Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Na formovanie kultúrnych tradícií horských oblastí Slovenska významnou mierou vplývali neroľnícke zamestnania, úzko späté s pracovnými migráciami. V ich štruktúre malo do polovice 20. storočia významné miesto drotárstvo. Vďaka nemu severozápadné Slovensko (Kysuce a stredné Pova- žie) a čiastočne aj Spiš zaznamenali niektoré zmeny v charaktere svojej tradičnej kultúry. Do kultúrneho systému lokálnych spoločenstiev vstupovali rôzne vonkajšie prvky, narúšala sa ich izolovanosť, dochádzalo k vzájomnému  osobnému  poznávaniu  ľudí  z  rôznych oblastí.  Drotárstvo  ako  vandrovné  zamestnanie  značnej časti  tamojších  mužov  predstavovalo  významný  faktor modifikujúci vývin tradičnej kultúry dotknutých regiónov i obcí. Vyvolávalo množstvo nových javov a vzťahov, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotýkali rôznych sfér spôsobu života a kultúry (jej materiálnej aj duchovnej zložky).
Počiatky drotárstva možno datovať do 18. storočia. Jeho hlavným zámerom (podobne ako iných doplnkových zamestnaní) bolo zabezpečiť rodine obživu, ktorú  na  primeranej  úrovni  neposkytovala  rozdrobená a zaostalými technikami obhospodarovaná poľnohospodárska pôda. Vznik drotárstva ovplyvnilo aj vzájomné pôsobenie historických, politických a najmä hospodárskych  podmienok.   Postupne   sa   z domáckej   výroby a doplnkového zamestnania stalo hlavným zamestnaním mužov. Prostredníctvom nich sa dostalo takmer do celého sveta,  kde  dosiahlo  najväčšie  úspechy  v podnikateľskej i umeleckej činnosti.
Drotárstvo ako významná zložka sociálnych dejín a sociálnej kultúry severozápadného Slovenska stálo už od 19. storočia v centre záujmu viacerých bádateľov a vznikli o ňom rôzne etnologické aj historické štúdie či publikácie. Zameriavali sa najmä na vrcholnú fázu jeho existencie – dielenské a manufaktúrne obdobie (do 1. svetovej vojny).

Toto  obdobie  stojí  v centre  záujmu  aj  reprezentatívnej publikácie Drotárstvo : Veľká kniha o slovenskom drotárstve, ktorú autorsky pripravili zamestnanci Považského múzea v Žiline a Kysuckého múzea v Čadci. Prvá časť sa venuje  histórii   slovenského   drotárstva,   zmieňuje   sa o vzniku a vývoji sledovanej socioprofesijnej skupiny, približuje základné vývinové fázy, dobovú legislatívu, ale aj významné ekonomické a politické medzníky (napr. 1. svetová vojna, rozpad Rakúsko – Uhorska a vznik Československa, svetová hospodárska kríza), ktoré zasiahli do rozsahu a geografického priestoru drotárstva. Opisuje každodenný život drotárov na cestách, poukazuje na vplyv drotárstva  na  formovanie  niektorých  javov materiálnej a duchovnej kultúry (odev, život v drotárskych obciach, obyčaje a povery, tajný jazyk drotárov). Druhá časť sa zameriava na materiálne prejavy drotárstva, náradie a pracovné pomôcky, materiál a pracovné postupy drotárov. Prezentuje súčasné podoby drotárskej produkcie ako ľudovoumeleckej činnosti. Tretia časť akcentuje vybrané výtvarné, literárne aj hudobné diela s drotárskou tematikou.
Publikácia je doplnená rozsiahlou obrazovou prílohou, tvorenou dobovými fotografiami, reprodukciami písomných či tlačených dokladov k dejinám drotárstva, vyobrazeniami drotárskych  výrobkov, katalógov najvýz- namnejších drotárskych firiem, reprodukcií výtvarných diel a pod. Z tohto pohľadu bola graficky nie najšťastnejšie zvolená obálka recenzovanej publikácie, na ktorú boli použité ukážky z tvorby moderných výtvarníkov, aj keď vychádzajúcich z tradícií drotárskej výroby. Kniha síce nadväzuje na staršiu literatúru o drotárstve (badateľná je najmä inšpirácia K. Gulejom, V. Ferkom, čiastočne A. Prandom), prináša však množstvo nových a doposiaľ nepublikovaných poznatkov o tomto významnom socio- kultúrnom jave (najmä príspevky A. Kontrika). Opodstatnenosť a dôležitosť výskumu drotárstva ako subkultúry sa potvrdzuje aj v tom, že práve z výskumov zameraných na socioprofesijné kategórie a ich každodenný život sa spoločnosť môže dozvedieť o sebe viac.
V úvode publikácie Igor Válek stručne (a zbytočne expresívne) predstavuje zámer vydania recenzovanej publikácie a hodnotí drotárstvo ako jedinečný slovenský fenomén, považovaný za charakteristickú črtu slovenskej národnej kultúry (v tejto súvislosti upozorňujem na tradície haličského drotárstva (aj v radoch židovského obyvateľstva) či na rómskych drotárov na Balkáne). Katarína Hallonová spracovala dejiny drotárstva, priblížila jeho vývoj od sezónneho zamestnania k trvalému zdroju obživy dvoch tretín mužskej populácie stredného Považia a Kysúc. Zamerala sa na vrcholnú fázu jeho existencie – dielenské a manufaktúrne obdobie. Zmieňuje sa o najvýznamnejších   drotárskych   dielňach   v Rusku,   Nemecku a USA. Na druhej strane však nevenovala pozornosť spišskému drotárstvu. Veta, v ktorej je vymenovaných 9 spišských drotárskych obcí, drotárstvo  na Spiši nepred- stavuje komplexne ani objektívne. Autorka tiež prináša poznatky o drotárskych technikách a súčasnej úžitkovo-dekoratívnej tvorbe.
Katarína Kendrová opisuje život drotárov na cestách.   Venuje   sa   ich   bývaniu,   stravovaniu,   odevu i výstroju a naznačuje postavenie džarkov – „drotárskych učňov“ v štruktúre drotárov. Bližšie sa zameriava na drotárske obyčajové tradície a poverové predstavy, spojené najmä s narodením  potomka mužského pohlavia a odchodom za prácou. Naznačuje vplyv sledovaného sociokultúrneho javu na spôsob života lokálnych spoločenstiev drotárskych obcí. Alojz Kontrik spracováva obdobie medzi dvoma vojnami. Sleduje zmeny, ktoré nastali v Európe po roku 1918 a spôsobili pozvoľný úpadok drotárstva (s ohľadom na rozpad Rakúsko – Uhorska a vznik Československa). Venuje sa zákonom upravujúcim vykonávanie vandrovného drotárstva, prezen- tuje drotárske doklady a ich evidenciu, súčasne sa zmieňuje o vzniku drotárskych podnikov na Slovensku. Približuje aj doteraz menej známu problematiku tajného jazyka drotárov – jeho vznik, vývoj, varianty a používanie; prináša výberový slovník najfrekventovanejších výrazov.
Publikáciu dopĺňa  kapitola  Moniky  Válekovej o drotárstve v zrkadle umení. Prináša prehľad o spracovaní drotárskej  tematiky  vo  výtvarnom  umení  (napr.  P.  M. Bohúň, J. B. Klemens, L. Medňanský, M. Benka, M. A. Bazovský, I. Weiner-Kráľ, O. Zimka), ale aj v dielach insitných a neprofesionálnych tvorcov (napr. J. Kerak, A. Hozák,   Z.   Vaňousová).   Približuje   tvorbu   súčasných pokračovateľov drotárskej  tradície  z radov  výtvarníkov a dizajnérov, ako L. Jurovatý, R. Biskupská, Š. Mlich, P. Binder, Z. Rudavská a iní. Kapitolu dotvára príspevok Jany Adamusovej, ktorý prináša stručný (a neúplný) prehľad literárnych a hudobných diel s reflexiou drotárstva (poézia, próza, dráma, opera a opereta). Nepovšimnutá však ostala hraná a dokumentaristická tvorba (nielen) slovenských filmárov, zaoberajúca sa touto problematikou, napr. film Džarkovia (1977) na motívy rovnomennej novely K. Tomaščíka; televízny seriál Ako divé husi (2000) podľa románu V. a A. Ferka či Koniec cesty  –  Poslední slovenskí drotári : Ende einer Reise, Von Drahtbindern und Mäusefallenhändlern (2005) nemeckej  autorky Babette Ellen Kottkamp. Rozpracované mohli byť aj okolnosti a priebeh postupného zániku drotárstva ako vandrovného zamestnania počas 2. svetovej vojny, no predovšetkým po roku 1945, čomu sa v slovenskej odbornej spisbe nevenovala väčšia pozornosť. Navyše sa vynárajú možnosti komparácie nazhromaždených poznatkov s materiálom o slovenských drotárskych ob- ciach  v maďarskom   Hegyköze,   kde,   naopak,   došlo k rozvoju vandrovného drotárstva najmä po 2. svetovej vojne. Výhrady mám aj voči používanému slovnému spojeniu „drotárske remeslo“. Podľa Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska 2  remeslo ako  špecializovaná nepoľnohospodárska malovýroba vyžaduje primeranú inšti- tucionálne  získanú  odbornú  kvalifikáciu  a spoločensko-stavovskú organizovanosť, ani jedno sa však v rámci drotárstva výraznejšie nekonštituovalo.

Napriek naznačeným nedostatkom kniha Drotárstvo : Veľká kniha o slovenskom drotárstve pútavo prezentuje históriu aj súčasnosť slovenského drotárstva. Jej prínos spočíva v monografickom spôsobe spracovania uvedenej problematiky, ale aj v objasnení mnohých špecifík považského a kysuckého drotárstva. V publikácii (vzhľadom   na   jej   populárno-náučný   charakter)   síce absentuje poznámkový aparát, nechýba však zoznam literatúry a prameňov ani stručné anglické resumé obsahu hlavných kapitol. Prehľadnosť textu mali zvýšiť aj jednotlivé podnadpisy na vnútornej strane odsadenia textu. Je otázne, nakoľko do ich formulovania boli zapojení samotní  autori,  keďže  niektoré  úplne  nekorešpondujú s hlavným textom, zriedkavo sa pohybujú až na hranici zrozumiteľnosti (napr. V dielňach istejšie, Drotári medzi aristokratmi, Všetko so sebou, Utajiť informácie, Dobrý začiatok). I napriek týmto výhradám najnovšiu publikáciu o slovenskom drotárstve možno považovať za významný vydavateľský počin, ktorý prispeje k lepšiemu poznaniu drotárstva ako špecifického sociálneho a kultúrneho fenoménu horských oblastí Slovenska. V tejto súvislosti ju dávam do povedomia odbornej a laickej verejnosti na Slovensku i v zahraničí.