Na sedmohradskom salaši (Valasi, valašská kolonizácia, Balkán, balkanizmus a orientalizmus a ich odraz v cestopisných spomienkach a literatúre)
Pred búrkou. Zvečerievalo sa. Na hrebeni pohoria Parâng v Južných Karpatoch sa schladilo. Pokým vietor na hrebeni roznášal oblaky, na južnom trávnatom úbočí sa trhala hmla. Na jej závojoch zasvietilo medzikružie. Oslnivo jasný stred lemoval žltý, zlatý, zelený a červený kruh. Zo svetla farieb predstúpila pre- do mňa veľká postava. Spočiatku bola nejasná, len neskôr sa jej obrysy zostro- vali. Po chvíli som sa presvedčil, že tesne pod hrebeňom nestál nik z priateľov ani nik z rodu Homo sapiens. Na mliečnej oblohe sa objavil môj vlastný tieň.
Kývam na ducha rukou. Odpovedá mi. Vyťahujem fotoaparát a, samozrej- me, fotografujeme sa navzájom. Pokúšam sa k nemu priblížiť a ostáva meravo stáť. Keď zastanem, prelud sa pohne. Tieň nemá len dva rozmery, ako sme si zvykli, ale tvorí trojrozmerný plastický obraz. Tvar i veľkosť mení s večne pulzujúcou hmlou. Bežím rýchle dopredu a alter ego sa mi lepí na päty. Nad sedlom sa dúhové medzikružie, ktoré môj tieň ako veniec nesie na krku, za- čne elipsovite naťahovať.
Nezvyčajný prírodný úkaz, ktorý horolezci nazvali vidmo z Brockenu, ne- vyvoláva iba údiv, no aj úzkosť, ba až strach. Ale človek je už raz taký. Najviac sa bojí tých neškodných – mŕtvych a ešte viac neskutočných.
Zapadajúce slnko ma zbavilo nepríjemnej spoločnosti druhého ja. Pri šere však jedna úzkosť striedala druhú. Búrka bola na spadnutie. Rýchlo sa zmrá- kalo a zrazu som myslel na nocľažisko. K jazeru Câlcescu (1 937 m n. m.) som schádzal za prítmia. Chodník, ktorý i za dňa býva nevýrazný, akoby sa pre- padol. Kontrastné obrysy okolia rozpustila mrákava. Pri posledných krokoch som sa viac spoliehal na pamäť ako na zrak. Až brechot starého ovčiarskeho psa ma presvedčil, že som nezišiel z cesty. Kráčal som po dne ľadovcového karu a za neďalekými skalami by mala stáť pastierska koliba. Teplo salaša priťahovalo ako magnet. Za sucha som stihol postaviť pri kamennej ohrade stan a čakal, kedy prihrmí prvý blesk.
Ani som dlho nespal, keď ma v kare prebudilo prenikavé kvičanie pra- siat, ktoré prvé zavoňali snoriaceho medveďa. Až po nich sa ozval brechot psov. O niekoľko minút vstali aj pastieri a krikom vyháňali nevítanú návšte- vu. Macko, ktorého za tmy nik nevidel, ale len zvieratá cítili, si dal napokon povedať a pobral sa po svojom. Zakrátko som opäť vystrčil hlavu zo spacieho vreca. Prebudila ma búrka s prudkým lejakom. Po celodennej spare ju musel očakávať každý, no netušil som, že sa tak zrazu strhne. Po chvíli sa všetko, čo som nestihol strčiť do igelitových vreciek, dalo žmýkať ako špongia. V duchu som hromžil, ale čo prežívali ostatní na hrebeni?
Nado mnou, v sedle Piatra Tăiată (2 250 m n. m.), ako som sa neskôr do- zvedel, sa ženili všetci transylvánski čerti. Vietor sa pohrával so stanom ako so steblom trávy. Plátenný útulok sa rýchlo premenil na napustený bazén. Hromy a blesky orali svahy Parângu a sadili doň zápach síry. Nočnú čierňavu z času na čas rozpustil reflektor blýskavice. Uprostred noci, ktorú chvíľami st- riedalo pravé poludnie, ostávalo nocľažníkom iba čakať a čakať. Keď sa zdalo, že na hrebeň sa vracia pokoj, pekelný orchester sa rozkrútil znovu. A ľudia hovoria, že tí hore majú vždy na ružiach ustlaté.
Po troch dejstvách búrka utíchla. Premočený a premrznutý som čupel pod skalou, tešil sa na východ slnka a jeho životodarné teplo. Konečne začalo svitať, ale slnko zastalo nad mrakmi. Navyše, len čo som rozložil po skalách vyžmýkaný odev, opäť sa rozpršalo. Toľký cynizmus som od Matky Prírody veru nečakal.
Hosť v kolibe v Parângu. Pastier pred kolibou na mňa zakýval. Rýchlo som zbalil mokré veci a pobral sa za ním. Rumunské salaše na rozdiel od našich stoja stále ďaleko od osád a komunikácií. Koľaje po motorke či dokonca au- tomobile na okolitej tráve, ktoré spájajú slovenské salaše s dedinami, sme tu márne hľadali. Jediným dopravným prostriedkom ostali kôň a somár.
Valašské rodiny nasledujú cez letnú sezónu hlavu rodiny. Na nejednom salaši žijú pastieri vedno so ženami a deťmi, ba niekde som stretol tri gene- rácie. Interiéry bežných rumunských a slovenských pastierskych dreveníc sa trochu líšia. V rodinných kolibách cítiť ženskú ruku, väčší poriadok a teplo domova. A turistu, čo sa sem prvý raz zatúla, prekvapí pohľad na šijací stroj. Na transylvánskych holiach chovajú pestrejšiu paletu zvierat ako u nás. Spo- ločne sa starajú nielen o ovce, ale aj o kravy, kozy, ošípané a kone. Rumun- ský salaš si nemožno predstaviť bez svorky obávaných psov, viditeľne väčších a divších v porovnaní s našimi.
Gazdiná ma pozvala dnu. Ani sa poriadne nespýtala, kto som, čo som, a už vyložila na stôl to najlepšie, čo našla. Úprimne od srdca, ako si zvykli na väčšine sedmohradských salašoch. Pastieri od vekov pripravujú hlavný pokrm z kukuričnej múky, mamaligy, či už ide o placky, kašu alebo chlieb. Moji hostitelia si ho ochucovali lekvárom a dvoma druhmi ovčieho syru. Sla- ný volajú brânza, neslaný urda. Niektoré placky namáčali do mastnej šťavy s kúskami mäsa.
Spočiatku mlčali. Iba z času na čas sa ktosi pýtal, odkiaľ som pricestoval, čím sa živím a kam mám namierené. Keď som dojedol, zohriali kapustnicu. Iba pre mňa. Ostatní sa pomaly zberali, hoci sa zase spustil lejak. Domáca pani prehodila cez všetkých hrubé deky, ktoré nahrádzali pláštenky. Zopínala ich obyčajným klincom.
Keď sa napokon začali rozprávať medzi sebou, mnohým slovám som ro- zumel. Výrazy späté so slovenským folklórom ako bača, bryndza, cap, čečina, črieda, črpák, čutora, fujara, geleta, kľag, koliba, komárnik, krovina, kuras- tra, minčol, putera, salaš, strunga, svorka, urda, valach, valaška, vatra, vedro, žinčica pochádzajú z Transylvánie. Na naše územie ich priniesli viaceré vlny valašskej kolonizácie v 14. až 17. storočí. Valasi putovali za novými pasienka- mi. Nížiny a pahorkatiny boli už pomerne osídlené. Voľný ostal iba karpatský hrebeň. V 14. storočí sa usadili v Huculsku, ovládli Východné Beskydy, sam- borskú a sanockú oblasť. V nasledujúcom storočí prenikli na Oravu, Gorce, Podhalie, do okolia Babej hory a Ziwieckých Beskýd. Počas tejto kolonizácie prešli podobnou trasou, akú sme si naplánovali. My sme však na ňu mali trošku menej času.
Valašská kolonizácia a Valasi. Podľa Branislava Varsika (1977: 371- 384) pôvodní Valasi z Južných Karpát začali migrovať už v 13. storočí. Prvá zmienka o ich pobyte v Maramureşskej župe v severnom Rumunsku pochádza z roku 1326. Na Slovensku sa prvá správa o nich zachovala v dedine Koromľa v Zemplíne z roku 1337. V prvej polovici 14. storočia osídlili juh Vihorlatu a v druhej polovici sa dostali až k hornému toku Ondavy.
Valasi, ktorí k nám v tomto období privandrovali, hovorili po rumunsky. Nazývali sa Olahi, Olachi či Wolachi. Na konci 14. storočia začali na vý- chodné Slovensko prúdiť rusínsky hovoriaci valasi, označovaní s malým „v“. Tam, kde sa usadzovali na základe valašského práva, získali početnú prevahu nad rumunským obyvateľstvom. Pôvodných Valachov porusínčili a previedli na svoju vieru. Od Rumunov prebrali hospodársku a sociálnu organizáciu a valašský spôsob života. S presnými pracovnými rituálmi sa šírila aj zvláštna valašská kultúra, ktorá poznačila zvyky, obyčaje a slovník pôvodných miest- nych vrchárov. Množstvo výrazov i priezvisk nielen v karpatskej oblasti, ale aj pod gréckym Olympom a Pindom, v dinárskych horách, slovinskom kra- se a na bulharskej Starej Planine vzniklo z valašských slov. Valašskú kultúru v nasledujúcich obdobiach nešírili bezprostrední, fyzicky pôvodní Valasi, ale rozličné skupiny tu žijúcich národností, ktoré sa venovali horskému pastier- stvu. Na severnú Moravu ju prinášali od konca 15. do 17. storočia Slováci, a nie Rumuni. Tak vznikol kopaničiarsky región Valašsko s osobitou ľudovou kultúrou, nárečím, staviteľstvom, krojmi a zvykmi.
Na strednom a východnom Slovensku temer v každom pohorí niekoľko vrchov alebo hrebeňov nesie názov Grúň, Minčol alebo Magura. Tieto mená sú také časté, až sa zdajú rýdzo slovenské. Aj tie však priniesla valašská kolo- nizácia. V Rumunsku pahorok volajú grui, muncel alebo măgura. Na morav- skom Valašsku sa nachádzajú mestá Valašské Klobouky a Valašské Meziříčí, dediny Valašská Polanka a Valašská Bystrice, v jeho jadre, v údolí Rožnovskej Bečvy samota Kobylská, ale aj s rumunským koreňom – vrchy Grapa (892 m, rumunsky groapă = jama), Magurka (1 067 m), pri Vsetíne Vysoký grúň (691 m), Chleviská (640 m) a hrebeň Hovézsko.
I po skončení spomínanej kolonizácie ostávalo rumunské Valašsko celé stáročia žriedlom nášho salašníctva. Za monarchie chodili sem gazdovia z tzv. horného Uhorska kupovať ovce. Slovenskí chlapci, ktorí študovali v Bu- dapešti, si zvykli vtedy privyrobiť. Nechali sa najať u gazdov, ktorí sa vracali s ovcami z Dolnej zeme domov. Pomáhali pri presune stád nočnými ulicami uhorskej metropoly z jednej železničnej stanice na druhú.
Málo sa vie, že valašská kolonizácia sa šírila aj južným smerom. Na roz- diel od jej severnej vetvy neprinášala iba pastiersku kultúru, ale aj migráciu pôvodných Rumunov hlboko za Dunaj. Podľa sčítania ľudu v roku 1881 ich v Rodopách a ďalších bulharských horách žilo 2 300. Rumunčinou sa dá dnes dohovoriť dokonca i v salašoch pod Olympom a v gréckej Macedónii.
V karpatskej oblasti dodnes prevláda tzv. výstupný typ pastierstva. Majite- lia zvierat bývajú v podhorských osadách. V zime držia dobytok v maštaliach. Kŕmia ho predovšetkým senom, ktoré si prichystali v lete. Na jar zvieratá odovzdávajú profesionálnym pastierom, ktorí pasú do neskorej jesene.
Nejeden veľkomešťan sníva o pastierskej idyle. Keby som tak mohol, vzdychne si, vymeniť si robotu s niektorým ochotným pastierom! Veď v kto- rom inom povolaní sa človek celý deň pohybuje na čerstvom vzduchu, v krás- nom a zdravom prostredí. Na karpatské hole vietor nezaveje štipľavé ľudské klebety. Nedrnčia tu telefóny, môžem byť sám sebe pánom. Nadriadený sedí za horami, za dolami. Po šichte ma nečaká zhánka po obchodoch. Problémy vzdialeného sveta ma prestanú trápiť.2
Takto vidí salašníctvo víkendový turista, ktorý do hôr iba náhodne za- blúdil. Život na pastvinách má načisto inú tvár. Znamená predovšetkým drinu a neustály boj s prírodnými živlami. Pritom nejde o boj abstraktný či rytiersky, ale konkrétny, každodenný a existenčný.
Pastier navonok získal slobodu, môže si vykročiť kam a kedy chce. Neob- medzujú ho vybudované komunikácie, cestovné poriadky ani svetlá na kri- žovatkách. Nezväzujú mu ruky konvencie, ktoré ľudia prijali v údoliach. Nepozná, čo je to narcizmus, pretvárka a pozérstvo, čo každý deň vidíme v civilizovanom verejnom priestore. Kto si vybral prácu na sviežom vzduchu, musí tiež na druhej strane robiť v každom nečase – daždi, vetre i snehu. Aká- že je to voľnosť, keď nepozná osemhodinový pracovný deň ani rovnako dlhý neprerušovaný spánok. Stal sa väzňom tvrdých prírodných podmienok a ná- ročnej stereotypnej práce. Neustále sa krúti okolo dobytka od svitu do mrku. A to denno-denne, v piatok či sviatok, od jari do neskorej jesene. Súčasný valach už veľmi nesvätí ôsmy júl (Deň vlka, Ziua lupului) a prvý august (Deň medveďa, Ziua ursului). Pred rokmi počas oboch dní okrem dojenia a spra- cúvania mlieka skutočne iba oddychoval. Roky pracuje v krásnom prostredí, ale nemá čas ani chuť kochať sa v okolitej scenérii. Pre turistu predstavujú hory voľnosť, pre pastiera putá.
Návštevník z mesta si pochutí na netradičnom jedle, ktorým ho ponúknu v pastierskej kolibe. Málokedy si však uvedomí, že jej obyvatelia trpia jed- notvárnou stravou. Pri prvých výpravách ma udivovalo, ako sa títo pracovití ľudia vedia obracať v takom vysokom veku. Po dlhšom rozhovore však vysvit- lo, že sa narodili oveľa neskôr, ako som predpokladal. Ich starecký výzor bol iba daňou profesie.
Odraz v literatúre. Pastiersku idylu ospevoval rímsky básnik Vergilius v zbi- erke Bucolica rovnako ako mnohí iní. Patrí medzi nich aj Ján Hollý so svojimi Selankami. Prvé európske cestopisy opisovali ľudí a život na Balkáne prívetivo. Od 19. storočia, keď sa na starom kontinente niekde dovŕšil a inde rozbiehal ná- rodno-sebauvedomovací proces, názov spomínaného polostrova nadobúdal ne- gatívne nádych. Nemecká satira, spomínajúc si na vlastné rozdrobenie (Klein- staaterei), karikovala nových balkánskych monarchov, v ktorých často kolovala nemecká krv, ale aj pôvodné obyvateľstvo. Britskí autori zašli ďalej. V románoch s cestopisným sujetom písali o dvoch nerovnocenných kultúrach. Išlo potom iba o to, ako ľudí vyslobodiť z „barbarského východu“. Balkanizmus nadobudol po- dobný priestor možnosti šírenia ako literárna predloha románu Brama Stokera o grófovi Drakulovi, ktorého ťažisko je umiestnené ďaleko od „starého dobrého Anglicka“, do transylvánskej „divočiny“. Svoj známy román napísal o päť rokov, čo vyšiel Verneho „Tajomný hrad v Karpatoch“. Čiastočne ho situoval do rovna- kého prostredia. O živote a prírode v Sedmohradsku vedel veľmi málo. Informá- cie, ktoré čerpal z rozhovorov s maďarským orientalistom Arminom Vambérym (1832–1913) narodeným vo Svätom Jure mu nestačili. Drakulov hrad „postavil“ v Bistrickej župe neďaleko sedla Bârgău v rovnomennom pohorí. V jeho okolí niet ani stopy po domnelej stavbe. Niekoľko kilometrov južne od priehyby pri osade Piatra Fintinele láka cudzincov hotel Tihuţa prezývaný Drakulov hrad. V župnom meste Bistriţa na ulici Armatei Roşii sa zachovala budova presláveného hostinca Coroana de Aur, kde sa pán Harker na odporučenie grófa Drakulu ubytoval.
Predkovia Ficka, sluhu čachtickej pani Alžbety Bátoryovej (1560–1614), ktorú preslávil Jozef Nižňanský rovnako kvalitným románom, pochádzali najskôr z okolia sedla Bârgău. „Do dvora vchádzajú veľké rebrináky, kaž- dý ťahá osem zdatných koní a pri každom záprahu kráča Slovák v širokom klobúku s veľkým, klincom obíjaným opaskom, v špinavom kožuchu a čiž- mách… Slováci mali na pleci ako kopije dlhé palice, zakončené ostrím ako sekery.” (Stoker 1969: 46-47) O našom národe mal Stoker svojský obraz… Romantická literatúra poznačená rousseovským obrazom zidealizovaného prírodného človeka postaveného do kontrastu s meštiakom hľadala, ale ne- našla na Balkáne ideálneho divocha, lebo takých ani tu nebolo. A tak jej ostal neraz iba divoch bez prívlastku, odmietajúci racionalizmus, pokrok, huma- nizmus a západnú kultúru. Mnohých autorov poznačilo dichotomické dele- nia sveta, známe minimálne od Máního. Mária Nikolajeva Todorová (1997) v štúdii “Predstavovanie si Balkánu” konštatovala, že spomínaný polostrov predstavuje európsky kultúrny a politický predsudok par excellence. Filozof Hermann Keyserling konštatoval v roku 1928: „Keby nebol Balkán, museli by sme si ho vymyslieť.” (Todorova 1997: 116) Výstižné sú aj slová Zvonka Taneského, podľa ktorého sa Balkán stal akýmsi „smetiskom pre všetky jeho negatívne vlastnosti, vo vzťahu ku ktorým mohla Európa konštituovať svoj pozitívny, trochu namyslený vzťah“. (Taneski 2006)
Balkanizmus, ktorý sa stal nazeraním na svet spojeným s vytváraním ne- gatívneho stereotypu a potom pocitu vlastného strachu, pretrváva. Ideovo pripomína postokoloniálny orientalizmus, ktorý predstavuje pestrý súbor sociálno-psychologických predsudkov založených na slabých, falošných, sprostredkovaných, niekedy aj treťou stranou zámerne podsunutých skres- lených informácií, deformovaných vlastnými a cudzími záujmami, ktoré nás vedú k širokej škále postojov – od romantického idealizovania (zamilova- nia sa do krajiny a spoločnosti, ktorá neexistuje) až po odmietanie inakosti a k pocitom ohrozenia od „barbarov“.3 Pokým orientalizmus u Európanov smeruje na východ, resp. juhovýchod, u Chanov v Číne opačne, na juhozápad (pozri Slobodník 2009: 92-107, Said 2008: 459).
Ani Samuel Huntington neprekročil vžitý strach z barbarstva. V práci Stret civilizácií (2001: 448) oddelil od nášho svetadiela tzv. pravoslávno-slovanskú kultúru, z ktorej účelovo vyčlenil ortodoxné Grécko. Pojem barbar pochádza práve od Grékov (asi zo slova barbaroi – škrek vtákov), ktorí ním pomenovali nezrozumiteľne hovoriacich cudzincov. Počas grécko-perzských vojen začal stále viac získavať negatívny nádych. Rimania (barbarus) a po nich ďalší ho prebrali do svojho slovníka. Barbar bol surový, neľudský, necivilizovaný a an- ticky nevzdelaný. Takto dostali meno aj severoafrickí Berberi.
Transylvánska príroda predstavovala v povedomí západnej Európy už pred storočím studňu záhad. Jules Verne, podľa ktorého „kraj okolo Karpát sa tak prirodzene núka k vyvolávaniu duchov“, sem preto umiestnil v roku 1892 Tajomný hrad. V „Tajomnom hrade v Karpatoch“ (Le Château des Carpathes) sa nedržal reality. „Tento pastier nemal nič arkádskeho v obleku, ani bukolic- kého v správaní. Nebol to Dafnis, Amintas, Tityro alebo Melibe. Lignom mu nezurčal pri nohách, obutých v hrubých drevákoch… Frik z dediny Verst sta- ral sa práve tak málo o seba ako o svoje stáda; pristalo mu bývať v špinavom salaši, postavenom na konci dediny, kde jeho ovce a svine žili v odpornom brlohu, čo je jediný výraz, primeraný všivavým ovčincom tohto kraja. Špi- navé stádo sa páslo pod dozorom Frika, ktorý bol ešte špinavejší. Vylihoval na machnatom kopčeku, jedným okom bdel a druhým strážil s veľkou fajkou v ústach. Keď sa niektoré ovce vzdialili z pastviny, zahvízdal na psov alebo zatrúbil na roh, ktorého zvuky sa odrážali mnohonásobnou ozvenou…Keď sa pozeráme na nejakého pastiera z ideálnej stránky, radi si ho predstavujeme ako bytosť snivú a hĺbavú: beseduje s planétami, radí sa s hviezdami, číta z oblohy. Popravde je to obyčajne len nevedomec, obyčajný surovec.“ (Verne 1968: 6, 8) V závere to realista Verne naozaj veľmi prehnal.
Pokým som sa zohrieval pri otvorenom ohnisku, okolo koliby sa krútil bez ohľadu na psie počasie a neočakávanú návštevu každodenný rytmus pas-tierskeho života. Otec so starším synom dojili v strunge ovce, matka cedila ovčí syr, dedo čosi vyrezával a malé deti vyháňali kravy na pašu. Iba ja s vyso- koškolským diplomom som sa cítil načisto zbytočný. Keď vietor odhrnul zá- vesy mrakov, nastal čas rozlúčky. Na stole som nechal práškovú kašu – Sunar- ku. Gazdinej som ťažkopádne som vysvetlil, ako ju treba uvariť.
Literatúra:
HUNTINGTON, S. Střet civilizací: Boj kultur a proměna světového řádu. Praha: Rybka publishers, 2001.
KRNO, S. Dvetisíc kilometrov od Železných vrát po Devín. Bratislava: Karpaty-Infopress, 2018. KRNO, S. Východ a Západ. In: Studia Politica Slovaca, č. 2, roč. 9, 2016, s. 113-125.
NOVÁK, J. – PODOLÁK. J. – ZUSKINOVÁ, I. – MARGETÍN. M. Po stopách valachov
v Karpatoch. Praha: Tribun EU s. r. o., 2013.
ONDRUŠ, Š. Pôvod názvov slovenských vrchov, hradov, stolíc. In: Mistrík, J. (red.) Academia slovaca, 9. Prednášky XVI. Letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Bratislava, 1980, s. 261-283.
SAID, E. Orientalism: západní koncepce Orientu. Praha: Paseka, 2008.
SLOBODNÍK, M. Obrazy Tibetu v Číne: od pohŕdania po fascináciu. In: Slobodník, M. – Pirický, G. (eds.): Fascinácia a (ne)poznanie: kultúrne strety západu a východu. Bratislava: Chronos, 2003, s. 92-107.
STOKER, B. Drakula. Bratislava: Tatran, 1969.
TANESKI, Z. Politicko-spoločenská identita Macedónskej republiky. [online] (cit. 13-03-2006) Dostupné na: Dostupné https://www.despiteborders.com.
TODOROVA, M. Imagining the Balkans. New York Oxford: Oxford University Press, 1997. VARSIK, B. Osídlenie Košickej kotliny III. Bratislava: SAV, 1977.
VERNE, J. Tajomný hrad v Karpatoch. Bratislava: Mladé léta, 1968.
Kontakt:
Prof. PhDr. Svetozár Krno, PhD.
Katedra politológie a európskych štúdií
FF UKF v Nitre
B. Slančíkovej 1
949 01 Nitra
E-mail: karpaty84@gmail.com