Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Pohreb patrí k najstarším všeobecne rozšíreným obra- dom, praktizovaným vo všetkých kultúrach. Predstavuje komplex úkonov vykonávaných v súvislosti so smrťou a pochovávaním. Premietajú sa doň predstavy o cyklizácii života a náboženské obrazy sveta „na druhej strane“. Pohrebné obyčaje ako súčasť rodinných obyčají výrazne ovplyvnilo cirkevné právo zavedením cirkevného pohrebu, ale aj vrchnostenské nariadenia a inštitucionálne vplyvy občianskeho práva. Sú pre ne príznačné črty ako archaickosť, konzervatívnosť a odolnosť voči racionalizácii. Napriek tomu boli v posledných desaťročiach zasiahnuté procesmi inovácie a modernizácie. Tento jav akcentuje práca M. Jágerovej Posledné zbohom… Súčasné pohrebné obyčaje, v ktorej autorka analyzuje súčasnú podobu pohrebných obyčají, sleduje zmenu ich foriem a funkcií oproti stavu v 2. polovici 20. storočia, rieši problematiku hodnotiacich postojov informátorov. Zároveň objasňuje základné teoreticko-metodologické východiská svojej priestorovo-sociálnej analýzy, pretože každý úkon sa realizuje nielen v konkrétnom čase, ale aj v priestore, ktorý výraznou mierou determinuje konečnú podobu obyčají (dom, ulica, kostol, dom smútku, cintorín, miesto konania pohrebnej hostiny). Samotný priestor člení aj na základe konfesionálnych, rodových a vekových diferenciácií. Všíma si, ako postupné vytláčanie jednotlivých úkonov z privátnych do verejných priestorov (domy smútku, cintoríny) ovplyvnilo zánik niektorých pohrebných obyčají, resp. prispelo k ich modifikácii či sprofesionalizovaniu (napr. služby rôznych pohrebníctiev).

Publikácia bola zostavená z materiálu získaného terénnym výskumom (krátkodobý, opakovaný) a z poznatkov z odbornej literatúry. Nosnou metódou sa stala synchrónna metóda so zameraním na 90. roky 20. storočia s presahom do tretieho tisícročia; synchrónna metóda však v tomto prípade autorku do istej miery obmedzila, lebo porovnávanie v čase a priestore patrí k základným etnografickým metódam. Pri výbere lokalít (Nové Sady a Malé Zálužie – okr. Nitra; Šumiac a Telgárt – okr. Brezno; Likavka a Valaská Dubová – okr. Ružomberok; Dačov Lom a Sucháň – okr. Veľký Krtíš) M. Jágerová vychádzala z predpokladu, že odlišná konfesionálna štruktúra obyvateľov v skúmaných obciach podmienila aj rozdiely v pohrebných obyčajach. Síce konštatuje, že v posledných desaťročiach došlo k eliminácii mnohých rozdielov medzi príslušníkmi jednotlivých vierovyznaní (evanjelici a.v., rímskokatolíci, gréckokatolíci) a zintenzívnilo sa preberanie niektorých úkonov medzi jednotlivými konfesiami (napr. zapaľovanie sviečok na sviatok zosnulých aj u evanjelikov a.v.), avšak zdobenie hrobov krušpánovými vencami a ozdobami z krepového papiera bolo u evanjelikov rozšírené už pred 2. svetovou vojnou (podobne ako v súčasnosti napr. v Lipt. Sliačoch.(

Autorka v publikácii ďalej konštatuje, že ani pri hodnotiacich postojoch a názoroch informátorov na jednotlivé javy týkajúce sa skúmanej problematiky a princípov v usporiadaní priestoru u jednotlivých vierovyznaní nemožno konfesiu považovať za signifikantnú. Tak sa javí iba v prípade niektorých cirkevných obradových úkonov a používaných, resp. absentujúcich predmetov a symbolov. Na základe porovnaní tiež formuluje závery o miere zásahov rímskokatolíckych a evanjelických kňazov do podoby tradičných pohrebných úkonov. M. Jágerová identifikuje aj ďalší faktor, ktorý vplýval na odlišnosti v sledovanej problematike – príslušnosť k rodu (ženy, muži) a odlišnosti medzi rodmi. V tejto súvislosti zdôrazňuje narastajúci podiel žien v oblasti prezentovania náboženskej viery a úkonov s tým súvisiacich. Správne poukazuje, že oproti minulosti sa v pohrebných obyčajach výrazne zmenilo zastúpenie pohlaví v prospech žien, dokonca aj v takých úkonoch, pri ktorých sa ešte pred niekoľkými desaťročiami aktivizovali výlučne muži (vedenie večerného modlenia, poďakovanie za účasť na pohrebe, pozvanie na kar a i.), čo o.i. vysvetľuje nezáujmom mužov o tieto funkcie, ich vyššou úmrtnosťou v dôchodkovom veku, ale aj väčšou mierou ateizácie a nezáujmom prezentovať svoje náboženské presvedčenie na verejnosti. Zaujímavou súčasťou práce je stať venovaná súčasným priestorovým vymedzeniam a označeniam hrobov a tendenciám v cintorínskej kultúre, v ktorej sa prejavujú unifikačné vplyvy „katalógových“ náhrobníkov, ale aj trend budovania hrobiek ešte za života tých, ktorým sú určené.

Na záver autorka prináša aj niekoľko postrehov k funkčnej stránke súčasných pohrebných obyčají. Okrem spoločensko-právnej, separačnej a hygienicko-sanitárnej funkcie sa zmieňuje o náboženskej, estetickej, komunikatívnej aj prestížnej funkcii. Poukazuje na ich skryté funkcie (terapeutická, resp. psychicko-hygienická, emocionálna funkcia, nasmerovaná na osoby trpiace po strate blízkeho), ale aj na ustupujúcu ochrannú funkciu, ktorá mala v minulosti zabezpečiť pozostalých pred možným návratom duše zosnulého. Zdôrazňuje ich identifikačnú funkciu v zmysle stotožnenia sa s určitou skupinou a pod. Publikáciu M. Jágerovej možno považovať za prínosnú pre slovenskú etnológiu, ale aj pre záujemcov o duchovnú kultúru a jej súčasné podoby. Oproti starším prácam, v ktorých dominoval opisný materiálový prístup so zameraním na minulosť, podáva obraz súčasného stavu obyčají životného cyklu. V situácii, akou je smrť človeka, prináša analýzu jednotlivých priestorovo-sociálnych aspektov a obyčajového správania súčasníka v prípade úmrtia člena rodiny, resp. spoločenstva. V súvislosti s tým ju dávam do povedomia odbornej aj laickej verejnosti a študentskej obci.