Posolstvo našich starých cintorínov
S padajúcim lístím sa každoročne uberajú naše cesty k hrobom zosnulých. S jesennými kvetmi im zvykneme venovať tichú rozpomienku, niekedy aj krátke zamyslenie. Čím sú teda pre nás miesta, ku ktorým prejavujeme takú dôvernosť a priam zbožnú úctu?
S úmrtím človeka, podobne ako s jeho narodením, oddávna sa spája vyhranený rámec predstáv, obyčají a obradových praktík. Ak zmyslom obyčají spojených s narodením je privítať a začleniť novorodenca do rodiny a aj do širšieho spoločenstva, zmyslom obradov spojených s úmrtím je rozlúčiť sa so zosnulým a zároveň ho aj vyčleniť zo spoločenských a duchovných väzieb, v ktorých sa odvíjal jeho život. Na pochopenie týchto praktík sa žiada poznamenať, že všetky doterajšie civilizácie a kultúry, s výnimkou ateistických svetonázorových koncepcií, boli náboženské. To znamená, že zmysel a konečný cieľ života posúvali do nadpozemských metafyzických sfér. Takže aj predstavy spojené s úmrtím a pochovávaním vznikali z pradávnej viery, že zomretím dochádza k rozdvojeniu ľudskej bytosti. Je tu nehybné telo, ktoré treba pochovať, a potom duša, ktorá opustí telo, existuje ďalej, pričom nevedno presne, kde sídli, ani to, či je naklonená pomáhať, alebo škodiť pozostalým. Takéto dvojpólové chápanie sveta živých a sveta mŕtvych sa už od neolitu ustálilo tak, že živým prináležala osada s obydliami a zomretým pohrebisko s hrobmi. Funkčné odlíšenie pohrebiska od sveta živých je obsiahnuté už v samotnom názve cintorín, pod ktorým sa v starovekej gréčtine a latinčine chápalo miesto usnutia alebo miesto mŕtvych. Pohrebný sprievod k vykopanému hrobu sa vníma ako posledná cesta zosnulého na tomto svete.
Pochovaním zomrelého a označením hrobu, aby sa odlíšil od okolitej pôdy, ako aj vykonaním pohrebných obradov, nebožtík prestal prináležať do sveta živých a stal sa príslušníkom spoločenstva či sveta zomretých. S kresťanstvom sa prijalo aj kresťanské chápanie smrti vyjadrené vierou vo vzkriesenie mŕtvych a v ich život večný. S kresťanstvom sa ustálil aj nový vzťah k pohrebiskám, ktoré sa premenili na cirkvou posvätené a spravované miesta. Univerzálnym znakom christianizácie miesta mŕtvych sa stal kríž. Preto sa cintoríny spočiatku umiestňovali v blízkosti kostolov. Keď ich od 16.storočia zo sanitárnych dôvodov začali umiestňovať za hranice osád, dominantou cintorína sa namiesto kostola stala kaplnka alebo masívny a centrálne umiestnený kríž. Kríž sa stal nielen všeobecným symbolom kresťanských cintorínov, ale oddávna aj označením jednotlivých hrobov. Podobne ako na kostoloch, aj na cintorínoch sa dala rozlíšiť ich príslušnosť ku kresťanstvu západného a východného rítu. V rímskokatolíckych cintorínoch sa používal jednoramenný latinský kríž, v pravoslávnych a gréckokatolíckych cintorínoch dvoj a trojramenné kríže. V súvislosti s reformačným hnutím na luteránskych, kalvínskych a ďalších protestantských cintorínoch namiesto krížov začali používať náhrobníky doskovitého a stĺpikového tvaru. Symbolom ich vierovyznania sa stal kalich alebo hviezda. Vysvetľuje sa to ako tlak zo strany rímskokatolíckej cirkvi, ktorá upierala protestantom používať symboliku kríža, nakoľko svojimi náboženskými reformami vraj zradili samotného Ježiša Krista a tým aj symbol kresťanstva.
Symbolika kríža absentuje aj na židovských cintorínoch. Súvisí to s predkresťanským pôvodom judaizmu, s príznačným konzervativizmom Židov, aj s ich antagonistickým (rozporuplným) vzťahom voči kresťanstvu. To prispievalo k tomu, že náhrobné kamene u nás usadených židovských Aškenazov sú tvarovo zhodné so starozákonnou náhrobnou stélou (náhrobným kameňom). Na genetickú spojitosť so starozákonným obdobím židovstva poukazujú aj na náhrobníkoch najčastejšie zastúpené symboly, ktoré sú reminiscenciou na príslušnosť k starovekým židovským rodom. Príslušníci spoločenstva Kohenov mávajú na náhrobníkoch vyobrazené žehnajúce ruky a príslušníci rodu Levitov krčah s miskou.
Od obdobia stredoveku až do prelomu 18. a 19.storočia znakmi hrobov na vidieckych cintorínoch boli jednoduché kríže či stĺpiky bez nápisov a dekoratívneho stvárňovania. Zostávali anonymné. Od sklonku 18. storočia začali z mestských sídiel prenikať aj do rustikálneho prostredia myšlienkové prúdy, ktoré vnášali do chápania smrti a spôsobu pochovávania nové pohľady a koncepcie. Úlohou náhrobníkov bolo nielen označiť, že pod ním sú uložené pozostatky zomretého, ale aj to, že ten nebožtík bol ešte donedávna živou bytosťou. Pri takejto koncepcii už nestačilo, že náhrobník bol identifikátorom hrobu. Pribudli mu nové funkcie v tom zmysle, že sa stal aj akýmsi rodným listom či heraldickým znakom pochovaných osôb. Škála informácií sa postupom času rozširovala, možno ju však rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej patria základné identifikačné údaje – meno a priezvisko, dáta narodenia a úmrtia, nezriedka aj portrét zosnulého. Do druhej skupiny patria informácie o povolaní, majetnosti, spoločenskom postavení, osobných záľubách, niekedy aj o pôvode pochovanej osoby. O tom, že náhrobníky sa stali aj identifikátorom zosnulého, svedčí všadeprítomná formulka „Tu spočíva…“ Pri takejto koncepcii cintorínov smrť prestávala byť iba „dverami do života večného“. Stala sa zároveň aj prostriedkom fiktívneho predĺženia či pretrvávania aj toho dočasného pozemského života. Náhrobky poslúžili ako miesto, na ktorom pozostalí vyjadrili svoj citový vzťah k zosnulému, bôľ nad stratou blízkeho človeka, svoju lásku siahajúcu až za hrob. Náhrobníky sa stali dokladom uznania zásluh zosnulého. Z takéhoto pohľadu sa začali chápať ako artefakty, ktoré označovali miesta zosnulých a ochraňovali ich pred zabudnutím. Akoby mali zvýrazniť, že smrť človeka a jeho pamiatka sú rovnako významné ako jeho život. Náhrobníky nás upriamujú na to, aby sme za hodnotu uznávali nielen dar života, ale aj pamäť. Ak je život nepretržitá obnova princípov vitality a činorodosti, pamäť, pamiatka zosnulých a náhrobníky ako znaky hrobov sú prejavom zhodnotenia zmysluplnosti a tvorivého odkazu ľudského života.
Je teda zrejmé, že cintoríny, označované ako záhrady pokoja, boli síce tichým, nie však bezobsažným miestom posledného spočinutia, ktoré človeku na tomto svete patrí. Na mnohých miestach Slovenska sa stali aj svojráznymi galériami so závažným výtvarným a myš- lienkovým odkazom. V ľudovom prostredí boli náhrobníky dielom jednoduchých dedinských výrobcov, neučených náturistov. Princípom ich tvorby bola tradícia, s ktorou sa spájala takmer neprehľadná regionálna, lokálna, ba až individuálna tvorivá variabilita a mnohotvárnosť. Vyplynula z pestrosti používaných materiálov (drevo, kameň, železo) aj zo širokej škály zaužívaných výrobných postupov a estetických noriem. Práve preto, že náhrobníky sa najčastejšie zhotovovali pre zosnulých príbuzných, susedov, generačných druhov, či inak blízkych a dôverne známych ľudí, vznikali v situáciách výnimočného citového rozochvenia. To vtláčalo ich tvorbe výraznú pečať vrúcnosti a nehy. Náhrobníky sa stávali precítenou glosou k zavŕšenému životu. Ich plocha poskytovala práve toľko miesta, aby sa na nej umiestnili zväčša len úsporné, zriedkavejšie aj obsažnejšie informácie. Údel i dráma zavŕšeného života sú zaznamenané vecne, s pokorou a dôstojne. Znaky hrobov svedčia o zručnej ruke, o premyslenom výtvarnom zámere, aj o uzrozumenom obsahu symbolov. O čo úspornejšie sú na náhrobníkoch texty, o to bohatšie a pôsobivejšie sa na nich uplatnila výtvarná stránka. Vo viacerých regiónoch Slovenska (Tekov, Hont, Novohrad, Podpoľanie, ale aj západné a východné Slovensko), drevené, kamenné i kované náhrobníky upútavajú strohosťou geometrických aj prapodivnosťou figurálnych, rastlinných a ďalších motívov. Niekde i výraznou farebnosťou, rytmom a pestrosťou najrozličnejších ornamentálnych prvkov a symbolov. Zakódované sú v nich nielen citové a estetické, ale aj svetonázorové predstavy našich predkov. Najmä tie, ktoré boli späté s uctievaním predkov, s kultom mŕtvych a s traktovaním prapodstaty života a smrti. Keďže s úmrtím a s predstavami o záhrobnom živote sa spája veľa záhad a nadprirodzených síl, nič sa nemohlo ponechať na náhodu. Preto živí zapĺňali miesta mŕtvych takými symbolmi, ktorým sa prisudzujú pozitívne vlastnosti, považujú sa za predstaviteľov dobrých vecí a ochrancov proti zlu. Patria medzi ne Slnko a Mesiac ako symboly večného svetla. Ďalej rôzne štylizácie stromov, ratolestí, kvetov a plodov ako symboly života a dobrých skutkov. Vyobrazenia vtákov a chrobákov symbolizovali dušu zbavenú tela, resp. predstavy o záhrobnom živote. Srdce bolo zasa symbolom lásky a skrúšenosti. Vo výzdobe náhrobníkov sú mimoriadne časté kruhové a vírivé motívy v podobe ružíc, kruhových pletencov, hviezdic, svastík atď. Symbolizovali zbožštenie Slnka, a zároveň aj predstavy nekonečného pohybu a obnovy, stretávania sa konca a začiatku života. Naši predkovia oddávna zobrazovali týmito symbolmi aspoň v náznaku rozličné prírodné javy a sily, pričom boli presvedčení, že zvládnutím geometrie, aj samotným vyobrazením magických obrazcov ovládnu i pôsobenie týchto síl.
Starobylý obsah má aj kresťanská symbolika, ktorá je na náhrobníkoch najčastejšie zastúpená krížom. Výrečným znakom pretnutia sa dvoch základných princípov – života a smrti. Spomedzi ďalších kresťanských symbolov (anjel, Božie oko, kalich, svietnik, ryba atď.) najpôsobivejšie vyznievajú motívy umučenia a trpiacej matky s mŕtvym synom v náručí. Na týchto témach je ich náboženský rámec prekrytý výsostne pozemským obsahom, ktorým je precítenie ľudského utrpenia a bolesti.
Charakteristika náhrobných pomníkov by nebola úplná, keby sme z nej vynechali fotografie. Fotografické portréty na náhrobníkoch sú najmladším prvkom ich výzdoby. Lenže ľudia ich tu neumiestňujú z dekoratívnych pohnútok, ale ako jedinečný prostriedok, ktorý spolu s údajmi o mene, o narodení a úmrtí, o rodinných väzbách, o pôvode, povolaní atď., približuje aj neopakovateľný a nenávratne odídený výraz tváre blízkeho či dôverne známeho človeka. Fotografie zosnulých, spolu s doplňujúcimi textami, náhrobnou symbolikou a celkovým výtvarným poňatím, kompletizujú sociálnu, etnickú, konfesionálnu, kultúrnu, ale aj rýdzo osobnostnú identitu dotyčných jedincov. Fotografické portréty na náhrobných pomníkoch akoby naznačovali – okrem iného – aj zámer „znehybniť plynúci čas… navrátiť nenavrátiteľné (minulosť) do vždy novej prítomnosti, uchopiť a zadržať neuchopiteľné a nezadržateľné (vývoj, zánik, akúkoľvek premenlivosť), usúvzťažniť (aspoň v predstavivosti pozerajúceho sa na fotografiu) to, čo bolo, s tým, čo je“ (FARKAŠOVÁ 1998).
Naše staré cintoríny a znaky hrobov nás priťahujú a vzrušujú, lebo reč ich tvarov, symbolov, ornamentov a farieb nám pričarúvajú lúč dávnych čias. Umožňujú zamyslieť sa nad umením, ktoré žilo dovtedy, kým jestvovali duchovné zdroje, z ktorých sa zrodilo. Tieto nenápadné výtvory si zasluhujú našu pozornosť nielen preto, že nás fascinujú svojim myšlienkovým nábojom i dokonalosťou jeho umeleckého stvárnenia, ale zaiste aj preto, lebo aj ony spomedzi nás neodvolateľne odchádzajú.
Literatúra a pramene:
ALÁČ, J.: Ľudový ornament na náhrobníkoch v Novohrade. In: Pamiatky a múzeá 4/2007, s.24-27.
BALASSA, I.: A magyar falvak temetoi. Budapest 1989. BEDNÁRIK, R.: Ľudové náhrobníky na Slovensku. Martin 1949.
BOTÍK, J.: Tam zložili aj svoje kosti. Kultúrnohistorické hodnoty náhrobných pomníkov zahraničných Slovákov. Bratislava 1999.
BOTÍK, J.(ed.): Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku s osobitným zreteľom na etnickú a konfesionálnu mnohotvárnosť. Bratislava 2001.
DANGLOVÁ, O.: Dekor a symbol. Bratislava 2001.
FARKAŠOVÁ, E.: Etudy o bolesti a iné eseje. Bratislava 1998.
HANZ, Z., JIRÁČEK, A.: Náhrobek – komunikativní a integrální činitel na českém venkově. In: Český lid 80/1993, č.2. s.123-137.
KOLBUSZEWSKI, J.: Cmentarze. Wroclaw 1996.
KOVÁČ, M., KOVÁCS, A., PODOLINSKÁ, T.(eds.): Cesty na druhý svet. Smrť a posmrtný život v náboženstvách sveta. Bratislava 2005
LISZKA, J.: Cintoríny Maďarov v dedinách a vidieckych mestách Podunajskej nížiny. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava 2001, s.79-90.
NAVRÁTILOVÁ, A.: Narození a smrt v české lidové kultuře. Praha 2004.
TKÁČ, Š ., KÁLLAY, K.: Len kameň a drevo. Bratislava 1977.
Kontakt:
Prof. PhDr. Ján Botík, DrSc.