Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Náhodné, zriedkavejšie alebo pravidelné stretnutia príslušníkov rôznych lokálnych spoločenstiev/kultúr sú významnou zložkou spoločenského života. Často súvisia, alebo sa dokonca prelínajú s neformálnymi aj inštitucionalizovanými vzťahmi rodinnými, príbuzenskými, susedskými, profesijnými, spolkovými, konfesionálnymi, či etnickými. Prebiehajú na úrovni jednotlivcov ako ich osobných záujmov a aktivít, týkajú sa individualít ako členov skupín, alebo sú súčasťou širších spoločenských/skupinových kontaktov. Predstavujú rozsiahly kontextuálny rozmer sociálny, ekonomický, kultúrny a aj politický. Vo všetkých prípadoch podmieňujú vznik špecifických sociálnych situácií rôznej dĺžky a intenzity akulturačného pôsobenia, čo závisí od toho, či jednotlivé dôvody/príčiny kontaktov sú postačujúce ako samostatné (napríklad účasť na svadbe v rámci príbuzenskej skupiny, príležitostná návšteva kamaráta z vojenskej služby, súťažné či recipročné/priateľské vystúpenie folklórnej skupiny/športového oddielu/spolku), alebo sa vyznačujú viacvrstvovosťou (napríklad ekonomická aktivita na jarmoku spojená s príležitostnou návštevou príbuzných, návšteva príbuzných spojená s priadkami a tancom).

Napriek tomu, že medzilokálne kontakty sú všeobecne rozšírenou súčasťou každodenného aj sviatočného života, ako samostatný kultúrny jav doteraz nenašli v kultúrnej antropológii, s niekoľkými výnimkami, osobitný odraz a študijný priestor. Neznamená to, že ešte neboli skúmané ako vedecký problém – nejde však len o samotné migrácie, ale aj o to, akým spôsobom a v akých súvislostiach sa stali predmetom záujmu antropológov. Už difuzionisti rekonštruovali migračné cesty, respektíve medzilokálne kontakty ako rozhodujúci predpoklad akulturácie a exogénnej kultúrnej zmeny. Boasov americký historizmus bol založený na súpisoch a triedení kultúrnych prvkov ako autochtónnych alebo importovaných produktov, lebo podstatu a zmysel kultúrnych javov, respektíve spoločné a diferenciačné v kultúre, vysvetľoval on a jeho žiaci definovaním neopakovateľnej histórie medzilokálnych kontaktov. V tomto zmysle by bolo možné pokračovať v antropologických vertikálach od raných štádií vývoja spoločnosti/kultúry aj v najširšie chápaných priestorových horizontoch. Medzilokálne kontakty sú základom dionízskeho vzoru kultúry na príklade Kwakiutlov, ktorý charakterizovala na americkom severozápade Ruth Benedictová. Aj funkcionalisti predstavovali príklady svojho „učenia“ a prezentovali svoje predstavy o funkcii kultúrnych javov neraz práve prostredníctvom medzilokálnych kontaktov. Jeden z najznámejších príkladov Bronislawa K. Malinowského z prostredia Trobriandských ostrovov tiež nebol primárne smerovaný na medzilokálne kontakty, ale na objasnenie obradného výmenného obchodu kula ako súčasti jeho funkcionálnej analýzy. Treba podotknúť, že podobných ekonomických aktivít, spojených s migráciami, ktoré súvisia s rivalitou a so spoločenskou prestížou, možno len v Melanézii vymenovať niekoľko a tento kultúrny jav má viaceré interpretácie. Julian H. Steward využil kontakty medzi kultúrnymi systémami opačne – na zdôvodnenie teórie kultúrnej ekológie – ani občasné stretnutia Šošonov s prérijnými indiánmi neboli dostatočné k tomu, aby zberači z pomedzia Nevadskej púšte a Skalnatých hôr prebrali niektoré technológie spôsobu života od prérijných lovcov, lebo formovanie všetkých oblastí ich spôsobu života a imanentnej kultúry súviselo s prírodným prostredím a bolo ním determinované/podmienené. Ewa Nowicka sleduje medzilokálne kontakty ako stimul vlastného sebauvedomenia, skupinovej identity, Ladislavovi Lenovskému tiež nešlo o migrácie a medzilokálne kontakty, ale o charakteristiku špecifickej kultúry kúpeľného mesta, ktorého prosperita však predpokladá nepretržitý sled návštev a kontaktov domácich poskytovateľov služieb kúpeľného cestovného ruchu a kúpeľných hostí [2]. Boris Michalík viackrát charakterizoval spolkovú činnosť konkrétnych lokálnych spoločenstiev v plnom rozsahu práve prostredníctvom medzilokálnych kontaktov [3]. Podobných príkladov je možné predstaviť bez väčších problémov ľubovoľný počet. V prípade návštev rodiska, prípadne starej vlasti prarodičov a hľadania svojich koreňov, čo nie je v ostatných desaťročiach ojedinelým javom v najširších priestorových reláciách, tiež nejde v prvom pláne o medzilokálne kontakty, ale o predpoklad/súčasť genealogického cestovného ruchu.

V súvislosti s výskumom zachovávania a rozvíjania etnokultúrnych tradícií v prostredí slovenských enkláv na Dolnej zemi sa zameriavame aj na metodiku, analýzu a interpretáciu medzilokálnych kontaktov ako špecifického kultúrneho javu. Doteraz sme absolvovali takto orientované terénne výskumy v lokalitách so slovenskými minoritami v rumunskom Banáte, v Srieme, Báčke, chorvátskej Slavónii aj v kultúrnej oblasti medzi Dunajom a Tisou na území Maďarska. Kontakty samotné  a odhaľovanie širokého komplexu ich najrôznejších kontextov je cieľom, a zároveň prostriedkom ku komparácii a identifikovaniu aj vysvetľovaniu neopakovateľných kultúrnych hodnôt v konkrétnych lokálnych spoločenstvách. Presne sme poukázali na dôsledky dlhodobých medzilokálnych kontaktov ochotníckych divadelných súborov Erdevíka a Liptovského Hrádku, konkrétne je charakterizovaná napríklad aj spolupráca medzi slovenskými kultúrnymi i inými záujmovými spolkami vo Vojvodine, vrátane stretávania v rámci organizovaných podujatí, predmetom záujmu sa stali aj opakované vzájomné priateľské návštevy slovenských študentov zo zahraničia a ich kolegov zo Slovenska počas ich niekoľkoročného pobytu na Slovensku. Štúdium etnokultúrnych a etnokonfesionálnych relácií lokálnych spoločenstiev v inoetnickom obkľúčení si vyžaduje osobité metodologické prístupy a prináša špecifické výsledky.

V snahe overiť vhodnosť metodologického postupu a vyskúšať netradičné zameranie etnologického štúdia medzilokálnych kontaktov v podmienkach materského národa, sme využili príležitosť zúčastniť sa opakovaného kolektívneho terénneho výskumu v Liptovskej Tepličke, ktorý je súčasťou vedeckovýskumných aktivít Katedry etnológie a etnomuzikológie FF UKF v Nitre. Úvodom treba konštatovať, že naznačený prístup umožnil už po krátkom pobyte v teréne získať poznatky, ktoré sa neobjavili ani v kolektívnej národopisnej monografii o tejto obci, situovanej v stredoslovenskej horskej kultúrnej oblasti, z druhej polovice minulého storočia. Cieľom prítomnej štúdie je predstaviť čiastkové výsledky výskumu medzilokálnych kontaktov v kontexte s kultúrnymi tradíciami Liptovskej Tepličky, v komparácii s uvedenou monografiou, a naznačiť jeho ďalšie smerovanie.

Kontakty medzi príslušníkmi rôznych lokálnych spoločenstiev sú jednými z mnohých faktorov formovania kultúry. Vzhľadom na špecifickosť/neopakovateľnosť prostredí, ani v jednom prípade nie je možné vymenovať všetky, nikdy nie sú identické, v každom jednom prípade majú odlišnú intenzitu, priebeh, v porovnaní s ostatnými predstavujú inú akulturačnú relevantnosť, pôsobia v rozdielnych kontextoch a zasahujú rôzne sociálne štruktúry. Všetky uvedené parametre sa menia v procese historického vývoja.

Aký komplex medzilokálnych kontaktov bol faktorom formovania a súčasťou tradičnej kultúry Liptovskej Tepličky, zdanlivo izolovanej v prostredí na severovýchode pohoria Nízkych Tatier? Čo ich determinovalo a ako sa prejavujú v kultúrnom systéme? K akým zmenám dochádza v čase, ktorý len v priebehu 20. storočia priniesol vysťahovalectvo sociálno-ekonomického aj politického charakteru, výstavbu lesnej úzkokoľajnej železnice, no aj hospodársku krízu, dve svetové vojny, politický prevrat, znamenajúci začiatok etapy budovania socializmu s masívnou industrializáciou Slovenska, socializáciou živností a kolektivizáciou poľnohospodárstva? Čo znamenal nasledovný politický prevrat, ktorý priniesol opätovnú privatizáciu, devastáciu bolestne zakladaného, no výrazne prosperujúceho socialistického poľnohospodárstva, priestor pre voľnú súťaž, neraz spojenú s podvodmi a nekalými praktikami, najviac postihujúcu tých, ktorí boli zvyknutí na statočnú prácu a čestný život? Všetky spomenuté faktory, ich dôsledky a okolnosti, no aj nezamestnanosť, strata sociálnych istôt, menej prostriedkov do školstva a kultúry, zmenu hodnotových orientácií, odkladanie riešenia problémov etnických minorít, aj mnohé ďalšie, našli svoj odraz vo všetkých oblastiach spôsobu života Liptovskej Tepličky, vrátane medzilokálnych kontaktov, odvíjajúcich sa z príbuzenských vzťahov, ekonomických aktivít, od možnosti vzdelávania a spoločensko-kultúrnej záujmovej činnosti.

Pred terénnym výskumom v Liptovskej Tepličke, a na základe predchádzajúcich skúseností, sme predpokladali, že medzilokálne kontakty obyvateľov obce súvisia predovšetkým s príbuzenskými väzbami. Dôkladnejšie štúdium však poukazuje na nejednoznačnosť takejto hypotézy a na striedavosť relevantnosti determinujúcich faktorov v súvislosti so zmenami ekonomickej a politickej situácie v obci v kontexte makroekonomických a politických zmien v ostatných desaťročiach.

Výrazným ukazovateľom medzilokálnych kontaktov, odvíjajúcich sa od príbuzenstva, je sobášnosť. Na Matričnom úrade obce Liptovská Teplička sme získali relevantné údaje o sobášoch obyvateľov obce v cielene volených časových úsekoch, ktoré sú dostatočné k objasneniu vývojovej tendencie sledovaného javu od prelomu 19. a 20. storočia po súčasnosť a obsahujú údaje zo všetkých fáz politického a ekonomického fungovania spoločnosti. Takéto konštatovanie je platné aj napriek tomu, že všetky svadby/sobáše Tepličanov sa nekonali v rodnej obci a teda nie sú zaznamenané v miestnych matričných dokumentoch. Počty cudzích ženíchov nasvedčujú, že Tepličanky sa spravidla vydávali doma. Boli to však hlavne tie, ktorých rodiny boli v dedine ekonomicky aj sociálne ukotvené a viazané konformnosťou s lokálnym spoločenstvom. Netýkalo sa to štátnych zamestnancov (horár, učiteľ), obyvateľov židovského pôvodu a Rómov, ktorí tvoria v rámci Liptovskej Tepličky osobitnú sociálnu, etnickú a priestorovo-rezidenčnú subjednotku.

V rokoch 1898 – 1902 je v matrike [4] zaznamenaných 83 sobášov, v 80 prípadoch boli sobáše medzi obyvateľmi Liptovskej Tepličky (LT). Zo 166 sobášených bolo 161 obyvateľov LT, 2 nevesty a 3 ženísi majú miesto narodenia inde ako v LT (3,01%). Sú to zväčša obyvatelia horární v okolí obce, lebo lesníci ako štátni zamestnanci migrovali podľa pridelenia a ako miesto narodenia majú uvedené napríklad horáreň Kolesárky, Svarín, Vyšná Boca. Objavujú sa aj príslušníci židovských rodín. Pamäť informátorov už nesiaha do takej hĺbky, aby v celom rozsahu objasnila napríklad priebeh adaptácie nevesty z Budapešti v tomto časovom úseku v geografickom, sociálnom, konfesionálnom a etnokultúrnom priestore Liptovskej Tepličky. Zaujímavé je tiež, že zo všetkých rodičov sobášených (332) bolo len 9 narodených na inom mieste ako v LT (2,71%). Svedčí to o lokálnej endogamii ako pravidle, ktoré v tomto období vyplývalo z miestnych noriem, priestorovej izolovanosti obce a minimálnej migrácii obyvateľstva.

V rokoch 1923 – 1926 je v matrike [5] uvedených 63 sobášov, v 58 prípadoch boli sobáše medzi obyvateľmi Liptovskej Tepličky. Zo 126 sobášených bolo 121 obyvateľov LT, 5 ženíchov má miesto narodenia na inom mieste (3,96%) – Abovce, Liptovský Hrádok, Milbach, Vikartovce a horáreň Biely Potok pri LT.

V rokoch 1945 – 1948 je v tej istej matričnej knihe evidovaných 74 sobášov. 67 sobášov bolo lokálne endogamných. 9 ženíchov a 3 nevesty majú uvedené iné miesto narodenia, alebo bydliska ako LT (8,10%). Medzi nimi registrujeme aj osoby s iným miestom narodenia, no žijúcimi v LT – ide o učiteľov a obchodníkov. V tomto časovom úseku sa v LT vydala jedna obyvateľka Heľpy, narodená v Tvrdošíne a oženil jeden obyvateľ LT, narodený v Heľpe. Z iných lokalít narodenia alebo bydliska sú spomenuté Farkašovce, Jaklovce, Jelšava, Kravany, Okoličné, Podtúreň, Richnava, Švermovo, Vitanová. Väčšinou súvisia s migrovaním Rómov. Žiadna z uvedených lokalít miesta narodenia, respektíve bydliska manželského partnera, s výnimkou Heľpy, sa doteraz nevyskytovala a ani v jednom prípade nebola uvedená viac ako jeden raz.

V prvej polovici 20. storočia tvorili manželskí partneri z iných lokalít od 3,01% do 8,1%. Znamená to, že príbuzenstvo nebolo podnetom, či dôvodom k masívnejším, opakujúcim sa medzilokálnym kontaktom obyvateľov obce, ktoré by boli predpokladom k vytvoreniu kultúrnych vzorov ako reakcie na tento jav.

V rokoch 1960 – 1964 je v matričnej knihe [6] evidovaných 64 sobášov. Zo 128 manželských partnerov bolo 23 cudzích (17,96%), čo predstavuje v porovnaní s predchádzajúcim obdobím niekoľkonásobný nárast. Podstatne vzrástol počet neviest, ktoré sa vydali do LT a počet manželských partnerov s iným miestom narodenia a trvalým bydliskom, ktorí sa zosobášili v LT, prvý raz presiahol 10%. Lokálne endogamné manželstvá prvýkrát od konca 19. storočia dosahujú menej ako 50%, v roku 1964 bolo v LT dokonca viac exogamných (10) ako endogamných (8) sobášov. V súvislosti so štátnou doktrínou budovania socializmu, s industrializáciou, podporou kultúry a vzdelanosti pracujúcich, sa výrazne narúša izolovanosť obce. Vďaka zavedeniu autobusovej dopravy do LT (1961) vznikli možnosti cestovania mládeže do škôl, dospelých za prácou mimo obec, postupne sa rozvíjali pravidelné kontakty v organizovanej sieti kultúrnych, športových, hasičských a rôznych iných spolkových podujatí. Okrem príležitostných lokalít manželských partnerov (Košice, Vranov, Rajec, Dolné Kočkovce, Brno) sa začína prejavovať administratívne začlenenie LT do okresu Poprad (od roku 1960) a presmerovanie autobusových liniek z Liptovského Mikuláša a Liptovského Hrádku do Popradu. Kontakty s obyvateľmi Spiša začínajú prevládať aj z dôvodu uprednostňovania zamestnania najmä vo Vagónke Poprad a Chemosvite vo Svite. Objavujú sa manželskí partneri z Liptova (2 nevesty z Východnej, 1 ženích z Dovalova, Liptovského Mikuláša, aj z Ružomberka), ale zo sobášnych lokalít registrujeme aj 4 razy Vikartovce a 1 raz Spišské Bystré, Spišské Tomášovce, Spišský Štvrtok, Vlkovce, Hanisku, Lendak, Mengusovce, Vyšné Ružbachy a opäť aj Heľpu. V súvislosti s touto horehronskou obcou treba konštatovať, že oproti predpokladom nebola Kráľova hoľa takou prekážkou, ktorá by znemožňovala obojstranné, pomerne intenzívne medzilokálne kontakty so Zahoľcami.

Roky 1987 – 1989 možno považovať za koniec éry politickej, ekonomickej aj kultúrnej prestavby spoločnosti na socialistickú. Kultúrny systém sa v priebehu 40 rokov postupne prispôsoboval socialistickým premenám a tento zlomový proces a časový úsek je východiskom ku komparácii s prvou polovicou 20. storočia, ale aj s nasledujúcim vývojom. Až koncom roka 1989 dochádza k politickému prevratu, privatizácii a transformácii všetkých oblastí spôsobu života vo verejnom aj v súkromnom sektore. V tomto období je v matričnej knihe [7] zaznamenaných 57 sobášov. Zo 114 manželských partnerov malo trvalý pobyt v LT 87, cudzích neviest a ženíchov bolo 27 (23,68%). Pôvod neviest má široký priestorový rozptyl (od ZSSR po Martin a Piešťany), pričom len dve pochádzajú zo Spiša – (Poprad a Vikartovce) a dve z Liptova (Liptovský Mikuláš a Východná). Z 20 sobášených ženíchov z iných lokálnych spoločenstiev bolo 17 z 11 spišských obcí (Spišské Bystré – 4, Vikartovce – 2, Poprad – 2, Svit – 2, Batizovce, Gánovce, Hranovnica, Kravany, Letanovce, Osturňa a Tatranská Polianka – 1). Zvyšní traja sú z iných regiónov (Ružomberok, Kokava nad Rimavicou a Pohorelá).

Sobášnosť v 2. polovici 20. storočia má v porovnaní s predchádzajúcim obdobím zvýšenú tendenciu k medzilokálnym vzťahom. Vznikli predpoklady k intenzívnejším príbuzenským kontaktom najmä so spišskými obcami, ktorých obyvatelia dochádzajú za prácou, vzdelaním a službami do Svitu a Popradu. V tomto zmysle možno predpokladať kultúrnu reakciu – nový kultúrny jav podmienil vznik a formovanie nových kultúrnych vzorov, súvisiacich s pravidelnými či príležitostnými návštevami príbuzných mimo vlastného lokálneho spoločenstva, no zároveň poukazuje aj na viacdimenzionálnu výmenu kultúrnych hodnôt (lokálne aj konfesionálne exogamné manželstvá, návštevy príbuzných).

Posledným obdobím získavania údajov z miestnej matriky boli roky 2007 – 2011 [8]. Prostredníctvom 63 zaznamenaných sobášov vstúpilo do manželstva 126 osôb, z ktorých bolo 99 obyvateľov LT. Z 27 partnerov z iných lokalít (21,42%) pokračuje trend vyššieho počtu ženíchov (20), ktorí sú väčšinou z vyššie registrovaného spišského okolia (15), respektíve z rôznych slovenských miest, kde sa dievky z LT zoznámili so svojimi partnermi v priebehu štúdia alebo pracovného pobytu (Prievidza, Brezno, Trnava, Prešov). (Pre úplnosť a aktuálnosť javu dodávame, že so ženíchom z Hranovnice sa nevesta z LT zoznámila v rámci zamestnania v zahraničí.) Zo 7 sobášených cudzích neviest sú 4 Rómky (Ostrava, Švábovce, Vikartovce, Vydrník), zvyšnými lokalitami sú Batizovce, Svarín a Liptovský Mikuláš. Tento časový úsek nepriniesol v porovnaní s predchádzajúcim výraznejšiu zmenu, ak neberieme do úvahy aj niektoré nové lokality príchodu ženíchov (Chminianska Nová Ves, Mengusovce, Štrba, Šuňava, Ždiar) ktoré sa doteraz v štatistikách neobjavili. Príchod manželských partnerov do LT súvisí v prvých rokoch tohto časového úseku s ekonomickou aj kultúrnou prosperitou obyvateľov obce v kontexte s rozvíjajúcim sa turizmom. V závere sa začína prejavovať útlm turizmu v obci v súvislosti s nefunkčnosťou lyžiarskych vlekov. Priženenie sa potenciálnych podnikateľov v cestovnom ruchu prestalo byť atraktívne. Zmenšuje sa počet vnukov a vnučiek, ktorí využívali všetky školské prázdniny a dovolenky na návštevu starých rodičov, lebo mohli lyžovať, sledovať alebo aktívne sa zúčastniť rôznych sprievodných športových a spoločenských podujatí. Privátne ubytovanie ešte pred niekoľkými rokmi využívali stovky pravidelných návštevníkov, ktorých spájali s domácimi trvalé priateľstvá. Príbuzenské a spoločenské aktivity úzko súvisia a pre úplnosť aj správnu interpretáciu je potrebné ďalej sa nimi zaoberať v najrôznejších kontextoch.

Medzilokálne kontakty, odvíjajúce sa od ekonomických aktivít, do 70. rokov minulého storočia bezprostredne súvisia najmä s chovom dobytka a prácami v lesnom hospodárstve. Ešte začiatkom 70. rokov 20. storočia chovali Tepličania 1355 kusov dobytka, z toho 449 kráv. Tento počet z roka na rok výrazne klesal, predovšetkým po kolektivizácii poľnohospodárstva v obci v roku 1975 [8]. Kravy sa pásli od konca mája do polovice októbra na pasienkoch okolo dediny, jalovice a voly vyháňali od začiatku júna do polovice septembra na hole, kde bol na samopaši aj dobytok z horehronských dedín (Pohorelá, Heľpa, menej Telgárt) a pastieri aj majitelia statku sa príležitostne stretávali na Budnárke aj na Lapinove. Z dôvodu osvieženia chovu dochádzalo k príležitostnej výmene jalovíc, kráv a juncov, no aj ťažných volov.

Prvým výrazným impulzom systematických kontaktov obyvateľov z obidvoch strán Kráľovej hole bola výstavba lesnej úzkokoľajnej železnice v období 1. svetovej vojny. Na jej budovaní mali podiel ruskí vojnoví zajatci. Výstavba železnice ešte znásobila ťažbu dreva a s ňou súvisiace aktivity v horách. V nízkotatranských dolinách od Liptovskej Tepličky po Čierny Váh a Kráľovu Lehotu vznikli pri horárňach najskôr drevorubačské koliby, neskôr baraky pre drevorubačov, furmanov a lesné robotníčky. Na Kolesárky, do Hlbokého, Ráztok, Dikule, Benkova, Ždiarskej a iných dolín sa odchádzalo na týždňovky. Desiatky, v niektorých obdobiach aj stovky Tepličanov ťažili drevo, odkôrovali, vysádzali stromčeky a vykonávali rôzne iné práce pre Lesný závod v Liptovskom Hrádku najčastejšie so spolupracovníkmi z Vikartoviec, no aj z Východnej a Šuňavy. V Nižnom Chmelenci aj vo Svaríne robievali Tepličania s Východňanmi aj Hybänmi, v Dikuli bývali Tepličanky so ženami z Pohorelej i z Heľpy a do Ráztok aj do Staníkova tiež pravidelne prichádzali Heľpianky aj Pohorelky. Zo vzdialených dolín sťahovali – štrajchali drevo k železničke aj furmani z Heľpy a Hýb na koňoch, z Pohorelej s volmi. Východňania začali ako prví upúšťať od používania ťažnej sily zvierat a v lesoch začali s traktormi.

V barakoch boli robotníci väčšinou podelení podľa dedín, ale pri práci, pri varení aj pri večerných rozprávaniach, spevoch a tancoch sa všetci navzájom dobre spoznali a Tepličania dokážu charakterizovať povahové črty aj kultúrne špecifiká všetkých, s ktorými trávili dlhé mesiace alebo aj roky [10]. Dievky a ženy z Pohorelej a Heľpy sporadicky prichádzali do LT k svojim kamarátkam, hlavne v prípade nepriaznivého počasia, keď v sobotu neodchádzali domov. Postupne vznikali pevné priateľské väzby, ktoré vysvetľujú, prečo v LT evidujeme sobáše s Hroncami, no aj Tepličanov v horehronských dedinách.

Pobyty v lesných robotníckych barakoch a podobné poľnohospodárstvo, orientované na dobytkárstvo, determinovali nebývalý rozvoj priekupníctva – špecifického kultúrneho javu, ktorý sa v priebehu 20. storočia rozvinul medzi LT a Horehroním aj napriek takej horskej prekážke, akú Kráľova hoľa a hrebeň Nízkych Tatier reálne predstavujú. Na medziregionálne ekonomické aktivity, súvisiace s dobytkom a koňmi, no aj s dohánom, ktorý do Tepličky nosili Zaholci, nadväzovali ďalšie transakcie s obyvateľmi okolitých obcí na pomedzí Liptova a Spiša. Stali sa tiež predpokladom neskorších medzilokálnych, inštitucionalizovaných, kultúrnych a spoločenských kontaktov medzi obcami na severnej a južnej strane Kráľovej hole.

Nepodarilo sa nám získať informácie o situácii pred 1. svetovou vojnou, ale počnúc medzivojnovým obdobím odchádzali kupovať dobytok a kone hlavne Tepličania na Horehronie. Po predaji starých volov na výsek chodili cez hole pravidelne kupovať mladé, kone kupovali takmer výlučne kvôli priekupníctvu, kravy a jalovice obyčajne pre vlastnú potrebu. Nešlo o žiadne náhodné, či ojedinelé príležitosti, ale o rozšírený a prepracovaný kultúrny jav, ktorý ako súčasť kultúrneho systému pretrval do poslednej štvrtiny 20. storočia v kontexte s povinnosťou odovzdávať mäso ako súčasť kontingentov [11]. Z pôvodnej snahy získať finančný prospech sa stala v 2. polovici 20. storočia nevyhnutnosť a chodili všetci muži s výnimkou príslušníkov najstaršej generácie, ktorí už nevládali. V súvislosti s obdobím budovania socializmu všeobecne v rámci Slovenska registrujeme oslabovanie, či zánik tradičných kultúrnych hodnôt, priekupníctvo pod Kráľovou hoľou malo odlišný priebeh. 

Cesta z Tepličky do Pohorelej, Šumiaca, Heľpy, Polomky alebo na Telgárt trvala približne 5 hodín. Záležalo to od ročného obdobia a počasia – v zime často išli až cez Vernár a Hranovnicu. V Pohorelej bol menší výber. Pohorelcov považujú za dobrých, ako bratov, ale odmeranejších, ako sú napríklad Telgártci. V Telgárte bolo do 2. svetovej vojny výhodnejšie kupovať, lebo dobytok dovážali od Maďarov a kupovalo sa tam za najlepšiu cenu. Každý išiel tam, kde mal známych, s kým sa dobre poznal z roboty, s kým mal najlepšie predchádzajúce skúsenosti. Tepličania dokážu vymenovať rodinných známych, ku ktorým pravidelne chodievali – napríklad v Pohorelej Mateja Petrušku, Jana Petrušku, Štefana Halušku, všeobecne známym priekupníkom tam bol Tomáš Kuklica, ktorý dokonca niekedy prišiel kupovať voly aj do Tepličky. Z Telgártu najčastejšie spomínajú Černáka a Krišku. Niekoľkí Zaholci dokonca prišli do Tepličky aj na svadbu. Dôležité bolo aj to, kto poznal ktorú cestu a kde na Tepličke býval, ktorá cesta bola najvýhodnejšia. Išlo sa okolo obeda, do večera navštívili 5 – 6 maštalí, vybral sa dobytok alebo kôň, zjednala sa cena, peniaze sa vyplatili na stôl, vypil sa oldomáš a ráno na svitaní sa išlo domov. Zjednávanie ceny trvalo niekedy aj hodinu, po rukovačke pili oldomáš doma u toho, kto predával. Ráno sa všetci počkali a domov šli spolu. Ak bol sneh, vrátili sa až večer, cesta späť s dobytkom trvala dlhšie. V prípade možnosti využívali cestu, ktorú vyjazdili horehronskí furmani. Na retiazke viedol jeden chlap jeden, najviac dva kusy. Ak dobytok, najmä kravy nevládali, povzbudzovali ich chlebom, ktorý polievali pálenkou. Cez hole chodili najmenej dvaja – traja a vždy šiel aspoň jeden taký, ktorý tam už bol a vedel, u koho sa zastaviť, kto poradí, kde majú býky, kravy, kone, alebo voly. Ak šiel niekto prvý raz, boli v Tepličke prekupci, ktorí sa vyznali a poznali ľudí aj maštale (Mucha, Štefan a Jano Kubinovci). Kto bol menej skúsený, pozýval priekupníkov aj na jarmoky – voly privádzali z Tisovca, vodili do Levoče, kone kupovali vo Vikartovciach, Hranovnici, Spišskom Bystrom (Kubachy), kone aj dobytok vo Vernári, zriedkavejšie vo Východnej aj vo Važci, ale ťažné voly prichádzali kupovať Važťania aj Štrbania do Tepličky. Prasiatka na výkrm kupovali v Spišskej Sobote, Jezerskom, Bachledove, na Liptove v Gôtovanoch, Smrečanoch a v Dúbrave. S ovcami Tepličania nekupčili, v prípade potreby vyčarovali vo Vikartovciach alebo v Kravanoch.

Vzhľadom na klimatické podmienky v horskom teréne sa v Tepličke urodí obilie aj zemiaky, no ovocie bolo potrebné kupovať. Napríklad jablká privážali na koňoch do Tepličky Štrbänia, ktorí si dokázali dopestovať pre seba aj na predaj. Jablká, hrušky aj slivky vozili na vozoch pod plachtou z Hrabušíc aj zo Štiavnika a ovocie vymieňali za ovos alebo jačmeň. Tepličanky pravidelne kupovali jablká v Rejdovej a Hankovej. Pešo sa na cestu vybralo 5 – 8 žien, zriedkavejšie aj muži, ovocie niesli vo vreciach v batohoch na chrbte a odrastení chlapci ich už čakali pod Škutovou a tovar im pomohli odniesť domov.

Ešte v 40. rokoch minulého storočia prichádzal na miestny bitúnok mäsiar Lesák z Kráľovej Lehoty, miestni kováči robievali aj vo Vikartovciach. Tepličania sa stretávali s obyvateľmi Vikartoviec aj Kravian vo Vikartovskom mlyne, vlnu predávali do výkupu v Liptovskom Mikuláši, čiernu vlnu na kapce zvykli kupovať v Liptovskej Porúbke, kramplovať vlnu chodili do Štrby aj do Ľubice. Do začiatku 60. rokov 20. storočia prichádzali na miestnu valchu aj z Vikartoviec, Kravian, zo Smižian aj zo Štrby. Keď sa stratila voda a foluš predali do Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre, preorientovali sa na valchy v Hybiach a ešte na konci 90. rokov chodili spracovávať vlnu aj autami do Heľpy. Do Hýb išli najskôr lesnou železničkou do Kráľovej Lehoty a odtiaľ autobusom, keď železničku zrušili, niesli vlnu vo vreciach do Štrby na stanicu a odtiaľ cestovali vlakom. Fóluš bol aj v Spišskom Bystrom, no s kvalitou súkna nebola spokojnosť.

Príležitostne sa Tepličania stretávali so Štrbanmi. V prvej polovici 20. storočia vozili miestni furmani židovským obchodníkom tovar zo železničnej stanice, (cestou do Štrby prichádzali pravidelne do kontaktu s obyvateľmi Šuňavy), v Štrbe kupovali vápno a keďže muži zo Štrby a Važca pracovali na železnici, Tepličania chodili pravidelne do týchto dedín kosiť lúky za slaninu aj za peniaze. Počas týždňoviek mali príležitosť dobre sa s nimi spoznať. Nové postroje na kone kupovali v Poprade, kachle na pec, tehlu a cement si doviezli na úzkokoľajnej mašinke z Liptovského Hrádku, od 60. rokov autami z Popradu. Mašinku využívali aj na dochádzku do Drevoskladu v Liptovskej Porúbke a na Pílu v Liptovskom Hrádku, kde tiež pracovali predovšetkým s robotníkmi z Liptovskej Porúbky. Lesní robotníci mali lekára v Liptovskom Hrádku. Tepličania kosievali letisko v Petre a seno si tiež nakladali na mašinku v Liptovskom Hrádku. Túto dopravu využívali aj keď kosili za pätinu pre Štátne lesy na Čiernom Váhu a ženy príležitostne využívali utorkovú osobnú dopravu na nákup chleba a iných potravín v Liptovskom Hrádku.

 V rokoch 1940 – 1942 pracovali desiatky teplických drevorubačov pri kalamite v Ľubici spoločne s Vikartovčanmi a Lendačanmi, podobnú brigádu absolvovali spoločne s Vikartovčanmi v Hronci. V súčasnosti pracujú niekoľkí muži aj pri ťažbe štrku v Batizovciach spoločne s Batizovčanmi, Štolanmi a Šuňavcami.

Medzilokálne kontakty obyvateľov Liptovskej Tepličky odvíjajúce sa od spoločenských a kultúrnych aktivít nemožno študovať bez kontextov s predchádzajúcimi. Priateľské vzťahy Tepličanov a Pohorelcov vznikli vďaka spoločnej práce v lesoch, prehĺbili sa prostredníctvom priekupníctva s dobytkom a koňmi. Do polovice 20. storočia zvykli chodiť Pohorelci a Tepličania spoločne na púť do Levoče. Zaholci prišli k večeru do Tepličky, u svojich priateľov prespali a ráno odišli spoločne na púť. Aj cestou späť sa vyspali v Tepličke, po príchode z kostola a slávnostnom obede domáci odprevadili procesiu až ku krížu za dedinou. Vďaka týmto známostiam vznikli aj príbuzenské vzťahy a príležitostné návštevy v rámci významných rodinných udalostí, hoci sobáše evidujeme hlavne medzi manželskými partnermi z Tepličky a Heľpy. Kráľova hoľa však bola priveľkou prekážkou napríklad pre účasť na tanečných zábavách alebo na odpustoch, pešo bolo možné navštevovať sa nanajvýš s obyvateľmi Vikartoviec a  Kravian. Vďaka doprave motorovými vozidlami sa obnovili predchádzajúce kontakty s obyvateľmi Telgártu. Tepličania sa tam zúčastňujú folklórnych slávností pod Kráľovou hoľou, Telgártčania prichádzajú začiatkom augusta na slávnosti do Liptovskej Tepličky. Spoločne sa stretávajú na FF vo Východnej, na FSP v Detve aj na iných folklórnych podujatiach.

Zmena administratívneho začlenenia do okresu Poprad a do Východoslovenského kraja spôsobila okamžité preorientovanie množstva medzilokálnych kontaktov z Liptovského Mikuláša, respektíve z Liptovského Hrádku a z Liptova do Popradu a na bližšie aj vzdialenejšie dediny na Spiši. Prvomájové sprievody, okresné a krajské súťaže a prehliadky, recipročné príležitostné vystúpenia všetkých kategórií ochotníckych divadelníkov, folklórnych telies a iných záujmových skupín, spoločenských organizácií združených v Národnom fronte, športových družstiev a hasičov znamenali najmä od 60. rokov do 90. rokov minulého storočia mnohonásobné intenzívne medzilokálne kontakty v priebehu celého kalendárneho roka a týkali sa všetkých vekových skupín a sociálnych vrstiev obyvateľstva. Po zániku spoločného roľníckeho družstva a ukončenia éry budovania socializmu množstvo dedinských spoločenských organizácií a ich aktivít, ktoré už nadobudli charakter tradícií, z rôznych dôvodov zaniklo, alebo sa postupne transformovali ich ciele, funkcie aj formy. Podrobnejší výskum a porovnávanie ukážu, aký je pomer počtu príležitostí k medzilokálnym kontaktom a ich reálny stav v druhej polovici 20. storočia a v prítomnosti.

Predpokladom každodenných stretnutí, participácie na spoločných kultúrnych podujatiach, exkurziách aj viacdňových výletoch, bolo od roku 1975 spoločné roľnícke družstvo Liptovskej Tepličky so Štrbou. O intenzite medzilokálnych kontaktov svedčí aj to, že z Tepličky cestovalo do práce v družstve do Štrby niekoľko desiatok ľudí denne.

V súčasnosti prichádza do Tepličky najviac príbuzných a známych na odpust, ktorý je 24. júna, na Jána. Vďaka možnostiam dopravy, štúdiu a zamestnávaniu sa mimo obce, sa v Tepličke každoročne objavuje čoraz širšie príbuzenstvo zo všetkých častí Spiša, z celého Slovenska, vrátane niekoľkých Zaholcov, aj zo zahraničia. Vývoj medzilokálnych kontaktov úzko súvisí aj s trhom práce a v ostatných desaťročiach je nerovnomerný.

Medzilokálne kontakty predstavujú zaujímavý kultúrny jav a dôležitý faktor formovania kultúry. V Liptovskej Tepličke prinesie dôkladnejšie štúdium naznačených kontextov aj charakteristiku kultúrnych stereotypov, ktoré si Tepličania vyprofilovali o obyvateľoch iných dedín na základe porovnávania povahových čŕt, odievania a vzhľadu, rozdielov v príprave jedál a v stravovaní, nárečí aj iných kultúrnych zvláštností. Priestor k štúdiu ponúkajú napríklad aj folklórne prejavy, najmä spomienkové rozprávanie a rozprávanie zo života, súvisiace s priekupníctvom, s prácou v lesoch a so životom v barakoch. Už teraz sú zistenia o medziregionálnych kontaktoch príslušníkov lokálnych spoločenstiev na opačných stranách Nízkych Tatier prinajmenšom prekvapujúce.

Poznámky:
[1] Príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA 1/0656/11 Sociokultúrny vývin v obci Liptovská Teplička od druhej polovice 20. storočia.
[2] Bližšie LENOVSKÝ 2009.
[3] Pozri bližšie MICHALÍK 2012:51-54.
[4] Matrika sobášených od r. 1895 do 1906. Matričný úrad obce Liptovská Teplička.
[5] Matrika sobášených od r. 1923 do 1949. Matričný úrad obce Liptovská Teplička.
[6] Matrika sobášených od r. 1950 do 1981. Matričný úrad obce Liptovská Teplička.
[7] Matrika sobášených od r. 1982 do 1994. Matričný úrad obce Liptovská Teplička.
[8] Matrika sobášených od r. 1995. Matričný úrad obce Liptovská Teplička. Výskum sme uskutočnili v januári 2012.
[9] V roku 1973 poklesol počet kusov dobytka medziročne o 116 kusov na 1239, na konci roka 1975 bolo v LT 482, v roku 1977 422 (244 kráv a 178 jalovíc), o rok už len 267 kráv. (Obecná kronika Liptovská Teplička od roku 1954 do roku 2006. Obecný úrad Liptovská Teplička)
[10] Ženy najčastejšie spomínajú rozdiely vo varení (halušky, mäsové guľky), muži odlišnosti v odeve a povahových črtách.
[11] Podľa záznamu z Obecnej kroniky mali v roku 1973 gazdovia z LT odovzdať štátu 2.500q hovädzieho mäsa, v roku 1974 už 2.900q.

Literatúra a pramene:
BENEDICT, R.: Wzory kultury. Warszawa 1999.
LENOVSKÝ, L.: Kultúra kúpeľného mesta. Nitra 2009.
MICHALÍK, B.: Slováci a spolková činnosť v priestore Dolnej zeme. In: Nový život. 2012, 64, č. 3 – 4, s. 51 – 54.
MICHÁLEK, J. a kol.: Liptovská Teplička. Poprad – Košice 1973.
NOWICKA, E.: Śviat czlowieka – świat kultury. Systematyczny wyklad problemóv antropologii kulturowej. Warszawa 2000.
SOUKUP, M.: Kulturologická reflexe Melanésie (Antropologická perspektiva). Habilitačná práca. Nitra 2011.
SOUKUP, V.: Dějiny antropologie. (Encyklopedický přehled dějin fyzické antropologie, paleoantropologie, sociální a kulturní antropologie). Praha 2004.
COLLINS, R. (ed.): The Native Americans. The Indigenous People of North America. New York 1991.
Matrika sobášených od r. 1895 do 1906. Matričný úrad obce Liptovská Teplička.
Matrika sobášených od r. 1923 do 1949. Matričný úrad obce Liptovská Teplička.
Matrika sobášených od r. 1950 do 1981. Matričný úrad obce Liptovská Teplička. Matrika sobášených od r. 1982 do 1994. Matričný úrad obce Liptovská Teplička.
Matrika sobášených od r. 1995. Matričný úrad obce Liptovská Teplička.
Obecná kronika Liptovská Teplička od roku 1954 do roku 2006. Obecný úrad Liptovská Teplička.

Informátori:
Štefan Fendek (nar. 1923)
Štefan Janík (nar. 1931)
Mária Janíková, rod. Milanová (nar. 1936)
Peter Madač (nar. 1942)
František Matejkov (nar. 1938)
Anna Matejková (nar. 1942)
Štefan Sakmáry (nar. 1921)