Z histórie a tradícií Rómov na Slovensku
Úvod. Hovoriť o Rómoch, skúmať život v rómskych komunitách by nešlo bez toho, aby sme si nezadefinovali, kto je vlastne Róm. Hovoríme o troch charakteristikách Rómov: etnické, demografické a antropologické. V článku sa sústredíme na etnické charakteristiky, ktoré vychádzajú z ich histórie a ich tradícii. Etnickú kultúru považuje Davidová (1995) na jednej strane za komplex spôsobu života a kultúry Rómov a na druhej strane za etnické povedomie a identifikáciu so svojím rómstvom.
Z histórie Rómov. Jednoznačné písomné pramene dokazujúce pôvod Rómov neexistujú. Rómovia sú národ neliterárny. Súčasný stav bádania rómskeho jazyka však naznačuje, že Rómovia pochádzajú z Indie. Jazyk Rómov a Manušov (Nemecko) je blízky indickým jazykom po lexikálnej, gramatickej a fonologickej stránke. (Cohn, 2009) „Jazykovedci sa domnievajú, že Rómovia pôvodne patrili ku skupine Dómov. Dómov spájajú s kastou Pária z juhu Indie a “nedotknuteľných Čandálov” (Cangár, 2003: 24). Prečo sa Rómovia rozhodli odísť z Indie, nevieme. Príčiny mohli byť rôzne od sociálnych podmienok (nedostatok potravy pre časté suchá) cez opustenie Indie pod tlakom vpádu Arabov a Mongolov až po najčastejšie sa v literatúre vyskytujúcu možnosť, a to tú, že sa chceli vymaniť z prísne kastovne delenej indickej spoločnosti, kde patrili k najspodnejšej kaste, tzv. nedotknuteľným.
Doposiaľ najstaršia známa písomná zmienku o Rómoch v Európe je z roku 1068. Ide o záznam v rukopise „Život svätého Georga Antonita“, ktorý napísal jeho žiak Malý Georg v kláštore Iberon na hore Athos v dnešnom Grécku, na polostrove Chalkidiki. Popisuje príhodu na dvore byzantského cisára Konštantína Monomacha, ktorý v roku 1050 povolal do svojho sídla – Konštantínopolu (dnešného Istanbulu) skupinu „čarodejníkov“, aby čarami a kúzlami zničili dravé šelmy v jeho poľovných revíroch. Pisateľ ich označil termínom Adsincani. (Mann, 2000) Romológovia sa domnievajú, že pomenovaním Adsincani v 11. storočí a Athinganoi (Atsigános) v 12. storočí na území dnešného Grécka pôvodne označovali príslušníkov náboženskej skupiny – manichejcov. Členovia tejto skupiny sa okrem iného zaoberali veštením a mágiou, podobne ako Rómovia, ktorí prichádzali do tejto oblasti v 11. storočí. Asi preto Rómom „pridelili“ pomenovanie po tejto náboženskej skupine, ktorá už medzičasom zanikla. Slovo Atsigános sa stalo základom najrozšírenejšej skupiny pomenovaní Rómov: Acinganus, Cingerus (latinsky), Zingaro (taliansky), Zigeuner (nemecky, holandsky), Tigan (rumunsky), Czigány (maďarsky), Cigán, Cikán, Cygan (v slovanských jazykoch). (Dejiny Rómov, 2014)
Podľa európskej romistiky Rómovia začali v prvých skupinách a prúdoch postupovať z Balkánskeho polostrova postupne až do strednej Európy už v 12. a 13. storočí, čo možno aj dokladovať. Po prvých kontaktoch začína ich stáročné putovanie po starom kontinente, ktoré bolo relatívne rozporné. Napríklad o období 15. storočia sa často hovorí ako o zlatom veku Rómov v Európe, čo odráža ich počiatočné priaznivé prijatie domácim obyvateľstvom, ale aj viaceré glejty (ochranné listiny) od európskych panovníkov. (Cangár, 2003) Postupom času, s nástupom novoveku, sa situácia Rómov v Európe začína postupne meniť k horšiemu. V nasledujúcich piatich storočiach vyšlo viacero zákonov, ktoré boli voči nim obmedzujúce, vyhosťujúce, perzekučné až likvidačné, ktoré v polovici 20. storočia vyvrcholili až do holokaustu. (Korim In www.aryanrebel.files.wordpress.com) Na konci 60. a na začiatku 70. rokoch žilo v Európe veľa skupín Cigánov – Rómov. Z výskumu Cohna (2009: 26) vyplýva, že vo Francúzsku žijú tri hlavné cigánske skupiny: Rómovia, španielskí Cigáni a Manušovia (Manuš). Manušovia sú v Nemecku známi ako Sintovia (Sinti). Cohn (2009) výrazne odlišuje Cigánov od Rómov. Hovorí napríklad, že Cigáni sú muzikanti, Rómovia nie. V Európe tiež veľkú skupinu Cigánov zastupujú Rumunskí Cigáni, ktorým Rómovia hovoria Bojaši. V Maďarsku, Rumunsku, Česku, Slovensku, Bulharsku a krajinách bývalej Juhoslávie existujú početné cigánske minority, ktoré sú kultúrne veľmi heterogénne. V Anglicku a Španielsku predstavujú Cigáni “zvláštne kultúrne ostrovy” (Cohn, 2009: 28)
V slovenskej historiografii sú najstaršie dejiny Rómov doteraz neobjasnené. Prvé písomné správy o nich z 13. storočia (uvedené v monografii E. Horváthovej v roku 1964 s použitím sekundárneho prameňa) neboli nikým overované ani spresňované. (Jurová, 2009) Horváthová (1964) však predpokladá, že Rómovia mohli prvýkrát prísť na naše územie s armádou kráľa Ondreja II. po jeho návrate z križiackej výpravy do Jeruzalema (1217 – 1218). Prítomnosť Rómov v Čechách je totižto spomenutá v Dalimilovej kronike z roku 1242 a Rómovia sú tiež spomínaní ako uhorskí vojaci, ktorí sa podieľali na víťazstve nad Belom IV. (1260), v liste, ktorý český kráľ Otakar II. napísal pápežovi Hadriánovi IV. V 15. – 17. storočí boli v Uhorsku priaznivejšie podmienky pre usádzanie sa Rómov ako v západnej Európe, pretože tu nebola stabilizovaná cechová organizácia. Na základe tejto skutočnosti sa rómske osídlenia zväčšovali hlavne na predmestiach a okrajoch vidieckych sídiel. Rómovia v tomto období vykonávali rozličné remeslá ako kotlárstvo, košikárstvo, kováčstvo a pod., ale uplatnili sa aj ako obchodníci s koňmi, vojaci, hudobníci. Žiaľ, už v 15. storočí sa niektorí živili krádežami a podvodmi. (Matlovič, 2005) Veštenie, mágia, prostitúcia sa stali podnetom, prečo sa začali objavovať protirómske nálady. K týmto protirómskym náladám sa pridal fakt, že domáci roľníci ich začali upodozrievať, že sú tureckí špióni, ktorí donášajú Turkom, ktorí v roku 1541 prevzali kontrolu nad stredným Uhorskom. (Crowe, 1995) Negatívny postoj voči Rómom sa začal prejavovať aj v legislatíve. V roku 1541 kráľ Ferdinand I. nariadil Rómov zo svojej ríše vyhnať a o sedem rokov neskôr snem v Augsburgu rozhodol, že „ktokoľvek zabije Róma, nebude obvinený z vraždy“. (Crowe, 1995: 34) Za vlády Márie Terézie a neskôr jej syna Jozefa II. boli prijaté rôzne nariadenia, ktoré mali Rómov asimilovať. „Podľa nariadení z rokov 1761 a 1773 sa z nich mali stať roľníci. Z nariadenia v roku 1768 im bolo zakázané bývanie v stanoch, sťahovanie sa po krajine, obchodovanie s koňmi, mať vlastného vajdu. Mala im byť pridelená pôda a mali prijať kresťanské meno. Nesmeli používať svoj vlastný jazyk. Od roku 1773 zakazovali manželstvo dvoch Rómov. Deti do piatich rokov z takýchto manželstiev mali byt odobraté a dané na výchovu k sedliakom…“ (Cangár, 2003: 42) Tieto pokusy neboli úspešné. Rómovia sa nechceli vzdať svojej kultúry a nenadobudli ani vzťah k pôde. (Horváthová, 1964) „Jozef II. v nariadeniach z roku 1782 kládol dôraz na školskú dochádzku, vyučenie sa remeslu a nariadil povinnú návštevu kostola… Opatrenia sa týkali aj… zákazu kočovania…” (Cangár, 2003: 42) Aj keď sa mnohé nariadenia v praxi realizovali neúspešne, stali sa vzorom pre riešenie v ďalšom období a v iných mnohých krajinách. Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 bola Rómom priznaná úplná rovnoprávnosť s ostatnými občanmi. Olašskí Rómovia, ktorí ešte v tom čase kočovali, začali smerovať do bohatších častí Slovenska alebo do českých krajov. Na východe Slovenska zostali len tí sociálne slabší. Usadlí Rómovia ich nemali radi, pretože časť Olašských Rómov kradla a za zlodejov boli považovaní všetci Rómovia. Zároveň však boli Olašskí Rómovia obdivovaní ako symbol slobody. Hovorilo sa : „Ide svojou cestou ako Olach,“ ale aj „je krásny ako Olach“. (Říčan, 1998: 22) Na základe presúvania Rómov, zlých životných podmienok, ale aj krádeží a podvodov bol prijatý zákon o potulných Rómoch a tulákoch žijúcich na „cigánsky“ spôsob, č. 117/1927. Zákon vymedzoval, kto sú potulní Cigáni: „…Cikáni z místa na místo se toulající a jiní tuláci práce se štítící, kteší po cikánsku žijí…“ (Cangár, 2003: 52) Obrovskou tragédiou v dejinách Rómov bola druhá svetová vojna. Medzi etnické skupiny, ktoré mali byť vyhladené, patrili okrem Židov aj Rómovia. Ešte roku 1936 začal Výskumný inštitút pre rasovú hygienu a populačnú biológiu Ríšskeho zdravotného úradu v Berlíne projekt “rasového výskumu” Rómov a Sintov v Nemecku, Rakúsku a na území dnešnej Českej republiky. Neskôr na tomto projekte spolupracoval aj Inštitút kriminálnej biológie. (Osud európskych Rómov, 2020) Podkladom pre rasovú diskrimináciu Rómov bol Výnos o Cigánoch z roku 1938. „V Nemecku boli Rómovia registrovaní a v mene „ochrany nemeckej krvi a cti“ ich považovali za asociálov. Všetci Rómovia a rómski miešanci sa museli podrobiť rasovo-biologickému vyšetreniu. Na jeho základe boli rozdelení do piatich skupín podľa podielu cigánskej a nemeckej krvi. Na základe otlačkov prstov a rozboru krvných vzoriek sa robil výskum o vzťahu dedičnosti a kriminality.“ (Cangár, 2003: 55) Počas II. svetovej vojny zahynulo približne 500 000 Rómov. (Garek, 2021) Po vojnovom období sa situácia Rómov vôbec nezlepšila. Stále pokračovala ich asimilácia. V roku 1958 bol prijatý zákon o trvalom usídlení kočujúcich osôb. Po roku 1972 sa štát zameral na spoločenskú a kultúrnu integráciu Rómov prostredníctvom štátneho paternalizmu. (Lužica, 2016)
Po roku 1989 Rómovia neboli pripravení na „nové podmienky“. Uhrín (1995) doslova hovorí: „Kým rómska kriminalita sa v 50., 60. a 70. rokoch „vyčerpala“ tradičnými krádežami (domácich zvierat) a malými podvodmi (čo sa podľa rómskeho hodnotového systému prezentovalo ako prejav šikovnosti, („Cigánom sám Boh dovolil kradnúť“), diapazón rómskej kriminality je v posledných rokoch oveľa menej idylický.“ (Uhrín, 1995: 37) Po roku 1989 sa začali u Rómov výraznejšie prejavovať sociálno-patologické javy ako nezamestnanosť, chudoba, kriminalita, drogové závislosti, prostitúcia. Podľa Skupnika (2004: 118), si Rómovia začali v osadách vytvárať anti-svet. Ide o „hodnotový protisvet“, ktorý dáva svojim participantom pocit úplnosti ich bytia. Vysokú mieru uzavretosti voči sociálno-kultúrnym normám majoritného spoločenstva uvádza aj Dubayová (2001). Hovorí, že v časoch, keď Rómovia kočovali, boli vlastne celkom nezávislí od iných ľudí, ale vnútri svojej rodiny boli od seba naopak veľmi závislí. Táto črta rómskej rodiny pretrváva do dnešných čias a Rómovia sa so svojou rodinou veľmi identifikujú.
Otázka právneho postavenia Rómov ako etnického spoločenstva bola v Zásadách vládnej politiky k Rómom (schválené 9. 4. 1991 uznesením vlády SR č. 153/91) riešená priznaním etnického statusu ekvivalentného postavenia ostatných menšín žijúcich na Slovensku, čo znamenalo uznanie Rómov za národnosť. V roku 1971 medzinárodná rómska organizácia (World Romani Union, v roku 1978 premenovaná na International Romani Union) požiadala svetovú verejnosť o akceptovanie etnonymu Róm. Po uznesení vlády SR č. 153/91 sa toto označenie udomácnilo i na Slovensku. (Cangár, 2003)
Je zaujímavé, že napriek storočiam sociálnej exklúzie, marginalizácie, diskriminácie či rasizmu si rómske skupiny zachovali etnokultúrne znaky. Faktory ako neskorší príchod na kontinent, vysoký stupeň odlišnosti od európskej kultúry a sociálna či politická bezmocnosť vytvorili pocit silnej spolupatričnosti (Petrova, 2014), ktorá sa pretavila do tradícií, ktoré pretrvávajú dodnes.
Tradície Rómov. Tradície Rómov sa môžu líšiť od komunity ku komunite v čase a priestore. Bohatstvo duchovnej kultúry sa okrem iného odráža aj v spôsobe prežívania výnimočných okamihov v živote človeka a celého spoločenstva. Takými sú narodenie nového člena rodiny, uzatvorenie manželstva i posledná rozlúčka s blízkym človekom. Rómovia, podobne ako ľudia na celom svete, udržiavali pri týchto príležitostiach mnoho zvykov a povier. Nielen preto, aby slávnostným spôsobom zdôraznili tieto udalosti, ale aj preto, lebo verili, že sa tým ochránia pred zlými silami a zabezpečia pre seba a svoje rodiny zdravie a šťastie. Duchovná kultúra Rómov sa mení v závislosti od vývoja ich sociálneho postavenia: v zaostalejšom prostredí nachádzame viac dokladov tradičnej kultúry, kým vo vyspelejšom prostredí menej.
Narodenie. Rómovia majú príslovie: „Čím viac detí, tým viac šťastia“. Láska k deťom je príslovečná. Ženu, ktorá má iba jedno, dve deti, považujú za slabú a bezdetnosť je najvyššou formou nešťastia. Bezdetnou ženou kmeň pohŕda a manžel ju môže kedykoľvek zanechať. Tehotná žena sa považuje za marhime (nečistá). Pôrod sa takisto považuje za nečistý akt. Mužský prírastok do rodiny sa cení viac než ženský. (Lužica, 2004) Ako uvádzajú Stojka a Pivoň (2003: 16), „keď sa v olašskej rodine narodí dieťa a matka ho prinesie domov z nemocnice, ostatné olašské matky sa na neho prichádzajú pozrieť. … Pred samotným krstom žena nesmie chodiť nikam na návštevu ani sa ukazovať na ulici, pretože je ešte nečistá. Olašská Rómka sa očisťuje tým, že ide spolu so svojou kmotrou do kostola v deň krstu. Matka dieťaťa predtým, než sa uskutoční krst, nesmie v kuchyni nič vykonávať.“
Pretože Urmy (sudičky) môžu dieťaťu vtlačiť neprajný osud, uväzuje sa na zápästie novorodeniatka kus struny alebo červená niť či stužka. Rodičia i dieťa sa pokladajú až do krstného aktu za nečistých. Okrem phuri daj (stará matka) sa s nimi nemôže nikto stýkať. Tradičný krst Rómov sa dial ponorením dieťaťa do vody a vykonával ho vajda za prítomnosti krstných rodičov. Tento rómsky krst nevylučuje krst oficiálneho náboženstva, ktoré Rómovia zvyknú dodržiavať, ale vždy mu predchádza. V rómskej tradícii má každý jednotlivec tri mená. Prvé pošepká novonarodenému dieťaťu matka do ucha. Je to tajné meno, ktoré sa vtedy vysloví prvý a posledný raz. Nepoužíva sa, má magickú silu, ktorá slúži na oklamanie démonov. Okrem matky ho nikto nepozná. Druhé meno dostáva dieťa pri rómskom krste a týmto menom ho volajú v komunite. Ak sa prezradí gadžom – nerómom, dostane k nemu dotyčný prímeno, ktoré sa naďalej tají. Tretie meno je zapísané v úradnej matrike a slúži pri styku s nerómskym okolím. Rómske deti sú obklopené láskou celého kmeňa a výchova je kolektívna. Detstvo a prípravu pre život vypĺňa živelné napodobňovanie sveta dospelých. Rómske deti matka dlho dojčí a zároveň mnohé zavčasu začínajú fajčiť – pauza medzi týmito dvoma protikladmi býva niekedy veľmi krátka. (Lužica, 2004)
Barányiová a Keresztes (2014) robili prieskum tradícií na Orechovom dvore v Nitre. Tvrdia, že aj v súčasnosti badať u Rómov isté črty tradícií. U Rumungrov, ktorí žijú na Orechovom dvore v Nitre, vnímajú narodenie dieťaťa takto: „My si vážime každé narodené dieťa rovnako, či je to chlapec alebo dievča.“. U Olašských Rómov si viac želajú chlapca: „…viac by sme si priali chlapca, kvôli tomu, že do našej rodiny pribudne nevesta a celá jej rodina.“. Autori si tiež všimli určité znaky rituálnej ne/čistoty a magickosti: „Keď sa narodí dieťa, tak mu na ľavú ruku dáme červenú stužku a taktiež pred krstom by sa nikto nemal pozrieť, pokiaľ ešte nie je pokrstené. Nie je ochránené pred zlými duchmi.“
Svadba. Kmeňový život Rómov je vytvorený na systéme prísnych noriem a tabu. Slovo dievča je tu synonymom slova panna. Na zachovanie panenstva – kedysi dôležitej podmienky pri predaji a kúpe nevesty, sa v tradičnom živote prísne dbá (hlavne v tradičných Olašských rodinách).
Keďže deti žijú s rodičmi na malej ploche, vnímajú intímne vzťahy ako čosi prirodzené. Od počiatku puberty sa medzi chlapcami a dievčatami u Olašských Rómov prerušujú takmer všetky kontakty. Väčšina chlapcov síce nadobúda isté sexuálne skúsenosti, ale iba s nerómskymi dievčatami. Sexuálne kontakty nie sú u Rómov meradlom možností. Ak Róm rozpráva medzi priateľmi o takých hrdinstvách, každý vie, že ide o dobrodružstvá s nerómkou, lebo o svojom intímnom živote s olašskou ženou by nikdy verejne nerozprával. Jednak preto, že je to tabu a potom i z toho dôvodu, že je povinnosťou mužského príbuzenstva ženy chrániť jej česť. Zákonitosti prísne trestajú prehrešky proti stanoveným normám. Nevydaná žena (biromengeri) vždy zostáva u rodičov a nestáva sa ženou (romni). O výbere partnera v minulosti rozhodovali rodičia. (Lužica, 2004) Cohn (2009: 41) hovorí, že uzatvorením manželstva svojich detí sa otec nevesty a otec ženícha stávali svatovci (chanamikura), čím vstúpili do komplexu finančných a iných recipročných záväzkov, ktoré sa od nich očakávali až do konca života.
Príslovie vraví, že nevesta sa vyberá ušami, a nie očami – čiže všeobecná povesť dievčaťa znamená viac než jej zovňajšok. Rodičia navrhnú vybrané dievča synovi, ak on však nesúhlasí, nerobia nátlak, ale hľadajú ďalej, kým nedôjdu obe strany k súhlasnému názoru. Manželský systém Rómov býval v minulosti prísne endogamný. Vyhýbali sa síce pokrvným manželstvám, ale sobáše uzatvárali iba v rámci svojho kmeňa. Dnes sa táto tradičná zvyklosť dodržiava iba u niektorých skupín. (Lužica, 2004). Cohn (2009: 44) však vo svojom výskume zistil a prepočítal, že Inbreeding (manželstvo pokrvných príbuzných) sa vyskytuje u polovice cigánskych manželstiev, ktoré skúmal. Dodáva, že inštitút ceny za nevestu robí výhodným uzatváranie manželstiev v rámci rodiny.
Výber nevesty je zodpovedný čin, ktorý musia rodičia dobre zvážiť, lebo s pojmom manželka je spojená široká škála povinností, hospodárskych, živiteľských i rodinných. Naproti tomu jej práva sú veľmi zúžené. Množstvo tabu ju robí nečistou, absolútne podriadenou mužovi a svokre. Jej povinnosťou je zachovávať úplnú vernosť, pričom u manžela – najmä ak ide o nerómske ženy – sa priestupok tohto druhu toleruje. Ak je žena rozvedená, vyhnaná alebo si ju rodičia zoberú späť pre zlé zaobchádzanie muža – môže sa druhý raz vydať iba za rozvedeného alebo vdovca. (Cangár, 2003) Získať nevestu možno u Rómov trojakým spôsobom: dohovorom milencov, kúpou alebo únosom. Dnes je to predovšetkým dohovor milencov, no vyskytujú sa aj formy únosu. V minulosti prevládala kúpa, ekonomické zázemie, ktoré bolo stabilizačným faktorom manželstva. Ak si chce chlapec vziať dievča proti vôli rodičov, unesie ju. Milenci utečú na istý čas – minimálne na jednu noc. Po návrate vyhlásia, že spolu spali – čo je u Rómov synonymom manželského zväzku. Vždy pritom nasleduje dramatická scéna, hádka a obradné zaucho dcére. Rodičom neostáva nič iné ako sa zmieriť s realitou. Manželstvu uskutočnenému dohovorom rodičov a kúpou predchádza zložitý rituál, ktorý má mnoho kmeňových modifikácií. (Liégeois, 1995)
Tradičné svadobné rúcho rómskej nevesty je červené. V súčasnosti dominuje biela. Nosí sa iba k tomuto obradu. Svadba je obdobím akéhosi prímeria, keď sa musí zabudnúť na všetky spory a nedorozumenia. Večer mladomanželia nebadane odídu do súkromia a vonku zatiaľ pokračuje hostina až do rána. Ráno sa hosťom ukazuje posteľná plachta – dôkaz, že nevesta bola pannou. Ďalšia fáza svadobnej hostiny patrí oslave tohto faktu: na počesť rodičov i na česť nevesty, ktorá sa predchádzajúcim životom nepoškvrnila. Túto časť svadobnej hostiny platia nevestini rodičia. Keďže svadba patrí k vrcholným rituálom života, zvykne sa na jej usporiadanie obetovať i väčšina majetku. (Lužica, 2004)
Na Orechovom dvore v Nitre v súčasnosti Olašskí Rómovia zvyknú nevestu pýtať rodičia dohodou alebo nevesta zvykne od svojej orientačnej rodiny utiecť k svojmu vyvolenému. (Barányiová a Keresztes, 2014). Štrbová, Selická, Šarvajcová (2014) uvádzajú, že pri ich výskume na Orechovom dvore jedna z probantiek výskumu spomínala, ako sa dostala na Orechov dvor. Bývala v rómskej komunite na Kalvárii v Nitre a rómski muži z Orechovho dvora ju uniesli. „Ja som sa nevydala, mňa uniesli Cigáni. Ja som bývala v Nemčinároch, okres Zlaté Moravce, mala som malé bábätko. Prišli za mnou do nemocnice na návštevu a zobrali ma tu do Nitry. U Cigáňoch je taký zvyk, že 16-ročné posadia do auta a dajú im muža. Šak za peňáze.” Aj Cohn (2009: 41) tento typ uzatvárania manželstva – únos (našimos) potvrdzuje a dokonca tvrdí, že k takémuto variantu dochádza veľmi často.
Pohreb. Čo do rozsahu rituálov je najobsiahlejší pohreb. U Rómov žijúcich v tradičných nomádskych formách jedinec neprichádza na svet, ani z neho neodchádza v posteli, pretože podľa ich predstáv pôsobí pri akte zrodu i smrti vplyv démonov, skonanie sa uskutočňuje pod vozom alebo v osobitnom stane, na zemi. (Lužica, 2004)
Na mŕtveho sa spomína bez všetkých zväzkov, ktoré sa k nemu viazali, najmä bez hnevu, závisti, trpkosti, ľútosti alebo pohŕdania. Jeho žena, nevesty a dcéry sedia pri jeho nohách a plačú, rytmicky pritom pokyvujú hornou časťou tela. Chvíľami hlasno kričia, žalujú sa, búria sa proti jeho smrti. Mladé ženy v príbuzenstve ponúkajú mužov kávou, ale tí sa odvracajú, mlčia, správajú sa ako v tranze. Smrť rozhlasujú mladí poslovia okolitým Rómom, ktorí sa vo veľkom počte schádzajú na pohreb. Nikto nespí, veľa sa pije a nič sa nekonzumuje. Starší muži – priatelia zosnulého, si na znak smútku odtrhnú gombíky z košele a z kabáta. Ženy plačú, staršie z nich spievajú piesne plné žiaľu. Sú to improvizované žalospevy prednášané pseudomelodickým hlasom a svojou obsahovosťou patria k vrcholom rómskej poézie. Ospevujú mier mŕtveho a chvália jeho cnosti. Príbuzní, ktorí sa schádzajú na pohreb, dávajú mŕtvemu do vrecka peniaze, aby nešiel na druhý svet ako bedár, ale mal sa tam lepšie ako na zemi, mohol si kúpiť, čo chce a nevracal sa. Truhlu vynášajú zadnou stranou, aby poplietli démonov mŕtvych. Samotný obrad pohrebu sa vykonáva podľa oficiálneho náboženstva. Osobitosťou pritom je, že spolu s hlinou hádžu Rómovia na truhlu aj mince a drobné bankovky. Okrem svätenej vody sa do hrobu odlieva aj z nápoja a fľaša sa nechá kolovať medzi mužmi stojacimi okolo hrobu. Pochovávanie býva často spojené s intenzívnymi prejavmi smútku. Ženy si trhajú vlasy a šaty, škrípu zubami, prelievajú slzy a ich príbuzní im zabraňujú, aby si neurobili vážnejšie poranenia alebo sa nevrhli za mŕtvym do hrobu. Prejavy smútku nie sú predstierané, ale hlboko precítené. Živí uisťujú mŕtveho, že mu všetci odpustili a prosia, aby im aj on odpustil. Potom sa rýchlo rozchádzajú so slovami: „Prenechávam ťa Bohu“. Rozdielny je pohreb chudobného Róma a spoločensky významného člena rómskej society. Spoločný je však pocit spolupatričnosti a úcta spoločenstva k svojmu členovi. Veľkolepé bývajú pohreby slávnych muzikantov, ktorých odprevádzajú hudobníci zo širokého okolia alebo aj z celej krajiny. Nad otvoreným hrobom zlomia sláčik a truhla sa spúšťa za zvukov smútočnej melódie. Všade sa pri takejto rozlúčke hrá osobitný hudobný repertoár. Tieto melódie majú v podvedomí Rómov význam kabaly. Smú sa hrať iba nad otvoreným hrobom, ináč privolajú smrť. Hostiny sa zúčastňujú všetci, ktorí boli na pohrebe. Najbližší príbuzní však nič nejedia a nepijú. Prvý nápoj sa obradne odlieva na zem. Pred i po jedle každý povie: „Toto jedlo je pre teba (vysloví meno zosnulého) a na tvoju pamiatku. Nech nás udrží zdravých a v dobrej nálade“. (Lužica, 2004) Stojka a Pivoň (2003: 120) uvádzajú, že na Slovensku u Olašských Rómov sa najbližšia rodina musela zariadiť takto: „Keď zomrie otec, jeho žena si ostrihá vlasy, pretože dlhé vlasy znamenajú jej krásu a to žena, ktorej zomrie muž, nesmie ukazovať. Tiež dá zo seba dolu šaty, ktoré nosievala, keď jej muž žil a oblečie si len čierny odev od hlavy až po päty – je celá v čiernom. Keď zomrie žena, jej muž, synovia i dcéry si oblečú čierne oblečenie.“ Prvú noc po pohrebe sa pred obydlím nasype vrstva popola. Ráno sa v ňom hľadajú stopy, či sa mŕtvy nevrátil.
Čierne šaty ako smútočný odev Rómovia v tradičných formách života nenosia. Po zavŕšení roka už nikto nesmie smútiť. Život musí ísť ďalej. Pre pokoj zosnulého mu bolo treba dať patričnú úctu, uistiť o láske a vernosti pozostalých, ale smútok netreba preháňať, aby mŕtveho nenapadlo vrátiť sa a tešiť smútiacich. Po primeranom čase zvykania si má mŕtvy v novom živote ísť svojou cestou. Smútok preto končí rituálnou frázou: „Otváram ti cestu do nového života a uvoľňujem ťa z pút môjho smútku.“ Veľmi rozšírená je však viera, že ak zosnulí boli zlí a hriešni, vracajú sa, lebo nedosiahli odpustenie. (Lužica, 2004) Aj iní mŕtvi sa môžu vrátiť medzi živých, najmä tí, čo zomreli náhle, predčasne a tragicky. Rómovia túžia mať dôstojnú, veľkolepú smrť, na ktorú sa budú môcť pripraviť a vydýchnuť v kruhu rodiny, príbuzných i priateľov. Boja sa nepredvídanej smrti. Duše mŕtvych, mulovia (mule), nemajú podľa ich predstavy večný život. Rokmi slabnú, a keď umrie posledný človek, ktorý si ich pamätal, duša dotyčného predka odumrie po druhý raz a definitívne. (Cangár, 2003)
Rómske spoločenstvo aj v súčasnosti (či už na Slovensku alebo v iných krajinách, kde Rómovia žijú) dodnes mnohé z týchto zvykov dodržiava, čím je možné vysvetliť aj odlišnosti vo fungovaní rómskej rodiny voči majoritnej časti spoločnosti. Skúsenosť Štrbovej, Selickej a Šarvajcovej (2014) bola taká, že keď sa opýtali pri výskume probantiek, aké sú tradície pri pohrebe, všetky ženy ostali ticho a bolo vidieť, že smrť je pre ne akýmsi tabu, o čom sa nerozpráva. So smrťou sa viaže veľká magickosť a poverčivosť. (Štrbová, Selická, Šarvajcová, 2014)
Narodenie, svadba a pohreb u Rómov majú mnoho tradícii. Ak sú Rómovia veriaci, obrad býva aj cirkevný. Väčšina Rómov na Slovensku sa hlási k rímsko-katolíckemu vierovyznaniu, v severovýchodnej oblasti krajiny, kde prevažuje grécko-katolícka alebo pravoslávna viera, aj oni inklinujú k tomuto vierovyznaniu. Viera Rómov je zaujímavým spojením kresťanského učenia, vlastných poverových predstáv, ktorých korene môžeme predpokladať ešte v indickej pravlasti, ako aj prejavov ľudovej viery, ktoré prevzali od okolitého nerómskeho obyvateľstva a prispôsobili ich vlastným potrebám.
Záver. Rómovia nie sú zviazaní s poľnohospodárstvom, nemajú výročné zvykoslovie, poznajú len rodinné zvyky. V článku uvádzame len vybrané zvyky pri narodení, svadbe a úmrtí v rodine. Tieto rodinné zvyky sú však veľmi heterogénne vzhľadom na geografické rozloženie, komunitu, sociálny status a pod. O mnohých zvykoch v rómskych rodinách sa často ani nedozvieme. Rómovia si svoje zvyky chránia. Jedným z dôvodov je aj fakt, že niektoré zvyky môžu byť v rozpore s majoritnými normami. Tradície, ktoré však poznáme a v článku uvádzame, vychádzajú z histórie Rómov a spolu vytvárajú rómsku identitu.
Literatúra a pramene:
BARÁNYIOVÁ, M. – KERESZTES, P.: Tradície v rómskych rodinách. Orechov Dvor. [online] [cit. 2014. 03. 01.]. Dostupné na: http://prohuman.sk/socialna-praca/tradicie-v-romskych-rodinach-orechov-dvor?page=9
CANGÁR, J.: Ľudia z rodiny Rómov. Nové Zámky: Crocus, 2003.
COHN, W.: Cikáni. Praha: SLON, 2009.
CROWE, D.: A history of the Gypsies. New York: St. Martin Griffin, 1995.
DAVIDOVÁ, E.:. Cesty Romú (Romano drom 1945-1990). Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci, 1995. DEJINY RÓMOV. [online]. [cit. 2014 06. 12.] Dostupné na: www.archiv.vlada.gov. sk/romovia/3632/dejiny-romov.html
DUBAYOVÁ, M.: Rómovia v procesoch kultúrnej zmeny. Prešov: FF PU, 2001.
Garek, M.: Pamätný deň rómskeho holokaustu. [online]. [cit. 2021. 07.10] Dostupné na: https://www.upn.gov.sk/sk/pamaetny-den-romskeho-holokaustu/
HORVÁTHOVÁ, E.: Cigáni na Slovensku. Bratislava: SAV, 1964.
JUROVÁ, A.: Súčasná politika vo vzťahu k rómskej menšine po roku 1989. In: Národnostná politika na Slovensku po roku 1989 [online]. s. 142 [cit. 2009 02. 10.]. Dostupné na: http://www.saske.sk/SVU/downloads/publikacie/Narodnostna_ politika.pdf#page=24
KORIM, V.: Základne etapy dejín Rómov. [online]. [cit. 2015 02. 10.]. Dostupné na: https://aryanrebel.files.wordpress.com/2008/03/zakladne-etapy-ciganov.doc
LUŽICA, R.: Kapitoly z rómskej kultúry. Bratislava: Slovak Academic Press, 2004.
LUŽICA, R.:. Riešenie spoločenskej integrácie a akulturácie cigánskeho/rómskeho obyvateľstva v rokoch 1968 – 1989. Sociológia a spoločnosť. roč. 1, č. 1, 2016, s. 33-49.
Osud európskych Rómov a Sintov počas holokaustu.: [online]. [cit. 2020 02. 10.]. Dostupné na: https://www.romasintigenocide.eu /slovencina/lehrer/Slovak.pdf
Petrova, D.: Roma: Between a myth and the future (social research). [online] [cit. 2014 02. 10.]. Dostupné na: bwp.findarticles.com/search?style=leaderboard&ordinal=2&key=1844130166&dw-siteid=23&dw-ptid=2100&dw-ntid=17149&unit =2.
Říčan, P.: S Romy žít budeme – jde o to jak. Praha: Portál, 1998.
Skupnik, J.: Pohled z druhé strany potoka. Sociopsychologická dynamika marginalizovanosti. In: Romská marginalita. Zborník z medzinárodnej konferencie. In Scheffel D. – Mušinka, A., (eds.) Prešov: Centrum antropologických výskumov, 2004.
Stojka, P. – Pivoň, R.: Náš život. Bratislava: Slavomír Drozd studio pre Nadáciu Inforoma, 2003.
Štrbová, M. – Šarvajcová, M. – Selická, D.: Medzigeneračné väzby v rómskej rodine na Orechovom dvore v Nitre. Katowice: Studio Noa, 2014.
Uhrín, S.: Právna výchova ako výskumný socializačný faktor výchovy rómskeho etnika. In: Slovenskí Rómovia optikou výskumu. Nitra: KRK PF VŠPg, 1995, s. 36 – 45.