Závery z mapovania a hodnotenia kultúrneho potenciálu Slovákov v Rumunsku
Úvod. Problematika štúdia kultúrneho dedičstva dolnozemských Slovákov má široký interdisciplinárny rozmer. Najmä po vnútornej kolonizácii bývalých uhorských stolíc situovaných južne od hraníc dnešnej Slovenskej republiky, vznikli tisíce strán rukopisných aj publikovaných prác, v ktorých najskôr evanjelickí kňazi zaznamenávali proces sťahovania, cirkevné a hospodárske pomery vo svojich cirkevných zboroch, reflektovali školskú výučbu, spolkový život, zamýšľali sa nad úlohou konfesionality a zaoberali sa medzikonfesionálnymi vzťahmi, v slovenských spoločenstvách sledovali vývoj lokálnej, regionálnej a etnickej identity, interetnické vzťahy. V rámci každodenného aj sviatočného života zanechali neoceniteľné údaje o sociálnej diferenciácii, medzigeneračných aj interpersonálnych vzťahoch v rodine a príbuzenstve, o obyčajových tradíciách v rodine, kalendárnom roku aj v pracovnom cykle. Zasahujú do predmetu záujmu histórie aj dejín cirkvi, školstva a vydavateľskej činnosti, etnológie, etnografie a folkloristiky, muzeológie, geografie, sociálnej psychológie, lingvistiky, politológie i do iných historických, spoločenských i exaktných vedných disciplín. Po Haanovi, Žilinskom, Tešedíkovi či neskôr Verešovi a mnohých iných, začali s mapovaním kultúrneho dedičstva dolnozemských Slovákov miestni učitelia a kultúrni pracovníci – Kukučka, Husárik, Štefanko, Chlebnický, Krupa, Divičanová, Babiak, Sklabinská, Valentík; ich práca má už charakter cieľavedomého vedeckého štúdia. Záujem materského národa o históriu a kultúru dolnozemských krajanov sledujeme od čias Kollára, Šafárika a štúrovskej generácie, systematickejší od polovice 20. storočia v súvislosti s Bednárikom, Kantárom, Podolákom, Botíkom, Benžom; možno sem zaradiť aj Siráckeho, pôvodom Petrovčana, no žijúceho vo vedeckom prostredí na Slovensku.
Cieľom nášho príspevku je zhodnotiť práve skončený výskum kolektívu pracovníkov Katedry manažmentu kultúry a turizmu Filozofickej fakulty UKF v Nitre, ktorý uskutočnil mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu slovenských enkláv a diaspór v Rumunsku. V niektorých prípadoch sa pokúsime o zovšeobecnenia a komparáciu s kultúrnym potenciálom slovenských spoločenstiev v okolitých štátoch.
Slováci v Rumunsku. Slovenské osídlenie na území dnešného Rumunska sa podľa archívnych dokumentov a publikovaných zdrojov začalo migráciou obyvateľstva z hornouhorských stolíc v priebehu 18. a 19. storočia. Charakter imanentných kultúrnych hodnôt ovplyvnili okrem špecifických geografických podmienok aj politické udalosti, obojsmerné migrácie i vzťahy majoritného obyvateľstva a slovenských minoritných spoločenstiev. V rámci riešenia projektu APVV už boli vydané podobne zamerané práce z prostredia rumunských, chorvátskych, maďarských aj vojvodinských Slovákov. Vo všetkých prípadoch sa predmetom záujmu autorov stali tie slovenské lokálne spoločenstvá, ktoré majú vzdelávaciu, spolkovú alebo cirkevnú inštitúciu, fungujúcu na slovenskom etnickom princípe bez ohľadu na veľkosť obce a počet obyvateľov s vedomím slovenskej etnickej príslušnosti. Miešanými manželstvami, migráciou za prácou do miest, priemyselných centier a vo všeobecnosti za lepšími životnými podmienkami Slováci osídlili aj desiatky dedín a miest, kde tvoria takú zanedbateľnú etnokultúrnu komunitu, že si nevytvorili vlastnú vzdelávaciu, kultúrnu ani cirkevnú inštitúciu a oficiálne neexistujú. V diasporálnych podmienkach aj napriek uvedomovaniu si svojho pôvodu mnohí nepociťujú praktický význam identifikácie so slovenskou národnostnou menšinou, potrebu stretávať sa a upozorňovať na svoju inakosť. Sami sa snažia splynúť s majoritným národom a postupne rezignujú na slovenskú identitu.
Mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu. Metodika mapovania a hodnotenia kultúrneho potenciálu bola vypracovaná pre potreby riešenia projektu tak, aby obsiahla čo najširší komplex kultúrnych hodnôt a ich predpokladov. Kultúrne dedičstvo, spolková činnosť a organizované podujatia, ľudské zdroje a infraštruktúra tvoria vzťahový kruh kultúrneho potenciálu v súčasnej existencii konkrétnych slovenských spoločenstiev. Navzájom sa prelínajú a dopĺňajú v rôznych kontextoch. Kapitoly nie sú rovnako rozsiahle a líšia sa aj kvalitou spracovania. Každá má iného autora, všade je iný kultúrny potenciál aj jeho súčasti. Spoločným menovateľom je snaha charakterizovať stav kultúrneho potenciálu v slovenských minoritných spoločenstvách v období výskumu. Okrem štandardizovaného rozhovoru s otvorenými otázkami boli pri výskume študované aj archívne materiály a dostupné publikované zdroje, no nie s cieľom rekonštruovať predchádzajúce vývojové štádiá, ale naznačiť etnické procesy a kultúrne zmeny. Ich špecifický priebeh je zrejmý v každej zo skúmaných lokalít aj vo dvoch diferentných geografických a kultúrnohistorických celkoch – v hornatom na severozápade Rumunska a nížinnom v Aradskej a Temešskej župe na juhozápade.
Poradie predstavovania lokalít v pripravovanej publikácii Kultúrny potenciál Slovákov v Rumunsku vychádza z naznačených geografických daností a z ich príslušnosti k administratívnym celkom. Výsledok mapovania kultúrneho potenciálu nasleduje po úvodnej charakteristike každej skúmanej lokality s predstavením determinujúcich faktorov formovania minoritnej kultúry; hodnotením sú záverečné SWOT analýzy ako kolektívne dielo autorov jednotlivých kapitol, ktorí v skúmaných lokalitách dodatočne verifikovali, respektíve dopĺňali údaje a odstraňovali nedostatky.
Vedy o kultúre nepatria medzi exaktné, preto mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu v prostredí slovenských minoritných spoločenstiev v Rumunsku odráža jeho reálny stav, závisí aj od schopností a subjektívnych postojov vykonávateľov a od mnohých iných faktorov, ktoré spôsobujú jeho neustále zmeny. Aktuálne sú to predovšetkým vnútorné aj cezhraničné pracovné migrácie. Spôsobujú odliv obyvateľstva, no v mnohých prípadoch smerujú do starej vlasti a prinášajú aj rozširujú možnosti (napríklad popri aktivitách folklórnych telies) intenzívnych kontaktov so Slovenskom, kumulujú poznatky o domovine svojich predkov vrátane záujmu o sledovanie slovenských televíznych kanálov. Podobná situácia je aj v ekonomicky slabšom Srbsku. Vo všetkých troch vojvodinských regiónoch so slovenským obyvateľstvom sledujeme najmä výrazný odliv za prácou na Slovensko. Tento sociálno-ekonomický jav je z hľadiska slovenskej minoritnej kultúry v oboch štátoch alarmujúci, lebo má výrazný negatívny vplyv na absenciu tvorivých i výkonných ľudských zdrojov a realizáciu kultúrnych aktivít.
Kultúrny potenciál aj využívanie jednotlivých súčastí sa v čase spravidla výrazne mení. V porovnaní s obdobím opakovaných kolektívnych výskumov (2018 a 2019) budú postupne zákonite odlišné, čo však v žiadnom prípade nezníži hodnotu výsledkov; stále budú reflektovať stav minoritnej kultúry na presne situovanom mieste a v konkrétnom časovom období.
Inštitucionalizované formy kultúry Slovákov v Rumunsku súvisia s miestnymi organizáciami Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, s cirkevnými zbormi a školstvom so slovenskou výučbou. Na rozdiel od okolitých štátov, predovšetkým od Maďarska a Chorvátska s pokročilejším stavom etnickej asimilácie, školská výučba vo všeobecnosti stále plní funkciu výrazného podporovateľa miestnych nárečí slovenského jazyka. V prevažnej väčšine slovenských komunít je materinský jazyk stále živý v rodinách, príbuzenstve i v rámci komunikácie na verejnosti aj u príslušníkov najmladšej a strednej generácie. Majoritné obyvateľstvo Rumunska je prevažne pravoslávneho vierovyznania. Slováci v Bihore a Salaji sú rímskokatolíci a farské úrady možno považovať za slovenské inštitúcie – slovenčina je bohoslužobným jazykom a komunikačným médiom cirkevníkov, v kostole kňazi pripravujú program k jednotlivým sviatkom v rámci kalendárneho roka a aj sami zachovávajú miestne tradície, matričné knihy sú vedené v slovenskom jazyku. Pre porovnanie: v plnej miere to možno konštatovať o evanjelikoch vo Vojvodine aj v Slavónii, slovenský bohoslužobný jazyk u evanjelikov v Maďarsku je na ústupe. Slovenskí rímskokatolícki veriaci v Maďarsku už jazyk svojich predkov stratili, farnosti v Chorvátsku nikdy nefungovali na slovenskom etnickom princípe ani v najpočetnejších slovenských enklávach. Rímskokatolícke maďarské farnosti v okolí Oradey používajú maďarčinu, tiež fungujú na etnickom princípe a nie sú totožné so slovenskými.
Potrebné je pripomenúť, že v Bihorskej a Salajskej oblasti sa zväzové, cirkevné aj školské aktivity neraz prelínajú (napríklad z prostriedkov DZSČR sú financované cesty na púte) a miestne organizácie vo viacerých prípadoch predstavujú formálne inštitúcie bez vlastnej personálnej, projektovej a ekonomickej agendy. Tá je kumulovaná v adekvátne vybavenej (z aspektu materiálneho i ľudských zdrojov) čerpotockej centrále. Pri organizovaní kultúrnych podujatí a pútí umožňuje stretávanie a zoznamovanie sa Slovákov zo širokého okolia, čo plní nezastupiteľnú funkciu v existencii cirkvi, kultúry aj slovenskej etnickej príslušnosti.
V Banáte a v Aradskej oblasti bolo do 60. rokov minulého storočia slovenské obyvateľstvo evanjelické a podobne ako vo Vojvodine sú cirkevné zbory dodnes slovenskými inštitúciami. Po vnútornej kolonizácii Slovákov z Bihoru a Salaja sú slovenské lokálne spoločenstvá nábožensky zmiešané a rímskokatolícki veriaci sú s výnimkou Nadlaku súčasťou farností existujúcich na maďarskom jazykovom princípe (napríklad Cipár, Vuková, Temešvár). Cirkevné zbory a farnosti fungujúce na slovenskom etnickom princípe, bez rozdielu vierovyznania, posilňujú náboženskú aj národnostnú spolupatričnosť a zvýrazňujú vedomie skupinovej odlišnosti. Severojužná vnútorná kolonizácia posilnila prestarnuté slovenské (pôvodne evanjelické) komunity s vysokou mortalitou a spôsobila paralelnú existenciu evanjelických a katolíckych, no aj vznik nových, synkretických foriem kultúry. Badateľné sú najmä v obyčajových tradíciách kalendárneho aj rodinného cyklu, v ktorých sa výrazne premietajú konfesionálne vplyvy. Zanedbateľné však nie sú ani bihorské a salajské kultúrne vzory, ktoré sa formovali v odlišných geografických, ekonomických (baníctvo, sklárstvo, drevorubačstvo, členitý horský terén, rozptýlené a izolované sídla s archaickou kultúrou) a etnokultúrnych podmienkach bez ohľadu na pôsobenie náboženstva. Napriek náboženskej rozdielnosti sa slovenské obyvateľstvo kultúrne homogenizuje na úrovni rodinného aj spoločenského života. Objavujú sa zmiešané manželstvá, pribudli ľudské zdroje, nie je ohrozená školská výučba.
Kultúru Slovákov v Rumunsku limitujú legislatívne pravidlá v ich domovskom štáte, spolužitie s majoritným obyvateľstvom (v zmysle etnickom aj konfesionálnom) aj s inými národnostnými menšinami a etnickými skupinami. V porovnaní so slovenskými minoritnými spoločenstvami v iných štátoch nie sú spomenuté limity neprajné, respektíve negatívne. Vo formovaní kultúry je veľa podobného aj diametrálne odlišného. K špecifikám rozhodne patrí vnútorná kolonizácia, ktorú nemožno chápať len v zmysle horský/katolícky sever – nížinný/evanjelický juh – sťahovanie rodín z rozptýlených sídel Sedmohradského rudohoria so zlými komunikáciami pokračuje dodnes. Ubúdajú pracovné príležitosti, ekonomické zabezpečenie aj ľudské zdroje. Obyvatelia odchádzajú do nížinných dedín aj do miest. Negatívnym príkladom môže byť Derna – zatvorili fabriku, obnovenú infraštruktúru nemá kto využívať; v Madaráse sa formuje nové rímskokatolícke/slovenské lokálne spoločenstvo z obyvateľov mnohých bihorských a salajských dedín. Prevažne v maďarskom etnickom obkľúčení vzniká synkretická bihorská kultúra z najrôznejších kultúrnych vzorov so špecifickým nárečím slovenského jazyka a s príbuzenskými väzbami na Arad a okolie, na Banát, no aj na Hutu, Bojovské, Gemelčičku a iné horské sídla.
V mnohých maďarských a rumunských spoločenstvách žijú Slováci disperzne a ako Slováci sa neidentifikujú; Je to analogická situácia s početnosťou príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny v Chorvátsku, Srbsku a Maďarsku – je ich podstatne vyšší počet ako uvádzajú oficiálne štatistiky.
Záver. Autori podrobnejšie nepreskúmali župy Satu Mare a Suceava. Pri prieskume zistili, že obyvateľstvo so slovenským nárečím už podľahlo rumunskej, maďarskej a v Bukovine aj poľskej asimilácii, stratilo vedomie slovenskej príslušnosti a vo väčšine prípadov nemá vlastné funkčné inštitúcie na slovenskom etnickom princípe. Je to, paradoxne, opäť zásluha farárov, ktorí svojich (slovenské nárečie používajúcich) farníkov presvedčili, že sú Poliaci. Za pozornosť stoja aj údaje o slovenskom evanjelickom mestskom obyvateľstve v Oradei v 19. a začiatkom 20. storočia, ktoré sme doteraz v odbornej literatúre nezaregistrovali.
Literatúra a pramene:
ČUKAN, J. – KURPAŠ, M. – MICHALÍK, B. – ZIMA, R. – ŽABENSKÝ, M.: Mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu Slovákov v Rumunsku. In: Kontexty kultúry a turizmu 2017, 2, s. 7-20.
KMEŤ, M.: Krátke dejiny dolnozemských Slovákov 1. Vydavateľstvo KVS Ivan Krasko, Nadlak 2012.
KOLEKTÍV: Butín. Kultúrne tradície Slovákov v rumunskom Banáte. Nitra: FF KF v Nitre, 2008.
KURPAŠ, M. – LETAVAJOVÁ, S.: Veľký Pereg – príspevok k výskumu kultúrneho potenciálu. In: Kontexty kultúry a turizmu 2, 2018, s. 35-42.
PEŤKOVSKÝ, O.: Evanjelický cirkevný zbor v Nadlaku… In: 200 rokov života Slovákov v Nadlaku, s. 130-141.
ŠTEFANKO, O.: Ľudová kultúra Slovákov v Rumunsku. In: Kolektív: Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Rumunsku. Nadlak: Vydavateľstvo KVS Ivana Krasku, 1998, s. 29-53.
Úloha cirkvi v živote dolnozemských Slovákov. Zborník prác z rovnomennej medzinárodnej konferencie, ktorá sa konala v Nadlaku 16. – 17. marca 2018. Nadlak: Vydavateľstvo KVS Ivan Krasko, 2018.
VANKO, J. D.: Slovenskí evanjelici v Rumunsku v 20. storočí. Nadlak: Vydavateľstvo KVS Ivan Krasko, 2015. 200 rokov života Slovákov v Nadlaku. Zborník materiálov z rovnomennej medzinárodnej konferencie venovanej dvestému výročiu príchodu Slovákov do Nadlaku.Nadlak: Vydavateľstvo KVS Ivan Krasko, 2003.