Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Problematika Slovákov v zahraničí je dlhodobo aktuálnou témou vedeckého bádania. Súčasné globalizačné a eurounionizačné tendencie, ako prirodzený faktor vývoja, si vynucujú a stimulujú potrebu záujmu o národné kultúry, históriu a identitu. Predmetná publikácia je toho dôkazom. Pochopenie súčasného stavu a predikovanie perspektív sociokultúrnej existencie národa je nemožné bez dôkladného poznania vlastnej minulosti, buď ako východiska/predchádzajúcich štádií, alebo ako skúsenostnej bázy na zvládanie aktuálnych problémov, ktorých varianty sa už udiali v minulosti a boli (často úspešne) vyriešené. Historiografia je dôležitým metodologickým nástrojom konštruovania tejto bázy. Navyše, efektívna interpretácia poznatkov s presne stanovenými cieľmi dokáže z pracne vedecky získaných a odborne spracovaných informácií vytvoriť zaujímavé čítanie, čoho príkladom je aj prítomná publikácia.

 

Ciele, ktoré autor avizuje naplniť, sú viaceré a náročné. Rozmery, ktoré má publikácia ambíciu postihnúť, sú rozmanité – od charakteristík osobností, ich životných príbehov, cez jednotlivé oblasti ich profesionálnej činnosti (cirkevný, kultúrny, spoločenský, politický, historický, národopisný, eticko-axiologický aspekt), až po ponúkanie/motiváciu ich štúdia konkrétnym vedeckým disciplínam (sociológii, etnológii, kulturológii, politológii, teatrológii ap.). Samozrejme, to všetko v historiografickom kontexte. Možno konštatovať, že M. Kmeťovi sa tento zámer podaril.

 

Štruktúra práce je jednoduchá, prehľadná, podriadená v prvom rade naplneniu cieľov a poskytnutiu informácií, ktoré autor považuje za dôležité. Jazyk, ktorý Kmeť používa, je veľmi kultivovaný, zrozumiteľný a čitateľný. Text má dobré tempo, poznámky vhodne dopĺňajú a oživujú primárny text premyslenými a zaujímavými „odbočkami“.

 

Samotný obsah práce dokazuje dôkladné znalosti autora o problematike. Je spracovaný precízne, miestami cítiť, že by sa dalo/autor by chcel, aj vedel ešte viac, ale snaží sa udržať text svižný a neskĺznuť do encyklopedicko-bibliografickej faktografie. Ideovú platformu publikácie vysvetľuje aj prítomný citát Ondreja Štefanka, ktorý charakterizoval produkciu monografických prác z prostredia Dolnej zeme ako súčasť celodolnozemského hnutia vzdelancov „zapúšťania si koreňov“, ako úsilie o pripútanie sa a zrastanie novoutvorených komunít s ich novou domovinou. (s. 7) Autor však upozorňuje aj na to, že: „Vývoj regionálnej historiografie na dolnozemských slovenských jazykových ostrovoch (napokon ani na území dnešného Slovenska) nebol nijako izolovaný od prác inonárodných, hlavne maďarských historikov, z ktorých slovenskí autori čerpali alebo na ne nadväzovali. Nemožno teda nevnímať skúmanie tejto problematiky na pozadí celouhorskej historickej tvorby v tomto období.“ (s. 8-9) V práci sa s týmto videním stretávame viackrát, čo dokazuje historiografickú objektivitu autora.

 

V práci sa nachádzajú elementárne historické informácie objasňujúce kontexty etnokultúrnych procesov vo všeobecnosti aj v konkrétnych slovenských minoritách. Tým sa práca stáva zaujímavou aj pre etnológiu a kulturológiu. Plastické opisy vojensko-politických a geopolitických aspektov skúmanej doby a priestoru cez miestnych Slovákov, turbulencie medzivojnového obdobia, ktorých následky kľúčovým spôsobom existenčne ovplyvnili slovenské minority v jednotlivých štátoch a ich súčasný stav, dodávajú publikácii interdisciplinárny rozmer. Autor prostredníctvom vybraných častí diel osobností objasňuje rozdiely v postavení Slovákov v jednotlivých „nových“ krajinách. Existencia a podoba každej etnickej minority v súčasnosti je generačná záležitosť. Korene aktuálneho stavu dolnozemských Slovákov sú v medzivojnovom období, ktoré vyformovalo súčasnú najstaršiu generáciu najmä prostredníctvom školy a cirkvi. Ako formálne a inštitucionálne faktory mali, na rozdiel od rodinného života a často neuvedomovaného a nedoceňovaného kultúrneho dedičstva, veľký vplyv a vážnosť. Objavujú sa aj niektoré nadčasové súvislosti, napríklad ne/schopnosť politickej organizácie Slovákov na Dolnej zemi ako črta azda až príliš často roztriešteného a politicky nevýrazného etnika.

 

Publikácia dokazuje, že v etnokultúrnom vývoji je evidentná rola nielen historických udalostí, ale aj konkrétnych osobností, ktoré boli kľúčové v zlomových okamihoch vývoja minority až príliš často na to, aby to bola náhoda. Cez životné príbehy, dielo a myslenie v práci prítomných jednotlivcov, sa odhaľuje nielen ich význam, ale aj osobnosť. Každá časť knižky/osobnosť má rovnakú štruktúru – po stručných informáciách o pôvode a prostredí, z ktorého pochádzajú, prechádza autor do profesionálneho životopisu a rozboru diel. Súčasne sa vybranými príkladmi snaží poukázať na to špecifické aj zaujímavé, čím každá časť práce/osobnosť získava istú jedinečnosť a autonómnosť.

 

V časti o predstaviteľoch slovenskej historiografie v Maďarsku sa Kmeť venuje Ľ. Ž. Szeberényimu, M. Franciscimu a Ľ. J. Hrdličkovi. Problematiku etnickej identifikácie približuje najmä u Szeberényiho. Jeho životný príbeh a aktivity potvrdzujú fakt, že nie každý národ, resp. prostredie, v ktorom existuje ako štátotvorný, je schopný pochopiť a tolerovať etnickú rôznorodosť, na rozdiel od dlhodobo multietnických spoločenstiev na iných miestach vo svete. Na sklonku života Szeberényi pochopil, že jeho celoživotná snaha a boj o presadenie hodnôt, ktorým veril, nemusia mať šancu a pochopenie všade. Pomerne veľký priestor, ktorý mu Kmeť v knižke venuje, zodpovedá rozsiahlosti a rozmanitosti jeho diela (politické, národnostné, eticko-axiologické a teologické otázky doby, a to nielen z pohľadu štátu, ale aj európskeho a niekedy i globálneho). Francicsiho a Hrdličkovo dielo, napriek niekedy zjavnej subjektívnosti, ako je to však pri memoárovej práci pochopiteľné, prináša celý rad dôležitých informácií z obdobia zlomu v rokoch 1918 – 1920 a zápasov o práva slovenskej menšiny v Maďarsku. (s. 101) Predstavujú ich napríklad urbanizácia kultúry („na Čabe“ alebo v Nadlaku), nielen asimilačné, ale aj modernizačné (dnes by sme ich nazvali globalizačné) trendy, ktoré narúšali konformitu a tradicionalitu slovenských minoritných spoločenstiev.

 

Rumunsko Kmeť predstavuje prostredníctvom osobnosti a diela I. Bujnu. Prináša kritickú analýzu nielen práce a poznatkov o spolkovej činnosti, ktorá podáva detailný a plastický obraz o každodenných problémoch fungovania spolkového života. Juhosláviu predstavuje cez J. Maliaka, ktorého dielo pozostáva z prác o cirkevných dejinách, biografie, lokálnych a regionálnych dejinách osídlenia, histórii (nielen Slovákov, ale aj iných minorít a majorít). Ďalej A. Martiša, najmä cez jeho autobiografiu, kde Kmeť pútavo zobrazuje život, dobu, kultúru, napríklad stravovanie študentov, chov hodvábnikov, pestovanie chmeľu, inovácie v pestovaní klasických plodín. K. Lilge prostredníctvom monografie o Starej Pazove zaznamenal mnohé dôležité informácie, z ktorých autor priblížil niektoré – architektúru a staviteľstvo či dejiny cirkvi a školstvo ako špecifickú Lilgovu tému. Národopisný prínos zdôrazňuje u J. V. Ormisa a J. Čaploviča.

 

Bulharsko predstavuje J. Michalko a jeho dielo Naši v Bulharsku, ktorého ambíciou bolo podať verný objektívny pohľad na Slovákov v Bulharsku. V práci M. Kmeťa je analyzovaných diel a myšlienok (osobností aj jeho vlastných) oveľa viac.

 

Historická publicistika tvorí predposlednú časť práce. Autor tu predstavuje niektoré médiá a príspevky, významné z pohľadu dobového cirkevného, národnostného, sviatočného aj každodenného života jednotlivých dolnozemských slovenských komunít/dedín.

 

Predmetná práca je výsledkom dlhodobého a systematického štúdia, pokračovaním už existujúcich čiastkových prác podobného typu. Prináša perspektívu ďalšieho bádania a dopĺňania prítomných informácií o ďalšie osobnosti aj o nové analýzy diel prítomných autorov. Je vhodným študijným materiálom pre študijné programy zamerané na históriu, Slovákov, kultúru, etnické procesy, literatúru a jazyk. Okrem toho aj pre všetkých ostatných, ktorých tieto témy zaujímajú.