Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Súčasná Európska únia pozostáva z dvadsiatich siedmych členských štátov. Na jej území sa dá definovať približne 70 rozličných etník a jazykov. Okrem toho je potrebné spomenúť európske krajiny, ktoré zatiaľ nedosiahli status členskej krajiny EÚ, no sú členmi iných organizácií so sídlom na európskom kontinente a zmluvnými stranami rôznych dohovorov. Je zrejmé, že otázka postavenia národnostných menšín predstavuje pre európske krajiny tému, ktorej musia venovať primeranú pozornosť. Práva národnostných menšín sú považované za neoddeliteľnú súčasť základných ľudských práv a ak o nich hovoríme, je potrebné rozlišovať medzi príslušníkmi národnostných menšín, prisťahovalcami a žiadateľmi o azyl, pretože práva, priznávané jednotlivými štátmi zástupcom týchto skupín, sa môžu navzájom líšiť.

Základné pojmy:

– štátna príslušnosť  – pojem širší ako štátne občianstvo, lebo zahŕňa aj príslušnosť právnických osôb k štátu; je to právne puto, ktoré je založené na príslušnosti k určitej spoločnosti, skutočnom prepojení existencie, záujmov a pocitov, ako aj obojstranne platných práv a povinností (rozsudok Medzinárodného súdneho dvora (MSD) v prípade Nottebohm z roku 1955). Ide o priamy vzťah, prejavujúci sa narodením, pobytom a/alebo pôvodom a oprávňujúci na diplomatickú ochranu poskytovanú daným štátom.

– národnosť – vo svojom pôvodnom a základnom význame znamená „príslušnosť k národu“; niekedy sa môžeme stretnúť s tým, že je považovaná za akýsi „predstupeň“ národa.

– štátne občianstvo – časovo trvalý a miestne neobmedzený právny vzťah fyzickej osoby a štátu, ktorý spravidla nemožno zrušiť proti vôli fyzickej osoby; keďže ide o právny vzťah, jeho obsahom sú práva a povinnosti, ktorými sú tieto fyzické osoby – občania – viazané vo vzťahu k svojmu domovskému štátu; nadobúda sa narodením, naturalizáciou alebo inak. Jeho najdôležitejší význam spočíva v tom, že sa naň viažu občianske a politické práva.

Európska únia. Pri zrode Únie stála len malá skupina šiestich štátov (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Belgicko, Luxembursko, Holandsko), preto v danom období (1951) problematika národnostných menšín ešte nepredstavovala kľúčový problém, ktorý by bolo potrebné riešiť. So stúpajúcim počtom členských štátov však vyvstala potreba upraviť postavenie národnostných menšín a etnických skupín aj na komunitárnej úrovni – dialo sa tak prostredníctvom vyhlásení, uznesení a podobne, takže dlho zostávala táto téma riešená len v podobe neformálnych a nezáväzných dohovorov. Podmienky prístupu k týmto skupinám obyvateľstva zostávali na samostatnom zvážení a vôli členských štátov.

Ešte pred pár rokmi (2005) v politikách Spoločenstva neexistovala definícia národnostnej menšiny, ktorá by umožňovala určiť, koho možno pokladať za jej príslušníka, napriek tomu, že ochrana menšín a zákaz diskriminácie na základe rasy, alebo etnického pôvodu je stálou súčasťou právnych dokumentov príjimaných na úrovni Spoločenstva (čl. 13, 63 ZES, čl. 6 – 7 ZEÚ). Takáto definícia, paradoxne, neexistovala ani v Deklarácii OSN o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, náboženským a jazykovým skupinám, ani v Rámcovom dohovore o ochrane národnostných menšín. Európsky parlament vo svojom uznesení o ochrane menšín a politikách boja proti diskriminácii v rozšírenej Európe (2005/2008(INI)) [1] vyslovil požiadavku, aby bola takáto definícia ustanovená na základe odporúčania Rady 1201 z r. 1993, ktorá národnostnú menšinu definuje ako „skupinu osôb v štáte, ktoré majú trvalý pobyt na území tohto štátu, udržiavajú s týmto štátom dlhotrvajúce, pevné a trvalé väzby, vyznačujú sa charakteristickými etnickými, kultúrnymi, náboženskými a jazykovými črtami, je ich dostatočne veľký počet, hoci ich je menej ako zvyšku obyvateľstva štátu alebo regiónu štátu a ktoré majú záujem spoločne zachovávať to, čo vytvára ich identitu, vrátane vlastnej kultúry, tradícií, náboženstva alebo jazyka.“ Odvoláva sa tiež na uplatňovanie Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach, Medzinárodného paktu OSN o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a viacerých dohovorov Rady Európy.

Keďže Európska únia nie je jedinou entitou, pôsobiacou na území európskeho kontinentu, Parlament tiež poukázal na dokumenty prijaté pod záštitou OBSE – v tomto prípade máme na mysli predovšetkým lundské odporúčanie o účinnej účasti národnostných menšín na verejnom živote, haagske odporúčanie týkajúce sa práv národnostných menšín na vzdelanie a odporúčanie z Osla, týkajúce sa menšinových jazykových práv.

Európska únia – právne akty. Pôvodná európska „pätnástka“ pri svojom vstupe do Spoločenstva nebola podrobená plneniu tzv. kodanských, alebo prístupových kritérií – situácia sa zmenila v roku 1993 a všetky krajiny, ktoré do Únie vstúpili po tomto termíne, teda aj Slovensko, už museli predtým, ako im bolo priznaný štatút plnoprávneho člena spoločenstiev preukázať uspokojivé plnenie viacerých podmienok, stanovených kodanským summitom. Jedným zo spomínaných kritérií je pritom aj stabilita demokratických inštitúcií, chrániacich okrem iného aj práva národnostných menšín.

Počas dlhých rokov existencie Spoločenstvo nevenovalo problematike postavenia národnostných menšín zvýšenú pozornosť, resp. menšiny sa spomínali len v zakladajúcich zmluvách, pričom ďalšie, podrobnejšie právne záväzné dokumenty prijímané neboli. Možno povedať, že situácia sa zmenila až v 90. rokoch 20. storočia, pričom hlavným dôvodom bolo plánované rozšírenie Únie o doposiaľ najväčší počet štátov, čo znamenalo výrazný nárast nielen počtu občanov EÚ, ale aj počtu príslušníkov národnostných menšín.

V novembri 2009 bol ukončený ratifikačný proces Lisabonskej zmluvy (LZ), ktorá prinesie do práva Európskej únie viaceré zmeny. Do jej prijatia do platnosti 1.12.2009 za jeden z právnych predpisov najvyššej právnej sily bola považovaná Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, ktorá vstúpila do platnosti v roku 1958 a neskôr bola novelizovaná celým radom zmlúv (Maastrichtská, Amsterdamská, Nicejská) [2]. Táto zmluva predstavuje úplný základ práva EÚ, určuje právny rámec. Všetky ostatné právne predpisy, prijímané tak na úrovni Spoločenstva, ako aj na úrovni členských štátov, s ňou musia byť v súlade. Zmluva obsahuje niekoľko článkov, ktoré sa zaoberajú postavením národnostných menšín, hoci, ako už bolo spomenuté, definíciu samotného pojmu „národnostná menšina“ tento dokument neobsahuje. Z tých najdôležitejších ustanovení je potrebné spomenúť článok 13 ZES, ktorý sa týka politiky boja proti diskriminácii, článok 18 ZES – sloboda pohybu a právo na pobyt, články 49, 95 a 151, článok 63 ZES, ďalej článok 137, 149 a 163 ZES.

Lisabonská zmluva po nadobudnutí platnosti priniesla viaceré zmeny aj do oblasti ochrany ľudských a teda aj menšinových práv. Je k nej pripojený Protokol o uplatňovaní Charty základných práv Európskej únie na Poľsko a Spojené Kráľovstvo, ktorý potvrdzuje výnimky schválené pre obe krajiny, keďže týmto ústupkom podmienili vyjadrenie svojho súhlasu so zmluvou. Charta pre obe krajiny nenadobudla právnu záväznosť ani po vstupe LZ do platnosti. Podobnú výnimku si na poslednú chvíľu vyrokovala aj Česká republika, ktorá sa obávala prelomenia Benešových dekrétov zo strany sudetských Nemcov [3]. Jej výnimka prejde schvaľovacím procesom vo všetkých členských štátoch až v rámci najbližšej revízie primárneho práva, ktorá prebehne pri vstupe Chorvátska do EÚ (predpokladá sa, že sa tak stane najskôr v roku 2014).

Charta základných práv EÚ, slávnostne vyhlásená v roku 2000, predstavuje dokument, ktorý v súčasnosti existuje v podobe politického vyhlásenia troch hlavných európskych inštitúcií, nemá však právnu záväznosť – má teda len deklaratórny charakter. Únia ním v podstate preberá znenie Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pôvodný zámer jej tvorcov spočíval v začlenení textu Charty priamo do zakladajúcich zmlúv – malo sa tak stať prijatím Zmluvy o Ústave pre Európu. Vzhľadom na zlyhanie tohto projektu sa stal text Charty priamo záväzným prijatím Lisabonskej zmluvy, kedy získal rovnakú právnu silu ako zakladajúce zmluvy, nestal sa však ich súčasťou. Odkaz na Chartu je obsiahnutý v čl.6 LZ. Konkrétnu ochranu príslušníkom národnostných menšín poskytujú predovšetkým články 21 (zákaz diskriminácie) a 22 (rešpektovanie kultúrnej, náboženskej a jazykovej rozmanitosti) LZ.

29. júna 2000 prijala Rada ministrov EÚ smernicu ustanovujúcu zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod [4]. Smernica ako jeden z typov právnych aktov vydávaných Spoločenstvom je záväzná v cieľoch, nie prostriedkoch, to znamená, že štát si sám volí spôsob, akým dosiahne cieľ v nej stanovený. Stanovuje len minimálny štandard ochrany, takže je ponechané na vôli členských štátov, aby v prípade svojho záujmu prijali extenzívne opatrenia. Rovnako musia zabezpečiť účinné, primerané a varujúce sankcie v prípade porušenia záväzkov vyplývajúcich zo smernice. Smernica v bode 13 zakazuje akúkoľvek priamu alebo nepriamu diskrimináciu, ktorú zároveň definuje, avšak so zreteľom na osobitné pravidlá upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov z tretích krajín a ich prístup k zamestnaniu a povolaniu.

Rada Európy. Na európskej úrovni je to predovšetkým Rada Európy, ktorej hlavná činnosť smeruje k ochrane nielen menšinových, ale všeobecne ľudských práv a základných slobôd. Za týmto účelom bol vytvorený aj Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, ktorý je hlavným súdnym orgánom príslušným pre rozhodovanie sporov súvisiacich s porušovaním práv Európanov. Na pôde tejto organizácie bol prijatý napríklad Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín a Európska charta regionálnych a menšinových jazykov, ako aj Protokol č.12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je rámcovým dokumentom, keďže práve v ňom sú zakotvené práva a slobody, ktorým je priznaná všeobecná ochrana. Rada Európy vznikla v roku 1949 s cieľom zabezpečiť po dvoch ničivých svetových vojnách stabilitu a mier na európskom kontinente. Predstavovala jediný kompromis, na ktorom sa predstavitelia európskych krajín v danom období dokázali po dlhých sériách rokovaní o podobe zjednotenej Európy dohodnúť. Rýchlo sa však ukázalo, že rozsah právomocí, ktoré na úroveň organizácie boli ochotní preniesť, nepostačuje na to, aby bola Rada skutočne akcieschopnou v otázkach mieru a bezpečnosti. Postupom času prirodzene situácia vyústila do dnešnej podoby organizácie. Jedným z najdôležitejších dokumentov, týkajúcich sa otázky postavenia národnostných menšín, je už spomenutý Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín [5] z 1. februára 1995 (v SR 160/1998 Z.z.).

Dohovor sa skladá z piatich častí a 32 článkov. Úvodná časť okrem zdôraznenia základných spoločných hodnôt a cieľov upozorňuje na to, že práva menšín budú chránené súčasne s rešpektovaním princípu štátnej zvrchovanosti a územnej celistvosti signatárskych štátov. Z práv, obsiahnutých v Dohovore, možno spomenúť právo na rovnosť pred zákonom a rovnakú ochranu zo zákona (čl. 4 ods.1) a právo na zachovanie základných prvkov svojej identity, akými sú jazyk, náboženstvo, tradície a kultúrne dedičstvo (čl. 5 ods.1). Zakazuje sa aj diskriminácia z dôvodu príslušnosti k národnostnej menšine. Dohovor ďalej príslušníkom národnostných menšín zaručuje zhromažďovacie a združovacie právo, nediskriminačný prístup k vzdelaniu, aj v jazyku menšiny, avšak bez ujmy štátneho jazyka (čl. 13 – 14), slobodu prejavu (táto sloboda zahŕňa zároveň možnosť používať jazyk menšiny bez zásahu štátnych úradov – čl. 9 ods.1, čl. 10), slobodu myslenia, svedomia a náboženstva (čl. 7). Príslušníci menšín majú tiež právo zúčastňovať sa verejného života, predovšetkým vo sférach, ktoré sa ich týkajú a podieľať sa na činnosti mimovládnych organizácií nielen na národnej, ale aj na medzinárodnej úrovni.

Úlohou signatárskych štátov je podporovať cezhraničnú spoluprácu s príslušníkmi menšín žijúcich na území iného štátu Článok 21 opätovne zdôrazňuje, že práva národnostných menšín nesmú nijakým spôsobom narúšať zásady medzinárodného práva a to najmä zásadu politickej nezávislosti, územnej celistvosti a zvrchovanej rovnosti. Nesmú byť tiež v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami. Orgánom zodpovedným za monitorovanie plnenia Dohovoru zmluvnými stranami je Výbor ministrov, ktorému pomáha poradný výbor. Na najvyššom stupni na plnenie povinností zo strany štátov dohliada generálny tajomník.

Problematikou používania jazykov menšín, ktoré dnes predstavujú veľmi citlivú oblasť predovšetkým pre štáty s jednou dominujúcou menšinou, sa zaoberá Európska charta regionálnych a menšinových jazykov [6]. Tvorí ju 23 článkov rozdelených do piatich častí. V článku 1 objasňuje pojem „regionálne“ alebo „menšinové“ jazyky, za ktoré sa považujú jazyky „tradične používané na území daného štátu jeho príslušníkmi, ktorí tvoria menej početnú skupinu v porovnaní s ostatnými obyvateľmi štátu, a jazyky odlišné od oficiálneho(ych) jazyka(ov) daného štátu, nepatria sem dialekty oficiálneho(ych) jazyka(ov) štátu ani jazyky migrantov“. Rovnako, ako iné dokumenty venujúce sa problematike národnostných menšín, aj Charta jazykov zdôrazňuje, že jej uplatňovanie nemôže byť v rozpore s uplatňovaním cieľov Charty OSN, vrátane princípov suverenity a územnej celistvosti štátu (čl. 5). Druhá časť Charty stanovuje ciele a zásady – je potrebné podotknúť, že sa vždy viažu na oblasť s prevažnou väčšinou používateľov menšinových a regionálnych jazykov, resp. na oblasť, kde sa nachádza určitý počet takýchto osôb. Menšinové a regionálne jazyky sú v zmysle Charty považované za prejav kultúrneho bohatstva, má sa im prejavovať podpora z dôvodu potreby ich zachovania a je nevyhnutné zabrániť tomu, aby tejto podpore boli kladené do cesty akékoľvek prekážky. Signatári majú zabezpečiť vhodné podmienky na stretávanie sa skupín používajúcich rovnaký, alebo príbuzný jazyk a na ich vzdelávanie v tomto jazyku. Naopak, nesmú ohroziť jeho udržiavanie a vývoj, ani odrádzať od jeho používania. Charta ďalej vyzýva na umožnenie používania týchto jazykov v súdnictve, vo verejných službách a na vytvorenie podmienok na ich šírenie a udržiavanie prostredníctvom médií – existujúcich, aj novovzniknutých. Používatelia menšinových/regionálnych jazykov majú mať zabezpečený prístup ku kultúrnej činnosti a kultúrnym zariadeniam, ktoré vo svojej činnosti využívajú tieto jazyky. Uplatňovanie ustanovení Charty v jednotlivých štátoch kontroluje Výbor expertov, ktorý je poverený preskúmavaním správ predkladaných štátmi v pravidelných trojročných intervaloch generálnemu tajomníkovi.

Po podrobnejšom preštudovaní môže táto Charta vyvolať dojem, že menšinové/regionálne jazyky sú v signatárskych štátoch postavené nad jazyk väčšinového obyvateľstva a de facto sa všetko od školstva, cez súdnictvo, až po bežný verejný styk prispôsobuje ich používateľom. Treba si však uvedomiť, že dokument predstavuje len rámec, ktorý definuje konečnú podobu stavu (aký by mal byť za ideálnych podmienok) a je vždy na schopnosti zákonodarcu odhadnúť podmienky v tej- ktorej konkrétnej krajine a nastaviť legislatívu tak, aby boli obe strany vyvážené – teda, aby sa ani väčšinové obyvateľstvo, ani príslušníci menšín necítili diskriminovaní, čo nie je vždy jednoduché. Druhým faktorom, ovplyvňujúcim stav v danom štáte je spoločenská klíma a povedomie občanov – ich informovanosť o problematike a miera vzájomnej tolerancie.

Slovenská republika. Pre Slovensko predstavujú národnostné menšiny veľmi citlivú otázku, nielen politickú, ale aj sociálnu. Na jeho území žijú príslušníci viacerých národnostných menšín – podľa sčítania obyvateľstva z roku 2001 (pomerne starý údaj, avšak bolo to posledné doterajšie sčítanie) sa k niektorej z národnostných menšín hlásilo 13,2% obyvateľov. Nie každý príslušník inej menšiny sa k nej aj verejne hlási. Napríklad o Rómoch je známe, že viacerí sa hlásia nie k rómskej, ale k maďarskej menšine. Ďalšie štatistiky hovoria, že k maďarskej národnosti sa prihlásilo takmer 10% obyvateľov, k rómskej necelé dve percentá (údaj je skreslený z vyššie uvedeného dôvodu) a k českej ani nie percento opýtaných. Rovnako mizivé percento obyvateľov sa prihlásilo k rusínskej, ukrajinskej, nemeckej a poľskej menšine. Z toho jasne vyplýva, že maďarská menšina predstavuje rozhodujúce percento príslušníkov národnostnej menšiny žijúcej na našom území a možno aj to je jeden z dôvodov, prečo sa práve o jej právach hovorí najčastejšie a prečo práve slovensko – maďarské vzťahy pôsobia najproblematickejším dojmom. O dôvodoch by sa dalo hovoriť veľmi dlho, ale dá sa povedať, že pôvod vzniknutého napätia možno hľadať na oboch stranách Dunaja.

Slovenská republika – právne dokumenty a inštitucionálne pokrytie. Slovensko ako plnoprávny člen Európskej únie, člen Rady Európy, OSN, OBSE a viacerých ďalších medzinárodných organizácií je zároveň signatárskym štátom významných zmlúv a dohovorov. Z tých najdôležitejších nemožno nespomenúť Chartu OSN a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd – obidva dokumenty zakotvujú ochranu práv a slobôd všeobecne, teda nielen práv príslušníkov národnostných menšín. Ako člen EÚ Slovensko samozrejme muselo podpísať všetky zakladajúce zmluvy a následne ratifikovalo aj ich doterajšie novelizácie. 10. apríla 2008 po dlhých prieťahoch slovenský parlament napokon schválil aj Lisabonskú zmluvu, ktorá sa stala predmetom politického boja o nový tlačový zákon medzi koalíciou a opozíciou. V podmienkach SR je postavenie národnostných menšín upravené v pomerne rozsiahlom množstve medzinárodných, aj vnútroštátnych právnych aktov, ktoré možno rozčleniť do viacerých skupín [7]:

1) oblasť ústavného práva – sem zaraďujeme Listinu základných práv a slobôd (ÚZ 23/1991 Zb.) a Ústavu SR (z.č. 460/1992 Zb.);

2) oblasť štátnej a verejnej správy – viac ako 20 zákonov, medzi najdôležitejšie môžeme zaradiť zákon o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín (č. 191/1994 Z.z.), zákon o používaní jazykov národnostných menšín (č. 184/1999 Z.z.) a nariadenie vlády č. 221/1999, ktoré obsahuje zoznam slovenských obcí, kde je podiel príslušníkov niektorej z národnostných menšín vyšší ako 20% obyvateľstva. Ďalej sem patrí napríklad zákon o zhromažďovacom práve, o združovacom práve, petičnom práve, zákon o sťažnostiach, slobodnom prístupe k informáciám, atď.

3) oblasť vzdelávania – sem patrí zákon o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, zákon o financovaní škôl, zákon o výchove a vzdelávaní (tzv. školský zákon), viaceré nariadenia vlády (používanie učebníc, rozsah vyučovacej a výchovnej činnosti pedagógov…) a vyhlášky a smernice Ministerstva školstva;

4) oblasť súdnictva – príslušníkov národnostných menšín sa týkajú všetky všeobecné právne predpisy v tejto oblasti, ako je napríklad Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok, Trestný zákon a pod.;

5) oblasť kultúrneho, hospodárskeho a sociálneho života, médiá – tu je okrem iných (zákon o STV, SRo, Zákonník práce, z. o divadelnej činnosti..) významný najmä tzv. Antidiskriminačný zákon (č. 365/2004 Z.z.), ktorý sa venuje problematike rovnakého zaobchádzania a diskriminácie;

Existuje celý rad strategických dokumentov a rozvojových koncepcií – Koncepcia vyučovania cudzích jazykov v základných a stredných školách (2007), Koncepcia výchovy a vzdelávania národnostných menšín (2007), Strednodobá koncepcia rozvoja rómskej národnostnej menšiny v Slovenskej republike Solidarita – Integrita – Inklúzia (2008) a Koncepcia výchovy a vzdelávania rómskych detí a žiakov (2008).

Koncom minulého roka azda najviac rezonovala na verejnosti otázka nového jazykového zákona (č.357/2009 Z.z.), ktorého podstatou je zvýšenie ochrany štátneho jazyka, teda spisovnej slovenčiny a ktorý značne rozbúril hladinu verejnej mienky, predovšetkým spôsobil vyhrotenie napätia na politickej scéne. Prezident tento zákon podpísal 17. júla 2009, napriek ostrým protestom zo strany maďarských politikov a odkedy v septembri vstúpil do platnosti, je neustále predmetom búrlivých diskusií.

Strana maďarskej koalície sa obrátila na OBSE, EÚ aj na USA s cieľom dosiahnuť jeho zrušenie. Po sériách rokovaní napokon dal slovenskej strane za pravdu nielen eurokomisár pre mnohojazyčnosť Leonard Orban, ale aj vysoký komisár OBSE pre otázky národnostných menšín Knut Vollebaek [8]. Orban vo svojom stanovisku pripomenul jeden zo základných princípov európskej politiky v oblasti viacjazyčnosti a to povinnosť občanov členskej krajiny, ale aj príslušníkov národnostných menšín a prisťahovalcov ovládať jazyk daného štátu. Vollebaek upozornil na niektoré nejasnosti vo formuláciách zákona a predovšetkým vyzdvihol potrebu dbať na jeho citlivé uplatňovanie v praxi. Potvrdil, že zákon nie je v rozpore s normami medzinárodného práva a sleduje legitímny cieľ. Požiadal tiež o vydanie dodatočných nariadení spresňujúcich pojmy, aby sa predišlo dezinterpretácii a chybnej implementácii zákona. Z hľadiska medzi- národnej úrovne, Slovensko je signatárskym štátom Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín a Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Európsku chartu (588/2001 Z.z.) Slovenská republika podpísala 20. februára 2001 – účinnosť nadobudla 1. februára 2002, po súhlase NR SR a ratifikácii prezidentom. Podľa znenia vyhlásenia, vydaného slovenským Ministerstvom zahraničných vecí sú menšinovými jazykmi na Slovensku bulharský, český, chorvátsky, maďarský, nemecký, poľský, rómsky, rusínsky a ukrajinský jazyk. Ratifikačné listiny Rámcového dohovoru Slovensko odovzdalo 14. 9. 2005 – na základe tohto Dohovoru bol v SR napríklad prijatý aj Antidiskriminačný zákon.

Prijímanie medzinárodných štandardov ochrany práv príslušníkov národnostných menšín si vyžiadalo aj vytvorenie zodpovedajúcej inštitucionálnej základne. Pri Úrade vlády SR bola zriadená Sekcia ľudských práv a menšín, ktorá sa ako odborné pracovisko zaoberá problematikou ľudských práv, národnostných menšín a etnických skupín, aj otázkami spolupráce s mimovládnymi neziskovými organizáciami. Zabezpečuje odborný, poradenský a iniciatívny servis pre predsedu vlády, podpredsedov vlády a vedúceho úradu vlády, najmä pri vypracúvaní a pripomienkovaní legislatívnych a nelegislatívnych materiálov na rokovanie vlády SR. V otázkach týkajúcich sa národnostných menšín úzko spolupracuje s Úradom splnomocnenca vlády pre rómske komunity a organizáciami zastupujúcimi národnostné menšiny a etnické skupiny v Slovenskej republike. V medzinárodnom kontexte Sekcia zabezpečuje odbornú komunikáciu s medzinárodnými inštitúciami zabezpečujúcimi ochranu ľudských práv vrátane ochrany práv príslušníkov národnostných menšín a podieľa sa na príprave pravidelných správ vlády SR o plnení záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z medzinárodných dokumentov týkajúcich sa ľudských práv. Sekcia je spoluautorom antidiskriminačnej legislatívy a aktívne sa podieľa na jej implementácii na národnej úrovni ako aj v rámci štruktúr EÚ. Ako súčasť svojej činnosti Sekcia plní funkciu Sekretariátu Rady vlády SR pre národnostné menšiny a etnické skupiny a Rady vlády SR pre mimovládne organizácie. Organizačne sa člení na Odbor ľudských práv a menšín a Odbor koordinácie projektov.[9]

Záver. Na základe analýzy súčasnej legislatívno-inštitucionálnej situácie ochrany práv menšín v SR možno konštatovať, že v teoretickej rovine sú práva príslušníkov národnostných menšín na európskej úrovni a pokryté dostatočne. Inou otázkou je implementácia prijatých opatrení v praxi. Ochrana poskytovaná národnostným menšinám v jednotlivých európskych štátoch sa líši od štátu k štátu, pričom hlavný dôvod je jednoduchý – medzinárodné, resp. supranacionálne organizácie, akými sú Európska únia alebo Rada Európy definovali na svojej úrovni len ideálny rámec, do ktorého sa môžu ich členské štáty pokúšať „vtesnať“. Ak sa rozhodnú, môžu ho aj prekročiť – pochopiteľne, mali by tak urobiť v pozitívnom slova zmysle. V súčasnosti však, s výnimkou Európskeho súdu pre ľudské práva, neexistuje účinný spôsob domáhania sa ochrany týchto práv, pretože Súdny dvor Európskych spoločenstiev v Luxemburgu, ktorý nateraz nemá k dispozícii právne záväzný dokument garantujúci ľudské práva, sa snaží tieto prípady odkazovať do Štrasburgu a štrasburský súd sa venuje skôr všeobecnej ochrane ľudských práv na základe Európskeho dohovoru. Otázne je tiež, koľko ľudí, ktorých práva sú dotknuté z dôvodu ich príslušnosti k národnostnej menšine, alebo etnickej skupiny, sa reálne obráti na súd s cieľom domôcť sa ich ochrany.

Poznámky:
[1] Uverejnené na internete: https://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2006:124E:0405:0415:SK:PDF (dátum neuvedený).
[2] De facto aj Lisabonská zmluva je ďalšou novelizáciou zakladajúcich zmlúv, nenahrádza všetky doterajšie zmluvy, ako to bolo plánované v prípade Zmluvy o Ústave pre Európe. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva je ňou premenovaná na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, z dôvodu zrušenia spoločenstiev. Zmluva o Európskej únii platí pod pôvodným názvom.
[3] Väčšina renomovaných európskych právnikov odmieta retrospektívny účinok Charty základných práv EÚ, takže označuje obavu českého prezidenta Václava Klausa za neopodstatnenú.
[4] Uverejnené na internete: https://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32000L0043:sk:HTML (dátum neuvedený).
[5] Uverejnené na internete: https://www.radaeuropy.sk/?1219 (dátum neuvedený).
[6] Uverejnené na internete: https://www.radaeuropy.sk/?1217 (dátum neuvedený).
[7] Uverejnené na internete: https://www.mensiny.vlada.gov.sk/index.php?ID=469 (dátum neuvedený).
[8] Znenie stanoviska K. Vollebaeka možno nájsť v pôvodnej jazykovej verzii na: https://www.sme.sk/c/4944441/vollebaek-s-jazykovymi-pokutami-narabajte-opatrne.html.
[9] Uverejnené na internete: https://www.mensiny.vlada.gov.sk/ (dátum neuvedený).

Literatúra a pramene:

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Európska charta regionálnych a menšinových jazykov (č. 588/2001 Z.z.).

Charta základných práv Európskej únie.

Listina základných práv a slobôd (ÚZ č. 23/1991 Zb.).
Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín (č.160/1998 Z.z.).

Ústava Slovenskej republiky (č.460/1992 Zb.)

Uznesenie EP o ochrane menšín a politikách boja proti diskriminácii v rozšírenej Európe (2005/2008(INI)). Zbierka zákonov Slovenskej republiky.

Zmluva o Európskom spoločenstve.

Zmluva o Európskej únii.

Zmluva o fungovaní Európskej únie.