Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Namiesto úvodu. Keď som na konferencii stál pred mikrofónom a predstavoval svoj príspevok, 80 ročný Ondrej Krupa sedel v prvom rade, aby dobre počul a videl. Sedel tam od začiatku až do konca, pozorne si vypočul všetky príhovory a referáty. Kdesi v zákutiach mojej mysle sa vynorili myšlienky, či skôr otázky, či aj ja budem v jeho veku taký vitálny a či aj za mnou bude toľko urobenej roboty. Pocítil som k nemu bázeň a úctu, v podstate ako vždy, keď som sa ocitol v jeho blízkosti. Pritom sa jednalo o človeka, ktorý si pozornosť nikdy nevyžadoval, ale vždy ju mal. Hovoril pomerne málo, nepatril k tým, čo sa radi počúvajú, ale keď niečo povedal, bolo to relevantné. Vtedy by mi ani nenapadlo, že pri vydaní tejto práce tu už nebude osobne, ale len prostredníctvom svojho diela.

Vedecký zborník je ďalším z dielne Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Je originálny svojím obsahom a neopakovateľný práve tým, že je venovaný jubileu a osobnosti Ondreja Krupu. Úvodná zdravica preto nie je žiadnym prekvapením. Kto iný by ju mal napísať, ak nie Juraj Dolnozemský. Nasleduje biografia a kompletná bibliografia Ondreja Krupu za roky 1954-2015. Ukazuje, čo dokáže jeden človek urobiť za 60 rokov tvorivej práce. Nasledovné príspevky sú štruktúrované do štyroch tematických okruhov: Úvodné prednášky, Kultúra a jazyk, Tradície a pamäť, Z terénnych výskumov vo Veňarci.

Úvodné prednášky A. Kováčovej, A. Divičanovej, J. Botíka, M. Paríkovej a S. Bodóa predstavujú Krupu ako človeka, bádateľa, približujú jeho vedecko-výskumnú a organizačnú činnosť, rozvetvené bádateľské aktivity a prínos jeho práce. Za pozoruhodnú považujem Botíkovu štúdiu – metodologickú charakteristiku diela Ondreja Krupu. Ján Botík o sebe vtipne tvrdí, že sa nepasuje za žiadneho veľkého vedca, že on je len taký „čipkovaný etnograf“. My všetci vieme, že to nie je pravda. Podobne aj Ondrej Krupa nebol len zberateľom, ako sa o ňom najčastejšie hovorilo, ale vedcom s premysleným metodologickým aparátom, prepracovanou analytickou štruktúrou a s adekvátnou vedeckou interpretáciou. Informácie v príspevkoch sú precízne, podrobné a vzhľadom na vzťah autorov príspevkov ku Krupovi aj „z prvej ruky“.

Sekcia Kultúra a jazyk začína prehľadom bádaní a publikácií o výročných obyčajach na Slovensku po roku 1989. Z. Beňušková v nej dokazuje, že to, čomu sa vo veľkej miere dlhodobo venoval aj Krupa, je dodnes aktuálnou témou nielen vo vedeckej obci, ale aj vo verejnej a mediálnej sfére. Folkloristika a etnológia nie sú len historickými vedami o niečom, čo tu bolo a už nie je, ako by sa mnohým mohlo zdať. Sú modernými disciplínami, prostredníctvom ktorých možno zachytiť a skúmať dôležité súčasné kultúrno-spoločenské javy, týkajúce sa každého z nás. E. Krekovičová vo svojom príspevku konfrontuje územie Slovenska a Maďarska prostredníctvom muzikologickej analýzy a genézy slovenskej ľudovej piesne. Opiera sa pritom a poukazuje aj na výsledky bádania Ondreja Krupu. A. Kováčová sa zameriava na výskum hudobného kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku, ktorý približuje v historickom kontexte prostredníctvom prác zberateľov, folkloristov a hudobných vedcov. M. Sklabinská ponúka prehľad a analýzu hudobno-teoretických prác etnomuzikológa Martina Kmeťa, zameraných na vojvodinských Slovákov. M. Žiláková prináša fundovaný exkurz do foriem jestvovania slovenského jazyka prostredníctvom pamiatok ľudovej religiozity. Nasleduje príspevok o jazykových osobitostiach enklávnej slovenčiny, ktoré K. Balleková okrem iného odhaľuje aj analýzou rozprávok, zaznamenaných a uverejnených O. Krupom (Rozprávky ňaničky Žofky (1984)). Sekciu uzatvára Tuškovej príspevok o používaní slovenského jazyka v rozličných komunikačných sférach a situáciách v Maďarsku. Je výsledkom jej výskumu v prostredí poslucháčov slovakistiky na viacerých vysokoškolských pracoviskách v Maďarsku. Takéto výskumy sa dnes realizujú vo zvýšenej miere, čo potvrdzuje ich efektivitu a reprezentuje aktuálne výskumné trendy.

V ďalšej časti zborníka – Tradícia a pamäť – M. Kmeť približuje prejavy duchovnej a sociálnej kultúry dolnozemských Slovákov v medzivojnovom období prostredníctvom súdobej tlače. Predstavuje významné slovenské periodiká v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku, ich genézu, poslanie a vplyv na formovanie slovenských dolnozemských minorít. D. Anoca poukazuje na prvky ľudovej kultúry v literatúre Slovákov v Rumunsku ako na prostriedok realizácie literárneho diela. Slovenské reálie v dielach totiž nie sú prítomné náhodne, alebo podvedome, práve naopak. Autorka ich analyzuje v konkrétnych dielach s akcentom na ich funkcie (estetická, symbolická, emocionálna, etnoidentifikačná, etnopsychologická a pod.). Hodoličovej príspevok o slovenských ženách vo Vojvodine čitateľovi predstavuje metódu oral history na príklade publikácie „Slovenky – životné príbehy Sloveniek vo Vojvodine“. Príspevok sa venuje okolnostiam vzniku tejto publikácie, kritériám výberu informátoriek, výskumným témam aj kľúčovým zisteniam. K. Maruzsová Šebová sa zameriava na tradície kulinárnej kultúry v románoch Pála Závadu prostredníctvom klobásy ako literárneho motívu. I keď Závada vo svojich dielach dáva široký priestor aj iným tradičným jedlám, ako píše Šebová, uprednostňuje „makovie medovie haluške“ a klobásu. Príspevky Anocy a Maruzsovej Šebovej vzbudzujú úvahy nad tým, aká dôležitá môže byť jedna etnokultúrna reália v literárnom diele a aké rozmanité témy sa prostredníctvom nej dajú uchopiť, alebo vyjadriť. Základné demografické súvislosti slovenských dolnozemských obcí v Maďarsku v 19. storočí prinášajú J. Majo a D. Kusendová. Poukazujú na význam populačnej sily a dynamiku rastu generácií Slovákov v období 18. – 19. storočia. Údaje sú precízne, na základe spracovania historických cirkevných schematizmov. R. Kustár nám prináša zaujímavý a hodnotný, náhodne objavený historický materiál „Protocoll“ obce Eďház. Vo svojom príspevku interpretuje údaje z tohto materiálu, pričom sa zameriava na obdobie rokov 1822-1835. Ukazuje, že takýto dokument poskytuje informácie, ktoré môžu mimoriadne zvýšiť plasticitu obrazu života ľudí v minulosti, v tomto prípade v Eďháze. Z. Škovierová sa venuje dobrovoľníckym aktivitám Slovákov v Maďarsku v ostatných 70 rokoch na základe poznatkov z terénnych výskumov a štúdia archívnych dokumentov. Prechádza od tradičných k novým formám výpomoci, aktivít, združovania sa, ale stále viazaných na lokálnu komunitu. Okrem toho sa venuje aj súčasným regionálnym inštitúciám a fenoménu cezhraničnej spolupráce. A. Uhrinová predstavuje jazykovú autobiografiu ako efektívnu metódu výskumu slovenských dolnozemských komunít. Najprv tak robí na príklade diela Ondreja Krupu, potom nasleduje metodologicky prepracovaný materiál z výskumu v obci Veňarec so zaujímavými prílohami.

Zborník tak voľne prechádza do svojej štvrtej časti – Z terénnych výskumov vo Veňarci. Úvodná štúdia O. Krupu sa zameriava na zmeny vo zvykoch a poverách vo Veňarci v medzigeneračných súvislostiach. Autor porovnáva existujúci publikovaný materiál vo viacerých časových rovinách, ktorý približuje prostredníctvom terénneho výskumu realizovaného v roku 2013. Odhaľuje sa tak generačná dynamika týchto premien. L. Lenovský sa vo Veňarci zaoberal najrozmanitejšími faktormi formovania identity. Poukazuje na fakt, že získanie odpovede na otázku: „Kto sú Veňarčania?“ podmieňuje výskum nielen ich etnickej, ale aj socioprofesijnej, náboženskej, kultúrnej a lokálnej identity. Michalíkov príspevok analyzuje determinanty akulturácie Slovákov vo Veňarci, pričom identifikuje konkrétne faktory, ktoré modelujú tento etnokultúrny proces a vysvetľujú súčasný stav komunity. J. Čukan a M. Kurpaš v prvej časti príspevku predstavujú rozmanité špecifiká kultúry vo Veňarci a faktory ich formovania. V druhej časti sa zameriavajú na jedno z nich – tradičnú architektúru, resp. súčasný stav prvkov tradičnej architektúry, vrátane stavebných techník a zachovanej terminológie. I. Valentová prináša podrobný zoznam priezvisk Veňarčanov s vysvetlením ich významu a pôvodu. M. Kazík túto tému rozširuje o živé (neúradné) mená, ktoré v teréne zozbieral, fundovane analyzoval a interpretoval. Súčasnú slovenskú jazykovú situáciu vo Veňarci približuje R. Ondrejková prostredníctvom analýzy lokálnej slovenčiny, príležitostí jej používania a komunikačných zručností Veňarčanov.

Obrazová príloha v závere zborníka dokumentuje priebeh konferencie a terénneho výskumu vo Veňarci. Ukazuje nielen kolegov a spolupracovníkov, ale aj priateľov. Oceňujem, že editorky zborníka rešpektovali duplicitu niektorých údajov o výskumnej lokalite, ktoré ponechali vo viacerých príspevkoch, aby zachovali ich celistvosť. Podľa možností rešpektovali aj jazyk a vlastný spôsob vyjadrovania každého z autorov. Takisto rešpektovali aj isté nejednotnosti formálnej úpravy niektorých príspevkov, spôsobené rozdielnymi požiadavkami disciplín, v rámci ktorých jednotliví autori pôsobia.

Na záver možno konštatovať, že: 1. zborník je nepochybne je ďalším kvalitným vedeckým materiálom k štúdiu kultúry Slovákov v Maďarsku. 2. Je určený pre vedcov, ale použiteľný aj ako edukačný materiál pre študentov zo študijných odborov zameraných na človeka, kultúru, spoločnosť, či minoritnú problematiku. 3. Je aktuálny – prináša pohľad na súčasné trendy kultúrno-spoločenského výskumu s akcentom na Slovákov v Maďarsku. Obsahuje informácie, ktoré vytvárajú ich súčasný obraz a vysvetľujú súčasný stav, pozíciu a čiastočne i perspektívy. V prípade, že sa príspevok týka minulosti, tá je interpretovaná moderným historiografickým aparátom. 4. Zborník je zároveň dôstojnou spomienkou na jedného človeka, bádateľa, kolegu a pre mnohých aj priateľa.