Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Vlny európskych zmien z roku 1989 a odkaz vtedajších demonštrantov stredoeurópskych krajín sa po vyše dvadsiatich rokoch dostali do stredomorského regiónu – severnej Afriky a Blízkeho východu. Postupne  sa  sťahujú z jednej krajiny do druhej… arabská jar zrejme neskončila.
Arabská  revolúcia… a čo ďalej? – pýta sa kolektív európskych autorov rovnomennej  publikácie,  ktorú  nedávno  vydalo  parížske vydavateľstvo LAVO press v arabskom preklade z francúzskeho originálu. Kniha sa opiera o teoretické analýzy akademických odborníkov, terénne prieskumy a mnohé vzácne dokumenty. Pomohli autorom stanoviť prognózy vývoja situácie v ostro sledovaných arabských štátoch, ktoré sa oslobodili od tuniského prezidenta Ben Aliho, Egyptského Husního Mubaraka, alebo líbyjského režimu Muammara Kaddáfího. Ostatná časť arabského regiónu na túto zmenu ešte len čaká – Jemen, Saudská Arábia, Jordánsko, Bahrajn či Alžírsko, Maroko a ďalšie.
Autori ponúkajú rozsahom neveľké dielo (127 strán), no jeho obsah je bohatý na zaujímavé informácie. Na základe nich sa predpokladá rozšírenie arabskej revolúcie do všetkých arabských krajín vrátane islamských štátov, doteraz prezentovaných ako konzervatívne a izolované od vonkajších vplyvov. Obyvatelia arabského sveta   sú   odhodlaní   získať   svoje   práva   –   slobodu, demokraciu, modernizáciu spoločenských a ekonomických štruktúr vlastnej krajiny. Tak, ako sa to podarilo v 80. ro- koch minulého storočia európskym národom, ktoré skoncovali s totalitnými režimami a zlikvidovali Berlínsky múr.

V prvej kapitole (Príčiny a čísla) autori skúmajú príčiny hnevu a nespokojnosti ľudí, ktoré viedli k revolúcii (občianska nesloboda, sociálna neistota, hospodársky rozvrat, korupcia a násilie totalitných politických režimov). Poukazujú na zvláštnosť arabskej revolúcie, ktorá spočíva v tom, že ju vyvolali protesty radových občanov, najmä mladých ľudí. Inteligencia, vojaci, ani náboženskí činitelia tu nezohrali takú rolu, aká sa od nich očakávala. Priamo alebo nepriamo podporovali korupciu vo vládnucich kruhoch.
Arabský región sa skladá z dvoch subregiónov: arabský západ (podľa európskej geopolitickej terminológie zodpovedá termínu Severná Afrika) a arabský východ (Blízky východ). Obidva majú veľké problémy predovšetkým v demografickom raste a nezamestnanosti. Kým v roku 1990 bolo vo veku medzi 15-29 rokov iba 68 miliónov obyvateľov arabského sveta, v súčasnosti (po dvadsiatich rokoch) počet stúpol na 100 miliónov. Rady nezamestnaných tvoria hlavne mladí ľudia, v dôsledku čoho si nemôžu zakladať rodiny. Rodina v arabskej spoločnosti hrá veľmi významnú úlohu z morálneho, spoločenského, náboženského i ekonomického hľadiska. V Egypte takmer 90% nezamestnaných dosahuje vek menej ako 30 rokov. V ďalších arabských krajinách mládež vo veku menej ako 24 rokov tvorí 20-25% nezamestnanej populácie. V Alžírsku tento počet presiahol 40%. Ako zdroj sa v knihe uvádzajú štatistické prehľady z roku 2009, uvedené v Arabskom rozvojovom referáte pre OSN.
Napriek tomu, že v rozvoji vzdelávania bol v arabskom regióne, podľa autorov, zaznamenaný evidentný úspech, existujú výrazné rozdiely medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti a medzi mestským a vidieckym obyvateľstvom. V súčasnosti stále viac mladých ľudí má prístup k vzdelaniu, ale arabské spoločnosti im nedokážu zabezpečiť pracovné príležitosti. Tak vzniká početná mladá populácia vzdelaných nezamestnaných. Táto nepriaznivá situácia sa stala neznesiteľnou a osudnou pre jedného tuniského občana, ktorý nedokázal uniesť, že ako vysokoškolsky vzdelaný človek nemôže zabezpečiť rodinu a na protest sa upálil. To vyvolalo vlnu prvých nepokojov.
Druhá kapitola (Totalitarizmus) analyzuje arabské totalitné režimy a ich praktiky, ktoré odsunuli niektorých najvyšších vládnych činiteľov až na „smetisko“ politických dejín. Osud prezidentov Bin Aliho a Mubaraka očakáva aj ďalších vládcov. Autori sledujú arabské režimy podporované desaťročia západnými mocnosťami. Len čo Európa začala podporovať požiadavky verejnosti v týchto krajinách, príslušné vlády to odsúdili ako intervenciu do vnútropolitických záležitostí (napr. Kaddáfí). Otázku zahraničnej intervencie arabské vládne kruhy klasifikujú dvojakým metrom. Pokiaľ im spolupráca so Západom, podľa ich politického a osobného záujmu vyhovovala, akceptovali ju. Autori poukazujú na historické, ekonomické a geopolitické aspekty vzájomných vzťahov oboch strán. Vládni činitelia režimov Bin Aliho, Mubaraka, Kaddáfího, či jemenského Sáleha vo svojich „vlasteneckých“ prejavoch hrozbu vonkajšej intervencie zneužívajú. Je paradoxom, že tie isté režimy  využívali  západnú podporu v boji proti komunizmu aj islamistickému teroriz- mu. Autori v tejto kapitole ponúkajú analýzu identít arabských vládcov – Bin Aliho, Mubaraka, Kaddáfího, Sáleha. V jednotlivých arabských krajinách evidujeme väčšie či menšie odlišnosti v politických, sociálnych a ekonomických štruktúrach. Príčiny, ktoré vyvolali vlnu demonštrácií v arabských štátoch, majú spoločných menovateľov: totalitný režim vysoká miera klientelizmu a korupcie, sociálny tlak, ekonomický chaos. Niektoré arabské krajiny ešte „mlčia“ (Jordánsko, Alžírsko, štáty Perzského zálivu) a odmietajú myšlienku či predstavu akejkoľvek zmeny smerom k demokracii a uvoľňovaniu sociálneho útlaku a napätia.
Ďalšia kapitola sa venuje otázke vplyvu sociálnych sietí a médií. Vďaka moderným informačným a komunikačným technológiám už nemohli arabské režimy držať svoje obyvateľstvo v informačnej izolácii. Internet, sociálna  sieť,  satelitné  televízie  pomáhajú  odhaľovať a zverejňovať i negatívne praktiky vládnucej moci uplatňované voči vlastnému ľudu v posledných desaťročiach. Fenomén vládnej cenzúry sa postupne stáva prežitkom. Autori oceňujú nových „internetových“ revolucionárov, ktorí svoje odhalenia sprístupňujú tým, ktorí majú právo o nich vedieť. Mediálni analytici poukazujú na významnú rolu arabskej mládeže. Sociálna sieť a médiá potvrdili svoju obrovskú moc a schopnosť poraziť dokonca aj silné politické režimy. Internet sa v arabskom svete stal obávanou zbraňou a zároveň stmeľujúcim prvkom medzi arabskými spoločnosťami.
Posledná kapitola (Náboženský systém je neprijateľný) ponúka prognózy vývoja po rozpade režimu Bin Aliho, Mubaraka, pravdepodobne aj Saleha a ďalších. Autori poukázali na možnosť objavenia sa istých nábožneských síl či politických strán s ambíciami ovládnuť dezorientované krajiny. V tomto kontexte riešia otázku šírenia iránskeho vplyvu napríklad v Bahrajne, Saudskej Arábii.
Autori však nepredpokladajú, že by šíiti mohli získať prevládajúci vplyv vo vládnej sfére, nakoľko ich počet dosahuje iba 10% moslimskej populácie. Sunniti patria k väčšine (90%) a šíitsky Irán nevykazuje žiadnu podporu v severoafrických arabských krajinách. Irán sa zmieta vo vlastných vnútorných problémoch s demokratizáciou krajiny, najmä od začiatku druhého obdobia vlády prezidenta Ahmadinedžáda (2009).
Scenár nástupu islamskej strany k moci je podľa autorov nereálny. Revolúcia v Tunisku a Egypte ukázala, že  ciele  nábožensky  orientovanej  strany  sa  nestretávajú s podporou silných politických prúdov požadujúcich reformy, vystriedanie moci a prijatie nových demokratických princípov. Objavil sa nový prúd mladej generácie, ktorý sa usiluje o nastolenie nového systému, ale nepredpokladá, že jediným riešením je islamské.

Bez ohľadu na to, že arabská revolúcia priniesla pozitívne zmeny, budúcnosť týchto krajín budú určovať vnútorné, regionálne a medzinárodné záujmy. Autori predpokladajú, že nové arabské režimy nebudú praktikovať zaužívaný spôsob ekonomickej a finančnej pomoci zo strany Západu. Dokladajú tvrdenia odborníkov, že arabské krajiny zavedú systém plurality politických strán demokratického smeru, čo považujú za najdôležitejší krok k realizácii ďalších reforiem.
Arabskú jar hodnotia autori tejto prínosnej publikácie veľmi pozitívne a nevyjadrujú predpoklad, že by sa západné krajiny pokúšali potlačiť revolučné dianie v arabskom regióne a podporiť strany, ktoré sa svojou ideológiou blížia k tradicionalistickému mysleniu. Takáto podpora sa totiž v minulosti vo vzájomných vzťahoch uplatňovala často a výrazne.

Arabská revolúcia… a čo ďalej? – pýtajú sa autori rovnomennej knihy a pýta sa aj arabské obyvateľstvo. Oceňujem jej publikovanie v arabskom jazyku v aktuálnom čase. Autori tak ponúkajú aj  arabskému čitateľovi prognózy vychádzajúce z posúdení západných aj arabských odborníkov a nastoľujú otázky, ktoré čakajú na odpoveď. Európska reakcia prišla v podobe tejto knihy a dúfajme, že sa dočkáme aj skorej reakcie arabských odborníkov.