Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Aktuálna skúsenosť človeka s prírodou napovedá, že ich vzájomný vzťah je dlhodobo destabilizovaný, čo sa prejavuje pokusmi tento nepomer vybalansovať, no objavuje sa i rezignácia na akúkoľvek nápravu a človek naďalej presadzuje svoju dominanciu. Príroda sa stáva iba objektom napĺňania jeho potrieb. Uvedený stav je potom často interpretovaný ako osudovo-eschatologická fáza existencie spoločnosti vo vzťahu k prírodnému prostrediu i k sebe samej. Kriticky reflektovať uvedený stav avizuje už niekoľko desaťročí prítomná revízia vedeckej paradigmy filozofie, ktorá sa pokúša prebudiť človeka z jeho antropocentrického sna a hájiť aj nároky prírody.

Teoretici kultúry postupne zaznamenávali zmeny myslenia vo vzťahu k prírode, až sa nevyhnutne pod ich vplyvom sformovala ekologická kritika (ekokritika, ecocriticism). Ekokritika skúma reprezentáciu prírody v rôznych historických okamihoch rôznych kultúrnych spoločenstiev. Reflektuje prevrstvovanie historických horizontov a kultúrno-civilizačných zručností a techník ako disponovať prírodou a odzrkadľuje podoby primárnej realizácie vzťahu človeka a prírody. Oblasti ekokritického záberu zahŕňajú najmä schopnosť človeka porozumieť priestoru, v akej ho uchováva a odovzdáva ďalej; všímajú si, ako je v kultúre definovaný problém antropocentrizmu vo vzťahu k zachovaniu biodiverzity a plurality nárokov jednotlivých živočíšnych foriem k možnostiam bytia. Z toho vyplýva úloha artikulovať identitu človeka v upravenom režime, teda podporovať ekocentrické myslenie a modelovanie vzťahov. (NÜNNING 2006:170-176) Ekokritický postoj je vhodným obohatením aj teórií a stratégií turizmu, keďže tie pracujú i s oblasťou prírody a prírodného prostredia. (WHELAN 1991) Nazdávame sa, že nebude na škodu, ak sa ekologicky citlivá cesta k prírode dokáže komunikovať aj prostredníctvom literárneho textu, pretože, ako sa vyjadril William Rueckert, ekológia môže poskytnúť návod k životu a preto by sa mali ekologické princípy uplatňovať pri čítaní, učení sa o literatúre i pri jej samotnom písaní (pozri KOPECKÝ 2012:13). V uvedenom aspekte záujmu o prírodu vidíme doposiaľ málo iniciované možnosti budovania vzťahu k jej hodnotám.

G. Snyder hovorí v súvislosti s kánonom západného písomníctva o dominancii tzv. „neprírodnej literatúry“, ktorá sa sústredí najmä na „mravní zmatky, hrdinské činy, milostné aféry a duchovní hledání vysoce nadaných a často mocných lidí, obvykle mužského pohlaví“. (SNYDER 2002:146) Takáto literatúra, hoci je výrazovo a myšlienkovo veľmi hybridná, zanecháva po sebe iba jednorozmerný antropocentrický odkaz, ktorý zanedbáva význam „prírodnej literatúry“. Snyder preto v uvedenom duchu navrhuje emancipovať podoby habitu „přírodní poetiky“ (SNYDER 2002:146).

V prvých fázach vývoja sa formoval ekokritický záujem o výklad textov, ktoré konkretizoval Lawrence Buell (KOPECKÝ 2012:14) v nasledujúcich štyroch oblastiach:

1. všímať si mimoľudské zložky prírody, ktoré však nevytvárajú iba naračný rámec, ale naznačujú, že dejiny človeka sú neoddeliteľné od dejín prírody;

2. ľudský záujem nie je jediným legitímnym záujmom;

3. zodpovedné a ekosenzitívne správanie sa človeka voči prírode je súčasťou etickej orientácie v texte;

4. príroda je v texte aspoň implicitne ponímaná ako proces, nie ako konštanta.

Aktuálne sa ekokritika nezaoberá výlučne čítaním a výkladom textov, ktoré spĺňajú vyššie uvedené kritériá, ale jej paradigmu obohacujú aj texty všímajúce si rozmanité aspekty antropocentrického prehodnocovania sveta. Skúma nielen prírodu, ale aj procesy, ktoré sú s ňou v napätí, ako napríklad industrializácia a urbanizácia.

Jedným z jazykových prostriedkov dosiahnutia obrazného uchopenia prírody s vrstvením rôznych asociácií, významov a symbolizácií, ktoré v sebe koncentrujú odkazy na mytológiu, históriu a kultúru zviazanú s daným prírodným priestorom, sa stáva topos. V topose tak „klíči“ potenciál ozrejmiť ho nielen ako pojem estetický, čo je v kompetenciách literárnej vedy, ale aj ako pojem etický (filozofický, morálny, ideový, a teda v uvedenom zmysle predovšetkým ako ekologický), pričom ho takto môžeme vnímať ako environment a výkladovo sa ho zmocniť aj prostredníctvom ekofilozofie a ekokritiky. Uvedeným názorom sa stotožňujeme s M. Peprníkom, ktorý environment chápe „nejen jako označení prostředí, ale též jako označení určitého ideového a etického projektu“ (PEPRNÍK 2012:164), pričom environment vysvetľuje v intenciách definície R. F. Nasha ako vzájomne previazanú sieť živých vecí a procesov a závislosti človeka na tejto sieti, a jeho obsiahnutie v nej (pozri PEPRNÍK 2012:163-164).

Prejavy obrazných možností metafory smerom k zdôrazneniu ekologických aspektov prírody si všimol aj literárny vedec Ján Zambor. Zdôrazňuje, že v pôvodných, tzv. naturifikačných metaforách, sa môžeme stále častejšie stretávať s ekologickým čítaním ich významu. (ZAMBOR 2010:20) V tomto prípade uvažuje o environmentálnej alebo ekologickej metafore, s ktorej konceptom sa konfrontujeme aj v našom príspevku. Voľba uvedeného aspektu výkladu textu nie je ničím nelogickým, keďže „vzťah človeka a prírody literatúra vždy vnímala všetkými pórami, reagovala na jej javy, premeny, rozmýšľala o ich príčinách, napokon skúma i zmysluplnosť ľudských zásahov do jej tvárnosti…“ (ŠABÍK 2003:146).

Pre naše ekokritické a zároveň ekosenzitívne čítanie sme si vybrali tvorbu popredného predstaviteľa slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia, člena básnickej skupiny Osamelí bežci, Ivana Laučíka, už len z toho dôvodu, že zostávame takpovediac na domácej pôde. Ako pramennú bázu využívame súborné dielo I. Laučíka Básne (2003). Jeho tvorba je bytostne spätá s prírodou rodného Liptova. Keďže ide o jeden z turisticky najexponovanejších regiónov Slovenska, je vhodné upozorniť aj na podnetnosť básnických textov, ktoré vidia Liptov nielen optikou malebnej krajiny s vysokým potenciálom turistického vyžitia, ale aj ako jedinečný prírodný organizmus. Laučík nebol len básnikom, ale i nadšeným turistom, milovníkom prírody, tatranských hôr, horolezcom a speleológom: „V Liptove máte možnosť dvíhať svoj pohľad do hĺbky dolín, teda môžete prežívať priestor, čo pokladám za jednu z najväčších radostí života. Je tu množstvo jaskýň, teda aj miest, kde často ešte ani nesiahla ľudská noha. Nakoniec je to prastará krajina, formovaná od staroveku človekom. Tu kdesi je aj kolíska slovenskej poézie – určite na dohľad od Kriváňa“ (KUBÁNYOVÁ 2004:8).

Svojimi básňami Laučík sprevádza vlastným videním a chápaním krajiny a prírodných daností, ktoré ju utvárajú a dodávajú jej jedinečný ráz. Jeho napojenie na prírodné prostredie často dosahuje spirituálnu úroveň, ako píše v básni Za ohybom zimy: „Rehole rastlín ma prijali“ (s. 212). V jeho textoch môžeme pozorovať dva koncepty prírodného prostredia. 1. Univerzálne, anonymné, atemporálne prírodné priestory, kde dominujú ťažiskové toposy jeho tvorby, napríklad jaskyňa, snežný previs, záveje, snežné pláne, mohutné skaliská, divoké, nepreniknuteľné lesy, aj hlbiny morského dna, nekonečné vodné hladiny, obyvatelia zvieracej ríše (veľmi často veľryba), a 2. skonkrétnená umelecká tematizácia regiónu Liptova prostredníctvom sprítomňovania podoby jeho vrchov, dolín, potokov, živočíšnej i rastlinnej ríše.

Prvá podoba prírody je oprostená od ľudskej prítomnosti, vyľudnená, tichá, nepočuť tu ľudskú reč, komunikuje sa tu jazykom rastlín a zvierat, je to deantropomorfizovaná príroda. Vo svojej prirodzenej jednoduchosti je príroda drsná a spravodlivá – autor ju neidealizuje a neospravedlňuje, je v jeho ponímaní presne taká, aká má byť. Druhej podobe zobrazenia prírodného prostredia dominuje napätie, ktoré spôsobuje človek svojím zásahom a invazívnou snahou presadzovať svoju egocentrickú, koristnícko-panskú nadradenosť nad prírodou. Jedinečnú podobu krajiny u Laučíka si všimol aj Fedor Matejov, podľa ktorého je „dekomponovaná na svoje sedimentované geologické vrstvy, meteorologické ,udalosti,, ,horúce, explozívne procesy, rastlinné diseminácie, ich ,indexy, – jednoducho vyjavuje sa ako ,živá pamäť geologickej katastrofy,“ (MATEJOV 2005:207). Laučík týmto ťahom presúva pozornosť z vizuálneho, telesného, fyzického popredia krajiny na jej ekologické pozadie.

Pri reflexii Laučíkových básní sa pokúsime dotknúť problému, či krása krajiny nejakým spôsobom súvisí s jej biologickou hodnotou. „Stručně řečeno, zda když vnímám krajinu jako krásnou, svědčí tento soud i o její biodiverzite, komplexitě, potažmo tedy i stabilite a pod.“ (STIBRAL 2009:56) Uvedený rozdiel a následný posun z oceňovania prírodného prostredia ako estetického objektu na jeho oceňovanie ako environmentu, budeme dokladovať prostredníctvom interpretácie jedného z hlavných modelov oceňovania prírody, ktorým je krajinový model (pozri CARLSON 2010:390). Ten ilustruje záujem turistov o obľúbené vyhliadky, scenérie, panorámy, vytvorené odstupom pozorovateľa od pozorovaného prírodného okolia, čo evokuje dojem „dokonalého“ estetického videnia prírody („ako na dlani“), pričom pozorovateľa nezaujímajú prírodné formy a prírodné procesy, ktorých je svojím pozorovaním svedkom, ale iba samotný výhľad (estetický rozmer). Do centra pozornosti pri uvedenej perspektíve turistov je vkladané hodnotenie malebnosti ako výsledku potvrdzovania si vlastnej antropocentricky motivovanej identity, kde dominuje predstava, že príroda je tu k tomu, aby nás tešila, zaujala, lahodila a slúžila nám. Zvrchovaným tónom takéto vnímania (oceňovania) prírody je teda iba intenzita účinku, resp. jeho absencia pri vyvolávaní estetického dojmu, pričom aktivizujeme také kritéria hodnotenia, ktoré nemajú nič spoločné s podstatou prírody ako environmentu. Pri uvedenom vnímaní pozorovateľ anuluje možnosť poznávať prírodné procesy, všíma si iba ich javovú podobu a oceňuje ich kritériami stojacími mimo rámca ozrejmujúceho environmentálnu hodnotu prírody. Estetické posudzovanie prírody je nám v tejto konštelácii bližšie než jej etické porozumenie (pozri REES 1975:312).

Vyhliadkovú perspektívu, vyvýšený bod, z ktorého je dobrý rozhľad na okolitú krajinu využíva aj I. Laučík vo svojich básňach. O podstate vyhliadok pre súčasného turistu podáva zaujímavé posolstvo báseň Cesty okolo sveta. Vyhliadky považuje za skomercionalizovaný produkt cestovného ruchu, ktorý ponúka len štylizované a vopred pripravené komponovanie istej perspektívy pohľadu na prírodu. Pozorovateľ ju nevníma v jej synergickom pôsobení ako environment, ktorého by mal byť súčasťou, ale len ako vymedzenie estetickej kategórie malebnosti, pretože si udržiava dostatočnú environmentálne „necitlivú“ dištanciu od pozorovaného objektu. Autor v básni kritizuje „lovcov výhľadov“, pretože v snahe dosiahnuť ten najkrajší výhľad, strácajú vizuálnu citlivosť k prírode ako celku. Svoju aktivitu sústredia iba na jeden výsek reality, ktorý ich uspokojuje a prehliadajú všetky ostatné formy prírodnej diverzity (predovšetkým biologické). Autor vo veršoch „Cestovať sa má so stiahnutou roletou / a pozerať sa len pri značke PEKNÝ VÝHĽAD. / Pekné vyhliadky!“ (s. 180) ironizuje necitlivosť ku komplexnému vnímaniu prírody. Sám autor v porovnaní s nimi nešetril zrak na žiadnom mieste, aby videním dokázal prírodu lepšie spoznať a pochopiť: „myslím na svoje doterajšie cesty okolo sveta: / každá ma stála zopár dioptrií.“ (s. 180). Hodnotu pekného výhľadu nemeria výškou, vzdialenosťou, dostupnosťou či nedostupnosťou, estetickou súhrou farieb a tvarov jednotlivých prírodných objektov, ale vyberá si kritériá založené na oceňovaní prírody ako bohatstva a rozmanitosti prírodných foriem a procesov. Zároveň si uvedomuje, že aktuálne len ťažko naplní svoju túžbu po výhľade, pretože programovo skomercionalizované sprístupnenie výhľadov upravilo záujem človeka o prírodu do režimu akejsi závislosti, ktorá musí byť stále intenzívnejšia: „že táto túžba je aj tak neukojiteľná, / že PEKNÝ VÝHĽAD nezaplatím už / žiadnym zlatom“ (s. 181). Zrejme sa v ohlase týchto veršov ozýva aj explicitne nevyslovená skepsa – príroda je už natoľko pretvorená ľudským zásahom, že ani z toho najideálnejšieho výhľadu už nespozorujeme jej pôvodnú tvár.

Zavŕšenie cestovateľskej túžby po čo najfantastickejších výhľadoch sa dá virtuálne zrealizovať prostredníctvom internetových aplikácií, umožňujúcich z akéhokoľvek miesta na svete si prezrieť okolitú krajinu. Túžba po dokonalých výhľadoch sa tak javí ako ľahko naplniteľná, no pri jej uspokojení chýba podstatný rozmer ľudskej autenticity a vedomia prepojenosti na environment. Je nám sprostredkovaná iba cez technologické protézy. O uvedenom type „cestovania okolo sveta“ platia aj nasledujúce slová: „Naše současná kultura je syntézou kultury antropofagické (pohlcujíci) a kultury antropoenické (vypudzujíci); stejně jak jsme v tomto systému integrováni (začleněni), tak stejnou měrou nás současně vypudzuje mezi nespočetné technické protézy (umělé náhrady), až dosáhneme k té nejobdivuhodnější, kterou je protéza myšlení – umělé inteligence“ (HAUER 2012:80). Smer náhrad prírody za umelé simulácie obrazne vyjadril aj autor, keď balvan označil za gumový (s. 65) – teda ako náhradu, kópiu skutočnosti. Na druhej strane si uchováva ešte schopnosť rozoznať simulácie, keď píše „(…) umelý list nebol dosť zelený“ (Večerný zápis, s. 221). Básnik vyslovuje predtuchu zmocňovania sa prírody človekom v priestore fyzickom i virtuálnom. Jeho snaha speje k tomu, aby si podmanil, pozoroval, kontroloval a ovládal celú prírodu. Ilustruje to na banalite „nesprávne“ uloženého listu maliny, pretože aj o jeho polohe musí človek vedieť, keďže si na to zostrojil pozorovacie prístroje: „I prevrátený list maliny /zablysol sa v optike družíc“ (Pozdrav Michauxovi, s. 168). Slobodou si nemôže byť istý žiaden živočích, pretože človek vykonáva dôslednú evidenciu každého druhu. Obavy z lapenia má aj jeden z posledných slobodných tvorov: „A kradmo lieta / Neokrúžkovaný vták“ (Vzdušnou čiarou, s. 163).

Vyššie interpretačne naznačený príklad estetického oceňovania prírody prostredníctvom využitia perspektívy vyhliadky dostáva u I. Laučíka prirodzenú podobu, kde sa rešpektuje hodnota prírody ako environmentu, a to napríklad v nasledujúcich veršoch zo zbierky Sme príbuzní na začiatku: „Riasy nekonečné riasy padajú na nohy bežca / Veľkolepé / veľkolepé (osvetlenie) / veľkolepé (ticho rastlinných plošín) / pred zánikom / z húštin sme vyšli / (oslepení) / (v bezslnečnom jase) / prítomní svojou panorámou na balvanoch / a malí podľa vlasov / vysoké pŕhľavy nášho letu sa mihali / a vysoké starecké obličaje pustatín / zostrovali náš pohyb / po poloznámych miestach“ (s. 67). Na rozdiel od prvého konceptu zobrazenia vyhliadky, kde sme mali tieto záujmové body identifikované značkou a bolo na ne upozorňované, tu sa zoznamujeme s „poloznámymi miestami“, čiže prírodou ešte málo poznanou, bez dominancie človeka, čo by naznačoval aj „nekonečný porast rias“, majúci schopnosť rýchlosťou rastu spomaliť bežca (pozorovateľa). Absenciu ľudskej prítomnosti umocňuje aj časopriestorový rozmer prírody. Evokácia rozsiahlosti a akejsi priestorovej nekonečnosti skoncentrovanej v rastlinných plošinách a pustinách vymedzených tichom je ekvivalentom vyľudnenia. Nielen priestorová neprítomnosť ľudí, ale aj ich časová absencia v danom priestore uchovávajú stáročia prírodu v nezmenenej podobe. Upozornenie na časopriestorový aspekt v tomto zmysle je opäť iba málo adekvátnou a skôr obraznou (metaforickou) pomôckou, ako prostredníctvom ľudských pojmov priblížiť prirodzenosť prírody. Obrazy hustoty rastlinného porastu (obrastania, zarastania) signalizujú, že lyrický subjekt sa objavuje v krajine, kde jednoznačne prevláda prírodný živel. Svoju tesnú osobnú skúsenosť s prírodou skoncentrovanú v podobe takmer nepreniknuteľného porastu húštiny dokladá superlatívnym a trojnásobne zopakovaným adjektívom „veľkolepé“ práve v momente, keď situuje svoje postavenie na vyhliadkový bod na balvanoch. Pozorovateľské možnosti vyhliadky sú však akoby neadekvátne tomu, čo by mal z nej pozorovateľ vidieť. Paradox oslepenia pozorovateľa v momente, keď nesvieti slnko, môžeme vnímať ako upriamovanie pozornosti mimo antropocentrický rámec pozorovania, ktorý iniciuje vnímanie skrytých väzieb ľudského zrastenia s prírodným celkom. V holistickom duchu po tom volá veršami „sme príbuzní / na začiatku“ ale zároveň nie veľmi optimisticky dodáva „(v troskách)“ (s. 92). Motív pŕhľav by mohol byť takým prebúdzajúcim stimulom celého ľudského vedomia, ktoré by naoko bezproblémový „let“ nášho pohľadu do prírodného priestoru upravoval v prospech citlivosti k prírode.

Tretia podoba vyhliadky, na ktorú Laučík pomyselne pozýva, sa odohráva na jednom zo symbolických vrchov Liptova – Poludnica. Báseň má názov Pohľad z Poludnice. Pozorovateľ sa tentokrát nenechá unášať krásou videnej prírody, ale svojím ekosenzitívnym pohľadom sprostredkúva podobu agresívneho, ekologicky necitlivého a prospechársky motivovaného zásahu človeka do prírodného prostredia.

V akých environmentálne ladených kontextoch vnímal autor svoj rodný Liptov? Báseň Príhovor k popolu Aurela Stodolu vznikla pri príležitosti presunu urny s pozostatkami slovenského vynálezcu a jeho manželky do jeho rodiska v Liptovskom Mikuláši. Autor sa k Stodolovi prihovára a zoznamuje ho so súčasnou podobou jeho rodiska: „Dúfame, že ste cestovali dobre / a postrehli už z rýchlika / geologické zmeny, / čo sa tu udiali v ostatných rokoch“ (s. 192). Konfrontácia dvoch časových rovín – aktuálnej a tej z čias života Stodolu – odhaľuje medzi nimi podstatný rozdiel, motivovaný „geologickými zmenami“. Uvedenú zmenu vyčísluje Laučík nie časovými hodnotami, ani politickými, demografickými či kultúrno-sociálnymi kvantifikátormi, ale pomocou vitality a rastu vŕb. Prítomnosť týchto stromov určuje zároveň aj mieru uvedomenia si domova: „Teraz ste už doma (ako všade), / zvlášť však tu, / kde sa darí vŕbam“ (s. 193). Symbolický návrat A. Stodolu do rodiska prebúdza u I. Laučíka nádej na obnovu vyváženého vzťahu človeka k prírode, aký v priestore liptovskej domoviny panoval pred desaťročiami: „Šťastnou náhodou ste sa narodili v rodine, / ktorá nemusela kynožiť dreviny“ (s. 193). Predstava tejto perspektívy je v ostrom protiklade k súčasnosti, s ktorou básnik zdvorilo, no zároveň i trochu šokujúco zoznamuje Stodolu: „Dovoľte, aby som Vás, nášho rodáka, upozornil / na krátkodychú vŕbu, / ktorej drevo má / asi len hodnotu paliva“ (s. 193). Hodnota stromu pre zavrhnutie akéhokoľvek iného dôvodu jeho existencie je redukovaná iba na normu ekonomického prospechu.

Nefalšované vyznanie Liptovu ponúkol básnik vo veršoch s príznačným názvom Liptov. Vníma ho nielen v rovine estetickej pôsobivosti, kde v niektorých jeho zákutiach ešte nie je cítiť kultivačnú činnosť človeka: „Ach, Liptov, / horstvá poskladané z fotografií / ľudoprázdnych žľabov“, ale aj ako prostredie s výraznými črtami endemitu: „najkrajšie exempláre rastlín a zvierat / snímané s filozofickým nadhľadom!“ (s. 126). Pôvodná podoba autentickej prirodzenosti liptovskej prírody, „kde vedomie tlie / v siahlodlhých zimách, / lavíny ozvučujú marec“ (s. 126), je umocnená uchovávaním si vlastnej prírodnej podstaty v obrannom geste nasmerovanom voči ľuďom v podobe nehostinnej zimy a lavínových výstrah. Akoby prírodný Liptov nadobúdal svoju pôvodnú tvár iba pod mimikrami snehových a ľadových škrupín odstrašujúcich dotieravosť človeka. Liptov však taký nie je stále. Autor si všíma, ako príroda ustupuje zásahom človeka, čo spôsobuje na prvý pohľad kuriózne prepojenie sveta pôvodného, domovského s importom civilizačných technológií: „Liptov, kde sa rekreačný spôsob života snúbi / s divokou kosbou, kde drevenici prirastá / hliníková veranda“ (s. 126). Táto symbióza (snúbenie sa) je klamná práve v tom, že prekrýva pôvodný stav (zabúdanie) a považuje sa za prirodzenú.

Preskupovanie prírodných prvkov s artefaktmi technokratickej spoločnosti sa ohlasuje z Laučíkových veršov opakovane. Príroda sa snaží s týmto „odpadom“ ľudských rúk vyrovnať po svojom, čo sa jej občas darí, ako napríklad vo verši, kde odolnosť organického dokáže časom premôcť výsledok necitlivosti človeka k prostrediu: „asfalt rozpadnutý, vône mikróbov“ (Biely film, s. 215), no občas tento boj vyznieva iba do agónie: „A pod asfaltom pridusený tlkot / rastlín“ (Experiment, s. 143), alebo sa dostáva do situácie, kde si vie príroda poradiť iba maskovaním ľudskej aktivity „(P. odtláča duralové plechy do krovia)“ (Pece nezhoria, s. 109). Niekedy pristihne samu prírodu dezorientovanú, napríklad v momente, keď si vtáci robia „hniezda z hliníkového drôtu a izolácie“ (Alexyho pastel, s. 162).

Liptovská príroda je predmetom dobývania, čo najvýstižnejšie dokladá dvojveršie s  ľútostivým povzdychom: „Liptov, Liptov, Liptov / kde ťažba vzduchu pokračuje“ (Liptov, s. 126.). Perspektíva pokračujúceho ľudského záujmu o Liptov nie je z pohľadu I. Laučíka lichotivá, keďže prírodné zdroje prepočítané na iba na kalkul výnosu sa pomaly vyčerpávajú a na rad prichádza aj vzduch ako symbol maximalizácie dobývania. Obrazy vyčerpanej a bezživotnej krajiny sa objavujú aj na iných miestach: „Hroby otvorené, štrk vyťažený. / A prázdne ulity / vo veľkolepom osvetlení!“, čo iba umocňuje „rozpaky / v geologickom tichu“ (Zatiaľ, s. 150). Logika prírodných zákonov dostáva trúfalosťou a manipuláciou človeka zásadné rany: „bolo rozhodnuté / obrátiť aj toky riek“ (Pozdrav Michauxovi, s. 169). Pretváranie prírody ľudským zásahom pripodobnil Laučík obrazmi falocentrických symbolov veží (keltskej, kresťanskej, televíznej) v básňach Havránok alebo Z polárnických denníkov, ktorými akoby obrazne vstupoval človek do „genetického“ základu prírody a takpovediac ju „oplodňuje génom“ svojej predstavy civilizačného pokroku.

V básni Pohľad z Poludnice namiesto obrazu fungujúceho environmentu robí autor z čitateľov svedkov „vraždenia“ prírody: „Rozpadnuté salaše so stopami sekier / medzi lopúchmi, / vonkajšie i vnútorné pohyby zabudnuté / a telo obrátené naruby, / sliznicami von“ (s. 160). Príroda nadobúda v autorovej umeleckej kreácii ľudskú podobu, obrazne získava telo, ktoré je poškodzované, s krutosťou porciované, až sú odhalené jeho vnútornosti, akoby sa tým vyslovil bezohľadný zásah do samotnej esencie prírody. Ľudskou rukou vedený ostrý rez prírodou pokračuje v ďalšom pitvaní: „Kostry roztratené, / neovládnuté / lesy prevrátené buldozérmi / nájomné vrátené do obehu, / železnice spevnené kostrami“ (s. 160). Aj tu príroda, konkrétne les, získava antropomorfnú podobu, už nie živú, ale redukovanú iba na mŕtve kosti, slúžiace potrebám hlbšieho prieniku do jej útrob. I. Laučík pripodobňuje kostru k stavebnej osi tela stromov napríklad v spojení: „blyštia sa kosti osík“ (Ešte apríl, s. 217).

Symbolom ľudského kolonizačného vpádu sa stáva u Laučíka železnica, cesta („pás drveného štrku pretína les“ /Tristia, s. 222/) či letisko („les krehne pred očami. / Už čoskoro budú v ňom pristávať lietadlá“ /Príďte!, s. 175/). Ironická pointa vyplýva z toho, že les sa oplatí vidieť iba vtedy, ak sa doň nedostaneme po svojich, ale výdobytkami techniky, ktoré nahradili a zaplnili prírodný priestor. Narušená je i pamäť prírody, odhalená a zároveň ničená v obrazoch stínania stáročných límb: „naše archívy, zmluvy, pergamen! / Vydali sa na výpravu s nosičmi / píl a krošní“ (Limby, s. 124). Využívaná lexika „kolonizačnej“ proveniencie umožňuje I. Laučíkovi vyjadriť nezvrátiteľný dopad netolerantného zásahu do prírody: „Hmýrenie havranov v kalovej nádrži“ / (…) / Lipy a žlté kosačky, humná, štvorce textilky, / miestne rozhlasy a silážne veže, / lyžiarske vleky / v lete / i ovce zaviaznuté v močiari…“ (s. 160). Nielen Liptov, ale celé prírodné prostredie sa stalo podľa básnika pokusným laboratóriom. Vzťah človeka k prírode vidí ako jeden veľký a nekontrolovateľný experiment, čo zobrazil aj v rovnomennej básni: „Hmyz z leta sa vracia do oceliarní. / Šušky spŕchli na chemický signál, / veverice začali žobrať“ (s. 143). Zákony prírody a základné princípy fungovania vystriedala umelo implantovaná regulácia človekom. Nakoniec je prítomnosť človeka ako parazita na prírode zintenzívnená do tej miery, že zaberá nárokmi svojho konzumného života stále väčší prírodný priestor. Toto preľudnenie je vyjadrené vo verši „rozostupy upravené iba na predpaženie“ (s. 160). Ďalší antropomorfný prvok je v dvojverší: „Ako koža / pokrýva údolie lišajníková púšť“ a vzápätí sa ohlasuje Laučíková ekofilozofická predstava environmentu ako prírodnej jednoty všetkého živého: „Čo patrí všetkým / roztvára sa do oka. / (Zvnútra i zvonku, / potom i to / sa znehybňuje, / aby sa zrástlo“ (Z Dobročského pralesa, s. 135).

Záverom. Básnická tvorba I. Laučíka vytvára alternatívny priestor pre proekologické zamyslenie sa nad aktuálnym stavom i budúcnosťou ľudstva v partnerstve s prírodou, pričom táto výzva je realizovateľná pre rôzne oblasti kontaktovania sa človeka s prírodným prostredím. Autor je v neustálej diskusii s prírodou i človekom. Odpoveď prírody už pozná, iba človeka sa musí pýtať v básni Milí priatelia!: „Človek vo svojom tenkom klobúku / nie je doma pre seba, ale pre niekoho. / Má sa rozrastať? dozrievať? postupovať?“ (s. 154). Odpovede môžu byť dve – má tak konať ako rastlina, ktorá je súčasťou environmentu, alebo permanentne dovršovať neustále sa dvíhajúce horizonty svojej kolonizačnej neukojiteľnosti?

Literatúra a pramene:

CARLSON, A.: Oceňování a přírodní environment. In: ZAHRÁDKA, P. (ed.): Estetika na přelomu milénia. Vybrané problémy současné estetiky. Brno 2010, s. 385-396.

HAUER, T.: Dromologie. In: FEBER, J. – PETRUCIJOVÁ, J. – HAUER, T.: Ztraceni v terrapolis. Antropologie. Dromologie. Víra. Kraków – Trnava 2012, s. 72-102.

KOPECKÝ, P.: Robinson Jeffers a John Steinbeck. Vzdálení i blízci. Brno 2012.

KUBÁNYOVÁ, N.: Kedy začne v jaskyni snežiť? In: Liptov, 2004, roč. 55, č. 18, s. 8.

LAUČÍK, I.: Básne. Bratislava – Levoča 2003.

MATEJOV, F.: Krajina u I. Laučíka. In: Lektúry. Bratislava 2005, s. 201-213.

PEPRNÍK, M.: Cesta od toposu k environmentu v americké literatuře 19. století. In: KOMENDA, P. – MALINOVÁ, L. – ZMĚLÍK, R. (eds.): Místo – prostor – krajina v literatuře a kultuře. Olomouc 2012, s. 163-171.

REES, R.: The Taste for Mountain Scenery. In: History Today, 1975, roč. 25, s. 305-312.

SNYDER, G.: Nepřírodní literatura. In: Místo v prostoru. Etika, estetika a vodní předěly. Praha 2002, s. 145-152.

STIBRAL, K.: Estetický postoj k přírodě a krajině. In: Dlouhá, Jana a kol.: Vědení a participace. Teoretická východiska environmentálního vzdělávání. Praha 2009, s. 48-59.

ŠABÍK, V.: Aspekty ekologickej estetiky. In: Diskurzy o estetike. Bratislava 2003, s. 244-256.

WHELAN, T. (ed.): Nature tourism: managing for the environment. Washington 1991.

ZAMBOR, J.: Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu. Bratislava 2010.