Obyčajové tradície Slovákov vo Veľkom Peregu

Obyčajové tradície Slovákov vo Veľkom Peregu

Úvod. Cieľom predkladanej štúdie je deskripcia obyčajových tradícií Slovákov v Rumunskej obci Veľký Pereg. V úvodnej časti sa zameriame na otázku etnicity a vedomia pôvodu, ktoré sa reziduálne uchovali v pamäti súčasného obyvateľstva obce. Následne sa budeme venovať téme pracovných obyčajov ako i obyčajov, spojených s výročným cyklom, rodinným obyčajom a jazykovým prejavom, ktoré úzko súvisia s rodinou, príbuzenstvom a rodinným životom vo všeobecnosti. U týchto prvkov budeme sledovať nielen ich podobu a význam v minulosti ale aj ich pretrvávanie, prípadne zmeny v súčasnosti. Informácie k týmto témam sme získali prostredníctvom terénneho výskumu, uskutočneného v radoch peregského obyvateľstva v novembri ro ku 2018. 
Obec Veľký Pereg (rum. Peregu Mare) sa nachádza v župe Arad, ktorá sa rozprestiera v západnej časti Rumunska a hraničí s Maďarskom. Podľa údajov z roku 2002 (Structura Etno-demografica a Romaniei podľa Kokaisl – Štolfová – Zychová – Hanuš a kol. 2014: 179) bola obec s počtom Slovákov 329 (18,27%) druhou najväčšou slovenskou obcou v okrese, hneď po Nadlaku. Obec je z hľadiska etnicity heterogénna, tvoria ju Rumuni, Slováci, Česi, Maďari, Nemci, Rómovia a Ukrajinci. Slováci – Rusíni osídlili obec v rámci primárnej kolonizácie príchodom zo Šarišskej župy v polovici 19. storočia. Konfesionálne sa dnes Slováci hlásia najmä ku gréckokatolíckej viere (približne 300 obyvateľov), k českobratskej reformovanej cirkvi (približne 100 obyvateľov) a rímskokatolíkom (približne 200 obyvateľov). V obci sa nachádzajú 4 kostoly: rímskokatolícky, gréckokatolícky, evanjelický reformovaný kostol, pravoslávny kostol a jedna modlitebňa apoštolskej cirkvi. V súčasnosti je v obci v prevádzke materská a Gymnaziálna základná škola. Po slovensky sa v škole vyučovalo do roku 1962. Slovenčina ako cudzí jazyk sa tu učila do roku 2003 a to jedna hodina týždenne. Dnes už v škole slovenské deti nie sú. Vyučovacím jazykom je rumunčina a rumunsky sa deti rozprávajú aj medzi sebou. 
Povedomie pôvodu a identita obyvateľstva. Náboženská a etnická diverzita obyvateľstva na seba v minulosti viazala aj sociálnu rozdielnosť. Nemecké rímskokatolícke obyvateľstvo bolo považované za bohatšie. Ich vyšší ekonomický status sa prejavoval predovšetkým v materiálnej kultúre. Nemci mali väčšie domy a ako prví si stavali tehlové domy. Ich odev bol kvalitnejší a bohato vyšívaný. Ak sťe sa zbľíska pozreľi, bľískali sa. Slováci a Rumuni boli na tom z hľadiska ekonomického statusu egaľite – rovnako. Domy Slovákov a Čechov boli menšie a ich odev jednoduchší. Slováci maľi už len košeľu, kocabajku, nohaveci, pantalon, lajbľek a koloťni na nohi. Medzi sebou sa rozprávali hlavne rumunsky a slovensky. V rodinách gréckokatolíkov bolo zvykom mať viacej detí, ako tomu bolo u Nemcov. Dnes sa tieto ekonomické rozdiely stierajú. Viditeľné sú odlišnosti v jazykových prejavoch a praktizovaní náboženského života. 
V rámci etnických a náboženských skupín sa spočiatku preferovala endogamia, avšak veľmi skoro dochádzalo k zmiešaným manželstvám. V prípade nábožensky zmiešaného manželstva si manželia väčšinou držali svoju vieru a nekonvertovali na náboženstvo partnera. Často sa vyskytujúcim modelom u detí bolo, že dcéra bola vychovávaná vo viere matky a syn vo viere otca. 
V kultúrnej pamäti slovenského obyvateľstva sú dodnes prítomné rozprávania o pôvode a príchode Slovákov do obce. Prví Slováci sem podľa nich prišli z rusínskej oblasti, najmä z Michaloviec, Bardejova a oblasti Košíc, ďalší z Oravy. Prichádzali od roku 1832 až do roku 1900. Mi zme tu zatulani a tu sme sa už naroďiľi. Tu boľi ľen tri nacionaľi (národnosti) – Nemci, Slováci a Česi a ľen 2 Maďari. Rusínski – ruténski Slováci sú v bežnej reči obyvateľov obce označovaní ako Horňiaci (Pretože sú z kopcov, tak ich nazvaľi Nadlačaňia.). Za komunizmu boli označovaní ako rusínski Slováci alebo Slováci a po páde režimu sa im hovorilo Rusíni. O Horniakoch a Dolniakoch sa v obci zachovala nasledovná pieseň:
Horniak repu kope, 
ďevki tru konope. 
Horňiak nože brúsi
dolňiak repu kope. 
 
Výročné obyčajové tradície. Keďže obyvateľstvo obce patrí k viacerým cirkvám, v obci sa koná niekoľko kirvajov. Peregské obyvateľstvo, vrátane Slovákov, navštevuje nielen ten kostol, ktorý sa viaže k ich viere, ale i ostatné. Pri tejto príležitosti sa v slovenských rodinách pripravuje slávnostné jedlo, napríklad sarma; krnač, klbase – klobásy; miče – malé klobásy alebo čaun – paprikáš s mäsom. Dievčatá a chlapci sa obliekajú do slávnostného odevu. Počas odpustu sú v rímskokatolíckom kostole prijímaní do cirkvi regrúti – mladí ľudia, ktorí sú po dovŕšení 19 rokov. Dievčatá sú v tento deň oblečené do slávnostných bielych šiat, na hlavách majú korunku, chlapci sú v kostime – obleku. Počet regrútov sa však každoročne znižuje. V roku 2018 sa odpust konal 21. októbra a v obci bola prijímaná jediná regrútka. Štyri roky predtým nemala obec žiadnych regrútov. 
Kultu predkov je venovaný sviatok Dušičiek a Všech svätých. Počas týchto dní chodia obyvatelia k hrobom svojich blízkych, ktoré čistia a ozdobujú. Na cintorín chodí aj farár, ktorý sa modlí k všetkým slovenským hrobom. 
K stridžím dňom, ako sa predvianočné obdobie zvykne nazývať, sa v Peregu viaže už len málo aktivít. Na Katarínu sa pred niekoľkými desaťročiami robili v obci bály, tie sa však už v súčasnosti nekonajú. V deň sv. Ondreja sa veriaci schádzajú k modlitbám v kostole. Z hľadiska tradícií je výraznejším len deň sv. Mikuláša, kedy sa deti schádzajú v kostole, kde spievajú náboženské piesne a dostávajú od kňaza balíčky so sladkosťami. Po dedine chodí na Mikuláša sprievod masiek Mikuláša, čerta a anjela. 
Vianoce oslavujú Slováci všetkých vierovyznaní. Všetci máme, reformanťi, Rutéňi aj Ňemci. Keť chcem, iďem do ktoréhokoľvek kostola. Slávnostnej večeri na Krčún predchádza modlitba v slovenskom jazyku. Obyčajne ju začína najstarší muž v rodine a ostatní členovia pokračujú v Otčenáši a Zdravas Mária. Na vianočnom stole u starších obyvateľov gréckokatolíckeho vierovyznania nechýba ani dnes kozonak s makom alebo orechmi – koláč, chlieb, ktorý si každý robí sám doma, polefka kuraca s rezancami, torta, víno, pálenka, oreche a jabľičko. Jablko sa rozkrajuje a orechy rozlupujú, aby bolo v rodine po celý rok šťastie. Evanjelici jedia kuraciu poľiouku, sármu kapustovú, klobásy, pečené mäso a v poslednej dobe aj rybu. Katolíci držali prísny pôst. Nejedli ani masť, len maslo. K najčastejším vianočným jedlám u nich patrili bobáľki s maslom, ktoré sa robia dodnes, gribova poľievka – hríbová polievka, gris s mľekom – grisná kaša a makové, či orechové koláče. Pod stôl dávali starí ľudia 12 jedál. Na zem sa položilo seno, ľebo Ježiš Kristus sa naroďil v koňici a na to dvanastero jedla – orecha, kapusty, sarmi, šeliake. 
Najbližší príbuzní sa v tento deň obdarúvajú darčekmi – kado, ktoré sú umiestnené pod stromčekom ozdobeným guľami – globur. Prvý sviatok vianočný chodia Slováci, najmä starší obyvatelia, do kostola. Na Štefana sa chodilo gratuľírovať – vinšovať k rodine a večer na muziky do kminu – kultúrneho domu. V súčasnosti sa tieto tanečné zábavy už nekonajú. 
Na Nový rok sa schádzajú veriaci v kostole, kde si nechávajú posvätiť jedlo a víno a modlia sa. Farár učí k tomuto dňu deti spievať náboženské piesne a recitovať. Hromnice, ktoré pripadajú na 1. februára, sú venované predkom. V tento deň sa nosia do kostola posvätiť sviece. Okrem toho chodia veriaci na hrbitovi – hroby svojich blízkych. 
Obdobie fašiang bolo kedysi zasvätené zábave. Pred niekoľkými desaťročiami chodil po dedine sprievod masiek s košom na jedlo. Ak im domáci klobásy a slaninu nedali, fašiangovníci si ich aj ukradli. Následne sa sprievod odobral na bál do kultúrneho domu. K fašiangom sa vo Veľkom Peregu viaže aj jedna nešťastná udalosť. V roku 1893 sa konal fašiang v českej hospode „U burdy“, kde boli umiestnené sudy s petrolejom. Tieto sudy zachvátil oheň, v ktorom všetko zhorelo a zahynulo 15 ľudí. Na ich pamiatku sa na cintoríne nachádza pomník. Dnes sa fašiangové zábavy v obci nekonajú. 
Najvýznamnejším kresťanským sviatkom je Veľká noc. Veľkej noci predchádzal pôst. Počas neho ale i počas celého roka sa pôst dodržiaval najmä v tzv. pôstne dni, ktorými bola streda a piatok, prípadne len piatok. Cez pôst sa konzumovali bezmäsité jedlá. Bežné jedlá sa pripravovali na masti, pôstne na tekvicovom, v menšej miere na slnečnicovom oleji. Olej bol vzácni, tak len na pôst sa dával. Varili sa zeleninové jedlá, krumpľová alebo slivková polievka, či jedlá z húb. Pôst dodržiavajú starší obyvatelia dodnes. 
Veľkonočné sviatky začínajú Kvetnou nedeľou. V tento deň svätia Peregčania v kostole bahniatka, ktoré si ako ochranu pred búrkou odnášajú do svojich príbytkov. Na zelený štvrtok sa nepracuje, obyvatelia sa pôstia, chodia do kostola a modlia sa. Na Veľký piatok varia špeciálne jedlá, napríklad zo zemiakov – bandurki. U evanjelikov sa do nich nesmie pridávať žiadne mlieko ani vajcia. Keďže na Veľkonočnú nedeľu sa nesmie variť, len jedlo prihriať, slávnostné pokrmy sa pripravujú na Bielu sobotu. Mäso sa konzumuje až v nedeľu a k tradičným veľkonočným jedlám patrí šonka – šunka, kuracia polievka, bravčové rezne, sarma alebo vajcia. V obci sa stále zachováva veľkonočné oblievanie. Oblievať dievky a ženy v rodine chodia dospelí muži, mládenci aj chlapci. Za oblievačku a vinše dostanú chlapci vajíčka, bombóni – cukríky a peniaze. Veľkonočné vajíčka sa ešte stále v niektorých rodinách farbia pôvodnou technikou – varením v cibuľových šupách.
Osobitným prejavom náklonnosti mládenca k dievčine je stavanie májov. Pôvodne sa máje vsádzali do zeme vo dvoroch dievčat, alebo sa menšie stromčeky pripevňovali na ich kapuru – bránu. Ich stavbu aj skladanie sprevádzali miestni muzikanti. Patrí k nim Vali Galošek a Marek Kundla. Máje sa výnimočne stavajú aj dnes.

Pracovné obyčaje. K pracovným obyčajovým tradíciám zaraďujeme aj zvyky súvisiace so stavbou domu. Najstaršie domy v obci pochádzajú z 18. storočia a majú približne 150 rokov. Sú postavené technikou váľkov a nabíjania hliny, pliev a konárikov medzi dosky – štemovaním. Podľa výpovedí obyvateľov sa váľky robili ešte pred 40 rokmi. Hlina sa chodila brať na miesto, nazývané Hľiňík. Na domy sa používalo smrekové drevo, ktoré sa privážalo z Aradu. Na najvyššiu dokončenú časť domu sa aj dnes umiestňuje zelená ratolesť. Pred negatívnymi silami majú dom ochrániť uhlíky, ktoré sa kladú do múrov alebo do základov domu. V novom dome nesmel nikto prespať, skôr, ako prišiel farár, ktorý sa v ňom pomodlil a posvätil ho. 
Dôležitou udalosťou v rodine je doteraz zabíjačka. V rodinách sa zabíjalo jedna alebo aj dve svine naraz. Z ich mäsa sa robili nasledovné špeciality: klobási, hurki, škvarki, majoši – z pečienky, mäso, slaňina, maťej – tlačenka, šunka, salámy. Prasatá zabíjali bravinari, ktorými boli šikovní muži z rodiny alebo majstri z dediny. 
Pre peregské rodiny bolo najdôležitejšie vlastníctvo pôdy. Jej obrábaním a chovom domácich zvierat sa mnohí starší ale i mladí obyvatelia zaoberajú aj v súčasnosti. Na svojich hospodárstvach chovajú aj niekoľko desiatok alebo stoviek kusov statku. Pred vojnou v 1938 sa nedalo nič na dom. Dom nebol doležití, hlavná bola úroda. Každí sa ťešil, keť mohol kúpiť zem, abi maľi ďeti hospodárstvo. Na dom ňedaľi peňiaze. Dobitok a kupovať zem bolo dôležité. K pracovným obyčajom súvisiacim s pôdou a úrodou patrí aj svätenie obilia. Vo Veľkom Peregu, podobne, ako v iných obciach sa pšenica a žito svätilo na sv. Marka. V tento deň chodil farár so sprievodom k miestnym krížom. Viaceré takéto kríže sa nachádzajú na okrajoch dediny a svätiť obilie sa k nim chodilo ešte pred 10 rokmi. 
Rodinné obyčajové tradície. Rodinný, náboženský život, hospodársky život Slovákov a Čechov v obci zachytávajú viaceré texty, hmotné predmety a fotografie, vyzbierané od miestneho obyvateľstva. Sú umiestnené v budove starej školy a budove miestneho kostola českobratskej reformovanej cirkvi. Cenné sú napríklad fotografie, ktoré zobrazujú svadobné páry od roku 1908 do roku 1996. Rodinné obyčaje a ich vývoj dokladuje aj fotografická dokumentácia, ktorá sa nachádza v rodinných archívoch. V cirkevnom archíve sa nachádza len jedna kniha matrík, ktorá zaznamenáva narodenie, úmrtia aj sobáše obyvateľov obce. Kniha nerozlišuje medzi rodinnými udalosťami Slovákov a Čechov. Ostatné matriky sú vedené v maďarskom jazyku a sú uchované v maďarskom Malom Peregu. 
Obyčaje spojené s narodením dieťaťa. Deti sa pôvodne rodili v domácom prostredí. Pomoc pri pôrodoch zabezpečovali babice. Obyvatelia obce si spomínajú hlavne na babicu Kronovetovú alebo Hruškovú, ktorá chodila k ženám až do 60. rokov 20. storočia a po nej pôrodnú asistentku Samčekovú. Pôrody obriaďovala aj Marija Ort, bola Nemkuľa, choďila ku šetkím, kerá ňemohla, choďila kúpať. Neskôr chodili ženy rodiť do pôrodnice v Oradei. Ženu po pôrode navštevovali príbuzní. Na posilnenie jej prinášali kohútiu polievku s rezancami a mlieko. Návštevy novorodičky a dieťaťa po príchode z nemocnice sa praktizujú aj dnes.
Za krstných rodičov si Slováci vyberajú príbuzných, susedov alebo priateľov. Krsty sa odohrávajú v miestnom kostole. Počet krstov však neustále klesá. V roku 2017 sa tu konal len jeden krst. Krstiny sa väčšinou odbavujú v domácom prostredí. Krstní rodičia prinášali dieťaťu vecné dary – zlatú retiazku alebo hodinky, dnes sú to predovšetkým peňažné dary. Slováci svoje deti spočiatku krstili tradičnými menami, ako je napríklad Jaňik, Ana, Josif, neskôr Milena, Juliana, Darko a iné modernejšie mená. Ďalšou zo siedmych sviatostí katolíckej cirkvi je prvé sväté prijímanie – pristupovaňie a birmovka – druhé pokrsťeňie. Ich počet v obci takisto klesá, naposledy tu bolo birmované dieťa pred 5-6 rokmi. 
Svadobné obyčaje. Na svadbu chodili pozývať zváči. Dnes chodia osobne pozývať mladí. Tri týždne pred svadbou sa v kostole konali ohlášky. Týmto spôsobom sa o úmysle zosobášiť dozvedelo celé lokálne spoločenstvo. Počas ohlášok, ktoré sa konali vždy v nedeľu pri omši, mali byť mladí prítomní v kostole a sedieť v prvej lavici. K ohláškam si obyvatelia obce pamätajú nasledovnú pieseň: 
 
Ňever že mu ňever, ani že mu ňever, 
dokiaľ nebudu tritižňove ohláški, 
keď si on kľakne a dva prsti zdvihňe, buďe ti verni.

 
Ohlášky sa konajú v obci aj dnes, je ich však málo, pretože aj celkový počet sobášov klesá. Ďalšou príčinou je fakt, že mladí nie sú prítomní v obci, v čase, kedy by sa ohlášky mali konať. 
Predsvadobné obdobie bolo venované prípravám. Pred svadbou, ktorá sa konala vždy mimo pôstneho a adventného obdobia, sa robili zabíjačky. Zabíjačkové jedlá sa obyčajne ponúkali tým, ktorí pomáhali s prípravou jedál lebo stavbou svadobných šiatrov na dvore. Tradičnými svadobnými jedlami vo Veľkom Peregu bola sľepečia alebo kuraca poľefka a brdovce z cesta. Z pečienky sa uvarili gomborce – halušky, ktoré sa zavarili do polievky. K ďalším pokrmom patrila rajčatová – pareňičková omáčka s ryžou a vareným svinskím veprovím mäsom, tiež vyprážané rezne s ovocným kompótom. Niekoľko dní pred svadbou sa v rodine piekli torty. Tieto jedlá sa varili pokiaľ sa svadby organizovali v domácom prostredí. Dnes sa odohrávajú v miestnom kultúrnom dome a reštauráciách v Arade alebo okolitých obciach. 
Organizátor, ktorý mal svadbu na starosti, sa v Peregu nazýval starosta. Ten viedol aj rozlúčku v dome nevesty. Spievala sa pri nej nasledovná pieseň: 
 
Priďi že mi priďi, krásna ratoľieska, 
už mi dohorela u mojej mamki sviečka. 
Zostávajťe zdraví, tieto naše prahi, 
čo vás prekráčaľi moje biele nohi. 
Zostávajťe zdraví, tieto naše kľučki, 
čo vás odmikaľi moje biele rúčki. 
 
Družice spievali: 
Richtujťe si svacha visokú paľicu, 
veďeme do domu veľikú kvarňicu. 
 
Svacha odpovedá: 
Ja ju neodvihňem, ja jej rači pusťím,
ľebo moju ňevestu do fšetkého vpusťím. 
 
Na to zaspievali družbovia a družice nasledovné: 
Ňeplač ti Aňička, nekas si očička. 
Uš su ťi tvoje perini u druhej mamički. 
U druhej mamički, krvave pečene ribički, 
a u mojej milej krvave slzički. 
 
Zánik svadobných tradícií spôsobuje predovšetkým fakt, že počet sobášov v obci výrazne klesá. Za posledných niekoľko rokov sa v obci nekonal ani jeden sobáš. Dovodom je najmä to , že svadby sa z domáceho prostredia presunuli do reštauračných a hotelových zariadení. Tu sa však v súčasnosti stretávame s novými prvkami, akými je prenášanie nevesty cez prah alebo rozbíjanie taniera. 
Obyčaje spojené s úmrtím. V kolektívnej pamäti sa zachovali predstavy o tom, že prichádzajúce nešťastie vedia vytušiť napríklad zvieratá. Ak sa malo niečo prihodiť, pes, kôň alebo iné domáce zviera zosmutnelo a nechcelo žrať, zakukal kuvik alebo sova. Tieto predstavy sú dnes už len latentné, viacerí zo starých obyvateľov hovoria, že tomu neveria a považujú to za povery. 
Dom smútku – kapela, kaplnka bola v obci postavená len pred 5-6 rokmi. Znamená to, že ešte donedávna bol mŕtvy vystavený v dome a tu sa odohrávali aj všetky úkony, ktoré s úmrtím súviseli. V obci nie je zriadená pohrebná služba, najbližšia sa nachádza v Nadlaku. Mŕtveho dodnes obriaďuje najbližšia rodina. Obyvatelia sa v tejto súvislosti odvolávajú aj na Anetu Takáčovú, ktorá chodí mŕtvych poumývať a obliecť. Za túto službu ju rodina symbolicky finančne odmení. Starí ľudia si oblečenie do truhly obyčajne pripravovali sami. Truhly pre zosnulých všetkých národností v obci dodnes zhotovuje stolár Čech František Pek. Mŕtvy je uložený v truhle v prednej izbe. Sem sa za ním chodia rozlúčiť príbuzní, ktorí pri ňom zostávali vždy do polnoci. Ak zomrel Slovák, prítomní sa modlia a spievajú po slovensky. Smútiaci sú pohostení pálenkou, vínom a koláčmi. Pred pohrebom prichádza k mŕtvemu farár. Poslednú rozlúčku vykonáva na dvore.

Vo Veľkom Peregu sa nachádza jeden cintorín. Je situovaný približne 100 metrov od domov a nie je nijako ohradený. Slúži pre obyvateľov všetkých vierovyznaní. Naľavo po vstupe do cintorína sú umiestnené hroby Nemcov, napravo sú hroby Slovákov, Čechov a Rumunov. Na cintoríne sa nachádza socha anjela, ktorú dala postaviť zámožná nemecká rodina Fricova pre padlých vo vojne, a spoločný kríž. Vzadu na cintoríne boli pochovávané deti. Samovrahov kedysi pochovávali vzadu na samom okraji za domom smútku, neskôr však už medzi ostatné hroby. 
Po pohrebe sa v rodine mŕtveho alebo v miestnom kultúrnom dome koná kar. Smútok za blízkym príbuzným sa držal rok. Dnes sa toto obdobie skracuje približne na 6 týždňov. 

Jazykové prejavy. Najstaršia generácia hovorí pri vzájomnom kontakte Slovákov po slovensky. V ich reči nachádzame prvky východoslovenských aj stredoslovenských nárečí, ale i češtiny, s výraznými presahmi rumunských výrazov. V komunikácii s príslušníkmi iných národností, plynulo prechádzajú do rumunčiny alebo nemčiny. Mladšia generácia a deti hovoria po rumunsky, slovensky najmä v prípadoch, že pochádzajú z čisto slovenských rodín, len ojedinele v prípade zmiešaných rodín. Ako príklad jazykových prejavov uvádzame slovné výrazy z oblasti príbuzenskej terminológie, tradičného odievania, domáceho života, hospodárenia a staviteľstva ale i katastrálnych názvov.  

Príbuzenská terminológia
Rodina – famiľia, fameľeja, roďina (Do treteho koľena sa nesmeľi brať.) 
Otec – oťec, taťinko, oťecko, taťi
Mama – mať, mamenko, maminka
Sestra – sestra
Brat – brat
Syn – sin, chlapec 
Dcéra – ďefča, céra, cérka, ďieuka
Chlapci – parubci 
Starý otec – starí oťec, ďetko, ďedo, ďedeček, ďido, starček
Stará mama – bapka, babička, stará mama, baba
Prastarý otec – praďedeček
Prastará mama – prababička, prababa, prastará baba, stará baba
Vnuk – vnuk, menom
Vnučka – vnučka, menom
Otcov brat – ujo, stríko, strko
Otcova sestra – ťetka, jej manžel – ujko 
Mamin brat – ujo, ujko, jeho manželka – ujčiná 
Mamina sestra – ťetka, ťeta
Manželka – žena
Muž – chlop, muš
Nevesta – ňevesta
Zať – zať, zaťko
Svokor – svokor, oťec
Svokra – svokra, mama
Bratranec – bratňík, bratrancovia po otcovi a po mame
Sesternica – sesterňica
Švagor – švagor
Švagriná – švagrina
Svat – svat 
Svatka – svacha 
Sestrine a bratove deti – vnuk, vnučka
Krstná mama – krsná mama, krsna, krni, kmotra, kmotrička, mócika, nonaška
Krstný otec – mócik, kmotor, nanoško, krsni
Krsňa – krsne
Nevydatá žena s dieťaťom – prespanka 
Mená zvierat: kravy – Žofka, Zorka, Bežka – Elizabeta, Manca, Dojna, Uju, kone – Oľga, Biske, Déneš, Furi, Káva, Zlata, Margit , Ema, Loci, svine – Ďuro, psy – Bucu, Zorka, Puca, Nataša, Bobi, Bela 
Prípitky: Hovorilo sa len: na zdravie, lebo čím viac zdravkania, tím viac stonania. 
Vínečko mláďencúm, paľeno chlapom, voďičku pannám a ocot babám. 
Pri hostení sluhu alebo hosťa priložil dotyčný ucho k mise a povedal: Daj mu masť, buďe ťi rásť, keť mu ňedáš, iba vodu, buďe ťi na škodu. 

Nárečové výrazy: Domy a domáci život: dažďovka – dažďová voda, ktorú obyvatelia dodnes používajú na pranie, pretože je mäkšia, predňa izba – predná izba, pitvor, kuchiňa, zadňa izba – zadná izba, gánok, gank – vonkajšia vstupná časť domu, ľada – truhlica na uskladnenie kukurice, koňica – stajňa pre kone, staj, maštaľ – maštaľ pre kravy, kúči – chliev pre brave – prasatá, kur – kurín, hambar – sušiareň kukurice, poval – povala, kukuričák – kukuričné pole, kukurica (Kúrime šuľkami kukuričnimi.), zedki – kukuričné šúľky, sľivke – slivky, jabka – jablká, hruške – hrušky, petruška – petržlén, morkof – mrkva, česnok – cesnak, zemaki, krumpľe, bandurki – zemiaky, paradiče – paradajky, alma – paprika, moloko – mlieko, krav – krava, brav – sviňa, 
Odev: habeti – oblečenie, nohaveci – nohavice, pantalon negri – čierne nohavice, kalab – klobúk, kocabajka – košeľa, kolotňi – topánky, kalab – klobuk, krsák – klobúk, chuška – šatka, pantľiki – šnúrky, 
Iné: kosceľ – kostol, skľep – obchod, zrobic – urobiť, zakapať – zaniknúť, arenda – prenájom, bisiduvať, bišiduvať – hovoriť, rozprávať sa, čuť – počuť, temperatura – teplota. 
Katastrálne názvy. Viaceré časti obce nesú dodnes pomenovanie podľa svojich vlastníkov, napríklad Kudlova ulica, U Podávkových stromú (To mala rodina Podávkovích.), salaš U Duškových alebo Čáslavská ulica, dnešná hlavná ulica, na ktorej bývali Čáslavskí. Ulice alebo časti obce pôvodne obývalo obyvateľstvo konkrétnej etnickej alebo náboženskej skupiny. Na Švábskej uľlici bývali Nemci, na Čáslavskej alebo aj Českej uľici žili Česi. Slováci obývali viacero ulíc. Gréckokatolíci bývali po kraji, tak sa to volalo Krajná uľic. Oproti obecnému úradu žili Rómovia, predtým bývali v časti Hľiník, kde sa ťažila hlina. V obci netečie žiaden potok. Kedysi tu bolo viacero studní, dnes sa v nej nachádzajú tri: Kručanova, U Duškú a U Fridiho. Studne sú hlboké 7 až 9 metrov. 
 
Literatúra a pramene: 
KOKAISL, P. – ŠTOLFOVÁ, A. – ZYCHOVÁ, J. – HANUŠ, P. A KOL. Po stopách Slováků ve východní Europě. Polsko, Ukrajina, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Chorvatsko a Černá Hora. Praha: Nostalgie, 2014. 

 

 

Kontakt:

PhDr. Michal Kurpaš, PhD.
KMKaT FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: mkurpas@ukf.sk

Mgr. Silvia Letavajová, PhD.
KMKaT FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: sletavajova@ukf.sk

Súbory na stiahnutie