Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Do rúk odbornej verejnosti sa dostáva zborník z ďalšieho ročníka konferencie v Nadlaku, organizovanej Demokratickým zväzom Slovákov a Čechov v Rumunsku a Kultúrnou a vedeckou spoločnosťou Ivana Krasku, venujúcej sa rôznym prvkom života slovenskej minority na Dolnej zemi. Príspevky možno rozdeliť do niekoľkých kategórií:

a) Dejiny Slovákov na Dolnej zemi a v Rumunsku všeobecne

Dagmar Mária ANOCA (História v prácach slovenských autorov v Rumunsku) k téme pristúpila erudovane a jej príspevok zaujme z troch dôvodov: neobvykle vysokého počtu dolnozemských amatérskych dejepiscov, širokou paletou tém (od minulosti Uhorska až po regionálne súvislosti) a prístupov k nim (od nacionálneho k ľavicovému). Úvodný príspevok Michala BABIAKA (Historickosť dolnozemských Slovákov) možno vnímať ako mimoriadne dôležitý. Po stručnom prehľade historiografie a literatúry (od Homéra po Šafárika), pričom nezabúda ani na dolnozemských autorov (napríklad Jána Stehla či Juraja Rohoňa), nastoľuje mimoriadne závažné otázky. Okrem iných, ako vnímame dejiny, či sa z nich možno poučiť, prípadne či si dokážeme všímať, ako minulosť vnímajú iní (uvádza konkrétne srbský príklad). Varuje pred zabúdaním, no priznáva, že aj to ostáva jednou z možností. Ak sa však presadí, etnikum i jednotlivec zabudnú na to, kto sú a je im zbytočné vedieť, odkiaľ prichádzajú. Text Clauda BALÁŽA (Malá etuda k historickým aspektom života Slovákov v Rumunsku) vyzýva k väčšej tolerancii a úcte medzi Slovákmi vo vlasti a ich krajanmi, žijúcimi na Dolnej zemi. Miriama BOŠELOVÁ (K problematike migračných pohybov a identifikácie bihorsko – salajských Slovákov v Rumunsku) na príklade Nadlaku vykresľuje, ako do Timisu prichádzali vlny presídlencov z menej úrodných oblastí za lepším životom, čo autorka dokladá aj ich výpoveďami. Konfesionálnu tolerantnosť dosvedčuje aj prijatie betlehemskej hry a hry na sv. Dorotu domácimi evanjelikmi. Ladislav LENOVSKÝ a Jaroslav ČUKAN (Osídľovanie dolnozemských enkláv ako metodologický problém) mapujú, ako sa k otázke „ako sme sem prišli“ vyjadrujú etnológovia, historici či kulturológovia. Apelujú na zachovanie úcty k predkom súčasných príslušníkov slovenských dolnozemských minorít na poli bádateľskom a tiež potrebu kritického prístupu k prameňom a získaným informáciám. Miroslav DEMÁK (Nielen „motyka, moja gotika,“ ale aj „šabľa a puška, pre chlapa skúška“) popisuje založenie Starej Pazovy (1769/1770), pričom veľmi zaujímavým ostáva konštatovanie, že ak muž zomrel skôr, ako dosiahol 61. rok života, ktorý ho zbavoval povinností na tzv. Vojenskej hranici, jeho vdova sa podľa dokumentov „omužila“ a nový manžel prijal jej priezvisko. Prirovnanie gotiky k motyke je priam symbolické. Nemecký filozof, samouk, Oswald Spengler považuje uvedený umelecký smer za detstvo európskej kultúry. Ak mala na Dolnú zem prichádzajúca komunita prekonať útrapy „detstva“ svojej existencie v danej lokalite, motyka ako poľnohospodársky nástroj musela nájsť uplatnenie, lebo muselo dôjsť k skultivovaniu spočiatku neúrodnej pôdy. Boris MICHALÍK a Michal KURPAŠ (Vybrané historické udalosti ako determinant vývoja Dolnej zeme) sa zaoberajú zlomovými okamihmi života dolnozemských Slovákov od konca 17. storočia po súčasnosť. Cenné je ich konštatovanie, že po II. svetovej vojne Slováci prebrali úlohu najvyššej sociálnej vrstvy (najmä v Rumunsku a bývalej Juhoslávii). Naopak, je možné polemizovať s konštatovaním o vhodnom postoji Josipa Broza Tita. O to viac, že ústava z roku 1946 priznávala práva len piatim etnikám z devätnástich: Čiernohorcom, Chorvátom, Macedóncom, Slovincom a Srbom. Zuzana PAVELCOVÁ (Historické aspekty dominantnej prosperity a majoritného postavenia Nadlaku v rokoch 1803 – 1918 v porovnaní s ostatnými mestami, obývanými Slovákmi na území dnešného Rumunska) objasňuje pojem druhotné sťahovanie. Vysvetľuje, že Nadlak bol vybudovaný na základe dôkladne premysleného plánu a jeho obyvatelia disponovali finančnými zdrojmi i modernou poľnohospodárskou technikou, ktoré im umožnili technicky i kultúrne predstihnúť už prítomných Rumunov. Daniel ZEMANČÍK (Historické aspekty odchodu Slovákov na Dolnú zem) vyzdvihuje najmä tri z nich: preľudnenosť, výhodné podmienky, ponúknuté tunajšími šľachticmi a očakávanie, v porovnaní s ich domovinou, priaznivejších životných podmienok kolonistami. Vymedzuje tri etapy osídľovania Dolnej zeme: 1690 – 1710, 1710 – 1740 a 1740 – 1790, na niektorých miestach až 1835.

b) Biograficky ladené texty

Miroslav ČIEP (Príspevok k biografii Michala Rapoša, profesora slovenského gymnázia v Báčskom Petrovci a ku genealógii rodiny Rapošovej) hodnotí Rapoša ako pokračovateľa národne uvedomelej rodiny, svedomitého pedagóga, verejného činiteľa, osvetového pracovníka a zberateľa ľudovej slovesnosti. Ondrej DRUGA (Ján Bulík – vedúca osobnosť juhoslovanských Slovákov v 30 – tych rokoch 20. storočia) si všíma Bulíkovo pôsobenie ako predsedu Matice slovenskej v Juhoslávii a ako člena Poradného výboru Slovákov Dunajskej bánoviny, aj menej známe skutočnosti, napr. jeho výcvik dobrovoľníkov na obranu ČSR (1938) či snahu o záchranu židovských spoluobčanov po vypuknutí II. svetovej vojny. Miroslav DUDOK (Dolnozemský zástoj Juraja Ribaya v utváraní stredoeurópskej spoločenskokultúrnej a vedeckej paradigmy v 18. storočí) sa venuje zakladateľskej osobnosti slovenskej slavistiky a knižnej kultúry. Hodno poukázať na autorom uvedený sumár fondov o jeho živote a diele, ktorý určite pomôže ďalším bádateľom. Poukazuje na fakt, že Ribay ako prvý zo slovenských učencov vedecky opísal pluh, dospel k názoru, že hlaholika je staršia, než cyrilika a mal vlastnú predstavu o spisovnej slovenčine. Karol HOLLÝ (Z listov Jozefa Gregora Tajovského z obdobia jeho pôsobenia v Nadlaku) na základe korešpondencie mapuje účinkovanie popredného slovenského spisovateľa v uvedenom meste. Oceňujem predovšetkým zvolenie úryvkov, približujúcich čitateľovi Tajovského ako človeka smutného a váhajúceho, neistého si vlastnou kvalifikovanosťou, ktorý sa nehanbí ani za slzy. Miroslav KMEŤ (Ľudovít Žigmund Szeberényi, významná osobnosť slovenskej dolnozemskej komunity v Maďarsku) o ňom hovorí ako o mimoriadnej osobnosti, snažiacej sa pri uvedomení si slovenského pôvodu o udržanie korektných vzťahov s uhorskou vrchnosťou, aj srbským národným hnutím. Autor vyzdvihuje jeho mnohostrannú činnosť, či už v teologickej, politologickej alebo národohospodárskej oblasti. Nezabúda ani na jeho prekladateľské aktivity (napr. tlmočenie z dánčiny).

c) Dejiny spolkov a organizácií

Samuel JOVNAKOVIČ (Začiatky remeselníctva v Petrovci – pri príležitosti 170. výročia potvrdenia cechového privilégia) potvrdzuje skutočnosť, známu aj zo slovenského územia, že v menších sídlach postačovala existencia cechov základných remesiel. Vo väčších spočiatku tiež, postupne sa však vzmáhali aj „luxusnejšie“ remeslá (napr. hodinári či rukavičkári). Autor objasňuje aj rozpor v prameňoch o založení prvého cechu roku 1842. Pavol HUSÁRIK (Z pohrebných zvyklostí Slovákov v Nadlaku) vykresľuje pôsobenie pohrebného spolku vo vymedzenom období. Všíma si postupné nahrádzanie biblickej češtiny slovenčinou v stanovách spolku a prehlbujúcu sa náboženskú tolerantnosť jeho členov. Ľuboš KAČÍREK (Spolková a osvetová činnosť dolnozemských Slovákov na prelome 60. a 70. rokov 19. storočia) sa zaoberá predovšetkým divadelným a spolkovým životom Slovákov v období rokov 1867 až 1875. Poukazuje aj na príbuzenské a priateľské väzby tunajších národovcov. Magdaléna PARÍKOVÁ („Rodácke stretnutia“ slovenských presídlencov z Maďarska ako forma uchovávania pamäti v rodine a spoločenstve) sa zaoberá nielen samotnou repatriáciou krajanov v rokoch 1946 – 1948 a Memorandom o presídlení (z 9. 7. 1945), ale aj problémami, ktoré stretávanie Slovákov z Maďarska sprevádzajú a dôvodmi, prečo sa niektorí odmietli presťahovať na Slovensko. Zita ŠKOVIEROVÁ (Združovanie a dobrovoľnícke aktivity Slovákov v Maďarsku) poukazuje na fakt, že rôzne formy spolčovania sprevádzajú človeka ako sociálna opora celým životom.

d) Školstvo, kultúra a tlač

Samuel BAJANÍK (Antifašistický front Slovanov a tlačový orgán Sloboda v r. 1945 – 1948 vo vzťahu k dolnozemským reáliám) približuje nezastupiteľnú úlohu novín Slovenská jednota (1939–1944) a Sloboda v obzvlášť náročných vojnových a povojnových pomeroch Slovákov v Maďarsku a čiastočne aj v Rumunsku. Približuje ich ako platformu slovanskej vzájomnosti. Natália BLAHOVÁ (Folklórny súbor v krajanskom prostredí) objasňuje problémy spojené so založením, udržaním a napredovaním folklórneho súboru, predovšetkým na príklade Folklórnych súborov pri Dome kultúry v Nadlaku Ďatelinka a Sálašan. Pavol BUJTÁR (K začiatkom predškolskej výchovy detí slovenských detí v Nadlaku) vysvetľuje, s akými problémami sa stretávalo vzdelávanie najmenších v skúmanom sídle počas prvých desiatich rokov jeho existencie (1945 – 1955). Samuel BOLDOCKÝ (95 rokov slovenského gymnázia v Petrovci) poukazuje nielen na množstvo problémov, s ktorými sa táto inštitúcia musela popasovať, ale aj na húževnatosť jej pedagógov. Napríklad už 90 rokov tu existujúcemu spolku Sládkovič jeden z vyučujúcich v čase potreby na dva roky bezplatne poskytol priestory vo vlastnom byte. Zaujímavé sú aj prítomné informácie o kontaktoch gymnázia s mestom Nitra. Zuzana DRUGOVÁ (Výskum slovenských ľudových tancov z Banátu, Báčky a Sriemu v archívoch na Slovensku – vydanie metodického DVD a jeho možnosti pre návrat k dolnozemským koreňom) predstavuje metodiku, ktorú použila pri nahrávaní DVD a objasňuje rozdiely medzi choreografiou tancov na Dolnej zemi a na Slovensku. Gabriela HAMRANOVÁ (Slovenskí študenti v období silnejúcej maďarizácie – prípad Sarvaš 1907) sa na základe preštudovania dobovej tlače (napr. Dolnozemský Slovák, Ľudové noviny, Národný hlásnik) zaoberá útokom maďarských kolegov na členov spolku Hurban, ktorý medzi dolnozemskými Slovákmi rezonoval rovnako intenzívne, ako na území Slovenska udalosti v Černovej či „kovačický proces“ z rovnakého roka. Jarmila HODOLIČOVÁ (Národný kalendár (1920 – 1944) – „najčítanejšia kniha“ dolnozemských Slovákov vo Vojvodine) zachytáva význam tohto periodika pre udržanie národného povedomia krajanov, podobne ako v prípade Čabianskeho kalendára, vydávaného na území Maďarska. S názorom Samuela Štarkeho, že často jedinými knihami v domácnosti bývala Biblia a práve kalendár, možno len súhlasiť. Katarína MELEGOVÁ-MELICHOVÁ (Matica slovenská v Juhoslávii a školská otázka) približuje dôležitú úlohu spomínanej organizácie v príprave učiteľov, udržaní vzdelávacích inštitúcii a zabezpečení učebníc v období 1932 – 1947. Objasňuje kontakty s politickými predstaviteľmi daného súštátia a Československa (napr. s T. G. Masarykom či jeho dcérou Alicou). Zaujmú aj zmienky o organizovaní vzdelávacích kurzov pre dospelých a o snahe vybudovať slovenské školstvo v Slavónii. Soňa POLÓNYOVÁ (Slovenská história na stránkach periodika Sloboda) popisuje snahu jeho prispievateľov o priblíženie dôležitých udalostí na Slovensku v minulosti aj v súčasnosti. I napriek tomu, že podľahli ideologickému tlaku režimu, podarilo sa im vyvrátiť viaceré mýty. Eva TUČNÁ (Médium – rýchlopis histórie slovenského zahraničného sveta) poukazuje predovšetkým na štyri okruhy problémov: ako by sa svet zmenil, keby zmizli médiá, ich súčasnú globalizáciu, ich úlohu ako garanta národnej kultúry a napokon ako „aktivátora a dokumentátora slovenského zahraničného sveta.“ Tünde TUŠKOVÁ (Tematické zameranie príspevkov Čabianskeho kalendára) vyzdvihuje úlohu tejto tlačoviny v uľahčení každodenného života Slovákov v Maďarsku, a predstavuje ju ako element, podporujúci konfesionálnu toleranciu a udržiavanie kolektívnej pamäte. Alžbeta UHRINOVÁ (Vydavateľská činnosť Čabianskej organizácie Slovákov a Domu slovenskej kultúry) hodnotí spoluprácu týchto organizácii s krajanmi, napr. v Chorvátsku, Maďarsku, Rumunsku či na Slovensku, ako plodnú. Hodnotu príspevku zvyšuje aj súpis doposiaľ vydaných publikácii.

e) Náboženská problematika

Mária Katarína HRKĽOVÁ (V znamení Lutherovej ruže) poukazuje na to, že autori Atlasu evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku pozabudli na vývoj tejto konfesie v slovacikálnom zahraničí. Toto tvrdenie autorka dokladá množstvom informácií z maďarsky písaných diel. Juraj Dušan VANKO (Dve storočia života slovenských evanjelikov na Butíne) približuje zásluhy duchovných i veriacich Lutherovej konfesie v rozvoji národnostného školstva, na výstavbe kostola a obohatení fondu miestnej knižnice. Hoci sa súčasná situácia nejaví ako priaznivá, autor vyjadruje presvedčenie, že budúcnosť prinesie pozitívne zmeny. Ak spoločenstvo stratí nádej, nemá silu existovať.

f) Príspevky jazykovedné a literárne

Zuzana ČÍŽIKOVÁ (Jaroslav Supek a literárne dedičstvo) predstavuje tvorbu postmoderného spisovateľa a neoavantgardného umelca, zasadenú do problematiky kolektívnej pamäti a nadväzovania na tradície slovenského, slovenského vojvodinského, aj európskeho spoločenstva. Lenka GARANČOVSKÁ (Niekoľko poznámok k odlišnostiam slovenčiny v Rumunsku) poukazuje na nedostatky v písanom prejave rumunských krajanov pri skloňovaní podstatných mien a čísloviek, používania (ne)reflektívnych slovies a príkloniek. Ianko GUBANI (Aspekty jazykovej a etnickej identity obyvateľstva slovenských obcí v Rumunsku na príklade spisu inv. č. 81 Z 20 ALU SNK v Martine) skúma dôležitý dokument, v ktorom prof. Václav Vážný kládol rumunským krajanom 16 otázok, poukazuje na nezastupiteľnú úlohu jazyka v živote spoločenstva a pestrosť jazykovej identity vtedy i dnes. Renáta HLAVATÁ (Dolnozemský jazykovo – štylistický kontext a nové pohľady na texty dolnozemského spisovateľa) približuje vplyv Ondreja Štefanka na vytvorenie dolnozemského literárneho jazyka a uchovávanie dejinného povedomia a kultúry. Marína HRÍBOVÁ (Dolnozemskí Slováci vo víre času a význam materinského jazyka pre ich udržanie v inonárodnom prostredí) po stručnom náčrte dejinných súvislostí zachytáva súčasnú nepriaznivú situáciu slovenskej minority na Dolnej zemi. Autorka poukazuje na to, že pred rozpadom habsburskej ríše (1918) sa na Dolnú zem presídlil každý piaty Slovák či Slovenka a Békešská Čaba sa stala okolo roku 1900 mestom s najvyšším počtom obyvateľov slovenskej národnosti na svete. Báčsky Petrovec, Nadlak alebo Sarvaš počtom Slovákov prevyšovali niektoré mestá na dnešnom slovenskom území. Ako dôvody uvádza predovšetkým asimiláciu, emigráciu, existenciu dvojitej etnickej identity, nízku natalitu a uzatváranie zmiešaných manželstiev. Zuzana KOVÁČOVÁ (Jazyk a výraz/sebavýraz dolnozemských Slovákov v rozprávkach, zvykoch, v cestopise a v literárnych textoch O. Štefanka a D. M. Anocovej z historického aspektu) sa okrem hľadania sebavýrazu krajanov v zahraničí snaží objasniť viaceré zložito uchopiteľné pojmy (história, historická próza či historický aspekt). Všíma si tiež obľúbený termín „vypúšťania rojov“ ako vyjadrenie viacnásobnej komunikácie. Anna MAKIŠOVÁ (Slovenčina na vysokých školách v Srbsku) objasňuje odlišnosti akademického systému v Srbsku od slovenského a poukazuje na to, že Oddelenie slovakistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade je najsilnejšie slovakistické stredisko mimo Slovenska. Katarína MARUZSOVÁ–ŠEBOVÁ (História v zrkadle prózy Slovákov v Maďarsku na základe dvoch príkladov) porovnáva tvorbu dvoch autorov žijúcich v Maďarsku a venujúcich sa výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, Zoltána Bárkányiho Valkána (*1941) a Pála Závadu (*1954). Čiastočne ich porovnáva s prácami na Slovensku pôsobiaceho literáta Gyulu Dubu. Martina MATYÁŠOVÁ (Rozprávky dolnozemských Slovákov a slovenské ľudové rozprávky v komparatívnom nazeraní) poukazuje predovšetkým na odlišné prvky v rozprávkach s akcentom na kompozície, postavy, dej a prostredie. Objavujú sa napríklad v skúšaní hrdinov ich vlastnými rodičmi, hádankách či prezradení tajomstva bohatierovi vopred. Marta SOUČKOVÁ (K poetike tvorby Kataríny Hricovej) predstavuje rozporuplne hodnotené a ťažšie pochopiteľné verše spomenutej vojvodinskej autorky, obsiahnuté v štyroch básnických zbierkach. Adam SVETLÍK (Literárna kritika dolnozemských Slovákov v časopise Vojvodinský Slovák) zameriava svoju pozornosť na obdobie od obnovenia vydávania časopisu dodnes. Predstavuje pomerne širokú paletu tvorcov dolnozemskej literatúry, ktorí sa zároveň k jej smerovaniu dokázali vyjadriť kriticky. Patrik ŠENKÁR (Podoby historizmu v básnických zbierkach kacíra nadlackého) na základe početných citácii z diel Ondreja Štefanka (1949 – 2008) dosvedčuje, že človek nesmie byť len pasívnym objektom dejín, ale má sa stať ich aktívnym spolutvorcom i napriek všetkým prekážkam, ktoré mu život postaví do cesty. Stanislava ZAJACOVÁ (Rozumejú dolnozemskí Slováci hovorovej slovenčine?) konštatuje, že Slováci žijúci na Dolnej zemi niektorým frázam a spojeniam rozumejú takmer bez problémov, iným veľmi ťažko, čo však predstavuje prirodzený stav.

Dielo uzatvára štatút ceny Ondreja Štefanka a tri laudáciá na laureátov: takmer renesančného človeka, literárneho vedca a kritika Michala Babiaka, činorodú predsedníčku Slovenskej ligy v Amerike Ninu Holú a organizátorku kultúrneho života Slovákov v Srbsku Katarínu Melegovú-Melichovú. Jazyk zborníka je na vysokej odbornej úrovni, no zostáva zrozumiteľný aj širšiemu okruhu čitateľov. Celkovo možno konštatovať, že zborník prináša množstvo doposiaľ neznámych poznatkov, prípadne ich začleňuje do širších súvislostí, čím podnecuje k ďalšiemu výskumu.