Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Hoci slovenský element tvorí v súčasnosti zhruba len čosi menej než 1% obyvateľstva Maďarskej republiky, otázka miery pretrvávania, transformácie, resp. vývoja jeho etnického povedomia a s ním súvisiaceho súboru javov tradičnej kultúry a každodennosti v majoritnom prostredí ostáva stále mimoriadne aktuálnou témou pre etnológov, sociológov, jazykovedcov a pod. Popri regiónoch v Maďarsku výraznejšie osídlených Slovákmi (oblasti s centrami v Békešskej Čabe či Slovenskom Komlóši), nachádzame dodnes slovenské enklávy v hraničných oblastiach Maďarska a Slovenska – najmä v Peštianskej, Novohradskej a Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe. [1]

V kontexte etnografických výskumov spôsobu života Slovákov v Maďarsku, etnologických bádaní v oblasti etnicity, či špecificky zameraných etnomuzikologických a etnochoreologických výskumov rezonujú mená viacerých bádateľov (z etnografov možno spomenúť O. Krupu či A. Divičanovú, ktorých práce patria k východiskovej literatúre). K výraznému inštitucionálnemu posilneniu terénnych výskumov, koncepčne orientovaných práve na zber rôznorodého materiálu v prostredí slovenskej národnostnej menšiny, došlo v 90. rokoch minulého storočia. V roku 1990 založil Zväz Slovákov v Maďarsku Slovenský výskumný ústav so sídlom v Békešskej Čabe. Od roku 2001 pôsobí v rámci Celoštátnej slovenskej samosprávy pod názvom Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM).
Okrem mimoriadne intenzívnej výchovno-vzdelávacej, archivačnej a popularizačnej činnosti patrí medzi jeho prioritné aktivity výskum. Osobitou formou jeho realizácie je organizovanie tzv. výskumných táborov – niekoľko dní trvajúcich výskumných pobytov zahraničných aj domácich odborníkov v jednej, vopred vybranej lokalite (spočiatku každoročne, od roku 2006 každý druhý rok). Aj zásluhou reprezentantov Dabaša (maď. Dabas), resp. jeho mestskej časti Šára (maď. Sára), sa v dňoch 26. júna – 1. 7. 2011 konal kolektívny výskumný pobyt 25 odborníkov z rôznych maďarských a slovenských vedecko-výskumných a vedecko-pedagogických inštitúcií. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre bola reprezentovaná pracovníkmi Katedry manažmentu kultúry a turizmu Filozofickej fakulty. Nebol to prvý výskumný počin v tejto mestskej časti, pôvodne samostatnej obci. Ako v úvodnom predhovore informuje A. Kováčová, riaditeľka VÚSM (str. 9 – 10), už v 80. rokoch boli v lokalite realizované dva podobné, avšak inými cieľmi motivované, etnografické zbery. Výsledky posledného letného výskumného tábora prezentuje kolektívna materiálová monografia Materiálové príspevky ku kultúre a spôsobu života v Dabaši-Šáre (Békešská Čaba, 2011)[1].

Vzhľadom na relatívne veľký počet zúčastnených odborníkov júnového tábora je aj počet jednotlivých príspevkov pomerne bohatý. Veľká variabilita charakterizuje tiež ich obsahové zameranie. Za ťažiskovú možno v tomto zmysle považovať problematiku jazyka a jeho nárečových foriem a otázky týkajúce sa formovania a vývoja etnicity v lokalite. V monografii však našli svoje miesto aj témy súvisiace s obyčajovými tradíciami, tradičnou piesňovou a tanečnou kultúrou. Všetkých 20 príspevkov je podľa obsahu rozdelených do piatich samostatných sekcií (okrem úvodných prednášok sú to časti s názvami: Z histórie obce, Jazyk a školstvo, Duchovná kultúra, Kultúrna a historická geografia). Kľúčovú časť s príspevkami završujú edičné poznámky, z pohľadu ďalšieho intenzívnejšieho výskumu veľmi užitočná bibliografia prác o Dabaši-Šáre a Peštianskej župe a v závere zoznam informátorov a zainteresovaných osôb.

Po úvodných slovách A. Kováčovej v slovenskom a maďarskom jazyku nasledujú v monografii tri Úvodné prednášky, ktoré odzneli na slávnostnom otvorení národopisného tábora. V prvej vedúca Katedry slovanskej filológie Univerzity Eötvösa Loránda, M. Žiláková útržkovito a vecne predstavuje výťah zo svojej rozsiahlejšej štúdie (2004) o lokálnom dialekte slovenských Šáranov, dokladajúc ich západoslovenský a stredoslovenský pôvod. Pre etnografický výskum zaujímavejšie premisy a závery, týkajúce sa etnického a jazykového vývoja, predstavuje na nasledujúcich dvoch stranách v samostatnej časti (možno však skôr hovoriť o akýchsi poznámkach, resp. osnove prednášky, než o odbornom článku väčšieho rozsahu). Vybrané aspekty parcelácie, foriem výmeru a územného vymedzovania intra a extravilánu obce, vychádzajúc z listín 18. a 19. storočia, predstavuje G. Kocsis, vedúci Katedry národopisu z tej istej univerzity. Úvodnú časť monografie završuje opäť A. Kováčová, tentoraz zaujímavou analýzou historických písomností „maďarského štátneho komisára pre veci Slovákov v Maďarsku“, Adolfa Pechánya, z prvej tretiny 20. storočia. Cez prizmu historických záznamov sa v príspevku (okrem všeobecnejšieho predstavenia života a úradníckej/agitačnej činnosti A. Pechánya) pokúša dešifrovať úroveň a mieru aktívneho používania slovenského jazyka v Šáre, čím dopĺňa údaje využiteľné pri dotváraní obrazu etnického vývoja medzivojnového obdobia.
Povojnové osudy Slovákov v Šáre mapuje príspevok M. Paríkovej a J. Kerekrétyovej. Ťažiskom ich skúmania bol dopad Dohody o výmene obyvateľstva z roku 1946 na zmeny v demografickej štruktúre lokality. Svoj výskum tiež zamerali na poznávanie príbuzenských a spoločenských väzieb medzi Šáranmi a obyvateľmi žijúcimi na Slovensku (konkrétne v obci Kalinkovo pri Bratislave, kde žijú reemigranti zo Šáry).
Jednu z najrozsiahlejších častí monografie tvoria príspevky venované otázkam jazyka a lokálneho nárečia. K. Balleková predstavuje citácie a krátke slovné spojenia z verbálneho prejavu obyvateľov obce s dôrazom na vybrané frazeologické jednotky, škoda že bez hlbšej analýzy. Pomerne zasvätený príspevok F. Vörösa, venovaný priezviskám slovenského pôvodu, ich vzťahu k maďarským, frekvencii rozšírenia a etymológii dopĺňa a rozširuje relatívne podrobná sonda s bohatým materiálom M. Kazíka, T. Tuškovej a A. Uhrinovej, v ktorej sa zamerali „na živé osobné mená jednotlivcov, mená rodín a mená domov“ (str. 71). Závery oboch príspevkov predstavujú solídny základ pre pokračujúci, sústredenejší výskum. Tí istí autori pokračujú analýzou hypokristík a završujú tak svoj okruh výskumných tém v lokalite. Sekciu venovanú jazyku dopĺňa v závere príspevok P. Pečeňu, v ktorom pomerne angažovane predstavuje aktuálnu situáciu v oblasti výučby slovenského jazyka v Šáre. Pri nazeraní na skúmané javy neobišiel širšie kontexty menšinového školstva v tesnej nadväznosti na otázky etnickej identity a iné, úzko súvisiace možné determinanty.
Osem príspevkov tvorí obsah druhej ťažiskovej časti materiálovej monografie venovanej duchovnej kultúre. Obsahom reflektujú výskum sociálnej kultúry, etnicity a folklórnych prejavov. Prvý tematický okruh reprezentujú diela Z. Škovierovej, A. Kováčovej a V. Sedlákovej. Materiálovo bohatý a zaujímavý príspevok Z. Škovierovej približuje vzťahy rôznych sociálnych skupín obyvateľstva najmä cez prizmu príbuzenskej, susedskej a iných foriem výpomocí. Ťažiskom výskumu A. Kováčovej v tejto sfére bádania boli rôznorodé, v príspevku kategorizované situácie spoločenského stretávania sa obyvateľov obce, čím sa čitateľovi rozširuje obraz o každodennom živote Šáranov. V. Sedláková ho ďalej dopĺňa o obradový aspekt cestou charakterizácie štruktúry a špecifík vybraných elementov rodinného a výročného cyklu. Zástupcovia Katedry manažmentu a turizmu UKF v Nitre sa venovali „svojim témam“ – otázkam akulturácie, kolektívnej pamäti a etnického vedomia obyvateľov. J. Čukan sa zameral na zaujímavý fenomén – medzilokálne kontakty a ich dopad na etnické vedomie Slovákov. Takto koncipované príspevky sú veľmi nápomocné pre pochopenie významných spoločenských procesov determinujúcich mnohé aspekty lokálnej kultúry. Výsledok širokospektrálneho výskumu vybraných akulturačných faktorov prezentuje príspevok B. Michalíka. Cestu viacúrovňového výskumu, sledujúc otázky budovania a uchovávania kolektívnej pamäti, zvolil L. Lenovský. Etnomuzikologička E. Krekovičová sa zamerala na vokálnu tradíciu, pričom svoj výskum zamerala predovšetkým na špecifický a z etnomuzikologického hľadiska pomerne špecifický žáner duchovnej piesne, vyžadujúci si osobité metódy skúmania a práce s pramenným materiálom. Pre etnomuzikológov a etnochoreológov je cenný tiež príspevok K. Királyovej, predstavujúci tanečnú kultúru. Obohacujúci a metodologicky inšpiratívny je výskumný záber a obsahová bohatosť príspevku, ktorá nezahrňuje len opis tradičných, ale aj scénických foriem tanca a s nimi súvisiacich tanečných príležitostí.

Do sféry výskumu humánnej geografie spadajú príspevky R. Kustárovej a P. Chrastinu spolu s M. Boltižiarom, ktoré súčasne uzatvárajú obsah zborníka.
Relatívne obmedzený čas, ktorý mali zúčastnení odborníci možnosť stráviť v lokalite, prirodzene neumožňoval sústredenejší výskum a hĺbkovú analýzu javov. Z tohto pohľadu vyznievali niektoré príspevky neúplne, samoúčelne. Ako však A. Kováčová podotýka hneď v úvode, autori nemali ambíciu vytvoriť súbor štúdií pre účely zostavenia všeobecnej monografie. Prvoradou úlohou bolo zozbierať za vymedzených podmienok maximum možných etnografických, sociologických a iných údajov, využiteľných pre ďalšiu bádateľskú činnosť, významne tiež dopĺňajúcich komparatívny materiál o (tradičnej) kultúre Slovákov v Maďarsku. Z tohto pohľadu možno vidieť veľké opodstatnenie podobných – materiálových – publikačných výstupov. Zborník príspevkov „ku kultúre a spôsobu života v Dabaši-Šáre“, zostavený A. Kováčovou, T. Tuškovou a A. Uhrinovou tak významne rozširuje pozoruhodný rad publikácií, ktorým Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku prispieva k bádaniu o živote Slovákov v Maďarsku. V neposlednom rade možno zmysel podobných projektov vidieť v tom, že konfrontujú odbornú činnosť a do istej miery stimulujú akademickú spoluprácu zúčastnených inštitúcií a ich zástupcov, čo je v súčasnosti nenahraditeľná, pre konštruktívne riešenie metodologických a iných otázok etnologického výskumu mimoriadne žiadúce.

Poznámky:
[1] Mesto Dabaš s mestskou časťou Šára sa nachádza približne 40 km juhovýchodne od Budapešti (v Peštianskej župe). Šára bola pôvodne samostatnou osadou, k Dabašu bola spolu s Ďónom pripojená v roku 1966. Pomer počtu ich obyvateľov sa podľa sčítania v roku 2001 pohyboval v pomere 11800 v ostatných častiach Dabaša ku 4000 obyvateľom Šáry. K slovenskej národnosti sa vo výskumnej lokalite prihlásilo 299 osôb, po slovensky hovorilo 820 osôb (Kazík – Tušková – Uhrinová, s. 98). V súčasnosti je tento pomer upravený v prospech počtu Šáranov. Slovenskí kolonisti oblasť dosídlili po ústupe Turkov v 17. storočí. Pochádzali najmä z južných oblastí stredného a zo západného Slovenska. V lokalite vysoko prevažuje katolícke vierovyznanie.