Hudba v kultúrach sveta
Hudba je univerzálny ľudský fenomén vlastný všetkým kultúram. Už od počiatku existencie ľudstva sa formuje ako súčasť ľudskej spoločnosti. Možno ju chápať ako prirodzenú činnosť, pomocou ktorej človek vyjadruje svoje bytie a ľudskosť navonok. Hudba, tak ako aj iné druhy umenia, je vlastná len ľuďom. Je prejavom existencie umeleckého myslenia a cítenia, ktoré sa líši v závislosti od kultúry, geografických podmienok, historických vplyvov a iných faktorov. Každá osoba do istej miery cíti umelecky. Miera a spôsob vyjadrenia pocitov pomocou umenia je však rôzna a závisí od faktorov, ktoré formujú osobnosť človeka: výchova, vzdelanie, spoločenské podmienky, status a i.
Hudba je všeobecne zrozumiteľný jazyk, ktorý slúži na odovzdávanie informácií aj bez verbálneho obsahu. Ako univerzálny kultúrny fenomén funguje od počiatku existencie ľudstva aj ako systém prenosu posolstiev. Pred vznikom písomníctva a historických záznamov si ľudia z generácie na generáciu životné skúsenosti a udalosti, ktoré zažili oni a ich predkovia, odovzdávali práve prostredníctvom piesní. Texty piesní síce boli upravované a idealizované, ale mali reálny historický základ. Rodičia svojim deťom spievali príbehy, ktoré súviseli s vývojom spoločnosti, v ktorej fungovali. Hudba tak slúžila ako prostriedok socializácie a enkulturácie členov spoločnosti a bola nástrojom archivovania údajov.
Už od staroveku si národy ctili svojich hudobníkov. Predstavovali plnohodnotný komunikačný kanál s nadprirodzenom, sprostredkovateľov informácií o rôznych javoch. Napríklad v Indii v rámci kastového systému dodnes existuje vrstva profesionálnych hudobníkov, ktorí sa zaoberajú výlučne hrou na hudobné nástroje a spevom. Až keď dosiahnu stupeň virtuozity, majú právo vystupovať pred divákmi. Rovnako možno spomenúť aj Egypt, Mezopotámiu, Grécko, keltské oblasti a iné, kde bola hudba chápaná ako posvätná.
Afrika. V afrických spoločenstvách budúce matky spievajú svojmu nenarodenému dieťaťu pieseň, pretože chcú, aby bola hudba prvým, čo bude dieťa v živote počuť. Pieseň a hudba sprevádzajú afrického človeka od narodenia po smrť. „Pesničky mu spieva matka, otec, starí rodičia, súrodenci aj tety, vždy keď je to potrebné. Keď si chlapec rozbije koleno, keď ide do školy, keď je chorý, keď odchádza do pralesa absolvovať iniciačný obrad, keď sa žení, keď umiera.“[1] Africké spoločenstvá chápu hudbu ako most medzi viditeľným a neviditeľným svetom, ale aj ako silu, ktorá udržuje harmóniu človeka s obklopujúcim svetom. Je nevyhnutná pri práci, náboženských a iniciačných obradoch, pri liečení aj pohreboch. Hudba je pre Afričanov paralelou sociálnej štruktúry ich komunít, je polyrytmická (hrajú sa viaceré rytmy súčasne). Podobne rytmicky komplexné sú tiež africké tance. Rytmus hudobníkov sa zámerne prepletá s rytmom tanca a vždy ide o vzájomný dialóg. Každý sólový tanečník, aj každý dedinčan vyjadruje svoju individualitu a zároveň príslušnosť ku komunite. Hudba tak pomáha navodzovať a udržiavať sociálnu pospolitosť.[2] Zatiaľ čo v európskych podmienkach takýto typ a funkcie hudby sa stávajú „prepychom“, na väčšine územia Afriky je pre jej obyvateľov základom života.
Mezopotámia. Za kolísku civilizácie sa vo všeobecnosti pokladá oblasť medzi riekami Eufrat a Tigris, známa ako Mezopotámia, kde sa uskutočnila neolitická revolúcia. Práve v Mezopotámii nachádzame najstaršie zobrazenia nástrojov a hudobnej interpretácie vysokej kultúry, najranejšie pozostatky skutočných nástrojov a najstaršie písomné zmienky o používaní hudby. Úplne najstaršie zobrazenia sa objavujú ako fonogramy alebo ideogramy na sumerských písaných tabuľkách z doby približne 3000 pred. Kr. (sú to harfy s troma strunami).[3]
Početné objavy hudobných nástrojov v kráľovských hrobkách svedčia o význame hudby v náboženskom aj svetskom živote Sumerov. Existovalo tu špecifické povolanie hudobníka. Profesionálni hudobníci mali svoje funkcie a boli špeciálne vzdelávaní na výkon svojho zamestnania. „Až do začiatku druhého tisícročia pred Kr., keď sa určití hudobníci stali kráľovskými služobníkmi, všetci slúžili v chrámoch. Hudba bola už od svojich počiatkov pevne spätá s mágiou a religióznosťou. Tak ako sa sumerská civilizácia sústredila na religióznosť, a teda jej hudba na chrámovú službu, rovnako bola sumerská hudba aj súčasťou hostín, vojenských triumfov, pohrebov a iných rituálov“.[4]
Babylon. V Babylone hudbu rozvíjali hlavne kňazi ako príslušníci duchovenstva a profesionálni hudobníci, ktorí hrali na flauty a hoboje, a speváci, ktorí svoj spev sprevádzali hrou na lýru. V knihe Danielovej (okolo r. 165 pr. Kr.) sa píše o udalostiach z dvora kráľa Nebukadnesara. V diele je niekoľkokrát spomínaný jeho veľký orchester, ktorý hral na kráľovu počesť. Plutarchos sa zmieňuje o tom, že Babylončania vyjadrovali vzťahy medzi jednotlivými ročnými obdobiami hudobnými intervalmi. Kvartou označovali čas medzi jarou a zimou, oktávou dobu medzi jarou a letom.[5]
Grécko. Gréci sa mnohým hudobným zákonom a iným vedám naučili od Babylončanov. Pre významné staroveké civilizácie bola hudba posvätná. Už samotné mýty opisovali hudbu ako dar bohov, ktorí vynašli aj jednotlivé hudobné nástroje. Bolo to tak napríklad v Grécku. Medzi najvýznamnejších gréckych bohov spojených s hudbou bol zaraďovaný Apolón, ktorý vynašiel kitharu a hudobné umenie. Apolón však nebol jediným bohom, ktorý bol spätý s hudbou. Grécka bohyňa múdrosti a vojny Aténa vymyslela píšťalu. Lýru vynašiel Hermes, posol bohov. Panova flauta alebo syrinx sa doteraz volá podľa svojho vynálezcu boha Pana.[6] Grécka hudba bola základným kameňom vývoja a ďalšieho smerovania európskej hudobnej kultúry. Názov hudby, ktorý poznáme pod slovom muzika pochádza z gréckeho pojmu Músai, ktorým označovali múzy.
Vo väčšine európskych jazykov je pomenovanie odvodené od gréckeho mousikę, ktoré označovalo umenie múz. [7] Hudba bola zásadným rysom gréckeho života, nechýbala pri náboženských rituáloch, svadbách, pohreboch a zhromaždeniach. O význame hudby v Grécku svedčí aj existencia Odeionu, súčasti aténskej Akropoly, ktorý slúžil na spevácke a hudobné vystúpenia. Hudbou ako vedou sa zaoberal aj grécky mysliteľ Pytagoras, ktorý sa okrem matematiky, filozofie a iných vied zamýšľal aj nad hudobnými zákonmi. Skúmal zákonitosti hudobnej harmónie, intervaly, vzťahy medzi tónmi, aj vplyv hudby na človeka. Gréci sa ako jedno z prvých európskych etník zaoberali hudobnou teóriou. Mnohé grécke stupnice a teoretické poznatky sú dodnes využívané v hudobnej teórii. V Grécku sa hudobné umenie študovalo. Trojročný kurz praktického muzikanstva postačil pre bežného mladého muža, no štúdium músiké, čo bolo zjednotenie hudby a poézie, bolo zásadné pre vyššie vzdelanie a bol na neho kladený dôraz. Gréci preferovali súzvuk duševnej a telesnej krásy – kalokagatiu.
Podľa Platóna muselo byť štúdium hudby sprevádzané vzdelávaním v gymnastike. Nie preto, že músiké je dobrá pre dušu a fyzické cvičenie pre telo, ale preto, že tieto dva aspekty vzdelávania sú komplementárne a vzájomne sa korigujúce. Kultivácia jedného na úkor druhého viedla podľa neho k zženšteniu alebo k „svojhlavosti“.
Ďalšími gréckymi mysliteľmi, ktorí sa zaoberali hudbou sú Aristoteles a jeho žiak Aristoxenes. Aristoteles, Platónov žiak, vo svojom diele Politika opisuje etickú silu hudby a jej význam pre vzdelanie. Zdôrazňoval, že etický vplyv hudby je dôležitejší, ako jej schopnosť poskytovať potešenie. Aristoteles vo svojom diele tvrdil, že aj laici by mali získať určitý stupeň hudobného vzdelania.[8]
Egypt. Medzi najvýznamnejšie staroveké civilizácie patrili Egypťania. Ich znalosti vied sú pozoruhodné. Pri hľadaní súdržnej idey vývoja a používania hudby je nevyhnutné obrátiť sa na Egypt. Egyptské umenie bolo výrazne späté s náboženským životom. Boh Thot údajne napísal 42 kníh, ktoré pojednávajú o astronómii, akustike a hudbe. V egyptskej mytológii sa za stvoriteľku hudby považuje bohyňa Hesu, v preklade jej meno znamená speváčka. Okrem nej o význame hudby v egyptskej kultúre svedčia aj ďalší bohovia a bohyne hudby ako Ini, Merta, Baštéta.[9]
Každodenné činnosti, práca, sviatky ani náboženské obrady sa ani tu nezaobišli bez hudby. Svedčia o tom početné vyobrazenia v hrobkách a chrámoch, ktoré znázorňujú hudobníkov hrajúcich na svoje hudobné nástroje, spevákov, tanečnice a zbor. „Oproti každému je spevák, ktorý si kladie ľavú ruku na ľavé ucho, aby sa s ním dorozumel v akomsi mnemonickom kóde“.[10] Existencia profesionálnych hudobníkov v rôznych spoločenských vrstvách svedčí o vysokej úcte, ktorej sa hudobníkom v Egypte dostávalo. Pravdepodobne najvyšší sociálny status mali chrámoví hudobníci slúžiaci konkrétnym bohom. Rešpekt a autoritu si získali aj kráľovskí hudobníci, ktorí pôsobili na kráľovskom dvore, ako boli niektorí nadaní speváci a harfisti. Nižšie na spoločenskom rebríčku boli hudobníci, ktorí pôsobili ako uvádzači a konferencieri rôznych spoločenských akcií.[11]
Židia. Hudba hrala dôležitú úlohu aj v kultúre Hebrejov. Význam hudby v živote židovského národa je opísaný už v začiatku Knihy stvorenia Genesis. Povolanie hudobníka je uvedené medzi troma základnými profesiami: pastier, kováč a hudobník. Hudba bola považovaná za nutnosť v každodennom živote, za skrášľujúci a obohacujúci doplnok ľudskej existencie.[12] V Starom zákone sú spomínané rodinné spolky profesionálnych hudobníkov, ktorí pôsobili na kráľovskom dvore i v chráme. Texty z ich repertoáru poznáme z Knihy žalmov. Jednotlivé žalmy boli podľa typu liturgického kalendára spievané v určitý deň v týždni. Čo sa týka hebrejskej svetskej hudby vieme, že existovali pracovné piesne rôzneho druhu (žatevné, pracovné, ľúbostné, piesne k vinobraniu a pod.). Židia uplatnili svoju schopnosť zachovávať vlastné tradície a nepodľahnúť kultúrnej absorpcii aj v hudobnom umení a dlhú dobu odmietali pri bohoslužbách používať hudobné nástroje. Tie k nim prichádzali pod gréckym vplyvom.
Rímska ríša. Nezanedbateľné miesto mala hudba aj v živote Rimanov. Hudba starého Ríma bola viazaná na tri hlavné ciele: výkon, zábava a propaganda. Zo spoločensko-kultúrneho hľadiska v starom Ríme bola hudba spájaná predovšetkým s vojenskými ceremóniami, divadlom, náboženskými praktikami a rituálnym využitím v takmer všetkých verejných a občianskych záležitostiach.[13]
Rímsky militarizmus niekedy o rímskej hudbe vytváral falošný obraz. Hudobné nástroje, ktoré používali, sú rovnaké ako u iných obyvateľov Stredomoria, preto nás nič nevedie k domnienke, že boli menej muzikálni ako iné národy obývajúce dané územie. „Existuje veľké množstvo dôkazov o používaní piesní v každej fáze sociálnej aktivity: pri práci, oddychu, bohoslužbe. Mali slávnostné piesne, satirické piesne, ľúbostné a pijanské piesne“.[14]
Rímska hudba bola spojená s rôznymi náboženskými a výročnými slávnosťami, ale najmä s divadelnými predstaveniami. Postupným napodobňovaním hosťujúcich etruských hercov, ktorých imitovala najmä rímska mládež, sa postupne vytvárala profesionálna vrstva hercov a spevákov. Neskôr sa profesionálni hudobníci v Ríme spájali do cechov. „Keď si Augustus roku 12 pred Kr. uzurpoval titul pontifex maximus, čím sa stal najvyšším predstaviteľom náboženského aj vojenského a civilného života štátu, istý čas sa venoval aj založeniu cechu náboženských a oficiálnych hudobníkov Ríma collegium symphoniarocum. Roku 43 po Kr. počujeme o celo- svetovom zväze umelcov v službách Dionýza: bás- nikov, hercov, aj rôznych hudobníkov, spätých s divadlom.“[15]
Hudba v Ríme nebola chápaná len ako umenie, ktoré povznáša a kultivuje osobnosť, ale skôr ako prostriedok na zábavu pri rôznych hrách a hostinách, a na praktické účely, ako napr. pri vojenských výpravách, kde hráči a nástroje mali väčšinou signálne funkcie. Zaujímavosťou je, že mnohí z rímskych cisárov sa považovali za hudobníkov. Napríklad cisár Hadrián, ktorý bol hrdý na svoj spev a hru na citare, cisár Nero, ktorý sa dokonca zúčastnil gréckej hudobnej súťaže, Marcus Aurelius, ktorý viedol spevy a tance Saliov, kolégia kňazov Marsa Gradiva.
Kelti. Hudba u Keltov bola posvätná. Predstavovala emocionálnu a magickú silu, slúžiacu ako prostriedok pri náboženských obradoch. V keltskej kultúre a spoločnosti boli vzdelaní hudobníci jednou z kňazských vrstiev s vysokým sociálnym statusom. Hudobné vzdelávanie bolo základnou súčasťou druidského výcviku. Jed- nou z kategórií druidov boli bardi. Bardi boli speváci a básnici, ktorí ovládali hru na hudobné nástroje. Pomocou nich sprevádzali príbehy a básne rozprávané svojim poslucháčom a tak ovplyvňovali ich emócie. Kelti verili v posvätnú moc hudby a slov. Svoje príbehy nezapisovali, aby nestratili svoju magickú moc.
„Samotný bardský výcvik trval 12 rokov, počas ktorých si budúci druidi museli zapamätať tisíce príbehov, básní a dejinných udalostí“.[16] Hneď keď bardi dosiahli úroveň virtuozity v hre na hudobný nástroj, väčšinou harfu, používali ju ako prostriedok na magické účely. Hudba v keltskej spoločnosti bola dôležitou súčasťou obradov. Na zmenu a ovplyvnenie nálad ľudí keltskí bardi využívali tri druhy spevov. „Boli nimi goltrai- smutný nápev, gantrai- radostný nápev, suantrai- spavý nápev“.[17] Tieto melódie sprevádzali udalosti rôznych druhov. Smutný nápev bol využívaný pri oplakávaní mŕtvych a na pohreboch. Radostný nápev využívali Kelti pri šťastných okamihoch v živote, rôznych zábavách, hodoch a podobných príležitostiach. Spavý nápev bol využívaný pri kultových obradoch prechodu na „druhý svet“.
Dôležitou úlohou bardov bolo rozprávanie príbehov o mytológii, hrdinoch, historických udalostiach. Napínavé rozprávanie týchto príbehov bard podporoval hudbou. „Jednalo sa o hudobné vložky alebo dlhšie úseky, ktoré sa spievali za sprievodu harfy. Na rad prichádzali obvykle behom vyústenia celého príbehu a publikom boli vyžadované“.[18] Kelti hudbu počuli takmer všade okolo seba, nechápali ju len klasicky. Prehovárala k nim nielen prostredníctvom hudobných nástrojov, ale aj prírody (v speve vtákov, hlasoch zvierat), prisudzovali ju neživým predmetom, vode, kameňom, zbraniam atď).
Čína. V celej Ázii je hudba významnou súčasťou tradičnej kultúry už od začiatkov jej civilizácie. Hudba a jej pravidlá boli súčasťou vysokej kultúry, ktorá bola vlastná aj mnohým panovníkom a bola symbolom ich postavenia. V Číne len cisári mali právo vlastniť tie najkrajšie „zvučiace kamene“, veľké kusy nerastov, napr. jadeitu, ktoré pri údere vyludzovali krásne znelé zvuky.[19]
Už 1500 rokov pred Kr. mala Čína ucelený vedecky rozpracovaný systém stupnice, ktorá obsahovala 12 stupňov, založených na kvintovej súslednosti. Je doložená existencia viac ako 70 hudobných nástrojov z tohto obdobia. Číňania poznali matematické zákony hudby a vzťahy medzi tónmi už pred Pytagorom. Hudobné umenie bolo v Číne úzko spojené s filozofiou a náboženskými predstavami. Taoisti chápali hudbu ako súčasť vesmírnej harmónie. Hudba a spev boli neoddeliteľnou súčasťou ich obradov. Podľa čínskych mysliteľov hudba obsahuje dve základné sily vesmíru jin a jang. Teoretickým aspektom hudby, aj otázkam presného ladenia bol v Číne prikladaný veľký význam. „Napríklad v rokoch 141-87 pr. Kr. fungoval pri Ministerstve mier a váh Cisársky úrad hudby, ktorý kontroloval správne vykonávanie rituálov a predovšetkým hudby. Archivoval všetky melódie a kontroloval správne ladenie“.[20]
Záver. Je evidentné, že význam hudby, predovšetkým v starovekých spoločenstvách, bol nezaned- bateľný. Úzka spätosť so životom a náboženskými prejavmi prispela k rozvoju hudobného umenia, ktoré pretrvalo až do súčasnosti a plní rozmanité funkcie. Prinášajú nielen emócie (radosť, potešenie), ale uspokojujú aj praktické potreby poslucháčov – konzumentov hudby, interpretov aj samotných hudobníkov.
Poznámky:
[1] MAREK 2000:144.
[2] MAREK 2000:144.
[3] ABRAHAM 2003:7.
[4] ABRAHAM 2003:9.
[5] MAREK 2000:14.
[6] MAREK 2000:12.
[7] Mousikę and cultural heritage 2007: <https://www.musagora.education.fr/muses/musesen/mousike.htm>
[8] ABRAHAM 2003:28.
[9] MAREK 2000:13.
[10] WEGNER 1950:9.
[11] Music in Ancient Egypt b. r.: <https://umich.edu/~kelseydb/Exhibits/MIRE/ Introduction/ AncientEgypt. html >;
[12] PASTERNAK 2003:9.
[13] The music of ancient Rome 2001 .: < https://www.aug.edu/~cshotwel/ 2001.Rome.htm>;
[14] ABRAHAM 2003:36.
[15] ABRAHAM 2003:41.
[16] HAMILTONOVÁ – EDDY 2009:75.
[17] HAMILTONOVÁ – EDDY 2009:134.
[18] HAMILTONOVÁ – EDDY 2009:135.
[19] MAREK 2000:44.
[20] MAREK 2000:45.
Literatúra a pramene:
ABRAHAM, G. Stručné dejiny hudby. Bratislava 2003. FERKOVÁ, E. Hudobná analýza – Teória a stručné dejiny. Bratislava 2007.
HAMILTONOVÁ, C. – EDDY, S. Tajemný svět Keltů. Brno 2009.
JURKOVIČ, P. Na cestách k hudbě. Praha 2006. LABORECKÝ, J. Hudobný terminologický slovník. Bratislava 2005.
MAREK, V. Tajné dějiny hudby. Praha 2000. MCCOLLUM, J. R. Music, ritual, and diasporic identity: A case of study of the Armenian Apostolic church : dizertačná práca. Maryland 2004.
Mousikę and cultural heritage [online]. 2007. [cit. 2011.02.28]. Dostupné na internete: <https://www.musagora.education.fr/muses/musesen/mousi ke.htm>.
Kontakt:
PhDr. Marcel Mudrák, PhD.
KMKaT FF UKF v Nitre
Štefánikova 67
949 74 Nitra
E-mail: mmudrak@ukf.sk