Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Obec Velčice sa nachádza v severnej časti Žitavskej pahorkatiny, osem kilometrov severozápadne od okresného mesta Zlaté Moravce, v údolí Čerešňového potoka, v nadmorskej výške 210 až 230 m n. m. (Eliáš – Eliáš – Eliáš, 1997: 58). Skúmané územie sa rozprestiera v pohorí Tribeč, v podcelku Veľký Tribeč, v ktorom sa nachádza aj najvyšší vrchol pohoria: Veľký Tribeč 829 m n. m. (Lenovský a kol., 2015: 10).

Celkovo sa tu zachovalo niekoľko lokalít súvisiacich s ťažbou nerastných surovín. V dvoch z nich sa zlato dobývalo povrchovo v období neskorého stredoveku, ďalšia predstavuje prieskumné banské práce z prvej polovice 19. storočia s nálezom zvýšeného obsahu olova a striebra (Bakos – Ferenc  – Žitňan, 2009: 104-106). Pre výskum je zaujímavý aj areál Velčického hrádku, v blízkosti ktorého sa nachádzajú pozostatky banského tajchu a azda štôlne s pingami (asi vetracími šachtami).

Cieľom príspevku je prezentovať výsledky kultúrno-historického výskumu kultúrnej krajiny, ktorý bol realizovaný v extraviláne obce Velčice s akcentom na stredoveké dobývanie zlata. Predmetom záujmu bola kultúrna krajina (jej historické prvky a mozaiky ako pozostatky po historickej krajinnej štruktúre) rozprestierajúca sa v údolí Čerešňového potoka. Preskúmaný bol úsek medzi prameňom vodného toku a intravilánom obce Velčice. Za prínos štúdie je možné považovať prezentáciu nových skutočností o neskoro-stredovekom baníctve v obci. Tento príspevok nemá za úlohu komplexne riešiť predmetnú problematiku, prezentuje skôr niektoré zistenia autora nadobudnuté počas výskumu, ktorý bol v skúmanej lokalite realizovaný v roku 2025.

Metodika výskumu. Prezentovaný príspevok predstavuje syntézu informácií získaných prostredníctvom výskumu s využitím nasledovných metód výskumu:

Štúdium publikovaných zdrojov bolo zamerané na vedeckú a miestnu odbornú literatúru. V skúmanom území bol vedecký výskum realizovaný prevažne v oblasti geológie a archeológie. Prínosné bolo aj štúdium kódexov – zbierok historických listín.

Analýza starých mapových podkladov bola zameraná hlavne na identifikáciu pôvodných banských diel, toponým a ich následná syntéza s inými zisteniami. Podstatné boli mapové diela, ktoré sú uverejnené na webovom portáli Arcanum. Ide predovšetkým o mapy z prvého až tretieho vojenského mapovania Habsburskej monarchie, ktoré bolo realizované v 18. až 19. storočí.

Analýza lidarových podkladov bola uskutočnená za účelom identifikovania štruktúry historických prvkov a mozaík ako pozostatku po historickej krajinnej štruktúre, s akcentom na konkrétne banské diela. So súhlasom bol použitý verejne prístupný 2D lidarový model územia Slovenska od Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorý je v súčasnosti dostupný iba v rámci portálu freemap.sk.

Počas terénneho výskumu sa na základe vizuálnej interpretácie popisoval súčasný stav historických prvkov a mozaík ako pozostatkov po montánnej historickej krajinnej štruktúre. Súčasťou bolo aj zhotovenie fotodokumentácie. Využité boli nedeštruktívne terénne postupy, typické pre archeológiu v zmysle M. Kunu a kol. (2004). Realizovaný bol povrchový zber jedného kusu artefaktu (tehla z hrádku) a jeho následná analýza odborníkom P. Nagyom.

Podstatnou časťou bola komparácia zistených skutočností a následné koncipovanie kultúrno-historického vývoja skúmaného územia so všetkými získanými dátami (publikované zdroje, údaje z historických máp, lidarové snímky, analýza a terénny výskumu). Realizované bolo aj rámcové porovnanie s inými lokalitami v okolí. Jednotlivé zistenia boli konzultované s archeológmi Z. Borzovou a P. Bistákom, ktorí už výskum v skúmanom území uskutočnili.

V príspevku prezentovaná syntéza informácií predstavuje súčasný stav poznania autora o baníctve v skúmanom území, pričom je možné, že na základe ďalších výskumov môže dôjsť k jeho modifikácii. Súčasťou príspevku je aj formulácia hypotéz, záverov a zovšeobecnení, ktoré majú interdisciplinárny charakter s akcentom na riešenie kultúrno-historických okruhov problémov.

Geologická charakteristika údolia Čerešňového potoka. Charakteristika je nevyhnutná z dôvodu, že zlato sa vyskytuje v lokalitách so špecifickou geologickou štruktúrou. Identifikácia takejto štruktúry predstavuje výraznú indíciu k potvrdeniu jeho výskytu a následnej ťažby. Taktiež je potrebné uviesť, že zlato a striebro sa vo väčšine prípadov vyskytujú v spoločnej formácii (zlatostriebro v elektre). Jedna zložka väčšinou prevažuje. V niektorých prípadoch je ťažké určiť, ktorá zložka bola predmetom záujmu baníkov. Napríklad v hornej časti skúmaného územia bol potvrdený výskyt väčšieho množstva striebra, menej zlata (Bakos – Ferenc – Žitňan, 2009: 106).

Ako uvádzajú Š. Káčer a kol. (2013), tak v blízkosti vodného toku sa nachádzajú fluviálne sedimenty, konkrétne litofaciálne nečlenené nivné hliny, alebo piesčité až štrkovité hliny dolinných nív a nív horských potokov z obdobia holocénu.
Na pravom brehu potoka sú situované deluviálne sedimenty: prevažne hlinito-kamenité svahoviny a sutiny, na ľavom brehu zasa deluviálno-polygenetické sedimenty, konkrétne hlinito-ílovité a piesčité svahové hliny. V oboch prípadoch vnikli na rozhraní pleistocénu a holocénu.

Zaujímavá je vyššie položená časť hrádku (priestor s vežou), ktorá je situovaná na malom priestore tvorenom z lúžňanského súvrstvia z obdobia staršieho triasu. Nájdeme tu šedé, resp. svetlosivé kremence, kremenné pieskovce, arkózové pieskovce a konglomeráty. Ako keby sem táto masa bola dovezená ako stabilný základ pre kamennú vežu. V hornej časti údolia (pohorie) a na pravom brehu potoka, vo väčšej vzdialenosti, sa nachádza kryštalinikum zastúpené nasledovnými magmatickými horninami:

Leukokratné jemno až hrubozrnné biotiticko-muskovitické až muskovitické granity, často s pegmatitoidným vývojom.
Strednozrnné biotitické granodiority až tonality, kremenné diority, niekedy aj tektonodeformačne prepracované.
Hrubozrnné biotitické granodiority až tonality, tektonodeformačne prepracované (Káčer a kol., 2013).

Čistý kremeň sa nachádza na povrchu, po oboch brehoch potoka, v priestore medzi hrádkom a bývalou sklárňou a na východných svahoch kremencového masívu Svinca (Bisták – Borzová, 2018: 223). Analýzou vzoriek kremennej žiloviny v pramennej časti potoka v lokalite Horné Štôlne bola zistená pozitívna korelácia olova, striebra a bizmutu. Zinok je viazaný v siderite, ktorý vystupuje nezávisle od galenitu. Veľmi nízky obsah bol zistený v prípade zlata, medi a antimónu (Bakos – Ferenc – Žitňan, 2009: 106).

Podľa Ľ. Illášovej a E. Ivanoviča (2000: 69-71) je zlatá mineralizácia v pohorí Tribeč, teda aj v skúmanom území, spätá s plutogénnym magmatizmom, z ktorého pochádzajú zlaté rozsypy v potokoch. Zlato má formu homogénnych zlatiniek a zrniek/nugiet veľkých 1 až 1,5 mm. Najväčší vyryžovaný známy nuget má veľkosť 11 x 5 mm a hmotnosť 0,125g. Väčšie zlomky zlatých zrniek sú často asociované s kremeňom, v šlichoch zasa s rumelkou. Otázku primárneho zdroja zlata sa doposiaľ nepodarilo dostatočne objasniť.

Najstaršia ťažba zlata v okolí Zlatých Moraviec – kultúrno-historické kontexty. Ľ. Illášová a E. Ivanovič (2000: 69) a F. Bakos a kol. (2017: 111) predpokladajú, že zlato sa v okolí Zlatých Moraviec získavalo už v laténskej dobe (približne 450 pred n. l. až 10 n. l.). Toto tvrdenie je však príliš zovšeobecňujúce z dôvodu, že počas výskumu neboli identifikované žiadne priame doklady podporujúce tento názor.

Z dôvodu absencie väčšieho štátneho útvaru je možné predpokladať útlm dobývacích aktivít v 1. až 8. storočí n. l. F. Bakos a kol. (2017: 13) na základe početnosti nálezov zlatých predmetov v hroboch predpokladajú, že rozmach ťažby zlata a iných nerastných surovín nastáva v 9. storočí a súvisí so vznikom Veľkej Moravy. K tomuto predpokladu dospeli aj E. Gažiová a kol. (2006: 11), ktorí sa domnievajú, že nález zlatého kríža z obdobia veľkomoravskej ríše priamo v Zlatých Moravciach poukazuje na možnú ťažbu zlata ryžovaním z rieky Žitavy a možno i zlatníckej výroby.

V tomto období dochádza k rozvoju služobníckej organizácie pracovných činností, ktorá sa odzrkadlila v názvoch osád. Obyvatelia osady sa primárne živili poľnohospodárstvom, sekundárne museli pre kniežací alebo panovnícky dvor produkovať určenú surovinu resp. produkt. Napríklad obyvatelia obce Zlatno sa zaoberali získavaním/ryžovaním zlata, obyvatelia Loviec lovom divej zvery a pod. Podstata spočívala v tom, že deľba práce nebola v tej dobe natoľko rozvinutá, aby knieža/panovník uživil špecifických producentov. Tí sa živili sami a v poľnohospodársky neaktívnych obdobiach vykonávali určené činnosti. Suroviny, resp. produkty sa následne odovzdávali kniežaťu, resp. panovníkovi (Kučera, 2000: 75). Služobnícka organizácia fungovala na našom území približne medzi 9. a 13. storočím (Kučera, 2000: 77), niektorí historici ju spájajú iba s Uhorským kráľovstvom a predpokladajú jej rozšírenie až od 10. storočia (Curta, 2014: 143). Do tohto obdobia môžeme zaradiť aj prvú zmienku o ryžovaní zlata v okolí. Tieto činnosti sú spomínané v zakladacej listene svätobeňadického opátstva z roku 1075 (Codex, 1971: 53-58). Podľa výskumu od M. Žabenského (2023) je možné predpokladať, že v tomto období (9. až 14. storočie) sa pri ťažbe zlata využívala technika ťažobných zárezov.3

Mapa č. 2: Rozsiahla sieť ťažobných zárezov v lokalite pri vodnej nádrži Velčice. Na základe vzhliadnutia lidarového snímku je zjavné, že údolie bolo systematicky prekutané ryhami v približne rovnakých rozostupoch. V miestach s výskytom zlatonosnej vrstvy sa ďalej realizovala ťažba v hlavnom a v bočných ťažobných zárezoch.
Zdroj: Vlastné spracovanie, podkladová mapa: © Freemap Slovakia (www.freemap.sk), lidarový podklad: ÚGKK SR
Lokalita nad vodnou nádržou Velčice a technika ťažobných zárezov. Severne od intravilánu obce, v tesnej blízkosti vodnej nádrže Velčice sa nachádza niekoľko desiatok ťažobných zárezov v deluviálnych (svahových) sedimentoch. Pravdepodobne sa v nich ryžovalo zlato, prípadne striebro. Ich dĺžka dosahuje niekoľko sto metrov, najdlhší má 340 metrov. Na základe analýzy lidarového podkladu je zjavné, že v niektorých prípadoch sa realizoval iba prieskum pomocou vykopanej ryhy (technika sa nazýva ryhovanie), inde sa ťažba rozvinula aj do bočných ťažobných zárezov. Terénny výskum nemohol byť realizovaný z dôvodu oplotenia pozemku.

Obrázok č. 1: Z dôvodu existencie oplotenej danielej farmy nebolo možné na predmetnom mieste realizovať terénny výskum. Tento záber je z technologicky rovnakého a veľkostne podobného ťažobného zárezu, ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti skúmanej lokality, v údolí Slažianskeho potoka. Reprezentuje jeho ukončenie.

Zdroj: Marián Žabenský, 2025

Princíp tejto techniky spočíval v povrchovom dobývaní, ktorým sa sledovala zlatonosná vrstva, väčšinou štrk, hlina alebo íl. Vyhľadával sa pravý (skalné podložie) a nepravý Bedrock – kde na ílovitom podloží šupinky zlata veľmi dobre sedimentovali. Logicky sa postupovalo v smere do kopca v širšom zábere niekoľkých kopáčov. V prípade, že zlatonosná vrstva s vyššou koncentráciou vybočovala mimo hlavný zárez, dobývali sa bočné, menšie zárezy. Čelo dobývacej fronty má väčšinou podobu pomyselnej roztvorenej dlane, pričom prsty predstavujú ťažobné zárezy v zábere jedného kopáča (šírka cca 1,5 až 2 metre). Pravdepodobne reprezentujú neúspešné prieskumné práce. Je otázne, či sa pri ťažbe sedimentov používala voda určená na ich rozmývanie, alebo boli ťažené, transportované a spracovávané v blízkosti vodného toku pomocou ryžovacích tanierov (Žabenský, 2025: 179).

Obrázok č. 2: Ťažobný zárez sa vrezáva do okolitého terénu niekedy aj niekoľko desiatok metrov. Ide o kombinované dielo človeka, ktorý ho cca pred 800 rokmi vytvoril a prírody, ktorá ho zvyšnú dobu formovala eróziou.

Zdroj: Marián Žabenský, 2025

Vzostup a pád dobývania zlata v okolí Zlatých Moraviec – kultúrno-historické kontexty. Približne od 13. storočia začali zemepáni/ťažiari uzatvárať s panovníkom zmluvy, v rámci ktorých im udeľoval právo kutať, ťažiť a čiastočne spracovávať nerastné bohatstvo. Tento proces zintenzívnil zákon kráľa Karola Róberta z Anjou, ktorý v roku 1327 zrušil pôvodný kráľovský monopol na ťažbu nerastov a umožnil majiteľom pozemkov ťažiť vo vlastnej réžii. Zo získanej nerastnej suroviny platili daň/urbu. V prípade zlata to bola jedna desatina, pri iných rudách jedna osmina (Žabenský, 2023: 17). Vyťažené zlato a striebro sa transportovalo do kráľovského domu (mohol byť v Zlatých Moravciach, prípadne v Hronskom Beňadiku), kde sa ťažiarovi vyplatil jeho podiel v peniazoch (v prípade zlata 90%).

Vyťažená surovina následne putovala do mincovne. J. Hunka (1996: 74) lokalizuje prvú známu mincovňu do Ostrihomu už v 11. storočí. J. Labuda (2004: 262) predpokladá, že jej surovinovou základňou bolo širšie okolie riek Ipeľ a Hron. Logicky do tejto oblasti spadá aj okolie Zlatých Moraviec. Spojitosť Velčíc s Ostrihomskou kapitulou sa uvádza v písomnej zmienke z roku 1232 v kontexte odovzdávania cirkevných dávok (Eliáš, 2007: 17). Od 14. storočia začína iniciatívu preberať novozaložená mincovňa v Kremnici, ktorá čoskoro nadobudla celouhorský význam (Žabenský, 2025: 183).

H. Radváni (1973: 60) uvádza, že za Ondreja II. (vládol v rokoch 1205 – 1235) mali v severnej časti Tekova i Hontu kutacie práva Nemci, ktorí tu zakladali bane (väčšinou povrchové). Z tohto obdobia máme aj zmienku o osade Hosťovce, ktorá sa v roku 1209 spomína ako Gesteuge (Bisták – Borzová, 2018: 224). Hostia/ťažiari sa zaoberali získavaním zlata využitím systému ťažobných zárezov, ktoré sa dodnes zachovali severne od obce. Na povrchové dobývanie v okolí Zlatých Moraviec poukazuje listina z roku 1307, v ktorej Karol Robert z Anjou povoľuje pánom z Topoľčianok ryžovanie zlata v potoku Leveš. V roku 1438 sa práva rozšírili aj na potok Topoľnica (Bakos – Ferenc – Žitňan, 2009: 103), kde bolo povrchové dobývanie realizované v menšej miere. Forgáčovci, páni hradu Gýmeš, dostali kráľovské povolenie na ryžovanie zlata v obci Zlatno v rokoch 1424, 1438 a 1516 (Illášová – Ivanovič, 2000: 69-70; Bakos a kol., 2017: 111). Obec Velčice vlastnili od 14. storočia. Podľa F. Bakosa a kol. (2017: 111) kontrolovali ťažbu zlata pod Tribečom.

Ryžovisko pri hrádku v lokalite Kožová. Na základe analógie s historickými listinami z neďalekých obcí je možné predpokladať, že sa zlato v okolí Velčíc dobývalo v 12. až 15. storočí. V tomto období mohlo vzniknúť aj ryžovisko v lokalite Kožová. Túto hypotézu potvrdzuje aj analýza tehly plevovky, ktorá bola použitá pri výstavbe kamennej veže Velčického hrádku. Tá bola datovaná do obdobia 12. až 13. storočia (Nagy, 2025: 2). Doposiaľ však nebolo dokázané, či budovanie hrádku súvisí s povrchovou baňou v jeho tesnej blízkosti. Tento súvis predpokladajú, avšak nedokazujú: P. Bisták (2022: 108-109), M. Bóna (2007: 102) a J. Ruttkayová a M. Ruttkay (2015: 120).

Ryžovisko sa rozprestiera na ploche približne 330 x 80 m, v tesnej blízkosti vodného toku (alúvium). Počas terénneho výskumu tu boli identifikované riečne odvaly, nepravidelné haldy ale aj ťažobné zárezy dobývané paralelne s riečnym korytom. Výška háld nepresahuje dva metre. Ich ploché horné časti poukazujú na postupnú deformáciu ovplyvnenú exogénnymi faktormi.

Pri povrchom dobývaní zlata sa tu využívala iná technika ako v prípade ryžoviska pri vodnej nádrži Velčice. Je to z dôvodu, že sa tu nachádzajú aluviálne (riečne) sedimenty na rozdiel od deluviálnych (svahových) sedimentov a sutín v predchádzajúcej lokalite. Predmetom záujmu boli pravdepodobne niektoré vrstvy ílu a/alebo štrku, ktoré sa ťažili v hĺbke jeden a viac metrov. Existencia tajchu priamo pod ryžoviskom naznačuje, že predmetom záujmu mohol byť aj nepravý Bedrock, čiže nepriepustná ílová vrstva na ktorej zrniečka zlata dobre sedimentovali. Tento často pevný materiál sa drvil kladivami a nechával rozmočiť v tajchu. Hlinité a ílovité vrstvy boli postupne odplavované cez výpust a púšťané cez sedimentačnú dosku, na ktorej ostával koncentrát s časťou zlata, ktorý sa vyškrabával a ryžoval. Taktiež na dne tajchu ostala usadená ťažká frakcia (zvyšné zlato, striebro, kremeň, pyrit a iné), ktorá sa následne ryžovala.

Tvrdenie, že sa v skúmanom území mohlo ťažiť zlato a/alebo striebro potvrdzuje výskum od P. Bistáka (2022: 109-110). Ten uvádza, že v rámci šlichového prieskumu boli odobraté dve vzorky v údolí Čerešňového potoka, dve v údolí nadväzujúceho Kompanovského potoka a jedna v halde. Šlichovanie potvrdilo výskyt troch až štyroch zlatiniek v jednej vzorke odobratej z naplavenín nad skalným podložím (Bedrock), v troch vzorkách sa našla jedna zlatinka. Negatívna bola iba vzorka z haldy. Zlato sa vyskytuje vo forme drobných cca 0,1 mm veľkých agregátov. Ťažkú frakciu šlichov tvorili zirkón, apatit, hematit, epidot, menej titanit a pyrit.

Zlato môže mať pôvod v kremennej žilovine. V pramennej časti Čerešňového potoka bola na základe jej analýzy zistená pozitívna korelácia olova, striebra a bizmutu a nízka koncentrácia zlata (Bakos – Ferenc – Žitňan, 2009: 106), čo by zodpovedalo menšiemu počtu nájdených zlatiniek.

Štôlňa? Mlyn? Ťažobný zárez? V tesnej blízkosti hradu sa nachádza zárez, ktorý môže predstavovať pozostatok zaúsťovacej ryhy k štôlni a/alebo mlyna. Podľa A. Habovštiaka (1985: 322) má táto ryha rozmery 8 x 11 x 3 metre. Na existenciu banského diela poukazujú dve odvetrávacie šachty (dnes zasutené pingy) s rozostupom 50 metrov. Pingy majú priemer a hĺbku typické pre takéto zasutené banské diela (cca 6 x 1 meter). Celkovú dĺžku asi prieskumnej štôlne je možné odhadnúť na približne 100 metrov. Vstupný priestor je však o niečo širší (približne o jeden meter) ako ostatné doteraz preskúmané banské diela. Na jej existenciu taktiež nepriamo poukazuje toponymum Horné štôlne, ktoré sa nachádzajú nad horárňou Kľačany. Hypoteticky môže ísť aj o ťažobný zárez, ktorý vznikol pri výstavbe hrádze tajchu.

Z. Borzová a M. Borza (2019: 122) a M. Ruttkay (2015: 319) predpokladajú, že tu koncom stredoveku, resp. v novoveku stál mlyn. Toto tvrdenie odvodzujú od zmienky o založení sklárne z roku 1856, v ktorej sa uvádza, že vznikla „Pri starom mlyne“ (Bisták – Borzová, 2018: 223). Mlyn s drevenou budovou je znázornený aj na mapovom podklade 1. vojenského mapovania z roku 1783 (Habsburg, 1763 – 1787), avšak južnejšie od tejto polohy.

P. Bisták (2022: 145) predpokladá, že mlyn (mlynica) sa nachádzal priamo v predmetnej depresii. Ďalej uvádza, že zníženina na hrádzi hneď v susedstve mlynice naznačuje, že tu bol pôvodne umiestnený priepust, ktorým sa regulovala voda pre spodný pohon mlynského kolesa. Terénnym prieskumom spojeným s povrchovým zberom neboli nájdené žiadne artefakty, ktoré by súviseli s existenciou mlyna.

Mapa č. 3: Preskúmané objekty znázornené na lidarovom podklade

Zdroj: Vlastné spracovanie, podkladová mapa: © Freemap Slovakia (www.freemap.sk), lidarový podklad: ÚGKK SR

P. Bisták (2022: 145) predpokladá, že mlyn (mlynica) sa nachádzal priamo v predmetnej depresii. Ďalej uvádza, že zníženina na hrádzi hneď v susedstve mlynice naznačuje, že tu bol pôvodne umiestnený priepust, ktorým sa regulovala voda pre spodný pohon mlynského kolesa. Terénnym prieskumom spojeným s povrchovým zberom neboli nájdené žiadne artefakty, ktoré by súviseli s existenciou mlyna.

Obrázok č. 4: Táto tehla sa nazýva plevovka. Je to z dôvodu, že sa pri jej výrobe do pôvodnej zmesi pridávali plevy, ktoré v tehle po vypálení zanechali špecifické dutiny/póry. Táto tehla z hrádku je stará približne 850 rokov.
Zdroj: Marián Žabenský, 2025

Obrázok č. 5: Čerešňový potok, ktorý aj v súčasnosti v malej miere transportuje zlatinky do priestoru starého ryžoviska.

Zdroj: Marián Žabenský, 2025

Obrázok č. 6: Haldy ako pozostatok po ťažbe zlatonosných sedimentov

Zdroj: Marián Žabenský, 2025

Na základe hore uvedených skutočností je možné konštatovať, že predmetná terénna depresia môže predstavovať pozostatok štôlne a/alebo mlyna, prípadne ťažobný zárez. Konkrétne závery by bolo možné formulovať až po uskutočnení archeologického výskumu.

Obrázok č. 7: Preskúmaný ťažobný zárez môže predstavovať pozostatok štôlne a/alebo miesto, kde bola umiestnená mlynica.
Zdroj: Marián Žabenský, 2025

Obrázok č. 8: Hrádza tajchu a priepust pre vodu, ktorý mohol slúžiť na umiestnenie ryžovacieho splavu a/alebo mlynského kolesa so spodným náhonom vody.

Zdroj: Marián Žabenský, 2025

Tajch. Na preskúmaný zárez nadväzuje hrádza tajchu. Z. Borzová a M. Borza (2019: 120) uvádzajú dĺžku 29 metrov s výškou hrádze približne jeden meter. Na základe analógií s podobnými tajchmi preskúmanými v lokalitách Nitrianske Pravno, Tužina a Kľačno (Žabenský – Hučková, 2024), je možné predpokladať, že ide o banský tajch. Ten mohol slúžiť na pohon banskej stupy určenej na drvenie kremeňa, ktorý sa tu v okolí nachádza. Taktiež voda z neho sa mohla využívať na ryžovanie v splave alebo tanieri, respektíve na rozmáčanie tvrdších hlinitých, resp. ílovitých vrstiev obsahujúcich zlato.
Na základe výsledkov terénneho výskumu je zjavné, že tajch je postavený na najvhodnejšom mieste z hľadiska schopnosti kumulovať čo najväčšie množstvo vody. Zachytáva vodu z troch vodných tokov, pod miestom ich sútoku. Takéto vodné diela sa často po ukončení banských aktivít využívali na iné hospodárske účely, napríklad: máčanie konope a pohon technických zariadení ako mlyn alebo valcha.

Ťažobné zárezy v údolí Kompanovského potoka. Na riečnej terase Kompanovského potoka (vlieva sa do Čerešňového potoka v priestore tajchu) sa nachádzajú dva zárezy, ktoré svojou štruktúrou vyvolávajú množstvo otázok. Zárez označený ako A je jednoduchší s rozmermi cca 7 x 4 metre. Je razený z horného okraja riečnej terasy. Komplikovanejšiu štruktúru má zárez označený ako B. Od potoka, smerom do svahu postupuje ryha cca 10 metrov široká, 12 metrov hlboká a 25 metrov dlhá. Tá sa následne rozdvojuje na dve vetvy, ktoré končia v riečnej terase. V rozvetvení zárezu sa nachádza ďalší ťažobný zárez, má podobu pingy (banská ťažobná jama). Pingou však nie je z dôvodu, že tu chýbajú ťažobné obvaly. Má priemer šesť metrov a po oboch stranách sa nachádzajú haldy cca 5 x 3 metre s výškou cca jeden meter, ktoré poukazujú na jednoznačnú antropogénnu aktivitu.

Mapa č. 4: Rozloženie preskúmaných objektov na mapovom podklade z roku 1783 naznačuje, že mlyn sa mohol nachádzať niekoľko desiatok metrov pod hrádzou tajchu na mieste, kde v neskoršom období vznikla skláreň.

Zdroj: Habsburg, 1763 – 1787

Na základe hore uvedených skutočností je možné predpokladať, že oba objekty predstavujú pozostatok neúspešnej kutacej/prieskumnej činnosti spojenej s dobývaním zlata. K podobnému záveru dospel aj P. Bisták (2022: 109-110), ktorý taktiež potvrdil výskyt zlata v Kompanovskom potoku. Koryto občasného vodného toku v záreze má čiernu farbu, čo taktiež indikuje prítomnosť nerastného bohatstva.

Obrázok č. 9: Preskúmaný ťažobný zárez označený ako B

Zdroj: Marián Žabenský, 2025

Mapa č. 5: Preskúmané objekty znázornené na lidarovom podklade

Zdroj: Vlastné spracovanie, podkladová mapa: © Freemap Slovakia (www.freemap.sk), lidarový podklad: ÚGKK SR

Neskoršie prieskumné práce v lokalite Horné Štôlne. Staré banské práce sa vykonávali aj v pramennej časti Čerešňového potoka, avšak nie priamo na tomto vodnom toku. Zaberajú plochu približne 200 x 50 metrov. Nachádzajú sa tu haldy, štôlne, povrchové dobývky a pingy.

O tejto lokalite sa zachovali dve písomné zmienky. Jedna je z 19. storočia, konkrétne z rokov 1835 až 1854 a dokumentuje kutacie aktivity na olovené rudy. Správu objavil Polák (1971). Druhou je štúdia od autorov F. Bakosa, Š. Ferenca a P. Žitňana (2009), ktorí sa zamerali na analýzu odobraných vzoriek zo skúmanej lokality s akcentom na preskúmanie lokálnej polymetalickej mineralizácie.

Analýzou vzoriek kremennej žiloviny bola zistená pozitívna korelácia olova, striebra a bizmutu. Zinok je viazaný v siderite, ktorý vystupuje nezávisle od galenitu. Veľmi nízky obsah bol zistený v prípade zlata, medi a antimónu (Bakos – Ferenc – Žitňan, 2009: 104-106). Na základe týchto skutočností sa dá dedukovať, že predmetom záujmu baníkov bol galenit s obsahom olova a striebra. Práce v tejto lokalite boli len prieskumné, komerčná ťažba sa nerozvinula.

Mapa č. 6: Priebeh starých banských prác zobrazený na lidarovom podklade
Zdroj: Vlastné spracovanie, podkladová mapa: © Freemap Slovakia (www.freemap.sk), lidarový podklad: ÚGKK SR

Ďalšie otázky, predpoklady a závery. Táto lokalita je špecifická tým, že sa tu v tesnej blízkosti nachádza niekoľko historických prvkov/archetypov kultúrnej krajiny ako pozostatok po historickej krajinnej štruktúre (hrádok, ryžovisko, tajch a štôlňa/mlyn). V niektorých prípadoch je dokázané, v iných je zasa možné predpokladať, že vnikli koncom stredoveku a súviseli s baníctvom. Je otázne, kedy sa vo Velčiciach začalo ťažiť zlato. Rozvoj baníctva (povrchového dobývania zlata) je možné predpokladať približne v 12. až 13. storočí v súvislosti s kolonizačnou vlnou nemecky hovoriaceho obyvateľstva. Ich príchod za účelom získavania zlata býva spájaný so zavádzaním nových techník, ktoré boli často sofistikovanejšie a efektívnejšie, čiže prinášali väčšie zisky. Priniesli nemecky hovoriaci kolonisti do skúmaného územia techniku ťažobných zárezov? Alebo ju už predtým využívalo pôvodom slovanské obyvateľstvo?

Výnosy z ťažby zlata mohli podnietiť výstavbu kostola v 13. storočí a Velčického hrádku v 12. – 13. storočí. Hrádok plnil strážnu/kontrolnú funkciu na ceste medzi Požitavím a Stredným Ponitrím a v určitom období slúžil na dohľad nad povrchovou ťažbou zlata v podhradí. Je pravdepodobné, že jeho zánik súvisí s hospodárskym úpadkom v okolí.

Ryžovisko Kožová sa nachádza v priestore medzi Velčickým hrádkom a zaniknutou stredovekou dedinou nachádzajúcou sa niekde v polohe Kľačany. P. Bisták (2022: 157) uvádza, že v okolí Kľačian sa nachádzajú tri pomerne kompaktné plužiny s celkovou rozlohou približne 365 ha. Ak predpokladáme, že všetky časti plužiny boli súčasne obhospodarované, tak vo vrcholnom stredoveku až včasnom novoveku sa tu, v závislosti na bonite pôdy, mohlo nachádzať asi 15 až 30 usadlostí. Zaoberali sa obyvatelia tejto dediny ťažbou zlata? Súvisí zánik osady s vyťažením najvýnosnejších sedimentov? Zánik baníctva (povrchového dobývania zlata) vo Velčiciach a okolí je možné rámcovo stanoviť na obdobie 15. a 16. storočia a mohli ho spôsobiť nasledovné príčiny:

Vyčerpanie ryžovísk s najväčšou koncentráciou zlata. Súčasný nízky obsah zlata v Čerešňovom potoku naznačuje, že po jeho vyťažení (v skúmanom území sedimentovalo veľmi dlhé obdobie) už ťažba nebola rentabilná.

Expanzia Osmanskej ríše, ktorá sa vo Velčiciach prejavovala približne medzi rokmi 1556 a 1652, kedy boli Turci porazení pri Veľkých Vozokanoch (Eliáš, 2007: 20). Vojnou zdecimované a hladom trpiace obyvateľstvo nebolo schopné dobývať zlato, ktoré taktiež mohlo byť ukoristené nepriateľskou bojovou skupinou.

Pokles cien zlata na svetových trhoch. Po objavení Ameriky a zintenzívnení importu zlata zo španielskych kolónií jeho ceny na európskych trhoch klesali, čo negatívne ovplyvnilo produkčné zóny s nižšou výnosnosťou ako napríklad v pohorí Tribeč.

Výskum kultúrnej krajiny realizovaný v údolí Čerešňového potoka naštartoval procesy spojené s rozvojom cestovného ruchu vo Velčiciach. Ten bol rozvrhnutý do troch fáz. V súčasnosti bol dokončený návrh náučného chodníka, ktorý je v procese realizácie. V druhej fáze bude potrebné uskutočniť archeologický výskum na základe ktorého bude možné pristúpiť k vypracovaniu návrhu na rekonštrukciu hrádku a tajchu, možno aj štôlne/mlyna do podoby z obdobia stredoveku.
Na záver je nevyhnutné konštatovať, že niektoré prezentované informácie vychádzajú zo súčasného stavu poznania predmetnej problematiky a majú skôr podobu predpokladov ako záverov. Je pravdepodobné, že v budúcnosti budú identifikované ďalšie fakty o kultúrnom a historickom vývoji Velčíc, ktoré môžu viesť k novým záverom.

Literatúra a pramene:
BAKOS, F. – FERENC, Š. – ŽITŇAN, P.: Hydrotermálna polymetalická mineralizácia na lokalite Velčice-Horné štôlne v Tribeči. Mineralia Slovaca, roč. 41, č. 2, 2009, s. 103-114.
BAKOS, F. a kol.: Zlato na Slovensku. Bratislava: LUČ, vydavateľské družstvo Bratislava, 2017.
BISTÁK, P.: Zaniknutá kultúrna krajina Tribečského regiónu. Možnosti archeologického výskumu antropogénnych reliktov nedeštruktívnymi metódami [Dizertačná práca]. Nitra: UKF, 2022.
BISTÁK, P. – BORZOVÁ, Z.: Zaniknutá skláreň vo Velčiciach (Okr. Zlaté Moravce), z pohľadu nedeštruktívneho archeologického výskumu. In: Staššíková-Šťukovská, D. (ed.): Historické sklo: Multidisciplinárne o historickom skle III, Bratislava: Slovenská archeologická spoločnosť pri SAV, 2018, s. 217-225.
BORZOVÁ, Z. – BORZA, M.: Dokumentácia terénnych reliktov opevnených sídiel v Kostolianskej kotline a jej širšom okolí pomocou moderných metód. Študijné Zvesti Archeologického ústavu SAV Nitra, roč. 65, č. 1, 2019, s. 111–132.
BÓNA, M.: Čierny hrad. In: Plaček, M. – Bóna, M. (eds.): Encyklopédia slovenských hradov, Bratislava: Slovart, 2007, s. 101-102.
Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae: Tomus 1. Marsina, R. (ed.): Bratislava: Academia scientiarum Slovaca, 1971.
CURTA, F.: Archeológia ranostredovekej služobníckej organizácie vo východnej Európe. Forum Historiae, roč. 8, č. 2, 2014, s. 142-158.
ELIÁŠ, M.: Velčice 1232 – 2007. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2007.
ELIÁŠ, M. – ELIÁŠ, P. – ELIÁŠ, K.: Velčice: z dejín, prírody a kultúry obce. Velčice: Obecný úrad Velčice, 1997.
Freemap Slovakia. [online] (cit. 25-6-2025) Dostupné na: https://www.freemap.sk/#map=15/48.338822/18.126583&layers=X&id=1D0XwO5E.
GAŽIOVÁ, E. a kol.: Zásady ochrany, obnovy a prezentácie hodnôt pamiatkovej zóny Zlaté Moravce. Topoľčany: Krajský pamiatkový úrad Nitra, pracovisko v Topoľčanoch, 2006.
HABOVŠTIAK, A.: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava: Obzor n. p., 1985.
Habsburg Empire – First Military Survey. 1:28 800. Viedeň, 1763 – 1787, [online] (cit. 14-6-2025) Dostupné na: https://maps.arcanum.com/en/map/europe-18century-firstsurvey/?layers=163%2C165&bbox=2072705.871823545%2C6252349.425058073%2C2076334.24 20099569%2C6253632.133938984.
HUNKA, J.: Mincovníctvo uhorských vojvodov v druhej polovici 11. storočia. In: Hunka, J. (ed.): Slovenská numizmatika XIV, Nitra: Národný numizmatický komitet Slovenskej rebuliky a Archeologický ústav SAV v Nitre, 1996, s. 59-84.
ILLÁŠOVÁ, Ľ. – IVANOVIČ, E.: Zlatonosný potok Zlatnianka. Minerália Slovaca, roč. 32, č. 1, 2000, s. 69-72.
KÁČER Š. a kol.: Geologicka mapa Slovenska. 1 : 50 000. Bratislava: Štatny geologicky ústav Dionýza Štúra, 2013, [online] (cit. 15-5-2025) Dostupné na: http://apl.geology.sk/gm50js.
KUČERA, M.: Ranostredoveké dobývanie zlata na Slovensku. Minerália Slovaca, roč. 32, č. 1, 2000, s. 73-78.
KUČERA, Z.: Slovensko na starých mapách – historický atlas hornouhorských stolíc. Kynceľová: CBS, 2024.
KUNA, M. a kol.: Nedeštruktívni archeológie. Teórie, metódy a cíle. Praha: Academia, 2004.
LABUDA, J.: Banská Štiavnica ako príklad osídľovania banských regiónov. Archaeologia historica, roč. 29, č. 1, 2004, s. 261-266.
LENOVSKÝ, L. a kol.: Kontexty kultúrneho dedičstva a turizmu na Slovensku. Nitra: UKF Nitra, 2015.
Letecké laserové skenovanie a DMR 5.0. Zdroj produktov: ÚGKK SR, 2022, [online] (cit. 17-5-2025) Dostupné na: https://zbgis.skgeodesy.sk/mkzbgis/sk/teren/export?pos=48.800000,19.530000,8.
NAGY, P.: Velčice (okr. Zlaté Moravce) – opevnený dvorec. Dokumentácia a vyhodnotenie fragmentu stavebnej keramiky zo zberu na archeologickej lokalite z roku 2025 [Expertíza]. 2025.
RADVÁNI, H.: Velčice: príspevok k dejinám farnosti. Velčice, 1973.
RUTTKAY, M.: Využitie leteckej prospekcie a skenovania pri výskume hradísk a ich zázemia na západnom Slovensku. In: Pieta, K. – Robak, Z. (eds.): Bojná 2. Nové výsledky výskumov včasnostredovekých hradísk, Nitra: Archeologický ústav SAV, 2015, s. 297-333.
RUTTKAYOVÁ, J. – RUTTKAY, M.: Horné Požitavie: Svedectvo archeológie. Nitra: Archeologický ústav SAV, 2015.
ŽABENSKÝ, M.: Archetypy a mozaiky historickej krajinnej štruktúry ovplyvnenej baníctvom v okolí Nitrianskeho Pravna. Nitra: UKF Nitra, 2023.
ŽABENSKÝ, M. – HUČKOVÁ, J.: Gold mining and mining sites in Nitrianske Pravno and Chvojnica (Slovakia). Nitra: UKF Nitra, 2024.
ŽABENSKÝ, M.: Forschung der Kulturlandschaft des Dorfes Zeche (Slowakei) mit Fokus auf der Identifizierung von Technologien im historischen Goldtagebau. Der Anschnitt, roč. 77, č. 4-5, 2025, s. 175-185.