Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. „Selfie“^[1] kultúra, globálny trend súčasnej digitálnej éry, spoločnosťou vnímaná ako spôsob vyrovnávania sa s modernými sociálnymi tlakmi a očakávaniami, sa stáva zaujímavým fenoménom pre štúdium v kontexte teórií Sigmunda Freuda (1856–1939), tvorcu psychoanalýzy^[2]. Psychoanalýza nebola pre neho len náhodnou analýzou duše človeka, ale dokázala poskladať dohromady časti, ktoré na prvý pohľad nedávali zmysel (Jakubovská, 2024: 24). Vďaka uvedenému faktu Freudove teórie ponúkajú hlbinný psychologický rámec na pochopenie moderných javov vrátane „selfie“ kultúry. Hoci sa môže zdať, že tvorba „selfie“ sa stáva novodobým trendom v postmodernej dobe, Freudove poznatky o narcizme, egu a sebaprezentácii poskytujú presvedčivú optiku, cez ktorú je možné analyzovať, prečo sa „selfie“ kultúra stala rozšíreným prejavom vyjadrenia vlastného „self“. Psychoanalytická výskumná metóda sa týmto aktom stáva (aj z pohľadu interdisciplinárnej kulturológie) pomyselným kľúčom vedúcim k dešifrovaniu v súčasnosti závažnej a eskalujúcej problematiky „selfie“ kultúry (najmä jej deštruktívnej formy). Teórie Sigmunda Freuda týkajúce sa zložitej, hierarchicky štrukturovanej topografie ľudskej mysle (dôraz je kladený na jej nevedomú časť) ponúkajú značne atemporálny, explicitne orientovaný pohľad na myslenie človeka ako tvorcu globálneho fenoménu „selfie“ kultúry. Do popredia vedeckého bádania popri nevedomí vystupuje problematika sekundárneho patologického narcizmu, ktorý v sebe reflektuje zaujímavé lineárne spojitosti práve so „selfie“ kultúrou.

Dichotómnosť vlákna tvorená za pomoci nevedomia a sekundárneho patologického narcizmu, vedie k dôkladnej, vnútorne vypracovanej štruktúre a k uchopeniu uvedeného fenoménu. Samotná dichotómnosť jadra danej problematiky (nevedomie a sekundárny patologický narcizmus) vedie k spusteniu (akcia spúšťa reakciu) množstva obranných mechanizmov vedúcich následne k procesu zrkadlenia a k ľudskej schopnosti používania „selfie“ ako prostriedku vyrovnania sa so svojou vnútornou neistotou, sebaprijatím a ponúkajúcej sa možnosti vytvárať adekvátne „iluzívny“ self-obraz. Freudove psychoanalyticky nadčasovo determinované teórie^[3] poskytujú vo svojej vedeckej podstate pomyselný objektív, vďaka ktorému je možné nielen uchopiť, ale následne aj porozumieť psychologickým motiváciám jedinca, ktoré stoja za „selfie“ kultúrou. Jedným z cieľov štúdie je poukázať aj na reinterpretáciu Sigmunda Freuda francúzskym psychoanalytikom Jacquesom Lacanom a do spornej problematiky „selfie“ kultúry implementovať Lacanovu koncepciu „štádia zrkadla“, v ktorej nadväzuje na myšlienky a postuláty Sigmunda Freuda týkajúce sa vývoja ega.

Dichotómna štruktúra jadra „selfie“ kultúry

1. Nevedomie – dominantná konštanta
Problematika ľudského nevedomia ako dominantnej konštanty psychiky je explicitne analyzovaná počas dlhoročného klinicko – psychiatrického, ale i teoretického (akcent kladený na kultúrnu psychológiu) bádania Sigmunda Freuda. Pojem nevedomie používa na označenie psychologického fenoménu, ktorý spozoroval počas výkonu svojej klinickej praxe. Podľa Sigmunda Freuda v zložitej hierarchicky členenej štruktúre ľudskej mysle je prítomná zložka, ktorá ovplyvňuje vedomie človeka do väčšej miery ako si je samotný jedinec ochotný pripustiť. Spomínaná zložka bola samotným Sigmundom Freudom nazvaná nevedomie a stala sa dominantným pilierom Freudových vedeckých teórií a myšlienok. „Nevedomím nazývame každý duševný pochod, ktorého existenciu musíme predpokladať, pretože napríklad to, že existuje, usudzujeme z jeho účinkov, pričom ho však priamo nevnímame…Proces je nevedomý, ak bol aktívny v určitom čase, teraz však o ňom nič nevieme.“ (Robert, 1968: 382)

V súčasnej dobe je možné potvrdiť zrejmý fakt, že do značnej miery nevedomá túžba po pozornosti a uznaní je jednou z hlavných motivácií jedinca, v kontexte „selfie“ kultúry.

Pre názornejšie upresnenie termínu nevedomia je potrebné načrtnúť ambivalenciu medzi pojmami nevedomia a vedomia. Podľa Sigmunda Freuda, je možné vedomie exaktne chápať výlučne v jeho deskriptívnej rovine, zrkadliacej sa vo forme najbezprostrednejšieho a najbezpečnejšieho vnímania (Freud, 2005: 108). Práve rovinu vedomia je možné uchopiť ako dynamickú zložku ľudského vnímania, pozorovania a poznávania. Jedinec sa rozpoznáva a následne sa identifikuje s vedomím ako so svojím autentickým „self“, s ktorým vnútorne diskutuje a prostredníctvom svojho autentického „self“ komunikuje s okolitým prostredím, socializuje sa a následne dochádza k procesu enkulturácie, počas ktorej prijíma jedinec kultúru danej spoločnosti a následne dochádza k jeho začleneniu do systému kultúrnej spoločnosti. Úroveň vedomia tvorí podľa Sigmunda Freuda len špičku mohutného ľadovca, ktorý je možné prirovnať k špecifickému aparátu ľudskej psychiky.

Samotná časť nevedomia je metaforicky povedané ukrytá/ponorená pod vodnou hladinou. V prípade nevedomia ide rozmerovo, kvantitatívne o väčšiu zložku psychiky jedinca v porovnaní s vedomím a z toho vyplýva zrejmý psychologický fakt, že práve rozsiahlejšia časť, t. j. nevedomie zohráva rozhodujúcu úlohu v ľudskej mysli a jej vplyv na oblasť vedomia je enormný. Sigmund Freud sa domnieval, že samotná podstata nevedomia má svoj pôvod v biológii človeka, to znamená v jeho prirodzených druhových dispozíciách (Pepiol, 2022: 66). Z toho je možné vyvodiť záver, že nevedomá časť ľudskej psychiky sa skladá z celého radu hlboko zakorenených prvkov, predovšetkým z veľkého množstva potlačených tráum. Sigmund Freud chápal nevedomie ako úkryt a do značnej miery efektívne pohrebisko spomienok na všetky konfliktné situácie a okamihy, ktoré ľudská myseľ zaznamenala. S cieľom ochrániť psychiku jedinca, nenarušiť balans, rovnováhu mysle. Sigmund Freud (popri sfére vedomia a nevedomia) včlenil do zložitej topografie ľudskej psychiky aj oblasť predvedomia/podvedomia. Uvedená oblasť sa vyznačuje dynamickým „drivom“, je ju možné prirovnať ku krajine nikoho, keďže obsahuje celý rad nevyselektovaných obsahov, ktoré môžu vystúpiť do sféry vedomia, alebo klesnúť do hlbín nevedomia.

Trichotómne štrukturovaná schéma ľudskej mysle (vedomie, nevedomie a predvedomie/podvedomie) bola Sigmundom Freudom doplnená o explicitne stavané časti opäť trichotómneho charakteru. Freud tvrdil, že je potrebné mať na pamäti existenciu „id“, ktoré tvorí najhlbšie a zároveň aj najtemnejšie podložie ľudskej mysle. Freud na pomenovania tohto tajomného miesta používa latinský výraz, ktorý je možné preložiť ako „ono“. Ide o oblasť neznámu a vo svojej podstate neurčitú. „Id“ je sféra pudov. Podľa Sigmunda Freuda je pud druh sily, impulzu, ktorý leží na polovici cesty medzi somaticko – fyzickou a psychickou dimenziou človeka, medzi telom a mysľou (Pepiol, 2022: 70). Obsah „id“ je tvorený ambivalentne pôsobiacimi dvoma druhmi pudov, t. j. pudom života Eros^[4] a pudom smrti, neskôr pomenovaným termínom Thanatos^[5]. Pud života Eros je synonymum lásky, uspokojovania slasti, rozmnožovania. Pud smrti Thanatos sa vyznačuje deštruktívnou tendenciou nielen v podobe sebadeštrukcie, ale aj značnou agresiou voči okolitému svetu. Ďalšou časťou ľudskej psychiky je „ego“, „ja“.

Uvedená zložka sa vytvára postupne počas vývoja jedinca, keď sa dostáva do styku s okolitým svetom a prichádza k poznaniu, že každodenná skúsenosť obmedzuje, alebo dokonca v plnej miere ničí jeho pudové tendencie. „Ego“ sa začína riadiť princípom reality a stavia sa do opozície k pudovosti „id“. „Ego“ sa snaží o zachovanie vlastnej integrity a sebazáchovy, ktorá je ohrozená pudovými zložkami „id“. Sigmund Freud upozorňuje na psychologický fakt, že hranica medzi „id“ a „ego“ nie je pevne daná. Opäť je možné didakticky použiť metaforu ľadovca. „Ego“ balansuje v sfére predvedomia/podvedomia. Voda, ktorá ľadovec obklopuje a nadnáša, je v neustálom pohybe, časti „ego“ sú za určitých okolností ponorené do hlbín nevedomia a následne sa dynamickým pohybom ľudskej psychiky vynárajú nad hladinu do sféry vedomia.

Týmto aktom „ego“ nadobúda vedomý, ale i nevedomý charakter. A je nutné poznamenať, že nie je považované za autonómnu zložku ľudskej psychiky. Poslednú časť trichotómneho modelu mysle človeka tvorí „superego“, „nadja“. „Superego“ je možné prirovnať k prísnemu vnútornému dozorcovi, ktorý striktne dohliada na rozhodnutia a konanie „ega“. Riadi sa princípom dokonalosti, túži dosiahnuť ideál dokonalosti z hľadiska spoločnosti. Pôsobí vedome, ale i nevedome. Vzniká vplyvom výchovy v rodine, snaží sa civilizovať jedinca a dať ho do súladu s normami a etikou danej spoločnosti. Akonáhle je „ego“ v silnom kontraste s prísnou morálkou „superega“ dochádza k pocitom viny a menejcennosti. Sigmund Freud poukázal na psychologický fakt, ktorý treba brať do úvahy, výrokom, že „ego nie je pánom vo vlastnom dome.“ (Sheppard, 2022: 117) „Ego“ pôsobí ako sprostredkovateľ medzi túžbami „id“ a morálnymi obmedzeniami „superega“.

„Selfie“ kultúra sa stáva vedeckým/exaktným potvrdením atemporálnosti psychoanalytických postulátov Sigmunda Freuda. V „selfie“ kultúre jedinec prezentuje idealizovanú, dokonalú verziu seba samého. To sa zhoduje s Freudovou koncepciou „ega“, ktoré sa usiluje o rovnováhu medzi požiadavkami reality a tlakom „id“ (hľadajúceho potešenie a uspokojenie pudových túžob) a „superega“ (hľadajúceho dokonalosť, spoločnosťou vytvorený ideál). Súčasná postmoderná doba vytvára pre „superego“ vzorce správania, vnímania a konania. Na dennej báze sú jedincovi predkladané materiálne/obalové ideály, ktoré postupne vytláčajú oblasť duševna na perifériu a vedú k rozvoju patologických prejavov a k narušeniu statiky ľudskej existencie. Postupom času dochádza k zhubnej depersonalizácii osobnosti a deštrukcii vnútorného sveta a prežívania jedinca. Sociálne platformy (Facebook, Twitter, Instagram, TikTok) vytvárajú tlak na depersonalizáciou oslabenú psychiku jedinca a predkladajú mu falošnú ilúziu dokonalého „ja“/„ega prostredníctvom tzv. „selfie“ kultúry. „Selfie“ kultúra následne prevezme nadvládu nad jedincom a vtiahne ho do kolobehu self márnivosti, do virtuálneho sveta, v ktorom už nie je miesto pre duševnú autentickosť, ľudskú nedokonalosť a zraniteľnosť.

Jedinec sa starostlivým vytváraním svojej online osobnosti (pomocou aplikácií, filtrov, photoshopu) snaží prezentovať takú verziu seba samého, ktorá je spoločensky žiaduca (vplyv „superega“) a zároveň osobne uspokojujúca (vplyv „id“). Vytvárať rovnováhu je nesmierne zložitý a štrukturovaný proces, ktorý zapája do práce obranné mechanizmy, nachádzajúce sa v ľudskej mysli. Sigmund Freud identifikoval a následne vytvoril koncept obranných mechanizmov ako nevedomých procesov, ktoré chránia jedinca pred úzkosťou a vnútornými konfliktmi. Tieto mechanizmy sú relevantné pre pochopenie správania a motivácií, ktoré stoja za „selfie“ kultúrou.V stručnom prehľade je možné vybrať niekoľko vhodne aplikovateľných vybraných obranných mechanizmov, ktoré potenciálne môžu súvisieť s prejavmi „selfie“ kultúry:

Popieranie je možné charakterizovať ako obranný mechanizmus, pri ktorom jedinec zásadne odmieta akceptovať realitu, ktorá ho obklopuje a spôsobuje mu diskomfort a vnútorne sa s ňou nevie stotožniť a tým sa pre neho stáva neprijateľnou. „Selfie“ kultúra poukazuje na jav, pri ktorom jedinec často popiera svoje skutočné problémy, neistoty a úzkosti tým, že zvolí akt prezentácie samého seba na sociálnych sieťach v najlepšom možnom svetle, i napriek smutnej realite, ktorá obklopuje jeho vnútorný svet.

Potlačenie znamená nevedome zabudnúť na nepríjemné zážitky, alebo pocity. Jedinec ako tvorca a zároveň hlavný aktér „selfie“ kultúry využíva sociálne siete ako nástroj na potlačenie svojich negatívnych emócií. Hlavným cieľom je potlačenie neistoty a sústredenie sa na tvorbu a zdieľanie „dokonalých“ záberov a statusov. Výsledkom daného aktu je vytvorenie iluzívnej bubliny, ktorá „selfie“ jedinca obklopuje a poskytuje mu zdanlivý únik a následne dočasný pocit uspokojenia, ale problémy nerieši.

Projekcia je obranný mechanizmus, pri ktorom „selfie“ jedinec projektuje svoje vlastné neprijateľné pocity, alebo myšlienky na iných ľudí. Na sociálnych sieťach, vo virtuálnom priestore je možné spomínaný proces identifikovať v prípade komentárov, v ktorých „selfie“ jedinec kritizuje iných za veci/skutočnosti, ktoré nemá rád na sebe. Opäť ide o nevedomý proces, ktorý pomáha jedincovi zvládnuť pocity vnútornej nepohody.

Racionalizácia je spôsob, ktorým si „selfie“ jedinec ospravedlňuje a odôvodňuje svoje častokrát patologické správanie a posúva ho z roviny neprijateľnej na prijateľnú. V kontexte „selfie“ kultúry jedinec často racionalizuje svoje nadmerné používanie sociálnych sietí a prebývanie v online/virtuálnom priestore tým, že tvrdí, že sociálne platformy mu umožňujú zostať v sociálnej interakcii s priateľmi, rodinou. Nevedomý obranný mechanizmus racionalizácie premieňa pocit viny z virtuálnej závislosti na nevyhnutnosť kontaktu s okolitým svetom.

Sublimácia je mechanizmus, v ktorom jedinec premieňa neprijateľné impulzy na spoločensky prijateľné činy. V „selfie“ kultúre to znamená, že jedinec transformuje svoje pocity neistoty, nespokojnosti do roviny vytvárania iluzívnej „fake“ osobnosti, ktorá vo virtuálnom svete stelesňuje jedincovo dokonalé „self“ vyobrazenie.

Regresia je proces ovládaný nevedomím, pri ktorom jedinec pociťuje vnútorný diskomfort a retrospektívne sa vracia do ranných štádií psychického vývoja. V kontexte „selfie“ kultúry to znamená, že správanie dospelého jedinca je možné označiť za detinské a nevyzreté. Cieľom tohto „selfie“ jedinca je získať pozornosť a podporu svojho virtuálneho prostredia, ktoré ho v online priestore obklopuje. Napríklad, zdieľa fotografie zo svojho detstva, alebo sa správa neprimerane svojmu veku, aby si získal sympatie a pozornosť.

Kompenzácia je mechanizmus, pri ktorom „selfie“ jedinec nadhodnocuje svoje vlastné „self“ v jednej oblasti svojho života, aby zakryl nedostatky v inej oblasti. V „selfie“ kultúre to znamená, že jedinec častokrát zdieľa fotografie, statusy, príspevky, ktoré nekorešpondujú s jeho reálnym životom a vytvárajú ilúziu dokonalosti, ktorá stojí v silnej opozícii voči skutočnému životu, t. j. reálnemu životu so všetkými svojimi vzostupmi a pádmi.

Introjekcia je mechanizmus, pri ktorom jedinec prijíma hodnoty, normy a postoje iných ľudí a integruje ich do svojho vlastného myslenia. V kontexte „selfie“ kultúry to znamená, že jedinec nekriticky prijíma a akceptuje očakávania spoločnosti, kultúrne vzorce správania, štandardy krásy, úspechu a snaží sa im prispôsobiť. Tento mechanizmus môže viesť k strate vlastnej identity a autentickosti, keďže „selfie“ jedinec sa snaží za každú cenu zapadnúť do spoločnosti, ktorá tieto normy vytvára.

Identifikácia je proces, pro ktorom jedinec napodobňuje správanie a postoje ľudí, ktorých obdivuje. V „selfie“ kultúre to znamená, že jedinec sa snaží napodobniť celebrity a slávnych influencerov, ktorých dennodenne sleduje na sociálnych sieťach. „Selfie“ jedinec zdieľa podobné fotografie, používa rovnaké filtre, aplikácie a snaží sa dosiahnuť rovnaký životný štýl a úspech.

Používanie sociálnych sietí na prezentáciu seba samého v pozitívnom svetle môže byť formou úniku od reality, ktorá vyvoláva v „selfie“ jedincovi pocity neistoty. Tieto mechanizmy môžu byť užitočné na zvládanie každodenného stresu, ale dlhodobé spoliehanie sa na ne môže viesť k vyhýbaniu sa skutočným problémom, emocionálnemu znecitliveniu, depersonalizácii a k rozvoju sekundárneho patologického narcizmu, ktorý „selfie“ kultúra normalizuje a stavia do popredia ako akceptovanú formu správania sa „selfie“ jedinca.

2. Sekundárny patologický narcizmus – akceptácia „selfie“ kultúrou
Sekundárny patologický narcizmus tvorí druhú časť dichotómnej štruktúry jadra „selfie“ kultúry. Z implementácie atemporálnych psychoanalytických postulátov Sigmunda Freuda do roviny „selfie“ kultúry vyplýva psychologická skutočnosť, že „selfie“ kultúra podporuje u jedinca self adoráciu. „Selfie“ depersonalizovaný jedinec už nie je schopný reálneho, autentického vnútorného vzhliadnutia a sebareflexie, počet lajkov vymedzuje jeho vnútornú hodnotu a definuje prijatie samého seba. Neustále prebiehajúci cyklus vo virtuálnom/online svete vedie „selfie“ jedinca k vybudovaniu patologického/deštrukčného jadra vlastného „self“ a vytvára z neho virtuálneho Narcisa postmodernej doby, prebývajúceho vo virtuálnej/online bubline. Novodobý, virtuálny Narcis má pocit naplnenia, prázdnotu necíti, dokonalosť má na dosah ruky za pomoci technologických vymožeností (aplikácií, filtrov, photoshopu), ktoré mu sociálne platformy a mobilné zariadenia predkladajú.

Výsledkom je, že virtuálny Narcis nikdy v online priestore nestarne, dokonca mladne. Narcis je so svojim fake self-obrazom úplne stotožnený. Za pomoci lajkov a počtu zhliadnutí si vytvára skupinu/virtuálnu družinu, ktorej jedinou úlohou je obdiv a neustále sledovanie virtuálnych krokov Narcisa. Narcis je pánom virtuálneho času a má pocit online všemocnosti. Považuje za samozrejmé, že mu virtuálna družina dáva svoj čas k dispozícii. Úspešnému Narcisovi sa dostáva vždy dostatok ľudí k používaniu, zachádza a manipuluje s nimi bez obmedzenia. Načrtnutá schéma zrodu novodobého Narcisa má svoje korene v psychoanalytických teóriách Sigmunda Freuda. Termín narcizmus pochádza z klinického opisu perverzie a v medicíne ho po prvýkrát v roku 1899 načrtol nemecký sexuológ Paul Näcke a interpretoval ho ako formu správania, pri ktorom „indivíduum zaobchádza s vlastným telom podobne, ako sa inak zaobchádza s telom sexuálneho objektu, to znamená, že ho so zaľúbením pozoruje, hľadí, láska, až týmito úkonmi dosiahne úplné ukojenie.“ (Freud, 1971: 114) Do psychologickej literatúry ho zaviedol Sigmund Freud v roku 1911 v knihe Tri úvahy o sexuálnej teórii a dôkladne rozpracoval termín narcizmus v roku 1914 v práci Uvedenie narcizmu (Heretik – Heretiková, 2021: 39). Sigmund Freud vytvoril teóriu založenú na existencii primárneho a sekundárneho patologického narcizmu.

Primárny narcizmus je počiatočná fyziologická vývinová fáza, ktorá sa vyskytuje u dojčiat. V tomto štádiu dieťa smeruje všetku svoju lásku, libido (psychickú energiu) a pozornosť na seba. Je to prirodzený a nevyhnutný proces, ktorý umožňuje dieťaťu prežiť a rozvíjať sa. Dieťa totižto ešte nemá rozvinuté schopnosti na interakciu s vonkajším svetom, takže je sústredené na vlastné potreby a túžby.

Sekundárny patologický narcizmus nastáva v neskorších etapách života, keď jedinec presúva svoju lásku a pozornosť, ktorá mala byť pôvodne smerovaná na vonkajšie objekty, späť na seba. Môže k tomu dôjsť v dôsledku sklamania, frustrácie, alebo nedostatku uspokojenia vo vzťahoch s inými ľuďmi. Jedinec sa potom vracia k pocitom sebestačnosti a vlastnej dôležitosti, ktoré pociťoval počas primárneho narcizmu.

V nadväznosti na kontext „selfie“ kultúry a jej normalizácie sekundárneho narcizmu je potrebné klásť dôraz na patologickosť a deštrukciu psychického prežívania jedinca. Globálne eskalujúci fenomén „selfie“ kultúry stavia na piedestál „selfie“ jedinca, u ktorého je možné pozorovať patologickú narcistickú poruchu osobnosti, ktorá sa vyznačuje nedostatkom empatie, prehnaným pocitom vlastnej dôležitosti, exhibicionistickou potrebou neustáleho obdivu a pozornosti, aroganciou, agresívnosťou, nadradenosťou, využívaním interpersonálnych vzťahov, manipuláciou, nedostatočným zvládaním kritiky, toxicitou, špecifickým pocitom oprávnenosti.
Z pohľadu nadčasovosti psychoanalytickej optiky Sigmunda Freuda sa dôraz v „selfie“ kultúre presúva z primárneho na sekundárny patologický narcizmus. Tento akt presunu akcentu je spôsobený tým, že psychoanalytická teória už neskúma „id“, ale „ego“ (Lasch, 2016: 53). V kontexte narcizmu hrá „ego“ kľúčovú úlohu v sprostredkovaní medzi inštinktívnymi túžbami „id“ a požiadavkami vonkajšieho sveta „superega“. V prípade sekundárneho narcizmu, „ego“ smeruje podstatne viac energie na uspokojenie vlastného „self“, čo môže byť vnímané ako prejav narcizmu.

Freudove teórie o primárnom a sekundárnom narcizme a „egu“ poskytujú hlboký náhľad do procesu, ako jedinci vnímajú seba a interagujú so svetom. Najmä koncepty týkajúce sa sekundárneho patologického narcizmu sú relevantné pri skúmaní ľudskej psychiky a chápania behaviorálnych vzorcov v kontexte „selfie“ kultúry. Tým, že dochádza k zásadnej normalizácii a akceptácii sekundárneho patologického narcizmu na sociálnych sieťach, vzniká enormne rastúci a globálne sa šíriaci trend self prezentácie v intenciách sekundárneho narcizmu. Postmoderná a do značnej miery predigitalizovaná spoločnosť poskytuje novodobému Narcisovi v širokospektrálnom diapazóne prostriedky na vytváranie dokonalého self obrazu podľa noriem vytvorených kultúrnou spoločnosťou. Na závažnosť uvedenej problematiky sekundárneho patologického narcizmu s odvolaním sa aj na koncepcie Sigmunda Freuda reagujú americkí psychológovia Jean M. Twenge a W. Keith Campbell v diele The Narcissism Epidemic: Living in the Age of Entitlement. Uvedení autori na základe dôkladnej analýzy a prieskumu poukazujú na enormný nárast sekundárneho patologického narcizmu v americkej spoločnosti a označujú ho termínom globálne šíriacej sa epidémie naberajúcej každým dňom na sile (Twenge – Campbell, 2010: 260). Slovenská kulturologička Viera Gažová vníma „selfie“ ako „akýsi ošiaľ sebazobrazovania, narcistickú posadnutosť slávou a úspechom hraničiacu s grandióznym exhibicionizmom, ktorý súvisí so sebapropagovaním, prehnaným hrdinstvom a riskovaním pri love pôsobivých záberov a často aj antisociálnym sebaprezentovaním na sociálnych sieťach.“ (Gažová, 2024: 75)

Na základe poznatkov o náraste sekundárneho patologického narcizmu ako epidémie 21. storočia je možné vyvodiť zrejmý fakt, v ktorom už je veľmi zložité uchopiť „selfie“ kultúru, keďže sa vymkla z pod kontroly. Jej multidimenzionalita transformovala „selfie“ kultúru na globálny fenomén so širokou laickou a odbornou reflexiou a vytvorila neuchopiteľný kolos valiaci sa závratnou rýchlosťou v súčasnej postmodernej dobe. Práve vizionárske, psychoanalytické koncepcie Sigmunda Freuda naberajú na atemporálnosti v kontexte „selfie“ kultúry. Tým, že poukazujú na existenciu deštrukčného, antisociálneho a antikultúrneho elementu v mysli jedinca (Freud, 2014:7), je možné z postulátu vyvodiť oprávnený záver, že samotná „selfie“ kultúra maskujúca sa krátkodobými výhodami pri budovaní sebavedomia „selfie“ jedinca prináša z dlhodobého hľadiska deštruktívny element orientovaný nielen proti samotnému jedincovi (sebadeštrukcia), ale i proti okoliu, ktoré je pôsobením deštrukcie infikované zhubnou silou patologického narcizmu a vytvára schému, ktorú je možné explicitne označiť ako „all about me world“.

Jacques Lacan – štádium zrkadla a jeho spojitosť so „selfie“ kultúrou. Pri dekódovaní a detailnejšom náhľade do štruktúr „selfie“ kultúry je možné zapojiť do procesu vedeckého bádania a pochopenia spojitostí prebiehajúcich v dichotómne tvorenom jadre „selfie“ kultúry aj francúzskeho psychoanalytika Jacquesa Lacana. Jacques Lacan nadviazal na psychoanalytické koncepcie Sigmunda Freuda a vytvoril schému „štádia zrkadla“, ktorý je možné implementovať do roviny „selfie“ kultúry (moderného ekvivalentu zrkadla). Hoci sa môže na prvý pohľad zdať, že „selfie“ kultúra a Lacanova teória „štádia zrkadla“ pochádzajú z rôznych historických období a kontextov, obe sa zaoberajú otázkami sebavnímania a identity. Moderné technológie a sociálne médiá/platformy priniesli nové spôsoby ako jedinci prehodnocujú a následne prezentujú svoju identitu, čo môže byť interpretované ako pokračovanie Lacanových myšlienok (dôraz na inšpiračný zdroj Sigmunda Freuda) o sebapoznaní a identite. Lacanova teória „štádia zrkadla“ zohráva podstatnú úlohu pri pochopení vývinu ľudskej psychiky. Demonštruje vo svojej podstate proces, pri ktorom sa formuje pocit identity a sebavnímania v ranom detstve. Práve detstvo má rozhodujúci vplyv na neskorší život jedinca. Uvedený koncept zohráva zásadnú rolu nielen v psychoanalytickej teórii, ale jeho potenciál je možno vnímať aj v širokospektrálnom uplatnení, v ponímaní „selfie“ kultúry. „Selfie“ je možno považovať za moderné „zrkadlo“, prostredníctvom ktorého jedinec prehodnocuje a prezentuje svoju identitu. Tento proces zahŕňa nielen vytváranie obrazov, ale aj získavanie spätnej väzby vo forme lajkov a komentárov, ktoré môžu ovplyvniť sebaprezentáciu a sebavnímanie.

Lacanove „štádium zrkadla“ analyzuje zásadný moment, pri ktorom dieťa (vo veku 6 – 18 mesiacov) začne vnímať svoju reflexiu v zrkadle ako svoj vlastný obraz, tým sa vytvára zárodok „self“ identifikácie a uvedomenia (Andrejsová, 2023: 41). V nadväznosti na koncepcie Sigmunda Freuda je možné poukázať na formovanie „ega“ a na subjektívny náhľad dieťaťa na seba (vlastné „self“) ako na autonómnu bytosť oddelenú od iných jedincov. Postupne dochádza k tvorbe identity ako rozhodujúceho faktoru ľudskej existencie. Jacques Lacan vsúva do svojej teórie aj akt vstupu do imaginárneho sveta, v ktorom obraz v zrkadle symbolizuje ideálnu a celistvú bytosť (Andrejsová, 2023: 42). Táto pozícia do istej miery nadobúda kontrastný charakter v ponímaní nesúvislých a častokrát útržkovitých zážitkov malého dieťaťa. Zároveň je potrebné uvedené štádium vnímať ako predlingvistické, v ktorom dominuje obraz a vizuálna identifikácia. Dieťa postupne prechádza z imaginárnej sféry do sveta nadobúdajúceho symbolický charakter. Tento prechod je spojený s nástupom jazyka a internalizáciou spoločenských noriem. V tomto kritickom procese jedinec prechádza od vizuálnej identifikácie k symbolickej reprezentácii seba a sveta. Symbolický poriadok je riadený jazykom, ktorý umožňuje komunikáciu a následne vytvára štruktúry myslenia a významu (Andrejsová, 2023: 47). Obsah symbolickej roviny je tvorený aj zákonmi a normami spoločnosti, ktorá formuje správanie a interakcie jedinca s okolitým prostredím a svetom. Tým je identita jedinca konštruovaná za pomoci symbolických vzťahov a rolí, ktoré sú definované jazykom a kultúrou. Pri prepojení Lacanovho „štádia zrkadla“ s fenoménom „selfie“ kultúry je jasne badateľná spojitosť vnímania dieťaťa analyzujúceho svoj obraz v zrkadle a následne formovania vlastnej identity. V „selfie“ kultúre taktiež jedinec prežíva fázu identifikácie sa s vlastným „self“ obrazom a výsledkom je nadobudnutý pocit istej sebakontroly a posilnenia identity. Prebiehajúci akt zrkadlenia posúva vlastný „self“ obraz k širšiemu publiku s cieľom získať náklonnosť auditória a nadobudnúť pocit zvýšeného sebavedomia, ktoré ako dieťa pociťovalo pri pohľade do zrkadla. Práve z hlbín nevedomia (dominantná konštanta) sa vynára túžba po opätovnom vzhliadnutí ideálneho „self“, ktoré realita postupom psychického vývoja zatlačila na perifériu. Psychika adolescentného a dospelého jedinca už nie je koncipovaná v idealistickom móde ako nedeterminovaná myseľ dieťaťa, preto je potrebná spätná väzba prichádzajúca z vonkajšieho sveta.

V tomto bode je možné aplikovať i dynamickú analýzu princípu slasti a princípu reality Sigmunda Freuda. Primárne orientované procesy prebiehajúce v ľudskej mysli sú riadené princípom slasti, cieľom je vyvolať slasť, potešenie, radosť a výsledkom je uspokojenie libida (Sheppard, 2022:122). „Selfie“ kultúra svojou doktrínou sleduje vyššie popísaný moment vyvolania slasti a následného uspokojenia. Princíp reality nie je vykresľovaný vo svojej elementárnej podstate, ale dôraz je kladený na jeho zrkadlenie v psychickom vývoji jedinca (Freud, 2005:51). Jedinec ako súčasť komunity, spoločnosti, kultúry preferujúcej princíp reality nadobúda potrebu potvrdenia vlastnej identity cez princíp reálneho zrkadlenia sa. Týmto aktom túži dosiahnuť rovnováhu medzi princípom slasti a princípom reality. Lajky, komentáre a zdieľania môžu fungovať u „selfie“ jedinca ako forma reálnej potvrdzujúcej spätnej väzby, ktorá ovplyvňuje sebavnímanie a následne aj sebaúctu. A keďže psychoanalyticky podmienená koncepcia Jacquesa Lacana reinterpretuje Sigmunda Freuda a následne rozširuje koncepciu o sféru imaginárneho a symbolického sveta, tak je možné vnímať „selfie“ kultúru ako interakciu medzi týmito dvoma svetmi, to znamená, že jedinci vytvárajú imaginárne obrazy dokonalého narcisticky – patologického „self“ a vstupujú do symbolického sveta sociálnych médií, kde tieto obrazy komunikujú s ostatnými. Proces je ukončený sebaprijatím zvonka a nadobúda charakter dočasného uspokojenia (princíp slasti), čo vedie k postupnej deštrukcii vnútorného sveta jedinca, neschopného reálneho offline sebauzretia.

Záver. Atemporálne psychoanalytické koncepty Sigmunda Freuda a Jacquesa Lacana ukrývajú vo svojej podstate kľúč vedúci k dekódovaniu moderných fenoménov, vrátane „selfie“ kultúry. Aj keď enormný technologický pokrok a spôsoby komunikácie transformujú myseľ jedinca, základné psychologické potreby a motivácie zostávajú nemenné. Freudove teórie o sile nevedomia, hierarchicky členenom aparáte ľudskej mysle, sekundárnom patologickom narcizme, obranných mechanizmoch a Lacanove „štádium zrkadla“ poskytujú nadčasový detailný náhľad na dynamické procesy prebiehajúce v ľudskej psychike, vedúce k následnému uchopeniu a porozumeniu nielen „selfie“ kultúry, ale i celej digitálnej doby.

Poznámky:

1. Digitálna fotografia, ktorú si človek urobil sám, zvyčajne pomocou smartfónu, alebo webkamery a je zdieľaná cez sociálne média. Hlavným objektom fotografie je osoba, ktorá ju zhotovila.
2. Psychoanalýza je smer psychológie 20.storočia vytvorený Sigmundom Freudom, psychoanalýza je vo všeobecnom zmysle chápaná ako veda zaoberajúca sa prieskumom nevedomých duševných procesov, predpokladá nevedomé motívy pri vzniku neuróz a v ľudskom konaní.
3. Determinácia je vymedzenie pojmu, nevyhnutná a prirodzená závislosť vecí a javov. Psychoanalýza poukazuje na fakt, že determinizmus ovláda vedomý i nevedomý život.
4. Eros, v gréckej mytológii – boh lásky, pud života, ktorý sa vyznačuje nevedomou snahou o prežitie, človeka vedie k nájdeniu životného partnera, uspokojovaniu slasti, rozmnožovaniu a podpore nového života. Psychickou energiou pudu života Eros je libido.
5. Thanatos, v gréckej mytológii – boh smrti, pud smrti, ktorý sa vyznačuje dynamickou agresivitou a má deštrukčný charakter.

Literatúra a pramene:
ANDREJSOVÁ, I.: Není mostů. Psychoanalýza znovuvynalézaná v lacanovských inspiracích. Praha: Analogon, 2023.
BABIN, P.: Sigmund Freud – tragédie nepochopení. Martin: Slovart, 1994.
CVEKL, J.: Sigmund Freud. Praha: Orbis, 1965.
FREUD, S.: O človeku, kultúre a náboženstve. Bratislava: Európa, 2014.
FREUD, S.: Za princípom slasti. Bratislava: Kalligram, 2005.
FREUD, S.: Umenie a psychoanalýza. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2000.
FREUD, S.: Psychopatológia každodenného života. Bratislava: Európa, 2015.
FREUD, S.: Myšlienky a úvahy. Bratislava: Európa, 2016.
FREUD, S: Vybrané spisy III: Práce k sexuální teorii a k učení o neurosách. K uvedení narcizmu. Praha: Avicenum, 1971.
GAŽOVÁ, V.: Poznámky k pojmu narcistickej kultúry. In: Ballay, M. (ed.): Nové pragmatické výzvy kulturológie, 2024.
HERETIK, A.–HERETIKOVÁ MARSALOVÁ, A.: Narcizmus. Bratislava: Ikar, 2021.
JAKUBOVSKÁ, V: Myslenie o kultúre I. Nitra : UKF, 2024.
LASCH, CH.: Kultúra narcizmu. Praha: Triton, 2016.
MANNONI, O.: Freud. Olomouc: Votobia, 1997.
MARKUS, G.: Sigmund Freud a tajemství duše. Praha: Paseka, 2002.
MARSALOVÁ, A.: Narcizmus a narcistická porucha osobnosti. Bratislava: Lundbeck, 2008.
PAULÍK, K.: Sigmund Freud – poselství a inspirace. Ostrava: Ostravská univerzita, 1999.
PEPIOL, M.: Freud – cesta do hlubin duše. Barcelona: Bonalletra Alcompas, 2022, s. 66-70.
ROBERT, M.: Psychoanalytická revolúcia. Bratislava: Obzor, 1968, s. 382.
SHEPPARD, R.: Freud – človek, vedec a zrod psychoanalýzy. Bratislava: Ikar, 2022.
SNOWDEN, R.: Freud – the key ideas. Croydon: CPI Group UK, 2019.
TWENGE, J.M. – CAMPBELL, W.K.: The Narcissism Epidemic: Living in the Age of Entitlement. New York: Free Press, 2010.