Zachovávanie tradícií ako súčasť osvetovej činnosti Slovákov v Maďarsku
Maďarská republika sa v roku 2003 uzniesla, že i finančne podporí budovanie národnostnej kultúrnej autonómie. V tom istom roku prijalo Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) zakladajúcu listinu Slovenského osvetového centra (SOC) a ďalšie dokumenty, ktoré zabezpečujú fungovanie tejto inštitúcie. Stredisko SOC sa nachádza v Budapešti, v sídle CSS. Keďže Slováci v Maďarsku žijú roztrúsene po celej krajine, regionálne kultúrne strediská vznikli na deviatich miestach: pre Békéšskú župu v Békéšskej Čabe, Slovenskom Komlóši a Sarvaši, pre bakoňský región v Černi, pre novohradský a hevešský región vo Veňarci, pre Pilíš v Mlynkoch, pre Zemplín v Novom Meste – Baňačke, pre okolie Budapešti v Ečeri (2008) a pre Vérteš a Čerhát v Tatabáni-Bánhide (2010).
Prvoradou úlohou Slovenského osvetového centra je pestovanie a šírenie slovenskej kultúry. Dôležitá úloha centru pripadá aj na poli doškoľovania osvetových odborníkov, ktorí sa venujú spolkom, občianskym združeniam a umeleckým kolektívom.
Pestovanie tradícií, ako hlavný predpoklad vzniku regionálnych osvetových centier, má dávnejší pôvod. Do osvetovej činnosti sa zaradilo už v 20. rokoch 20. storočia, kedy minister poľnohospodárstva nariadil, aby sa po celej krajine usporadúvali dožinky a oberačky. Toto „povinné” pestovanie tradícií zasiahlo aj také osady (i slovenské), kde dovtedy vôbec nebývali žatvy, nepestovalo sa hrozno, takže ani dožinkové, či oberačkové slávnosti neboli známe. Vznikali nové „nariadené” tradície. Pri týchto príležitostiach si aktéri po celej krajine obliekali „maďarské šaty” [1]. V rokoch 1931 – 1944 pripadala dôležitá úloha folklórnemu hnutiu (Gyöngyösbokréta), následkom čoho lokálne kolektívy začali oživovať svoje tradície v javiskovej podobe. Závažným momentom bolo, že vďaka tomuto hnutiu sa ľudová kultúra stala zároveň súčasťou výučby. Tradičná roľnícka kultúra sa po druhej svetovej vojne začala idealizovať. V kruhu Slovákov v Maďarsku sa folklórne skupiny zakladali predovšetkým v obciach na južnej Dolnej zemi. Len oveľa neskôr vznikli kultúrne kolektívy v severnejších oblastiach krajiny, napríklad aj v Pilíši (obciach Kestúc a Čív).
V 70. rokoch Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku usporiadal prehliadky folklórnych speváckych skupín pod názvom „Vyletel vták” [2]. Vďaka osvetárovi Štefanovi Lamimu sa v tom čase zakladali slovenské „pávie krúžky”. Dedinské kolektívy začali oživovať rôzne zvyky, ktoré si najstarší obyvatelia ešte pamätali.
Slovenské osvetové centrum a jeho regionálne kultúrne strediská dbajú o to, aby boli čo najviac otvorení väčšinovému národu a prezentovali čo najviac zo slovenskej kultúry aj maďarskému obecenstvu. Slovenské divadlo v Sarvaši (od roku 2004) Cervinus Teátrum, aby pre slovenskú dramatiku získalo aj maďarské obecenstvo, uvádza slovenské hry aj v maďarskom jazyku.
Výhodou Slovenského osvetového centra je, že v posledných rokoch funguje zo stálej podpory štátneho rozpočtu a takto má možnosť podporovať činnosť miestnych organizácií a vytvárať pre ne spoločenský priestor. Napríklad Krúžok výšivkárov v Békéšskej Čabe, ktorý približuje a udržiava atmosféru niekdajších priadok, formuje a zachováva kolektív a revitalizuje tradičnú kultúru.
V súčasnosti sú slovenské tradičné jedlá sprístupnené verejnosti, veď tradície kuchárskeho umenia sa dodnes spontánne prežívajú v rodinách. Napríklad v Malej Tarči usporadúvajú gerheňový festival, v jeseni na Sarvaši bývajú dni sliviek, Békéšska Čaba rozprúdila klobásový festival, v novohradskom Veňarci poriadajú haluškový festival, v Malom Kereši závinový, v Šóškúte „kapusníkový“, na Ečeri „sladkú sobotu”. Vďaka nim uzrela svetlo sveta koncom minulého roka dvojjazyčná publikácia, ktorá predstavuje tradičné jedlá pripeštianskych Slovákov (Aszódi, Cs. A. – Király, K.: Takto varila starká…). Zaujímavosťou je, že recepty sú zapísané v nárečí.
V roku 2005 Slovenské osvetové centrum zoskupilo svadobné kroje Slovákov v Maďarsku z 20. – 30. rokov 20. storočia (kurátorka Mgr. Katarína Király) a nainštalovalo putovnú národopisnú výstavu v štyridsiatich obciach. Vyšiel aj dvojjazyčný obrázkový sprievodca. A čo vyvolala spomenutá výstava? Miestne umelecké kolektívy začali skúmať lokálny odev a postupne zanechali „rovnošaty”. A tiež zapísali dovtedy nezdokumentované svadobné obyčaje.
Vďaka putovnej národopisnej výstave sa rozprúdilo hnutie, v rámci ktorého začal záujem o výskum lokálneho tradičného odevu. Keďže niektoré súčiastky starých odevov sa na putovnej výstave už rozpadávali, SOC zorganizovalo semináre pre „šikovné ruky”. Pod vedením odborníkov naučili majiteľov odev reštaurovať.
Oblastné domy zohrávajú pri zachovávaní tradičnej minoritnej kultúry dôležitú úlohu. Niektoré fungujú ako múzeum, respektíve jeho depozit. Keď bol v roku 2008 odovzdaný do činnosti oblastný dom v Cinkote, dbalo sa o to, aby v niekdajšej obývacej izbe vznikol spoločenský priestor, kde je možné usporiadať pravidelné stretnutia a realizovať niektoré tradičné zamestnania.
V Deň Slovákov v Maďarsku (Deň Sv. Cyrila a Metoda) sa zídu Slováci z celej krajiny v osade, ktorú spomedzi uchádzačov vyberie Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy. Na tomto „slovenskom jarmoku regiónov“ sa otvára vhodný priestor, aby prezentovali Slováci z celého Maďarska k prezentovaniu kultúrneho dedičstva.
Slovenské osvetové centrum vyzýva lokálne kolektívy, aby pripravili vlastné reprezentatívne zoznamy obyčajových tradícií. Podľa nich centrum pripraví celoštátnu listinu hodnôt, ktorým hrozí zánik. Takto pristupuje k plneniu programu Unesco o ochrane kultúrneho dedičstva. Je to dobrý spôsob záchrany a zachovávania tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku, ktorá je organickou súčasťou celomaďarskej a zároveň aj celoslovenskej kultúry.
Poznámky:
[1] Maďarské šaty nemôžeme pripísať žiadnemu regiónu. Je to vymyslené oblečenie, vo farbách trikoloru.
[2] Zvučkou prehliadky bola maďarská ľudová pieseň, podľa ktorej pomenovali hnutie (Röpülj páva!, po slovensky Vyleť páv!) a folklórne skupiny sa stali pávími krúžkami.
(autorka je riaditeľkou Slovenského osvetového centra v Budapešti)