Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Tanec Hopak predstavuje neodmysliteľnú súčasť národnej kultúry Ukrajincov. Je to veselý a temperamentný tanec, ktorého charakteristickými črtami sú sila, obratnosť, vznešenosť, heroizmus, improvizácia, fyzická náročnosť a technická vyspelosť. Pôvodne sa tancoval výlučne v mužskom prostredí. Neskôr, v súvislosti so vznikom Súboru piesní a tanca Ukrajiny v roku 1940, sav jeho scénickom spracovaní pridali k mužom ženy. Tanec vyvážili jemnosťou a dali mu novú, párovú, formu. Veľký prínos pre scénický hopak malo pôsobenie baletného majstra Pavla Pavloviča Virského, ktorý vytvoril akademický národný tanec, vychádzajúci z klasiky a tanečného folklóru Ukrajiny. Súčasný scénický hopak sa tancuje v množstve baletov (Taras Buľba, Marusja Boguslavka, Gajane, Koník-Gorbunok) a opier (Majská noc, Záporožec za Dunajom, Mazepa, Eneida, Soročinský jarmok) a prezentuje ukrajinskú tanečnú kultúru na vrcholných scénach po celom svete. Je významným kultúrnym kapitálom národa. Mužské kostýmy majú podobu historických uniforiem kozákov. Pozostávajú z červených šaravarov (široké nohavice), farebného opasku, vyšívanej košele a špicatých čižiem. Ženy sú oblečené do kostýmov motivovaných tradičným odevom centrálnej Ukrajiny, tvorí ich vyšívaná košeľa, zapaska (spodnička), plachta (spodnica), kircetka (živôtik), vienok so stuhami a špicaté čižmy. (Энциклопедия танца, online). Existuje niekoľko typov hopaka (sólový, párový, skupinový). Pri jeho sledovaní si môžno všimnúť viacero výrazných odlišností od ľudových tancov iných národov. Je technicky a fyzicky náročný, jednotlivé prvky a motívy nápadne pripomínajú elementy boja (obranné a útočné prvky, bloky, rôzne formy výkopov). Vynárajú sa otázky: Aký je pôvod hopaka a jeho hlbší historický a kultúrny kontext?

Z etymologického hľadiska je slovo hopak odvodené od slov hopať/hopaty (skákať) a s tým súvisiaceho analogického pokriku hop (skok). Ide o bojové umenie, viažuce sa s vojenskými tréningami kozákov v Záporožskej Seči medzi 16. a 18. storočí. (Энциклопедия танца, online) Kozáci boli spoločenskou vrstvou obyvateľstva, spočiatku menej početnou. Pozostávala z vyhnancov, ktorí sa dostali mimo zákona, alebo do konfliktu s vtedajšou politikou okupujúceho národa. Boli to predovšetkým vojaci, ktorí sa venovali aj roľníctvu, chovu dobytka, remeslám (kováčstvu, mlynárstvu, tesárstvu, zbrojárstvu, výrobe koží a i.) a obchodu. Prvýkrát sa spomínajú v poľskej kronike Martina a Joachima Veľských v súvislosti s pochodom kráľoviča Jána Albrechta na Podolí v roku 1489. O sto rokov sa pomenovaním kozáci už nazývali všetci slobodní Ukrajinci, čím získava význam etnickej a sociálnej identity. Prvé kozácke osídlenie vzniklo na Kyjevščine a Podolí, Podniproví a Pobuží. Neskôr sa presunuli smerom k stepiam za dneperské prahy (porohy) [1]  na priľahlé ostrovy (Veľká Chortecja, Malá Chortecja a iné). Na tomto území vystavali systém drevených opevnení a pevností (zasiki, sič). Územie sa nazvalo Záporožskou Sečou a kozáci Záporožcami, záporožskými kozákmi alebo kozákmi Sečovikmi. Na Seči stále prebývalo niekoľkotisícové vojsko. Zvyšok Zaporožcov žil za jej hranicami a venoval sa hospodárstvu a remeslám, pričom bol vždy v bojovej pohotovosti. (Kolektív, 2009 : 88 – 91)
Táto spoločenská vrstva sa rozširovala a jej vojenský a politický vplyv silnel. Vytvorili si samostatný štátny útvar, Kozácku republiku, ktorá pozostávala zo slobodných občanov spoločne spravujúcich krajinu. Bola jednou z prvých moderných európskych republík. Deľba moci a organizácia štátu boli na vysokej úrovni, platil princíp kolektívneho vlastníctva pôdy a obsadzovanie orgánov moci na demokratickom princípe. Koncom 16. st. rozvíjali vlastné diplomatické vzťahy s Moskoviou, Krymským Chánstvom, Osmanskou ríšou, Švédskom, v menšej miere aj s ostatnými európskymi krajinami. Viac ako 300 rokov boli kozáci hlavnou vojenskou a politickou silou ukrajinského národa a symbolom národno-oslobodzovacieho boja. Kozácka republika bola zrušená v roku 1775 Katarínou II. (Kolektív 2009 : 88 – 91). Politicko-spoločenské a vojenské usporiadanie kozákov bolo pokračovaním tradície ich predkov z kyjevsko-ruského obdobia. Ako píše D. Javornyckij: „Ukrajinská národnosť, vychovaná na vičovom usporiadaní (viče – ľudové zhromaždenie, forma priamej demokracie), vlastnom súdnictve a samospráve, sa iba časom dostala do závislosti od Veľkého Litovského kniežatstva (…) Zaporizhja, so svojím spoločenstvom, voľbou starešín, vojenskými radami, spoločnou pokladnicou, spoločným jedlom pre starších, aj obyčajných kozákov, samostatnými kureňmi (obdoba kasární) – všetko toto je to isté spoločensko-vičové usporiadanie starodávneho života južnej Rusi, len na najvyššom stupni vývoja.“ (Bondarenko, online)

Bojové umenie hopak. Hopak je starodávny systém, filozofia života, komplex vedomostí, zručností a cvičení rozvíjajúcich telesnú a duševnú stránku človeka, ktoré sa po stáročia v ukrajinskom národe odovzdávali medzigeneračnou transmisiou. Je komplexom efektívnych foriem obrany pred útočníkom a útoku samotného. Súčasťou sú elementy boja s nohami na zemi a vo vzduchu, hmaty a bloky rukami aj so šabľami. Medzi základné bojové prvky hopaka patria: roznižka (výkop z roznožky), ščupak (úder vo výskoku oboma nohami); pistoľ (úder jednou nohou vo výskoku do strany), povzuncji (striedavé vykopávanie nôh v posede so šabľami v oboch rukách; trénoval sa najprv na zemi, neskôr na kotúľajúcom sa sude). Efektívnosťou útočných a obranných prvkov prevyšuje mnohé východné bojové umenia, s ktorými má spoločnú črtu v jednote telesného a duchovného rozvoja bojovníka. Kozáci ho trénovali v plnej zbroji so šabľami v oboch rukách a pritom spievali ľudové piesne. Metóda spievania počas náročného fyzického tréningu bola jedinečná a mala za cieľ rozvíjať dýchaciu sústavu a vytrvalosť vojakov. (Гопак как боевое искусство, online) Život kozákov sa vyznačoval vysokou disciplinovanosťou. Celé dni trénovali boj, jazdu na koni, prácu so šabľami a strelnými zbraňami. Telo otužovali vo vode, na slnku a v chlade. Okrem účinného systému úderov, kopov a blokov kozáci ovládali aj techniku vyhýbania sa výbojom. Jej princípom bolo pohojdávanie sa dopredu-dozadu, vľavo-vpravo, pričom sa využívala zotrvačnosť telesných pohybov. Táto technika umožňovala využívať počas boja energiu a silu protivníka a zväčšovať rýchlosť a silu vlastných úderov. Využívala sa v oboch svetových vojnách a bola známa ako kozácke umenie kolísania kyvadla(šataňje majatnika) alebo technika kačkov. Spolu s kozáckou technikou plazenia, sa rozšírila do celého sveta a stala sa súčasťou prípravy mnohých armád. (Гопак как боевое искусство, online). Existuje sedem úrovní fyzickej prípravy a osvojenia si techniky boja kozákov, ktorým predchádza status nováčika (novička): žovtjak, sokil, jastrab (učňovské úrovne), džura (prechodná úroveň medzi učňom a majstrom), kozak, charakternyk, volchv (tri umelecké úrovne). (История развития, online)
Najvyššie dve úrovne prípravy, charakternyk a volchv, nezodpovedali len vynikajúcej fyzickej príprave a dokonalému ovládnutiu vojenskej techniky, ale tiež dosiahnutej úrovni duchovného rozvoja a schopností. Charakternyki boli oboznámení s tajnými vojenskými poznatkami a zasvätení do magických vojenských rituálov. Táto psychofyzická príprava vojakov mala za cieľ maximalizáciu využitia potenciálu ľudskej mysle. Stav charakternyčestva sa dosahoval na základe zdolania špeciálnej skúšky. Kandidát musel na loďke preplávať všetky dneperské prahy počas vysokej vody. Kozák v hraničných situáciách buď zlyhal (často zahynul), alebo sa v ňom prebudili „nadľudské schopnosti“ a stal sa charakternykom. Títo bojovníci údajne ovládali hypnózu, ktorú nazývali chimoroda (Гопак как боевое искусство, online), levitáciu, telekinézu, telepatiu a sugesciu. (Козаки-характерники, online) Preslávená škola charakternyčestva na Seči bola v Plastunovskom kureni. Charakternyki tam vychovávali vlastnú kozácku rozviedku – plastunov. Vyučovalo sa tu aj starobylé bojové umenie spas (pästný boj, kulačny bij). Najvyššou dosiahnuteľnou úrovňou v hopaku je status volchv. Volchvy u kozákov mali podobnú funkciu ako keltskí druidi. (Гопак как боевое искусство, online) Byzantský historik Lev Diakon v diele Kroniky popisuje ťaženie kňaza Svjatoslava. Volchvov nazýva deťmi satana, ktorí sa naučili umeniu boja s pomocou tanca. (Украинский народный танец, online)

Historická perspektíva hopaka. Napriek tomu, že pôsobenie záporožských kozákov sa datuje do obdobia 16. – 18. storočia, existujú dôkazy o oveľa staršom pôvode hopaka a bojovej tradície na území Ukrajiny už z kyjevsko-ruského a predkyjevskoruského obdobia. Svedectvom sú archeologické nálezy, písomné pamiatky a tradičná kultúra (materiálna, sociálna a najmä duchovná – ľudový svetonázor a povery, starobylé vojenské kulty a symboly). V Múzeu historických cenností Ukrajiny sa nachádza skulptúra zo 6. st. n. l. (predkyjevskoruské obdobie), zobrazujúca zlaté figúrky tancujúcich, resp. bojujúcich mužov, s typickými črtami kozákov, ktorí sa objavili až o tisícročie neskôr: široké šaravary, vyšívané košele, úzke čižmy a dlhé fúzy. (Украинский народный танец, online).
Veľmi zaujímavým fenoménom je osobnosť kozáka – charakternyka, ktorý má osobitný status v rámci kozáckeho spoločenstva. Za charakternykov sa považovala vojenská elita, vojaci s nadprirodzenými schopnosťami, zasvätení do magických rituálov. Boli ochrancami volchvských tradícií a vytvárali kozácku starešinu. (Козаки-характерники, online) Samotný národ ich pomenovával rôznymi synonymickými pojmami označujúcimi osobu so znalosťami mágie a kvalitami čarodejníka (viďmaky, proroky, znachary, čakluny, chymorodnyky, chaldovnyky, zamoročnyky, kaverznyky). Neobyčajné schopnosti týchto bojovníkov sa spomínajú v mnohých kronikách, legendách a rozprávaniach nielen z domáceho prostredia. Často skloňované je slovo mágia. Podľa tradície vedeli rozháňať mraky, vyvolávať hromy, premieňať sa na vlkolakov; zachytávali strely a guľky holými rukami a odevom, vedeli zariekať – začarovať šable a náboje tak, aby im neublížili, dokázali prebývať celé hodiny pod vodou, dýchajúc cez trubice vyrobené z rákosia, vedeli chodiť po vodnej hladine a vychádzali suchí z vody, ovládali viaceré cudzie jazyky, vedeli otvárať zámky bez kľúčov; vliezť do a vyjsť z uviazaných vriec, premieňať ľudí na kríky a i. Zvlášť sa zdôrazňuje ich schopnosť premieňať sa na zviera – vlka, poľovníckeho psa (chrta) a spomínaná odolnosť voči strelným zbraniam. Poľský kronikár M. Beľský, opisujúci bitku kozákov pod velením Ivana Pidkovy s moldavským panovníkom Petrom v roku 1577 napísal, že medzi kozákmi bol vojak „zahovárajúci“ strely. Historik Skaljkovskyj opisoval charakternykov ako čarodejníkov, ktorých nemôže zabiť žiadna ohnivá zbraň, guľka ani delo. (Козаки-характерники, online)
V prostredí kozákov existoval starodávny vojenský kult vojina-zvira (vojaka-zvera), vojina-perevertňa (bojovníka so schopnosťou preberať na seba fyzickú podobu zvieraťa) a kult vlkolaka. Boli späté s charakternykmi. Kult vojaka-zvera existoval okrem Slovanov aj u iných indoeurópskych národov v prostredí ich vojenskej elity (u Skýtov, Sarmatov, Grékov, Keltov, Osetínov, Germánov, Pobaltov). (Козаки-характерники, online) Na rozdiel od ostatných národov, na území Ukrajiny táto tradícia pretrvala od staroveku. (Культ воїна-звіра в козацьку добу, online). V kozáckych legendách, domácich a zahraničných kronikách sa spomína, že charakternykov mohla zabiť len strieborná a špeciálne zarieknutá guľka. Takýmto spôsobom bol údajne zabitý aj charakternyk Danylo Nečaj, veliteľ braclavského pluku, ktorý zahynul v roku 1651 v bitke proti vojsku Reči Pospolitej. Zaujímavý je tiež fakt, že na rozdiel od radových vojakov, charakternykov pochovávali odlišným spôsobom a bez prítomnosti pravoslávneho kňaza. Súčasťou pohrebného rituálu bolo vbitie osikového kola do ich hrude, na ktoré dali sami pred smrťou zvolenie svojim druhom. Popisuje to aj kozácka legenda o charakternykovi prezývanom Dovhyj (Dlhý), ktorý po smrti neležal ako mŕtvy, no jeho telo sa hýbalo – posúvalo po lavici, na ktorej bol položený. Keď ho vložili do hrobu, bez prítomnosti kňaza, sám povedal svojim druhom, aby mu vbili osikový kôl do hrude. Pohrebné rituály charakternykov, ich rozsiahle poznatky o svete, prírode a ovládanie vojenskej mágie, predstavujú pozostatky predkresťanských duchovných tradícií. (Культ воїна-звіра в козацьку добу, online)

A. Klos etymologicky objasňuje slovo charakternyk, ktoré odvodzuje od sanskritského slova chara, vo význame božej energie a ukrajinského slova nykaty, ktoré sa v širšom význame prekladá ako vidieť, poznať, chrániť, ovládať. Charakternyk je osoba, ktorá ovláda božiu energiu. Podľa Nalyvajka má slovo chara v pendžabskom jazyku význam boh (Chari Višna, Chara-Šiva). Kaljandruk píše, že v starodávnych árijských védach sa v rámci kasty kšatrijov (vojakov) spomína skupina najmocnejších bojovníkov, ktorí boli schopní biť sa sami s tisíckami mužov. Označovali sa menom macharatchy (ma- predpona veľkí, charatchi). V súvislosti s charakternykmi sa hovorí o pokračovaní tradície starodávnych bojovníkov-kšatriov (charatchi – charakternyky). (Козаки-характерники, online) Ďalším dôkazom bojovej tradície národa je nosenie čupera, kosy (pásu vlasov vyrastajúcich z vrchnej časti hlavy). Je identifikačným znakom ukrajinských kozákov a súčasne aj pôvodom starších árijských bojovníkov. Tento špecifický účes sledujeme na miestach pohybu Árijcov. Mali ho Osetíni, škandinávski Vikingovia aj Kelti západnej Európy. V prípade ukrajinských kozákov sa zachoval do súčasnosti. (Козаки-характерники, online) Čuper sa ujal aj ako hanlivé pomenovanie Ukrajincov, ktoré používajú v negatívnom význame okolité národy (Rusi, Bielorusi atď.). Ide o pomenovanie chachly/chachol (slovensky chochol). Aj táto pejoratívna prezývka však svedčí o spätosti účesu s národom a identifikácii národa s ním.
Čo bolo skôr, hopak ako tanec alebo ako bojové umenie? Odpoveď na otázku vyplýva z jeho podrobnejšieho štúdia. Tanec aj systém boja majú mnohé zhodné prvky. Prvotne však vznikli elementy viažuce sa na boj, ktoré mali útočnú a obrannú funkciu. Táto funkcia je zjavná aj pri tanci. Etnické územie ukrajinského národa sa nachádzalo vždy medzi východom a západom a obyvateľstvo muselo čeliť nájazdom a útokom ázijských hord. Tak vznikla prirodzená potreba rozvíjania bojovej kultúry a vojenstva. Tréningy kozákov sa realizovali v sprievode vlastného spevu, prípadne hudby. Vykonávanie jednotlivých prvkov pravdepodobne kopírovalo rytmus vokálneho a inštrumentálneho sprievodu. Praktizovanie samotného hopaka ako bojového umenia sa prelínalo s tancom. Cudzinci, ktorí sa dostali do kontaktu s kozákmi opisovali, že kozáci celé dni iba tancovali a spievali. Boli udivení ich nadľudskou silou, vytrvalosťou a hrdinským bojom. (Гопак как боевое искусство, online) V období formovania kozáctva ako spoločenskej vrstvy, v 15.- 16.st. n.l. prebiehal aj proces formovania ukrajinskej tanečnej hudby. Výrazne sa rozširuje inštrumentálna hudba kozáckych tancov, v ktorých je cítiť intonáciu ukrajinského hopaka. (Козацький танець, online) Kozáci mali v rámci kultúry rozvinutý aj tanečný folklór. Prezentovali ním svoje fyzické schopnosti.
V stredoveku záporožskí kozáci vytvorili tanec, ktorý v názve niesol ich meno – kozak. Zahŕňal v sebe vývojovo staršie, jednoduchšie tance, ktorých názov bol odvodený od základného tanečného pohybu (holubecj, tropak, hajduk, pivtorak). Medzi ne patril aj hopak. V ľudových piesňach zo 17. storočia a veršoch z 18. storočia je hopak základnou časťou kozaka. Kozak vznikol v podmienkach novovznikajúcej spoločenskej vrstvy, bol modernejší a lepšie zohľadňoval podmienky doby. Tancovali ho vždy dvaja, pričom medzi sebou viedli nekompromisnú súťaž. Kozáci často súťažili v ovládaní kozaka v sprievode muzikantov. Porazený musel muzikantov vyplatiť. Kozak sa stal veľmi populárny a z prostredia Seči sa rozšíril medzi mestské a roľnícke obyvateľstvo. S obľubou ho tancovala mládež, hoci v ich prevedení bol, v porovnaní so Záporožcami, na kvalitatívne nižšej úrovni. Tanec kozak zanikol po zrušení Záporožskej Seči Katarínou II. Slová kozák a Záporožská Seč boli cenzurované a praktizovanie kozaka zakázané. Aj preto v druhej polovici 19.storočia, kedy sa položili základy profesionálneho ukrajinského divadelného umenia, sa na domácich a medzinárodných divadelných scénach tancoval ukrajinský tanec hopak. (Козацький танець, online) Neskôr, v období likvidácie bojovej tradície národa, dominovala prezentácia hopaka ako tanca, ktorá bola politicky prijateľnejšia a nenaznačovala explicitne väzbu na bojové umenie.

Zánik kozáckej tradície. Bojová kultúra Ukrajincov bola rozvinutá a predstavovala veľkú vojensko-politickú hrozbu pre Poliakov, Rusov aj sovietov. Záporožské vojsko zaznamenalo v priebehu histórie obrovské úspechy v boji proti Tatárom a Turkom. Dokázalo povstať a bojovať proti poľskej nadvláde, európski panovníci si ho najímali na pomoc vo vojnách. Úrovňou vojenskej prípravy, organizácie a taktiky patrilo k európskej elite. Okrem hopaka boli vyvinuté aj iné systémy boja, ako pästný boj spas, boj na opaskoch, kosturecj (pästný boj kobzarov [2]  s využitím palice), či technika rukoborstva (boja muža s mužom na zemi, ktorý sa podobal súčasnému wrestlingu). Na základe archeologických vykopávok z obdobia antiky sa zistilo, že na území dnešnej Ukrajiny, na Polesí, kedysi pôsobil kmeň žien – bojovníčok, známych ako amazonky. Stopy o existencii a pôsobení amazoniek možno nájsť aj vo folklóre.[3] (Гопак как боевое искусство, online) Kozácke vojsko pozostávalo z rozviedky, pechoty, kavalérie, artilérie, flotily a strážnej služby. Bojovalo na súši aj na mori. Malo dobre rozvinutú taktiku vedenia vojny. (Kolektív. 2009 : 90-91) Kozáci sa postupne začali vnímať ako ochrancovia ukrajinského národa, ako tí, ktorí sa snažia o jeho oslobodenie spod cudzej nadvlády. Tieto názory viedli k opatreniam zameraným na obmedzenie ich vplyvu a oslabenie ukrajinskej bojovej kultúry a ducha.
V roku 1775 Katarína II. zakázala ukrajinské kozáctvo a výučbu bojového hopaka. Táto likvidačná politika viedla k zániku Kozáckej ukrajinskej republiky a kozáctva ako spoločenskej vrstvy. Roztrúsili po mestách a dedinách. Časť utiekla za Dunaj, ale prevažná väčšina sa preorientovala na remeselnú činnosť a čumactvo (obchod so soľou a inými tovarmi). V čumáckom spôsobe života a kultúrnych prejavoch (najmä spev a tanec) v redukovanej podobe kozácka kultúra pretrvala. Národný tanec kozak, kvôli terminologickej zhode a spätosti s kozákmi, bol zakázaný. Napriek tomu, že výučba a praktizovanie hopaka boli tiež zakázané, tradícia ostala hlboko zakorenená. V prostredí vážených kozáckych rodov sa až do súčasnosti zachovala znalosť hopaka, odovzdávaná z generácie na generáciu ako dedičstvo predkov. (Козацький танець, online)

V sovietskom období sa voči ukrajinskej bojovej kultúre presadzovala prísna eliminačná politika a manipulácia s kultúrnou tradíciou. Sovieti vytvárali stereotyp Ukrajinca ako slabého, podradného a krotkého človeka s lyrickou dušou, ktorý rád spieva a tancuje, čím zámerne potláčali a vykoreňovali bojovného ducha národa. Zo slovnej zásoby boli vytlačované slová spájajúce sa s pôsobením kozákov a Záporožskou republikou. Utajovali sa a manipulovali informácie o metodike boja a kozáckych vojenských inštitúciách. Zakazovalo sa šíriť a praktizovať tradičné techniky boja vrátane hopaka. Cieľavedome sa formoval obraz kozákov ako samoľúbych a lenivých vojakov, odmietajúcich pracovať pre pána. Ukrajinský systém boja spas bol zakázaný a utajovaný. Jeho elementy sa však vyučovali v školách vychovávajúcich sovietsku rozviedku. Hopak sa prezentoval len ako tanec. Jeho úplnému zániku zabránil len fakt, že názov kopíruje pohyb, resp. pokrik pri výskoku a nemá priamu etymologickú spätosť s kozáctvom. (Гопак как боевое искусство, online)
Po období potláčania národnej kultúry a identity Ukrajincov v prostredí vlastného nezávislého štátu sa začínajú prebúdzať zabudnuté tradície národa. Národná história, ktorá bola utajovaná a s ktorou sa manipulovalo, sa začala postupne odkrývať a nanovo spoznávať. Súčasťou tohto procesu je tiež oživovanie hopaka. Hlavnú zásluhu na tom má Volodymyr Pilát, pochádzajúci z rodiny s kozáckou tradíciou, ktorý v roku 1985 otvoril vo Ľvove Experimentálnu školu hopaka. V rokoch 1990 – 1997 sa bojový hopak rozvíjal pod folklórno-športovou asociáciou Halycká Seč. V roku 1997 vznikla Centrálna škola bojového hopaka s výhradným právom kontroly rozvoja hopaka na národnej a medzinárodnej úrovni, ktorá v roku 1998 založila Stále fungujúce učebné centrum školy bojového hopaka. Centrálna škola sa venuje aktivitám rozvíjajúcim ukrajinskú bojovú kultúru a tradíciu ukrajinského hopaka prostredníctvom realizácie seminárov, celonárodných súťaží a festivalov. V roku 1996 sa vo Ľvove konala prvá celoukrajinská súťaž bojového hopaka s viac ako 150 účastníkmi. Súťaže sa realizujú v piatich kategóriach s rôznym stupňom technickej, umeleckej a improvizačnej náročnosti, ktoré sú bezkontaktné, s obmedzeným alebo úplným fyzickým kontaktom (odnotan, tan – pojedynok, zabava, borna, pojedynok). Boj prebieha v sprievode ľudových a moderných ukrajinských melódií. V roku 1997 bol hopak uznaný za národný šport Ukrajiny. Prvú publikáciu o hopaku, Tradície ukrajinskej národnej telesnej kultúry, napísali v roku 1991 E. Prystypa a V. Pilat. Nasledovala kniha V. Pilata Bojový hopak, ktorá sa považuje za základný učebný materiál. (История развития, online) V súčasnosti sa hopak rozvíja v štyroch formách – bojový, športový, folklórno-umelecký a ozdravujúci hopak. Výučba je zameraná na rozvoj telesnej a duševnej stránky, budovanie pozitívneho vzťahu k športu a fyzickej aktivite, upevnenie zdravia, získanie poznatkov o základných princípoch hygieny a starostlivosti o telo a znalostí prírodnej medicíny. (Гопак, online)

Záver. Ukrajinská bojová kultúra je rozvinutá a má starodávnu tradíciu, nadväzujúcu na kyjevskoruské a pred-kyjevskoruské obdobie. Je neoddeliteľnou súčasťou ukrajinskej kultúry, ktorá sa premietla do špecifických čŕt materiálnej, sociálnej a duchovnej kultúry a je jedným z jeho etnoidentifikačných znakov. Súčasťou tohto jedinečného komplexu vojenských poznatkov, techník boja, tréningov, rituálov a kultových predstáv je aj hopak. Je príkladom tradície, ktorej kontinuita bola úmyselne prerušená a v súčasnosti sa opätovne revitalizuje. Proces jej oživovania neznamená len nadviazanie na dedičstvo minulých storočí, ale prispieva tiež k formovaniu národnej identity a identifikácie sa mladých Ukrajincov, patriotizmu a znovuobjaveniu bojového ducha národa.

Poznámky:
[1] Deväť skalnatých prahov (vyčnievajúcich skál) na rieke Dneper, ktoré boli obávaným miestom.
[2] Slepí potulní muzikanti a speváci. Vďaka nim sa v ukrajinskom národe šírili ľudové piesne, ktorých je na Ukrajine zapísaných najviac na svete (okolo 650 000).
[3] V 12. storočí sa v ľudovom prostredí spomínala existencia tajomných mohýl žien – vojačiek v Partneve na Polesí. V starobylých ľvovských koledách sa ospevovali vojenské kvality a odvážnosť dievčat a žien – bojovníčok. V mnohých miestach Ukrajiny sa zachovala svadobná obyčaj, kedy v svadobnom sprievode ženícha (molodoho) vystupuje postava ženy – svitylky nesúcej meč, ktorá symbolizuje ženíchovho nosiča zbrane.

Literatúra a pramene
БОНДАРЕНКО А.: Культ воїна-звіра в козацьку добу. [online]. 2011 [cit. 2013.01.12]. Dostupné na internete: .
ЕГОРОВА, И.: Гопак как боевое искусство [online]. [cit. 2011.09.20]. Dostupné na internete: .
Энциклопедия танца. Гопак [online]. [cit. 2011.09.20]. Dostupné na internete: .
Гопак [online]. [cit. 2011.09.21]. Dostupné na internete: .
История развития Боевого Гопака в Украине [online]. 2011 [cit. 2011.09.21]. Dostupné na internete: .
KOLEKTÍV: Велика ілюстрована енциклопедія України. Kyjev 2009.
КОТЛЯР Ю. В.: Козаки-характерники: ведический и фольклорний аспекты (укр.) [online]. 2011 [cit. 2013.01.12]. Dostupné na internete: .
Козацький танець та його вплив на розвиток українських народних танців [online]. [cit. 2011.09.20]. Dostupné na internete: < https://ukrainian-dancing.com/history8.html>.
Украинский народный танец и его история [online]. [cit. 2011.09.21]. Dostupné na internete: .