Láska na dobových fotografiách v kulturologickom kontexte (príklad slovinských a slovenských svadobných fotografií z 20. až 60. rokov 20. storočia)
Úvod. Napriek súčasnému presýteniu trhu fotografiami je dôležité neustále sa vracať k dobovým, historickým fotografiám, ktoré slúžia ako výskumný ma- teriál pre bádateľov a sú nositeľom cenných informácii o minulosti. Cieľom príspevku je analyzovať historické svadobné fotografie z prostredia Slovenska a Slovinska a zistiť, či existujú rozdiely v spôsobe fotografickej dokumentácie svadby ako udalosti vo vybraných krajinách. Zachytenie svadby na fotografi- ách sa postupne menilo, čo bolo spôsobené najmä technickým vývojom foto- aparátov, vylepšovaním fotoateliérov, ale aj zahraničným vplyvom a trendmi.
Hlavným predmetom skúmania sú portrétové fotografie mladomanželov a skupinové fotografie svadobčanov. Fotografie pochádzajú z rôzneho geogra- fického, sociálneho a etnokultúrneho prostredia. Analýze bolo podrobených 23 fotografií z obdobia 20. až 60. rokov 20. storočia. Fotografie pochádzajú z mestského a vidieckeho prostredia z rôznych oblastí Slovenska a Slovin- ska. Slovinské fotografie boli získané zo zbierkových fondov múzeí a online digitalizovaného fotografického fondu. Slovenské fotografie sme získavali prevažne z rodinných albumov respondentov, rovnako ako zo zbierkových fondov kultúrnych inštitúcií. Slovinské prostredie pre výskum fotografií bolo vybrané náhodne a poskytlo nám zaujímavý pohľad pre porovnanie s foto- grafickým kultúrnym dedičstvom Slovenska.
Fotografia ako dokument. Vidieť seba samého zvečneného na fotografii je pomerne mladý jav. Hoci o zachytenie ľudskej podoby na plátno sa snažili portrétisti, namaľovaný obraz nedokázal reálne zachytiť skutočnosť. Portréty a kresby boli obmedzené a určené najmä na preukázanie spoločenského a majetkového statusu vlastníka (Barthes 2005).
Fotografia je jedným z najlepších nástrojov, ako dokumentovať a zacho- vať minulosť tak, aby mohla slúžiť ako zdroj informácií pre budúce generá- cie. Neodmysliteľne sa tak stala súčasťou mnohých vedných disciplín. Keďže náš kognitívny systém je výrazne spojený so zrakovými vnemami, obrazová dokumentácia predstavuje pravdepodobne najdôležitejší prostriedok pre po- chopenie a zorientovanie sa v dokumentovaných javoch (Frouz – Králik 2015). Fotografia je vždy nositeľom určitého posolstva. Pozorovatelia pri skúmaní diela hľadajú odpovede na mnohé otázky: „Prečo sa nachádzajú na fotografii tieto objekty? Aký majú súvis? Čím ma fotografia zaujala?“.
Na prácu s fotografiami sú vždy potrebné tri zložky – autor fotografie, objekt na fotografii ako nositeľ myšlienky a pozorovateľ/bádateľ (Kosaj – Mruškovič 2013).
Význam fotografie v rodine. Fotografia dokumentuje spôsob života, spoločenské pomery, významné rodinné udalosti, hospodárske činnosti, zachytáva obyčajové tradície a poskytuje etnologické poznatky napríklad o odievaní alebo spôsobe úpravy vlasov. Okrem individuálnych portrétov mali ľudia potrebu zaznamenávať tiež obrady ako krst, narodeniny, 1. sv. pri- jímanie, birmovku, maturitu, svadbu alebo pohreb. Ďalšie príležitosti, kedy sa ľudia fotografovali, boli púte, sviatky alebo cesty (Sosič 2001: 77-93).
Významnou súčasťou fotografického umenia sú aj fotografie v exteriéri. V exteriéri zhotovovali fotografi napr. skupinové portréty rodín, fotografo- vali skupiny spolupracovníkov pri práci alebo pred budovami zamestnania (napríklad skupiny pracovníkov v lome, skupinové portréty kaderníkov pred kaderníctvom) (Vončina 2014).
Informácie získané prostredníctvom fotografií sú nezameniteľnými fak- tami, ktoré slúžia ako náhľad na život „ktorý si nepamätáme“ a chceme ho spoznať. Je však dôležité si uvedomiť, že dokumentárna fotografia nie je len nositeľom faktov samotných a neprináša len vedecké poznatky, ale je zároveň aj nenahraditeľným sprostredkovateľom emócií. Pri pohľade na rodinnú fo- tografiu je pre rodinného príslušníka a častokrát aj pre nezainteresovaného pozorovateľa silnejšia a podstatnejšia emócia, ktorá z fotografie vychádza, než jej vedecký napr. etnologický kontext.
Väčšina dobových rodinných fotografií zachytáva pozitívne emócie ako je radosť, spokojnosť a hrdosť. Sú to fotografie, ktoré mali prezentovať rodiny, ich rodinné zázemie a majetok a následne mali byť uložené do fotoalbumov alebo vyvesené na stenách. Ľudia chceli, aby fotografia zachytila niečo, čím sa môžu potešiť a pochváliť. Napr. matky s deťmi na fotografiách vyzerajú spokojne, aby si zachovali príjemnú spomienku. Na mnohých fotografiách badať tiež sociálny status ľudí. Ide najmä o fotografie, ktoré dokumentujú osobné vlastníctvo: auto, dom, odev, kone… Emócia smútku sa objavuje pre- dovšetkým pri fotografiách znázorňujúcich pohreb rodinných príslušníkov. Cit a puto k objektom na fotografii robí z fotografie jeden z najcennejších predmetov v domácnostiach. M. Sandbye (2014) sa svojej štúdii v tejto súvis- losti odvoláva na viaceré všeobecne známe príbehy o ľuďoch, ktorí zachránili rodinný fotoalbum ako najcennejší objekt, keď unikali z horiaceho domu. Rodinné fotografie predstavujú pre majiteľa „niečo emocionálne“, bez ohľadu na to, čo skutočne zobrazujú, či už ide o inscenované rituálne udalosti, alebo snímky každodenného života.
Svadobné fotografie z 20. rokov 20. storočia. Fotografovanie na začiatku 20. storočia bolo najmä privilégiom mešťanov. Fotografovanie vo fotoatelié- roch sa tešilo veľkej obľube u ľudí či už išlo o rodinné fotografie rodičov s deť- mi, fotografie jednotlivcov, alebo svadobné fotografie. Svadobné fotografie sa fotili vo forme portrétov a skupinových fotografií, ktoré zachytávali mlado- manželov s rodinnými príslušníkmi.
Portrétové fotografie mladomanželov. V skúmaných svadobných portré- toch z 20. rokov 20. storočia na Slovensku aj v Slovinsku je viditeľný podobný fotografický štýl. Portrétové fotografie (fotografia č. 1 a 2) sú nápadne podob- né. Nevesty stoja po pravom boku ženíchov a držia bohatú svadobnú kyticu. Osoby na fotografiách výrazne neprejavujú vzájomné city držaním rúk či bozkom, ale len prirodzene stoja pri sebe. Výrazy citu medzi mladomanželmi sú badateľné na fotografii č. 1, na ktorej ženích jemne nakláňa hlavu k neveste. Je náročné na základe historických fotografií usúdiť, či sú city mladomanže- lov úprimné, keďže v minulosti boli sobáše často vopred dohodnuté rodičmi. Páry hľadia priamo do objektívu fotoaparátu a rovnakým smerom, akoby chceli zdôrazniť, že hľadia do spoločnej budúcnosti. Osoby však pôsobia bez výrazu šťastia a strnulo, na čo mohla mať vplyv vtedajšia foto-technika, pretože vytvorenie jednej snímky trvalo niekoľko sekúnd a fotografovaní si museli po celý čas udržať rovnaký výraz na tvári. V prípade pohnutia hlavou by výsledok na fotografii bol rozmazaný.
Kytice neviest sa líšili v materiáli, z ktorého pozostávali. V Slovinsku sa v zime vyrábali kytice zo suchých kvetov alebo z voskovaného krepového papiera. Od jari do jesene boli súčasťou kytíc aj živé kvety. Svadobné kytice pozostávali najmä zo špargle, rozmarínu a bielych karafiátov (Jazbec – Počkar 2006). Tieto kvety boli nedostatkovým tovarom v mnohých oblastiach Slo- vinska, preto boli kupované vo väčších mestách napr. v Záhrebe. Dôvodom vyrábania umelých kvetov z papiera bol nedostatok živých kvetov v zimných mesiacoch, teda v období, kedy mali mladé dievčatá menej pracovných po- vinností a mali viac času na vydaj (Podlogar 2015). Svadobné čelenky na hla- ve boli rovnako tvorené špeciálnou technikou z papiera. Kytice a čelenky slo- venských neviest pozostávali väčšinou z čerstvých kvetín, nikdy nie z papiera. Portrétové fotografie slovenských aj slovinských mladomanželov boli fo- tografované v ateliéri alebo v exteriéri domáceho prostredia napr. na dvoroch a záhradách (fotografia č.2). Mnohé fotoateliéry v 20. rokoch boli vybavené len jednoducho. Ako pozadie v nich často slúžila dekoračná stena bez vý- raznej maľby. Na fotografiách sa neobjavovali žiadne dekoračné predmety
(fotografia č. 1).
V domácnostiach v oboch krajinách bolo zvykom vešať svadobné portréty zarámované v oválnych rámoch nad manželskú posteľ, kde ostávali zavesené po celý život manželov. Zvyk vešania svadobných portrétov nad posteľou sa postupne začal vytrácať v 50. rokoch.
Skupinové fotografie vo fotoateliéroch. Na začiatku 20. stor. sa vo foto- ateliéroch fotografovali najmä mešťania a osoby s významným postavením. Na fotografii č. 3 sú dve ženy oblečené v rovnakých svadobných šatách. V Slo- vinsku mala byť nevesta podľa starej tradície chránená pred zlom tým, že družička mala oblečené rovnaké svadobné šaty. To malo zlých duchov zmiasť, aby nevestu nespoznali (Podlogar 2015). Hoci sa táto tradícia na Slovensku nepraktizovala, rovnako sú známe aj slovenské svadobné fotografie s viace- rými nevestami na jednej snímke (fotografia č. 4). V tomto prípade sa však nejedná o ochranu nevesty pred zlými silami. Ide o dvojité svadby, kedy sa ženili či vydávali naraz rodinní príslušníci (sestry, bratia..) alebo ľudia v pria- teľskom zväzku (susedia, kamaráti).
Na fotografii č. 3 zo slovinského Trzínu majú nevesta a družička oblečené dlhšie tmavé svadobné šaty s bielym golierom a na hlave majú venček z papie- rových kvetov. Slovinské nevesty nemohli mať oblečené biele svadobné šaty, pokiaľ nevstupovali do manželstva ako panny. Biela farba šiat bola určená pre mladé nevesty, staršie ženy sa vydávali v šatách tmavších farieb (modrá, sivá, čierna) (Podlogar 2015). Slovenské nevesty (fotografia č. 4) majú oblečené biele dlhšie voľné šaty. Všetky držia kytice zo živých kvetov. Podľa výpovedí slovenských respondentov, od ktorých sme fotografie získali, si nevesty oblie- kali biele šaty bez ohľadu na to, či vstupovali do manželstva ako panny alebo nie.
Obe fotografie sú nafotené vo fotoateliéroch s ilustrovaným pozadím. Fotoateliér na fotografii č. 3 disponoval aj stolíkom, ktorý slúžil ako centrálny bod, okolo ktorého sú svadobčania rozmiestnení. Na fotografii č. 4 sú ľudia umiestnení v dvojrade. Fotografovanie v ateliéri sa podriaďovalo určitému poriadku, ako a kde sa mali ľudia postaviť. V ateliéri boli väčšinou prichysta- né 2-4 stoličky, na jednej z nich sedela vždy nevesta. Okolo nej sa sústredili blízke osoby. Nie vždy vedľa nevesty sedel ženích. V niektorých prípadoch stál vzadu za nevestou. Ľudia na fotografii stáli vždy tak, aby bolo na prvý po- hľad vidieť, kto tvorí pár. Na fotografii č. 4 prejavujú páry svoje city dotykom (muž naľavo zľahka objíma ženu po svojom boku) alebo telesnou blízkosťou (nevesta a ženích v strede majú k sebe naklonené tváre). Pohľady jednotlivých ľudí smerujú rôzne, nie všetci sa pozerajú dopredu. Podľa slovinského foto- grafa Tadeja Baškovča, ktorý pôsobil v Brežiciach v rokoch 1939 – 1960, bolo rôzne smerovanie pohľadov fotografovaných ľudí zámerom fotografa.
Na slovinských svadobných fotografiách z tohto obdobia sa objavovali aj muzikanti s hudobnými nástrojmi, najčastejšie s harmonikou. Muzikant má prsty často pripravené na harmonike, akoby práve hral, čím sa snaží navodiť slávnostnú atmosféru. Na slovenských fotografiách sa muzikanti objavujú len zriedka.
Svadobné fotografie 30. – 40. rokov 20. storočia. V rodinách z urbánne- ho prostredia sa v tomto období objavuje predovšetkým fotenie svadobčanov v ateliéroch kvôli umeleckejšiemu a profesionálnejšiemu vzhľadu fotografií. Na vidieku sa ľudia fotili najmä v exteriéri domáceho prostredia, najčastejšie pred domom a v záhradách. Fotografie sa nerobili v priestoroch domu sva- dobčanov. Zachytenie svadobčanov v priestoroch kostola alebo pred kosto- lom nebolo veľmi časté.
Fotoateliéry boli kapacitne obmedzené, preto sú na fotografiách fotení len mladomanželia alebo malá skupina osôb. Vidiecke skupinové svadobné fotografie zachytávajú celé rodiny a známych a je bežné na slovenských aj slovinských fotografiách vidieť 30 – 40 ľudí všetkých generácii od najmenších detí, ktoré stoja vpredu, po starých rodičov.
Svadobné fotografie z vidieckeho prostredia. Slováci a Slovinci žijúci a pracujúci na vidieku si nerobili svoje svadobné fotografie vo fotoateliéroch, naopak, fotografi z mesta prichádzali za zákazníkmi na vidiek. Návšteva foto- ateliéru v meste predstavovala pre sedliakov stratu času a komplikácie spojené s prevozom celej rodiny do mesta. Na fotografii č. 5 sú zobrazení svadobčania z chudobnejšej slovinskej rodiny. Bosé deti a odev naznačujú skromné pome- ry. Nevesta v jednoduchých bielych šatách dokonca nemá kyticu.
Okrem portrétových fotografií nevesty a ženícha boli v tomto období v obľube aj celorodinné fotografie. Ľudia sú pri fotografovaní usadení v ra- doch, pričom aj na Slovensku aj v Slovinsku bolo zaužívané, že nevesta so ženíchom sedeli v prvom rade. Pri fotografovaní mnohopočetnej rodiny (fotografia č. 5 a 6) sedeli ľudia v prvom rade na lavičke alebo na stoličkách, osoby v druhej rade stáli a osoby v tretej rade stáli na vyvýšenej ploche. V niektorých prípadoch sedeli na stoličkách len mladomanželia (fotografia č. 9). Deti väčšinou nesedia rodičom na kolenách, ani ich rodičia nedržia na rukách, ako na mnohých iných rodinných fotografiách, kedy sa rodičia chvália svojim potomstvom. Na skúmaných svadobných fotografiách deti roztrúsene postávajú po bokoch lavíc, na ktorých sedia svadobčania, alebo sedia v skupinke na zemi pred mladomanželmi.
V porovnaní so slovenskými fotografiami je pre slovinské skupinové svadobné fotografie opäť typická prítomnosť muzikantov s harmonikou (fotografia č. 5 a 6). V mnohých prípadoch mali svoje miesto úplne vpredu, dokonca boli pre fotografovanie umiestnení pred nevestou a ženíchom. Mu- zikanti sedeli alebo podopretí ležali a ruky mali pripravené na roztiahnutej harmonike a naznačovali skutočné hranie. Niektorí zo svadobčanov držia v rukách koláče a poháre s vínom. Takáto štylizácia mala zrejme poukazovať na honosnosť a zábavu danej udalosti (fotografia č. 7).
Svadobné fotografie zo Slovenska v 30. a 40. rokoch nezobrazovali niko- ho iného okrem mladomanželov a ich rodinných príslušníkov či najbližších priateľov. Slovenské fotografie pôsobia oproti slovinským fotografiám strnu- lo. Na fotografii č. 8 družice sedia s rukami položenými na kolenách. Len na jednej zo skúmaných slovenských fotografií (fotografia č. 9) je zrejmá aktivita svadobčanov. Je ňou napr. držanie poháru s vínom alebo zobrazenie hudobných nástrojov. Tieto zobrazenia sú typické skôr pre Slovinské svadby, objavujú sa na väčšine slovinských skupinových svadobných fotografií.
Pokiaľ sa skupinové svadobné fotografie fotili v domácom prostredí, na Slovensku aj v Slovinsku bolo zaužívané, že boli štylizované pred väč- šou plochou napr. pred stenou domu (fotografia č. 5), veľkými drevenými dverami (fotografia č. 8) alebo špeciálne natiahnutou plachtou, či plátnom, ktoré zakrývali pozadie a vytvárali vhodný a nerušivý priestor pre fotografiu (fotografia č. 6).
V 30. až 50. rokoch slovenské nevesty na vidieku fotili predovšetkým v kroji (fotografia č. 10).
Svadobné fotografie z mestského prostredia. Slovenské aj slovinské mestské svadobné fotografie z 30. až 40. rokov boli zhotovované predovšetkým vo fotoateliéroch. Fotografie oboch krajín mali podobný koncept, svadobčania boli fotení v podobných priestorových dispozíciách (fotografia č. 11 a 12). Nevesty v dlhých šatách stoja obyčajne po pravej strane ženíchov, svadobča- nia sú zobrazovaní pred prepracovanými nástennými maľbami a kulisami, akými sú závesy, kvety vo vázach či kreslá, ktorými fotoateliéry disponujú. Tieto kulisy vytvárajú ilúziu reálneho sveta v pozadí.
Slovinská nevesta (fotografia č. 11) má oblečené tmavé šaty. V medzivoj- novom období v mnohým oblastiach Slovinska, ale najmä v Posáví ľudia veri- li, že keby sa nevesta vydávala v červených šatách, ako manželka by veľa pla- kala. Verili tiež, že modrá farba šiat by im priniesla nehodu alebo by čoskoro ovdovela. Preto boli nevesty zvyčajne oblečené v tmavších, napríklad sivých a čiernych šatách (Podlogar 2015). V slovenskej svadobnej móde neviest nahradili šaty s korzetmi kratšie, voľné šaty. Ženy volili krátke, chlapčenské účesy a vlasy si zdobili čelenkou v podobe jemného kvetinového venčeka. V niektorých prípadoch sa nevesty vydávali v civilnejších šatách alebo volili kostým s klobúkom hneď na prvom sobáši(Jurčová 2006).
Svadobné fotografie 50. rokov 20. storočia. Zmeny vo fotografovaní svadieb tohto obdobia nastali v samotnej kompozícii a v redukcii počtu foto- grafovaných osôb. Na Slovensku sa stalo populárnym fotografovanie mlado- manželov samostatne s družbami alebo len s družičkami. Mladomanželia sa už nachádzajú v strede a ostatní stoja okolo mladého páru v polkruhu (fotografia č. 13 a 14). Na fotografiách z obdobia 50. rokov sú už výraznejšie prejavy emó- cii, mimiky a gest. Vzorka skúmaných fotografií zo Slovinska z tohto obdobia neobsahovala fotografie zachytávajúce mladomanželov zvlášť s družbami ale- bo družičkami. Zo skúmaných fotografií je však zrejmé, že svadby v 50. rokoch boli v Slovinsku často dvojité, pričom stále boli populárne skupinové fotografie. Na jednotlivých fotografiách sa už neobjavujú rodičia mladomanželov ani iní starší členovia rodiny, snímky zachytávajú mladomanželov len v spoločnosti rovesníkov. Nevesty na fotografii zo slovinského prostredia (fotografia č. 13) majú oblečené tmavé kostýmové šaty a čierne kabelky.
Svadobné fotografie 60. rokov 20. storočia. Technický rozvoj fotoapará- tov, ktoré dokázali zachytiť ľudí v pohybe, dostupnosť a lacnejšia cena fotogra- fických služieb oproti minulým rokom umožnila na Slovensku aj v Slovinsku vytváranie väčšieho počtu záberov konkrétnych činností zo svadby. Fotila sa už napríklad výmena svadobných obrúčok alebo svadobná hostina (foto- grafia č. 16 a 17). Hlavne v materiáloch zo slovinského prostredia sú známe nielen fotografie zhotovované vo fotoateliéroch ale i exteriérové fotografie z dvorov alebo záhrad (objavujú sa už od 30. rokov 20. stor.). Svadobčania sa fotografovali tiež cestou na svadbu v dopravných prostriedkoch (zábery s vy- zdobeným kočom, motorovým vozidlom). Fotografovanie pri motorových vozidlách malo za cieľ zdôrazniť sociálny status.
Fotografie osláv 50. výročia sobáša – zlatá svadba. Na Slovensku aj v Slovinsku bolo v obľube fotograficky zachytiť aj výročie zlatej svadby. Výro- čie sa zväčša fotografovalo v domácom prostredí, najčastejšie v záhrade pred domom. Objektom fotografovania sa stali samotné oslavujúce manželské páry ale aj celé rodiny.
Ženy na fotografiách v slovenskom aj slovinskom prostredí si pre túto príležitosť ako odev volili najmä čierne šaty a kabátiky, muži sú odetí v čiernych sakách a nohaviciach. Fotografie pôsobia viac smútočne než slávnostne. Osoby na fotografii nafotenej v Martine (fotografia č. 23) sú rozmiestnené v trojrade. Oslavujúci pár sedí pravdepodobne v strede v pr- vom rade, je to však ťažké určiť, keďže manželia na fotografii neprejavujú k sebe žiadnu náklonnosť. Pred manželským párom je postavená veľká kytica z kvetov. Typickým prvkom pri oslavách výročia zlatej svadby v Slovinsku boli železné (niekde drevené) kríže, ktoré manžel aj manželka držali v ruke (fotografia č. 22).
Záver. Príspevok sa zaoberá analýzou slovenských a slovinských svadob- ných fotografií v období od 20. rokov do 60. rokov 20. storočia. Fotografie zís- kané z fondov múzeí, rodinných súkromných zbierok a online archívov nám poskytli údaje o spôsobe dokumentovania svadby vo vybraných krajinách ako aj poznatky o svadobných odevoch a doplnkoch nosených v jednotlivých obdobiach.
Napriek rozličnému kultúrnemu pozadiu vybraných krajín môžeme kon- štatovať, že historické svadobné fotografie Slovenska a Slovinska podliehajú podobnému kontextu a spôsob zachytenia svadby v rôznych časových ob- dobiach od roku 1920 do 1970 bol takmer rovnaký. Koncept fotografií sa líši najmä v atmosfére vychádzajúcej z fotografií. Príkladom toho sú uvoľnenejšie prejavy svadobčanov na fotografiách zo Slovinska. Dobové svadobné foto- grafie poskytujú v súčasnosti cenné informácie pre bádateľov a sú nositeľmi emócii a nenahraditeľnej hodnoty pre ich majiteľov. Okrem opisu samotných fotografií pojednávajúcom prevažne o tom, čo sa na fotografiách nachádza, ako sú ľudia na fotografiách oblečení a aká je kompozícia fotografie, išlo v prí- spevku čiastočne o vlastné subjektívne zhodnotenie fotografii vychádzajúce z emócii a atmosféry zachytenej na fotografiách.
Literatúra a pramene:
BARTHES, R. Svĕtlá komora. Praha: Fra, 2005.
FROUZ, M. – KRÁLIK, M. 2015. Fotografie v biologické antropologii. Brno: Masarykova univerzita, 2015.
JAZBEC, M. – POČKAR I. Pohanca: Časi na vasi. Ljubljana: Programski svet, 2006. JURČOVÁ, S. Novinky z radnice – Život a kultúra Trnavy. 2006. [online] (cit. 01-04-2019)
Dostupné na: https://nzr.trnava.sk/?q=node/1977.
KASAJ, I. – MRUŠKOVIČ, K. Správa o stave mladej fotografie. Bratislava: Provocation Bureau. s.r.o., 2013.
PODLOGAR, A. Nedolžna belina – Barve nevestinich oblačil. 2015. [online] (cit. 03-02-2019) Dostupné na: https://lnk.sk/ksL3.
SANDBYE, M. Looking at the family photo album: a resumed theoretical discussion of why and how. 2014, [online] (cit. 25-02-2019) Dostupné na: https://www.tandfonline.com/doi/ pdf/10.3402/jac.v6.25419.
SOSIČ, B. Familienfotos als Quelle für weitere ethnologische Forschung. In Beitl, K. – Plöckinger, V. (eds.)
Forschungsfeld Familienfotografie, Viedeň: Ethnographischen Museum Schloss Kittsee, 2001, s.
77-82. VONČINA, D. Fotografi družine Bavec. Ljubljana: Orbis, 2014.