Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Dunajská cesta. Za významom známejšej Jantárovej cesty (publikované v minulom čísle – pozn. red.) nezaostáva ani Dunajská. Transport tovarov i osôb tu prebiehal loďami po rieke, aj suchozemskou trasou. Jej priebeh je totožný s hraničnou líniou Rímskej ríše, známej ako Limes Romanus. Slovo limes je viacvýznamové: pôvodne sa ním označovala cesta, poľná medza, neskôr hranica. Limes Romanus dnes v širšom slova zmysle znamená pevninskú hranicu Rímskej ríše v celkovej dĺžke viac než 5 000 km od Hadrianovho, poťažne Antoninovho valu v Británii, cez viaceré jeho úseky v Európe po Čierne more, ázijskú trasu vedúcu k Červenému moru a cez severnú Afriku až k Atlantickému oceánu. V užšom slova zmysle sa ním označujú len tie hranice, ktoré netvorili toky riek a preto museli byť chránené umelými bariérami – fortifikáciami. V tomto zmysle použil prvýkrát slovo limes najvýznamnejší rímsky historik Publius Cornelius Tacitus (Annales, I, 1, 50) v druhej polovici 1. storočia. V súčasnosti prebieha proces vytvorenia cezhraničného celosvetového projektu Hranice Rímskej ríše, ktorý ašpiruje na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva v rámci UNESCO. Hadrianov a Antoninov val v Británii takýto zápis získali už v roku 1987, nemecký limes v roku 2008 (Breeze – Jilek – Thiel – Harmadyová – Rajtár – Schmidtová, 2008:5).

Koncepcia ríšskych hraníc je dielom prvého rímskeho cisára Augusta (vládol v rokoch 27 pred n. l. – 14 n. l.) a jeho zahraničnopolitického poradcu, priateľa a zaťa Marca Vipsania Agrippu. Augustovou ambíciou bolo zabezpečiť jadro ríše vytvorením takej hraničnej línie, ktorú by chránila nielen sila armád, ale aj prírody. Moria a veľké riečne toky s množstvom bočných ramien a močiarov boli z tohto hľadiska ideálne. V európskom vnútrozemí tomuto ideálu zodpovedali rieky Rýn a Dunaj. Po Rýn rozšíril územie ríše už Gaius Iulius Caesar v priebehu známeho ťaženia v Galli v prvej polovici 1. storočia pred n. l. Dobytie a obsadenie území až po Dunaj sa stalo prvoradou úlohou pre Augusta, Caesarovho prasynovca a dediča. Na anexii niektorých oblastí sa podieľal Augustus osobne, iné v jeho mene získali najbližší spolupracovníci a členovia rodiny. Významnú úlohu v tomto smere zohrali nevlastní synovia Augusta Tiberius a Drusus. V rodiacom sa novom politickom systéme, ktorého protagonistom bol ich otčim, sa nevdojak stali figúrkami v zložitej hre o nástupníctvo. Patrili k ľuďom, ktorým Augustus dôveroval a poveroval ich dôležitými úlohami na vojenskom i diplomatickom poli. Takmer súčasne s faktickým ovládnutím Norického kráľovstva sa ich zásluhou zmocnili Rimania aj západoalpských oblastí, kde vznikli provincie Raetia a Vindelicia. Tiberiovi, od roku 11 pred n. l. aj zaťovi cisára Augusta, sa po mnohých šarvátkach s miestnymi kmeňmi podarilo dobyť územie medzi Sávou a Drávou, zabezpečiť ho troma légiami a otvoriť tak cestu k postupnému zabratiu oblasti až po stredný Dunaj. Drusus sa angažoval najmä na západe, kde sa vďaka tlaku germánskych kmeňov na Rýn situácia zdramatizovala tak výrazne, že Augustus pojal úmysel územie nad Rýnom dobyť, pacifikovať a ako provinciu Germaniu pričleniť k Rímskej ríši. Je vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na neprebádanosť germánskeho vnútrozemia mala táto koncepcia spočiatku len hmlisté kontúry a zreteľnejšie obrysy nadobudla až postupne. Budovanie systému legionárskych vojenských táborov na riekach Lippe a Lahn svedčí o pevnom úmysle obsadiť územie natrvalo a vnútiť mu rímsku správu. Celý plán zmaril Publius Quinctilius Varus, poverený správou dobytého teritória. Jeho necitlivý prístup k domorodcom a násilné presadzovanie rímskych noriem do ich zaužívaného životného štýlu viedli k rozsiahlemu protirímskemu povstaniu, ktoré vyvrcholilo porážkou troch rímskych légií v Teutoburskom lese v roku 9 n. l. Tá znamenala krach ambiciózneho plánu a realistické stiahnutie sa na pôvodnú rýnsku líniu.

Limes romanus. Augustova koncepcia ríšskych hraníc zahŕňala samozrejme aj ich vojenskú ochranu. Rozmiestnenie légií a pomocných jednotiek v pohraničí bolo v tom čase novinkou a okrem prvotného cieľa aj reakciou na očakávané dlhé obdobie občianskych vojen a na obavu zo zneužitia armády vo vnútropolitických sporoch. Limes Romanus tvorila sústava vojenských táborov légií a pomocných jednotiek, strážnych veží a iných oporných bodov spojených limitnou cestou. Bol to živý organizmus vyvíjajúci sa v čase, citlivo reagujúci na aktuálne potreby ríše a podnety spoza hraníc. Severopanónsky limes lemoval juhozápadné Slovensko v dĺžke približne 250 km a už od konca 1. storočia patril k úsekom s najväčšou koncentráciou vojsk. V období iulsko-claudiovskej dynastie (27 pred n. l. – 68 n. l.) tu však fungovali len štyri tábory: Vindobona (dn. Viedeň), Carnuntum (dn. Petronell – Bad Deutsch-Altenburg), Arrabona (dn. Györ) a Brigetio (dn. Komárom – Szöny). Carnuntum sa v písomných prameňoch spomína k roku 6, archeologicky je tábor doložený až k polovici 1. storočia, vojenská kontrola tohto strategického bodu však zrejme bola nepretržitá už od čias, kedy Rimania získali Norické kráľovstvo. Všetky tieto tábory boli drevozemného typu. Ich štvoruholníkový priestor bol vymedzený fortifikáciou v podobe vyhĺbených priekop a z takto získanej hliny navŕšených valov, doplnených palisádou z drevených kolov. Vnútornú zástavbu tvorili drevené baraky alebo stany, ako stavebný materiál sa používali aj nepálené tehly. K existujúcim táborom z predchádzajúceho obdobia pribudli za vlády Domitiana (81 – 96) a jeho následníkov ďalšie. Ucelenú koncepciu v podobe siete sčasti už kamenných legionárskych táborov (castra) a auxiliárnych castellov dal stredodunajskému limitu cisár Traianus (98-117), skúsený vojvodca a rozvážny politik. S jeho menom je späté aj administratívne rozdelenie Pannonie na dve časti. Západná časť – Horná Pannonia (Pannonia Superior) mala centrum v Carnunte, hlavným mestom Dolnej Pannonie (Pannonia Inferior) bolo Aquincum (dn. Budapešť). Za Traiana a jeho nástupcov sa v pohraničí, susediacom s územím juhozápadného Slovenska, sústredilo mimoriadne veľké množstvo vojakov, podľa dostupných prameňov až 27 596. Kľúčovými opornými centrami stredodunajského pohraničného systému sa stali štyri legionárske tábory, z toho tri na germánskom úseku (Vindobona, Carnuntum, Brigetio). Už v predchádzajúcom období boli tieto strategicky dôležité body chránené posádkami, s výnimkou Carnunta menšími. Príchod légií ich vojenský potenciál znásobil. Vo Vindobone bola umiestnená X. légia, v Carnunte XV. a od roku 114 XIV. légia, v Brigetiu I. légia Adiutrix. Priestor medzi tábormi légií vypĺňali tábory pre pomocné jednotky. Budovali sa opäť na miestach významných z vojenského hľadiska: pri brodoch, ústiach riek a pod. Ich hustota závisela od terénu – tam, kde sama príroda vytvárala bariéry (močiare, husté lesy, vysoké brehy), boli posádky rozmiestnené vo väčších vzdialenostiach, na miestach ohrozenia bola ich koncentrácia väčšia. Strategicko-taktickými dôvodmi sa riadila aj dislokácia útvarov podľa ich charakteru: légie sa spravidla obklopovali kavalériou ako jednotkami rýchleho nasadenia a niektoré úseky chránili špecialisti, napr. lukostrelci – sagittarii (Krekovič 2001:103-107). Líniu stredodunajského limitu otvára tábor v Klosterneuburgu (antický názov neznámy). Medzi Vindobonou a Carnuntom boli tábory vo Schwechate (Ala Nova), Fischamende (Aequinoctium) a Höfleine (antický názov neznámy). Medzi Carnuntom a Brigetiom boli v Bratislave – Rusovciach (Gerulata), Mosonmagyaróvári (Ad Flexum), Barátföldpuszte (Quadrata), Györi (Arrabona), Ács – Vaspuszte (Ad Statuas) a Ács – Bumbukúte (Ad Mures). Medzi Brigetiom a Vacovským ohybom sú tábory doložené v Almásfüzitö (Odiavum), Nyergesújfalu (Crumerum), Esztergome (Solva) a Dunabogdányi – Váradok (Cirpi) (Hečková 2005:51).

Malý pohraničný styk. Budovanie trvalých vojenských pevností na pravom brehu Dunaja dodalo nový rozmer aj výmenným kontaktom. V blízkosti táborov totiž vznikali civilné osady (vicus, canabae) pod vojenskou správou, časom aj skutočné mestské sídla, ktorým cisári udeľovali status municipií a colonií. Usadzovali sa v nich obchodníci, markytáni a remeselníci slúžiaci potrebám vojska i civilného obyvateľstva, ale aj veteráni s rodinami. Práve tieto pritáborové osady, municipiá a colonie sa stali dôležitými strediskami výmeny a obchodu s barbarskými susedmi. Predpokladáme, že v určené trhové dni sem prichádzali barbari z blízkeho okolia a výmenou za svoj tovar či kúpou za rímske mince získavali žiadané výrobky. Objavil sa teda nový fenomén – malý pohraničný styk, prostredníctvom ktorého sa do barbarského vnútrozemia dostával najmä lacnejší tovar už aj z panónskych dielní (keramika). Mestá pri táboroch ležiacich na križovatkách dôležitých komunikácií boli aj centrami diaľkového obchodu. V Carnunte sa obchodovalo s dobytkom, koňmi a až do 4. storočia aj s otrokmi. Podobnými obchodnými veľkocentrami boli aj Vindobona, Brigetio a Aquincum, z ktorých sa do barbarika distribuovali výrobky zo západných provincií. Tieto územia sa vďaka podpore cisárov stali nielen hospodársky sebestačné, ale svojou produkciou vytlačili aj italských kupcov z ich tradičných trhov, medzi iným i z Podunajska. V Pannonii už v 2. stor. prevládali medzi importmi výrobky gallských a porýnskych dielní: terra sigillata, emailované predmety, terakoty, sklenené nádoby a pod. Nadviazanie kontaktov s Porýním sa prejavilo v intenzívnom využívaní Dunaja ako riečnej obchodnej trasy a vzrastom významu na nej ležiacich trhových miest. Lode prepravcov tovaru smerovali cez Vindobonu, Carnuntum a Brigetio do Aquinca, ktoré sa stalo centrom obchodníkov zo západných provincií ríše.
Rímski obchodníci, sídliaci v civilných pritáborových osadách či v mestských obchodných uzloch Pannonie, sa neuspokojovali len s vykupovaním tovaru, ktorý prinášali Germáni na dostupné trhoviská, ale podnikali tiež obchodné výpravy do barbarského vnútrozemia. Aký bol celkový charakter týchto výprav? Ako ďaleko na sever viedli pravidelné obchodné spojenia? To sú otázky, ku ktorým sa antické písomné pramene vyjadrujú len veľmi skúpo. Odpoveď hľadáme v archeologických nálezoch a ich interpretácii.

Rekonštrukcia siete obchodných trás. Cestná sieť v naddunajskom priestore sa utvárala tisícročia ako súčasť prirodzenej, geografickými podmienkami ovplyvnenej, sídliskovej štruktúry. Jej hlavné trasy viedli pozdĺž veľkých riek, ich brody slúžili ako mosty na prechod na druhú stranu. Úseky ohrozované záplavami sa využívali len pri nízkom stave vody, v opačnom prípade bola komunikácia presmerovaná na bezpečný breh, alebo do bezpečnej vzdialenosti. Prechod horami umožňovali priesmyky, ktoré sú spolu s brodmi veľkých riek pri rekonštrukcii diaľkových trás určujúce. Na rozdiel od rímskych, ktoré boli premysleným staviteľským dielom, cesty v barbariku vznikli vychodením. V schodnom a prejazdnom stave ich udržiavalo priebežné používanie s občasnými nevyhnutnými sanačnými zásahmi. Prírodné dominanty slúžili ako cestné orientačné body a tiež, tak ako na rímskom území míľniky, na určovanie vzdialeností.
Pre úspešné obchodné i vojenské prenikanie Rimanov na sever bola znalosť miestnych komunikácií nevyhnutná. Pri rekognoskácii terénu iste využívali služby informátorov a sprievodcov z radov domorodcov. Údaje o cestách, orientačných bodoch, významných sídlach a vzdialenostiach medzi nimi si zaznamenávali kupci do svojich itinerárov, ktoré sa stali dôležitým zdrojom informácií pre logistickú prípravu rímskej armády, ale aj podkladom pre prácu antických geografov. Využil ich aj známy alexandrijský zemepisec, astronóm, matematik a fyzik Klaudios Ptolemaios (100-170) pri koncipovaní svojho návodu na zostavenie mapy rímskeho sveta s okolím. Jeho dielo Geógrafiké hyfégésis predstavuje sumár 8.000 údajov o geograficky významných jednotkách (pohoria, rieky, sídla) s lokalizačnými súradnicami. Časť jednotiek sa viaže aj k naddunajskému priestoru, s ich verifikáciou a identifikáciou v teréne sú však problémy. Ptolemaios pracoval s informáciami rôznej hodnoty a z rôzneho časového obdobia. Kupecké itineráre síce boli výbornými praktickými príručkami sui generis, ale akademickému bádateľovi, ktorý nepoznal tieto končiny z autopsie, nemohli poskytnúť údaje dostatočne presné na odbornú fixáciu v teréne. Preto, i napriek úsiliu historikov a archeológov, ostáva jeho dielo využiteľné pre interpretáciu dobových pomerov len čiastočne. Je však dôležitým svedectvom o tom, ako významne sa rozšírili poznatky antického sveta o barbarskom vnútrozemí.
Postupným budovaním táborov na Dunaji sa popri Bratislavskej bráne otvárali aj ďalšie vstupy do barbarského vnútrozemia. Významným obchodným uzlom sa stalo Brigetio, ku ktorému sa, práve tak ako ku Carnuntu, zbiehali cesty z rímskej i germánskej strany. K postupu na sever sa využívali starobylé trasy vedúce pozdĺž tokov Hrona, Váhu a Nitry. Odbočkami z nich sa bolo možné napojiť na Jantárovú cestu. Predpokladá sa, že obchodníci využívali aj cesty vychádzajúce z menších posádkových osád, ako boli Gerulata či Arrabona. Príhodné prírodné podmienky takéto hypotézy podporujú.

Charakter obchodných výprav a organizácia obchodu. Existenciu karavánových expedícií na diaľkových trasách dokladá správa Plinia Staršieho. Nemožno si ich predstaviť bez sprievodcov znalých miestne pomery a primeranej ozbrojenej ochrany. V barbarskom vnútrozemí sa však obchodníci a priekupníci pohybovali aj jednotlivo alebo v menších skupinkách so skromnejším sprievodom. Početný výskyt rímskych výrobkov a mincí na sídliskách a pohrebiskách dokazuje, že najmä naddunajská oblasť bola obchodníkmi bežne navštevovaná. Významnú úlohu pri organizácii obchodu zohrávali obchodné faktórie a trhové strediská. Hlavným odberateľom luxusnejšieho rímskeho tovaru bola germánska šľachta, v rukách ktorej sa kumulovala aj kúpna sila. V tejto súvislosti je významný výrok Tacita o peňažnej podpore svébskych kráľov (Germania 43). Peniaze, podľa niektorých aj v podobe pravidelných subsídií (Dobiáš 1964:178) mohli nahradiť vecné dary známe z predchádzajúceho obdobia (Tacitus, Germania 15). Aristokracia zrejme zaručovala cudzím obchodníkom i potrebnú záštitu, ba v rezidencii kráľa bolo možno počítať aj s trvalejšou prítomnosťou rímskych podnikateľov. Vhodným priestorom pre obchod boli aj kultové miesta, kde sa v pravidelných termínoch schádzala komunita pri príležitosti obetných slávností. Tam mal oddávna každý dobrú príležitosť vymeniť si vlastné výrobky za iné produkty či suroviny a rímsky obchodník so svojím tovarom tu bol iste vítaný.

Komodity, ktoré boli predmetmi obchodu, identifikujeme vďaka archeologickým a písomným prameňom, ale aj dedukciou. Bronzové nádoby, výrobky zo skla, stolový keramický riad z provincií, súčasti odevu a šperky, rímske mince – to sú hmatateľné doklady tejto aktivity z rímskej strany. Môžeme však predpokladať, že do barbarika sa dovážali aj dnes nepostihnuteľné tovary, ako olej, víno, látky, korenie a pod. Ako protihodnotu Germáni okrem jantáru ponúkali najmä otrokov, ale aj kožušiny, kože, med, perie, stavebné drevo, dobytok, kone, vlasy germánskych žien na parochne a príčesky pre rímske ženy.
Prelomovým obdobím pre rímsko-barbarské vzťahy boli tzv. markomanské vojny (166 – 180). Dramaticky postihli limitný priestor, mestá na Dunajskej (aj Jantárovej) ceste. Nepriateľský pomer sa odzrkadlil v oficiálne proklamovanom narušení obchodných stykov – zákazom navštevovať rímske trhy alebo vysídlením bezpečnostnej zóny, čím sa znemožnil malý pohraničný styk. Vpády barbarov poškodili viacero táborov, ktoré po úspešnej protiofenzíve bolo potrebné rekonštruovať, alebo nanovo prestavať. Ťažké boje, ktoré museli Rimania podstúpiť na svojej i barbarskej pôde, viedli aj k zmene celkovej koncepcie limitného systému. Dokladom nového prístupu bolo vybudovanie hraničného castella na ľavej strane Dunaja v Iži ako predmostia legionárskeho tábora v Brigetiu. Prvý, ešte drevozemný tábor s kasárenskými barakmi postavenými z nepálených tehál, vznikol po uzavretí mieru s Germánmi v roku 175. Jeho posádka mala za úlohu kontrolovať dôležitú oblasť pri ústí Váhu a dohliadať na dodržiavanie podmienok mieru. Prekvapivým útokom barbarov bol tábor v roku 179 dobytý a vypálený. K jeho znovupostaveniu došlo až po markomanských vojnách za vlády cisára Commoda v rámci rozsiahleho projektu stavebnej obnovy pohraničných pevností. Podľa výsledkov archeologických výskumov tak vznikla impozantná pevnosť zaberajúca plochu vyše 3 hektárov. Súčasťou hradieb bolo 20 veží. Vonkajšiu stranu tábora chránila sústava priekop. Vnútorná pozostávala z veliteľskej budovy, kasární, kúpeľov, stajní, horrea (systému sýpok), dielní, studne a pecí na chlieb. Všetok stavebný materiál sa prepravoval loďami z opačnej strany Dunaja, len množstvo kameňa na hradby sa odhaduje na 10 000 m³ (Rajtár 2000:34 – 38). Pravidelný lodný kontakt s Brigetiom dokladajú aj nálezy potopených prepravovaných nákladov, ktoré sa získali pri úprave dna rieky. Ľavobrežné predmostia, možno tiež castelly, mali aj legionárske tábory v Carnunte (Stophenreuth) a Vindobone (Wien – Leopoldau).

Vojnový stav spôsobil, že obchodníkov na Dunajskej aj Jantárovej ceste vystriedali armády. Lode na Dunaji privážali obilie pre rímske vojská, ktorých sa v tomto priestore sústredilo pozoruhodné množstvo (v istej etape konfliktu tvorila okupačná armáda na našom území až pätinu ozbrojených síl celej ríše). Na plynulé zásobovanie vojakov dohliadal z poverenia cisára Marca Aurelia (161 – 180) Marcus Valerius Maximianus. V konflikte s Germánmi zožal chválu za zabitie náčelníka Naristov Valaona a velil aj špeciálnej jazdeckej jednotke kopijníkov z Arrabony. V roku 175 tiahol spolu s cisárom potlačiť vzburu Avidia Cassia ako veliteľ jazdeckých oddielov Markomanov, Naristov a Kvádov, s ktorými bol len v tom roku uzavretý mier. Keď sa boje obnovili, stál už na čele I. a neskôr II. légie Adiutrix. S vexiláciou tejto légie prezimoval v roku 179 v Laugaritiu, dnešnom Trenčíne, kde dal na počesť víťazstva cisárov do skaly vytesať oslavný nápis (Hečková 2005:73). Po odznení bojov sa rímsko-barbarské vzťahy opäť upravili.

Obchodné kontakty sa obnovili. S istotou to platí pre malý pohraničný styk, ktorého intenzitu dokladá vybavenie germánskych domácností. Postupne sa však Rímska ríša prepadla do vlečúcej sa krízy, ktorá postihla všetky oblasti života. Zmeny zasiahli aj barbarské územia, ktoré, v protiklade k situácii na rímskej strane Dunaja, zažívali ekonomický rozmach. Zároveň zvyšovali vojenský tlak na oslabené provincie. Hoci sa pomery v ríši rozsiahlymi reformami podarilo skonsolidovať, pôvodne čulý ruch Dunajskej a Jantárovej cesty sa už nepodarilo udržať v plnom rozsahu. Aktivity na Jantárovej ceste poznamenal úpadok miest, Dunajská cesta utrpela v dôsledku rozkladu limitnej siete. Keď chcel cisár Valentinianus (364 – 375) na svojej inšpekčnej ceste Podunajskom prenocovať v Carnunte, našiel ho v ruinách (Ammianus Marcellinus, Res gestae XXX, 5,1 – 4). Rekonštruovaním a dopĺňaním limitnej sústavy sa Rimania snažili obnoviť a posilniť svoje pozície v tomto priestore naposledy. Vznikli nové auxiliárne tábory Esztergom-Hideglelöskereszt, Castra ad Herculem (dn. Pilismarót) a Pone Navata (dn. Visegrád). Okrem toho sa vybudovala hustá sieť viac ako 30 strážnych veží (burgi, thurmae), ktoré doplnili obrannú sústavu. V tomto období vzniklo aj Commercium – strážnica, ktorá verná svojmu menu bola predurčená slúžiť aj ako trhové miesto pre obchod s Germánmi. Nápisná správa z roku 371 o vybudovaní Commercia je tiež jedným z posledných svedectiev o ešte jestvujúcich barbarsko-rímskych obchodných vzťahoch. Dve pevnosti vznikli i v predpolí severopannónskeho limitu – Szob a Veröce-Kismaros. Rozsiahlou stavebnou úpravou prešiel aj castell v Iži.

Záver. V 5. storočí sa pod náporom barbarských kmeňov vláda Rimanov v strednom Podunajsku skončila. Nie všetky centrá na Dunajskej a Jantárovej ceste však boli opustené, niektoré žili ďalej. Veľké légiové castra svoj charakter čiastočne zmenili ešte za Rímskej ríše, po vojenskej reforme v 3. storočí. Počet vojakov v útvare sa vtedy niekoľkonásobne zmenšil, ich nároky na priestor sa úmerne znížili a nevyužívaná časť areálu bola daná k dispozícii civilistom. Tí potom udržali život v pôvodných táboroch aj v obdobiach, keď limes už dávno stratil svoj vojenský účel. Iný osud postihol centrá, ktoré sa po odchode Rimanov ďalej nevyužívali. Tie postupne chátrali, kameň a tehly z ich stavieb si rozobrali ďalšie generácie budovateľov nových sídiel. Niektoré z nich sa stratili tak dôkladne, že ich znovuobjavenie je výsledkom intenzívneho pátrania archeológov (Musilová – Turčan a kol. 2010), podobne ako v prípade rekonštrukcie systémov Dunajskej a Jantárovej cesty.

Literatúra a pramene:
AMMIANUS MARCELLINUS: Res Gestae.
PLINIUS MAIOR GAIUS: Naturalis historia.
PTOLEMAIOS KLAUDIOS: Géografiké hyfégesis.
TACITUS PUBLIUS CORNELIUS : Ab excesu Divi Augusti (Annales).
TACITUS PUBLIUS CORNELIUS: De origine, situ, moribus ac populis Germanorum (Germania).
BREEZE, David, J. – JILEK, Sonja – THIEL, Andreas – HRMADYOVÁ, Katarína – RAJTÁR, Ján – SCHMIDTOVÁ, Jaroslava: Frontiers of the Roman Empire. Grenzen des Römischen Reiches. Hranice Rímskej ríše. Slovakia. Slowakei. Slovensko. Nitra 2008.
DOBIÁŠ, Josef.: Dějiny československého území před vystoupením Slovanů. Praha 1964.
HEČKOVÁ, Janka: Rimania & Germáni na strednom Dunaji. Nitra 2005.
KREKOVIČ, Eduard: Some comparisons between Germanic and Sarmatian Limes in Pannonia. In: Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae 52. Budapest 2001, s.103-107.
MUSILOVÁ, Margaréta – TURČAN, Vladimír a kol.: Rímske pamiatky na strednom Dunaji od Vindobony po Aquincum. Bratislava 2010.
RAJTÁR, Ján: Kastel v Iži – hraničná pevnosť na Dunaji. In: Pamiatky a múzeá. Revue pre kultúrne dedičstvo 3. Bratislava 2000, s. 34-38.