Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Kultúrne tradície slovenských enkláv a  diaspór v  jednotlivých štátoch Dolnej zeme sa odlišujú predovšetkým  podmienkami, v akých tu etnické minority môžu existovať, obdobím a  okolnosťami kolonizácie, náboženskou príslušnosťou menšinového aj obklopujúceho obyvateľstva a závisia  aj od polohy a konkrétnych geografických daností. V týchto súvislostiach predstavuje každé slovenské etnokultúrne spoločenstvo neopakovateľný kultúrny systém, zdieľajúci  s okolím najrôznejšie kontexty.

V  podmienkach Európy 21. storočia už izolované lokálne spoločenstvá dávno neexistujú. Každé je poprepájané s  mnohými ďalšími tisícmi neformálnych aj inštitucionálnych väzieb. Zaznamenávame ich aj vo všetkých slovenských minoritných spoločenstvách na  Dolnej zemi. Zvýrazňujú etnokultúrnu aj lokálnu osobitosť, variabilitu, no zároveň dokazujú aj výskyt všeobecne rozšírených slovenských dolnozemských charakteristík ako základu kolektívnej etnickej identity. Jednoznačne možno konštatovať, že vedomie spoločného pôvodu, spolupatričnosti a odlišnosti od obklopujúceho majoritného prostredia je úmerné intenzite vzájomných kontaktov so slovenskými, ale aj so všetkými inými spoločenstvami s  rozdielnou konfesionalitou a  etnicitou.

Našu identitu, poznanie, že MY sme rovnakí, nadobúdame až keď zisťujeme, že ONI sú inakší. (Bližšie LENOVSKÝ 2005:536-541 alebo 2011:15-223)

Slováci sa do  novej vlasti  –    Slavónie sťahovali priamo zo Slovenska, alebo po  niekoľkonásobných kolonizačných zastávkach. V  každom prípade to bola kolonizácia v  rámci Uhorska a  po  1. svetovej vojne sa slovenskí, rumunskí, maďarskí, vojvodinskí aj slavónski Slováci ocitli v  rôznych štátoch a v rozchádzajúcich sa ekonomických, politických aj spoločenských podmienkach.

Soľany vo Vukovarsko-sriemskej župe v blízkosti hranice s Bosnou i so Srbskom majú v rámci východnej Slavónie špecifické postavenie. V  multikultúrnom prostredí tu žijú Slováci evanjelického aj rímskokatolíckeho vierovyznania spoločne s  väčšinovými Chorvátmi, Bosniakmi, Hercegovcami aj s príslušníkmi ďalších národností rímskokatolíckej, pravoslávnej aj moslimskej viery. Podstatná časť ich prišla priamo z územia Slovenska – evanjelici najmä z okolia Lučenca. Od  polovice 19. storočia registrujeme v  Soľanoch a  na  okolí aj sporadické príchodyobyvateľovrímskokatolíckeho vierovyznania z  rôznych regiónov Slovenska, [1] až v  posledných dvoch desaťročiach 19. storočia sa dosídlili vo väčšom počte Slováci z Kysúc a hornej Oravy. (Porovnaj UŠÁK 1978:204)

Modifikácie spoločného kultúrneho základu odvtedy formujú rozdielne faktory. Podobne ako v iných dolnozemských spoločenstvách aj v Soľanoch sa vyvíja neopakovateľné nárečie slovenského jazyka. Obsahuje pôvodnú  novohradskú, kysuckú a oravskú vrstvu, nárečové prvky z kontaktného prostredia Báčky aj Sriemu, výpožičky z obklopujúceho srbského a  chorvátskeho jazykového prostredia, no hlavne v 1. polovici 20. storočia boli badateľné aj maďarské, nemecké a české vplyvy.

Keďže evanjelici mali od  svojho príchodu až do  založenia vlastného cirkevného zboru v  poslednom desaťročí 20. storočia obmedzené možnosti reálne praktizovať svoju vieru, medzi slovenskými evanjelikmi a  katolíkmi v  okolí Solian príležitostne dochádzalo k  zmiešaným manželstvám a  vytváraniu príbuzenských vzťahov, čo je praktizované dodnes (Porovnaj UŠÁK 1978:204).[2] Doteraz vo všeobecnosti platí, že o  náboženskej príslušnosti detí rozhoduje v  zmiešanom manželstve vierovyznanie otca.[3]

Poznáme veľa príkladov, keď sú členovia jednej príbuzenskej skupiny, dokonca aj jednej rodiny evanjelici aj katolíci (napríklad vnúčatá syna a dcéry nepatria k jednej cirkvi), pričom v  nasledujúcej generácii sa sobášmi ich náboženská príslušnosť môže opäť zmeniť. Etnicky a konfesionálne miešané manželstvá už niekoľko desaťročí nie sú výnimkou, prekročením normy, ale v  nových spoločenských podmienkach nutnosťou a  pravidlom, nad ktorým nemá význam pozastavovať sa. Vzhľadom na  odľahlú polohu od  iných evanjelických spoločenstiev a  na  problémy s  uskutočňovaním evanjelických bohoslužieb prestúpilo viacero evanjelikov  –  jednotlivcov aj rodín na  rímskokatolícku vieru. Katolícki Slováci sú už na  pokraji etnickej asimilácie  –  nikdy nemali slovenský bohoslužobný jazyk, oveľa skôr začali uzatvárať etnicky zmiešané manželstvá, rozprávajú väčšinou len chorvátskym jazykom a  zo slovenskej identity im spravidla zostalo len vedomie pôvodu svojich predkov zo Slovenska. Slovenské rímskokatolícke rodiny sa v priebehu 19. storočia sťahovali z Oravy a Kysúc aj do  susedných Drienoviec, Strošiniec a  do  Vrbane a  ich etnická asimilácia je ešte výraznejšia ako v Soľanoch.

Od prelomu 19. a 20. storočia riešili evanjelici problém homogénnych manželstiev intenzívnymi kontaktmi s evanjelikmi z Báčky. Do Solian sa sťahovali za lacnejšou pôdou a prirodzene tak udržiavali v inoetnickom sociokultúrnom prostredí početnosť, potrebnú k  biologickej a  kultúrnej reprodukcii. Takéto priestorové smerovanie je pochopiteľné vzhľadom na  geografickú/priestorovú odľahlosť od  severnejšie situovaného územia medzi Našicami a  Osijekom, ktoré bolo kolonizované približne v  tom istom období, no masívnejšie, na základe organizovanej imigrácie (Markovec, Jelisavec, Josipovec) až od 70. a 80. rokov 19. storočia. Migranti z Kysúc však boli rímskokatolíckeho vierovyznania, nespĺňali požiadavku konfesionálnej jednoty a preto medzi sebou neuzatvárali sobáše a  nevznikli kontakty, motivované  príbuzenskými vzťahmi. Iné väzby vznikajú postupne až od  poslednej štvrtiny 20. storočia a  súvisia prevažne so spolkovou činnosťou.[4]

Príbuzenské vzťahy s  Báčkou boli obojsmernými sobášmi obnovované až do  80. rokov 20. storočia. Spočiatku v týchto súvislostiach dominovala Pivnica, postupne aj Kysáč, Kulpín, Selenča, Báčsky Petrovec, Hložany aj ďalšie. Geopolitické zmeny z 90. rokov minulého storočia – Balkánska vojna, rozpad Juhoslávie a štátna hranica medzi Vojvodinou a  Chorvátskom sa ukázali ako mimoriadne dôležitý faktor formovania slovenského minoritného života v rámci Slavónie aj v kontexte vzťahov so spoločenstvami vo Vojvodine.

Evanjelický náboženský život, spolková činnosť na  slovenskom etnickom základe aj školská výučba slovenského jazyka sú najdôležitejšími stimulmi a predpokladmi zachovania slovenčiny a slovenskej identity. Podobne ako v iných menšinových spoločenstvách kdekoľvek na Dolnej zemi, aj v Soľanoch dodnes závisia od niekoľkých schopných a obetavých jednotlivcov. Ak v  niektorých obdobiach chýbali, nastal útlm národnostného života so všetkými dôsledkami. (Porovnaj MICHALÍK 2008:476-480 a  MICHALÍK  –  LENOVSKÝ 2013:82 – 86)

Situácia v juhovýchodnej Slavónii je v porovnaní s inými slovenskými spoločenstvami v Chorvátsku aj vo Vojvodine špecifická – rozpad Juhoslávie a nové štátne hranice spôsobili izoláciu od  iných slovenských spoločenstiev, okamžite a výrazne ovplyvnili mnohé oblasti minoritného života v Soľanoch, ktoré sa odvíjali od  príbuzenských, ekonomických, náboženských kontaktov a  spolkových aktivít. Niektoré ekonomické aktivity, napríklad obchodovanie s  hospodárskymi zvieratami medzi Slavóniou a  Báčkou v  2. polovici 20. storočia, sú v dnešných podmienkach neuskutočniteľné a  nepredstaviteľné. Dokazujú výnimočnosť Solian, lebo s nimi súvisia kultúrne javy, aké sme doteraz v slovenskom dolnozemskom prostredí nezaznamenali. Je tu však aj veľa podobného, napríklad kontakty so Slovenskom prostredníctvom spolkovej činnosti. Dlhoročná inštitucionálna spolupráca s Krnčou je pre evanjelických i katolíckych solianskych Slovákov signifikantná.  Výrazne ovplyvňuje stav etnického vedomia, prináša akulturáciu a  možnosť porovnávania vo všetkých kategóriách kultúry. No – paradoxne – reálne vedie k  zbližovaniu chorvátskeho a  slovenského obyvateľstva a k oslabovaniu používania slovenského jazyka. Všetci Slováci zo Solian ovládajú chorvátsky jazyk. V  rámci zmiešaných manželstiev sa ako jednotlivci dostávajú do  chorvátskeho prostredia, jazykovo sa do  neho bez problémov začleňujú a prakticky okamžite strácajú väčšinu svojich etnických parametrov. Výzva k príprave monografie o kultúrnych tradíciách solianskych Slovákov priniesla potrebu štúdia publikovaných prameňov. S  výnimkou Lunkovej monografie Soljani kroz prošlost, kde sa slovenskému minoritnému obyvateľstvu venuje len periférne, sme našli skromné záznamy u Ušaka, Auerhana alebo  Siráckeho [5]; práve absencia literatúry bola významným stimulom pri našom rozhodovaní, či ponuku akceptovať. Kolektívny terénny výskum v Soľanoch sme uskutočnili v  septembri 2013 bez predchádzajúceho prieskumu. Okolnosti sa vyvinuli tak, že podmienky boli dopredu dané a ak sme sa chceli zoznámiť s  kultúrou v  podmienkach juhovýchodnej Slavónie, museli sme sa prispôsobiť. Našim cieľom nebola kvantita na úkor kvality, len sme sa rozhodli využiť príležitosť. Na  rozdiel od  osvedčeného modelu návratných výskumov v  rôznych ročných obdobiach absolvoval celý autorský kolektív výskumný pobyt jednorazovo. Iniciovali a  organizačne ho zabezpečili predstavitelia evanjelického a.v. cirkevného zboru a MO MS v Soľanoch. Naskytla sa nám tak príležitosť len k  dôkladnejšej dokumentácii tradičných jesenných aktivít. Okrem písomných materiálov, získaných rozhovormi s  obyvateľmi Solian aj iných okolitých dedín (Slovákmi, Chorvátmi, Hercegovcami), sme priebežne zhromažďovali fotodokumentáciu zo súkromných archívov aj vlastnou fotografickou činnosťou. Vyrobili sme dokumentárny film, ktorý považujeme za rovnocenný, a v niektorých súvislostiach za  nenahraditeľný dokumentačný materiál a  učebnú pomôcku. Oveľa intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým sme využívali e-mailovú komunikáciu /s  pani farárkou Vojničovou Feldyovou/ pri dopĺňaní a  overovaní informácií i  kompletizácii najrôznejších technických parametrov. Ľutujeme, že sa nám nepodarilo získať najstaršie evanjelické cirkevné archiválie zo Šídu, ktoré by ešte lepšie objasnili obdobie príchodu prvých slovenských obyvateľov do  Solian. Napriek tomu v  porovnaní s  výsledkami štúdia Jána Siráckeho posúvame obdobie  príchodu Slovákov do chorvátskeho prostredia Solian zo 60. rokov 19. storočia o 30. rokov skôr. Archívne dokumenty zmenili aj predstavu o  priebehu kolonizácie zo slovenských regiónov. (Porovnaj SIRÁCKY 1980:80)

Pripravovaná monografia obsahuje kapitoly o  histórii dediny a cirkevného zboru [6], o medzilokálnych kontaktoch, vzťahoch so Slovenskom aj  o  vysťahovalectve, zamestnaní obyvateľstva, tradičnej gastronómii, o  tradičnom staviteľstve a  bývaní, obyčajových tradíciách a  spolkovej činnosti. Súčasťou publikácie je spevník solianskych piesní vrátane krátkej etnomuzikologickej analýzy piesňového folklóru. Nutné je pripomenúť, že všetky kapitoly nie sú spracované na  rovnakej úrovni. Diferencie sú spôsobené krátkosťou terénneho výskumu, skúsenosťami členov autorského kolektívu a  jestvujúcimi objektívnymi podmienkami k  získaniu dostatočného množstva respondetov/informácií ku konkrétnym riešeným témam. Niektoré údaje sa vyskytujú v  rôznych súvislostiach viackrát. Skrátené verzie všetkých kapitol sú uvedené aj v chorvátskom jazyku, aby mali prístup k  informáciám aj tí, ktorí dostatočne neovládajú spisovnú slovenčinu. Takáto štruktúra je dôsledkom možností autorského kolektívu a  osvedčila sa pri príprave predchádzajúcich monografií z prostredia slovenských dolnozemských enkláv. Monografiu dopĺňa obrazová príloha, pozostávajúca z čiernobielych aj z farebných fotografií. Všetky sú popísané v  slovenskom aj v  chorvátskom jazyku. Pre úplnosť je potrebné pripomenúť, že rozsah textov aj obrazových príloh bol dopredu limitovaný.

Žiada sa tiež dodať, že autorskému kolektívu sa podarilo splniť primárne ciele: získať prehľad o doteraz málo známom slavónskom spoločenstve so slovenskými koreňmi, pozdvihnúť vedomie etnickej príslušnosti a dostať ho do povedomia slovenského dolnozemského sveta aj Slovákov na Slovensku. Nadobudnuté poznatky nemožno považovať za  komplexné a štúdium za skončené. Naopak – pri spracovávaní materiál sa objavujú viaceré nezodpovedané otázky a niektoré kultúrne javy, ktoré si, napriek skúsenostiam, nedokážeme vysvetliť. V  podmienkach dolnozemských enkláv sú neštandardné [7] a  rozhodne sa stávajú podnetom k  ďalším výskumným aktivitám a komparatívnemu štúdiu:

1. Slováci prišli do  Solian v  skupinkách z  mnohých obcí a regiónov Slovenska, konfesionálne nejednotní, priestorovo izolovaní, existenčné problémy mali silnejšie ako snahy po  vytvorení vlastného cirkevného zboru, existovali len minimálne národnobuditeľské,  spolkové a kultúrne snaženia, obmedzené možnosti praktizovania evanjelickej viery a napriek tomu sa zachovala solianska slovenčina aj vedomie pôvodu a slovenskej etnickej príslušnosti (porovnaj BABIAK 2011:16);

2. Vo všetkých iných slovenských prostrediach viedli kontakty so Slovenskom k posilneniu slovenčiny a vedomia slovenskej etnickej príslušnosti, kým v  Soľanoch sa prejavujú v prehĺbení vzájomnosti, či skôr jednoty s majoritným chorvátskym obyvateľstvom;

3. Cirkev a vieru nechápu  Slováci v Soľanoch dogmaticky, ako niečo diferenciačné, ale pragmaticky a prakticky;

4. Znakom etnicity je pre Slovákov slovenčina – kto nehovorí po slovensky je Chorvát. Pre Chorvátov je znakom etnicity priezvisko – muž rozpráva chorvátsky, má priezvisko Jurík – je teda Slovák;

5. Politická situácia od  začiatku 90. rokov minulého storočia mimoriadne ovplyvnila kontakty s Báčkou a Sriemom, čo sa okamžite prejavilo v najrôznejších oblastiach spôsobu života a kultúry.

Knižka aj dokumentárny film sú dôkazom kultúrnej rozmanitosti a  svedčia o  prínose obyvateľov slovenskej národnosti do  kultúrnych tradícií Chorvátska. Obyvatelia Solian, ktorých predkovia pochádzali zo Slovenska, no aj ich príbuzní, dostávajú príležitosť uvedomiť si svoje korene a posilniť vedomie etnickej príslušnosti. Občania majoritného chorvátskeho spoločenstva môžu lepšie spoznať svojich slovenských susedov a uvedomiť si multikultúrny charakter svojej dediny. Školská mládež má možnosť vziať do  ruky slovenský text a  zlepšiť si zručnosti v  materinskom jazyku. Autori sa obohatili o  nové odborné aj ľudské poznatky, skúsenosti a vo finálnom štádiu prípravy publikácie do tlače neľutujú, že výzvu prijali. Praktické príklady z  prezentácie tradičnej kultúry Slovákov v  Slavónii. Fotografická a  filmová dokumentácia sa stávajú významnou súčasťou antropologického výskumu. Výstupy týchto metód sú rovnocenným materiálom k písomnými dokladom. Ich primárnym cieľom je skompletizovať obraz o spôsobe života a kultúre vo vidieckom aj prímestskom prostredí, v  rôznych geografických podmienkach, sociálnych, profesijných, konfesionálnych a  etnických kontextoch. Sekundárnymi cieľmi výsledkov fotografickej a filmovej dokumentácie by mali byť:

• nahradenie podrobných opisov jednotlivých úkonov, t. j. priblíženie ich atmosféry v procese výučby;

• propagácia spoločného kultúrneho dedičstva a zachovávanie vedomia etnickej príslušnosti obyvateľov slovenských dolnozemských  

   enkláv a diaspór;

• zvýšenie pozornosti celej verejnosti o vedu prostredníctvom výstupov v médiách popularizačného charakteru;

• motivovanie mladých ľudí k štúdiu navonok menej atraktívnych študijných programov.

Definované sekundárne ciele je možné dosiahnuť pomocou nástrojov marketingovej komunikácie. Komunikácia výstupov môže pozostávať zo špecifického spojenia reklamy, podpory predaja, public relations, a  nástrojov priameho marketingu. Dôležitú úlohu majú aj komunikačné kanály, napríklad e-marketing alebo event marketing. (KESNER 2005:216) V  prípade prezentácie fotografickej a  filmovej dokumentácie je možné využiť kombináciu reklamných nástrojov, public relations a špecifík event marketingu.

Putovná výstava fotografií o kultúrnych tradíciách dolnozemských Slovákov.

Katedra manažmentu kultúry a turizmu sa prezentovala už viacerými tematickým výstavami fotografií. Jednou z  nich je aj výstava s  názvom Kultúrne tradície dolnozemských Slovákov, ktorá bola doposiaľ realizovaná v Galérii MLYNY (Nitra), v Etnografickom múzeu SNM (Martin) a v Groteska Art Caffe (Poprad).

O  výstave: Obrazový materiál k  výstave bol zhromaždený prostredníctvom terénnych výskumov pracovníkov katedry v  slovenských minoritných spoločenstvách na  území Maďarska, Rumunska a  Vojvodiny v  Srbsku od  polovice 90. rokov minulého storočia. Ich prítomnosť vychádza z kolonizácie obyvateľov z územia dnešného Slovenska do južnejšie situovaných uhorských žúp, ktorá trvala od 17. storočia do 1. polovice 20. storočia. Po skončení tureckej expanzie poskytlo vyplienené územie dostatok pôdy na stavbu obydlí, na pestovanie poľnohospodárskych plodín a  pasenie dobytka. Zo severu na  juh migrovali Slováci z  rôznych regiónov. Odlišovali sa vierovyznaním, rôznorodou kultúrnou výbavou aj nárečiami. V hornatom Zadunajsku, pod Pilišom, či v Bihorských horách, aj na nedozerných dolnozemských rovinách, prišli do  iného geografického prostredia, kde našli maďarských, rumunských, srbských, chorvátskych, bulharských alebo aj nemeckých susedov. Všetky tieto faktory prispeli k  formovaniu neopakovateľných kultúrnych systémov, ktorým zodpovedajú výnimočné, archaické a  stále živé varianty maďarskej, rumunskej, bulharskej alebo „juhoslovanskej“ slovenčiny.

Dolnozemské slovenské kultúrne tradície patria do klenotnice kultúry Slovákov a predstavujú mimoriadne bohatstvo štátov, ktoré sú ich novou domovinou.

Dokumentárny film – Kultúrne tradície Slovákov v Soľanoch

Audiovizuálne prezentačné prostriedky sa delia podľa techniky spracovania a  mediálnych nosičov. Podľa funkcie a  obsahu je ich možné rozdeliť na  inštruktážne, popisné a  propagačné. Dominantnou zložkou ich pôsobenia je obraz, ktorý dopĺňa zvuk (vo väčšine prípadov hovorené slovo alebo hudba). Audiovizuálne propagačné prostriedky sú najúčinnejšie médiá a zaraďujú sa medzi najefektívnejšie nosiče informácií vôbec. Aj keď ide o veľmi obľúbený typ propagačného prostriedku, faktom zostáva, že je pomerne málo využívaný v oblasti vzdelávania. Výhodou audiovizuálneho propagačného prostriedku je pôsobenie na primárne receptory (zrak a  sluch); zachytenie propagovanej skutočnosti v pohybe a farbe; vysoká miera názorného prevedenia; vysoká miera zapamätateľnosti; emotívne pôsobenie; možnosť zasiahnutia širšieho okruhu cieľových skupín; pôsobenie v čase oddychu; nízke náklady v prepočte na počet zasiahnutých recipientov. Cieľom dokumentárneho filmu – Kultúrne tradície Slovákov v  Soľanoch zachovať obraz o  spôsobe života a kultúre v slovenskej enkláve na začiatku 21. storočia.

Video je kombináciou dlhých záberov a detailov, zaznamenáva činnosti od začiatku až do konca napr. varenie lekváru, pálenie pálenky, pečenie chleba a iné.

Poznámky:

[1] Napríklad 29. septembra 1878 zomrela v  Soľanoch 64-ročná Susana, rím. kat., narodená v Hradišti, vdova po Mate Muhača. Matica umrlih 1878-1900, fond Drenovci… Mohla byť pôvodne evanjelička, ale vstupom do etnicky a konfesionálne zmiešaného manželstva je vedená ako katolíčka.22. júla 1880 zomrel v Drienovciach 42-ročný nádenník Matej Matuška, rím. kat., narodený v  Látkach. Matica umrlih 1878-1900, fond Drenovci… Je to údaj svedčiaci aj o  príchodoch obyvateľov rímskokatolíckeho vierovyznania už pred kolonizáciou imigrantov z Kysúc a hornej Oravy.13. apríla 1888 zomrel v Soľanoch Pavol, rím. kat., 21-ročný syn nebohého Janko Szabo a  matky Marija Kačanyi, narodených v Turíčkach. Matica umrlih 1878-1900, fond Drenovci…

[2] V  Matrike sobášených, ktorá je uložená na  Farskom úrade ev.a.v. cirkevného zboru v Soľanoch, je od 18. 8. 2007 do 10.9. 2013 zaznamenaných 5 sobášov. V  dvoch prípadoch bol sobášený pár z  iných lokalít (ženích Ilok  –  nevesta Radoš, respektíve ženích aj nevesta z  Iloku) a  v  troch prípadoch boli uzatvorené manželstvá s  katolíkmi  –  ženích Guňa, r. kat.  –  nevesta Soľany; ženích Soľany  –  nevesta Soľany, r.kat.; ženích Soľany – nevesta Vrbaňa, r.kat.

[3] My sme boli Slováci, muž bol Horvát  –  katolík. Sobáš sme mali v evanjelickom aj deti sú krstené v slovenskom. Dcéra aj syn majú Horvátov, deti aj vnuci aj pravnuci sú krstení v katolíckom, lebo tu veľa rokov nebolo farára keď odišiel Očenáš Ondrej…(žena 1932)

[4] Cez túto vojnu tu bol dva mesiace Štefan Kubica. Pridal sa k nám ako Slovák. A druhý bol Fraňo Gren, též z Jelisavca. Tu slúžili. Aj Markovčani sem dochádzali, vojáci. Kceli slovenskú reč. Po vojne sme sa stretli keď sme tam boli s folklórom. Aj uňho sme boli, to bolo tak rodinovsky…(žena 1935)

Ako lovec som bol v  Našicách. Je tam veľa Slovákov okolo. Tam je aj Slovák, volá sa Rudo Satek. Prišiel sem z Našíc, tu mal mlyn a po druhej vojne sa vrátil do Našíc. K nemu som chodil na lov aj oni semdochádzali.(muž 1929)

[5] Náš archívny výskum opäť ukázal, že starší autori sa pravdepodobne viac spoliehali na sprostredkované informácie, preberali ich nekriticky a údaje sú povrchné a nepresné.

[6] Autorský kolektív z  FF UKF v  Nitre doplnil znalec miestnej histórie, obyvateľ Solian Tomislav Lunka a  evanjelická a.v. farárka Svetlana Vojničová Feldyová, ktorá spracovala stručné dejiny cirkevného zboru. Piesňový materiál zhodnotil Jozef Hrušovský z Prešova.

[7] K neštandardným postupom patrí aj následnosť organizačného zabezpečenia výskumu a finančného zabezpečenia tlače knižnej publikácie  –  doteraz vždy sa finančné prostriedky získavali keď bol rukopis pripravený do tlače, v tomto prípade sme boli oslovení pripraviť knižku, lebo treba minúť peniaze.

Literatúra a pramene:

AUERHAN, J.: Čechoslováci v Jugoslávii, v Rumunsku, v Maďarsku a v Bulharsku. Praha 1921.

BABIAK, M.: Anabáza. Estetické štúdie a eseje. Nadlak 2011.

KLÍMA, S.: Čechové a Slováci za hranicemi. Praha 1925.

KESNER, L.: Marketing a management muzeí a památek. Praha 2005.

LENOVSKÝ, L.: Identity: (Today) a commodity among others (?) In: Filozofia, roč. 60, č. 7 (2005), s. 536-541.

LENOVSKÝ, L.: Asimilácia a hranice. In: Dynamika akulturácie na etnickej hranici : zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá sa konala v Nitre na UKF v dňoch 10. – 11. novembra 2010. Nitra 2011, s. 15-23.

LENOVSKÝ, L. – MICHALÍK, B.: Konfesionalita a identita dolnozemských Slovákov. In: Evanjelická cirkev v živote dolnozemských Slovákov : zborník materiálov z rovnomennej medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v rámci osláv 200. výročia položenia základného kameňa evanjelického kostola v Nadlaku, ktorú zorganizoval Evanjelický luteránsky cirkevný zbor v Nadlaku a ktorá sa uskutočnila 19. mája 2012 v Nadlaku. Nadlak 2013, s. 82-86.

LUNKA, T.: Soljani kroz prošlost. Osijek : vlastita naklada, b.r.

MICHALÍK, B.: Rola osobností a inštitúcií pri zachovávaní a rozvíjaní kultúry a jazyka minority. In: Slovenčina v menšinovom prostredí : štúdie z II. medzinárodnej vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba 2008, s. 476-480.

SIRÁCKY, J. a kol.: Slováci vo svete 1. Martin 1980.

UŠÁK, V.: Slováci v Chorvátsku. Historický náčrt. Cleveland – Rím 1978.Kniha zomrelých od roku 1932 do 1980. Matrika ev.a.v. cirkevného zboru Šíd.Matica umrlih 1878 – 1900, fond. Drenovci, rkt. sv. Mihael ark., 1719, filijala Soljani, (posebne knjige), knj. 23.Matriky narodených, sobášených a zomrelých rímskokatolíckej farnosti v Soľanoch. Archív ďakovačko-osijeckého arcibiskupstva v Ďakove; fond Drenovci, filijala: Soljani

ŽU 1821- 1856, DAO-367 V 1857-1877