Správa z absolvovania Vysokohorskej Pyrenejskej Cesty

Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie
Novinky
Správa z absolvovania Vysokohorskej Pyrenejskej Cesty

Vysokohorská Pyrenejská Cesta (The Pyrenean Haute Route) známa ako HRP je jedna z najnáročnejších dlhých peších ciest v Európe. Špecifická je najmä vďaka svojmu prevýšeniu, náročným priesmykom či častej absencii značenia. HRP prechádza najvyššie položenými časťami Pyrenejí, čím sa odlišuje od ciest GR10 a GR11, ktoré sú populárnejšie, sú dobre značené a vedú po nižších a jednoduchších úsekoch.

HRP sa začína vo francúzskom meste Hendaye v Biskajskom zálive, na hranici so Španielskom. Spolu s Irinou Brester, fotografkou a cestovateľkou, sme vyrazili na cestu 1. júla 2023. Rozdiely medzi chodníkmi HRP a GR sa prejavili pomerne skoro. Kým GR10 viedla po dobre vyšliapanej ceste po kopci vo výške približne 400 metrov n. m., HRP smerovala na vrchol cez húštinu a papradie plné kliešťov. Počas prvých dní cesty často pršalo, takže sme neustále chodili v mokrých topánkach. Keďže som nemal náhradný pár obuvi, vznikli mi na nohách pľuzgiere, ktoré sa každým dňom zhoršovali a chôdza bola čoraz fyzicky náročnejšia. Na šiesty deň sme sa ocitli takmer uprostred búrky – bolo šťastím, že sme sa práve v tom čase nachádzali v budove. Dážď začal náhle a zmenil sa na veľké krupobitie, ktoré lámalo vetvy zo stromov. Miestna obyvateľka nám povedala, že za pätnásť rokov života v tomto regióne nikdy nič podobné nevidela.

Na siedmy deň sme vystúpili na horu Orhi (2017 m n.m.), ktorá je najzápadnejším vrcholom Pyrenejí s nadmorskou výškou prevyšujúcou 2000 m n. m. Už pri zostupe bolo vidieť, že sa blíži búrka, no nestihli sme jej včas uniknúť. Nasledujúce kilometre sme museli prejsť v daždi a v krupobití po ceste zaliatej vodou. Keď búrka pominula, dostali sme sa k bezplatnej horskej chate, kde sme prečkali noc. V areáli chaty bolo ohnisko, kde sa nám podarilo aspoň trochu vysušiť premočené oblečenie.
V nasledujúcich dňoch sa cesta stávala čoraz náročnejšou a často testovala hranice našich schopností: prevýšenia sa zväčšovali, jednoduché priesmyky sa menili na kamenisté strmé svahy, objavil sa sneh i úseky, kde bolo nutné kráčať a niekedy doslova liezť takmer nad priepasťou. Cesta nás vynášala do vysokých priesmykov a potom z nich rovnako náročným spôsobom klesala. Každá chyba mohla mať obrovské následky – aj ja som takúto chybu skoro urobil, pošmykol som sa na snehu a skoro som spadol ďaleko na dno ľadovca.
15. júla sa naše cesty s Irinou rozdelili, tak trochu omylom po komunikačnom a organizačnom nedorozumení. Pokračoval som teda sám. Predo mnou boli najťažšie časti trasy, ktorým sa veľa cestovateľov vyhýba a nahrádza ich úsekmi vedúcimi po GR11. Na týchto úsekoch dosiahla HRP svoje vrcholy v každom slova zmysle. Zobudil som sa v údolí alebo na ceste do priesmyku, vystúpil do priesmyku o 1000 výškových metrov vyššie, aby som deň napokon ukončil v rovnakej nadmorskej výške ako na začiatku. Všetko to prináša únavu a nesmierne mentálne i fyzicky vyčerpáva. Na takýchto miestach má každá chyba a každé zdržanie svoju cenu. Dvadsiaty prvý deň sa mi nepodarilo včas zostúpiť z priesmyku a musel som prenocovať na ľadovci. Nebol to príjemný zážitok: zdvihol sa vietor a začalo pršať, stan sa neudržal na snehu, voda sa dostala dovnútra a mnohé veci mi zmokli. Napriek tomu som túto časť cesty zvládol a pred sebou mal dlhý úsek do Andorry.

Do Andorry som dorazil 2. augusta 2023, po prenocovaní na vysokom priesmyku. Mal som šťastie, že som tam zažil nádherný východ slnka vo výške 2600 metrov n. m. Andorra bola v istom zmysle zlomovým momentom. Hoci bolo pomerne horúco, začali sa častejšie objavovať chodníky, ktoré sledovali hrebeň alebo svah, namiesto toho, aby viedli do ďalšieho priesmyku. Moje putovanie dospelo do záverečnej kapitoly. Spomínam si na výstup na horu Carlit (2921 m n. m.). Stúpanie bolo síce strmé, ale oveľa ľahšie ako mnohé z predchádzajúcich priesmykov, pretože tam viedla cesta. Po Andorre som šiel rýchlejšie, prekonával čoraz väčšiu dennú vzdialenosť a ocital sa uprostred nádherných, neuveriteľne krásnych hôr.
7. augusta 2023 som opäť uvidel more. Bolo vzdialené, slabo viditeľné, ale dosiahnuteľné. Posledné dni na ceste boli horúce a v noci som niekedy spal aj bez spacieho vaku. Zdrojov vody však bolo málo a mnohé potoky boli vyschnuté. Vždy, keď som mal možnosť načerpať vodu, naplnil som všetky nádoby, ktoré som mal, a pokračoval ďalej, zaťažený takmer 7 kilogramami tekutín. Poslednú noc na trase som strávil na hore s výhľadom na východ slnka nad Stredozemným morom. Na ďalší deň zostávalo iba zostúpiť posledných 11 kilometrov. A potom, za šumenia vĺn, sa cesta skončila. Tak náhle, že som tomu nemohol uveriť.

Zostávalo mi už len vrátiť sa domov, k normálnemu, bežnému životu, z ktorého som utiekol do Pyrenejí. Nakoniec, aký to všetko malo zmysel? Zmyslom nebola samotná cesta, ale život na nej. Život, v ktorom každý deň ideš, pozoruješ zmeny v krajine a k spánku postačuje rovný terén alebo skromné horské chaty s ľuďmi rovnakými ako ty. Život, kde sa jedlo varí niekde pri jazere a ponožky perú v kaviarni. Život, v ktorom sa človek môže spoľahnúť len sám na seba, je plný nezávislosti a istej slobody. Úmyselné bezdomovectvo, fenomén HOBO. Skúsenosť, ktorú je tento život schopný poskytnúť, je niečo, s čím som sa ešte nikdy nestretol. Napriek všetkým ťažkostiam, ktoré som musel prekonať, napriek všetkým momentom, ktorými som si prešiel, mi cesta do života neobyčajnú, výnimočnú a nezabudnuteľnú skúsenosť.

Obrázok 1 Jazero „Era Restanca“ – krátko pred búrkou (deň č. 27, 2010 m n. m.)