Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvod. Krajina je entita, ktorá podlieha neustálej zmene. Jej forma sa mení v priebehu rokov, desaťročí, storočí. V čase sa mení aj jej využitie a štruktúra. Dochá- dza k tvorbe jednotlivých kultúrnokrajinných vrstiev, ktoré sa na seba nabaľujú. Z týchto vrstiev vyčnievajú archetypy kultúrnej krajiny – pozostatky z minulosti, ktoré nám pomáhajú pri vytváraní obrazu o spôsobe života spoločnosti v minulosti. Príspevok sa zaoberá problema- tikou   archetypov,    historických    krajinných    štruktúr a uvádza praktické príklady z výskumu v Bojniciach – časť Dubnica.

Archetypy krajiny. Z psychologického hľadiska sa pod pojmom archetyp chápe originálny model osoby (HREŠKO   –   KANÁSOVÁ   –   PETROVIČ   2009:1). Archetypom  krajiny  sú  tiež  originálne  modely,  ktoré dokumentujú  určitú  kultúrnohistorickú  zložku  minulosti. (Lipa kráľa Mateja v Bojniciach, prícestný hostinec a iné), ale aj kultúrna krajina ako celok (oblasti so zachovalými terasovitými  poliami, úzkopásové  polia  a  pod.).  Podľa Dvořákovej (2000:37) archetypy krajiny tvoria jej pamäť a tým dokumentujú jej vývoj na báze prírodnej a kultúrnej. Tento pojem je možné stotožniť s pojmami prírodné a kultúrne dedičstvo. Kultúrne dedičstvo je základným prvkom pri definovaní a hodnotení krajiny z hľadiska jej významu v širokom spektre kultúrnohistorického vývoja. Vyjadruje základný a strešný pojem pri špecifikovaní kultúrnej krajiny, pretože ona by mala byť jeho súčasťou. Archetyp   prírodnej, prípadne kultúrnej krajiny je v podmienkach slovenskej a českej vedy podrobený minimálnemu záujmu. Mnohí autori definujú archetypy prírodného a kultúrneho dedičstva nepriamo, prípadne čiastkovo. V rámci definovania kultúrnej krajiny Supuka (1999:10) registruje aj v krajine rozmiestnené obytné, výrobné a fortifikačné stavby, aj technické diela s dobovou architektúrou a funkčným účelom, ktoré môžu mať rozptýlený alebo koncentrovaný charakter. Aj fragmentálne a fraktálne historické stavby sú vecným svedectvom kultúrneho prejavu v posudzovanom krajinnom priestore. Z tohto pohľadu pojem archetypu kultúrnej krajiny možno definovať ako v krajine rozmiestnené koncentrované, rozptýlené, fragmentálne a fraktálne prvky, ktoré sú svedectvom kultúry v posudzovanom krajinnom priestore. Podobne postupuje aj Gojda (2000:150–175), ktorý kultúrne archetypy kategorizuje z pohľadu archeológa na:

  • sídelné miesta (obytné areály pravekých poľnohospodárov, dedinské  dvory,  dediny  európskeho  stredoveku a novoveku, jaskyne a

     skalné komplexy a mestá);

  • ohradené miesta (kruhové priekopy, hradiská, štvoruholníkové valy, hrady, pevnosti, pochodové tábory a poľné tábory);

  • miesta  kultov  a centrá  zbožnosti  (krajinné  dominanty, rondely, kostoly a iné);

  • exploatačné miesta – výrobné areály (poľnohospodárske, výrobné, ťažobné);

  • línie naprieč krajinou (hranice, cesty, ostatné líniové objekty).

Oťaheľ, Hrnčiarová a Kozová (2008:75) považujú za archetyp kultúrnej krajiny aj väčšie územie s tradičnými spôsobmi hospodárenia, historickými krajinnými štruktúrami dokumentujúcimi jednotlivé etapy rozvoja spoloč- nosti. Tieto štruktúry môžu byť zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho  a prírodného  dedičstva  UNESCO v kategórii kultúrna krajina. Prelínanie socializmu a kapitalizmu vtlačilo do krajiny špecifické a nezameniteľné črty, ktoré   ovplyvnili    jej    formovanie    a prejavujú    sa    aj v súčasnosti. Za archetyp kultúrnej krajiny je možné považovať aj historické krajinné štruktúry, ktoré podľa Jančuru (1998:237) reprezentujú staršie časové horizonty a často sa javia ako izolované relikty. Historické krajinné štruktúry sú pamäťou krajiny. Predstavujú špecifický, dobovo ohraničený a priestorovo neustále sa zmenšujúci subtyp krajinných štruktúr ako celku. Možno ich tiež charakterizovať ako hmotnú, nehnuteľnú časť kultúrneho dedičstva. Sú reliktom antropických činností, ktoré sa zachovali    do    súčasnosti.
Takýmto prejavom môže byť samostatne stojaci archetyp v izolovaných fragmentoch, buď preto, že sa postupne rozpadali, alebo ich prekrývajú iné súčasné objekty, prípadne novšie kultúrnokrajinné vrstvy. Spravidla súčasná krajinná štruktúra má i reliktné formy historickej krajinnej štruktúry. Z hľadiska výskumu týchto štruktúr je potrebné analyzovať celkovú štruktúru krajiny, pri ktorej je dôležitý akcent na časovú líniu jej vývoja. Krajina má svoju dynamiku, ktorá je ovplyvnená prírodnými a antropo- génnymi faktormi, pričom v súčasnosti sú dominantnejšie tie antropogénne. Žigrai (2001:16-22) definuje každý kultúrnokrajinný prvok ako priesečník priestoru a času. Určitý súbor týchto prvkov s časovo a priestorovo blízkymi koordinantmi vytvára príslušnú časovo-priestorovú kultúrnokrajinnú vrstvu. V rámci problematiky historic- kého land use (využitie zeme) uvádza  Chrastina (2009:185) pojem prehistorický land use, v ktorého kontexte vzniká kategória Prehistorická krajinná štruktúra.

Historická   krajinná   štruktúra   –   reprezentuje obdobie pred významnými neprirodzenými zmenami vo vlastníckych vzťahoch a tým aj v štruktúre krajiny, ktoré boli vyvolané znárodnením a násilnou kolektivizáciou poľnohospodárstva po druhej svetovej vojne. Historické krajinné štruktúry reprezentujú staršie časové horizonty a často sa javia ako izolované relikty – archetypy kultúrnej krajiny (MINAROVIČ a kol. 2008:18).

Súčasná krajinná štruktúra je podľa Minaroviča (2008:19) nazývaná aj druhotná krajinná štruktúra a je tvorená súborom prvkov, ktoré človek ovplyvnil, čiastočne alebo úplne pozmenil, respektíve novovytvoril ako umelé prvky krajiny. Jančura vymedzuje súčasnú krajinu ako usporiadané rôzne časové jednotky. Sú v nej prítomné historické krajinné štruktúry v podobe archetypov. Druhotná krajinná štruktúra vyjadruje fyziognomické (tvarové) charakteristické krajinné zložky, ktoré vytvárajú určité špecifické usporiadanie.

Príklady kategorizácie historických krajinných štruktúr na Slovensku. Huba (1988:56–62) poukazuje na veľkú rôznorodosť prístupov a náročnosť typologického zaradenia historických krajinných štruktúr. Lacika (2009:66–78) uvádza fakt, že pri výskume historických krajinných štruktúr je potrebné brať do úvahy ich naviazanosť na časovú os. Vo svojej analýze (Curriculum vitae slovenskej krajiny) skúma štruktúru krajiny na základe vybraných protohistorických a historických období a člení ju na viaceré kategórie [1] Oťaheľ, Hrnčiarová a Kozová (2008:74–75) vo svojej práci zameranej na typológiu krajiny Slovenska vymedzujú historické krajinné štruktúry na základe tradičných spôsobov hospodárenia. Dôležitý je aj fakt, že poukazujú na nevyhnutnosť komplexného prístupu k historickej kultúrnej krajine nielen z pohľadu jednotlivých prvkov kultúrneho dedičstva, ale z komplexného pohľadu synergie územia.[2] Historicky najvýznamnejšou ľudskou činnosťou determinujúcou zmeny využívania krajiny je poľnohospodárstvo. V predvojnovom období bolo na Slovensku pomerne zaostalé, pričom štruktúra krajiny, ktorá tu vtedy existovala bola výsledkom stáročia trvajúceho vývoja. Značne štruktúrované menšie poľnohospodárske plochy sa striedali s neobrábanými plochami s pôvodnými biotopmi. V povojnovom období dochádza ku kolektivizácii, reorganizácii a k sceleniu pozemkov, čo viedlo k nárastu výmery poľnohospodárskej plochy až o 200%. Gojda (2000:177–190) na základe analýzy archetypov európskej kultúrnej krajiny vymedzuje historické krajinné štruktúry typické pre mierne podnebné pásmo v Európe. Táto štruktúra je nasledovná:

Krajina pravekých poľnohospodárov. Charakteristické pre toto obdobie je globálne otepľovanie. Pravekí lovci začali viesť usadlý spôsob života, nastáva domestifikácia zvierat.  V oblastiach  dubových  lesov  dochádza k rozvoju žiarového hospodárstva, čo zapríčinilo ich ubúdanie. Vznikali však pastviská pre dobytok. Sídelné areály sa rozkladali v odlesnených oblastiach, tzv. schifting mozaic. Vznikajú aj plochy pre pochovávanie mŕtvych a kruhové ohrady využívané pravdepodobne na náboženské účely – rondely. V eneolite (neskorej dobe kamennej) sa začalo používať radlo, úhor vypásal dobytok a na vyvýšeninách vznikali malé opevnené osady. V dobe bronzovej (2200 – 750 p. n. l.) vznikali rozsiahle pohrebné areály – mohyly a dolmény (megalitické hrobky z kameňa). V staršej dobe železnej už je odlesnených 25–50% krajiny. S Keltmi prišli na územie Slovenska železné kosy, zahusťuje sa cestná sieť, zakladajú opidá a štvoruholníkové valové opevnenia.

Krajina pozmenená Rimanmi – vznik štruktú- rovanej krajiny. Počas tohto obdobia dochádza k deleniu pôdy, vzniku súkromného vlastníctva a sídelných enkláv. Rímske vojská a Rimania menia pravekú krajinu na štruktúrovanú (geometrické rozdelenie hospodárskej pôdy). Pri vojenských táboroch vznikali osady, z ktorých sa neskôr vyvinuli mestá.

Krajina pozmenená stredovekou kolonizáciou –   od rozptýleného osídlenia až po intenzívne obhospo- darovanie  krajiny.  V tomto  období  sa  vytvoril  základ dnešnej kultúrnej krajiny. Les ustúpil výstavbe a poliam. Dochádza k vnútorným a vonkajším kolonizáciám. Typický je feudálny systém. Dvojpoľný hospodársky systém sa mení na trojpoľný. Zlúčením, premiestnením a zakladaním vznikajú  väčšie   osady.   Osídľuje   sa   zóna   pahorkatín a vrchovín. Vzniká sieť farností a kostolov.

Krajina novoveku – priemyselná revolúcia zapríčiňuje prudkú  zmenu  štruktúry  krajiny.  Dochádza k rekatolizácii, stavajú sa kríže, kaplnky, krížové cesty. Obdobie baroka výrazne ovplyvnilo vzhľad dnešnej krajiny masovou obnovou cirkevných stavieb.

Praktické príklady z výskumu v Bojniciach, časť Dubnica. Skúmaná oblasť sa nachádza v Trenčian- skom samosprávnom kraji v okrese Prievidza, v mestskej časti Bojnice – Dubnica. Celé územie je vymedzené intravilánom obce Dubnica na východe,  potokom Dubnička na severe, hlavným (rozdeľujúcim) hrebeňom výbežkov Malej Magury na západe a katastrálnou hranicou s mestom Bojnice na juhu. Na základe analýzy máp, štúdia historických dokumentov a terénneho výskumu boli v tejto oblasti vymedzené nasledovné archetypy kultúrnej krajiny.

Hradište Dubnica. Archeologické nálezy potvr- dzujú existenciu hradiska aj v staršej dobe železnej (halštatskej). Išlo pravdepodobne o útočiskový typ hra- diska, ktoré existovalo už za čias ľudu lužickej kultúry, ktorý na hornú Nitru prichádzal v rokoch 1200 – 700 p. n.l. Počas veľkomoravského obdobia tu existovala výrobná osada (zameraná na spracovanie železa a dechtu), ktorá naznačuje neustálu    funkčnosť  hradiska a nepriamo dokumentuje využitie skúmanej oblasti už od protohistorického obdobia. Drevené uhlie, ako vedľajší produkt dechtárstva, sa používalo v kováčskych dielňach v Dubnici, Bojniciach a Brezanoch. Archeologické nálezy prinášajú poznatky aj o výrobe keramiky. Hrnčiarstvo je viazané na vhodné suroviny. Pri Dubnici sa nachádza veľmi kvalitná biela hlina a aj ložiská farebných hliniek. Slovanská keramika z Dubnice je dokumentovaná osobitnými značkami na dne nádob. Na bojnických výrobkoch sú to krúžky a na dubnických päťramenné hviezdy (KOVÁČ a kol. 1967:23).

Bohátka. Predstavuje sídelný objekt, ktorý v súčasnosti slúži ako horáreň. Historicky jej existenciu nepriamo  dokladuje  údaj  na  hrobe  (1860),  situovaný neďaleko, aj jamy na vápno (pozostatok vápenných pecí) z prelomu  19.  a 20.  storočia,  na  výrobu  ktorého  bolo potrebné veľké množstvo dreva. Táto budova potvrdzuje existenciu lesného hospodárstva a lesného typu krajiny, ktorá sa tu nachádzala viac storočí. V horskom teréne sa nevyskytujú žiadne terasy dokazujúce dlhodobejšie osídle- nie tohto priestoru (okrem terasy za budovou).3

Lúky a pasienky nad Bojnicami a ich sekundárne využitie. Nad Bojnicami – časť Dubnica sa nachádzajú lúky a pasienky, ktoré nie sú v súčasnosti využívané. Pri prieskume oblasti sme objavili základy kamenných stavieb a osličku, ktorá slúžila na brúsenie kôs. Analýza historických máp odhalila štyri stavby uprostred trvalých trávnatých porastov (ďalej TTP). Sekundárne sa tieto lúky využívali aj na pestovanie ovocia. Dôkazom je aj maľba z roku 1641, kde sa v pozadí Bojnického zámku nachádzajú zreteľné stopy sadov. Ich existenciu potvrdila komparácia historických máp. Najväčšiu územnú rozlohu dosahovali sady v 50. rokoch 20. storočia.

Lokalita   Sad    –    sady.    Pestovanie    ovocia v Bojniciach je spojené s majerom bojnického panstva, ktorý  sa  v   Dubnici   prvýkrát   spomína   v roku   1626. V urbariálnom súpise je uvedené, že sa tu pestovali obilniny, strukoviny, konope a kapusta. Okrem ovocinárstva sa väčší dôraz kládol aj na živočíšnu produkciu. Pestovanie ovocia pre domácu spotrebu a na predaj zažilo najväčší rozmach koncom 19. storočia. Najviac sa pestovali hrušky, slivky, orechy, čerešne a jablká. Slivky boli významným exportným artiklom. Boli známe aj na viedenských trhoch pod názvom Bojnické slivky. V lesoch sa dodnes zachovali archetypy slivky, čerešne a jablone (KOVÁČ a kol. 1967:78).

Lokalita studnička – poľnohospodárska pôda a sady. V tejto lokalite sa nachádza rovinatá a v niektorých častiach močaristá úrodná pôda s vyššou bonitou (močaristá pôda a okolie vodných tokov sa vo všeobecnosti využívali ako lúky a pasienky). Poľnohospodárske využitie rovinatých nezamokrených plôch dokazuje aj rozširovanie zástavby obce v minulých storočiach skôr smerom do členitejších častí, nie smerom do úrodnej pôdy. Nachádza sa tu aj roľnícky dom s dĺžkou, ktorý nepriamo potvrdzuje poľnohospodárske využívanie tejto oblasti. Na základe porovnania historických máp sa existencia orných plôch a TTP od konca 18. storočia potvrdila.

Lokalita Vápenné – vápenné pece a vápenné jamy. V tejto lokalite sa nachádzajú pozostatky vápencového lomu. Neďaleko súčasného lyžiarskeho vleku severozápadne od dediny, pri ceste na Bohátku a do Šutoviec boli vo svahu vyhĺbené vápenné jamy na pálenie vápna. Najväčší rozmach tohto doplnkového zamestnania nastal na prelome 19. a 20. storočia a súvisel s prestavbou Bojnického zámku. Kováč a kol. (1967:130) uvádza, že panstvo dalo na rekonštrukčné potreby hradu vybudovať malú vápenku. Vápenec sa lámal na kopanici Jozefa Pipíšku, ktorému panstvo platilo od jednej  pece vypáleného vápna 2 rakúske zlatky. Vápencový lom bol situovaný vo svahu za kamenným previsom približne 100 metrov severozápadne od novších vápenných pecí. V peciach sa kúrilo bukovým, dubovým, alebo brezovým drevom, prípadne aj zvyškami z rozobratých drevených stavieb. Túto skutočnosť nepriamo potvrdzuje historické postavenie Bohátky – horáreň, ktorá sa nachádza nad touto lokalitou. Vápenné pece boli v prevádzke do 50. rokov 20. storočia.

Záver. Problematika výskumu kultúrnej krajiny s akcentom na historické krajinné štruktúry si vyžaduje komplexný a interdisciplinárny prístup. Pri ďalšom postupe bude potrebné analyzovať metodologické prístupy výskumov krajiny iných vedných disciplín (historická geografia, kultúrna geografia, kulturológia a iné) a následne syntézou údajov vytvoriť aplikovateľný metodologický postup výskumu kultúrnej krajiny. Súčasťou budú aj inovatívne metódy výskumu. Následne sa budú výsledky výskumu aplikovať na modelové riešenia krajiny a krajinných štruktúr.

Poznámky:
[1] krajina v mladších treťohorách; slovenská krajina v pleistocéne; slovenská krajina v staršom holocéne; slovenská krajina na konci praveku a v staroveku; slovenská krajina včasného stredoveku; slovenská krajina vrcholného a neskorého stredoveku; krajina v nepokojných časoch 16. a 17. storočia; slovenská krajina v 18. storočí; slovenská krajina v 19. storočí; slovenská krajina v medzivojnovom období; socialistická premena slovenskej krajiny
[2] Ide o tieto typy krajín: tradičná vinohradnícka krajina –  maloblokové vinice, terasy, kamenné valy, vinné pivničky a búdy; tradičná agrárna krajina – mozaikové krajinné štruktúry zložené z komplexov úzkopásových polí, agrárnych foriem reliéfu (medze, terasy), lúk, pasienkov, porastov stromov a krovín s roztrúsenými obydliami, senníkmi, salašmi a prístreškami; tradičná banícka krajina – štôlne, haldy, závrty, tajchy; tradičná krajina s výskytom rôznych menších stavieb – vodné mlyny, píly, lesná železnica, kováčske dielne; tradičné formy osídlenia s pôvodnou ľudovou architektúrou – lazy, kopanice, štále; krajina so sakrálnymi pamiatkami – drevené kostoly, zvonice; tradičná krajina s kúpeľnou funkciou – sanatória, pramene, kúpeľné miesta.
[3] Podľa legendy horár z Bohátky v Dubnickej krčme prehral veľa peňazí a cestou domov sa natoľko bál svojej ženy, až sa podnapitý zabil. Dodnes sa tu nachádza jeho hrob.

Literatúra a pramene:
BENEŠ,     J.    –    BRUNA,     V.:    Má    krajina    pameť? In: Archeologie a krajinná ekológie. Most. 1994.
BLAHOVA, L.: Vápenné jamy a vápenné pece – Dubnica. 2006. Uverejenené na internete: https://www.chodnik.szm.sk/vapenne.pdf.
CHRASTINA, P. Výskum krajiny (z aspektu historickej geografie a krajinnej  archeológie).  In  Synergia  krajiny a využitie stredodunajskej zeme v dávnoveku č. 1/0759/08 a Vývoj využitia krajiny a jeho vzťah ku zložkám krajinnoekologického komplexu č. 1/0026/08 podporované grantovou agentúrou VEGA.
DVOŘÁKOVÁ,   V.   –   HUSOVSKÁ,   Ľ.:   Krajina   ako pamiatková hodnota. In: Životné prostredie. 2000, č. 5, s. 34 – 40.
GOJDA,  M.:  Archeologie  krajiny  –  Vývoj  archetypu kulturní krajiny. Praha 2000.
HREŠKO, J. – KANÁSOVÁ, D. – PETROVIČ, F. Archetypy krajiny ako prvky historickej krajinnej štruktúry Slovenska. In: Problémy ochrany a využívania krajiny – Teórie, metódy a aplikácie: vedecké práce venované prof. RNDr. Milanovi   Ružičkovi,   DrSc.,   pri   príležitosti   životného jubilea – 80. výročia narodenia. Nitra: UKF, 2009.
HUBA,   M.   a kol.:   Historické   krajinné    štruktúry. In:  Ochranca  prírody,  odborná  príloha  spravodaja  MV SZOPK Bratislava 1988, s. 62.
JANČURA, P.: Súčasné a historické krajinné štruktúry v tvorbe krajiny. In: Životné prostredie. 1998, č.5 s. 236 – 240.
KOVÁČ, J. – KOLEKTÍV: Bojnice. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo v Banskej Bystrici, 1967.
LACIKA, J.: Curriculum vitae slovenskej krajiny. In: Regionálna  geografia  Slovenska.  2009,  č.2, s. 66 – 78.
MINAROVIČ,  M.  a kol.:  Monografia  kultúrno-historickej a spoločenskej  topografie mikroregiónu Zdroje Bielych Karpat. Bratislava 2008.
OŤAHEĽ, L. – HRNČIAROVÁ, T. – KOZOVÁ, M.: Typológia  krajiny  Slovenska:  regionalizácia  jej prírodno–kultúrneho charakteru. In:  Životné prostredie. 2008, roč. 42, č. 2 s. 70 – 71.

ŠTEFUNKOVA,   D.   –   DOBROVODSKÁ,   M.: Historické poľnohospodárske formy využitia zeme – ich úloha v trvalo udržateľnom rozvoji. In: Acta Enviromentalica   Universitatis   Comenianae.   Bratislava 1997.
SUPUKA, J. – LIPTAY, J. – HRNČIAROVÁ, T.: Krajina ako kultúrny fenomén. In: Životné prostredie. 2000, č. 5, s. 7 – 8.
ŽIGRAI, F.: Integrovaný prístup k výskumu kultúrnej krajiny  (vybrané  teoreticko-metodologické  aspekty).  In: Zborník   referátov   zo   VI.   celoslovenskej   konferencie Krajina – Človek – Kultúra, Banská Bystrica 2001, s. 16- 22.