Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Predkladaná štúdia sa zaoberá vzťahom násilia a sexuality so vzťahom k potrave, najmä mäsu, ktoré je možné chápať ako evolučný a kultúrny determinant. Všetky spoločnosti majú vo vzťahu k mäsu, jeho konzumácii alebo tabuizovaniu vypracované určité kultúrne vzorce. Táto reflexia je v istej podobe prítomná v každom náboženstve, etických postojoch človeka k zvieratám, ich zabíjaniu, no i vo velebení či odmietaní mäsa. Fenomén konzumácie mäsa je zreteľný aj v prepojení na ľudskú sexualitu. Dedukujeme, že tento intenzívny vzťah k mäsu je výsledkom biologickej aj kultúrnej evolúcie.

Akékoľvek závery o evolučnej minulosti Homo sapiens zostávajú do istej miery v rovine hypotetickej, čo badať najmä na rôznych interpretáciách toho istého javu. Britský evolucionista Matt Ridley sústredil všetku svoju pozornosť na sexualitu človeka, čo síce, ak rozmýšľame v evolučných konvenciách, nie je ničím novým, no jeho závery môžu poslúžiť ako príklad miernej odchýlky od iných (evolučných) úvah. Spochybňuje tvrdenie, že medzi- skupinové násilie  u šimpanzov  je  spôsobené  záujmom o teritórium. Podľa neho získanie územia je príliš  malá cena za tak riskantný boj s cudzími samcami. Úspešnú výpravu čaká omnoho hodnotnejší zisk v podobe mladých samíc z porazenej skupiny, tvrdí. Potvrdzuje to tým, že víťazi zabíjajú okrem cudzích samcov aj staré samice. Ak sú naše vojny dedičstvom po ľudoopoch, ktorých samce bojovali  o samice,   a ak   sú   teritóriá  len   prostriedkom k sexu, musíme predpokladať, že ľudia žijúci na úrovni kmeňového spoločenstva budú vojenčiť skôr kvôli ženám ako územiu.[3]

K týmto záverom ho posunul americký antropológ Napoleon Chagnon, ktorý študoval v 60. rokoch 20. storočia venezuelských Indiánov Janomamo. Dlhodobým terénnym výskumom získal skutočne zaujímavé výsledky. Vyplýva z nich, že ženy sú u týchto Indiánov platidlom i odmenou za násilie. Muži, ktorí zabijú iných  mužov, majú nezávisle od sociálneho postavenia viac manželiek. Chagnon tvrdí, že vojny medzi dvomi dedinami prepuknú najčastejšie kvôli únosu ženy a že akékoľvek násilie je páchané   predovšetkým   kvôli   sexu.   A naopak,   ženy vydávajú  len  do  takých  dedín,  ktoré  by  im  mohli  byť výhodnými spojencami.[4]

Oponovať možno informáciami nemeckého antropológa Júliusa Lipsa, ktorý uvádza, že kmeňové vojny sa viedli najmä kvôli narušeniu hraníc, z dôvodu získania potravy – zdrojov. „Stáva sa, že si niektorá lokálna skupina pre prílišný vzrast počtu svojich členov nemôže zabezpečiť dostatočnú obživu, a preto je nútená vydať sa na ozajstnú dobyvateľskú  výpravu   na   územie   susednej   skupiny.“[5] U austrálskych a tasmánskych lovcov a zberačov znamenalo porušenie hraníc to isté ako vypovedanie vojny. Ako ďalej uvádza  Lips,  inak  kmeň  vstupuje  do  vojny  len v prípade vraždy alebo únosu ženy. V jeho podaní kmeňové spoločenstvá vojenčia najmä kvôli územiu, respektíve zdrojom a odvetné vojny za vraždu alebo únos sa posúvajú na druhé miesto. S súvislosti so vzniknutými rozpormi je potrebné poukázať na dva evidentné fakty: 1. únosy žien sa dejú nezávisle od času a priestoru, 2. pri všetkých vojnových výpravách, opäť nezávisle od času a priestoru,  sa ženy znásilňujú. Ján Komorovský spomína násilné únosy neviest u južných a východných Slovanov ešte v 19. storočí.[6] Desmond Morris používa v tejto súvislosti termín „vojenské znásilnenie“, pod ktorým chápe organizované znásilňovanie žien mužmi na cudzom, respektíve dobytom území.[7] Ako podotýka Matt Ridley, znásilňovanie je rovnakou motiváciou armád k víťazstvu ako vlastenectvo a strach.[8] Znásilňujúci muži nie sú psychopati, ale ocitli sa mimo spoločenskú kontrolu a ich konanie je determinované podvedomým imperatívom šíriť svoj genetický materiál. Keď vojnové ťaženie skončí, vracajú sa domov  k rodinám  a opäť  sú  z nich  starostliví  manželia a láskyplní otcovia. Týmto sa, samozrejme, konanie násilníkov neospravedlňuje, iba vysvetľuje ich biologické pod- nety. Kultivovaný muž ich môže a morálny musí ignorovať.

Je markantným faktom, že pri vojenských ťaženiach ide nielen o zdroje, ale aj o ženy. Je potrebné zodpovedať otázku: čo je v danom spore primárne a čo sekundárne? Územie (zdroje/potrava), alebo ženy? Chagnon nepochybne opísal „Zúrivý ľud“ (tak nazval Janomamov) verne. No rovnako ako Ridley, prehliadol dôležitý fakt, že Janomamovia nie sú lovci, ale roľníci, čo výrazne mení celú situáciu. Roľník nemusí opúšťať teritórium, aby hľadal potravu, tú si predsa pestuje na poli. Práve naopak, snaží sa polia neopúšťať, aby strážil úrodu a rodinu, ktorá je fixovaná v stálom príbytku. Ak opúšťa teritórium bez mierumilovných úmyslov (nejde obchodovať), robí tak preto, aby získal otrokov na prácu, alebo – ženy. Tento scenár je, prirodzene, platný len pre prvotných roľníkov, akými sú napríklad spomínaní Janomamovia. Zložitejšie a technologicky vyspelejšie spoločnosti už potrebujú aj iné zdroje (suroviny, energetické komodity a pod.). V princípe platí, že aj vývojovo rozličné spoločnosti fungujú na rovnakých princípoch a mechanizmoch. Čím menej rozvinuté spoločnosti sú, tým signifikantnejšie tieto mechanizmy  majú.  Najmarkantnejšie  sú  u  živočíchov  mimo ľudského druhu, u organizmov ako takých.[9]

Evolučné sily sú v procesoch prirodzeného výberu naklonené tým, ktorí zanechávajú najvitálnejší genetický odkaz. Tento prirodzený zákon nie je spojený len so samotným rozmnožovacím aktom, ale priamo súvisí s potravou a jej získavaním. Vitálny môže byť len ten jedinec, ktorý je aj „dobre živený“. Tejto neúprosnej logike podlieha i Homo sapiens. Nerozvinuté spoločnosti, ktoré sú omnoho vnímavejšie k svojej existenčnej podstate, reflektujú túto skutočnosť v mnohých mýtoch. V jednom  z nich (pochádza od Odžibveov), sa hovorí: „Prežíval s krásnou mladou  ženou,  ktorá  bola  teraz  jeho  manželkou,  veľké šťastie a mnoho týždňov zo svojej chyže vôbec nevychádzal. Prestal kontrolovať pasce a stránil sa priateľov, zostával s ňou vo dne i noci. A tak sa komora vyprázdnila… Pretože do brucha nemal nič okrem pár bobúľ, nedostávalo sa mu sily, ktorá by ho rozohnila. Keď ležal po boku svojej mladej ženy, zo všetkého najviac túžil po spánku. Jej nahota ho nevzrušovala. Navzdory všetkým dotykom a láske zostávalo jeho prirodzenie malé.“[10] Claude Lévi-Strauss si dokonca povšimol, že prírodné národy vidia medzi aktom prijímania potravy a aktom pohlavného spojenia takú hlbokú analógiu, že veľký počet kmeňových jazykov označuje obidva akty rovnakým slovom.[11]

Bez potravy nie je možný život ani jeho replikácia, preto vo vojnách mužov sú primárnymi zdroje a ženy sú sekundárne. Pri lovecko-zberačskom spôsobe obživy je platnosť  ešte  väčšia.  K zaisteniu  dostatočného  množstva potravy potrebuje každý člen tlupy asi 2,5 km²  územia; teda tlupa pozostávajúca s dvadsiatich piatich členov musí mať k dispozícii asi 60 km².[12]  Už tento fakt nutne vedie k záverom o primárnom záujme lovcov a zberačov. Roľníci môžu viesť vojnové výpravy výhradne za účelom získania  ženy,  pretože  ich  teritóriom  sú  polia  a dopestovaná potrava nie je pohyblivá. Vojny sa vedú o zdroje (čo nie je len antropologické klišé). Ilustratívnou ukážkou významu teritória  je  prípad  žiadosti  jednej  skupiny  austrálskeho kmeňa   Valarai   v období   hladomoru   druhej   skupine o odstúpenie kusa územia, ktorá bola zamietnutá. Pritom v Austrálii žijú lovecko-zberačské komunity o počte dvadsať až sto osôb na území veľkom od 4000 do 10 000 km².[13] Ako súvisí mäso s reprodukciou a sexom? V prírode platí, že samice, pokiaľ je to možné, si vždy vyberajú k páreniu najschopnejších samcov. Chcú pre svojich potomkov získať čo najkvalitnejšie gény. Evolúcia ich obdarila zmyslami, intuíciou a pudmi, pomocou ktorých dokážu samca s najvhodnejšími spermiami dešifrovať. Samice páva si spravidla vyberajú samca s najdlhším chvostom, lebo je indikátorom kvalitných génov. Paradoxné je, že samotný chvost nemá nič spoločné s výhodami v „boji o život“, práve naopak. Pávovi je na obtiaž, ale pre samičku znamená: tento samec musí byť veľmi obratný a silný, keď sa s takým veľkým chvostom dokázal vyhnúť úskaliam a ujsť predátorom. Jared Diamond nazýva tieto indikátory ako handicapy.[14] Pre samice sú dôležitými informačnými zdrojmi rovnajúcimi sa záznamom v plemenných chovateľských knihách.

Keďže človek má vedomie a je tvorca kultúry, jeho kritériá pri výbere partnera majú svoje špecifiká. Nijako sa však nevymykajú evolučným zákonom. Exaktne možno tvrdiť, že ženy si vyberajú spravidla spoločensky úspešných alebo majetných mužov. Ako dokazujú výskumy, na veku a kráse mužského partnera až tak nezáleží. Pre muža znamenajú peniaze moc a moc znamená zvýšené množstvo sexuálnych šancí. Ukážkový príklad poskytujú starovekí   panovníci   s množstvom   svojho   potomstva.

Babylonský kráľ Chammurapi mal k dispozícii tisícky zotročených manželiek, egyptský faraón Achnaton mal vo svojom háreme 317 konkubín a húfy ďalších spoločníc, aztécky vládca Montezum vlastnil štyri tisícky konkubín, indický  mogul  Udajáma  si  držal  šestnásťtisíc  otrokýň a čínsky cisár Fejtchi mal v háreme 10 tisíc žien.[15] Prirodzene, že viac manželiek znamená aj viacej potomkov. Tento úzus je možné vidieť aj v mytológii. Indický Kršna, ktorý je podľa hinduistickej tradície ôsme vtelenie boha Višnua, mal 16 008 manželiek, z ktorých mu každá jedna povila desať synov, takže splodil celkom 160 080 potomkov.

Uvedené zákonitosti sú prítomné/platné aj u nekomplexných  spoločností,  dokonca  aj  u primátov.  Ešte u australopitekov, ktorí žili ako savanové paviány, boli samice vyberané najsilnejšími samcami. Kde nie je majetok, tam sa moc zvyčajne odvodzuje od fyzickej sily. No ani to nemusí platiť vždy. Pri sociálnych cicavcoch s vyššou inteligenciou (a tými boli aj australopitekovia) platí, že sa usilujú o moc nielen fyzickou silou, ale aj využívaním lstí a uzatváraním spojeneckých koalícií. Jane Goodallová a Frans de Waal zdokumentovali množstvo prípadov ako sa alfa–samcom stal najväčší „politický“ intrigán v tlupe.[16] U ľudí, prinajmenšom  od  vynálezu zbraní pôsobiacich na diaľku, prakticky neexistuje vzťah medzi mocou a fyzickou silou. Víťazstvo biblického Dávida nad Goliášom je toho skvelou ilustráciou. Prestupným štádiom medzi fyzickou silou a mocou pochádzajúcou z bohatstva bolo v prípade Homo sapiens jeho lovecko- zberačské obdobie. V tomto ekonomickom systéme, kde nejestvuje oligarchia a ani majetok a triedy, sú pre úspešnosť  mužov  iné  kritériá  ako  v elitárskych  spoločnostiach. Indikátorom „kvalitných génov“ (s odvolaním sa na pozorovania historických loveckých skupín) je úspešnosť pri love. U peruánskych Indiánov z kmeňa Šarinahuja sú úspešní lovci sexuálne odmeňovaní ženami, ktorým prinesú mäso. Ako uvádza Janet Siskindová: „Keď šarinahujskí muži odchádzajú na lov, ženy za nimi volajú: ak neprinesiete žiaden úlovok, tak vám zjeme penis; úspešný lovec môže počítať s tým, že bude môcť mať pohlavný styk s ktoroukoľvek ženou, ktorej prinesie mäso.“[17] Je evidentné, že v tejto spoločnosti jestvuje otvorená     výmena     medzi     sexom     a jedlom.     Táto rovnocennosť je prítomná aj v iných spoločnostiach, aj keď niekedy vyjadrovaná iným spôsobom (napríklad sexom za peniaze). Úspešní lovci sú vo všetkých podobných spoločnostiach žiadanejší ako tí neúspešní, pretože lepšie dokážu uživiť manželku a spoločných potomkov. Môžu si dovoliť vlastniť aj viacero žien a tým splodiť viacej potomkov. Takto sa ich šance zanechať po sebe čo najviac genetického odkazu zvyšujú.

Predpoklad, že výživa a najmä mäso ako oceňovaná stravovacia komodita zohrala vo vývoji ľudskej sexuality  dôležitú  úlohu, nie  je až taký odvážny. Jedna z teórií o vzniku ženskej nevery, antropológovia ju nazývajú „vyťažovanie komodít“, tiež úzko súvisí s darovaním potravy.  Vychádza  z   predpokladu,  ktorý  je  v podstate empirický, že sexuálne služby za úplatu jestvujú v ľudskom rode odpradávna, ba ešte dlhšie. Je známe, že samice šimpanzov trpasličích sú ochotnejšie pristúpiť k pohlavnému styku za kus mäsa. Táto ochota je, i keď v menšej miere, badateľná aj u šimpanzov učenlivých. Samce dajú samici mäso oveľa skôr, keď má červené zdurenie pošvového vchodu,  čo  sú  zjavné  príznaky  ovulácie.18 V tomto smere sa prostitúcia javí ako skutočne najstaršie remeslo. Ako možno vidieť v prípade žien z kmeňa Šarina- huja, tento „šimpanzí“ trend pokračuje aj v lovecko- zberačských spoločnostiach. Logika je jednoduchá: keď ženy dostanú za pohlavný styk nejaký darček, potom viac partnerov znamená aj viac darčekov. Antropologičke Marjorii Shostakovej vysvetľovala sanská informátorka, aké materiálne výhody jej prináša sexuálny styk s viacerými mužmi: „Žena nemôže vysedávať len s mužom zo svojej chaty, len s jedným mužom. Ten ti toho môže dať veľmi málo. Jeden muž ti dáva k jedlu jediný druh potravy. Keď ale máte milencov, jeden ti prinesie to, druhý zas ono. Jeden prinesie v noci mäso, druhý peniaze, iný zase korálky. Aj váš manžel niečo vyrobí a dá ti to.“[19]

Jared Diamond, ktorý podrobne analyzoval biologické výhody cudzoložstva na výskumoch antropologičky Kristen Hawkesovej medzi paraguajskými Indiánmi z kmeňa Aché, prišiel k podobným záverom. Keď Hawkesová s tímom požiadala pri jednom teste niekoľko desiatok žien, aby menovali potenciálnych otcov svojich 66 detí, tak ženy uviedli priemerne 2,1 muža na jedno dieťa. Pritom spomedzi vzorky 28 mužov menovali ako svojich milencov častejšie dobrých lovcov než zlých a zároveň poukazovali na týchto dobrých lovcov aj ako na najpravdepodobnejších otcov svojich detí. Ďalej bolo zistené, že muži nenosia mäso z ulovenej zveri zásadne len domov, ale blahosklonne ho rozdávajú. U niektorých je táto vlastnosť výrazná viac, u iných menej. Na tomto základe Hawkesová rozlíšila dve stratégie lovu: stratégia „poskytovateľa“ a stratégia „predvádzajúceho sa“.

Poskytovateľ sa špecializuje na zaobstarávanie potravy, ktorá je relatívne dostupná a zaručuje pomerne veľké výnosy, čo môže predstavovať napríklad palmový škrob a krysy. Predvádzajúci sa zas špecializuje na lov veľkej zveri. Priemerne je jeho výnos omnoho nižší, pretože veľkú korisť získa len zriedkavo. Preto dni, kedy nedonesie domov žiaden úlovok, sú oveľa častejšie. Poskytovateľ pracuje systematicky a preto prináša potravu domov manželke a deťom pravidelne. No nie je jej toľko, aby ňou mohol kŕmiť ešte niekoho iného. Paradoxne však, predvádzajúci sa, ktorý nosí potravu domov len zriedka, môže občas doniesť také množstvo mäsa, že sa s ním môže podeliť aj s ostatnými. Ak genetické záujmy ženy reprezentuje počet detí, ktoré dokáže vychovať až po dospelosť, hlavnú úlohu zohráva to, koľko potravy im dokáže zabezpečiť. Preto je z dlhodobej stratégie výhodné pre ňu vydať sa za poskytovateľa a ešte výhodnejšie mať popri tom cudzoložný sex za prídavky mäsa navyše.

Diamond spochybnil genetické výhody predvádzajúceho sa muža, čiže spochybnil aj zvýšenú účasť šikovných  lovcov  na  genofonde.  Podľa  neho  stratégia predvádzajúceho sa nie je jednoznačná. V spoločnosti takýto lovec síce disponuje istými výhodami, je všeobecne obľúbený,  čo  vyplýva  z jeho  mäsových  darov  a  sú  mu ponúkané  dcéry  iných  lovcov  ako  manželky.  Okrem potomkov, ktorých môže s nimi splodiť, môže mať ešte ďalších potomkov, ktorých splodil cudzoložne. No k jeho nevýhodám patrí, že domov nosí priemerne menej potravy ako poskytovateľ a tak sa dospelosti môže dožiť menej jeho legitímnych potomkov. Navyše sa vystavuje nebezpečenstvu,  že  pokiaľ je  na  záletoch,  jeho  manželka  môže robiť to isté. To môže v konečnom dôsledku znamenať, že menšie percento jej detí bude v skutočnosti aj jeho deťmi.[20] Človek ako „živočích“, akokoľvek morálny alebo modliaci  sa  (týmito  prívlastkami  ho  s obľubou  častujú antropológovia, že by to mysleli ironicky?), sa pri „zachovávaní druhu“ nijako nevymyká zákonom evolúcie. Nikde inde  ako  práve  pri  sexualite  sa  naňho  nevzťahujú  tak rigorózne. Ak by bol akýkoľvek druh ponechaný v sexuálnych vzorcoch správania na náhodu, vyhynul by. Aj pre najzarytejších  puritánov  platí,  že  pri  úspešnej  replikácii zohrávajú  potrava  a  sexualita  dominantnú  úlohu.  Tvor, ktorý  má  vedomie,  nemôže  túto  skutočnosť  ignorovať.

Preto i napriek istým pochybnostiam vyslovených Diamondom o úlohe šikovných lovcov pri tvorbe genofondu, sme skôr náchylní preferovať vyjadrenia žien Aché o otcoch svojich detí. Kým neboli peniaze a elity, bola najvýznamnejšou komoditou potrava (a z nej najkvalitnejšia). Jestvuje mnoho dôkazov, že k najhodnotnejším druhom potravy patrí práve mäso. Preferujú ho takmer všetky známe spoločnosti, s výnimkou tých, kde to nedovoľujú ekologické možnosti. Preto ženy v nespočetných generáciách počas miliónov rokov museli preferovať tých mužov, ktorí im a ich potomkom mäso vedeli poskytnúť. To znamená, že základ dnešnému ľudskému genofondu dali úspešní lovci. Akoby zostalo symbolom, že aj dnešní muži, ktorí sú považovaní za úspešných, sú poľovníkmi. Títo muži už síce nenosia do dediny divinu, aby získali ženy, no stále je to jeden z abstraktných symbolov úspešnosti, ktorého genéza siaha minimálne k Homo habilis.

Poznámky:

[1] RIDLEY 2007:165

[2] LEAKEY, LEWIN 1984:101

[3] RIDLEY 2007:164-166

[4] Pozri bližšie CHAGNON 1968.

[5] LIPS 1961:205

[6] KOMOROVSKÝ 1976:47-50

[7] MORRIS 1997:142-143

[8] RIDLEY 2007:167

[9] V evolučných procesoch síce platí, že každý organizmus sa snaží o čo najoptimálnejšiu replikáciu, no stratégia akéhokoľvek druhu musí byť prepojená nielen na dosiahnutie koitu, ale aj na získavanie potravy, čiže na získanie energie. Rozhodne platí, že v procese rozmnožovania je potrava primárna a koitus sekundárny.  To isté platí aj pre samičky  – hladné nemusia počať, porodiť ani vychovávať. Typický príklad nachádzame v ríši hmyzu, konkrétne u niektorých druhov modliviek. Samček tohto hmyzu pri stretnutí so samičkou musí vyprodukovať toľko vlastného potomstva, koľko je to z náhodného stretnutia možné. Preto sa pri kopulácii doslova ponúka, aby ho samica zožrala, pretože ak budú jej výživové rezervy väčšie, bude mať k dispozícii aj viac kalórií a bielkovín, aby ich premenila na vajíčka. Samica navyše tým, že samcovi odhryzne hlavu, dosiahne to, že kopulácia so samcovými genitáliami trvá dlhšie, čím sa prenesie  viac spermií a oplodní sa väčší počet  vajíčok. (DIAMOND 1999:27-28)

[10] SHWARZ 2000:50

[11] LÉVI-STRAUSS 1996:133-134

[12] LEAKEY, LEWIN 1984:111

[13] LIPS 1961:205

[14] DIAMOND 2004:190-202

[15] RIDLEY 2007:161-162

[16] Pozri bližšie GOODALL 1990, alebo DE WAAL 1982.

[17] SISKIND 1973:20

[18] BADCOCK 1990:142-160

[19] SHOSTAKOVÁ 1993:224

[20] DIAMOND 1999:99-112

Literatúra a pramene:

BADCOCK, CH.: Oedipus in Evolution, A New Theory of Sex. Oxford 1990.

DE  WAAL,  F.:  Chimpanzee  Politics:  Power  and  Sex among Apes. London 1982.

DIAMOND, J.: Prečo máme radi sex. Bratislava 1999. DIAMOND, J.: Třetí šimpanz. Praha 2004.

GOODALL, J.: Through a Window. London 1990. CHAGNON, N.: Yanomamö: The fierce People. New York 1968.

KOMOROVSKÝ, J.: Tradičná svadba u Slovanov, 1976. LEAKEY, R., LEWIN, R.: Lidé od jezera. Praha 1984. LÉVI-STRAUSS,  C.:  Myšlení  přírodních  národů.  Praha 1996.

LIPS, J.: Pri prameňoch civilizácie. Bratislava 1961. MORRIS, D.: Lidský živočich. Praha 1997.

RIDLEY, M.: Červená královna. Praha 2007. SHOSTAKOVÁ, M.: Nisa – dcera Kungů. Praha 1993.

SHWARZ, H. T.: Příběhy z pární lázně. Praha 2000, SISKIND, J.: To Hunt in the Morning. New York, Oxford 1973.