Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Drotárstvo, pôvodne vandrovné zamestnanie a podomový obchod, sa sformovalo v severnej časti Trenčianskej stolice (Horné Považie a Kysuce) a v niekoľkých obciach severného Spiša (Kamienka, Stráňany, Jarabina, Litmanová, Veľký a Malý Lipník, Sulín, Hraničné a Kremná). Ako neroľnícke zamestnanie časti mužskej populácie predstavovalo fenomén, ktorý výrazne ovplyvnil tradičnú kultúru dotknutých regiónov a subregiónov. Pôvodne sa vyznačovalo masovosťou, hromadným výskytom v určitých obciach a regionálnosťou (Pranda, 1989: 59-60). Jeho hlavným zámerom ešte začiatkom 20. storočia bolo zabezpečiť rodine obživu, ktorú na primeranej úrovni neposkytovala rozdrobená a zaostalými technikami a technológiami obhospodarovaná poľnohospodárska pôda. Na vznik drotárstva pôsobili aj historické, politické a najmä hospodárske faktory (bližšie Pranda, 1965; 1966). Postupne sa z domáckej výroby a doplnkového zamestnania stalo hlavným zamestnaním mužov, ktorých prostredníctvom sa dostalo takmer do celého sveta, kde dosiahlo najväčšie úspechy v podnikateľskej i umeleckej činnosti (Kontrik, 2018: 56).

Aj keď drotárstvo ako súčasť sociálnych dejín a sociálnej kultúry severozápadného (a sčasti severovýchodného) Slovenska bolo už od 19. storočia predmetom záujmu bádateľov a vznikli o ňom viaceré etnologické i historické štúdie a publikácie, tieto sa zameriavali hlavne na vrcholnú fázu jeho existencie, a to na dielenské a manufaktúrne obdobie (do 1. svetovej vojny). Menšia pozornosť sa venovala problematike drotárstva po roku 1918, keď došlo k jeho postupnému úpadku, ale tiež v druhej polovici 20. storočia, keď sa transformovalo na umeleckú výrobu. Iba čiastočne je zmapované obdobie prvých dvoch desaťročí 21. storočia, keď sa drotárstvo ako kultúrny prvok stalo predmetom zápisu do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska (2017) a následne do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO (2019). V týchto súvislostiach je cieľom článku predstaviť drotárstvo ako súčasť živého dedičstva, pričom sa zameriava na prierez jeho historickým vývojom od 18. storočia až do súčasnosti. V súlade s čiastkovými cieľmi sa zmieňuje o aktuálnych podobách drotárstva, ktoré okrem iného plní úlohu jedného z mobilizačných nástrojov v procese formovania regionálnej i lokálnej identity.

Základným krokom pri koncipovaní článku bolo štúdium odbornej literatúry vo vzťahu k drotárstvu i problematike živého (nehmotného kultúrneho) dedičstva. Prvú skupinu diel reprezentujú štúdie Adama Prandu Príčiny vzniku a rozvoja doplnkových zamestnaní na Kysuciach, 1. a 2. časť (1965 a 1966), Vandrovné zamestnania (1989) a Slovenské drotárstvo (1978); Alojza Pavlíka Vývin drotárstva na severozápadnom Slovensku do prvej svetovej vojny (1968); Jána Komu Spišské drotárstvo (1992); Kataríny Hallonovej Slovenské drotárstvo kedysi a dnes (1998) či Alojza Kontrika Výrobky drotárov z Kysúc: 19. storočie – medzivojnové obdobie (2010), Migrácie kysuckých drotárov na územie Čiech, Moravy a Sliezska v medzivojnovom období (2018), Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období, 1. a 2. časť (2023), ale tiež publikácie Vladimíra Ferka Svetom, moje, svetom… (1985), Karola Guleju Svet drotárov (1992), Jany Adamusovej a kolektívu Drotárstvo: Veľká kniha o slovenskom drotárstve (2010), prípadne trilógia Ladislava Fapša a Mariána Mrvu (2010, 2012, 2015).V rôznej miere riešia vznik drotárstva a jeho premeny do polovice 20. storočia (výnimočne do súčasnosti); opisujú obyčajové tradície a morálku drotárov ako špecifickej socioprofesijnej skupiny, ich odev, výrobné techniky a stratégie zaobstarávania obživy, ale i sociálne pomery, z ktorých vzišli.

Druhú skupinu predstavujú dokumenty a publikácie venované otázkam vymedzenia, ochrany, využívania a zachovávania nehmotného kultúrneho dedičstva, ktoré sa v súčasnosti okrem iného považuje za dôležitý prvok identity jednotlivých spoločenstiev a významný faktor udržateľného regionálneho rozvoja. V tejto súvislosti spomeniem Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva z roku 1972, s ktorým súbežne sa začal kreovať Zoznam svetového dedičstva, ale tiež prijatie dokumentu Odporúčanie na ochranu tradičnej kultúry a folklóru (1989). Zabúdať netreba na Dohovor o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva (2003). Z vedeckých prác, venovaných problematike živého dedičstva, možno uviesť knižnú publikáciu Alexandry Bitušíkovej Kultúrne dedičstvo a regionálny rozvoj: etnologická perspektíva (2018) a štúdie Daniela Luthera Kultúrne dedičstvo, identita a turizmus (2013), Zuzany Beňuškovej a Moniky Pavlicovej Nemateriální kulturní dědictví jako předmět etnologického výskumu (2021) či Zuzany Beňuškovej a Sanji Zlatanovič Editoriál: Revitalizácia a fungovanie kultúrneho dedičstva vo verejnom priestore (2024).

Popri štúdiu odbornej literatúry sa realizoval terénny výskum, a to v súvislosti s riešením projektu APVV-23-0660 Prvky nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO: Inštrumentalizácia a kultúrne reprezentácie v kontexte turizmu a regionálneho rozvoja na Slovensku. Pozostával z priameho pozorovania a neriadených (neštandardizovaných) rozhovorov s vybranými stakeholdermi – pracovníkmi pamäťových inštitúcií (Považské múzeum v Žiline a Kysucké múzeum v Čadci), ktoré zhromažďujú, triedia, odborne uchovávajú a ďalej vedecky spracovávajú drotárske artefakty, ako aj s nositeľom a pokračovateľom drotárskej tradície na Kysuciach a Hornom Považí – Jurajom Šeríkom.

Historické kontexty drotárstva. Počiatky drotárstva na Slovensku siahajú pravdepodobne do prelomu 17. a 18. storočia, teda do obdobia, keď sa pracovné migrácie v Uhorsku stávali čoraz frekventovanejšími. Pôvodne sa sformovalo ako doplnkové zamestnanie niekoľkých jednotlivcov, najmä z Veľkého Rovného, Kolárovíc, Papradna a Dlhého Poľa (Hallonová, 1998: 46). Časom sa stalo hlavným zdrojom príjmov aj mužskej časti populácie na Kysuciach, kde k prvým drotárskym obciam patrili Zákopčie a Nesluša (Klapita, 1992: 43), neskôr Vysoká nad Kysucou, Turzovka, Rudinská, Dunajov, Krásno nad Kysucou, Ochodnica, Makov, Staškov, Olešná, Podvysoká, Korňa, Raková, Stará Bystrica, Lodno, Rudina, Dunajov, Kysucké Nové Mesto a Snežnica. Od začiatku 20. storočia sa rozšírilo aj na Hornom Spiši a Zamagurí, kde malo charakter sezónneho doplnkového zamestnania (bližšie Koma, 1992).

Kým na Spiši (a sčasti Šariši) sa drotárstvo udomácnilo zrejme pod vplyvom drotárov z Horného Považia a Kysúc, na severozápadnom Slovensku jeho počiatky možno spájať s intenzívnym obchodným stykom tejto oblasti so Sliezskom, kde už v 16. – 17. storočí pôsobili manufaktúry na výrobu drôtu (Pranda, 1978: 5). Kysuckí i považskí povozníci – furmani dovážali do Uhorska železiarske výrobky a drôt z Malej Morávky a Frýdlantu nad Ostravicou, kým v opačnom smere vozili drevo, železnú rudu (až z Liptova), čím sa im umožnil styk s výrobou drôtu a jeho uplatnením v obchode i remesle. Za najstaršiu (nepriamu) písomnú zmienku o drotárstve sa považuje 6-zväzkový Slowár slowenskí-česko-laťinsko-ňemecko-uherskí od Antona Bernoláka, kde sa na strane 499 uvádzajú heslá drót, drótár, drótárstwí a drótowať (Kontrik, 2018: 56).

Prvú priamu zmienku o drotároch možno pripísať Jánovi Čaplovičovi, ktorý v časopise Hesperus publikoval prácu Slowaken in Ungarn (1818 – 1820), v ktorej popri iných vandrovných zamestnaniach Slovákov spomenul drotárstvo, napríklad: „Mnohí z nich sa zatúlajú až do Turecka, do Nemecka, Talianska a Francúzska a niekoľkých videli dokonca už aj v Amerike. Platí to najmä o šafraníkoch, olejkároch, čipkároch, plátenníkoch, pytlikároch a drotároch. Títo sa najviac činia, najčastejšie sa rozbiehajú do sveta a robia najlepšie obchody“ (Čaplovič, 2021). V tomto období ešte opravovali hlinený riad (ale aj porcelán, hospodárske náradie z dreva, prútia, slamy a podobne) haftovaním, teda prevlečením drôtu cez dierky navŕtané v nádobe; neskôr ho (vrátane nových nádob) začali opletať drôtenou sieťou (bližšie Guleja, 1992). Súčasne sa drotárstvo začalo meniť z domáckej výroby na vandrovné zamestnanie, ktoré v priebehu 19. storočia prerástlo do dielenskej fázy, keď sa viacero hornopovažských a kysuckých drotárov stalo slobodnými podnikateľmi, šikovne využívajúcimi novovznikajúce trhy.

V drotárskych dielňach sa vyrábal drotársky tovar podľa potrieb a vkusu miestneho obyvateľstva. Od polovice 19. storočia sa sortiment drotárskych výrobkov rozšíril o produkty z plechu a zvyšovala sa ich kvalita. Najlepšie podmienky na dielenskú činnosť mali drotári na území dnešného Nemecka, kde sa ako prví oboznámili s novými technológiami a výrobnými postupmi. V dielňach zavádzali moderné stroje, ktoré sa časom rozšírili aj do drotárskych dielní na území dnešného Ruska, Poľska či Rakúska (Klapita, 1992: 44). Koncom 19. storočia sa z niektorých drotárskych dielní vyvinuli manufaktúry (Rusko, Nemecko, USA, Poľsko, Balkán, Maďarsko, Francúzsko, Švajčiarsko, Rumunsko, Malá Ázia), v ktorých bola zamestnaná väčšina drotárov z Trenčianskej stolice a ich sortiment sa rozšíril o zdobené úžitkové i umelecké predmety. Išlo najmä o esteticky stvárnené lyžičníky, rámy na fotografie, zrkadlá a obrazy, košíky na pečivo a vajíčka, vešiaky na kľúče a odevy, podnosy na pivové poháre, stojany na pohľadnice, mydlovničky, ozdobné kvetináče (Belgicko a Holandsko), hračky a vtáčie klietky (Poľsko a Rusko), skelety na lustre, pohrebné vence, nákupné košíky (USA), pražiče na kávu, samovary, lopatky a klampiarske výrobky. Vznik drotárskych manufaktúr sa dá považovať za jeden z vrcholov podnikania drotárov, hoci len malá časť z nich sa stala ich majiteľmi. Manufaktúry spravidla boli zariadené na kombinovanú výrobu z drôtu a plechu. Vykonávali sa v nich drotárske, plechárske, klampiarske a neskôr medikováčske a zámočnícke práce. Na svoju dobu boli vybavené výkonným strojovým parkom, ktorý zodpovedal výrobnému charakteru dielne (Kontrik, 2020: 14).

Výrazné obmedzenie dielenskej práce i vandrovných drotárov v niektorých krajinách spôsobila 1. svetová vojna. Jej vypuknutie v roku 1914 predznamenalo pozvoľný zánik drotárskych dielní a manufaktúr v európskych krajinách, nielen v dôsledku vojenských akcií a nimi spôsobených materiálnych škôd, nutnosti narukovať do armády, hospodárskej stagnácie, ale aj kvôli vypuknutiu boľševickej revolúcie v Rusku (1917) a rozpadu Rakúsko-Uhorska po skončení vojny. Aj z toho dôvodu sa drotárske dielne a manufaktúry po roku 1918 udržali a ďalej rozvíjali už len na území USA (Pranda, 1978: 59), kým v Európe sa drotári museli vyrovnať so stratou niekdajších odbytísk, novým politickým usporiadaním, zmenenými hospodárskymi pomermi i uzavretím hraníc nástupníckych štátov po zániku Rakúsko-Uhorska. Do novovzniknutého Československa sa tak vracali nielen drotári z Ruska, kde bolo zlikvidované súkromné vlastníctvo a drotárskym majstrom sa len výnimočne podarilo zachrániť časť majetku, ale aj z územia Rakúska, Poľska, Maďarska a Balkánu. Doma si otvárali klampiarske dielne, prípadne obchody alebo krčmy. Väčšinou sa však vrátili nemajetní. Časť z nich sa preorientovala na podomový obchod s drôteným, plechovým a najmä galantérnym tovarom na území Čiech, Moravy a Sliezska, pričom tieto oblasti boli posledné, kde sa drotárstvo vykonávalo ako vandrovné zamestnanie (Kontrik, 2010b: 63).

Po dielenskom a manufaktúrnom období, spojenom s rozmachom drotárstva, keď vo svete pôsobilo cca 330 drotárskych manufaktúr (priemerne so 4 – 10 zamestnancami) a 6 veľkých tovární (bližšie Guleja, 1992), drotárstvo opätovne nadobudlo charakter potulného zamestnania. Spájalo sa s opravami kuchynského riadu, poľnohospodárskeho náradia a náčinia a odpredajom drobných predmetov z drôtu a plechu, ako boli vešiaky, šparáky, podložky pod hrnce a žehličky, plechy na pečenie, pasce na hlodavce a podobne. Častejšie boli vnímaní ako osoby, ktorých aktivity sa spájali so zneužívaním drotárskych pomocníkov – džarkov na žobranie. Postavenie drotárov po roku 1918 sa však zhoršilo nielen v dôsledku straty výrobnej základne úspešných drotárskych podnikateľov v Nemecku, Rusku, Poľsku a inde. Ich situáciu v novom štátnom útvare komplikovala konkurencia lacného českého továrensky vyrábaného tovaru. Východisko z tejto situácie malo priniesť založenie Prvého slovenského družstva umeleckého plechárskeho a drôteného priemyslu na valnom zhromaždení vo Veľkej Bytči (10. októbra 1920), ktorého sídlom sa stala Žilina (Bartlová, 1992: 16; Kontrik, 2012: 294).

V nadväznosti na ustanovenia valného zhromaždenia sa vo Veľkom Rovnom a Vysokej nad Kysucou plánovalo vybudovať dva základné závody; dva menšie mali vzniknúť v Kysuckom Novom Meste a Turzovke. Pre finančné problémy časť zakladateľov drotárskeho podniku v jeseni 1921 založila akciovú spoločnosť Nektár na výrobu plechových konzerv a spracovanie ovocia. Zostávajúca časť zakladateľov družstva sa 16. júla 1922 rozhodla pre jeho likvidáciu a vstúpila do Nektáru (Svetom…, 1991: 17-18). V roku 1923 Ministerská rada uvoľnila Nektáru pôžičku pod podmienkou, že výrobný program bude zahŕňať výlučne drôtený a plechový tovar a akciová spoločnosť prijala názov Drotár. Výroba bola spustená vo februári 1924, avšak pre platobnú neschopnosť bol rozpredaný majetok spoločnosti v roku 1926 na verejnej dražbe, čím definitívne skončil prvý pokus o prechod drotárstva na priemyselnú veľkovýrobu na území Slovenska v medzivojnovom období (Kontrik, 2012: 294).

Sociálne pomery drotárov sa ešte výraznejšie zhoršili v dôsledku vypuknutia svetovej hospodárskej krízy (1929), ktorá Slovensko zasiahla naplno od roku 1930. Drotári sa museli vyrovnať so zmenšením zárobkových možností a poklesom svojho sociálneho statusu, najmä v prípade niekdajších majiteľov drotárskych dielní, ale tiež s narastajúcou konkurenciou z vlastných radov v dôsledku prudkého nárastu ich početného stavu. Na to poukazovala aj správa Župného úradu v Martine, ktorý v prípise úradom oznamoval, že drotári zaplavili viaceré okresy a žiadal, aby sa obmedzilo vydávanie povolení na túto činnosť (Pavlík, 1976: 9). Mnohí Kysučania, ktorí pôvodne začínali ako drotári, sa preto preorientovali na podomový obchod a oprava riadu drotárskymi technikami sa stala len doplnkom ponúkaných služieb, čo dokladajú aj archívne pramene: „Už od svojho malého veku chodil som ako drotár a konal som všetky drotárske práce. Časom však bolo nás už toľko, že nevedel som zarobiť ani na svoju každodennú výživu a keďže som sa mal starať ešte i o rodinu, nútený som bol porobiť potrebné kroky, aby som obdržal podomoobchodnú povolenku, ktorá by mňa oprávňovala ku prevádzaniu podomového obchodu“ (ŠA v Žiline so sídlom v Bytči, p. Čadca, f. OÚ KNM, inv. č. 211, k. 134/1930).

Po roku 1918 teda možno konštatovať pozvoľný úpadok drotárstva, ktoré sa často spájalo so žobraním, preto proti nemu čoraz častejšie zakročovali československé štátne orgány, ktoré sprísňovali vydávanie drotárskych legitimácií aj kontroly ich platnosti. Ďalší vývoj drotárstva poznamenalo rozbitie Československa a vypuknutie 2. svetovej vojny v roku 1939, keď sa činnosť drotárov obmedzila prevažne na územie Slovenska. Kvôli vandrovnému spôsobu života sa dostali do podozrenia, že robili spravodajcov pre nepriateľské mocnosti. Týkalo sa to najmä tých, ktorí pôsobili na východe krajiny (Šusteková, 2008: 144). Práve v podmienkach slovenského štátu sa však urobili opätovné kroky na založenie svojpomocného drotársko-plechárskeho družstva. Stalo sa tak 2. marca 1941 na zakladajúcom zhromaždení v Dlhom Poli za prítomnosti 40 členov, pričom aktívne bolo od začiatku roka 1942. Súčasne sa začalo uvažovať o zriadení drotárskeho múzea, ktoré by zbieralo, dokumentovalo a uchovávalo predmety súvisiace s drotárstvom. Iniciátorom týchto aktivít bol Karol Guleja, ktorý už v júli 1940 v Dlhom Poli zorganizoval výstavu drotárskych výrobkov a dokumentov s názvom Výstava drotárstva a jeho národopisu (bližšie Svetom…, 1991).

Napriek tomu situácia drotárov bola komplikovaná a výraznejšie sa nezlepšila ani po roku 1945, keď sa spustila ďalšia séria opatrení, smerujúcich k likvidácii vandrovných zamestnaní. Argumentovalo sa tým, že „súčasné hospodárske pomery poskytujú toľko pracovných príležitostí, že pri ich využití môžu všetci […] z poctivej práce slušne vyžiť“ (ŠA v Žiline so sídlom v Bytči, p. Čadca, f. OÚ Čadca, inv. č. 133, k. 50/1947). Najmä mladíkom a mužom v strednom veku sa odporúčalo, aby sa v rámci dvojročnice zapojili „do tvorivej a budovateľskej práce osožnej jednotlivcovi i celku“ (ŠA v Žiline so sídlom v Bytči, p. Čadca, f. OÚ Čadca, inv. č. 133, k. 50/1947). Pomery sa ešte výraznejšie skomplikovali po zmene politickej situácie v Československu po februárovom prevrate 1948. Od roku 1949 bolo možné povoliť nové podomové živnosti „správkarské“ (drotári, sklenári, brusiči, opravári dáždnikov a iní) len so súhlasom krajských národných výborov. Staré drotárske legitimácie mohli predĺžiť okresné národné výbory vo vlastnej kompetencii iba osobám (invalidom) starším ako 45 rokov, existenčne odkázaným na drotárstvo. V tomto období sa k drotárstvu vrátili aj tí, ktorí sa po roku 1918 preorientovali na podomový obchod. Využili fakt, že na trhu bol nedostatok kuchynského riadu a náradia. Ich služby boli vyhľadávané vďaka relatívne nízkym cenám a absencii predmetov dennej potreby v obchodoch. Za opravu deravého hrnca v roku 1951 žiadali 1,50 Kčs, za výmenu dna na väčšom hrnci 2 Kčs, za výmenu uší 3 Kčs (Šusteková, 2008: 150-151). Mnohí v tejto činnosti pokračovali ešte v 60. rokoch a začiatkom 70. rokov i napriek tomu, že úrady napokon pozastavili vydávanie drotárskych legitimácií s odôvodnením, že na Slovensku nie sú príslušníci tohto zamestnania potrební.

Drotárstvo v súčasnosti. Aj keď druhá polovica 20. storočia sa niesla v znamení pozvoľného úpadku až zániku drotárstva ako vandrovného zamestnania, zároveň došlo k jeho oživeniu ako umeleckej výroby. Do istej miery k tomu prispelo zriadenie Považského múzea v Žiline (pôvodne Múzea Žiliny, Mestského múzea, neskôr Krajského múzea v Žiline), ktorého súčasťou sa stala expozícia drotárstva, v roku 2019 premenená na Pavilón drotárstva. Zvýšený záujem o drotárstvo možno datovať od 90. rokov 20. storočia, keď sa začali hľadať nové spôsoby a možnosti jeho využitia, okrem iného prostredníctvom Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) a Považského múzea, ktoré od roku 1990 organizuje každoročné Stretnutia drotárskych majstrov pre umeleckým remeselníkov a neprofesionálnych výtvarníkov zo Slovenska i Česka, pracujúcich s drôtom. Popri tom od roku 1995 na báze výtvarného salónu s trojročnou periodicitou realizuje cyklus výstav Premeny drôtu (bližšie Hallonová, 2010). Aj tieto aktivity umožnili revitalizáciu drotárstva, ktoré sa prenieslo z úžitkovej do umeleckej a dekoratívnej sféry.

Oživenie drotárskej výroby v jej umeleckej podobe možno spájať aj rozvojom súkromného podnikania po novembri 1989 a vznikom Slovenskej republiky (1993), keď sa drotárstvo začalo vnímať ako významný činiteľ pri vytváraní sociálnych a obchodných interakcií v domácom aj medzinárodnom meradle. Začiatkom 90. rokov sa stalo jedným z nástrojov formovania slovenskej národnej identity, a to cez poukazovanie na životaschopnosť, podnikavosť a cieľavedomosť slovenských drotárov, ich životné osudy a obchodné aktivity doma i v zahraničí. V tomto období sa začalo zvyšovať povedomie laickej verejnosti o danej problematike, okrem iného vďaka vydaniu knižnej publikácie Karola Guleju Svet drotárov (1992) či románu Vladimíra a Andreja Ferka Ako divé husi (1994), neskôr sfilmovanému do podoby trojdielnej ságy o drotárskej rodine Kypúsovcov (2000). Zvýšený záujem o drotárstvo viedlo v roku 1994 k založeniu Dielne umelecko-úžitkového drotárstva pri Drôtovni, a.s. Hlohovec, ktorá podľa K. Hallonovej (2010: 92) preklenula viac ako polstoročnú absenciu drotárskej výroby na Slovensku.

Okrem produkcie úžitkových a dekoratívnych výrobkov z drôtu sa drotárstvo od začiatku 21. storočia dostávalo do širšieho povedomia zásluhou vydania ďalších knižných publikácií (napríklad Slovensko: Veľká kniha o slovenskom drotárstve, 2010), organizovaniu drotárskych workshopov, tvorivých dielní a výstav. Zintenzívnila sa akvizičná činnosť pamäťových inštitúcií vrátane Kysuckého múzea v Čadci a Ľubovnianskeho múzea – hradu v Starej Ľubovni, ktoré popri Považskom múzeu v Žiline začali so systematickejším výskumom a budovaním zbierkového fondu drotárstva z územia svojej pôsobnosti. O oživenie drotárskej tradície začiatkom 90. rokov sa zaslúžili aj potomkovia starých drotárskych rodín Šeríkovcov/Holánikovcov a Hozákovcov. Kým Róbert Hozák s väčšími či menšími odchýlkami pokračuje v práci deda Alexandra Hozáka, Juraj Šerík nadviazal na tvorbu pradeda Jozefa Holánika-Bakeľa, v ktorého dome v Dlhom Poli v roku 2018 otvoril Drotárske múzeum Jozefa Holánika Bakeľa. V tejto súvislosti možno spomenúť aj zriadenie Múzea Drotárie vo Veľkom Rovnom, ktoré v spolupráci s tamojším obecným úradom spravuje Ladislav Fapšo, drotár a niekdajší konzervátor drotárskych zbierok Považského múzea v Žiline.

V 90. rokoch a prvých desaťročiach 21. storočia sa drôt a drotárske techniky začali uplatňovať aj v súkromnom podnikaní. Dôkazom je stánkový (neskôr online) predaj výrobkov z drôtu s rôznou umeleckou hodnotou: od drobných šperkov cez odrôtované kraslice, krčahy a misky až po drôtené plastiky a zložité predmety, ako pozlátené či postriebrené ruže, pochrómované, pocínované alebo ródiované nástenné kríže, vázy, šperkovnice, miniatúry bicyklov, detských kočíkov, kolísok a iné, ktoré sa zároveň stali súčasťou stabilnej ponuky turistických informačných kancelárií v Žiline, Čadci či Starej Bystrici, ale aj niektorých súkromných galérií. Od tohto obdobia drotárstvo tiež plní úlohu jedného z mobilizačných nástrojov v procese vytvárania národnej, regionálnej a lokálnej identity. Dôkazom sú aktivity spomínaných múzeí, ale aj miestnych samospráv (napríklad Čadca, Veľké Rovné, Dlhé Pole), neziskových organizácií (napríklad Kysucká kultúrna nadácia) a jednotlivcov, vrátane Juraja Šeríka, ktorý v roku 2013 začal zhotovovať drôtené Srdce pre Slovensko, aby ho odovzdal vtedajšiemu prezidentovi Slovenskej republiky Ivanovi Gašparovičovi. V roku 2015 reprezentoval Slovenskú republiku na svetovej výstave Expo Miláno.

V súčasnosti zhotovuje malé postriebrené drôtené dvojkríže (ozdobné ihlice do klop saka), a to v duchu myšlienky: „Z lásky k vlasti, z úcty ku koreňom, zo srdca drotára, z rúk pokračovateľa rodu Holánika a Šeríka. Pre každého, kto nosí Slovensko v hrudi a teraz aj na hrudi“ (FB Juraj Šerík, 2026).
Podobne ako iní stakeholderi – aktéri so záujmom o kultúrne dedičstvo (napríklad ostatní súčasní drotári, teda nositelia daného kultúrneho prvku, pamäťové inštitúcie, rôzne typy samospráv, podnikateľské subjekty) Juraj Šerík investuje do jeho ochrany a propagácie svoju prácu, finančný aj kultúrny kapitál. Príkladom je rekonštrukcia dreveného obydlia Jozefa Holánika-Bakeľa a zriadenie už spomínaného múzea, ale aj spoločné aktivity s Múzeom Drotárie vo Veľkom Rovnom, napríklad v podobe komentovanej prehliadky drotárskej expozície s Ladislavom Fapšom (15. februára 2026), spoluorganizovanej nadšencami Barborskej (baníckej) cesty z Ľubietovej a Drotárskej cesty z Dlhého Poľa. V priestoroch múzea organizuje prehliadky s tvorivými dielňami pre deti z materských škôl, žiakov základných a študentov stredných a vysokých škôl. Dospelým záujemcom boli určené podujatia, ako napríklad Dlhopolské voňavé Vianoce v múzeu (14. decembra 2025) či Dlhopoľské drápačky v múzeu (14. – 16. januára 2026).

Avšak nielen v obciach takzvanej Drotárie drotárstvo ako súčasť nehmotného kultúrneho dedičstva nadobúda nové funkcie a spoločenskú hodnotu. K jeho inštrumentalizácii dochádza aj v iných lokalitách. Výrobe z drôtu sa venujú výrobcovia v rámci celého Slovenska, hlavne na Hornom Považí (Žilina a okolie), Kysuciach (Čadca a okolie), Orave (Námestovo, Nižná), v Turci (Martin), Ponitrí (Leopoldov), na Spiši (Levoča), v Tekove (Maňa, Žiar nad Hronom) či Bratislave (Drotárstvo zapísané do zoznamu UNESCO, 2019). V podobe suvenírov, jarmočného tovaru, finančne nákladných darov zahraničným návštevám, „drotárskych“ turistických a náučných chodníkov, expozícií a výstav, workshopov, prednášok, spoločných aktivít v rámci cezhraničnej spolupráce s Poľskom a Českom, ale tiež podnikateľským aktivitám jednotlivých drotárov sa využíva na dosahovanie ekonomických a spoločenských cieľov. Zároveň slúži na politickú reprezentáciu na lokálnej, regionálnej, národnej či medzinárodnej úrovni. Drotárstvo, ktoré bolo v roku 2017 zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a od roku 2019 je súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO, sa tak stáva predmetom komodifikácie či monetizácie i nástrojom a inšpiráciou pre časť rozvojových aktivít regiónov a obcí.

Samosprávy, rôzne záujmové zoskupenia, organizácie a jednotlivci sa snažia poukázať na význam drotárstva v živote obyvateľstva dotknutých regiónov či subregiónov v minulosti. Okrem vyššie uvedených aktivít možno spomenúť murál Drotár na budove lekárne Fontána v Čadci, vyhotovený podľa fotografie drotára Jána Tabačára z roku 1920, o ktorom sa majiteľ lekárne vyjadril: „Mysleli sme si, že to bude zaujímavé spojenie. Môžeme byť hrdí na našu drotársku minulosť a chceme na ňu poukázať moderným spôsobom prostredníctvom murálnej maľby, ktorú vytvoria sprejeri. Storočný odkaz môže byť podaný aj takto. Chceme ukázať, že aj Čadca môže byť moderné mesto“ (Kolembus, 2023).

Záver. Parafrázujúc slová A. Bitušíkovej (2017: 8-10) drotárstvo ako súčasť živého dedičstva prepája minulé, súčasné a budúce generácie. Ukazuje sa, že jednotliví aktéri – stakeholderi si v rôznej miere uvedomujú, že drotárstvo sa nededí od predkov automaticky, ale je potrebný záujem o minulosť a vlastné „korene“. Súčasne sa predpokladá priama interakcia s nositeľmi daného kultúrneho prvku. Okrem zachovávania, propagácie či ekonomického využitia drotárstva ako kultúrneho prvku sa začína klásť dôraz na jeho využitie v oblasti vzdelávania, ale tiež pri formovaní lokálnej a regionálnej identity. Do popredia sa dostávajú otázky o jeho úlohe a potenciáli v udržateľnom lokálnom/regionálnom rozvoji a ekonomike, aj v kontexte možností vytvárania nových pracovných príležitostí. Práve v tejto súvislosti sa otvára priestor na ďalší výskum drotárstva, zameraný na sledovanie vplyvov a reflexií rozvíjajúcich sa aktivít u obyvateľov a návštevníkov príslušných regiónov či lokalít.

Múzeá, galérie i osvetové pracoviská narábajú s drotárstvom nielen v intenciách jeho ochrany, ale aj v nových súvislostiach. Ako príklad môžu poslúžiť aktivity Považského múzea v Žiline, ktoré boli v roku 2017 zapísané do Zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku. Spočívajú v komplexe výskumných, akvizičných, prezentačných, výstavných, publikačných, edukačných a propagačných činností smerujúcich k vyhľadávaniu, dokumentovaniu, trvalému uchovávaniu hmotných i nehmotných pamiatok, dokladov i poznatkov o danej problematike. Spolu so súčasnými nositeľmi drotárskych tradícií oživujú pôvodné zručnosti spracovania drôtu, popularizujú ich a hľadajú ďalšie možnosti využitia (Dokumentácia a ochrana drotárstva v Považskom múzeu v Žiline, 2017).

Článok vznikol v rámci projektu APVV-23-0660 s názvom „Prvky nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO: Inštrumentalizácia a kultúrne reprezentácie v kontexte turizmu a regionálneho rozvoja na Slovensku”(Supported by APVV-23-0660 project “UNESCO Intangible Cultural Heritage Elements: Instrumentalization and Cultural Representations in the Context of Tourism and Regional Development in Slovakia”)

Literatúra a pramene:
BARTLOVÁ, A. Ekonomicko-sociálna štruktúra obyvateľstva na Slovensku v rokoch 1918 – 1938 a miesto slovenských drotárov v nej. In Drotárstvo ako remeslo, umenie a podnikateľská aktivita: Zborník z konferencie, ktorá sa konala pri príležitosti 50. výročia vzniku Mestského múzea v Žiline 2. a 3. júna 1992. Martin: Matica slovenská; Žilina: Považské múzeum v Žiline, 1992. s. 15-19.
BEŇUŠKOVÁ, Z. – PAVLICOVÁ, M.: Nemateriální kulturní dědictví jako předmět etnologického výskumu. Slovenský národopis, roč. 69, č. 1, s. 5-13.
BEŇUŠKOVÁ, Z. – ZLatanovič, S.: Editoriál: Revitalizácia a fungovanie kultúrneho dedičstva vo verejnom priestore. Slovenský národopis, roč. 72, č. 1, s. 3-13.
BITUŠÍKOVÁ, A.: Kultúrne dedičstvo vo vzdelávaní a výskume: nové trendy a prístupy. In: Chomová, S. (ed.).: Kultúrne dedičstvo v kontexte vzdelávania: Zborník z konferencie. Národné osvetové centrum: Bratislava, 2017. s. 8-13.
Čaplovič, J.: Slováci v Uhorsku. Zlatý fond Sme. 2021, [online] (cit. 21-02-2026) Dostupné na: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/861/Caplovic_Slovaci-v-Uhorsku/3.
FAPŠO, L. – MRVA, M.: Drotárova cesta. Žilina: Facta Non Verba, o.z., 2010.
FAPŠO, L. – MRVA, M.: Príbeh drotára: Pavol Žilinčár-Cipán a jeho rodina. Drotárska dielňa Žilinčár – Sako. Žilina: Facta Non Verba, o.z., 2012.
FAPŠO, L. – MRVA, M.: Rozpomienky na drotárov: rodiny Ninis – Labaj. Žilina: Facta Non Verba, o.z., 2015.
FERKO, V.: Svetom, moje, svetom… 2. vyd. Bratislava: Tatran, 1985.
GULEJA, K.: Svet drotárov. Martin: Matica slovenská, 1992.
HALLONOVÁ, K.: Slovenské drotárstvo kedysi a dnes. Pamiatky a múzeá. 1998, roč. 47, č. 3, s. 46-50.
HALLONOVÁ, K.: Od remesla k umeniu. In: Adamusová, J. et al.: Drotárstvo: Veľká kniha o slovenskom drotárstve. Martin: Matica slovenská; Žilina: Považské múzeum v Žiline; Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2010, s. 86-90.
HALLONOVÁ, K.: Remeslo dnes. In: Adamusová, J. et al.: Drotárstvo: Veľká kniha o slovenskom drotárstve. Martin: Matica slovenská; Žilina: Považské múzeum v Žiline; Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2010, s. 91-109.
KLAPITA, M.: Slovenské drotárstvo v histórii a tradícii. In: Drotárstvo ako remeslo, umenie a podnikateľská aktivita. Zborník z konferencie, ktorá sa konala pri príležitosti 50. výročia vzniku Mestského múzea v Žiline 2. a 3. júna 1992. Martin: Matica slovenská; Žilina: Považské múzeum v Žiline, 1992, s. 43-45.
KOLEMBUS, P.: Filip Klučiarovský o tvorbe veľkoplošnej maľby drotára v Čadci: Ľudia majú radosť zo zmeny. moje Kysuce.sk, 16.8.2023, [online] (cit. 23-02-2026) Dostupné na: https://www.mojekysuce.sk/spravodajstvo/filip-dalas-o-tvorbe-velkoplosnej-malby-drotara-ludia-maju-radost-zo-zmeny.
KOMA, J.: Spišské drotárstvo. In: Drotárstvo ako remeslo, umenie a podnikateľská aktivita. Zborník z konferencie, ktorá sa konala pri príležitosti 50. výročia vzniku Mestského múzea v Žiline 2. a 3. júna 1992. Martin: Matica slovenská; Žilina: Považské múzeum v Žiline, 1992, s.55-58.
KONTRIK, A.: Sociálna situácia drotárov z Kysúc v medzivojnovom období. In: Hallon, Ľ. – Jesenský, M. – Sabol, M. (eds.): Kysuce v XX. storočí. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2012, s. 289-315.
Kontrik, A.: Výrobky drotárov z Kysúc (19. storočie – medzivojnové obdobie). In: Zborník Kysuckého múzea v Čadci 13/2010. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2010a, s. 86-105.
KONTRIK, A.: Medzi dvoma vojnami. In: Adamusová, J. et al.: Drotárstvo: Veľká kniha o slovenskom drotárstve. Martin: Matica slovenská; Žilina: Považské múzeum v Žiline; Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2010b, s. 63-71.
KONTRIK, A.: Sociálna situácia drotárov z Kysúc v medzivojnovom období. In: Hallon, Ľ. – Jesenský, M. – Sabol, M. (eds.): Kysuce v XX. storočí. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 2012, s. 289-315.
KONTRIK, A.: Migrácie kysuckých drotárov na územie Čiech, Moravy a Sliezska v medzivojnovom období. Národopisný věstník. 2018, roč. 35 (77), č. 1, s. 56-73.
KONTRIK, A.: Drotári a drotárstvo. Kysucký múzejník: elektronický populárno-vedecký časopis Kysuckého múzea v Čadci. 2020, roč. 1, č. 1, s. 12-17. [online] (cit. 21-02-2026) Dostupné na: https://pdf.istranka.sk/muzeum/muzejnik12020.pdf.
KONTRIK, A.: Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období, 1. časť. Kysucký múzejník: elektronický populárno-vedecký časopis Kysuckého múzea, roč. 3, č. 2, 2022, s. 16-33.
KONTRIK, A.: Drotári zo Zákopčia v medzivojnovom období, 2. časť. Kysucký múzejník: elektronický populárno-vedecký časopis Kysuckého múzea, roč. 4, č. 2, 2023, s. 22-27.
KRIŠKOVÁ, Z.: Kultúrne dedičstvo a jeho potenciál v kontexte udržateľného rozvoja (modrotlač ako kultúrnoidentifikačný prvok na Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva). Muzeológia a kultúrne dedičstvo. 2018, roč. 6, č. 2, s. 95-106.
LUTHER, D.: Kultúrne dedičstvo, identita a turizmus. In: Revitalizácia tradičnej kultúry a lokálna identita. Krakov: Spolok Slovákov v Poľsku, 2013, s. 23-40.
Pavlík, A.: Vývin drotárstva na severozápadnom Slovensku do prvej svetovej vojny. In: Zborník Spoločenské vedy – História 1. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1968, s. 69-133.
Pavlík, A.: Drotárstvo na severozápadnom Slovensku. Matičné čítanie. 1976, roč. 9, č. 2, s. 9.
PRANDA, A. Príčiny vzniku a rozvoja doplnkových zamestnaní na Kysuciach. 1. časť. Slovenský národopis. 1965, roč. 13, č. 4, s. 431-479.
PRANDA, A. Príčiny vzniku a rozvoja doplnkových zamestnaní na Kysuciach. 2. časť. Slovenský národopis. 1966, roč. 14, č. 1, s. 3-61.
Pranda, A.: Slovenské drotárstvo. Sloboda. 1978, roč. 33, č. 47, s. 5.
PRANDA, A.: Vandrovné zamestnania. In: Zborník Kysuckého múzea 8/1989. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci, 1989, s. 59-78.
Svetom: 50 rokov výrobného družstva. Zborník. Martin: Osveta, 1991.
ŠUSTEKOVÁ, I.: Podomoví obchodníci z Kysúc. Nitra: UKF v Nitre, 2008.

Dokumentácia a ochrana drotárstva v Považskom múzeu v Žiline. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru. 2017, [online] (cit. 23-02-2026) Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/zoznam-nkd/dokumentacia-a-ochrana-drotarstva-v-povazskom-muzeu-v-ziline/.
Drotárstvo zapísané do zoznamu UNESCO. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru. 2019, [online] (cit. 23-02-2026) Dostupné na: https://www.ludovakultura.sk/drotarstvo-zapisane-do-unesco/.
FB Juraj Šerík. 2026, [online] (cit. 23-02-2026) Dostupné na: https://www.facebook.com/juraj.serik/?locale=sk_SK
Srdce pre Slovensko. Život Žiliny, 31.5.2013 [online] (cit. 23-02-2026) Dostupné na: https://zilina-gallery.sk/picture.php?/31807/category/2447.
Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, pobočka Čadca, fond Okresný úrad Čadca, inventárne číslo 133, kartón 50/1947.
Štátny archív v Žiline so sídlom v Bytči, pobočka Čadca, fond Okresný úrad Kysucké Nové Mesto, inventárne číslo 211, kartón 134/1930.

Obrázok č. 1: Umelecký drotár Juraj Šerík v dielni Drotárskeho múzea Jozefa Holánika Bakeľa v Dlhom Poli

Zdroj: Ivana Kontriková Šusteková, Dlhé Pole, 2024

Obrázok č. 2: Juraj Šerík so Srdcom pre Slovensko na XIX. ročníku Staromestských slávnostní v Žiline (30. mája – 1. júna 2013)

Zdroj: Srdce pre Slovensko (2013)

Obrázok č. 3: Murál Drotár na stene lekárne Fontána v Čadci

Zdroj: Ivana Kontriková Šusteková, Čadca, 2025