proces akulturácie, ako fázy etnickej asimilácie slovenskej národnostnej menšiny v Rumunsku. Mnohé prejavy akulturácie sú snahou jednotlivcov aj rodín včleniť sa z najrôznejších dôvodov do majoritnej spoločnosti, nebyť vo svojej vlasti inými ako ostatní.[1]

O stave kultúry a vedomia etnickej príslušnosti v slovenských enklávach a diaspórach na území Rumunska existuje množstvo odborných príspevkov v zborníkoch z konferencií, ktoré pravidelne organizuje Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku a Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v Nadlaku. Obdobie, postup osídľovania a stručnú charakteristiku lokalít so slovenským obyvateľstvom (vrátane Vukovej) nachádzame v publikácii J. Siráckeho a kolektívu Slováci vo svete 1 (1980: 84-90), podobne aj v Atlase ľudovej kultúry Slovákov v Rumunsku (1998). Vukovú spomína v rôznych súvislostiach O. Štefanko v publikácii O Slovákoch v Rumunsku (2004), pripomína okrem iného kolonizáciu Aradskej oblasti a Banátu bihorskými Slovákmi v 2. polovici 20. storočia. Zaujímavé súvislosti cirkevného a národnostného života obsahuje dielo J. D. Vanku Slovenskí evanjelici v Rumunsku v 20. storočí (2015), kde sú napríklad informácie o pracovných migráciách a cestách na štúdiá do cudziny aj o sťahovaní slovenských rodín do Talianska v 90. rokoch 20. storočia. Dovoľujeme si upozorniť i na publikáciu kolektívu autorov Butín. Kultúrne tradície Slovákov v rumunskom Banáte (2008), s viacerými odkazmi na vukovských Slovákov a na podobné faktory formovania butínskej a vukovskej slovenskej národnostnej kultúry.

Cieľom nášho príspevku je naznačiť niektoré zo špecifických kultúrnych čŕt slovenského spoločenstva vo Vukovej, situovanej v rumunskom Banáte juhovýchodne od Temešváru. Je to len malá časť kultúrneho potenciálu, ktorá dokazuje neopakovateľnosť tradičnej kultúry a faktorov, ktoré na jej formovanie pôsobili. V našom príspevku naznačujeme len niektoré – prírodný determinizmus, ktorý priamo ovplyvnil zástavbu sídla a kolonizácia Slovákov rímskokatolíckeho vierovyznania z Bihoru, ktorá priniesla nové kultúrne vzory vo všetkých oblastiach spôsobu života a kultúry vrátane obyčajových tradícií, dvoch vrstiev nárečia a vzniku novej identity.[2]

Materiál sme získali opakovanými terénnymi výskumami pri príprave monografií aj prieskumom terénu a hlbším archívnym štúdiom v rámci mapovania a hodnotenia kultúrneho potenciálu Slovákov v Rumunsku; disponujeme porovnávacím materiálom z desiatok slovenských spoločenstiev v Srbsku, Chorvátsku a v Maďarsku, no aj zo štúdia interetnických vzťahov na Slovensku. Vzhľadom na obmedzený priestor využívame len časť komplexu poznatkov.

Slovenské spoločenstvo vo Vukovej v temešskom Banáte sa začalo formovať od 20. rokov 19. storočia, kedy Slováci z okolitých dedín (bližšie pozri VANKO 2015: 95) a z Novohradu (VANKO 2015: 96) postupne dosídľovali staršiu vrstvu rumunského obyvateľstva a získavali tu poľnohospodársku pôdu. Dedina je situovaná juhovýchodne od Temešváru v blízkosti štátnej hranice s Republikou Srbsko. Do rozpadu Rakúsko-Uhorska vukovskí a butínski Slováci udržiavali čulé vzájomné ekonomické aj príbuzenské a spoločenské kontakty[3], no aj s neďalekými slovenskými evanjelickými spoločenstvami v dnešnom vojvodinskom Banáte. Po vzniku samostatného Rumunska i iných nástupníckych štátov dolnozemských Slovákov rozdelili hranice a ešte viac sa zintenzívnili kontakty Vukovej s Butínom. (porovnaj KOLEKTÍV 2008: 18, pozn. 16 a 17) Hlavným tradičným zamestnaním a zdrojom príjmov bolo pestovanie poľnohospodárskych plodín, viniča a chov dobytka. Vďaka evanjelickým učiteľom a kňazom sa rozvíjala spolková činnosť.[4] Pokles počtu slovenského evanjelického a. v. obyvateľstva súvisel koncom 40. rokov 20. storočia so štátom organizovaným návratom Slovákov do starej vlasti, ktorý podobne postihol z hľadiska početnosti i straty výrazných ľudských zdrojov aj slovenské spoločenstvá v okolitých štátoch. Od roku 1960 nastala do Aradskej oblasti a do Banátu migračná vlna slovenského rímskokatolíckeho obyvateľstva z Bihoru. Vo Vukovej sa tým výrazne posilnilo slovenské spoločenstvo, ktoré sa identifikuje vo vzťahu k Rumunom skôr na (slovenskom) etnickom, v menšej miere na konfesionálnom (evanjelickom alebo rímskokatolíckom) princípe. Obohatili sa tak obyčajové tradície rodinného aj kalendárneho cyklu, navrstvili sa dve odlišné kulinárne aj odevné tradície, prenikli nové dekoratívne prvky do interiérov, vznikajú nábožensky zmiešané manželstvá a postupne bude dochádzať k vyrovnávaniu pôvodného butínskeho nárečia so stredoslovenským základom a bihorského slovenského jazyka s výraznými kysuckými nárečovými prvkami. (porovnaj ŠTEFANKO 2004: 25, 33, 54)

Vuková má približne 250 obyvateľov, z ktorých je asi 110 slovenskej národnosti, zvyšok tvoria Rumuni. Z konfesionálneho hľadiska je polovica evanjelikov a. v. a polovica rímsko-katolíckeho vierovyznania. Pôvod evanjelického spoločenstva je v okolí Veľkého Krtíša – v kolektívnej pamäti sú zachované dediny Pôtor, Žihlava a Straciny. Predtým, ako sa vukovskí Slováci prisťahovali na územie dnešného Rumunska, žili v rokoch 1811 – 1824 v lokalite Lukín Pusta.

Archívne dokumenty. Archívne dokumenty budované na inštitucionálnom a slovenskom etnickom princípe súvisia len s evanjelickým cirkevným zborom, lebo vukovskí rímskokatolíci si síce vybudovali svoj kostol, ale tvoria len fíliu a nevedú si osobitné matričné záznamy. Archív Slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru vo Vukovej obsahuje matriky miestneho cirkevného zboru aj osobitné matriky cirkevného zboru v Temešvári, lebo spoločným administrátorom je súčasný senior Ľudovít Bobčok. Všetky matričné dokumenty sú uložené na farskom úrade vo Vukovej a slúžiaci farár/senior ich dopĺňa/aktualizuje priebežne.

V Archíve sú len najnovšie, súčasné matriky, lebo všetky staršie prevzali v období socializmu do štátneho archívu v Temešvári.

Matrika sobášených, sväzok 3. Ev. a. v. cirkev, Vukova. Matrika je písaná od roku 1936, posledný zápis 4. 11. 2017. Od roku 1998 do roku 2017 sa konali 4 sobáše.

Matrika narodzeních od 1924. Posledný zápis 25. septembra 1938.

Matrika krstených, sväzok 3. Ev. a. v. cirkev, Vukova. Matrika je písaná od roku 1937, posledný zápis 7. 12. 2016. Od roku 2000 do 2016 bolo 5 pokrstených. V tej istej knihe je aj register konfirmovaných od roku 1997 do roku 2015. V celom sledovanom období je zapísaných spolu 15 konfirmovaných.

Matrika zomretych, sväzok 3. Ev. a. v. cirkev, Vukova. Prvý zápis 1924, posledný zápis 12. 12. 1999.

Matrika zomrelých a pochovaných od roku 1999, posledný zápis 16. 5. 2018. Rok 1999 sa opakuje z predchádzajúcej matriky.

Kniha zápisníc z cirkevnej školy vo Vukovej[5] od školského roku 1869/1870 do roku 1885/1886. Kniha obsahuje zoznamy žiakov aj ich hodnotenie, vokátor, ale aj zápisnice zo zasadnutí presbytérov a z konventov za sledované obdobie.

Matrika pokrstených Temešvár. Prvý zápis 1996, posledný zápis 2017. V celom sledovanom období bolo 19 pokrstených. V tej istej matričnej knihe je aj Matrika konfirmovaných od roku 1999, posledný zápis 29. 3. 2015. V celom sledovanom období bolo 11 konfirmovaných.

Matrika sobášených Temešvár. Prvý zápis 1998, posledný zápis 26. 8. 2017.

Matrika zomrelých a pochovaných od roku 1997. (Temešvár). Prvý zápis 2. 3. 1997, posledný zápis 17. 12. 2017.

V archíve je zbierka náboženských kníh – spevníkov a biblií z 19. storočia (55 – 60 zväzkov).

 V cirkevnom archíve sa nachádza agenda Vzdelávací spolok a spevokol vukovských Slovákov. Obsahuje Stanovy a zápisnice od roku 1920, zoznamy členov od roku 1936.

V Zápisnici Vzdelávacieho Spolku 1933 – 1943 sú zápisnice z valných zhromaždení, výročných schôdzí a zasadnutí výboru Spolku. Zápisnice informujú o aktivitách Spolku vrátane hospodárenia a vykonávaných prác. Kniha má 140 popísaných strán.

Zápisnica Vzdelávacieho spolku od roku 1943 obsahuje zápisnice z valných zhromaždení, výročných schôdzí a zasadnutí výboru Spolku do roku 1948.

Knižničné fondy. V priestoroch evanjelického a. v. farského úradu je knižnica, v ktorej je 450 – 500 knižných publikácií, časopisov a kalendárov. Okrem náboženskej literatúry obsahuje encyklopédie, zborníky prác z konferencií s národnostnou problematikou, monografie slovenských lokalít na Dolnej zemi, slovníky, beletristické práce aj poéziu slovenských dolnozemských autorov.

Knižnica je priebežne dopĺňaná darmi aj kupovaním literatúry. Knihy si príležitostne požičiavajú členovia cirkevného zboru, najmä národnostný časopis a evanjelický hlásnik.

Slovenské knihy zo školskej knižnice boli odovzdané do slovenských domácností.

Zbierky múzeí a galérií. V dedine nie je zriadený etnodom, etnoizba – žiadna expozícia podobného charakteru. Vukovskí Slováci nemajú ani zhmotnené diela hudby, tanca, dramatického umenia a scénografie, kinematografie, televíznej a audiovizuálnej tvorby. Štíty domov s plastickou výzdobou (najrôznejšie geometrické aj rastlinné motívy) z prvej polovice 20. storočia možno považovať za prejav úžitkového umenia a dekorativizmu miestnych murárov.

Historické, urbanistické a stavebné štruktúry. Evanjelický kostol je z roku 1858, súčasnú podobu nadobudol v roku 1944. V rokoch 1999 a 2000 bol výrazne renovovaný. (bližšie pozri VANKO 2015: 186) Tradičná architektúra – obytné a hospodárske objekty sú v usadlostiach v rámci nepravidelnej a rozptýlenej zástavby popri cestách. Obytné domy sú situované priečelím, v niektorých prípadoch aj širšou stenou ku komunikácii. Domy so sedlovou strechou a prístennými stĺpmi majú väčšinou zatvorené podstenie. Najstaršie majú drevenú rámovú konštrukciu s patičovou výplňou, vymurovanú nepálenou tehlou, pálenou tehlou alebo striedavo pálenou aj nepálenou. Tradičná konštrukcia a výplň je omazaná blatom. Drevený rám je položený na pálených tehlách. Patičové štíty majú plastické dekorácie (hviezdy, rozety), obsahujú aj meno majiteľa a vročenie. Najstarší identifikovaný dom je z roku 1892, viacero domov je zo začiatku 20. storočia. Architektúra Slovákov a Rumunov je identická. Rumunské a slovenské domy možno identifikovať len podľa mena majiteľa v štítovej časti priečelia. Tradičná architektúra je od poslednej tretiny 20. storočia postupne prestavovaná, domy sú inovované. V druhej polovici 20. storočia prevládala pálená tehla ako stavebný materiál.

Kultúrna krajina. Vidiecke sídlo je v zvlnenom, členitom teréne, no nadmorská výška dosahuje len 100 – 115 m n. m. Dedinou vedú cesty spevnené štrkom. Stredom sídla na najnižšom mieste chotára je koryto potoka, ktoré sa zapĺňa len v období dažďov. Potok je nezregulovaný, zarastený trstinou, náletovými drevinami, krovím. V období dažďov býva stred dediny okolo potoka zaplavený, čomu je prispôsobená zástavba – domy sú postavené až na vyvýšenom svahu po stranách potoka. Popri cestách s nekompaktnou zástavbou sú najmä slivky, menej orechy, popri domoch vinič, v záhradách aj jablone. Slivkový sad je dokonca i okolo evanjelického kostola. Ovocné stromy sú obielené vápnom, takto upravené sú aj tuje pri evanjelickom kostole. Z neovocných drevín sú časté vŕby, agáty, popri potoku aj topole. Množstvo pôdy tvoria trávne porasty, ktoré slúžia ako pasienky. Ovce aj kozy chovajú väčšinou Rumuni, Slováci majú asi 40 kráv, ovce zriedka. Pôda je menej úrodná, ťažká, ílovitá. Z pestovaných plodín prevláda kukurica, pšenica, kŕmny cirok. V záhradách sú všetky druhy zeleniny. Východne od dediny je morušová hôrka.

Jazykové prejavy. Nárečie pôvodných butínskych evanjelikov a kolonistov z bihorskej oblasti sa výrazne odlišuje. Objavuje sa aj viacero romanizmov, prípadne hungarizmov. Príklady nárečia vukovských Slovákov: poviedať, ja si hutam, horka, planuo, ňišt, je ňi moja, driev, voľačo, pampúche, jako vi to zoviete, ovčací paprikáš, ta nuka, šakovo robiľi, gazda si miseu, priadki bívaľi u ďieučencov, veďeu spievať pobožňie, bou spevár, ďeťi choďiľi palazovať, do cinterína, diviak – ďivjak, agát – ragáč, nohavice – šľuti, ženská sukňa – kabaňa, plot – ľesa, komín – koch, kôš – kotarica, rýľ – hášov, motyka – graca, štreka, zeľezňica aj žeľezňica – vlak, voz – koč, naberačka – varecha, chľeba miesiľi vo vajľinku, spolu – ve veňe, iďem na paláš, lojtra, na hajdi do roboti, komora – špajz, nábytok – bútor, skriňa – kasňa, šifón je kasňa na fijoke, podsťena je zatvorena alebo otvorena; – maštaľ pre kone aj pre kravy – koňic, chlievy – chľieve, zemiaky – krumpľe, fazuľa – buob, petržlen – petržľan, drobná cibuľa – orechovec, cibuľa, cesnak, paradajke, celer aj ceľer.

Naši odišľi s Krťíša, ňemaľi tam čo jesť. Tam bola chudoba. Do Hajdušice a do Vukovej z Hajdušice o dva roki po ostatních. Tu si kúpiľi seďeňia.

Príbuzenská terminológia.

Mama – mama, maminka

Otec – apa

Otcov, mamin otec – starí apa, apovka

Otcova, mamina mama – stara mama

Synov syn, dcéra – vnuk, vnučka, vnuke

Otcov brat – báťa

Jeho manželka – anďika

Mamin brat – báťa

Jeho manželka – anďika

Manželka – žena, moja

Manžel – muž, chlap, mój chlap, mój

Švagor – švagor

Zať – zaťko

Otcova sestra – ňaňa, ňaňika

Mamina sestra, jej manžel – ňaňa, švagor

Svokra – mamóška

Svokor – apóš

Synova žena – ňevesta

Synovci, netere – bratňíci, sesterňice, bratňík

Krstná mama – krsná mama

Krstný otec – krsní oťec, krsní apa

Kmotor, kmotra – kmotrovia, kmotor, kmotrík

Svat, svatka – svatovia, svat, svatka.

Mená hospodárskych zvierat.

Mená kráv – Florika, Žoja, Jambor

Mená koní – Dojna, Irma

Psy – Pufi, Pozor, Bleki.

Príklady nárečia bihorských Slovákov: cesta k mľiňe, k cintoríňe, cintor, ihrišťa, uľic, tu ňeňi, tuto jesto, též, Bzova uľic, zes traktorámi, teto sa te hlavne ulice, tentok, tehotok, zepar krat, daľeko, ňi, sťato, bi mala buď, tato cesta, od teho mósta, ofce, ofčárňa, potem, dvésto métri, nahaľi, dom – chiža, od chiži; Na zdravie! – Boh nás poťeš!; keľo razy; jesto jedna mlaka; studňoch je dosť; iďeme domuf, boľi zme na Lužiankoch; Eva z Lužiankoch; nak pridu; na sanitke – na salvare, baterka – lantérna, egzakt – presne, vlečka – remorka, elektrina – kurent, hrad – kástel, črieda – čopor, ovce sa pasevali, pašienky, oňi čuli, repka – rapica, cvikla na cukor, v zahradoch, od Srboch, just tak, tu – tuni; diviak – gľigan, agát – agac. komora – komora, zemiaky – krumpľe, fazuľa – fazuľa, petržlen – petruška, cesnak, cibuľa, orešťec – drobná cibuľa/šalotka, paradajki, zeler – ceľina.

Drevorubači z Bihoru tu rubaľi drevo v silaši. V nedeľu sem prišľi do kostola, čuľi, že sa tu Slovaci. Tak išľi v nedeľu Jozefík, Jano Hňapek, Brenkusovci, Ondro Kadlec. A dve sestri prišľi a vidaľi sa za Matušovich. Ňebola skalova cesta, zapadľi a s traktormi ich ťahaľi. Prišľi zato sem, že tu boľi Slováci.

Príbuzenská terminológia.

Mama – mama, mamiko

Otec – taťiko

Otcov, mamin otec – stari oťec, stari tata

Otcova, mamina mama – stara mama

Syn – chlapec

Dcéra – ďieuča

Synov syn, dcéra – vnuk, vnučka

Otcov brat – striko

Jeho manželka – strina

Mamin brat – ujček

Jeho manželka – ujčina

Manželka – moja žena, manželka

Manžel – chlap

Švagor – švagor, švagriná

Zať – zať

Otcova sestra – ťetka, jej chlap je svako

Mamina sestra, jej manžel – ťetka, jej chlap je svako

Svokra – svekra

Svokor – svokor

Synova žena – ňevesta

Synovci, netere – vnuk, vnučka, vnučata

Bratranec, sesternica – bratraňec, bratranci, sestreňice, sestreňica

Krstná mama – krstna mama

Krstný otec – krsni oťec

Kmotor, kmotra – kmoter, kmotra, kmotrovci

Svat, svatka – svat, svatka, svatovci.

Mená kráv – Florika, Piroška, Činoša, Ružaňa

Mená koní – Steluca, Dojna, Monca

Slovesné a literárne prejavy šírené orálne. V slovenskom spoločenstve prevládali príslušníci rodín Kášajovcov a Chlepčokovcov. Dodnes sú známe ich prezývky, ktoré boli pre identifikáciu nevyhnutné. Kášaj Ondrej Bzu – bol včelár; Dobrotkovci Budákovci, lebo kúpili dom od Budáka, Ondrej Jakab Cimbaláš – bol hudobník, Ana Kadlecová Burča, Kášajovci Šňepovci, Kášajová Bobárka, Kášajovci Štrangárovci, Kášaj Frizér, Kášaj Krajčír, Chlepčok Šofér, Šoféroví, Laco Mliekár.

Miestne a chotárne názvy. V jazyku Slovákov vo Vukovej je množstvo pomenovaní slovenskej proveniencie. Známe sú hovorové názvy ulíc a častí dediny: Hlavná ulic, K cintoríňe, Na vŕšku, Ihrišťa, Cintor, Mondekova, Od Vesteka, Od trávňika, Ovčarňa, Popred pokojícki kostol a Od Brandiho. Názvy ciest: Cesta k mliňe, Buziašská cesta, Silašská cesta. Pozemkom s ornou pôdou sa hovorí honi. Časti chotára, kde sa pásli hospodárske zvieratá, sa volajú pašienki. Vukovčania poznajú aj pomenovania Za parničanku, Pusta, Farská zem, Faďimak, Záhradki, Vinice, Páleňica, Ňicidorskí briežok, Gajová horka, Žurková horka, Jama.

Kultúrne inštitúcie a organizácie. Počiatky spolkovej činnosti vo Vukovej spadajú do roku 1920, kedy bol založený Vzdelávací spolok a spevokol vukovských Slovákov. V roku 1923 si členovia spolku postavili spolkový dom. Stavba stojí do súčasnosti, no kvôli zlému technickému stavu nie je využívaná. Nový kultúrny dom bol postavený v roku 1974, avšak dokončený až v roku 2010.

Evanjelický luteránsky cirkevný zbor Vuková. Založený bol v roku 1925. Evanjelický kostol bol postavený ako modlitebňa v roku 1858. V roku 1944 bola zvýšená a veriaci k nej pristavili vežu. Fara pochádza z roku 1920. Zborovým farárom je od roku 1996 Ľudovít Andrej Bobčok (1966).

Služby Božie sa konajú pravidelne každú nedeľu. V prípade neprítomnosti zborového farára predčítava zvonár Milan Gallo 1965. Zúčastňuje sa ich do 10 veriacich. Konfirmácia býva každé 2-3 roky, konfirmandi sú dvaja až traja.

Zbor nemá kantora, nepôsobí tu ani spevokol. Oltárny krúžok žien je z dôvodu nízkeho počtu potenciálnych členiek nefunkčný. Náboženstvo sa nevyučuje v škole ani na fare. Deti zo škôlky pripravujú s učiteľkou krátky program na vianočné sviatky.

Cirkevníci cestujú aj na zborové návštevy. Každoročne chodia do Nadlaku. Sporadicky navštívia aj iné zbory. Boli napríklad v Kulpíne a Jánošíku. Na Slovensku boli v Pôtori, Zvolene, Nitre a Bratislave. Žiadne zo zahraničných kontaktov neprerástli do trvalejšej družby.

Slávnosťou v cirkevnom zbore je kirvaj. Sviatok posvätenia chrámu Božieho sa koná poslednú nedeľu v októbri. V kostole sú slávnostné služby Božie, oslavy pokračujú v domácnostiach. Prichádza najmä rodina z iných prostredí. V minulosti bývali aj tanečné zábavy a oslavy, ktoré trvali celý víkend.

Na fare sa nachádza príručná knižnica, ktorá obsahuje asi 500 titulov. Ide najmä o beletriu, náboženskú a odbornú literatúru. Aktivity zboru sú financované z príspevkov veriacich a projektových prostriedkov z rôznych zdrojov (vrátane ÚSŽZ).

Na doplnenie dodávame, že v minulosti boli členmi cirkevného zboru aj rímsko-katolícki veriaci slovenskej národnosti, ktorí pochádzajú z Bihorskej župy. Zúčastňovali sa bohoslužieb, krstil a pochovával ich evanjelický farár. Neskôr sa rímsko-katolíckej farnosti venoval kňaz z Buziaša. Evanjelický zborový farár je však aj v súčasnosti ochotný všestranne pomáhať katolíckym cirkevníkom.

Miestna organizácia DZSČR[6]. Po trojročnej nečinnosti bola obnovená v roku 2011. Má približne 90 členov. Predsedom je evanjelický farár a senior Ľudovít Andrej Bobčok (1966), podpredsedom František Zifčák (1945), tajomníčkou učiteľka Mária Opronescu (1972). Členovia sa stretávajú podľa potreby, najmä však pred organizovanými podujatiami. Pobočka zväzu a jej aktivity sú financované z prostriedkov DZSČR.

Miestna organizácia každoročne pripravuje Deň detí, v advente predvianočný program v kostole a tradičné stretnutie členov pred novým rokom v kultúrnom dome. Záujemcovia sa môžu jedenkrát ročne zúčastniť výletu na divadelné predstavenie alebo galakoncert festivalu Cez Nadlak je… v Nadlaku. Pre katolíckych veriacich organizuje DZSČR púť do Maria Radny. Vukovčania viackrát cestovali aj na púť do Levoče. Žiadne folklórne ani ochotnícke aktivity neevidujeme (s výnimkou krátkych detských scénok pri príležitosti sviatočných programov).

Záver. Postupné sťahovanie Slovákov zo severozápadu Rumunska do oblasti Aradu a Banátu vyvolalo prirodzený proces vzájomného kultúrneho vyrovnávania dvoch odlišných slovenských kultúrnych systémov. Zmiešané manželstvá a inštitucionalizované formy kultúry prispievajú k nivelizácii rozdielov v kultúrnych vzoroch, ktoré sú spôsobené rozdielnymi náboženskými praktikami. Takáto akulturácia dvoch slovenských etnografických skupín v rámci jedného slovenského spoločenstva je v podmienkach etnokultúrneho vývinu Slovákov na Dolnej zemi pomerne ojedinelá a máme možnosť sledovať ju len v niekoľkých lokalitách Banátu a Aradskej župy. Predstavenie obyčajových tradícií a poverových predstáv prispeje k lepšiemu spoznaniu tejto formy kultúrneho synkretizmu a novej formy reakcie na kultúrne vyrovnávanie s majoritnou spoločnosťou a na vedomie konfesionálnej a etnickej príslušnosti.

Literatúra a pramene:

KOLEKTÍV. Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Rumunsku. Nadlak: Vydavateľstvo Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku, 1998.

KOLEKTÍV. Butín. Kultúrne tradície Slovákov v rumunskom Banáte. Nitra: FF UKF v Nitre, 2008.

SIRÁCKY, J. a kol. Slováci vo svete 1. Martin: Matica slovenská, 1980.

ŠTEFANKO, O. O Slovákoch v Rumunsku. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2004.

VANKO, J. D. Slovenskí evanjelici v Rumunsku v 20. storočí. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2015.

Informátori:

Zuzana Vestegová, rod. Dobrocki, 1934

Hana Jurášová, 1937

Ľudovít Andrej Bobčok, 1966

Ján Mondek, 1957