Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Literárna tvorba arabských spi­sovateliek tvorí vý­znamnú časť arabskej literárnej produkcie, a to nielen z kvantita­tívneho, ale aj kva­litatívneho hľadiska. Ich tvorba natoľko vzbudila pozornosť zá­padnej literárnej obce, že až osemdesiat per­cent preložených arab­ských literárnych diel tvoria romány žen­ských autoriek. Objavili sa rôzne názory, ktoré vysvetľujú zvýšený záujem o tzv. arabské ženské romány. Väčšina z nich sa zhoduje v jednom – tieto romány kvalitne spracovávajú zaujímavé a aktuálne témy, ktoré priťahujú odbornú i laickú verejnosť západného sveta. Svojím tematickým zameraním prezentujú kultúrne vzory arabskej spoločnosti, ktoré západný čitateľči kritik spoznáva a hodnotí práve prostredníctvom prekladov arabskej ženskej románovej tvorby.

Autorky knihy analyzujú arabskú ženskú románovú tvorbu z troch aspektov – z hľadiska rodovej, etnickej a sociálnej príslušnosti. Obsah publikácie je rozčlenený do desiatich kapitol, ktoré sú venované analýze románovej tvorby autoriek z Egypta, Libanonu. Palestíny a Alžírska. Jednotlivé kapitoly prezentujú aj kritické názory západných autorov na vybrané literárne diela a pokusy západných kritikov skúmať arabskú literárnu produkciu cez optiku západných feministických hnutí.

Prvá kapitola je venovaná počiatkom ženskej románovej tvorby, ktoré sa datujú do prvej polovice 20. storočia. Prvé arabské autorky začínali tvoriť v období, kedy literárne pole ovládali takmer výlučne muži a kedy literárna obec neočakávala, že sa môžu objaviť ženy, ktoré by dokázali svojimi literárnymi schopnosťami narušiť určité stereotypy, ba dokonca by sa odvážili dotknúť niektorých tabuizovaných tém. Salma Chadra al-Džinsí pripomína v tejto kapitole príbeh libanonskej spisovateľky Nazíry Zínuddín (1908-1976), ktorá už v roku 1928 v diele Závoj a bez závoja vyzývala ženy, aby nenosili hidžáb (šatku na hlave zakrývajúcu vlasy), čím sa postavila proti zaužívanej tradícii a verejnosť ju dokonca obvinila z ateizmu. Podobné skúsenosti prežívali aj mnohé ďalšie autorky (napr. Názik al-Maláika, Duríja Šafík). Salma al-Džinsí pripomína, že práve tieto ženy sa zaslúžili o vznik a rozkvet arabskej ženskej románovej tvorby. Upozorňuje však aj na to, že začiatkom 20. storočia vznikali pokrokové ženské hnutia, ktoré svojou aktivitou mohli konkurovať západným feministickým hnutiam. Európsky kolonializmus, ktorý zasiahol arabský región, pokrokové ženské myslenie nepodporil, ale naopak vytvoril vhodné podmienky a atmosféru pre konzervatívne smery, ktoré ovládli kolonizovanú spoločnosť.

Ďalšie kapitoly sa zaoberajú otázkami západnej recepcie arabských ženských románov prostredníctvom prekladov, ktoré sú často tendenčne upravované. Amál Amíra charakterizuje tento „západný pohľad“ na príklade literárnej tvorby egyptskej spisovateľky Nawál as-Saadáwí. Zvýšený záujem západnej verejnosti o preklady jej románov je spojený predovšetkým s islamskou revolúciou v Iráne, ktorá v roku 1979 zvrhla šáhov prozápadný režim. Nawál as-Saadáwí vyčíta Západu, že svoj záujem (v kontexte tzv. ženskej otázky) sústreďuje len na sexuálne aspekty postavenia arabskej ženy (napr. ženská obriezka, ktorá dokonca nie je ani arabským, ani islamským fenoménom), a pritom zanedbáva analýzu spoločných problémov tak západných, ako aj arabských žien. Jej oprávnenú kritiku a námietky potvrdzuje skutočnosť, že Západ si z jej románov vybral len to, čo mu v čase realizácie prekladov jej diel vyhovovalo a čo malo uspokojiť verejnosť, ktorá túžila viac po účelovo „okorenených“ informáciách, ako serióznom obraze každodenného života ženy v arabskej spoločnosti. Západní autori poukazovali na potlačovanie arabskej ženy aj v súvislosti so zadržaním Nawál as-Saadáwí a jej umiestnením do väzby na základe jej názorov na ženskú otázku. Avšak skutočným dôvodom väzby tejto spisovateľky boli jej politické postoje a prejavy odporu voči uzavretiu dohody v Camp Davide a proti vojne v Zálive.

Ďalšie kapitoly analyzujú romány, ktoré spracovávajú čisto egyptské témy – obdobie vlády Anwara Sadata, kedy nastala relatívne slobodnejšia atmosféra v politickej a ekonomickej sfére, ale na druhej strane bola posilnená cenzúra na otázky zaoberajúce sa morálnym základom každodenného života egyptskej rodiny.

Kniha venuje dostatočný priestor aj otázke vzťahu sexuálnej identity a spoločenských hodnôt, ktorú rozoberá z pohľadu viacerých libanonských autoriek. Analýza románov potvrdzuje dominanciu mužského elementu, ktorý zdôvodňuje a ospravedlňuje diskrimináciu ženy v rodinnom i verejnom živote.

V závere autorky zdôrazňujú nevyhnutnosť používania spisovnej arabčiny v literárnej tvorbe, a preto sa nevyhli kritickej poznámke adresovanej alžírskej spisovateľke, ktorá namiesto arabského jazyka používa francúzštinu.

Publikácia Gender, Nation and Community in Arab Women Novels vyšla v anglickom i arabskom jazyku a významne obohatila literárnu tvorbu, ktorá reflektuje postavenie arabskej ženy z pohľadu arabských ženských autoriek.