Ústav manažmentu kultúry a turizmu kulturológie a etnológie

Úvodom. Beduínska kultúra predstavuje jadro arabskej kultúry. Vznikla ako prejav adaptáciena nepriaznivé prírodné podmienky Arabského polostrova, ktorý je z  väčšej časti tvorený púšťami a polopúšťami. Zdá sa, že nomádsky spôsob života beduínov sa po celé stáročia, možno tisícročia, zmenil len nepatrne. Kočovanie beduínov nebolo náhodné ani chaotické. Migračné cesty, ktoré absolvovali so svojimi stádami, prechádzali po vymedzených územiach a kopírovali známe pastviny a vodné zdroje. Neustále sa opakujúci stereotypný spôsob života podmienil vznik osobitného kultúrneho systému. Nomádsky spôsob života determinoval rozvoj duchovnej kultúry na  úkor materiálnej. Takýto spôsob života eliminuje vznik nehnuteľných materiálnych statkov, lebo ich nepotrebuje.Zásadné zmeny v  beduínskej kultúre nastali, rovnako ako aj v  iných tradičných spoločenstvách, po  druhej svetovej vojne. Industrializácia a  globalizácia zasiahla všetky oblasti sveta,arabskú beduínsku spoločnosť nevynímajúc. Ešte v  50. rokoch 20. storočia sme mohli byť v  krajinách Blízkeho východu svedkami tradičného spôsobu života beduínov. Opísal ho vo svojej knihe Piesky Arábie aj Wilfred Thesiger, ktorý strávil roky v spoločnosti lokálnych beduínskych komunít. Keď sa vracal po niekoľkých desaťročiach do oblasti dnešných Spojených arabských emirátov a  Ománu, ako sám napísal, nespoznával z  pôvodného takmer nič. Stany sa zmenili na  sklo a  železo výškových stavieb. Ťavy nahradili terénne vozidlá značky Toyota. „Arabi sú rasa, ktorá produkuje svoje najlepšie pri najhorších podmienkach a začína sa zhoršovať, ako sa podmienky zlepšujú.“ (THESIGER 2007: 36-38, 203) Globalizáciaje proces integrácie ekonomiky, priemyslu, obchodu, kultúry a  politiky na  celosvetovej úrovni. Je to proces, kedy sa národné a  regionálne ekonomiky, spoločenstvá a  kultúry integrujú prostredníctvom globálnej siete obchodu, komunikácie, imigrácie a dopravy. (Definition of Globalisation. Financial Times Lexicon. [online]) Cestovný ruch (ďalej CR) je dôležitým agentom globalizácie. Prostredníctvom neho napĺňajú účastníci CR svoje potreby- najmä poznanie a oddych. CR sa uskutočňuje vo voľnom čase a mimo miesta bydliska účastníkov CR. (GÚČIK 2000:7) Ľudia cestovali počas celého vývoja. Prvými dôvodmi cestovania boli obchod a mocensko-politické ambície. Masový CR, ktorý je fenoménom 20. až 21. storočia, zintenzívnil kontakty medzi kultúrami a  čo je dôležitejšie, oproti vojenským výpravám, na  mierovej báze. Stabilná politická situácia a  mier sú jednými z  kľúčových predpokladov pre rozvoj CR. (LENOVSKÝ 2009:30) Kde začali smerovať davy účastníkov CR dochádza  ešte k intenzívnejším medzikultúrnym kontaktom s príslušníkmi lokálnych spoločenstiev.

Život beduínov sa po stáročia prakticky nemenil a sformoval sa u nich relatívne stabilný kultúrny systém, ktorý sa modifikoval len sporadicky. Kedy sa objavili prví beduíni, je veľmi ťažké s  istotou konkretizovať. Pastierstvu sa začali ľudia v  regióne venovať už v  období neolitickej revolúcie pred 10 tis. rokmi. K  formovaniu arabskej identity došlo okolo 1. tisícročia pr. Kr.. Jedným z najzásadnejších posunov v nomádskej kultúre došlo v 7. storočí s príchodom islamu, kedy kultúra do seba vstrebala novú vieru a skombinovala ju s  autochtónnym systémom zvykového práva a  pohanských povier a rituálov. V priebehu nasledujúcich stáročí sa beduínska kultúra stabilizovala ešte viac a s menšími zmenami sa zachovala až do 20. storočia.

Beduíni v  Petre. Petra zaznamenala svoju „najväčšiu slávu“ ako centrum nabatejského kráľovstva na  prelome letopočtov. V  priebehu stredoveku začal jej význam upadať. Posledná zmienka je z  obdobia križiackych výprav. Pozostatkom poslednej európskej aktivity z obdobia do 19. storočia sú zvyšky križiackej pevnosti. Pre západ bola úplne neznáma až do roku 1812, kedy ju objavil švajčiarsky cestovateľ J.L. Burckhardt. Dnes je už ťažké identifikovať pôvod beduínov žijúcich v  oblasti Petry. Niektorí sa považujú za  potomkov Nabatejcov, ktorí Petru postavili, iní hľadajú svoj pôvod v  beduínskych kmeňoch v  dnešnom Jemene. Bez ohľadu na etnogenézu beduínov v Petre, žili na prelome 19. a 20. storočia tradičným spôsobom života a neveľmi sa odlišovali od beduínov v ostatných oblastiach Blízkeho východu. Putovali so svojimi stádami oviec a kôz po známych pastvinách medzi vodnými zdrojmi, bývali v stanoch z kozej srsti a príležitostne si dopestovali aj obilniny. Všetko ostatné získali obchodom s usadlými spoločenstvami. Jedna vec však bola pre beduínov v  Petre špecifická – adaptácia starovekých nabatejských hrobiek na obydlia a  hospodárske priestory. Tradičným obydlím beduínov boli dlhé stany z  kozej srsti. Kde to prírodné podmienky umožňovali, využívali rozličné prírodné útvary poskytujúce prístrešie, napr. skalné previsy, jaskyne, nadrozmerné stromy. (Thesiger 2007: 171) Nomádi sa uchyľovali k  takýmto obydliam najmä v  zimných mesiacoch a  v  období výrazne zhoršených poveternostných podmienok.

Nabatejské hrobky v  Petre predstavujú unikátnu formu architektúry. Pozostávajú z umelo vytvorených jaskýň zväčša obdĺžnikového pôdorysu. Fasády sú dekoratívne zdobené ornamentmi vytesanými do  úbočia s  vchodom v tvare otvorených dverí. Za vstupom sa rozkladajú vnútorné priestory hrobky. Absentujú spojovacie chodby, ktoré sú príznačné napríklad pre egyptskú pohrebnú architektúru. Tisíce takto vybudovaných jaskýň v areáli Petry využívali neskôr beduínske kmene ako svoje zimoviská, prípadne ako celoročné obydlia. Kmene využili podmienky, ktoré im okolie Petry ponúkalo a získali kvalitnú ochranu pred nepriaznivým počasím v zime a zároveň aj strategickú obrannú pozíciu v prípade nepriateľských lúpežných nájazdov. Beduíni obývali Petru až do 80. rokov 20. storočia, kedy boli v rámci plánu vytvorenia archeologického parku vysťahovaní do  novovybudovanej dediny Umm Sajhún. Prílev zahraničných turistov od 90. rokov, zmena spôsobu obživy a zmena životného priestoru spôsobili rapídne zmeny v ich kultúre. Petra ako lokalita s jedinečnými prírodnými, sociálnymi, historickými a ekonomickými podmienkami vytvára vhodné predpoklady pre výskum zmien tradičného spôsobu života vyvolaných masovým cestovným ruchom. Zvýšená intenzita zmien v lokálnej kultúre je signifikantná už na prvý pohľad, počas prvých fáz terénneho výskumu.

Metodológia výskumu zmien tradičnej beduínskej kultúry. Predmetný výskum vychádza z poznatkov a prác Čukana, Al-Absiho a Lenovského, ktoré sa venujú beduínskej, arabskej, alebo islamskej kultúre, problematike kultúrnej zmeny, adaptácie, akulturácie a  asimilácie, alebo vzťahom kultúry, kultúrneho dedičstva a turizmu. Niektorým aspektom beduínskej kultúry, ako sú napr. kmeňové usporiadanie beduínskej spoločnosti, rodinné a  partnerské vzťahy, materiálna kultúra a  predovšetkým kultúrne prvky spojené s  prípravou a  podávaním kávy, sa venuje M. Al-Absi v publikácii Arabská káva v  kultúre beduínov. (AL-ABSI 2007) O štruktúre arabskej spoločnosti a  postavení beduínov píše aj v  ďalších publikáciách  – K  starším dejinám arabskej kultúry (Al-Absi 2008) a Kultúrne tradície Blízkeho východu (Al-Absi 2012). Vývoj špecifického kultúrneho prostredia zapríčineného prítomnosťou cestovného ruchu skúma L. Lenovský v  práci Kultúra kúpeľného mesta (Lenovský 2009). J. Čukan v príspevku Cultural and Methodological Contexts of Bedouin Fieldworks (Čukan 2008) približuje prístupy k  terénnemu výskumu beduínskej kultúry. Z  metodologického hľadiska je relevantnou práca Pramene k  štúdiu a  techniky výskumu v etnológii (Čukan 1997). V  úvode publikácie autor definuje etnológiu ako špecializovaný odbor antropológie: „Etnológia je historická spoločenskovedná disciplína, ktorej predmetom záujmu sú etnokultúrne tradície, respektíve spôsob života, kultúra a vzájomné vzťahy etnografických, socioprofesijných, konfesionálnych a iných skupín a vrstiev obyvateľstva.“ (ČUKAN 1997:7) Predmetom nášho výskumu sú kultúrne zmeny lokálneho beduínskeho spoločenstva, primárne vyvolané medzikultúrnymi kontaktmi v  oblasti ovplyvnenej cestovným ruchom. Keďže antropologickým výskumom nemôžeme obsiahnuť zmeny vo všetkých časových obdobiach, je nevyhnutné dôkladné štúdium dostupnej literatúry. Je primárnym zdrojom poznatkov, poskytuje fakty a  zovšeobecnenia na  určitej úrovni vedeckého poznania. Do  určitej miery je potrebné vychádzať aj z  beletristickej literatúry, avšak len v limitovanom rozsahu, po dôkladnej kritickej analýze. K hodnotným prameňom patria i staršie vlastivedné monografie, cestopisné práce a  memoárová literatúra. Spravidla nie sú výsledkom práce odborníka, no niekedy obsahujú pre bádateľa dôležité alebo zaujímavé informácie. Záleží len na ňom, ako s nimi dokáže pracovať.

Cestopisná literatúra poskytuje cenný faktografický materiál, na  základe ktorého možno javí presne časovo a územne situovať. Pre cestopisy je príznačné pozorovanie cestovateľa  –  neodborníka, ktorý zachytáva najmä javy, ktoré považuje za  zaujímavé, s  ktorými sa vo svojom domácom prostredí nestretol. Memoárová literatúra je síce subjektívnym zdrojom informácií, no má prinajmenšom rovnakú hodnotu ako výpovede informátorov. Je sondou do  konkrétneho prostredia, v  ktorom sa autor pohyboval a interpretuje ho ako vie. Z hľadiska výskumu v Jordánsku obzvlášť cennú cestopisnú literatúru prinášajú cestovatelia a  orientalisti z  prelomu 19. a  20. storočia: Thesiger, Burckhardt, Doughty, T.E. Lawrence, Canton, Musil, Dickson, Philby. Nemenej významnou je kniha Al-Mukaddima stredovekého arabského historika Ibn Chaldúna, v  ktorej sú prvýkrát vymedzené rozdiely medzi usadlým a kočovným obyvateľstvom arabského sveta. Tieto publikácie predstavujú zdroj inšpirácie a  obsahujú množstvo faktov použiteľných ku komparácii s  výsledkami súčasných terénnych výskumov. Pri štúdiu beduínskej kultúry sa osvedčilo najmä dielo od Wilfreda Thesigera  –  Piesky Arábie. Na  základe dlhodobého pobytu vo  viacerých beduínskych kmeňoch autor opisuje svoje objaviteľské cesty a  zároveň mentalitu, zvyky, hmotnú a  duchovnú kultúru jednotlivých spoločenstiev. Zistené fakty navzájom porovnáva a  tak vytvára mozaiku beduínskej spoločnosti z  polovice 20. storočia. Jeho informácie sú o  to hodnotnejšie a  hodnovernejšie, lebo strávil s nomádmi väčšinu svojho života a ako cudzinec do veľkej miery pochopil ich spôsob života a  myslenia. Nevýhodou jeho diela je (prirodzený) obmedzený kontakt autora so ženami a  deťmi, jeho neúčasť na  migráciách a  každodennom živote jednotlivých kmeňov. Okrem pôvodných diel v anglickom jazyku a ich prekladoch je potrebné skúmať aj pôvodnú arabskú literatúru, k  čomu je nevyhnutná veľmi dobrá znalosť arabského jazyka. Absencia možnosti získania kvalitného prekladu z  arabského jazyka vylučuje možnosť použitia mnohých písomných prameňov (regionálne noviny, časopisy a  kalendáre, kroniky, archívne dokumenty a súkromná korešpondencia).

Znalosť jazyka je podmienkou úspešného antropologického výskumu. Riešením je aj získanie kľúčového informátora/sprostredkovateľa/tlmočníka, čo zohrávalo zásadnú úlohu už pri voľbe lokality. Na znalosť jazyka nadväzuje časový rozsah terénneho výskumu. Pri dlhodobom výskume má výskumník možnosť oboznámiť sa s lokálnym dialektom, čo mu uľahčí ďalšiu prácu. Aj minimálna úroveň znalosti arabského jazyka umožňuje základnú komunikáciu s  príslušníkmi komunity a  nadviazanie kontaktu, avšak pre hlbšie pochopenie skúmaných javov nie je dostačujúca. Ako komunikačný jazyk je v  turistickej destinácii vhodné zvoliť angličtinu. Predpoklad, že beduíni pôsobiaci v  cestovnom ruchu budú ovládať cudzie jazyky, bol tiež kritériom výberu lokality.

Terénny výskum je nevyhnutnou súčasťou štúdia. Fyzická prítomnosť bádateľa v  prostredí existencie skúmaných javov predstavuje najväčší zdroj poznatkov. Ideálnou formou je dlhodobý výskum, ktorému predchádza prieskum. Cieľom prieskumu alebo predvýskumu je presvedčiť sa, či v zvolenej lokalite nachádzame dostatok materiálu a vhodné podmienky pre dlhodobý výskum. Dlhodobý výskum je dlhodobý pobyt výskumníka v  lokalite, za  účelom získať čo najviac všeobecných poznatkov o spôsobe života, ale aj detailných informácií o špecifických javoch. Podľa Soukupa (2004:288), za účelom dôkladného terénneho výskumu musí antropológ stráviť v  sledovanej lokalite minimálne jeden rok, aby mohol byť svedkom zvykov viažucich sa k celému kalendárnemu cyklu. Práve dlhodobý výskum dáva priestor k oboznámeniu sa s prírodným a sociálnym prostredím, dlhšia prítomnosť bádateľa umožňuje prekonanie psychickej bariéry medzi ním a informátormi. Aktívne zapájanie sa do pracovných činností zasa umožní bádateľovi lepšie pochopenie myslenia informátorov. (ČUKAN 1997:44-46) Dĺžka terénneho výskumu je dôležitým predpokladom úspešného výskumu. Najdôležitejším faktorom je včasná identifikácia kľúčových problémov, kultúrnych fenoménov skúmaného kultúrneho a sociálneho prostredia. (ČUKAN 2008:21) V súlade s odporúčanou metodikou bol v  Petre realizovaný prieskum v júli 2012. V priebehu dvoch dní sme sa zbežne oboznámili s terénom a situáciou v lokalite. Už po prvom kontakte s  príslušníkmi lokálnej komunity sme dospeli k  záveru, že Petra a  priľahlé okolie bude ideálnym prostredím pre výskum vplyvu masového cestovného ruchu na  tradičnú beduínsku kultúru. V  priebehu dvoch dní sme sa stretli s  desiatkami beduínov pracujúcich v  archeoparku, overili sme si ich znalosť anglického jazyka a predbežne sme naše prvé zistené informácie porovnali s literatúrou. Porovnania indikovali viaceré zmeny.

Pred samotným terénnym výskumom bolo nevyhnutné získanie materiálno-technologického zabezpečenia – finančných prostriedkov. Od toho sa odvíja dĺžka výskumu. Limitujúco pôsobili aj iné organizačné faktory. Na základe prehodnotenia reálnych možností sme dospeli k  záveru, že ideálnu formu antropologického výskumu – dlhodobý terénny výskum, nebude možné realizovať. Alternatívou sa stala séria kratších pobytov. Prvý sme absolvovali v januári až februári 2013, druhý v októbri až novembri toho istého roku.

Výskum v  Petre a  priľahlom okolí. Terénny výskum v Jordánsku si vyžadoval dlhodobé plánovanie. Realizáciu takéhoto typu výskumu v  arabskej krajine podmieňuje zabezpečenie povolení od príslušných inštitúcií (jordánske Ministerstvo cestovného ruchu a starožitností, správa Archeologického parku v Petre, jordánsky konzulát vo Viedni). Po  príchode do  Petry sme si zabezpečili vyhovujúce ubytovanie s  prístupom na  internet, kde sme si vytvorili základňu pre prácu, výjazdy do terénu a komunikáciu s vysielajúcou inštitúciou. Príchod sme ohlásili v informačnej kancelárii parku a  požiadali o  podporu pri výskume. Po  prekonaní byrokratických prekážok nám bolo udelené povolenie pracovať v sprievode zamestnanca parku a zároveň príslušníka vzdialenejšieho kmeňa.

Predpokladom kvalitného výskumu je získanie vhodných informátorov. Ako cudzinec a  nositeľ odlišnej kultúry sa musí výskumník najskôr zoznámiť s  príslušníkmi skúmanej komunity a získať ich dôveru, čo si vyžaduje čas. Proces nadviazania bližších vzťahov do veľkej miery ovplyvňujú jeho osobnostné predpoklady. Nadviazať komunikáciu v arabskej spoločnosti a získať dôveru sa podarí výskumníkovi, ktorý je priateľský, tolerantný a trpezlivý. Nemožno predpokladať, že ihneď po  príchode do  cudzieho kultúrneho prostredia sa obyvatelia začnú zverovať s  najintímnejšími informáciami zo svojho života. Niekedy je lepšie zotrvať v prostredí určitý čas, aklimatizovať sa v daných pomeroch a  získať si dôveru miestneho obyvateľstva. Počas terénnych výskumov sme sa snažili o využitie menej invazívneho spôsobu. Kvôli časovému obmedzeniu sme viackrát museli hľadať kompromis medzi postupným získavaním dôvery a nátlakom na informátora.Do  úvahy sme museli brať fakt, že výskumník, ktorý nie je Arab a  moslim, je v  skúmanom prostredí v  pozícii cudzinca, nositeľa celkom odlišnej kultúry a aj napriek včleneniu sa do skúmaného kultúrneho prostredia nikdy nebude jeho súčasťou. Počas takéhoto typu výskumu je nevyhnutná znalosť základných vedomostí o skúmanej kultúre, s ktorými výskumník už musí do prostredia prísť. Kladené otázky, ich intenzita a  spôsob, akými sme sa informátorov pýtali, museli korešpondovať s  miestnymi zvyklosťami a  so zásadami beduínskej etiky. V opačnom prípade by sme vyvolali nedôveru, averziu až agresivitu.Počas výskumu je nevyhnutná verifikácia získaných informácií z viacerých zdrojov a opakovanie rovnakých otázok u  tých istých informátorov. Pri takto zvolených metódach musí výskumník postupovať obozretne, inak môže dôjsť k situácii, kedy vyvolá u informátorov dojem, že ich odpovediam neverí a tak naruší väzbu medzi ním a jednotlivými informátormi. Podobné metodologické problémy popisuje vo svojej metodike výskumu beduínov aj J. Čukan. (pozri ČUKAN 2008:26) Počas prvého dňa sme sa oboznámili s  priestorom archeologického parku, miestom hlavného kontaktu s cudzincami a navštívili sme aj moderné sídlisko Umm Sajhún. Prevažná časť beduínov, pracujúcich v  cestovnom ruchu, prichádza do kontaktu s cudzincami práve v archeologickom parku. Z  toho dôvodu sme volili park za  primárnu oblasť výskumu. Mimo archeologického parku v  Petre a  dediny Umm Sajhún sme si na  základe dostupných informátorov zvolili ďalšie lokality výskumu  –  dediny Beida, Rádžaf a  Ram. Všetky sú obývané beduínskym obyvateľstvom, avšak CR má v nich rozdielny vplyv. Umm Sajhún je k Petre najbližšie a jej obyvatelia sú cestovným ruchom ovplyvnení v najvyššej miere. Beida sa nachádza v blízkosti Petry, avšak vplyv CR je tu menej citeľný. Rádžaf je na CR najmenej závislá a vplyv CR sa v tejto dedine prejavil najmenej. Ram sme zvolili ako doplnkovú lokalitu, destináciu CR, kde sme pozorovali striktnejšie zachovávanie tradičnej kultúry. Počas terénneho výskumu sme sa snažili stráviť v  lokalite toľko času, koľko bolo možné. Pokiaľ sme nenadviazali kontakt s  novými informátormi, trávili sme čas v  prítomnosti predchádzajúcich. Naša prítomnosť v obchodíkoch v Petre zväčša upútala pozornosť ďalších beduínov a takýmto spôsobom sa okruh informátorov postupne rozširoval.K úspešnej integrácii do komunity je nevyhnutný vhodný výber informátorov, ktorí slúžia ako zdroj informácii a  zároveň prostredníctvom nich možno získať prístup k ďalším. Nevyhnutnosť dlhodobého výskumu sa počas terénneho výskumu potvrdila. V  priebehu prvého mesačného pobytu sme prestávali byť vnímaní ako turisti a začali byť považovaní za niekoho, kto v lokalite žije. Integrovať sa do spoločenstva úplne sa nám však nepodarilo ani po druhom výskume. Stali sme sa akceptovaným, ale stále cudzím elementom.

K  primárnym metódam nášho výskumu patrili voľný a riadený rozhovor, zúčastnené a nezúčastnené pozorovanie. Nezúčastnené pozorovanie bolo mimoriadne efektívnou metódou výskumu spôsobov komunikácie medzi miestnym obyvateľstvom a cudzincami. Na niektoré aspekty správania sa nemožno príslušníkov komunity pýtať priamo, pretože najmä pri negatívnych javoch je bežné, že ich nezviditeľňujú a nepoukazujú na ne. Zúčastnené pozorovanie sme využili pri pozorovaní spôsobov obživy a bežných aktivitách (príprava stravy, nápojov a  pod.). Zúčastneným pozorovaním dokáže výskumník preniknúť do  myslenia nositeľov kultúry. Tu sa dostávame k závažnej otázke: Dokáže človek „z vonka“ pochopiť cudziu kultúru? V  súlade s  myšlienkou kultúrneho relativizmu je nevyhnutné hodnotiť jednotlivé kultúrne javy z  pohľadu kultúry, ktorá ich vyprodukovala. Prístup k  štúdiu kultúry emic hovorí, že len nositeľ určitej kultúry dokáže túto celkom pochopiť a len výskumník, ktorý je zároveň nositeľom skúmanej kultúry, má predpoklady k jej výskumu. Existuje však aj prístup etic  –  že len výskumník z  cudzieho kultúrneho prostredia dokáže skúmanú kultúru pozorovať objektívne. Oba pohľady na  problém majú svoje opodstatnenie, my musíme vychádzať z  predpokladu, že práve výskumník z inej kultúry dokáže na skúmanú nahliadať kriticky a s vyššou dávkou objektivity. Pri rozhovoroch sme uprednostňovali metódu voľného rozhovoru, prostredníctvom ktorej sme sa zväčša dostali aj k  novým témam doplňujúcim náš výskum. Pri riadených rozhovoroch sme získavali informácie na  vybrané parciálne témy výskumu. Zamerali sme sa najmä na  okruhy: bývanie (exteriérové a interiérové priestory), práca, rodina (veľkosť, autority, vzťahy), vzťahy v komunite, príjmy, voľný čas, chov zvierat. Štandardizovaný rozhovor nemohol byť použitý v každej situácii. Informátori často neboli ochotní odpovedať na sled vopred pripravených otázok, avšak ak sme nechali rozhovoru voľný priebeh, postupne sa sami rozhovorili aj o témach, ktoré boli podstatné vzhľadom k  realizovaného výskumu. Ako spomína J. Čukan, „mohli sme len čakať, čo nám prinesú nasledujúce hodiny a dni.“ (ČUKAN 2008:27)Medzi informátorov sme zaradili takmer všetky vekové kategórie okrem detí. V  rámci sociálnej štruktúry sme výskum realizovali v  chudobných rodinách aj medzi príslušníkmi vyššej vrstvy, vrátane šejka jedného z  klanov. Kde to umožnila situácia, tam sme sa snažili nadviazať komunikáciu aj s príslušníčkami ženského pohlavia. V arabskej spoločnosti platí prísna segregácia mužského a  ženského sveta vo verejnom prostredí. Niektoré formy komunikácie medzi pohlaviami, v našej kultúre úplne prirodzené, sú v beduínskom kultúrnom prostredí tabu. Rešpektujúc takéto tabu sme boli počas nášho výskumu limitovaní. Absencia ženy výskumníčky sa preto stáva v  podobných prípadoch citeľnou nevýhodou. (ČUKAN 2008:27) (Pre lepšie pochopenie postavenia ženy v arabskej kultúre pozri AL-ABSI – AL-ABSIOVÁ 2009) Pri výbere záznamových prostriedkovbolo nutné postupovať podľa konkrétnej situácie. Ideálnym bol audio záznam rozhovoru a fotografia ako dokumentácia. Nie všade sa nám podarilo dosiahnuť takýto ideálny stav, pretože kultúrne rozdielnosti a  nedôvera časti informátorov nás donútili k dodatočnému písomnému záznamu a kresbe. Dodržiavať sme museli aj etické normy platné v  skúmanom spoločenstve. Vychádzajúc z  pravidiel beduínskej etiky, by bolo nemysliteľné fotografovať bez dovolenia ženy, prípadne časť obydlí, ktorá nie je určená hosťom. (bližšie pozri AL-ABSI 2007:30) Zväčša sme sa rozhodovali podľa intuície a kde sme to uznali za vhodné, sme sa na fotografovanie spýtali a kde sme si mysleli, že by to nášmu výskumu mohlo uškodiť, tam sme volili akceptovateľnejšie záznamové prostriedky. Vyhnúť sme sa museli aj audio záznamom rozhovorov s  beduínmi zastávajúcimi funkcie v  správe parku.Získané informácie po  ukončení terénneho výskumu analyzujeme a  v  kombinácii s  heuristikou sa snažíme o  vyvodenie všeobecných záverov a zovšeobecnení.

Záver. Beduíni predstavujú jadro arabského národa, beduínsku kultúru považujeme za prostriedok adaptácie na špecifické prírodné podmienky Arabského polostrova. V procese stále intenzívnejších globálnych zmien dochádza k  zániku tradičných prvkov v kultúrach po celom svete. V našej práci sa zameriavame na vplyv masového turizmu, ako agenta globalizácie. Pri výskume sme sa opierali o  informácie získané z  dostupných prameňov, jadro výskumnej práce však predstavujú údaje zozbierané počas série terénnych výskumov. Sofistikované plánovanie terénneho výskumu,  efektívny výber a použitie jednotlivých metód výskumu sú nevyhnutným predpokladom úspešného získania a spracovania poznatkov.

Poznámky:

[1] Príspevok nadväzuje na  príspevok Cestovný ruch a  beduíni v  jordánskej Petre, uverejnený v  časopise Kontexty kultúry a turizmu 2/2012.

Literatúra a pramene:

AL-ABSI,M.: Arabská káva v kultúre beduínov. Nitra 2007.

AL-ABSI,M.: K starším dejinám arabskej kultúry. Nitra 2008.

AL-ABSI,M.: Kultúrne tradície Blízkeho východu. Nitra 2012.

AL-ABSI, M. – AL-ABSIOVÁ, E.: Žena v arabskej kultúre. In: Kontexty kultúry a turizmu. 2009, roč. 2, č. 2, s. 14-18.

COLE, D.P.: Bedouins of the Empty Quarter. Aldine Transaction 2010.

ČUKAN, J.: Cultural and Methodological Contexts of the Bedouin Fieldworks. In: Acta Nitriensiae. 2008, roč. 10, s. 19-31.

ČUKAN, J.: Pramene k štúdiu a techniky výskumu v etnológii. Nitra 1997.

GÚČIK, M.: Základy cestovného ruchu. Banská Bystrica 2000.

LENOVSKÝ, L.: Kultúra kúpeľného mesta. Nitra 2009.

SOUKUP, V. Dějiny antropologie. Praha 2004.

THESIGER, W.: Arabian Sands. London 2007.

Definition of Globalisation. Financial Times Lexicon. [online]. b.r. Dostupné na: https://lexicon.ft.com/Term?term=globalisation