Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod

V 60. rokoch sa v Európe udomácnila rocková hudba, ktorej korene siahajú do USA. Vtedajšia mládež najmä vo Veľkej Británii chápala hudbu ako únik z reality všedných dní. Tínedžeri zažívali frustráciu, v Británii spojenú s nezamestnanosťou a nepriaznivými životnými podmienkami, ktoré boli dôsledkom 2. svetovej vojny. Mnohí začínajúci hudobníci vychádzali z hudobných koreňov blues, najmä kvôli jeho jednoduchej forme a faktu, že zažívali podobný pocit frustrácie ako americkí černosi. Cieľom príspevku je objasniť vplyv kapely The Beatles a najmä ich albumu Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club band na vznik a formovanie hudobného žánru, ktorý môžeme v budúcnosti označiť ako progresívny rock. Kapela svojím prístupom ku koncepcii albumu aj k nahrávaciemu procesu prispela k rozšíreniu vtedajších hudobných možností aj prístupu k vnímaniu hudobných nahrávok.
Oživenie záujmu o blues a jeho postupný rozmach vo Veľkej Británii sa dialo už koncom 50. rokov. Spočiatku súviselo so snahou o napodobňovanie amerického černošského blues. Hudobníci postupne prestávali hrať cover verzie známych bluesových piesní a začínali tvoriť vlastné skladby, ktoré priamo alebo nepriamo vychádzali z blues, snažili sa ho kopírovať, ale často prichádzali s mnohými invenčnými nápadmi a postupmi.

Vymedzenie pojmov progresívny rock a art rock

Po postupnom vzniku kapiel, ktoré priamo vychádzali z dedičstva blues, ako Cream, Rolling Stones, Yardbirds a i., začínajú v polovici 60. rokov vo Veľkej Británii vznikať kapely, ktoré boli neskôr označené za priekopníkov hudobného žánru rockovej hudby, tzv. progresívneho rocku (často nazývaný aj pojmom art rock). Progresívny rock neodmietal hudobné vplyvy vychádzajúce z blues a najmä koncom 60. rokov sú badateľné vplyvy blues a jazzu v jeho hudobných postupoch.
V niektorých prípadoch sa autori stotožňujú s tým, že pojmy progresívny rock a art rock sú synonymá a tvrdia, že progresívny rock a art rock sú dva takmer vzájomne zameniteľné výrazy, popisujúce väčšinou britský pokus povýšiť rockovú hudbu na novú úroveň umeleckej dôveryhodnosti. Rozdiely medzi prog-rockom a art rockom sú v praxi malé, ale podľa niektorých odborníkov stále existujú. Progresívny rock má tendenciu byť melodickejší, napriek faktu, že skladby sú zložené z viacerých častí, ktoré narúšajú tradičnú piesňovú štruktúru, a texty sú orientované na sci-fi či fantasy problematiku a zameriavajú sa na klasickú inštrumentálnu zručnosť.
Art rock využíva skôr experimentálne alebo avantgardné vplyvy a umiestňuje novú zvukovú textúru nad prog-rockové symfonické ambície. Oba štýly sú založené na produkcii hudobných albumov a využívajú ich kapacitu na dlhšie, zložitejšie kompozície a rozšírené inštrumentálne prieskumy. Množstvo progresívnych kapiel vydávalo tzv. koncepčné albumy, ktoré boli typické unifikujúcou myšlienkou, napr. rozprávali epický príbeh alebo mali určitú hlavnú tému. Okrem posunu technických a kompozičných hraníc rocku bol prog-rock pravdepodobne tiež prvým žánrom, kde sa syntetizátory a elektronické textúry stali nevyhnutnou súčasťou rockového zvuku. (All music…, 2020)
Rockwell (1976: 349-350) chápe pod značením art rock širokú a vnútorne diferencovanú množinu hudobných prejavov, ktorých spoločným rysom je inšpirácia vážnou hudbou, najmä orchestrálnymi žánrami a formami 18. a 19. storočia a prijatie výrazových prostriedkov rozmanitých štýlov populárnej hudby vrátane jazzu a folku.

Základné znaky progresívneho rocku

Progresívny rock sa začal od hudobných štýlov ako pop, surf rock, rock and roll diferencovať najmä svojou piesňovou štruktúrou. Na rozdiel od vyššie spomenutých žánrov, kde piesne mali pomerne pravidelnú a predvídateľnú štruktúru, ktorá sa často skladala z bežných a zaužívaných hudobných postupov ako sloha, refrén, sloha, refrén, medzihra, refrén a pod., bola piesňová štruktúra skladieb progresívneho rocku nepredvídateľná.
Bryan Ferry, spevák a hudobník, ktorý pôsobil v art rockovej skupine Roxy music, sa vyjadril k štruktúre piesní progresívneho rocku: „Bol to protipól k zaužívaným zvyklostiam. Sloha, refrén, medzihra a potom dobrú noc. Netušili ste čo sa prihodí v nasledujúcej chvíli.“ (Whately, 2008) Progresívny rock bol typický svojím novátorským prístupom k hudobnej tvorbe a používaním prvkov vysokej kultúry. Britský spevák a hudobník David Bowie sa k vzniku progresívneho rocku vyjadril nasledovne: „V umení všeobecne prevláda pocit nutnosti inovovať, prehodnocovať a potom sa vydať ďalej a presne to sa prihodilo v rocku.“ (Whately, 2008)

Beatles

Kľúčovým zlomom pre vytvorenie podmienok k vzniku progresívnych rockových foriem a nových hudobných prejavov bol hudobný prerod kapely The Beatles a ich priekopnícky hudobný album Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band. Britský hudobník Bill Bruford (2012: 159), ktorý pôsobil v  skupinách hrajúcich progresívny rock, tvrdí: „Bez Beatles alebo niekoho, kto by spravil to, čo spravili Beatles, môžeme predpokladať, že by nejestvoval žiadny progresívny rock.“
Americký profesor filozofie Bill Martin (1998: 39-40) sa k formovaniu progresívneho rocku vyjadril: „Mnohé skupiny a hudobníci zohrávali v tomto procese rozvoja dôležitú úlohu, ale nikto nebol dôležitejší ako Beach Boys a Beatles. Ak nemáte radi progresívny rock, viňte z toho Beatles. Priniesli rozšírenie v harmónii, inštrumentácii a tým aj vo farbe, dĺžke, rytme a použití nahrávacích technológií. Z týchto prvkov bol prvý a posledný najdôležitejší k vytýčeniu cesty k rozvoju progresívneho rocku.“
Na význam Beatles a ich prínos pre rozvoj hudobnej kultúry 20. storočia poukázal aj britský skladateľ Howard Goodall, ktorý označil Beatles za záchrancov západnej hudby, strojcov nového hudobného mainstreamu, ktorý vytvoril základný existenčný priestor budúcim generáciám hudobníkov, v rámci ktorého žijeme aj dnes (Blüml, 2017: 44).
Album Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band je ôsmy štúdiový album skupiny Beatles, ktorý vyšiel vo Veľkej Británii 26. mája 1967. Album je považovaný za jeden z najdôležitejších albumov populárnej hudby. Časopis Rolling Stone ho zaradil na 1. miesto z 500 najlepších albumov všetkých dôb. Spomínané dielo bolo reakciou Beatles na odmietanie živého vystupovania a koncertných turné. Kapela tvrdila, že ich živé vystúpenia nemajú zmysel, keďže ich fanúšikovia prehlušia svojím krikom. Paul McCartney sa vyjadril: „Vôbec sme sa nemohli počuť, keď sme hrali naživo, keďže tam bolo toľko kriku.“ (McGovern, 2018)
Beatles sa stali celosvetovo známymi najmä potom, ako sa preslávili v USA. George Martin, producent Beatles, opisoval situáciu príchodu Beatles do USA: „Išiel som s chlapcami do New Yorku. Videli sme mužov v stredných rokoch, ako kráčali po 5. avenue s beatlesáckymi parochňami na hlavách. Nezáležalo na akú frekvenciu ste si naladili rádio, v hociktorú hodinu ste tam počuli nejakú pesničku od Beatles. Bolo to tam nimi presýtené. Myslím, že v začiatkoch bol život Beatles veľmi ťažký. Keď sa stali úspešnými aj mimo Anglicka, najmä v Amerike, tak žili v podstate v obrovskom akváriu pre zlaté rybky, z ktorého nebolo úniku.“ (History of Rock n Roll, 1995) Výrazný úspech v USA kapela získala v roku 1964 po niekoľkých vystúpeniach v programe Šou Eda Sullivana. Krátko po účinkovaní v spomínanom televíznom programe, ktorý sledovalo viac ako 70 miliónov Američanov, obklopil hotel, kde bývala kapela, približne 4-tisícový dav kričiacich tínedžerov.
V tých časoch bola kapela na vrchole popularity a pochopiteľnou reakciou bolo, že organizátori vystúpení hľadali čo najväčšie dostupné priestory, kde by sa mohli koncerty uskutočniť. Preto na realizáciu vystúpení často objednávali štadióny a športové arény, kde by sa zmestilo veľké množstvo návštevníkov. Jeden z najväčších koncertov sa uskutočnil na štadióne Shea v New Yorku v auguste 1965 a zúčastnilo sa ho približne 55 000 divákov. George Harrison spomína: „Štadión Shea bol obrovský. Vtedy sa na ňom zrejme prvýkrát uskutočnil rockový koncert. Vo Voxe nám na toto turné vyrobili špeciálne zosilňovače. Mali približne 100 wattov. Je jasné, že to nemohlo stačiť.“ (Howard, 2016)
V 60. rokoch boli možnosti dodatočného ozvučenia nedostatočné a zvuk kapiel prichádzal k publiku priamo z pódia. Vzhľadom na slabý výkon nástrojových zosilňovačov sa pri veľkých podujatiach často využíval ozvučovací systém, ktorým disponovali športové arény. Boli to najmä amplióny, ktoré boli na prenos zvuku hudobných vystúpení nevhodné, zvuk bol skreslený a nekvalitný. Aj to bol ďalší faktor, ktorý prispel k neochote živého vystupovania.
Hudobník Elvis Costello tvrdí: „Jednou z najpozoruhodnejších vecí na živých vystúpeniach Beatles je to, ako úžasne spolu ladili, aj keď sa sotva mohli počuť. Nemali odposluchy, zosilňovače neboli výkonné. Aj keď ich vypeckovali, neboli dosť hlasné. Najnáročnejšie to bolo na štadióne Shea, kde nemali PA systém ozvučenia. Všetko išlo von cez amplióny značky Tannoy, čo muselo ľudskému uchu znieť ako tisíc tranzistorových rádií.“ (Howard, 2016) Ringo Starr konštatuje: „Používali sme ozvučenie, ktoré nám poskytli na mieste. Mohli sme povedať, že na prvej méte je Willy Wonka. Nikto nerozumel. Museli sme si s tým vystačiť.“ (Howard, 2016)
Počas nasledujúcich rokov vrcholili prejavy beatlemánie, ktoré boli pre členov The Beatles veľmi nepríjemné, keďže ich priaznivci po nich hádzali rôzne predmety ako napr. tvrdé cukríky. Vyskytli sa incidenty, keď im fanúšikovia trhali vlasy alebo dostávali varovné listy. Z koncertov ich museli odvážať s ochrankou v autách priamo od pódia. Členovia kapely boli z koncertov vyčerpaní a frustrovaní. John Lennon spomína na vrcholiacu beatlemániu: „Namiesto nás tam mohli poslať štyri voskové figuríny, aby to uspokojilo davy. Koncerty Beatles už nemajú nič spoločné s hudbou. Sú to len kmeňové rituály.“ (Kolektív, 2000: 229)

Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band

Kapele hrozil rozpad, ale dohodli sa, že miesto koncertovania budú pokračovať v práci v hudobnom štúdiu. Výsledkom ich práce bol významný album rockovej hudby Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band. Je možné ho považovať za dôležitý míľnik, ktorý prispel k vzniku tzv. progresívneho rocku. Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band je najdôležitejší rock ‚n‘ rollový album, ktorý kedy vznikol. Je to neprekonateľné dobrodružstvo v poňatí zvuku, piesní, obalu a zvukovej technológie najväčšej kapely všetkých dôb. Začínajúc vznešeným nástupom dychov a jemnej gitary v titulnej piesni po orchestrálny záchvat a dlhý chradnúci akord na konci „A Day in the life“, trinásť piesní na albume je vrcholom osemročky Beatles ako štúdiových umelcov. Členovia kapely neboli nikdy tak nebojácni a jednomyseľní v hľadaní kúzla a nadzmyselna. (Levy, 2007: 9)
Album je koncipovaný tak, aby pripomínal fiktívny koncert vymyslenej kapely s názvom Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club band, za ktorú sa Beatles vydávali a slúžila kapele ako ich druhé alternatívne ja. Album má pripomínať živé vystúpenie, preto sa medzi piesňami vyskytujú zvuky hlučného davu ľudí a medzi niektorými pesničkami potlesk.
S nápadom prišiel Paul McCartney v novembri roku 1966 pri návrate z dovolenky v Keni. Fiktívna kapela mala pripomínať vojenské pochodové kapely Eduardovského obdobia. „Predstierali sme, že sme niekto iný. To nás oslobodilo. Mohli sme robiť pri mikrofóne a s gitarou čokoľvek, pretože sme to neboli my.“ (Levy, 2007:10) John Lennon sa vyjadril: „Spravili sme poradie, ako keby sme hrali koncert. Malo sa to počúvať na jeden záťah, takže tam nie je každých pár minút ticho.“ Manažér Beatles Brian Epstein s touto myšlienkou nesúhlasil a tvrdil, že ľudia chcú preskakovať na svoje obľúbené piesne a púšťať si ich častejšie. (Harry, 2006: 676-677)
Album sa vyznačuje mnohými zvukovými štúdiovými experimentami, s ktorými kapela začala narábať už pri práci na predchádzajúcom albume Revolver (vyšiel v roku 1966). Na albume Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club band posunuli hudobné experimenty na vyššiu úroveň a snažili sa vyskúšať rôzne možnosti, ktoré vtedy umožňovala práca v štúdiu. Pri nahrávaní albumu boli použité hudobné nástroje ako čembalo, melotron, harmónium, xylofón, ale aj rôzne indické strunové hudobné nástroje ako sitar, tambura, perkusie ako tabla a i., ktoré nie sú typické pre rockovú hudbu. Na albume sú badateľné vplyvy najmä indickej hudby vzhľadom na momentálnu záľubu kapely vo východnej, najmä indickej filozofii.
Okrem netradičných hudobných nástrojov sú v piesňach použité aj rôzne nehudobné zvuky ako zvuk krčiaceho sa papiera, zvuky vtákov, mačiek, psov, koní, levov, slonov a iných zvierat. Na obohatenie zvuku hudobných nástrojov využili rôzne zvukové efekty napr. reverb, Leslie reproduktory, zdvojovanie stôp, manipuláciu s rýchlosťou nahrávky a i., ktorých úlohou je obohatiť pocit z recepcie diel pre poslucháča, keďže samotná kapela chcela, aby nástroje nepripomínali ich prirodzený zvuk. Tieto vtedy inovačné a priekopnícke techniky sa po vydaní albumu následne začali využívať ako štandardné štúdiové postupy pri nahrávaní hudobných skladieb.
Geoff Emerick, zvukový inžinier, ktorý spolupracoval s Beatles na nahrávaní albumov Revolver, Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club band a Abbey Road, spomína na nahrávanie albumu Sgt. Peppers: „Na Pepperovi to bolo ako začínať od nuly. Dostať sa k tónovým možnostiam jednotlivých nástrojov a zmeniť ich. Už nechceli, aby gitara znela ako gitara. Už nechceli, aby nič neznelo tak, ako to bolo bežné.“ (Scapelliti, 2019)
Vo svojich memoároch Here, There and everywhere sa Emerick vyjadril k nahrávaciemu procesu a návrhom jednotlivých členov kapely: Zatiaľ čo Paul (Paul McCartney) povedal, že táto pieseň by potrebovala dychové nástroje a tympany, Johnove (John Lennon) inštrukcie boli v zmysle „Daj mi pocit, ako keby James Dean išiel na motorke po diaľnici alebo uprav zvuk tak, aby to znelo ako spievajúci dalajláma na vrchole hory.“ (Sheffield, 2018). Nahrávanie albumu trvalo 5 mesiacov, od decembra 1966 do apríla 1967 a prebiehalo v priestoroch nahrávacieho štúdia EMI v Londýne, ktoré je v súčasnosti známe ako Abbey road studios.

Obal albumu

Nemenej dôležitou súčasťou albumu Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band bolo grafické spracovanie konečnej verzie obalu nahrávky. Finálnu verziu obalu navrhol britský umelec Peter Blake a jeho vtedajšia manželka, americká umelkyňa Jann Haworth.
Obal albumu patrí medzi najslávnejšie a najnapodobňovanejšie obaly zo všetkých hudobných diel. Nápad s použitím množstva slávnych osobností sa zrodil v hlave Paula McCartneyho. „Chceli sme tam mať všetkých svojich hrdinov. Ak má pre nás mať tento album špeciálny význam, mali by sme tam dať okrem seba všetkých ľudí, ktorí sú pre nás dôležitosti. (Harry, 2006: 677)
Členovia Beatles sa dohodli, že napíšu zoznam 12 osobností z histórie ľudstva, ktorí sú pre nich najvýznamnejší. Ringo Starr svoj zoznam neodovzdal s tvrdením, že bude súhlasiť s výberom ostatných spoluhráčov z kapely. Množstvo slávnych osôb, ktoré Beatles navrhovali sa na obal nakoniec nedostalo. Patrili medzi ne napr. Brigitte Bardotová, René Magritte, Alfred Jarry, markíz de Sade, Nietzsche, Lord Buckley, Richmal Crompton alebo Dick Barton. John Lennon navrhoval taktiež Adolfa Hitlera a Ježiša, ale návrh bol zamietnutý, pretože sa ostatní obávali reakcie verejnosti. Keďže sa na obale malo objaviť aj množstvo žijúcich osôb, trvala firma EMI na tom, že je nutné od každej z nich získať povolenie. (Harry, 2006: 677)
Na finálnej verzii obalu albumu sa nachádzajú osobnosti ako britský mág a okultista Aleister Crowley, švajčiarsky psychológ a psychoterapeut Carl Gustav Jung, americký spisovateľ Edgar Allan Poe, tanečník Fred Astaire, americký hudobník a spevák Bob Dylan, americká herečka Marilyn Monroe, herec Marlon Brando, duo komikov Stan Laurel a Oliver Hardy, škótsky cestovateľ a misionár David Livingstone, írsky spisovateľ a dramatik Oscar Wilde, britský diplomat a archeológ T. E. Lawrence, známy najmä pod prezývkou Lawrence z Arábie, nemecký fyzik Albert Einstein, nemecká herečka Marlene Dietrichová, indickí guruovia a i.
Celkový počet osobností, z ktorých bola koláž vytvorená, bolo 58. Na obale sa nachádza aj 9 voskových figurín, medzi ktorými boli aj figuríny členov kapely zapožičané z múzea voskových figurín Madame Tussauds. Postavy sú stvárnené s charakteristickými účesmi z éry, keď sa okolo kapely spustila vlna hystérie. Na obale sú aj kamenné sochy, ktoré Beatles priniesli zo svojich záhrad. Samotní členovia kapely, ktorí stáli v popredí a pózovali ako pochodová kapela, držali v rukách dychové nástroje. John Lennon drží lesný roh, Ringo Starr trúbku, Paul McCartney anglický roh a George Harrison pikolu. Napriek šíriacim sa fámam sa na table nevyskytuje žiadne konope. V skutočnosti sa jedná o pieprovníky (Harry, 2006: 682). Výsledná fotografia vznikla tak, že The Beatles pózovali pred fotografiami v životnej veľkosti nalepenými na tvrdom podklade, ktoré boli následne kolorované.
The Beatles priniesli výraznú inováciu aj po marketingovej stránke albumu Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band. Bol to totiž prvý album, ktorého rozkladací obal obsahoval kompletné texty uverejnených piesní a taktiež spomienkové predmety, ktoré súviseli s tematikou albumu. Patrila k nim pohľadnica, papierové vojenské výložky, odznaky a fúzy, ktoré si mohli fanúšikovia vystrihnúť.
Na alternatívnej verzii obalu albumu pracovalo umelecké zoskupenie známe ako The Fool. Tvorili ho holandskí umelci Simon Posthuma a Marijke Koger. Tento návrh obalu nebol použitý, keďže ľudia spolupracujúci s kapelou sa obávali, že by vyšiel z módy.
The Fool boli známi najmä svojím psychedelickým umeleckým štýlom, ktorý sa v 60. rokoch preslávil najmä vo Veľkej Británii. Ich tvorba bola úzko spätá s hudobnou scénou vtedajšej doby. Navrhovali rôzne kostýmy na koncertné vystúpenia a propagačné fotenie pre kapely ako Procol Harum, Cream, Beatles a i. Medzi ich najznámejšie diela patria maľby na hudobných nástrojoch, napr. gitarách umelcov ako Eric Clapton, John Lennon, George Harrison, basgitare Jacka Brucea, sade bicích nástrojov Gingera Bakera, ale aj autách a domoch ďalších hudobníkov. Ich tvorba výraznou mierou súvisí s vtedajšou dobou a najmä kulminujúcimi ideálmi hnutia hippies.

Záver

The Beatles svojimi hudobnými experimentami na albume Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band pripravili cestu ďalším kapelám, ktoré, nebyť ich počinu, by pravdepodobne nevznikli. Progresívny rock priamo vychádzal z ich odkazu, a preto je Sgt. Pepper‘s Lonely Hearts Club Band právom považovaný za jeden z najvýznamnejších albumov, ktorý stál pri vzniku nového hudobného žánru.

Literatúra a pramene:
BLŰML, J.: Progresivní rock. Praha: Togga, 2017.
BRUFORD, B.: Reflections on Progressive Rock. In. Theo Cateforis (ed.): The Rock History Reader, New York: Routledge, 2012, s. 159-162.
DRAPER, 2020. [online] (cit. 25-04-2020) Dostupné na: https://www.udiscovermusic.com/wp-content/uploads/2018/01/SgtPepper-1.jpg
HARRY, B.: Beatles: Encyklopedie. Praha: Volvox Globator, 2006.
HOWARD, R.: Beatles: Roky na turné. Veľká Británia/USA. 2016. Dokumentárny film
KOLEKTÍV: The Beatles Anthology. San Francisco: Chronicle books, 2000.
LEVY, J.: Rolling Stone – 500 nejlepších alb všech dob. Praha: BB art, 2007.
MARTIN, B.: Listening to the Future: The Time of Progressive Rock, 1968-1978. Chicago: Open Court, 1998.
MCGOVERN, K.: Why did The Beatles stop performing live? 2018, [online] (cit. 25-04-2020) Dostupné na: https://medium.com/the-beatles-faq/why-did-the-beatles-stop-performing-live-ca3c0583ce4f. Pop/Rock »Art-Rock/Experimental» Prog-Rock. [online] (cit. 15-04-2020) Dostupné na: https://www.allmusic.com/subgenre/ prog-rock-ma0000002798.
ROCKWELL, J.. Art rock. In: J. Miller. The Rolling stone illustrated history of Rock and roll. New York: Rolling stone press. 1976, s. 349-350.
SCAPELLITI, C.: A Guide to The Beatles‘ ‚Sgt. Pepper‘ Guitars and Gear. 2019, [online] (cit. 06-05-2020) Dostupné na: https://www.guitarworld.com/artists/guide-recording-equipment-and-instruments-featured-beatles-sgt-peppers-lonely-hearts-club-band.
SHEFFIELD, B.: How Geoff Emerick Helped the Beatles Reinvent Music. 2018, [online] (cit. 10-05-2020) Dostupné na: https://www.rollingstone.com/music/music-news/geoff-emerick-beatles-appreciation-732394/.
SOLT, A.: History of Rock n Roll -3. časť. USA. 1995. Dokumentárny film. The Beatles Bible, 2020. [online] (cit. 25-04-2020) Dostupné na: https://www.beatlesbible.com/gallery/alternative-images/alternative-sgt-pepper-fool/.
WHATELY, F.: Sedem rockových vekov – 2. časť. Veľká Británia: BBC Two, 2008. Dokumentárny film.