Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. V rokoch 1950 – 1951 prebehla neúspešná reinštalácia expozícií slovenských múzeí. Následné personálne zmeny vo vedení Zväzu slovenských múzeí (ďalej Zväz) sa prejavili na Valnom zhromaždení v Demänovej dňa 18. októbra 1952. Jeho účastníci sa zaoberali otázkami „novodobého“ múzejníctva. Išlo predovšetkým o snahu osvojiť si „správny“ názor na múzeum, na jeho výskumnú, vedeckú, popularizačnú, osvetovú a propagačnú funkciu. „Súdobé,“ „moderné“ chápanie muzeálnej myšlienky ukladalo múzeám nové povinnosti. Ak mali múzeá plniť úlohu ľudovýchovy, popularizovať vedu a byť pomocníkmi v šírení nových poznatkov, museli sa transformovať na výchovné ústavy pre najširšie masy pracujúcich tak, aby svoje poznatky, výskumy a výsledky svojej práce dali do služieb vzdelávania a osvety. Múzeá sa touto prácou mali stať oporou v budovaní socializmu a zapojiť sa do prevýchovy obyvateľstva. Takto sa postupne stávali nástrojom osvetovej činnosti, pre ich presadzovaný charakter pomocných vedeckých ústavov, ale aj vzhľadom na ich ľudovýchovné možnosti. Postupne dochádzalo k deformácii základného poslania múzea a snahám zmeniť jeho funkcie.

Ideologizácia prírodovedných funkcií slovenského múzejníctva. „Novú funkciu“ v múzeu dostal aj samotný zbierkový predmet. Už nemal byť účelovo vystavovaný, stával sa prostriedkom na dosiahnutie vyššie uvedených úloh múzeí. Aby túto úlohu mohol plniť, bolo potrebné, aby si múzejníci osvojili dialektiku, vedecký svetonázor marxizmu-leninizmu a tieto aplikovali na každom kroku svojej práce. V zásade to znamenalo: „…podať pravdivý, nefalšovaný a z každej stránky náležite odôvodnený pohľad na vývoj ľudskej spoločnosti.“ (JURKOVIČ 1952:3) Mnohé múzeá zápasili s málopočetným zbierkovým fondom – nedostatkom zbierkových predmetov, ktoré by bolo možné vystavovať v duchu požiadaviek doby. Expozície, pokiaľ sa ich podarilo vybudovať, boli často nesúrodé, neúplné, bez súvislostí. Absolútnou požiadavkou „novej doby“ sa stalo nadobúdanie zbierkových predmetov výskumom a zberom (akvizícia). (JURKOVIČ 1952:1) Pri dialektickom budovaní zbierok sa akvizícia stala príkazom a nevyhnutnosťou. Týkalo sa to predovšetkým špecializovaných múzeí, ktoré nemali k dispozícii prakticky žiadne ucelené zbierkové fondy. Ale ani ostatné múzeá, celoslovenské, krajské, okresné a mestské nemohli bez akvizičnej činnosti rozvíjať svoju činnosť v expozičnej a výstavnej rovine.

Z iniciatívy Zväzu bolo celé Valné zhromaždenie v Demänovej zamerané na ideové riešenie prírodovedných zbierok s využitím sovietskych skúseností. Prírodovedné oddelenia mali byť zložkou vlastivedných múzeí. Výstavky, výstavy a expozície boli medzi návštevníkmi veľmi obľúbené. Karol Tuček z Národného technického múzea v Prahe na margo prírodovedných expozícií uviedol: „Iba na pozadí prírodného bohatstva a prírodných podmienok môžeme spoľahlivo vysvetliť materialistické poňatie dejín a života našich pracujúcich. Prírodovedecké zbierky sú rovnako dôležité ako zbierky historické. Tam, kde nie sú, musia byť sústavne a plánovite dopĺňané. Premyslene inštalované prírodovedecké zbierky sú najlepšou školou dialektického materializmu a prírodu v nich predvádzame ako surovinovú základňu hospodárskeho života.“ (TUČEK 1952:11) Išlo o to vysvetľovať návštevníkom všeobecné zákonitosti vývoja prírody a spoločnosti, aj zdôvodniť snahy štátu kolektivizovať poľnohospodárstvo. Štát a múzejníci prijali názor, že múzeá bez prírodovedných oddelení nie sú múzeami v pravom slova zmysle.

Každý kraj, oblasť, okres mal iné geologické pomery, odlišné druhy živočíšstva a charakter prírody. Z tejto skutočnosti vyplýval aj rozdielny stupeň pripravenosti múzeí inštalovať prírodovedné expozície. Väčšina múzeí ich vôbec nemala, alebo ak áno, tak boli zastarané a nevyhovovali „novým“ podmienkam. Najlepšie na tom bolo Krajské múzeum v Prešove. Malo bohatý prírodovedný materiál, roztriedený a pripravený na inštaláciu. Bolo pripravené inštalovať vzornú prírodovednú expozíciu. (JURKOVIČ 1952:1) Múzeum pripravovalo expozíciu, ktorá by bola zmysluplným poradcom širokej verejnosti, najmä záhradníkov, lesníkov, rybárov, včelárov a iných záujemcov. Zároveň mala poukázať na vývoj živočíšnej a rastlinnej výroby a rozvoj poľnohospodárstva, ku ktorému prišlo vďaka Jednotným roľníckym družstvám. (JURKOVIČ 1952:4) Protikladom k múzeu v Prešove bolo Slovenské múzeum v Bratislave (ďalej SM). Malo expozície a početné prírodovedné zbierkové predmety, tieto však mali jednostranný charakter. Novým zámerom kustóda múzea bolo oboznámiť návštevníkov s otázkami vzniku života, poučiť ich o význame jednotlivých druhov pre hospodárstvo a ukázať bohatstvo prírody na Slovensku. Vychádzal pritom z tézy, že celý vedecký materialistický názor sa opiera výlučne o poznatky prírodovedy. (JURKOVIČ 1952:10)

Muzealizácia prírodných vied však narážala na závažné ťažkosti, ktoré neumožňovali v prácach na prírodovedných expozíciách pokračovať podľa predstáv Zväzu a nadriadených orgánov. Prírodovedné oddelenia zápasili s nedostatkom odborného personálu, kustódov a preparátorov. Ťažkosti technického rázu sa premietli do nedostatku prístrojov, nástrojov a pomôcok, bez ktorých v nich nebolo možné vykonávať mnohé druhy prác. Pri zbere materiálu chýbali také vymoženosti ako motorové vozidlá, alebo aspoň motocykel či dokonca horolezecká výstroj. (PRELOVSKÁ 2001:6) „Uznávame, že nemáme v múzeách všetko, čo by sme potrebovali k úspechu vedeckej práce a k jej uľahčeniu. Musíme si však uvedomiť, že muzeálny (v dnešnej terminológii múzejný) pracovník musí pracovať i s nedostatočnými prostriedkami a vedieť si vypomôcť tam, kde sa mu nedostáva potrebného materiálu.“ (TUČEK 1952:11) Nastolené problémy boli rozpracované do záverečného uznesenia demänovského zhromaždenia s jednoznačnou snahou ich riešiť.

 Problematika prírodovedných expozícií bola témou aj ďalších stretnutí múzejníkov-prírodovedcov, ktoré usporiadal Zväz. V záveroch z práce prírodovedeckého krúžku na XI. pracovnej konferencii Zväzu v roku 1953 odzneli požiadavky nadväzujúce na pracovnú poradu v Demänovej. Múzejníci požadovali, aby sa prírodovedné oddelenia budovali tým skôr, že akcie v tomto smere vlastne stagnovali. Kustódi múzeí žiadali „finančné zabezpečenie, školenie preparátorov, budovanie laboratórií a úzku spoluprácu so Slovenskou akadémiou vied ako aj častejšie porady pracovníkov týchto oddelení.“ (PETÁCH 1953:76) Pri hodnotení stavu slovenského múzejníctva bol Milan Rybecký (vo vedení Zväzu) nútený konštatovať, že budovanie prírodovedných oddelení brzdí okrem iného aj nedostatočná akvizícia. „Zanedbáva sa zber pre výstavbu prírodovedných oddelení, ktoré zatiaľ nemá vybudované ani jedno slovenské múzeum.“ (RYBECKÝ 1953:9) Jednou z úloh, ktoré sa mali v budúcnosti riešiť, bolo dopĺňanie múzejných kádrov, menovite preparátorov. (RYBECKÝ 1953:11) Na stretnutí múzejníkov v Bardejove v septembri roku 1955 Ján Šufliarsky označil za problém slovenských múzeí expozície, pričom poukázal na budovanie chýbajúcich expozícií, hlavne prírodovedných a súčasnej histórie. (ŠUFLIARSKY 1955:26) V súvislosti s vypracovaním programovej náplne Zväzu na poslednej pracovnej konferencii v dňoch 1. – 5. júla 1957 v Košiciach bola do jeho programotvornej činnosti na obdobie rokov 1957/58 zaradená aj práca s prírodovedcami. (JURKOVIČ 1971:177)

Výslovné zaradenie tohto bodu k problémom, ktoré musel Zväz riešiť, nebolo náhodné. Od Demänovského stretnutia uplynulo päť rokov. Ukazovalo sa, že napriek krokom, ktoré múzejníci v tomto období podnikli, v budovaní prírodovedných expozícií sa nedarilo razantnejšie postúpiť. Päťdesiate roky boli totiž vo vzťahoch medzi štátom, resp. stranou a kultúrou veľmi zložité. Komunistická strana Československa (ďalej KSČ) sa snažila urýchliť proces „kultúrnej revolúcie“ tak, aby mala vplyv na riešenie naliehavých politických, sociálno-ekonomických a ďalších úloh spoločenského vývoja. Každodenná prax však ukazovala, že toto urýchlenie nie je možné bez toho, aby štát zabezpečil kultúrnym inštitúciám, od ktorých očakával podporu svojej politiky, to najnevyhnutnejšie: materiálno-technické a hospodárske zabezpečenie. V rovine postavenia prírodovedných oddelení všeobecne vyjadril požiadavky štátu námestník ministra kultúry Zdislav Buříval. Pri príležitosti celoštátnej konferencie slovenského a českého zväzu v Bratislave v júli 1954 povedal: „Nemôžeme sa však uspokojiť s púhym, aj keď vedecky správnym a názorne osvetleným výkladom vývoja prírody… je potrebné zdôrazniť tiež praktický význam poznania prírody pre jej ovládnutie v prospech potrieb spoločnosti. Prírodovedecké expozície musia byť usporiadané z hľadiska súčasných potrieb spoločnosti. …Účinnosť a presvedčivosť expozície závisí na riadnej ideologickej a metodickej príprave, na technickom a umeleckom prevedení.“ (BUŘIVAL 1954) Závery X. zjazdu KSČ určovali, že prírodovedné múzejníctvo sa malo prejaviť tak, aby propagovalo kolektivizáciu. Zjazd schválil návrh smerníc na zostavenie štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva na rok 1955. Na tento plán boli napojené aj múzeá. K ďalšiemu rozvoju prírodovedných expozícií, nie oddelení, mal prispieť plán výkonov stanovený na rok 1956 – začiatok druhej päťročnice. Práce sa mali uskutočňovať postupne, čo malo prispieť k budovaniu tých expozícií, ktoré dovtedy prakticky chýbali – prírodovedných a súčasných dejín. Perspektívne, podľa plánu mali mať tieto expozície svoje miesto v múzeách do roku 1960. (RYBECKÝ 1955:5)

Snaha rozvinúť osvetovú činnosť na masovej základni viedla Povereníctvo kultúry zorganizovať seminár pre osvetových pracovníkov a vedúcich odborov kultúrnych rád národných výborov, cieľom ktorého bolo oboznámiť ich s múzeami ako zdrojom všeobecného vzdelania a vlasteneckej výchovy. K semináru bola vydaná aj príručka, v ktorej na margo oddelení prírody jej autor, Milan Rybecký, uviedol: „…Prírodovedné zbierky sú jedným z najpôsobivejších prostriedkov pri šírení materialistického svetového názoru. Ich úlohou je dať návštevníkovi jasnú odpoveď a poučenie v otázkach vývojových, ukázať prírodu v tesnej vzájomnej súvislosti, aby človek porozumel prírode ako celku. Vlastivedné múzeum v oddelení prírody má úlohu podať charakteristický obraz prírody svojej oblasti. To znamená, že v expozíciách tohto oddelenia sa má ukázať geologický vývoj, nerastné bohatstvo, rastlinstvo a zvieratstvo zbernej oblasti v jej typických zástupcoch, hlavne tých, ktorými sa líši od oblasti susedného múzea. V expozícii treba vykresliť vznik a vývoj prírody s geologicko-mineralogickou stránkou, so zreteľom k horninám a nerastom dôležitým najmä pre náš hospodársky život, ukázať zloženie miestnej pôdy a jej praktické využitie pre poľnohospodárstvo. V rastlinstve treba ukázať jednotlivé rastlinné spoločenstvá, dreviny, dôležité rastliny pre život, vzácne a chránené rastliny, prírodné pamiatky, rezervácie, ukázať význam rastlinstva pre poľnohospodárstvo a priemyselné spracovanie, poukázať na škodcov a ochranu pred nimi. V biologickej časti poukázať na miestnu živočíšnu produkciu, význam vtáctva a jeho ochranu…“ (SLOBODA, RYBECKÝ, ŠUFLIARSKY 1955:35) „Prírodovedné zbierky naše múzeá v prevažnej miere nemajú. Prírodovednú expozíciu má zatiaľ iba Krajské nitrianske múzeum v Bojniciach, Krajské múzeum v Banskej Bystrici, Okresné múzeum v Ružomberku, Okresné múzeum v Trenčíne, Poprade, v Piešťanoch, Slovenské národné múzeum v Martine a Lesnícko-drevárske múzeum vo Zvolene. Aj v týchto múzeách prevažuje iba niektorá časť a v mnohých prípadoch je ich inštalácia statická. Doplnenie prírodovedných zbierok si vyžiada ešte dlhší čas a najmä technické kádre preparátorov, ktorých v tomto čase naše múzejníctvo ešte nemá.“ (SLOBODA, RYBRCKÝ, ŠUFLIARSKY 1955:77)

Závažné otázky slovenského múzejníctva nastolila druhá celoštátna konferencia českých a slovenských múzejníkov, ktorá sa konala v dňoch 3. – 8. júla 1956 v Opave. Bolo potrebné riešiť úlohy, ktoré vyplývali zo súdobého diania v spoločnosti. Úvodný prejav predniesol vedúci Odboru múzeí Ministerstva kultúry Karel Picmaus. Svoje miesto mali v jeho prejave aj prírodovedné expozície: „…Napríklad nie je ešte stále vyjasnený problém budovania prírodovedeckých expozícií… Vyšla publikácia „Zakladanie prírodovedeckých zbierok vo vlastivedných múzeách“ (v Čechách 1955). Na Slovensku bol usporiadaný seminár o budovaní prírodovedeckých expozícií. To však nestačí. Zdôrazňujem, že nám nejde o žiadny rámcový program, ktorý by bol vodítkom a stal by sa možno v niektorých prípadoch šablónou pre inštaláciu. Nie, chceme nechať rozvíjať plnú iniciatívu múzejníkom, ktorí budú takú inštaláciu prevádzať. Ide nám o zásady. Ide nám o to, či máme v časti expozície, venovanej mineralógii, ukázať prírodu aj s výsledkami zásahov človeka do prírody, alebo ako sa hovorí, čistú prírodu, ide nám o to, ako má byť prevedená inštalácia zoológie.“ (PICMAUS 1956) Spomínaná príručka mala na základe dovtedajších skúseností ukázať, ako sa majú budovať prírodovedné zbierky vlastivedných múzeí a takýmto spôsobom uľahčiť múzejným pracovníkom zber, ochranu, spracovanie a využitie prírodovedného materiálu. Recenziu na túto príručku napísal v časopise Múzeum Miloš Jurkovič, ktorý ju v závere zhodnotil: „Vydanie príručky bolo veľmi časové, lebo práve v odbore prírodných vied naše múzeá veľmi zaostávajú, aj pracovníkov týchto odborov je v múzejníctve pomerne málo, predovšetkým málo je ich vo vlastivedných múzeách. Príručka vykoná iste osožnú prácu, uľahčí mnohým pracovníkom, interným i externým a nie v poslednej miere tiež zjednotí isté práce a pochody, bude podnetnou pri budovaní prírodovedných oddelení našich vlastivedných múzeí.“ (JURKOVIČ 1956:115) Účastníci konferencie vychádzajúc z rokovania, ale aj z rozboru expozícií Sliezskeho múzea v Opave prijali k prírodovedným expozíciám toto uznesenie: „…3. vzhľadom k tomu, že prírodovedecké expozície tvoria nerozlučnú časť vlastivedného múzea pri šírení vedecko-osvetového názoru, je treba venovať zvýšenú pozornosť výstavbe prírodovedeckých expozícií. Za jednu z prekážok k dosiahnutiu týchto cieľov pokladáme nedostatok preparátorov v múzeách. Preto opäť žiadame zabezpečiť múzeám kvalifikovaných preparátorov.“ (REZOLÚCIA 1956)

Je zrejmé, že záujem na vybudovaní kvalitných prírodovedných expozícií v múzeách mal nielen štát, ale čo je dôležité, aj samotní múzejní pracovníci. Táto obojstranná snaha však prinášala so sebou riziko akejsi uniformity. Toto nebezpečenstvo konštatovali účastníci seminára prírodovedcov muzeológov v Trenčianskych Tepliciach (1956, 28. – 30. júna). Seminár usporiadalo Povereníctvo kultúry. Biológovia a geológovia, ktorí sa ho zúčastnili sa zhodli, že: „Je snahou mnohých múzejníkov vybudovať expozície podľa jednotnej šablóny. Je to nesprávna tendencia. Nie je rozumné, aby každá vlastivedná expozícia v Československej republike mala rovnaký začiatok i koniec. Každá expozícia jednotlivého múzea musí mať svoje vlastné špecifikum. Toto ho bude robiť vyhľadávaným.“ (SCHMITD 1956:164) K problematike expozícií odzneli dve prednášky vo všeobecnej rovine: „Expozícia neživej prírody vo vlastivednom múzeu“ (Ján Kováčik), „Expozícia živej prírody vo vlastivednom múzeu“ (Ján Brtek). Na každú z nich nadväzovala konkrétnejšia prednáška. Zoltán Schmidt hovoril o príprave geologickej expozície v Slovenskom múzeu v Bratislave. O expozícii živej prírody v tom istom múzeu referoval Milan Bališ. Účastníci potom pracovali v krúžkoch (geologickom a botanicko-zoologickom).Výsledkom ich rokovania bola spoločná správa a pripomienky z rokovania. Do popredia opäť vystúpil problém s nedostatkom preparátorov. V tejto súvislosti bolo konštatované, že: „…súčasný stav preparátov je nevyhovujúci čo do obsadenia i do kvalifikácie. Tri krajské múzeá nemajú vôbec preparátora, Slovenské múzeum má zatiaľ jediného. V záujme budovania nových expozícií je nutné, aby centrálne múzeum malo primeraný počet preparátorov a laborantov a krajské a oblastné múzeá aspoň jedného pre oddelenie. Vonkoncom nie je možné budovať expozíciu bez preparátora.“ (SCHMITD 1956:165) Ako dôvody tohto stavu sa uvádzali nízke platové ohodnotenie a vysoké kvalifikačné požiadavky. Jedným z východísk sa javilo upustenie od platných systematizačných predpisov. Druhým krokom malo byť udelenie výnimky zo strany Povereníctva kultúry pri požadovaní príslušného vzdelania. Prvoradým kritériom mala byť preparátorská odbornosť posudzovaná odbornou komisiou. Druhým široko diskutovaným problémom bola vedecko-výskumná práca. Účastníci seminára sa jednoznačne zhodli na nutnosti „…koordinovania výskumu a zberu nielen medzi múzeami, ale aj s ostatnými vedeckými inštitúciami.“ (SCHMITD 1956:166) Takáto forma spolupráce sa mala prejaviť vo vzájomnej pomoci múzejníkov pri inštalácii jednotlivých prírodovedných expozícií. Z hľadiska evidencie vedeckého materiálu v krajoch odznela požiadavka, aby: „Povereníctvo kultúry informovalo dotyčné krajské múzeá o plánovaných výskumných prácach v kraji a aby dotyčný vedecký ústav, resp. pracovník, informoval povinne po ukončení výskumu o prevedených zberoch príp. uložení materiálu.“ (SCHMITD 1956:166) Vzhľadom na skutočnosť, že geologické vedy neboli v tom čase v našich knižniciach zastúpené, alebo iba vo veľmi malej miere, v tomto balíčku problémov odznela aj požiadavka na vybudovanie centrálnej, vedeckej, geologicko-paleontologickej knižnice v Slovenskom múzeu. Do záverov seminára sa opäť premietli ťažkosti s materiálno-technickým zabezpečením práce prírodovedcov muzeológov. Chýbali laboratória, napr. SM, ako ústredné, nemalo chemické laboratórium. Úspešný, pružný a dôkladný zber materiálu bol nemysliteľný bez terénnych vozidiel, ktorými mali disponovať aspoň centrálne a krajské múzeá.

Tvorbu nových prírodovedných expozícií mali zabezpečovať nielen samotní pracovníci múzeí, ktorých bol nedostatok, ale aj dobrovoľní spolupracovníci. Takáto forma pomoci sa premietla do Floristickej akcie nad ktorou prevzalo záštitu SM v Bratislave. Iniciatívu v tomto smere prejavil Botanický ústav Univerzity Komenského v Bratislave koncom roku 1956. Išlo o odborne vedenú a organizovanú činnosť amatérskych botanikov. Ich práca mala pomôcť zhromaždiť botanický materiál z celého Slovenska, nevyhnutný k vedeckému zhodnoteniu slovenskej kveteny. V SM sa mal postupne vybudovať ústredný herbár. Na túto akciu mali byť napojené aj všetky vlastivedné múzeá s cieľom vytvoriť regionálne strediská floristického výskumu. Takto organizovaný výskum mal vytvoriť podmienky na systematickú botanickú činnosť v slovenských múzeách.

Pri príležitosti XI. zjazdu KSČ sprístupnilo SM expozíciu geológie Slovenska. Tejto predchádzala zoologická výstavka k Týždňu múzeí. Geologická expozícia bola sprístupnená 15. júna 1958. Múzeum v spolupráci s Osvetovým ústavom zorganizovalo dva semináre. Cieľom prvého seminára o budovaní expozícií živej prírody bolo kriticky zhodnotiť scenáre botanického a zoologického oddelenia, postup doterajších prác a vytýčiť smernice ďalšej práce. (JURKOVIČ 1958:97) Práce na expozícii už boli rozbehnuté. Organizátori zvolili podobnú formu seminára ako v Trenčianskych Tepliciach. Najskôr odzneli všeobecné prednášky o význame a poslaní zoologickej a botanickej expozície. Koncepciu zoologickej expozície SM predstavil autor scenára Milan Bališ z Tatranského národného parku. Koncepciu botanickej expozície František Dočolomanský. Nasledovala prehliadka expozícií, na ktorú nadväzovala diskusia. Diskutujúci rozobrali zásady budovania botanickej a zoologickej expozície vo vlastných múzeách a špeciálne vzhliadnutých expozícií SM. Referáty a diskusné príspevky ukázali, že najlepší spôsob riešenia botanických výstavných zbierok SM je na základe biotopov podľa pôvodného scenára s tým, že botanika sa inštaluje v osobitnej sieni. Takto prevedená expozícia vyhovovala ideologickej požiadavke, aby múzeum propagovalo pokrokové myšlienky vývoja živej prírody, ukázalo zákonité súvislosti prírodných javov a význam prírody ako rámca pre vývoj ľudskej spoločnosti. (JURKOVIČ 1958:99) Jej poňatie malo byť ekologické v súlade s ostatnými expozíciami. Súčasťou tohto seminára boli referáty o dokumentácii botanických, zoologických a entomologických zbierok. Druhý seminár o budovaní expozícií neživej prírody usporiadaný v súvislosti so slávnostným otvorením geologickej expozície Slovenska zahájil referát o inštalačnom pláne všeobecne. Potom nasledovala špeciálna prednáška o inštalačnom pláne expozície geológie. Význam a poslanie expozície neživej prírody SM konkretizoval Zoltán Schmidt. Podkladom pre diskusiu bola opäť dôkladná prehliadka geologickej expozície. Na geologickú expozíciu bol v zásade pozitívny ohlas a mala ambície stať sa ľudovou geologickou univerzitou. Z hľadiska potrieb krajských a okresných múzeí diskutujúci zdôraznili: „….Expozície neživej prírody v krajských a okresných múzeách treba zamerať regionálne (nie systematicky) tak, aby ukázali vlastný geologický vývoj ich zbernej oblasti, so stručnou geografickou charakteristikou a upozornením na potrebu ochrany prírody. Expozície treba konkretizovať a špecificky aplikovať všeobecné základné poučky dialektického materializmu v daných podmienkach. Geologická expozícia vlastivedného múzea musí nevyhnutne prizerať k potrebám hospodárskeho využitia nerastných surovín.“ (JURKOVIČ 1958:100-101) Celkovým výsledkom diskusie bolo uznesenie, ktoré konštatovalo, že: „…Zameranie expozície geológie Slovenska je správne a vzhľadom k profilu Slovenského múzea ako celoslovenského ústavu, má opodstatnenie úvodná a aj všeobecná časť. Expozícia plne vyhovuje zo stránky ideologickej, vedecko-osvetovej i výtvarnej. Je prvým príkladom modernej expozície centrálneho múzea a môže slúžiť ako vzor hlavne po stránke metodickej. Expozíciu možno odporúčať aj iným múzeám.“ (JURKOVIČ 1958:100) V súvislosti s problematikou dokumentácie neživej prírody referenti vymedzili pojem zbierok jednotlivých odborov vo vlastivedných múzeách, rozobrali prípravy, vlastný zber, spracovanie a úpravu materiálu, jeho uloženie a evidenciu. Hovorilo sa aj o budovaní študijných (základných) a výstavných zbierok.

V dňoch 20. – 24. augusta 1958 sa v Banskej Bystrici uskutočnil posledný celoštátny zjazd oboch Zväzov. Pracovná časť sa niesla v znamení XI. zjazdu KSČ, ktorý sa konal v dňoch 18. – 21. júna 1958 v Prahe. V rámci pracovnej konferencie sa konalo aj plenárne zasadnutie Zväzu slovenským múzeí. Pri formulovaní ďalšej náplne Zväzu mala byť aj naďalej venovaná pozornosť problematike prírodovedných expozícií a celkovej činnosti múzejníkov prírodovedcov. Stále pertraktovaným problémom budovania prírodovedných expozícií bol nedostatok odborných síl, najmä preparátorov. Demonštrácia moderných metód bola prepojená na estetické úpravy exteriéru objektov tak ako v prírode. (Materiály Banská Bystrica 1958:14-16)

Záver. Od zjazdu Zväzu v Demänovej v roku 1952 sa do popredia dostávali prírodovedné zbierky. Záujem o ich reinštaláciu vyplýval z celkového diania v spoločnosti, predovšetkým z kolektivizácie. Túto mali propagovať a obhajovať nové prírodovedné expozície, ktoré svojím obsahom mali zároveň ateisticky vysvetľovať vývoj prírody. V predmetnom období sa podarilo vybudovať dobovo vyhovujúce prírodovedné expozície iba Slovenskému múzeu v Bratislave a Krajskému múzeu v Prešove. Tieto sa mali stať vzorom pre budovanie expozícií v regionálnych múzeách. Budovanie a rozvoj prírodovedných oddelení v slovenských múzeách boli podmienené niekoľkými činiteľmi. Na jednej strane to bol tlak zo strany štátu, reprezentovaného komunistickou stranou. Na strane druhej nedoriešené odborné otázky budovania expozícií. Pretrhnúť tento začarovaný kruh bolo možné iba pri dobrej vôli a húževnatosti pracovníkov múzeí. Zásadnú úlohu tu zohrávala disproporcia medzi ekonomickým zázemím štátu a jeho nárokmi, resp. požiadavkami a možnosťami múzeí. V dôsledku riešenia ekonomických problémov kládol štát na múzeá, na reinštaláciu prírodovedných zbierok a ich následnú prezentáciu vo forme expozícií nároky, ktoré neboli schopné plniť.

Literatúra a pramene:

BUŘÍVAL, Z.: Naše musejnictví na nových cestách. Referát na celoštátnej pracovnej konferencii Sväzu českých museí a Sväzu slovenských múzeí v Bratislave dňa 15. XIII. 1954. Brožúrka nesignovaná.

JURKOVIČ, M.: Dva semináre o budovaní prírodovedných expozícií vlastivedných múzeí. In: Múzeum, 1958, ročník 5, č. 4, s. 97.

JURKOVIČ, M.: Zásady novodobého múzejníctva a dôsledky z nich plynúce pre naše múzeá. Referát na Valnom zhromaždení Sväzu slovenských múzeí v Demänovej dňa 18. októbra 1952, s. 3. ASNM BA, fond ZSM 1939-1959, kr. 10.

JURKOVIČ, M.: Zakladanie prírodovedeckých zbierok vlastivedných museí. In: Múzeum, 1956, ročník 3, č. 1 – 2, s. 115.

JURKOVIČ, M.: Príspevky k dejinám Zväzu slovenských múzeí. In: Múzeum, 1971, ročník 17, č. 3, s. 177.

Diskusný príspevok Karola Tučka na Valnom zhromaždení Sväzu slovenských múzeí v Demänovej zo dňa 18. októbra 1952, s. 11. ASNM BA, fond ZSM 1939-1959, kr. 10.

PRELOVSKÁ, D.: Problematika budovania prírodovedných oddelení na stránkach časopisu Múzeum (50 – 60 roky). In: Úlohy prírodných vied v muzealizácii životného prostredia na Slovensku. Liptovský Mikuláš: TYPOPRES, 2001, s. 36.

PETÁCH, E.: Jedenásta konferencia slovenských muzeálnych pracovníkov. In: Múzeum, 1953, ročník 1, č. 3, s. 76.

RYBECKÝ, M.: V znamení X. zjazdu KSČ aj v múzejníctve. In: Múzeum, 1953, ročník 1, č. 3, s. 9.

RYBECKÝ, M.: Ako budeme plánovať vo vlastivedných múzeách v budúcom roku. Múzeum, 1955, ročník 2, č. 2, s. 5.

SLOBODA, J. – RYBECKÝ, M. – ŠUFLIARSKY, J.: Úlohy a poslanie múzeí a pamiatok. Materiál pre seminár osvetových pracovníkov, Bratislava Osveta, 1955, s. 35.

SCHMITD, Z.: Seminár prírodovedcov-muzeológov v Trenčianskych Tepliciach. In: Múzeum, 1956, ročník 3, č. 3 – 4, s. 164.

ŠUFLIARSKY, J.: Desať rokov slovenského múzejníctva. In: Múzeum, 1955, ročník 3, č. 2, s. 26.

Zápisnice II, 1948 – 1952, II. celoštátna pracovná konferencia Sväzu českých a Sväzu slovenských múzeí v Opave v dňoch 2. 7. – 9. 7. 1956, s. 16. ASNM BA, fond ZSM 1939-1959, kr. 1.

Zápisnice II, 1948 – 1952, Rezolúcia z II. celoštátnej pracovnej konferencie Sväzu českých a Sväzu slovenských múzeí v Opave v dňoch 2. 7. – 9. 7. 1956, bod 3. ASNM BA, fond ZSM 1939-1959, kr. 1.

Zápisnice II, 1948 – 1952, Materiály k III. celostátní pracovní konferenci músejních pracovníků ve dnech 20. – 24. VIII. 1958 v Banské Bystrici, s. 14 – 16. ASNM BA, fond ZSM 1939-1959, kr. 1.