Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

,,V slovníku  výskumu  spoločnosti a  kultúry sú slová ,,tradícia” a “tradičný” bežne používané termíny.”[1] Deje sa to vďaka tomu, že všetko v kultúre má svoju minulosť. To, čo existuje a funguje teraz, to, čo angažuje súčastníkov, je v takej či inej miere pozostatkom, využitím, zmenou toho, čo existovalo už skôr. Minulosť, pamäť a tradícia rôznym spôsobom opisujú náš vzťah k tomu, čo už pominulo. Pričiňujú sa k tomu, že sa s novinkami ex nihilo môžeme stretnúť jedine vo futuristickej beletrii. Kulturológovia sú už veľmi dlho presvedčení o dôležitosti tradície. Vo svojej klasickej súčasnej analýze pojmu kultúra Alfred L. Kroeber a Clyde Kluckhohn vymedzili typ definície, v ktorej sa najväčší dôraz kladie práve na problematiku dedičstva a kultúry.[2] Antropológovia Sapir, Malinowski, Lowie, Linton, Park a Burgees definovali kultúru ako ,,zdedený súbor praktík a viery”, ,,celok sociálnej tradície”, ,,sociálne dedičstvo” a ,,zdedené artefakty, sociálne dobrá, technické procesy, idey, zvyky a hodnoty”.
Po viac ako polstoročí, ktoré uplynulo od vydania ich článku,  si chápanie kultúry aj tradície vyžaduje iný pohľad.    Zmenu    zásadného   charakteru    predstavuje vystúpenie týchto pojmov za hranice odborného slovníka akademickej antropológie, kedy sa stali súčasťou spoločenských diskusií a to aj v tých spoločnostiach, ktoré prostredníctvom týchto dvoch pojmov vedci doteraz opisovali. Marshall Sahlins vo svojom slávnom texte písal napríklad o kmeni Kayapo, žijúcom v tropických pralesoch Brazílie.  Domorodci,  ktorí  hovorili  výhradne  rodným jazykom, koncom 80. rokov dvadsiateho storočia začali hovoriť o cultura! Podobne je na tom celý svet: Tibeťania a Hawajci, Kvakiutlovia a Inuiti, Kazachovia i Mongoli, obyvatelia Bali a Kašmíru; ,,všetci dnes zistili, že majú kultúru”. Po stáročia si vystačili bez nej, ale dnes (Sahlins poznamenáva) Guinejčan vyhlási:  ,,Ak  by  sme  nemali kastom, podobali by sme sa bielemu človeku.” [3] Zdá sa, že je  náročné  nájsť  iný  termín  z  oblasti  intelektuálneho slovníka akejkoľvek vedy, ktorý by urobil takú úžasnú kariéru. Niet pochýb, koncepcia kultúry je globalizovaná.

Veľmi podobná situácia nastala aj pri pojme tradícia. Väčšina spoločností si počas celej histórie viedla bez pojmu kultúra veľmi dobre a preto ani pojem tradícia nebol nikdy predmetom ich reflexie. Ľudia nepoznali svoju tradíciu,  lebo  v nej  jednoducho  žili,  existovala  v  ich podvedomí. Bolo známe, ako sa má žiť: je tak, ako je, vedcom sa to vysvetľovalo ako malým deťom a je tak, ako musí byť. Posledné desaťročia 20. storočia prispeli k tomu, že pojem tradícia mali v ústach takmer všetci. Parafrázujúc Sahlinowského možno konštatovať, že ľudská spoločnosť dospela k záveru, že bez tradície by nebola sama sebou. Globálne šírenie tohto pojmu sa konalo v špecifických podmienkach, ktoré pred rokmi výstižne postrehol poľský sociológ Jerzy Szacki: ,,tradícia sa javila obyčajne ako niečo, čo nahrádza ľudskú myseľ a tým ju zbavuje povinnosti reflexie.“ V skutočnosti to nie je v žiadnom prípade také jednoduché, čoho najlepším dôkazom je aktivita samotných  ochrancov  tradície   smerujúca  (…) k maximálne racionálnemu odôvodneniu tradície, ktorá sa tak stáva predmetom systematickej reflexie.“[4]
Je to tak – ani Tibeťania a Havajčania, ani Kvakiutlovia a Inuiti alebo Kazachovia, či Mongoli alebo obyvatelia Bali a Kašmíru sa nechcú o svojich tradíciách len obyčajne rozprávať, nestačí im iba demonštrácia tradície. Ich vlastná tradícia už nemôže byť ponechaná sama sebe: je predmetom starostlivosti, boja, pýchy a niekedy dokonca priam obdivu. Existuje na to, aby ich odlišovala od iných a tým ich vynášala na vyššiu úroveň. Má byť  zdrojom exkluzívneho poznania a merateľných materiálnych výhod. Čoraz zriedkavejšie je tradícia starostlivosťou o kostru kolektívnej identity a pre mňa čím ďalej tým menej ochotne prenechaná v rukách antropológov a výskumných pracovníkov iných špe- cializácii, ktorí prichádzajú z vonkajšieho prostredia. V dnešných časoch sa každá spoločnosť sama zaoberá riešením svojich vlastných tradícií, delegujúc túto úlohu do rúk špecialistov.

Výrazne sa pri tom črtajú opatrenia, ktorých výsledkom je to, čo už spomínaný Szacki nazval ,,tvorenou tradíciou“[5], a tým, čo sa za Erica Hobsbawma [6] dalo vidieť ako ,,invented tradition“. V oboch prípadoch sa nejedná o bežný proces idealizácie určitých prvkov tradície, ale práve o vnášanie správania, hodnôt a symbolov, ktoré v skutočnosti neboli jej súčasťou. Keď sa nezávislá Ghana odvolávala k jej údajnej rímskej minulosti, mali sme do činenia s problémom, ktorý spočíva ,,nielen na spôsobe, v akom vzťahu ostáva daný vzor k skutočnej minulosti skupiny, ale v tom, v akom vzťahu je k jej aktuálnym potrebám a ašpiráciám."[7] V starej, zdá sa, že už vypitej fľaši, sa zrazu objaví nový gin. Táto situácia opäť zdôrazňuje to, čo už o kultúre bolo povedané – pojem tradície je všeobecne globalizovaný. Odkiaľ sa berie istota, že  môže  a  mala  by  sa  analyzovať  tradícia  v  kontexte globalizácie, že je to príležitosť k postrehnutiu týchto javov a mechanizmov,   ktoré   by   pri   použití   iného ,,slovníka", boli neviditeľné alebo málo výrazné?
Tak vyzerá každodennosť tradície tvárou v tvár globalizácii a šírenia v rámci jej správania, technológií a hodnôt. Lokálne komunity používajú pojem tradícia ako niečo pozitívne, samotní členovia, nie iba tí najmladší, vychovávaní v duchu televízie a supermarketov, majú súčasne odlišný názor. Je to pravdepodobne jeden z dôvodov, kvôli ktorým sa tradícia stala špeciálne chráneným dobrom spoločnosti a vďaka tomu je čoraz viac špecialistov, ktorí sa tradíciou zaoberajú. Subjektívne chápaná tradícia zahŕňa nielen kultúrne dedičstvo, identifikované ako dedičstvo lokálnej komunity, ale aj jeho právoplatnosť. V tomto kontexte sú hodnoty dôležité predovšetkým pre tých, ktorí žijú a nie pre tých, ktorí už zomreli, pretože práve tí živí spájajú tradíciu so svetom hodnôt.  Takýmto  spôsobom  vzniká  to,  čo  sa  nazýva dedičstvom.8 Ann Fienup-Riordan tvrdí, že samo dedičstvo je vedomá tradícia, akási ,,vedomá kultúra"[9], vystupujúca v starých  a  nových  spoločenských  súvislostiach,  ktorých cieľom je ochrana historických skúsenosti, ktoré sa stratili. Úlohou dedičstva, vyjadreného takouto formou, je riešenie problémov, ktoré sú vo vzťahu k zemi, iným lokálnym komunitám,  štátu  a  medzinárodným  inštitúciám.  Inými slovami – kultúrne dedičstvo sa stáva kultúrnym nárazníkom miestneho pred globálnejšími prúdmi (Castells) a kaskádami (Rosenau).

James Clifford rozoberá túto tematiku detailnejšie. Podľa jeho názoru možno hovoriť o určitej ,,práci dedičstva", ktorá dnes pokrýva široké spektrum aktivít od orálno  –  historického  výskumu  cez  kultúrne  odvolania a vysvetlenia (akými sú výstavy, festivaly, publikácie, filmy, turistické miesta), slovníky a jazykové kurzy, až po umeleckú tvorbu a marketing. Cliffordovská vízia ,,práce dedičstva" poukazuje na veľmi zložitý proces. Autor Predicament of Culture rozlišuje tri najdôležitejšie rámce, v ktorých tento proces prebieha. Po prvé, hovorí o politickej povahe, o prezentovaní hodnôt dedičstva na lokálnej, regionálnej, národnej alebo medzinárodnej úrovni. Po druhé, poukazuje na formy tejto povahy, zahŕňajúc do nej jazykové, rodinné, náboženské, vzdelávacie a turistické aktivity. Po tretie, upozorňuje na nezanedbateľnú úlohu prekladu pri – medzigeneračných, medzikultúrnych, konzervatívnych a inovatívnych prvkoch – ktoré však v každom z týchto prípadov majú hodnotu iba čiastočného prekladu.  Vyplýva to z celého súboru sociálnych obmedzení, ktoré sa vždy objavujú.
Veľmi intenzívna ,,práca dedičstva" sa odohráva v miestnych komunitách po celom svete. Tam sa z nej stáva základ pre kultúrnu mobilizáciu a hrdosť, možnosť opätovného spojenia s minulosťou, akokoľvek silno by bola opisovaná. V jej rozmedzí prijaté opatrenia nenahrádzajú pozemské požiadavky, ani boj za ľudské práva, či rozvoj, vzdelanie a ochranu životného prostredia, ochranu svätých miest a navrátenie ukradnutých artefaktov, i keď toto všetko veľmi úzko súvisí s vojnami. To čo sa považuje za ,,tradíciu“ nikdy nie je politicky neutrálne – tvrdí Clifford – a kultúrne oživenie, zverejňovanie a prezentácie hrajú kľúčovú úlohu vo všeobecnom presune spojenom s identitou a uznaním."[10] Deje sa to preto, lebo pre mnohé domorodé národy, dlho zanedbávané alebo neviditeľné po materiálnej a hodnotovo – názorovej stránke, je fráza ,,My žijeme“ v predstaveniach alebo publikáciách významný politický akt.“[11]

Existuje veľmi široké spektrum činností, ktoré sú spojené s vyššie uvedenými formami a stratégiami fungovania a využívania tradície. V tomto texte sa obmedzím iba na tri konkrétne príklady. Všetky tri sú veľmi   rozdielne   geograficky   (Nová   Guinea,   Poľsko, Anglicko) aj kultúrne (od modernizácie, cez revitalizáciu až po vytváranie tradície). Vďaka rozdielnosti sa dobre znázorňujú procesy, pod ktoré spadajú súčasné kultúrne tradície v rôznych častiach sveta.
Pamela J. Stewart a Andrew Strathern predstavili v tejto súvislosti zaujímavý kela memb rituál, ktorý je praktizovaný komunitou žijúcou  v novoguinejskom regióne Hagen. Hlavným cieľom  bolo zabezpečiť príťažlivosť, plodnosť a úspech. Jeho súčasťou bolo maľovanie ošípaných červenou hlinou. Takú istú farbu hliny používali aj pri iných dôležitých oslavách, maľujúc ňou veľmi hodnotné perlové mušle, ktoré sa v minulosti používali pri výmenných obradoch. A keď aj napriek tomu problémy s chovom nezmizli, na vine boli nespokojní predkovia, ktorým  bolo  nutné  sa  ospravedlniť.  Keď  sa v 70. rokoch 20. storočia v regióne Hagen objavili prvé autá, rituál kela memb sa zmenil –  červenou  hlinou sa maľovali a kvetmi sa zdobili karosérie áut. Pokazenie auta bolo, podobne ako problémy s chovom ošípaných, vnímané ako následok zlého vplyvu nespokojných predkov. Vedci usudzujú, že práve vďaka týmto úpravám sa  auto  zaradilo  do  substanciálne  orientovaného  sveta komunity Hagen [12].

Ďalší príklad modernej stratégie, ktorá bola podniknutá proti tradíciám, pochádza z južnej časti Poľska. Dedina Koniakow, ležiaca v pásme Sliezských Beskydov, bola na začiatku 20. storočia preslávená čipkárstvom. Po 2. svetovej vojne,  programovou  vlnou podpory kultúry zo strany ľudového socializmu, miestne remeslo získalo špeciálnu podporu. Vzniklo čipkárske družstvo s výrobou obrusov, servítok, čepcov, liturgických rúch, rukavičiek, klobúkov a kravát. Čipky sa výborne predávali po celej krajine. Dokonca bola prijatá špeciálna objednávka od anglickej kráľovnej Alžbety na obrovský obrus. Kríza prišla po roku 1989, patronát socialistického štátu sa skončil a ručne vyrábané výrobky nemohli konkurovať priemyselne   vyrábanému   tovaru prichádzajúcemu   zo zahraničia. Čipkárska tradícia začala upadať. V roku 2003 bol prvýkrát predstavený nový výrobok – dámske tangá – nohavičky (neskôr rozšírené na pánsku bielizeň). Táto udalosť sa stala takmer škandálom, spôsobila rozkol v čipkárskom spoločenstve a Národná umelecká a etnografická komisia odmietla uznať kategóriu nohavičiek za ,,tradičný výrobok". Etnografický výskum v    Koniakowie    ukázal,    že    situácia    bola    oveľa komplikovanejšia než samotné rozhodnutie komisie.[13] Tangá nohavičky boli vyrábané tradičnou metódou, pri ktorej sa používali tradičné materiály, spájajúc čipkované  kvety  do  nového  celku.  Väčšina  čipkárok argumentovala,  že   práca  s   nimi   vyžaduje   úsilie, vynaliezavosť a talent. Tangá nohavičky plnili, podľa ich mienky, záchrannú funkciu tradície práve  v čase, keď už nikto  nechcel  kupovať  obrusy  a  servítky. V súčasnosti sú koniakowské tangá dostupné v internetových obchodoch, čo je dôkazom aj toho, ako môže Internet pomôcť pri revitalizácii ohrozených tradícií.
Posledný príklad sa týka jednej z najhlasnejších mediálnych udalostí v roku 2011, ,,kráľovskej svadby storočia".  29.  apríla  bolo  uzavreté  manželstvo  medzi princom Williamom Mountbatten-Windsorom a Kate Middleton. Médiá sprostredkovali miliónom divákov nádherný, pompézny obrad, ktorý dokonale podporil mýtus o sile britského kráľovského dvora a jeho rituálov. Napriek tomu ešte v 19. storočí, v období ktoré ešte nepoznalo elektronické média a internetové klebetnícke portály, mali kráľovské udalosti vo Veľkej Británii úplne inú podobu. Ako písali kronikári, najčastejšie pripomínali frašku, alebo priam katastrofu.
,,V roku 1817, počas pohrebu princeznej Charlotte, dcéry nástupcu trónu, boli pracovníci pohrebnej služby opití,”[14] informuje historik David Cannadine. O desať rokov neskôr, počas poslednej rozlúčky s vojvodom z Yorku, vo Windsorskej kaplnke vládla taká vlhkosť ovzdušia,  že   väčšina   smútočných   hostí   prechladla a londýnsky biskup zomrel. Počas korunovačnej slávnosti Juraja IV. vo Westminster Hall, v roku 1821, aj  napriek   zabezpečeniu   špeciálnych   služieb   došlo k sérii bitiek medzi vznešenými hosťami. Na pohrebe toho istého Juraja IV. sa smútiaci hostia správali hlasno a nevhodne k povahe tohto obradu. William IV. odišiel ešte pred jeho ukončením. Oveľa lepšie nedopadla ani korunovačná slávnosť kráľovnej Viktórie v roku 1838 (mala vtedy 19 rokov). Došlo k pomýleniu si poradia obradov počas bohoslužby, zbor spieval falošne a arcibiskup mal veľký problém s nasadením korunovačného prsteňa na tučný prst kráľovnej. Bez analýzy historiografických detailov je potrebné zdôrazniť, že kráľovský obrad získal na vážnosti, pompéznosti a bohatstve až  v období  priamych prenosov. Prelomom bola korunovácia kráľovnej Alžbety II.  v roku  1953.  Kontrola  médií  sa  práve  na tejto udalosti ukázala ako veľmi podnetná a mobilizačná zložka. Ide o rozmer vzťahov medzi médiami a tradíciou, ktorý si len zriedkakedy uvedomujeme.

Tradícia nie je len prežitkom z inej doby alebo puzdrom, ktoré slúži na prechovávanie starých hodnôt, postojov a noriem v nezmenenej podobe. Je živou zložkou kultúry, ktorá sa neustále aktualizuje pod vplyvom neustále sa meniacich sociálnych, právnych, technologických, politických a ekonomických vplyvov. Existuje iba jedna nemenná tradícia – mŕtva. Toto presvedčenie by malo sprevádzať všetkých výskumných pracovníkov, spoločenských aktivistov a politikov, pre ktorých sa tradícia až príliš často stáva nástrojom v boji o výhody, finančné prostriedky a moc.

Poznámky:
[1] SHILS 1984:31.
[2] KROEBER – KLUCKHOHN 1952:47-49.
[3] SAHLINS 1993:19.
[4] SZACKI 1971:165.
[5] SZACKI 1971:179.
[6] HOBSBAWM 1983
[7] SZACKI 1971:182.
[8] SZACKI 1971:187.
[9] FIENUP-RIORDAN 2000:167.
[10] CLIFFORD 2004:8.
[11] CLIFFORD 2004:9.
[12] STEWART – STRATHERN 2007:17.
[13] KULIGOWSKI 2007.
[14] CANNADINE 1983.

Literatúra a pramene:
SHILS, E.: Tradycja, przeł. J. Szacki. In: Tradycja i nowoczesność. Warszawa 1984.
KROEBER,  A.  L.,  KLUCKHOHN,  L.  :  Culture.  A Critical Review of Concepts and Definitions, „Papers of the Peabody Museum of American Archeology and Ethnology”, 1952, vol. XLVII, no 1, p. 47-49.
SAHLINS. M. : Goodbye to Tristes Tropes: Ethnography in the Context of Modern World History, „Journal of Modern History”, 1993, vol. 65, p. 19. SZACKI,    J.    :    Tradycja.    Przegląd    problematyki. Warszawa 1971.
HOBSBAWM, E. : Introduction: Inventing Traditions. In: The Invention of Tradition, E. Hobsbawm, T. Ranger (eds.), Cambridge 1983.
FIENUP-RIORDAN, A. : Hunting Tradition in a Changing World: Yup’ik Lives in Alaska Today. New Brunswick, 2000.
CLIFFORD, J. : Looking Several Ways. Anthropology and Native Heritage in Alaska, „Current Anthropology”, 2004, vol. 45, no 1.
STEWART,  P.  J.,  STRATHERN,  A.  :  Series  Editor’s
Preface, In: S. Bamford (ed.) Embodying Modernity and Post-Modernity. Ritual, Praxis, and Social Change in Melanesia. Durham 2007.
KULIGOWSKI,   W.   :   Antropologia   współczesności. Wiele światów, jedno miejsce. Kraków 2007. CANNADINE,   D.:   The   Context,   Performance   and Meaning  of  Ritual:  The  British  Monarchy  and  the „Invention of Tradition”, c. 1820-1977, In: The Invention of Tradition. E. Hobsbawm, T. Ranger (eds.), Cambridge 1983.