Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Opakovaný terénny výskum u beduínov v Sýrskej púšti bol orientovaný predovšetkým na odraz súčasných globalizačných trendov v tradičnej beduínskej kultúre. Popri problematike včleňovania cudzích kultúrnych prvkov do beduínskeho kultúrneho systému ma zaujali aj otázky beduínskej identity. V porovnaní s inými doteraz publi­kovanými výsledkami štúdia identity sa v osobitom spolo­čenskom a prírodnom prostredí púšte stretávame aj so špe­cifickými kontextami identity.

Cieľom prítomnej štúdie je ponúknuť niektoré nové pohľady a okolnosti identity beduínov ako dynamic­kého systému. V kontexte tradicionalistickej spo-ločnosti je zvýraznenie dynamiky zvláštne, no indikujú ju už počiatočné kontakty s príslušníkmi beduínskych komunít. Prvé otázky sa týkajú práve odhalenia ich identity – akou sú vlastne beduíni skupinou? Aký faktor, respektíve ktoré činitele sú pre ich identifikovanie signifikantné? Prakticky okamžite si dovoľujeme redukovať -nie je to etnicita ani konfesionalita. Ale môže to byť ekonomický princíp a s ním súvisiaci nomádizmus, jazyk, sila viery. Následne vystupujú do popredia ďalšie – sú beduíni kultúrou, alebo subkultúrou?

Základom akejkoľvek identity je uvedomenie si inakosti vlastnej skupiny od iných, možnosť/dôvod rozlí­šenia my -oni. Skrátka -keby neexistovali oni, nebolo by ani našej identity, nemali by sme sa s kým porovnávať a od koho odlišovať. Naša identita je náš skupinový problém, za ktorý vďačíme iným. Ja sa identifikujem so skupinou, lebo chcem byť a som na jej strane. Dôvodom polarizácie/ diferenciácie môžu byť mnohé spoločné, respektíve odlišné charakteristiky, napríklad rasová, etnická, konfesionálna, politická, jazyková, profesijná, sociálna, rezidenčná avo všeobecnosti zdieľanie/vlastnenie najrôznejších kultúrnych vzorov.[1]

Všetci beduíni sú Arabi, preto v Sýrii, a ani v inom blízkovýchodnom (alebo severoafrickom) štáte s absolútnou prevahou arabského obyvateľstva nie sú diferenciačným činiteľom a indikátorom skupinovej identity rasové para­metre [2] ani odlišnosti súvisiace s fenoménom národ.

V arabskom svete má moslimská viera rozho­dujúce, no nie výhradné zastúpenie. Aj medzi beduínmi sa nájdu kresťania, hoci v minimálnom počte.

Vo všetkých arabských štátoch nie je situácia analogická, ale obidve súčasti predchádzajúceho konšta­tovania majú v tomto geopolitickom priestore všeobecnú platnosť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že viero­vyznanie, respektíve náboženská príslušnosť nie je rozhodu­júcim faktorom, ktorý ovplyvňuje identitu beduínov. Konfesionalita však často nadobúda aj politické kontexty. Aj obyvateľ „Západného sveta“ eviduje polarizáciu moslimského sveta minimálne na sunnitský a šiítsky a v takomto rámci ju treba vnímať aj u beduínov.[3] Nemožno to však už povedať o samotnej viere. S určitosťou je diferenciačným/identifikačným faktorom hĺbka, sila a pravosť viery beduínov. Hospodárstvo a ich spôsob života závisia od prírody. Beduín stále prosí Boha a stále Bohu ďakuje. Spolieha sa len na Boha, v púšti nepozná nič účinnejšie. Preto je jeho viera taká silná. Možno ju pova­žovať za základ jeho environmentálne determinovaného bytia, hlavný životný princíp, dôležitý faktor uvedomovania si svojej osobitosti a odlišnosti vo vzťahu k iným skupinám a vrstvám obyvateľstva.

Podstatou identity beduínov je viacvrstvové vnútorné presvedčenie o svojej výnimočnosti a skupinovej odlišnosti. Jedným z najvýznamnejších faktorov etnicity, beduínskej identity a etnocentrizmu je spôsob života odvodený od kočovného pastierstva v púšti [4].

Ja som beduín. Pravý Arab. Mám stádo. Každý rok som v púšti celú zimu. U roľníkov si prenajímam pozemky keď pre ovce nie je paša v púšti. Keď je tráva, ideme do púšte a tam som slobodný. Do smrti budem slobodný. Keby som zostal tu a býval v dome, to by bola smrť. (muž, 60 rokov)

V súčasnom multikultúrnom svete sa k tejto charakteristike pridružuje viacero iných príznakov, ktoré vytvárajú špeci-fické skupinové psychické uspôsobenie, na základe ktorého sa samotní beduíni považujú za osobitú arabskú subkultúru.

Abú Džabar je pravý beduín. Má ovce a celý život žije v stane. Moji rodičia boli praví beduíni. Mali šesťsto oviec a mali len stan. Otec mal tri ženy. Asi sa ožením s druhou ženou, lebo táto je tehotná a deti sú ešte malé. Treba robiť, dojiť kravy, mlieko predávame…

Ja som pôvodom beduín, som pokrokový beduín. Nemám ovce. Zavlažujeme záhradu, mám kravy a bývam v dome. Ale sme pyšní že sme beduíni, lebo sme poctiví a čistí. V meste je falošnosť a nepoctivosť. Nezáleží im na svojom mene. (muž, 38 rokov)

Beduíni sú rovnako vnímaní aj väčšinovým obyvateľstvom arabského sveta. Takéto postoje znamenajú konzervovanie súčasného stavu a vytvárajú bariéru medzi príslušníkmi beduínskej menšiny a majoritou. Okrem vyššie spomenu­tého obojstranného uznávania beduínov ako pôvodných, „pravých“ Arabov je čoraz evidentnejším príznakom ich osobitosti vo všeobecnosti nižší sociálny status, zvýraznený archaickým nárečím. Stagnácia vývoja jazyka je analogická s inými kultúrnymi parametrami. Dialekt akoby bol charakteristikou a súčasťou sociálneho postavenia. Na prvý pohľad zreteľný prejav vzájomnosti a indikátor kultúrnej odlišnosti [5]. Pre pravých beduínov – pastierov z púšte, ale tiež pre pokrokových beduínov -roľníkov aj chovateľov dobytka na zavlažovaných pasienkoch, ktorí sa identifikujú ako beduíni kvôli beduínskemu pôvodu svojich predkov. V každom prípade obojstranne akceptovaný znak, ktorý je potrebné rešpektovať a zachovávať. Ak ministerský úradník vyrastal v beduínskom stane, beduínom je a zostane. Nejde len o jeho snahu začleniť sa do majoritnej spoločnosti, ale aj o registrovanie jeho beduínskej identity v dedinskom alebo mestskom prostredí. Všetci vedia, že je beduín. Nie je socializovaný v meste. Len si myslí, že základom jeho inakosti je archaický dialekt. V skutočnosti sa ako beduín správa. Dokonca sa aj oblieka ako beduín práve preto, že možno nechce, aby ho ako beduína identifikovali. Do práce nosí biele ponožky. Neobúvajú si ich beduíni, no už ani jeho kolegovia na pracovisku. Prezrádza ho dokonca aj jeho chôdza podobne ako starú Kysučanku, prisťahovanú na juhozápad. Aj tá kráča po rovine prihnutá, ako keby šliapala do kopca a ešte k tomu s batohom na chrbte.

Ja som v robote oblečený po mestsky ako oni, ale mám aj naše tradičné šaty. To si obliekam len na sviatky, keď som medzi svojimi. Všetci vedia že som beduín podľa toho ako rozprávam.[6] (muž, 38 rokov)

V súčasnosti sa mnohí beduíni kontaktujú s dedinským a mestským obyvateľstvom oveľa intenzív­nejšie ako kedykoľvek predtým a aj fyzicky/rezidenčne sú si bližší. Dedinskí roľníci aj beduíni dokážu bez dlhšieho uvažovania vymenovať viacero medziskupinových kultúr­no -diferenciačných príznakov. Týkajú sa odevu, stravy, vlastností a najrôznejších praktík zo všetkých oblastí života a kultúry. Vyjadrenia majú na oboch stranách konštatačný charakter bez snahy kladne alebo záporne hodnotiť:

• bedu sú tmavší ako dedinčania

• bedu sú podstatne skromnejší v stravovaní aj bývaní

• bedu sú veľmi otužilí, aj malé deti chodia bosé alebov sandáloch bez ponožiek [7]

• beduín si vie postaviť stan a žiť v ňom celý život, to dedinčan nevie

• keď dedinčan pasie, má menší stan, beduín má všetko so sebou

• bedu sú veľmi čistotní, každý deň perú a chodia v čistom -beduín neprejde okolo človeka bez pozdravu [8] -bedu používajú maslo a dedinčania olivový olej -bedu varia vo väčších množstvách

• bedu jedia z väčších mís -dedinčania jedia viac zeleniny

• bedu dajú hosťovi všetko naraz a dedinčania prinášajú postupne

• bedu ženy majú na hlave spodnú šambor a vrchnú mandíl sús a dedinčanky nosia len jednu šatku

• bedu dievčatá nosia vždy šatku a dedinské majú dlhšie vlasy

• dedinčanky nosia na šatách zásteru –kebút, bedu len dlhé šaty

• dedinčania majú menšie madafy ako beduíni a v obývačke stôl a stoličky

• roľnícki chlapci nenosia dlhé abaje

• bedu robia svadby okolo stanu a dedinčania si prenajímajú sály

• bedu muži aj ženy tancujú spolu, dedinčania muži a ženy zvlášť

• dedinčania majú niektoré slová iné, napríklad baran [9].

Podobné diferencie možno nájsť aj medzi beduínmi a mestským obyvateľstvom. Je zaujímavé, že mestské obyvateľstvo beduínov neodsudzuje, len ich rešpektuje. Naopak-beduíni sa cítia byť lepší, povolaní kritizovať ­obyvateľom mesta vyčítajú príklon ku konzumnému euroamerickému životnému štýlu [10] a najmä nedostatočnú vieru a pokoru pred Bohom: -ľudia v meste sú zlí-sedia v reštauráciách a pijú pivo aj alkohol -beduín ide len tou cestou, ktorou príde za svojou prácou, v meste chodia kdekoľvek -bedu každému pomôže, je pohostinný a štedrý -bedu fajčia cigarety a ľudia v meste argille, lebo sú pri stole a na vodnú fajku majú čas -bedu sú menej kultúrnejší ako v meste, deti nejdú na disko, je to proti islamu.

Beduíni uzatvárajú endogamné manželstvá v rámci vlastnej skupiny a takmer výlučne v najužšom príbuzenstve [11]. V konečnom dôsledku to znamená konzervovanie nárečia a vo všeobecnosti nízky stupeň včleňovania takých cudzích kultúrnych vplyvov, ktoré by výraznejšie narušili podstatu a celistvosť vlastného kultúrneho systému a beduínsku identitu.

V prvom desaťročí 21. storočia existujú rôzne úrovne beduínov, odvíjajúce sa od ich relevantných ekonomických aktivít a s nimi súvisiacim spôsobom života  – „praví“ Arabi, ktorí majú svoje stádo a kočujú, roľníci, chovatelia dobytka, železničiari, priemyselní robotníci, obchodníci, úradníci, lekári, učitelia, právnici. Vzdelanostná úroveň a profesijná orientácia znamená veľké sociálne a kultúrne diferencie. Pozostatkom tradičnej materiálnej kultúry usadlých beduínov je spravidla niekoľko artefaktov, ktoré zväčša zmenili funkciu z úžitkovej na dekoratívnu.

Keď rodičia prestali chodiť s ovcami do púšte, všetko predali a kúpili pozemky. Mám len meh-baš v madafe [12], kde prijímam hostí. Ten nedám nikomu. (muž, 50 rokov)

Po prechode od nomádizmu k stálym obydliam sa z tradičných kultúrnych hodnôt vytrácajú ako prvé prvky materiálnej kultúry. V takomto kontexte madafu nemožno považovať za súčasť kategórie materiálno-technologickej, skôr spoločensko -organizačnej. Slúži na prerokovávanie najvýznamnejších rodinných záležitostí, je stále otvorená ­ prijímajú sa tu hostia. V určitom slova zmysle je symbolom priateľstva, pohostinnosti a štedrosti ako čŕt beduínskej identity. Ale rozhodne je aj prostriedkom dokazovania beduínskej identity.

Som beduín. Predávam zeleninu v meste a moja manželka tiež chodí do roboty. Ovce a stan nemám a taký neistý život by som už nechcel. Bývam v dome a na dvore mám madafu. Môžem tam kúriť a pozerať televízor. Každý deň sme tam, pijeme kávu a rozprávame sa. (muž, 53 rokov)

V duchovnej sfére sa u bývalých kočujúcich beduínov dodnes zachovalo najmä vedomie skupinovej príslušnosti. Napriek odlišnému ekonomickému zázemiu sa všetci identifikujú ako beduíni. Ani v jednom prípade sme nezaregistrovali, že by identitu zapreli, alebo sa od nej akokoľvek dištancovali. Naopak -cítia ju ako svoju prednosť.

Ja som bedu a zomrem ako bedu. Do púšte by som sa už nevrátil a ovce by som nechoval. Mám kravy, pozemky a to je jednoduchšie ako pásť. (muž, 43 rokov)

Beduínska identita je manažovaná mimoriadne efektívne. Založená je na vedomí vlastnej totožnosti a jedinečnosti na úrovni jednotlivca aj skupiny a zároveň zreteľnej, všeobecne akceptovanej a neustále pripomínanej/zdôrazňovanej diferentnosti. Jej sila spočíva aj v množstve determinujúcich faktorov/kontextov, ktoré ju stmeľujú a zároveň zvýrazňujú osobitosť a akceptabilitu. Praví Arabi – kočovníci považujú za rozhodujúci faktor svojej identity vlastnenie stáda a kočovanie, polousadlí a usadlí beduíni zdôrazňujú svoj beduínsky pôvod odvodený od beduínskeho pôvodu svojich predkov, akcentujú svoj archaický jazyk a pravú moslimskú morálku. Princíp-ekonomická aktivita síce absentuje, no identifikácia nie je oslabená, dokonca aj Praví Arabi sú zhovievaví. Samotná identita aj jej determinujúce faktory sú v dynamickom pohybe, výrazne sa menia v čase a tento proces urýchľujú postupné zmeny klimatických pomerov. V každom prípade je pre ňu relevantný súhrn kontextov, kultúrnych osobitostí, ktoré sú vysoko cenené ako celok. Základ obojstranne vnímanej polarizácie a akceptovanej identity. Kvôli kultúrnym špecifikám je identita beduínov prezentovaná obidvomi stranami ako kladný vzor, príklad žiadaného občianskeho, náboženského, ekonomického, morálneho. Princíp aj protikladnosť identít minority a majority sú prekvapujúce v tom, že základom polarizácie a príkladom pre väčšinu je kultúrny komplex minority. Od neho je odvodená jej identita -a tým vlastne aj identita majority. Je však evidentné, že takto profilovaná identita nie je umelým konštruktom, ale je „čítaná“ zo spôsobu života a kultúrnej reality jej nositeľov. Nie projektovanie identity s cieľom získať/ovládnuť masu ani dosiahnuť akýkoľvek prospech13. Napriek takémuto konštatovaniu sa nám predsa len javí, že v niektorých prípadoch je identifikácia beduínov účelová. Ak nemá ekonomický, vecný ani praktický základ, dokonca ani čisto emocionálny, človek sa snaží dokázať svoju inakosť, aby bol niečím zaujímavý. Podľa okolností zvýrazňuje v majoritnom prostredí svoju minoritnú príslušnosť a doma poukazuje na väzby s majoritou. K zložitosti situácie prispieva aj poznanie, že kým identita/vyčleňovanie beduínov príslušníkmi majoritnej spoločnosti je projektovaná ako odraz reality, mladí, no autoritatívnymi princípmi a tradíciami spútaní beduíni ju chápu ako kultúrne dedičstvo, ktoré je potrebné/nutné zachovávať aj za cenu strádania, utrpenia, obetovania sa. Ako povinnosť voči živým aj mŕtvym autoritám.

Človek by išiel za lepším. V dome sa lepšie býva. Ale my sme beduíni, máme ovce, tak na to nemôžeme myslieť. Náš život je takýto. Z oviec žijeme. (Muž, 21 rokov)

Poznámky:
[1] O otázkach etnickej identity porovnaj BOTÍK 2007.
[2] Napriek takémuto konštatovaniu treba pripomenúť názor informátorov – nebeduínov, že jedným z diferencujúcich príznakov medzi majoritným obyvateľstvom a beduínskou minoritou je tmavšia farba pleti beduínov.
[3] Prevažná väčšina beduínov patrí k moslimom – sunnitom. Rôzna náboženská príslušnosť v rámci moslimskej viery sa v tradičnom spôsobe života neprejavuje.
[4] Je zaujímavé, že v hierarchii identít beduína sa nemusí vždy objaviť skupinové pomenovanie beduín, ale Arab, respektíve Pravý Arab. V tomto kontexte sú pomenovania beduín a Pravý Arab synonymné. O kontextoch identity bližšie pozri LENOVSKÝ 2006: 14 a n., porovnaj AL-ABSI 2007 (a): 16.  
[5] Porovnaj TESAŘ 2007: 22 a n.
[6] V meste/zamestnaní je prejavom identity predovšetkým archaický jazyk. Možno ho považovať za prirodzený indikátor identity. Skupinová príslušnosť beduína v meste nijako nediskredituje, preto sa ani nesnaží svoju identitu zakrývať. Verbálne vyzdvihuje svoje cenné beduínske vlastnosti, no niekedy ide s kolegami na pivo, čo by ho vo vlastnej komunite vystavilo na okraj spoločnosti. V domácom prostredí sa beduín vedome snaží manifestovať svoje vyššie spoločenské postavenie kvalitnejším čiernym odevom, bielymi ponožkami a používaním silného parfému.
[7] Snaha nebyť horší ako majoritné dedinské a mestské obyvateľstvo sa prejavuje napríklad aj v nosení ponožiek. Ak mladý beduín býva v stane a odtiaľ dochádza do zamestnania, hoci len ako robotník do fabriky, obúva si do topánok ponožky. Ak nejde do práce, v stane a pri akýchko
ľvek každodenných spoločenských a ekonomických aktivitách chodí naboso. Pre vzdelaného beduína zamestnaného v štátnej správe sú práve ponožky neraz symbolom jeho vyššieho statusu a patrí sa, aby si ich nezobúval ani medzi svojimi. Ponožky nosí denne aj šejk na každej úrovni. Podobne aj hlava rodiny, lebo často prichádza na šálku kávy a vybavovať najrôznejšie spoločenské aj ekonomické záležitosti nielen do beduínskych stanov, ale aj k roľníkom. Pri vstupe do madáfy sa každý zobúva a ak by bol beduín naboso, mohlo by to pre neho znamenať určitú ponižujúcu pozíciu, respektíve negatívnu odlišnosť. Nie je dôležité, že sú ponožky deravé.
[8] Ak dieťa nepozdraví susedov, dohovárajú rodičom. Rodičia učia deti, že pozdrav je prejavom úcty. Ak sa dospelý ženatý syn vracia z práce, po vstupe do stanu bozká dvakrát matke ruku a bozká ju aj na čelo, otcovi bozkáva ruku tiež dvakrát. Beduíni nemajú radi pozdrav Marchabá.„Marchabá nie je arabské, tak sa zdravia v meste. As salám – to nie je len pozdrav pre Teba, ale aj pre Boha“. (muž, 60 rokov)
[9] Napríklad v spisovnom arabskom jazyku je baran- charúf, v beduínskom nárečí- garúf.
[10] Bližšie pozri HAJKO 2005: 60.
[11] Bližšie pozri AL-ABSI 2007 (a): 36 a n.
[12] Meh-baš: mažiar na tlčenie kávových zŕn, madafa: miestnosť na prijímanie hostí.
[13] O účelovom manažmente identity bližšie pozri LENOVSKÝ 2005: 538 a n.

Literatúra a pramene:

AL-ABSI, M.: Arabská káva v kultúre beduínov. Nitra 2007.(a)
AL-ABSI, M.: Arabská káva v beduínskom diwáne. In: Acta Nitriensiae 9. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Nitra 2007, s. 239-253. (b)
AL-ABSI, M.: K starším dejinám arabskej kultúry. Nitra 2008.
BOTÍK, J.: Etnická história Slovenska. K problematike etnicity, etnickej identity, multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov. Bratislava 2007.
DUBNIČKA, I.: Kultúra a environmentálna kríza. Nitra 2007.
HAJKO, D.: Globalizácia a kultúrna identita. Nitra 2005.
LENOVSKÝ, L.: Kontexty identity. In: Ethnologia Actualis Slovaca, č. 6, Trnava 2006, s. 12-24.
LENOVSKÝ, L: Identita -(dnes) tovar ako každý iný (?) In: Filozofia, č. 7, Bratislava 2005, s. 536-541.
RITZER, G.: The McDonaldization of Society. London 2000. SARTORI, G.: Pluralizmus, multikulturalizmus a přistěho­valci. Esej o multietnické společnosti. Praha 2005.
TESAŘ, F.: Etnické konflikty. Praha 2007. ZAKARIJA, A. W.: Ašaer al Šaam. Dar al Fikr, Damascus 2005.