Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Cintorín je priestor spätý s pohrebnými obyčajami a uctievaním mŕtvych. Po stáročia s ním súvisí nielen samotné pochovanie, ale aj úkony patriace k prejavom kultu mŕtvych. Ide o miesto, ktoré informuje návštevníka o hodnotovom systéme, kultúrnych a estetických normách, náboženstve aj o určitých prioritách, zdieľaných daným spoločenstvom. Kolbuszewski (1996:30) ho chápe ako „text kultúry“, nakoľko podáva svedectvo o konkrétnych osudoch a dobe, je miestom prezentácie umenia a kultúry. Každý cintorín obsahuje údaje o pochovaných, smrti i o vzťahu životu.

Cieľom príspevku je predstaviť cintorín z etnologického aspektu- proces jeho vzniku a formovania, interpretáciu významov a symbolov, ktoré sú jeho súčasťou. Poukazuje na jeho významové a znakové aspekty, spôsoby jeho vnímania v tradičnej a čiastočne i v súčasnej kultúre. Má ambíciu stručne predstaviť tento priestor ako obraz konkrétnej society.

Proces vzniku a formovania cintorínov. Názov cintorín je odvodený z gréckeho koimétérion, latinsky coemeterium, čo znamená miesto na spanie, ležanie [1], priestor, kde mŕtvi očakávajú prebudenie zo spánku na súdny deň.[2] Používanými tradičnými pomenovaniami sú názvy cinter, cminter, cintor, hrobitov…, alebo opisné, nepriame pomenovanie. Najstaršie kresťanské cintoríny vznikali v bezprostrednej blízkosti kostolov. Išlo o posvätnú pôdu, bohoslužobný priestor určený na pochovávanie kostrovým rítom. Kresťanská cirkev bola zásadne proti spaľovaniu pozostatkov. Predpokladom spásy každého kresťana, okrem príkladného kresťanského života, bolo vykonanie predpísaných pohrebných obradov a pochovanie do vysvätenej pôdy kresťanského pohrebiska, čo sa nie vždy stretalo s rešpektovaním. Príkazy pochovávať do cintorína sa opakujú od stredoveku. Deti, nekrstencov, samovrahov a „nebezpečných“ mŕtvych pochovávali aj u nás mimo tohto priestoru. Doklady o tom existujú ešte z 19. storočia.[3] To isté sa týkalo i ostatných „nebezpečných“ mŕtvych – neverci, inoverci, exkomu- nikovaní z cirkvi, vrahovia, násilne zosnulí, ale aj pastieri, kati, neznámi mŕtvi nájdení v chotári obce, utopenci, ktorých doniesla voda a pod. Mali byť pochovaní do pôdy, ktorá nepatrila nikomu. Najčastejšie bolo na rozhraní chotárov, na krížnych cestách, respektíve tam, kde si zobrali život, kde boli nájdení. Až neskôr začali byť pochovávaní za plot cintorína, alebo do jeho rohu.

Zo stredoveku viaceré správy vypovedajú o tom, že v kostole a na priľahlom pohrebisku sa sústreďovalo všetko spoločenské dianie, ako kedysi na starovekom fóre (ARIES 2000: 84). Stredoveký cintorín treba chápať ako miesto ochrany, azyl, ktorý bol poskytovaný mŕtvym aj živým. Svetská moc končila pri múroch kostolného opevnenia. Miesto pochovania bolo útočiskom, neraz sa menilo na trvalé bydlisko ľudí, ktorí si tam stavali rôzne príbytky a odmietali opustiť tento priestor, aj keď už bezprostredné ohrozenie pominulo. Žili tak zoči-voči smrti, rozkladajúcim mŕtvolám, spoločným jamám otvoreným dovtedy, kým sa úplne nezaplnili. Išlo o najfrekven- tovanejšie miesto vidieckeho alebo mestského sídla, na ktorom panoval zhon a čulý obchodný ruch. „Cintorín – miesto prechádzok, hier a milostných schôdzok, slúžil ako fórum, námestie aj promenáda“ (ARIES 2000: 86). Aj z českého prostredia sa zachovali správy o tom, že sa jedná o miesto verejného života, hier detí, obchodov, priestor na čapovanie piva, vína, predávanie tovaru… (NAVRÁTILOVÁ 1998).

Reformácia v značnej miere prispela k zmene vnímania tohto priestoru. V prvom rade k odtrhnutiu cintorína od kostola, nakoľko protestantom nebolo dovolené pochovávanie v posvätnej pôde katolíckeho pohrebiska. Až Tolerančný patent (1781) povolil túto možnosť, čo však spôsobovalo v jednotlivých lokalitách veľké spory, končiace spravidla zakladaním nových protestantských cintorínov. Lutherovi stúpenci presadzovali vnímanie pohrebiska ako priestoru určeného k rozjímaniu. Snažili sa o prísnejšiu organizáciu a rozmiestnenie hrobov, vyrovnávanie do presných radov, budovanie chodníkov a cestičiek.[4] Od 16. storočia sa začali všeobecne šíriť snahy presúvať cintoríny mimo sídelných celkov najmä z hygienických aj priestorových dôvodov. Tieto tendencie boli niekoľkokrát riešené aj zákonnými opatreniami, hlavne počas osvieteneckého obdobia (napr. nariadenia Jozefa II). Ešte aj v roku 1876 vyšiel v Uhorsku všeobecný zákon zakazujúci zakladanie nových miest na pochovávanie v okolí kostolov. (BEDNÁRIK 1972:15) Dodnes sa však u nás využíva množstvo cintorínov situovaných vo vnútri obce v bezprostrednej blízkosti kostola.

Na sklonku 18. a v priebehu 19. storočia sa jeho vnímanie začalo výrazne meniť. Kým dovtedy to bolo hlavne miesto informujúce o religijných aspektoch života určitého spoločenstva, neskôr sa presadzujú profánne prejavy, zdôrazňujúce individuálne charakteristiky každého zosnulého. Do popredia sa dostáva myšlienka, že nielen významné osoby, ale každý má nárok na označenie miesta pochovania patričným údajmi, textom, epitafom. Začínajú sa frekventovanejšie objavovať náhrobníky, zdôrazňujúce jedinečnosť každej ľudskej osobnosti. Cintoríny sa tak stávajú textami kultúry, plnými informácií o zosnulých.[5]

V súvislosti s týmito tendenciami vzrastala úcta k mŕtvym, záujem o náhrobné epitafy, lokalizovanie hrobu, jeho prevod do majetku zomrelého a jeho rodiny (NAVRÁTILOVÁ, 1998:155). Kolbuszewski (1985:25)

dokonca hovorí o demokratizácii cintorína, nakoľko každý zomrelý mal od istého času právo na inskripciu (zápis), kedysi pripúšťanú len zámožnejším.

V priebehu 19. storočia sa v mestskom prostredí objavili tendencie prebudovávať cintoríny na miesta pripomínajúce parky s bohatou flórou, cestičkami, alejami, lavičkami. Formovali sa najmä v období romantizmu. Tento priestor mal byť vnímaný ako miesto oddychu, relaxu, meditácie o smrti.

Najmä po presune z miest a obcí sa naši predkovia snažili situovať cintoríny na vyvýšených miestach. Podľa tradičných predstáv aby mali mŕtvi výhľad na obec, ale aj z praktického hľadiska (ochrana pred spodnými vodami a vodnými tokmi). Len zriedka boli ohradené, najmä vchod bol však patrične zvýraznený vstupnou bránou. Starostlivosť o miesto pochovania bola rôzna. Najmä vo vidieckom prostredí bývali hroby neraz neoznačené. Mali len formu navŕšenej hliny zarastenej trávou, nezriedka splývali s terénom. Niekde cintoríny prechádzali voľne do polí. Nebolo ničím výnimočným, keď sa tam zatúlali pasúce sa zvieratá. Spravidla ich spravovali miestni hrobári, respektíve obecní služobníci, ktorí ich kosili. Cintorín bol navštevovaný počas spomienkových novembrových slávností, najmä však v prípade pohrebu, kedy ženy na hroboch svojich zosnulých „vykladali“, „vyčitovali“. Možno teda konštatovať, že ide o miesto vyhradené mŕtvym, ale aj stretania sa „dvoch svetov“ – sveta živých a sveta mŕtvych.

Ambivalentnosť vzťahu k tomuto priestoru sa premietala do viacerých rovín. Jednou z nich je aj určitá polysemantickosť (mnohovýznamovosť) jeho vnímania. Hoci je dodnes pokladaný za „posvätný“ priestor, vyžadujúci patričnú pietu a úctu, v minulosti bol pokladaný za „nebezpečný“, plný duší, ale aj „zlých“, negatívnych síl. Stretali sa tu posvätná úcta s obavami, strachom a rešpektom. Podľa tradičných predstáv tu prebývali duše zosnulých, udržujúce vzájomné kontakty. Jeho strážcom bol posledne pochovaný mŕtvy a svoju funkciu odovzdával nasledujúcemu. Všeobecne platili zákazy čokoľvek z cintorína nosiť medzi živých (trhať kvety, brať predmety…), nakoľko mali svoje tesné prepojenie na konkrétnych zosnulých. Čo prišlo do kontaktu s mŕtvym, bolo pre žijúcich pokladané za nebezpečné. Malo sa starostlivo zničiť, spáliť, alebo vložiť zosnulému do hrobu. Na druhej strane mali však predmety z cintorína magickú moc (kosti, lebky, hlina, klince, drevené úlomky krížov, truhiel…), čo opäť potvrdzuje vyššie spomínanú ambivalentnosť. Využívali sa v mágii, do konca aj v ľúbostnej, na liečenie, ochranu, ale i na negatívne pôsobenie na iných ľudí, či zvieratá.[6]

Priestorová organizácia cintorína, označenie hrobov. Usporiadanie priestoru cintorína bolo a je odrazom vzťahov v danej societe, rešpektovalo osobitosti a diferenciáciu spoločenstva z rôznych hľadísk – etnického (napr. Rómovia majú i v súčasnosti „svoje“ časti), konfesionálneho (rozdelenie pohrebiska podľa jednotli- vých konfesií), vekové (osobitné detské časti, ale aj osobitosti v označovaní detských hrobov), sociálneho (napr. snahy, aby bola rodina pochovaná spolu), v spôsobe smrti (samovrahovia, nekrstenci a iní umiestňovaní na „menejcenné“ miesta za hranicu, do kúta, za plot). Priestor cintorína je niekde rozdelený i z hľadiska využívania. Časť, do ktorej sa nikdy nepochovávalo, sa poľnohospodársky zužitkováva (pestovanie plodín, stromov).[7] V prípade viacerých konfesií v jednej lokalite bol priestor na pochovávanie pre jednotlivé konfesie prísne rozdelený jasne stanovenou hranicou (spravidla chodníkom), alebo každá konfesia mala (má) svoj vlastný cintorín. Židovské obyvateľstvo disponovalo osobitnými pohrebiskami, spravidla situovanými mimo obytných zón majoritného spoločenstva.

Centrom najstarších cintorínov býval spravidla kostol, pôvodne exkluzívne miesto pre pochovávanie privilegovaných vrstiev. Cenený bol aspoň kontakt s múrmi kostola, či plocha v okolí kostola, na ktorú dopadal tieň stavby, alebo centrálneho veľkého kríža. Tieto miesta zdieľali osobitnú úctu, konali sa v nich obradové úkony. Okolie cintorína bolo z pohľadu lokálnej society chápané ako miesto s najväčšou koncentráciou sakrum (svätého). Išlo spravidla o miesto pre pochovanie privilegovaných vrstiev, významných osobností, dnes najmä duchovných. Smerom k stredu sa kvalita strácala, okraje cintorína boli považované za menejcenné miesta, čo možno badať v niektorých lokalitách do súčasnosti.[8] Za najlepšie miesta sa dnes pokladajú i tie, ktoré sú ľahko prístupné (pri ceste, chodníku…), pod kopcom.

Okrem centrálneho kríža mali na cintorínoch svoje osobité postavenie kaplnky slúžiace na vykonávanie obradov (stavané približne od 18. storočia).[9] Na cintorínoch boli umiestňované aj márnice, vo vidieckom prostredí išlo najčastejšie o drevené provizórne stavby. Slúžili na odkladanie hrobárskeho náradia, starých krížov, pomníkov, ale i na ojedinelé núdzové vystretie zosnulých, umiestnenie ktorých nebolo v rodinnom prostredí žiaduce, či v prípade cudzincov. Najmä v poslednej tretine 20. storočia sa významnou dominantou cintorínov stávajú domy smútku, ktoré však nie sú ešte ani na sklonku prvého desaťročia 21. storočia všade na Slovensku realitou.

Základnou jednotkou v rámci priestoru cintorína je hrob, ktorého vnímanie bolo a je neraz stotožňované s domom (taktiež aj samotná truhla), s tzv. „novým“ domom pre mŕtveho, v prípade rodinného hrobu pre celú rodinu. K najstarším známym formám označenia miesta pochovania patrí strom. Toto praktizovali už starí Slovania, nakoľko stromy považovali za sídla duší, ktoré mali v ich predstavách najčastejšie podobu vtáka. Sadenie stromov a kríkov pretrvalo miestami až do polovice 20. storočia.[10] Na označenie sa používali aj kamene, ale máme doklady aj o kopijovitých náhrobníkoch, zapichnutých paliciach do hrobu (drúky na nosenie truhly), či dosky, na ktorej bol mŕtvy vystretý.[11]

Kresťanským označením hrobu boli kríže (latinský kríž), často so strieškou, u gréckokatolíkov a pravoslávnych dvojramenný kríž, u protestantov stĺpy, tabule. Kríž sa ako forma označenia hrobu začal udomácňovať najskôr v mestskom prostredí. Prvé zmienky o jeho používaní na hroboch v Uhorsku sú z konca 16. storočia,[12] pričom ešte dlhé obdobie sa hroby neoznačovali ničím. Kríž a jeho ponímanie prešlo dlhým vývinom, používal sa dávno pred sformovaním kresťanstva, ale až kresťanstvo ho sakrifikovalo a začalo propagovať ako jeden zo svojich najvýznamnejších symbolov. Postupne sa dostával aj do ľudovej obradovosti, stal sa významným sakrálnym, ochranným symbolom využívaným na označenie miesta, odkiaľ hrozí nebezpečenstvo, či zabezpečenie si vydarenia akejkoľvek činnosti.

Na označeniach hrobov nachádzame rôzne symboly, z nich v minulosti boli najčastejšie vták (ako reflexia predstavy o duši), solárne znaky (svastiky, slnečné ružice, rozety), znaky mesiaca (symboly večnosti, života, cyklizácie, ale aj večného svetla). Medzi frekventované patrili aj rastlinné ornamenty (modifikácie stromov, vetvičiek, skrížených vetvičiek, smutných vŕb, štvorlupeňových kvetov, plodov, ruží), kalich, prípadne kalich s hostiou u evanjelikov a kalvínov, hviezdy, lebka s prekríženými hnátmi, tŕňová koruna, zatvorená kniha, hodiny. Obľúbené boli aj plastické motívy náboženských cností viery, nádeje a lásky v podobe kríža, kotvy a srdca, rôzne srdcové motívy aj srdcové tvary náhrobníkov, Kristov monogram IHS a i. Všetky vymenované znaky a symboly mali svoje regionálne a lokálne špecifiká, aj samotné tvary, formy náhrobníkov, či materiály, z ktorých sa vyrábali. Najstaršie zachované kamenné náhrobníky sú z 18. storočia, novšie sú kovové, liatinové, či drevené. Z liatiny sa vyrábalo okrem krížov aj telo Krista a ďalšie figurálne motívy (modliacej sa matky, svätého Jána, anjelov, rôznych svätcov, a i.). Pre liatinové kríže bola charakteristická mnohovýznamová symbolika, napr. rastlinné motívy vinič, ďatelina, vavrín (poukazovali na predstavu nového života po zmŕtvychvstaní), ruža (symbol nebeskej kráľovnej), srdce prepichnuté šípom poukazovalo na Vykupiteľa.

Nápisy sa objavujú v súvislosti s individualizáciou priestoru cintorína, ktorá sa začala rozvíjať najmä v období od 19. storočia. Označované boli hroby všetkých zosnulých, spolu s iniciálmi, menom, prípadne okolnos- ťami smrti, obsahujú aj citáty z biblie, epitafy, obľúbené veršíky (najmä v evanjelickom prostredí, pretože tabule a kamenné pomníky poskytovali viac priestoru ako kríž). Tento stav pretrvával približne do 50. – 60. Rokov 20. storočia, odkedy nápisy začínajú miznúť, respektíve minimalizovať sa na ustálené klišé a všeobecne používané epitafové frázy. Obšírnejšie texty sú v posledných desaťročiach skôr výnimkou pri mladých, či tragicky zosnulých v produktívnom veku. Hroby detí sa spravidla neoznačovali, až v druhej polovici 20. storočia sa uplatňujú vo vidieckom prostredí detské náhrobníky (najmä zo svetlých, bielych materiálov). V prvých desaťročiach 20. storočia sa začali aj vo vidieckom prostredí používať fotografie, no ojedinele najmä pri významných osob- nostiach, mladých ľuďoch a od druhej polovice storočia najmä na detských hroboch.

V minulosti trvanie hrobu súviselo s jeho označením. Kým kríž, stĺp, doska nezhnila, nerozpadla sa, dovtedy sa spravidla udržiavala vedomosť o zomrelom a mieste jeho pochovania. Označenie sa v takom prípade zvyčajne neobnovovalo, miesto sa mohlo využiť pre opätovné pochovávanie. Niekde platí zákaz prekopávania starých hrobov, nedovoľuje to miestna tradícia.

Bližšia analýza hrobu z hľadiska usporiadania a pripisovaných významov nasvedčuje, že najdôležitejšie pozície sú pri hlave zosnulého (miesto umiestnenia náhrobku, označenia, ale aj dekorácie od najbližších príbuzných). Správanie sa pri hrobe prešlo určitým vývinom, napríklad pri rozjímaní sa už nepraktizuje kľačanie, ležanie, či doslova „vrhanie“ sa na hrob, ako výraz smútku a žiaľu. Vo všeobecnosti je vyžadované postátie, najčastejšie v pozícii oproti náhrobku, akoby zoči-voči osobe, ktorá tam leží, alebo posedenie na lavičke a „porozprávanie“ sa so zomrelým. Najmä u starších žien sa stretávame s pobozkaním náhrobníka, jeho pohladením pri odchode od hrobu, čo sa pokladá za formu rozlúčky.

Súčasné zmeny v prístupe k cintorínom. Tendencií, ktoré sa dotýkajú zmien vnímania a postojov súčasníka k analyzovanému priestoru je viacero, pričom už len ich výpočet by si vyžadoval rozsiahly záber. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že postupne sa cintoríny stali pohrebiskom pre všetkých členov society bez ohľadu na vierovyznanie, vek, sociálne postavenie, spôsob úmrtia a pod. V posledných desaťročiach sa rapídne vytráca ich religiózny kontext, znaky, symbolika, texty, ktoré by odkazovali na príslušnosť ku konfesii. Symbol kríža postupne prešiel procesom konvencionalizácie, stal sa všeobecným označením miesta pochovania (aj pre protestantov), neraz aj miesta úmrtia (kríže na miestach tragických úmrtí), a to pre všetkých bez rozdielu sociálnej príslušnosti v najširšom slova zmysle.

Až od konca 20. storočia badať silné tendencie celoročnej starostlivosti, upratovania, trvalej výzdoby a frekventovanejších návštev hrobov. Mať svoj „rodinný“ hrob (opäť ako hrob – dom), neraz aj s „vlastnou“ lavičkou, sa stalo normou pre strednú, najmä však najstaršiu generáciu. Cintorín sa stal nielen miestom prezentácie kultu zosnulých, ale aj vlastného „ega“, prostredníctvom vopred vybraného a pripraveného hrobového miesta, či miesta uloženia pozostatkov príslušníkov rodiny. Mať takéto miesto, patrične upravené, postavené z trvácnych a nákladných materiálov, je zhmotnením celoživotných úspor príslušníkov najstaršej, ale čoraz častejšie aj strednej generácie. Stal sa otázkou prestíže, posudzovania a hodnotenia „úrovne“ rodiny v rámci lokálneho spoločenstva, pre mnohých však aj nedosiahnuteľnou normou. Aj proces obyčajového správania v súvislosti s cintorínom a kultom zosnulých zasiahli unifikačné a globalizačné tendencie v materiálnej i duchovnej sfére. Ak sa jednotlivé lokality či regióny vyznačovali určitými špecifikami, odlišovali sa na základe rôznych znakov,[13] dnes pozorujeme opačné trendy. Súčasné cintoríny sa začínajú podobať, mnoho hrobov je až na mená a dátumy identických.

Cintorín predstavuje pre súčasníka vo všeobecnosti sakrálny priestor, vyžadujúci úctu, pietu. Predstavuje miesto oddychu, pokoja, duchovnej reflexie aj spoločenského kontaktu, vzájomnej komunikácie najmä počas významných spomienkových dní v roku.[14] Je to pamäť určitej society, kronika jej dejín, akési „múzeum“, ale aj park, jednoducho „text kultúry“[15]. Tiež miesto koncentrácie finančných hodnôt. Nielen na povrchu, ale čoraz častejšie aj pod ním (murované hrobky sú čoraz frekventovanejšie aj vo vidieckom prostredí). Hoci sa v posledných desaťročiach (hlavne mimo Slovenska) stretávame so snahami o nové, jedinečné spôsoby nakladania s ľudskými pozostatkami, neraz bez fixácie na určité miesto (napr. rozptýlenie popola na osobité miesta mimo rozptylových lúk, výroba diamantov z popola…), v našom kultúrnom priestore naďalej prevláda názor o potrebe spočinutia na konkrétnom mieste (či už formou pochovania, alebo kremácie), ktoré sa pre pozostalých stáva významným kultovým centrom.

Poznámky:
[1] Pozri bližšie HORVÁTH 1985: 241.
[2] EĽKS I 1995: 63 – heslo cintorín.
[3] KOVAČEVIČOVÁ 1972: 299, pozri napr. aj ČAJÁNKOVÁ 1956.
[4] Pozri na viacerých miestach ARIES 2000, JÖCKLE 2001.
[5] Termín používa v svojich prácach Kolbuszewski (1985, 1996).
[6] Pozri bližšie CHORVÁT 1894; 1895.
[7] Podobné prípady aj z Maďarska, pozri bližšie na viacerých miestach Kunt 1983.
[8] Pozri napr. na viacerých miestach Jágerová (2008, 2009).
[9] Tamtiež.
[10] Tradičnými stromami boli lipa, smutná  vŕba, topoľ, smrek, tis a i. (BEDNÁRIK 1949: 24), pripisovali sa im magické významy.
[11] Pozri bližšie BEDNÁRIK 1972: 76.
[12] BEDNÁRIK 1972: 84
[13] V tomto smere bližšie pozri práce Bednárika (1949, 1972).
[14] Okrem Silvestra (aj to len v mestskom prostredí za posledné roky) nemáme  v našej  kultúre  žiaden  sviatok,  ktorý by  bol  tak  hromadne, kolektívne  realizovaný  s  tak  vysokou  koncentráciou  ľudí  v určitom uzavretom,  ohraničenom priestore. Pozri bližšie JÁGEROVÁ 2008.
[15] KOLBUSZEWSKI 1985: 27

Literatúra a pramene:

ARIES, PH.: Dejiny smrti I, II. Praha, Argo 2000.
BEDNÁRIK, R.: Ľudové náhrobníky na Slovensku. Martin– Matica Slovenská, 1949.

BEDNÁRIK, R.: Cintoríny na Slovensku. Bratislava 1972.
BOTÍK, J. (EDS.): Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku s osobitným zreteľom na etnickú a konfesionálnu mnohotvárnosť. Bratislava, Lúč 2001.

ČAJÁNKOVÁ, E.: Pohrebné zvykoslovie Horehronia. In: Slovenský národopis IV, č. 2, 1956, s. 290 – 305.
HORVÁTH, Š.: Pôvod slova cintorín. In: Kultúra slova, 1985, roč. 19, č. 7, s. 241 – 243.

CHORVÁT, K.: Smrť, pohrab a mrtví v tradícii a zvykoch ľudových. In: Slovenské pohľady XIV, 1894, s. 711 – 725, 1894, pokračovanie – 1895, roč. XV, s. 16 – 33, s. 89 – 92.
JÁGEROVÁ, M.: Slovenský pohreb. In: Botík, J. (ed.): Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku s osobitným zreteľom na etnickú a konfesionálnu mnohotvárnosť. Bratislava, Lúč 2001, s. 13 – 33.
JÁGEROVÁ, M.: Posledné zbohom… Súčasné pohrebné obyčaje. Nitra, UKF 2008.

JÁGEROVÁ, M.: Hranica v kontexte priestoru cintorína. In: Slovenský národopis, roč. 57, 2009, č. 4., s. 454-465.
JÖCKLE, C.: Memento mori. Historie pohřbívání a uctívání mrtvých. Praha 2000.

KOLEKTÍV: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I., II. (eds. J. Botík – P. Slavkovský). Bratislava, Veda 1995.
KOLBUSZEWSKI, J.: Wiersze z cmentarza. Wrocław 1985.

KOLBUSZEWSKI, J.: Cmentarze. Wrocław 1996.
KOVAČEVIČOVÁ, S.: Ľudové náhrobníky v slovenskej časti Karpát. In: Ľudová kultúra v Karpatoch. Bratislava 1972, s. 293-303.

KUNT, E.: Folk art in Hungarian cemtries. Budapest 1983.
NAVRÁTILOVÁ, A.: Hřbitov jako místo kontaktů dvou světu. In: Folia ethnographica 32. Suplementum ad Acta

Musei Moraviae. Scientiae sociales LXXXIII, 1998, s. 153– 161.